Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-143-2013.pdf
PDF · 105.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/143/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, XXX XX M., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 2708/11, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 404,83 eura s prísl., trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 4Er/110/2011-21 zo dňa 28.11.2012, takto
rozhodol:
I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.
II. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 4Er/110/2011-21 zo dňa 28.11.2012 p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „exekučný súd“ alebo „prvostupňový súd“) exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 2708/11 zastavil s odôvodnením, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je formálne a materiálne vykonateľný, čiže nie je spôsobilým titulom pre vedenie exekúcie. V odôvodnení uznesenia exekučný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., zo dňa 23.11.2010, sp. zn. SR 11075/10 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej 22.09.2009, ktorú exekučný súd, vychádzajúc z povahy zmluvných strán posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Vzhľadom na uvedené súd skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, a túto s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka posúdil ako neprimeranú (neprijateľnú) zmluvnú podmienku. Konštatoval pritom, že rozhodcovská doložka je ustanovením zmluvy, ktorého následkom je znevýhodnenie spotrebiteľa. Toto znevýhodnenie sa prejavuje tým, že si oprávnený ako veriteľ v zmluve o úvere výslovne určil súd, ktorý bude môcť rozhodovať spory zo zmluvy. Súdna prax pritom preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s dlžníkmi takmer vždy pred ním vybratým rozhodcovským súdom a nie pred príslušným súdom SR, čím súd považuje v úverovej zmluve zakotvenú možnosť voľby súdu za účelovú, s cieľom zakryť skutočný úmysel oprávneného riešiť svoje spory zo zmluvy o úvere pred ním vybratým rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka nebola medzi zmluvnými stranami dojednaná individuálne, keďže sa nachádza v predtlačených všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Povinný mal tak jedinú možnosť, a to buď zmluvu o úvere a všeobecné podmienky prijať (akceptovať), alebo zmluvu ako takú neuzavrieť. Vloženie neprijateľnej podmienky do spotrebiteľskej zmluvy spôsobuje v zmysle zákona právne následky, konkrétne neplatnosť takéhoto ustanovenia zmluvy. Jedná sa tu o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti bez toho, aby niekto túto skutočnosť namietal. Rozhodcovská doložka je v tomto prípade absolútne neplatná. Na takúto rozhodcovskú doložku sa hľadí, akoby vôbec nebola uzavretá, preto v danom prípade neexistuje dohoda
medzi stranami zmluvy o úvere, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy. Vzhľadom na uvedené rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci sporu vychádzajúceho zo zmluvy o úvere konať a ani vydať rozhodnutie, ktoré bolo v exekučnom konaní predložené ako exekučný titul. Keďže predložený rozhodcovský rozsudok sa ako exekučný titul nestal vykonateľným, exekučný súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávnenému uložiť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 eur.
Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Navyše, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti a vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený konštatoval, že exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietol, že nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej posúdenie primeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva právoplatným a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/O.s.p. a taktiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky, z ktorý prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru súdu nesmeruje. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL C-168/05 a vo veci Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores C-240-98 až c-244/98), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé.
Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na základe uvedených skutočností odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Zo spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie na vymoženie pohľadávky oprávneného začalo 03.02.2011 (spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice pred súdnym exekútorom), poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 22.02.2011. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý právomoc konať a rozhodnúť vo veci sporu účastníkov úverovej zmluvy odvodzoval od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „VOP“) podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú riešené: a) pre Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že sa oboznámil so VOP a taktiež potvrdil ich prevzatie.
Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný 22.09.2009 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov) a postavenie povinného (fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa exekúcia začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Exekučný súd je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v Rozsudku z 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva z bodu 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Súčasne táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným, husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutých. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné na túto zmluvnú podmienku nahliadať ako na absolútne neplatnú. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).
Pokiaľ odvolateľ namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní len z listinných dôkazov predložených do spisu oprávneným, teda z dôkazov oprávnenému známym.
Odvolací súd ďalšie námietky odvolateľa nepovažuje za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Keďže napadnuté prvostupňové rozhodnutie nemožno zmeniť na základe dôvodov odvolania tak, že exekúcia bude pokračovať (exekučné konanie nemožno viesť bez vykonateľného exekučného titulu), odvolací súd napadnuté prvostupňové rozhodnutie o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.