Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/78/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: K. V., rod. E., nar. XX.X.XXXX, bytom V. č. XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: F.. D.. F. V., bytom Q. X, I., proti žalovanému: V. B., rod. X., nar. XX.X.XXXX, bytom P. O. XXX/X, I. Z. O., v zastúpení procesným opatrovníkom X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.. O. XXX/X, I. Z. O., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, IČO: 36 436 640, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -501 zo dňa 10. júna 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej ku nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. V., obec V., Okresného úradu v Bytči, katastrálny odbor, a to rodinného domu č. XX, postavenom na KNC parc. č. 429 a pozemky parcely KNC parc. č. 429 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 426 m2 a KNC parc. č. 430 - záhrada o výmere 257 m2. Súd prvej inštancie zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že rodinný dom č. XX na KNC parc. č. 429 prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Zároveň rozhodol, že zrušené podielové spoluvlastníctvo k pozemkom KNC parc. č. 429 a č. 430 vyporiadal reálnym rozdelením podľa geometrického plánu D.. V. C. č. overovacie 117/2016 zo dňa 5.4.2016 tak, že novovytvorenú parcelu KNC 429/1 - zastavanú plochu a nádvoria o výmere 214 m2 a parc. KNC 430/1 - záhradu o výmere 128 m2, pričom prikázal uvedené nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne. Taktiež rozhodol, že novovytvorenú parc. KNC 429/2 - zastavanú plochu a nádvoria o výmere 212 m2 a KNC 430/2 - záhradu o výmere 129 m2 prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej, pričom uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou uvedeného rozsudku je geometrický plán D.. V. C. č. overovacie 117/2016 zo dňa 5.4.2016, úradne overený D. P. V., pracovníkom Okresného úradu Bytča, odbor katastrálny. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na ich náhradu.

1.1 Nárok žalobkyne posudzoval podľa , , , , , , , .

1.2 Podľa súdu prvej inštancie považoval za nesporné, že sporové strany sú spoluvlastníčkami uvedenej nehnuteľnosti, každá v 1/2. Ďalej mal za to, že bolo nesporné, že nechcú byť naďalej spoluvlastníčkami. Súd prvej inštancie považoval za nespornú aj hodnotu predmetu konania, ktorá bola ustálená dohodou v rámci daného konania na sumu 12 000 Eur. Na uvedenom mieste súd prvej inštancie zdôraznil,

že to bola žalobkyňa, ktorá ako jedinú alternatívu vyporiadania spoluvlastníctva považovala tú, že jej budú nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva, nakoľko žalovaná žiadala, aby je bolo taktiež prikázané vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam, resp. dala alternatívu, aby bol pozemok o šírke viac ako 11 metrov pozdĺžne rozdelený. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobkyňa žiadala do výlučného vlastníctva prikázať nehnuteľnosť aj z dôvodu, že v budúcnosti by predmetnú nehnuteľnosť chcela využiť na výstavbu rodinného domu, pričom podľa súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že žalobkyňa už v obci V. vlastní nehnuteľnosť s priľahlými nehnuteľnosťami. Súd prvej inštancie dal tiež do pozornosti vyhlášku Ministerstva životného prostredia SR , podľa ktorej by v prípade postavenia rodinného domu na uvedenom úzkom pozemku neboli dodržané všetky základné predpoklady na výstavbu uvedeného rodinného domu, neboli by dodržané vzdialenosti a odstupy medzi rodinnými domami, ktoré boli postavené na oboch krajoch sporného pozemku. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že vzdialenosť medzi rodinnými domami podľa citovanej vyhlášky musí byť 7 metrov, pričom môže byť aj kratšia, a to 4 metre, pokým po okrajových častiach domu nebudú umiestnené okná. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že si nevie predstaviť postaviť rodinný dom po oboch stranách bez okien. Podľa súdu prvej inštancie je pravdou, že žalobkyňa v konaní dokazovala, že aj na uvedenom pozemku je možné postaviť rodinný dom a ako príklad uviedla rodinný dom A. XXX. Uvedený dom by bol na šírku 6 metrov a dĺžku 10 metrov. Súd prvej inštancie dal tiež do pozornosti, že pozemok má šírku niečo viac ako 11 metrov a matematicky nebolo ťažké vyrátať, že pri uvedenom rodinnom dome by ostávalo po stranách uvedeného rodinného domu niečo viac ak 2,70 metra, čo by vzhľadom aj na citovanú vyhlášku nezodpovedalo ani hranici 4 metrov, pokým by súd vychádzal z toho, že dom by nebol po stranách osadený oknami.

1.3 Podľa súdu prvej inštancie z obhliadky nepochybne vyplýva, ako blízko sa nachádzajú rodinné domy susedov. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že na uvedenej nehnuteľnosti nie je možné podľa súčasných právnych predpisov, vzhľadom na vyhlášku Ministerstva životného prostredia SR, postaviť rodinný dom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že od samého začiatku postupoval dôsledne v zmysle ust. . Uvedené ustanovenie obsahuje spôsob vyporiadania spoluvlastníckych podielov, a preto sa súd prvej inštancie sústredil na to, či uvedenú nehnuteľnosť bolo možné reálne rozdeliť. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj vzhľadom na znalecký posudok a geometrický pán D.. C. dospel k záveru, že uvedenú parcelu bolo možné reálne rozdeliť. K znaleckému posudku D.. C. súd prvej inštancie uviedol, že aj tento znalec v závere uviedol, že reálna deľba pozemku by výrazne znehodnotila pozemok ako celok, čo je v rozpore so zásadami reálnej deľby. Uvedený znalec tiež pripustil, že bola možná reálna deľba, avšak pri uvedenej deľbe by došlo k znehodnoteniu pozemku. Súd prvej inštancie poukázal na záver znalca, ktorý v závere konštatoval, že v danom prípade je reálna deľba nevhodná. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v danom prípade bolo podstatné to, na aký účel pozemok doposiaľ slúžil a na čo by mal byť použitý, keďže v súčasnosti ide o trvalý trávnatý porast, na ktorom je niekoľko ovocných stromov a základy humna a torzo bývalého rodinného domu, ktorý už nikdy nemôže byť rodinným domom. Podľa názoru súdu prvej inštancie neexistuje súdno-znalecký ani iný vedný odbor, ktorý by mohol konštatovať, že nejakú nehnuteľnosť alebo nejaký pozemok je alebo nie je možné rozdeliť a či uvedené rozdelenie je účelné. Podľa súdu prvej inštancie ani znalec D.. C. nie je súdnym znalcom, ktorý by mohol na základe konkrétne verifikovaných vedeckých metód konštatovať, že pozemok je alebo nie je dobre reálne deliteľný. K uvedenej otázke musí dospieť samotný súd. Súd prvej inštancie znova zopakoval, že vzhľadom na geometrický plán D.. C. bolo možné pozemok reálne rozdeliť, pričom každá časť pozemku bude mať viac ako 5,80 metra na šírku. Pokým dospel súd prvej inštancie k záveru, že pozemok bolo možné reálne rozdeliť, čo potvrdzovala jednak obhliadka na mieste samom, znalecký posudok D.. C., pristúpil k prvému spôsobu vyporiadania spoluvlastníckeho podielu, a to reálnou deľbou. Súd prvej inštancie nezistil, že by sa uvedený pozemok nedal reálne rozdeliť. Následne potom súd prvej inštancie vyporiadal spoluvlastníctvo tak, že reálne rozdelil pozemok na dve polovice tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Podľa súdu prvej inštancie, čo sa týka výplatku zo samotných nehnuteľností, rozhodol, že pri pozdĺžnom rozdelení nebude musieť ani jedna zo sporových strán vyplácať druhej strane náhradu za zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zároveň konštatoval, že časť, kde sa nachádza drevenica, bola prisúdená žalobkyni a časť, kde sa nenachádza drevenica, bola prisúdená žalovanej. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že to bola žalobkyňa, ktorá žiadala prikázať nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. V danom prípade dospel súd prvej inštancie k záveru, že žiadna zo strán nemala plný úspech vo veci, keďže pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vychádzal z toho, že vo veci ako takej musel prakticky rozhodnúť sám, keď rozdelil

nehnuteľnosť na základe geometrického plánu a z uvedeného dôvodu potom žiadnej zo sporových strán nepriznal trovy konania.

2. Žalobkyňa podala odvolanie proti vyššie uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonnej lehote s tým, že namietala, že súd vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemkom parc. KNC 429 a 430 odôvodnil odborným vyjadrením D.. P. X., ktorý vznikol protiprávnym konaním. Podľa žalobkyne, súd sa opätovne odvolával na neexistujúci znalecký posudok D.. V. C., ktorý nie je znalec a nie je ani zapísaný na zozname znalcov v zmysle zákona 382/2004 Z. Z. Ďalej konštatoval, že reálna deľba pozemkov podľa geometrického plánu D.. V. C. vykazuje zjavný rozpor s platnými právnymi predpismi, ustálenou rozhodovacou praxou, podmienkami a technickými zásadami reálnej deľby v zmysle ust. . Žalobkyňa poukázala na to, Ministerstvo Spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MSSR“) vydalo rozhodnutie č. zo dňa 24.1.2020, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. RK zo dňa 8.4.2020. Odvolateľka poukázala na to, že v odôvodnení rozhodnutia MSSR bolo ďalej uvedené: „Nie je prípustné, aby osoba nemajúca postavenie znalca zodpovedala otázky, ktorých zodpovedanie prináleží výlučne znalcom zapísaným v zozname, prípadne ustanoveným pre konkrétne prípady. V opačnom prípade by bol popretý zmysel prijatia ZZTP a vedenia zoznamu, keďže znaleckú činnosť by mohli bez právneho základu vykonávať aj osoby bez príslušného oprávnenia.“ Zdôraznila, že písomným vyjadrením zo dňa 08.11.2019 namietala, že D.. X. nie je znalec a že sa zaoberá otázkami, ktoré môže zodpovedať iba znalec. Uviedla tiež, že v písomnom vyjadrení zo dňa 14.9.2020, ktoré je súčasťou spisu, poukázala na vyššie citované rozhodnutia MSSR o spáchaní iného správneho deliktu, pričom súd túto skutočnosť úplne odignoroval a konal v rozpore s ust. . Ďalej namietala, že D.. V. C. nebol znalec a nevypracoval žiadny znalecký posudok. Ďalej uviedla, že dňa 21.1.2019 súdu predložila súkromný znalecký posudok ohľadom možnosti reálnej deľby NHN na LV č. XXXX v k. ú. V. okres B., vypracovaný dňa 23.9.2018 znalcom D.. F. evidenčné číslo XXXXXX. Znalecký posudok bol vypracovaný už podľa nového (ďalej len ), má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Odvolateľka tiež uviedla, že je nesporné, že znaleckou činnosťou je posúdenie deliteľnosti stavieb a deliteľnosti pozemkov. A to najmä vtedy, keď sú pozemky zastavané stavbou, prípadne sa jedná o stavebné pozemky. Uvedené napokon vyplýva aj z citovaného rozhodnutia MSSR o spáchaní iného správneho deliktu. Odvolateľka ďalej konštatovala, že znalec D.. C. sa jednoznačne vyjadril k pozdĺžnemu rozdeleniu pozemkov, t. j. ku spôsobu, akým súd pozemky rozdelil, pričom pozdĺžne rozdelenie znalec úplne vylúčil. Podľa názoru odvolateľky, súdu nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že rozdelenie predmetných pozemkov je dobre možné, keďže žalovaná predložila len právne neúčinné odborné vyjadrenie D.. X.. Reálna deľba podľa geometrického plánu D.. C. vykazuje zjavný rozpor s platnými právnymi predpismi, ustálenou rozhodovacou praxou, podmienkami a technickými zásadami reálnej deľby v zmysle . Odvolateľka tiež poukázala na to, že pozdĺžna deľba pozemkov vykazuje zjavný rozpor so schváleným Územným plánom obce V., keďže pozemky CKN 429 a 430 sú určené na bývanie v rodinných domoch. Po rozdelení podľa predloženého geometrického plánu by vznikli pozemky o šírke menej ako 6 metrov a už by ich nebolo možné využiť na bývanie v rodinnom dome, čo je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a zásadami reálnej deľby. Pozdĺžnou deľbou pozemkov by neboli dodržané odstupové vzdialenosti podľa Vyhlášky č. , keďže odstupová vzdialenosť domu č. XX od hranice pozemku nesmie byť menej ako 2 metre. V prípade rozdelenia pozemkov podľa geometrického plánu by vzdialenosť od hranice zo severnej strany domu bola približne 0,5 m a z južnej menej ako 1,3 m. Podľa názoru odvolateľky súd prišiel k záveru, že na pozemku sa nedá postaviť nový rodinný dom, a preto potom súd pristúpil k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti. V tejto súvislosti uviedla, že aj zo statického posudku D.. K., ktorý predložila žalovaná, vyplýva, že každá stavba sa dá opraviť, je to otázka ekonomická. Po rozdelení pozemkov, už nebude možné stavbu riadne užívať. Súd preto vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Ak by aj nebolo možné na pozemku stavať, z toho nevyplýva, že reálna deľba nehnuteľnosti je dobre možná. Žalovaná namietala, že súd v čl. 9 uvádza nepravdivé tvrdenia, že žalovaná bývala v dome č. XX, ktorý je predmetom daného sporu, že to mal preukázané z výpovedí svedkov, a to I. B. a X. B.. Svedkovia podľa odvolateľky takúto skutočnosť neuviedli. Súd z výsluchu svedkov a listinných dôkazov vyvodil nesprávny záver. Odvolateľka uviedla, že súd v odôvodnení tvrdí, že sporové strany prichádzali s novými alternatívami, predovšetkým žalobkyňa, ako by bolo možné zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Uvedené tvrdenie nie je pravdivé a pravdepodobne sa jedná o chybu v písaní, keďže od začiatku stále trvá na jedinom spôsobe vyporiadania, a to prikázaním nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť

žalovanej finančnú náhradu. Napokon to aj súd konštatoval v čl. 27. Podľa odvolateľky, bola bola to práve žalovaná, ktorá prichádzala s rôznymi alternatívami. Najprv súhlasila s názorom. že nehnuteľnosť nie je deliteľná a chcela, aby jej bola prikázaná nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. Neskôr zmenila názor a navrhovala rôzne spôsoby delenia. Následne zaobstarala geometrický plán na pozdĺžne rozdelenie nehnuteľnosti. Tu zase prišla s viacerými alternatívami, komu pripadne ktorá novovzniknutá časť. Nakoniec navrhla, aby bol rodinný dom prikázaný do jej výlučného vlastníctva a pozemky rozdelené. Ďalej odvolateľka namietala, že v priebehu konania dňa 21.6.2016 podala námietku zaujatosti voči sudcovi. Jedným z dôvodov bolo, že sudca prejudikoval rozhodnutie v prospech žalovanej, čo sa týmto rozhodnutím znova potvrdilo. Sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa odvolateľky z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že sudca nerozhodoval nezaujato a nestranne. V snahe za každú cenu rozhodnúť v prospech žalovanej, si vymyslel znalecký posudok, resp. odkazoval na protiprávne odborné vyjadrenie, kde malo byť odporúčané pozdĺžne rozdelenie pozemkov, tak ako to navrhovala žalovaná. Žalobkyňa navrhla, aby predmetné nehnuteľnosti, a to pozemky parcela CKN 429 a parcela CKN 430 boli prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne s tým, že žalobkyňa bude povinná zaplatiť žalovanej finančnú náhradu vo výške 6.000 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň navrhla, aby jej bolo priznané právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, s tým, že nesúhlasí s odvolaním žalobkyne a dôvodmi odvolania v celom rozsahu. Poukázala na to, že žalobkyňa vytýkala súdu, že prihliadal na odborné vyjadrenie D.. P. X.. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa ods. l) „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na skutočnosť, že D. X. už nie je súdnym znalcom registrovaným MS SR, tak podľa žalovanej opomína skutočnosť, že D.. X. tým, že prestal byť súdnym znalcom, nestratil svoju kvalifikáciu, odbornosť a ani schopnosť a spôsobilosť posúdiť jestvujúci problém, ak tento spadá do predmetu jeho odbornosti a celoživotnej praxe. Práve z uvedeného hľadiska preto súd prvej inštancie odborné vyjadrenie D.. X. vylúčiť nemohol a v odôvodnení rozsudku sa jeho obsahom zaoberal. V uvedenom prípade bol podstatný obsah ním vypracovanej listiny a nie forma. Potom obsah ním spracovaného odborného vyjadrenia bolo odborným vyjadrením odborne spôsobilej osoby podľa alebo dôkaz listinou podľa . Poukázala na to, že žalobkyňa sa viac venuje osobným predpojatiam voči osobe D.. X., než vyvráteniu ním produkovaných argumentov a stanovísk. Na druhej strane poznamenala, že D.. X. potvrdil tvrdenie žalobkyne, že rodinný dom (jeho zrúcania) reálne deliteľná nie je, a teda z časti dal samotnej žalobkyni za pravdu. Podľa žalovanej je pravdou, že v odôvodnení rozsudku súd odkazuje na „geometrický plán D.. V. C., avšak úvahy žalobkyne o nezákonnosti uvedeného plánu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v katastrálnych predpisoch, pretože ak by bol geometrický plán D.. C. nezákonný, alebo ak by bol vyhotovený v rozpore s inými predpismi, bol by zrušený katastrálnou inšpekciou. Uvedené sa však nestalo. Súd prvej inštancie podľa žalovanej otázku „existencie stavby rod. dom čs. XX na KNC 429 súd prvej inštancie správne na základe zistení vykonaného dokazovania právne posúdil. Predovšetkým žalovaná poukázala na statický posudok statika D.. K. K., ktorého súdnoznalecký posudok jednoznačne a preukázané posúdil statiku torza drevostavby cca 100 rokov postavenej bez základov len na ukladaných kameňoch a jednoznačne potvrdil, že sa jedná o „budovu", ktorú je nevyhnutné asanovať, ktorú skutočnosť potvrdil aj Stavebný úrad obce V., keď vyzval vlastníčky, aby zabezpečili odstránenie stavby. V súdnom spise (predložený na pojednávaní 02.05.2016) sa nachádza listinný dokaz - záznam Stavebného úradu obce V. č. SÚ 244/2016-Ka zo dňa 28.04.2016, kedy sa konalo pojednávanie pred Obecným úradom V. vo veci asanácie uvedeného sporného rodinného domu. Žalovaná poukázala tiež na to, že osobitná stavebná komisia pri obecnom úrade ako aj obhliadka na mieste samom konštatovala, že stavebný úrad, zástupcovia obce - starosta a poverený pracovník stavebného úradu sa vyjadrili, že je nevyhnuté túto drevenú stavbu alebo zbytok pôvodného dreveného domu asanovať. Pri obhliadke na mieste samom dokonca skoro strecha spadla na samotného starostu obce. Preto akékoľvek tvrdenia, že dom XX je údajne rekonštruovateľný, neobstoja, pretože priamo na uvedenom pojednávaní pred obecným úradom sa splnomocnená zástupkyňa žalobkyne s jej manželom vyjadrili, že tento „dom" nechcú ponechať, ale že ho chcú zbúrať. Ďalej konštatovala, že podľa vyjadrenia pracovníka obce priamo na mieste samom, ak vlastníci nepožiadajú o asanáciu, tak stavebný úrad obce nariadi likvidáciu stavby, pretože je nebezpečná. Zo záznamu vyplýva, že je nesporné, že uvedený rodinný dom nie je možné považovať z hľadiska stavebnotechnického určenia za dom, ktorý je schopný bývania a jeho osud

je nesporný, dôjde k jeho asanácii. Uvedené tvrdila jednak žalovaná, jednak aj žalobkyňa zastúpená svojou splnomocnenou zástupkyňou (dcérou), či už na rokovaní pred Obecným úradom v V., ale na pojednávaní pred súdom. Pokiaľ žalobkyňa obhajuje súkromný znalecký posudok D.. C., opomína skutočnosť, že tento posudok bol vypracovaný v rozpore s , podľa ktorého, „ak sa súkromný znalecký posudok vyhotovuje v priebehu konania, súd umožní znalcovi nahliadnuť do spisu alebo sa inak oboznámiť s informáciami potrebnými na vypracovanie znaleckého posudku.“ Podľa žalovanej teda žalobkyňa mala súd informovať o tom, že má zámer vypracovať súkromný znalecký posudok, lebo súdny znalec potom vyhotovoval posudok len podľa informácií, dispozícií samotnej žalobkyne bez súčinnosti súdu a ostatných účastníkov konania. Žalovaná o nejakom dokazovaní, rovnako ako súd, vedomosť nemala. Samotné prijatie záveru o tom, či je alebo nie je vec v podielovom spoluvlastníctve reálne deliteľná, je otázkou právnou a nie otázkou znaleckou. Podľa názoru žalovanej rodinný dom č. XX netvorí s pozemkami KNC 429, KNC 430 jeden funkčný celok, pretože rodinný dom je už len „evidovaný záznam na LV“, ale v žiadnom prípade existujúca stavba. Preto aj sporové strany súhlasili s jeho hodnotou „0 €“ pre prípad zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, lebo obe strany na obhliadke na mieste samom, rovnako ako následne stavebný úrad obce, sa jednoznačne v súlade so závermi znaleckého posudku D.. K. K. vyjadrili, že stavba musí byť asanovaná. Preto odkaz na rozhodnutie NSČR 22Cdo/l181/2008 je irelevantné. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že ideálne rozdelenie pozemku na dve pozdĺžne časti je nereálne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná uviedla, že rovnako nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tvrdenie odvolateľky, že by predmet žaloby mal byť „ideálnym stavebným pozemkom". Práve naopak, súd dostatočne odôvodnil, že podľa súčasných stavebných predpisov ale aj podľa súčasných ustálených zásad pri osadzovaní stavieb, sporný pozemok nie je stavebným pozemkom. Samotná skutočnosť, že sporné pozemky sú v časti obce, ktorá je podľa územného plánu určená na investičnú bytovú výstavbu, neznamená, že každý jeden pozemok podmienkam charakteristiky stavebného pozemku podlieha. Ak by to bola pravda, bolo by na sporný pozemok vydané územné rozhodnutie. To však vydané nebolo, lebo nikdy vydané byť nemôže. Žalobkyňa žiaden dôkaz na preukázanie, že sporný pozemok je pozemkom, na ktorom bude možné postaviť rodinný dom, neprodukovala. Takýmto dôkazom by muselo byť právoplatné územné rozhodnutie. Nič na uvedenej skutočnosti nemení ani tvrdenie odvolateľky, že minimálna odstupová vzdialenosť domu od susedného pozemku má byť v obci iba 2 m, nakoľko žalobkyňa opomína, že okrem tejto podmienky stavebný zákon a územný plán obce vyžaduje minimálnu odstupovú vzdialenosť od steny susedného rodinného domu 4 m a v prípade okien obytných miestností (čo v prípade stavby 25 dané je) dokonca 7 m. Žalovaná tiež poznamenala, že účelom konania o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva nie je vytvárať stavebné pozemky v prospech jedného spoluvlastníka na úkor iného. Žalovaná sa nestotožnila s tvrdením žalobkyne, že by bolo možné opraviť dom XX. Neopraviteľnosť domu XX bola dostatočne zistená vykonaným dokazovaním. Žalovaná opomína, že v obci V. má kde bývať. Žalobkyňa chcela, aby nehnuteľnosť patrila jej dcére, aby zostala v rodine, keďže je to nehnuteľnosť po jej otcovi a jeho súrodencoch. Žalovaná a jej deti majú k nej mimoriadny citový vzťah, pretože aj táto nehnuteľnosť v V. je pojítkom ich pevných rodinných a citových väzieb, kde sa bude môcť blízka i vzdialenejšia rodina stretávať. Žalovaná sa nestotožnila s tvrdením žalobkyne, že by rozhodnutie súdu bolo v rozpore s ustálenou súdnou praxou, alebo že by bolo svojvoľné či arbitrárne. Podľa žalovanej podstatným pre rozhodnutie o spôsobe vyporiadania, a teda usporiadania nových vzťahov, je znenie , konkrétne tretia a štvrtá veta , v ktorých je stanovené poradie priorít spôsobu vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, a to reálna deľba, prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom ak rozdelenie veci nie je dobre možné, predaj veci a rozdelenie výťažku, ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce. Žalovaná napokon uviedla, že pre účely zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sa každá nehnuteľnosť na LV - v danom prípade pozemok - posudzuje ako samostatná vec v právnom slova zmysle, tak ako ju má na mysli ust. . Podľa žalovanej je nesporné, že z ustálenej súdnej praxe je nesporné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a zákonné. Skutočnosť, že by pozemok nebolo dobre možne rozdeliť, v konaní preukázaná nebola. Na pozemku nestojí stavba slúžiaca na bývanie. Nehnuteľnosť v skutočnosti slúži ako záhrada a uvedenému účelu bude dostatočne slúžiť aj po reálnom rozdelení. Žalovaná navrhla, aby rozsudok súdu bol potvrdený.

4. V replike žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní s tým, že navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý čas rozhodnutia okresného súdu tak, že pozemky parcela CKN 429 a parcela CKN 430 sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalobkyne. Žalobkyňa bude povinná zaplatiť

žalovanej finančnú náhradu vo výške 6.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. V duplike sa žalovaná vyjadrila tak, že hoci podanie žalobkyne bolo obsahovo rozsiahle, opakovane sa venuje prezentácií zhodných pozícií, ako už uviedla vo svojom odvolaní. Z uvedeného dôvodu nepovažuje za potrebné na tieto stanoviská reagovať. Podľa názoru žalovanej všetky novovytvorené nehnuteľnosti, ktoré sa majú prikázať jednotlivým spoluvlastníkom, majú dostatočnú veľkosť i spôsobilý tvar pre reálne rozdelenie. Žalovaná poukázala na to, že oba pozemky sú prístupné z verejnej komunikácie, pričom podľa ustálenej praxe: „...práve určujúcim hľadiskom pre možnosť reálneho rozdelenia pozemku na viac samostatných pozemkov je zistenie, či u novovzniknutých pozemkov je zabezpečený prístup z komunikácie, a to buď priamo z komunikácie alebo cestou po cudzom pozemku“. Nakoľko na sporných pozemkoch sa nenachádza žiadna v skutočnosti existujúca stavba, reálnym rozdelením nedochádza k tomu, že by bol ktorémukoľvek účastníkovi zabránený prístup k nejakej stavbe. Charakter novovytvorených nehnuteľností a ich veľkosť a tvar umožňujú ich využitie oboma účastníkmi samostatne aj po ich reálnom rozdelení bez nutnosti zabezpečovať na novovzniknuté pozemky osobitný prechod alebo prejazd cez pozemky tretích osôb. Žalovaná napokon navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a dôvodoch vymedzených v odvolaní (, ) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) postupom v zmysle rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej k predmetným nehnuteľnostiam tak, že výrokom II. prikázal rodinný dom do výlučného vlastníctva žalobkyne, výrokom III. prikázal novovytvorené parcely č. 429/1, 430/1 do výlučného vlastníctva žalobkyne a výrokom IV. prikázal novovytvorené parcely č. 429/2, č. 430/2 do výlučného vlastníctva žalovanej, potvrdil podľa , , zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhradu trov konania, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú organickú kompletizujúcu jednotu. Z ustanovenia vyplýva, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobkyne, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi ( ).

10. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria

jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

11. Námietku odvolateľky týkajúcu sa rekonštruovateľnosti predmetného rodinného domu súpisné číslo XX na parcele KNC 429 vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že otázku existencie predmetnej stavby posúdil súd prvej inštancie správne, keď vychádzal predovšetkým zo statického posudku k stavbe vypracovaného statikom D.. K. K.. Z uvedeného posudku statika bolo jednoznačne preukázané, že v prípade torza drevostavby starej približne 100 rokov, ktorá bola postavená bez základov len na ukladaných kameňoch, sa jedná o budovu, ktorú je nevyhnutné asanovať. Uvedenú skutočnosť pritom potvrdil aj Stavebný úrad obce V., keď vyzval spoluvlastníčky, aby zabezpečili odstránenie stavby. Zo spisového materiálu je pritom zrejmé, konkrétne zo záznamu Stavebného úradu obce V. č. SÚ 244/2016-ka zo dňa 28.04.2016, kedy sa konalo jednanie vo veci asanácie sporného rodinného domu. Navyše pri obhliadke na mieste samom strecha predmetného rodinného domu takmer spadla na starostu obce. Preto akékoľvek tvrdenie, že predmetný rodinný dom je rekonštruovateľný, neobstojí, keďže v konaní pred obecným úradom sa sama splnomocnená zástupkyňa žalobkyne s jej manželom vyjadrili, že uvedený „dom“ nechcú ponechať, ale že ho chcú zbúrať. Okrem toho uvedený záver potvrdzuje aj odborné vyjadrenie D. X., ktoré odvolací súd posúdil ako vyjadrenie osoby spôsobilej posúdiť jestvujúcu problematiku vzhľadom na jeho odbornosť a celoživotnú prax a podľa ktorého rodinný dom vzhľadom na jeho vek a technický stav je nutné zbúrať.

12. Pokiaľ žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že prihliada na odborné vyjadrenie D., napriek tomu, že tento už nie je znalcom, odvolací súd konštatuje, že podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že napriek tomu, že D.. X. už v čase konania pred súdom prvej inštancie nebol znalcom, nestratil svoju kvalifikáciu, odbornosť a schopnosť posúdiť daný problém, keďže tento spadá do jeho odbornosti a celoživotnej praxe. Z uvedeného hľadiska je dôvodné nazerať na uvedený dôkaz ako na dôkaz listinou podľa , nakoľko v danom prípade bol podstatný obsah a nie forma dôkazného prostriedku. Uvedenú námietku odvolateľky preto odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú i napriek tomu, že D.. P. X. bol uznaný z iného správneho deliktu, keď vypracoval odborné vyjadrenie ako znalec, hoci už znalcom nebol. Zo spisového materiálu bolo tiež zrejmé konštatovanie pracovníka obce na mieste samom, podľa ktorého ak vlastníci nepožiadajú o asanáciu, tak Stavebný úrad obce V. nariadi likvidáciu stavby, nakoľko je nebezpečná. Z vypracovaného záznamu bolo taktiež zrejmé, že predmetný dom nie je z hľadiska stavebno-technického možné pokladať za dom, ktorý je spôsobilý pre bývanie.

13. Neobstojí námietka žalobkyne týkajúca sa tej skutočnosti, že súd prvej inštancie odkazuje na geometrický plán D.. V. C. ako na znalecký posudok, pričom zdôrazňuje jeho nezákonnosť. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že je pravdou, že súd prvej inštancie označuje geometrický plán vyhotovený geodetom D. aj ako znalecký posudok, avšak z obsahu spisového materiálu a v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že sa jedná o zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní v rámci odôvodnenia daného súdneho rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nemožno konštatovať ani nezákonnosť geometrického plánu vyhotoveného D.. C., keďže tento nebol vyhotovený v rozpore s právnymi predpismi, pričom v prípade, ak by bol nezákonný, musel by byť zrušený orgánom katastrálnej inšpekcie.

14. Neobstojí ani námietka žalobkyne týkajúca sa tej skutočnosti, že by sa súd prvej inštancie mal odkloniť od súdnej praxe ohľadne otázky spočívajúcej v tom, že rodinný dom spolu s predmetnými pozemkami tvorí jeden funkčný celok. V danom prípade správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetný rodinný dom č. súp. XX netvorí s pozemkami KNC 429, KNC 430 jeden funkčný celok, pretože rodinný dom je už len fakticky evidovaný na liste vlastníctva, ale v žiadnom prípade sa nejedná o funkčnú existujúcu stavbu. Podľa odvolacieho súdu aj z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sporové strany sa dohodli na nulovej hodnote predmetného domu pre prípad zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Obe strany na obhliadke na mieste samom rovnako ako následne stavebný úrad obce sa jednoznačne v súlade so závermi statika K. vyjadrili, že stavba musí byť asanovaná.

15. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že ideálne rozdelenie pozemku na dve pozdĺžne časti je nereálne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, rovnako nemá oporu vo vykonanom dokazovaní aj tá

skutočnosť, že predmetné pozemky mali byť ideálnymi stavebnými pozemkami, odvolací súd vyhodnotil tieto námietky ako nedôvodné. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne dôvodil, že podľa aktuálnych stavebných predpisov a aj podľa ustálených zásad pri osadzovaní stavieb, sporné pozemky nie sú stavebnými pozemkami. Aj odvolací súd rovnako ako žalovaná je toho názoru, že sporné pozemky sú síce v časti obce, ktorá je podľa územného plánu určená na investičnú bytovú výstavbu, čo však neznamená, že každý jeden pozemok podlieha podmienkam charakteristiky stavebného pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd tiež konštatuje, že žalobkyňa žiaden dôkaz na preukázanie, že sporné pozemky sú aj pozemkami, na ktorých bude možné postaviť rodinný dom, neprodukovala. K sporným pozemkom ani nebolo vydané územné rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie uvedené pre účely zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sa každá nehnuteľnosť (v tomto prípade pozemky č. 429 a 430) posudzuje ako samostatná vec v právnom zmysle, tak ako to má na mysli ust. . Na základe ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať, že v danom prípade nebolo preukázané, že predmetné pozemky nebolo možné dobre rozdeliť. Na jednom spornom pozemku nestojí stavba slúžiaca na bývanie a nehnuteľnosti slúžia ako záhrada a uvedenému účelu budú slúžiť aj po reálnom rozdelení. Zároveň odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o navrhnutý spôsob vyporiadania, súd nie je viazaný podanou žalobou a môže rozhodnúť, že zrušené spoluvlastníctvo bude vyporiadané aj iným spôsobom podľa s prihliadnutím na splnenie stanovených kritérií, pričom reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov, ak je dobre možné, je na prvom mieste. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.10.2008, podľa ktorého „v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí súd dodržať poradie a podmienky jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. V tomto smere nie je viazaný návrhmi účastníkov, pretože spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán, takže aj proti vôli spoluvlastníka mu môže prikázať reálnu časť zo spoločnej veci, lebo iba táto časť zodpovedá výške spoluvlastníckeho podielu a prestavuje len to, čo spoluvlastník do rozhodnutia súdu vlastnil v ideálnom pomere z veci“. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR „vo vzťahu k nehnuteľnostiam ich rozdelenie nie je dobre možné, ak by ani po adaptácii nemohli vzniknúť rozdelením samostatné veci alebo ich časti vzniknuté rozdelením by z hľadiska povahy a funkčného využitia nemohli slúžiť jednotlivým vlastníkom. Ďalej je potrebné zohľadniť polohu pozemkov, ich tvar i celkovú plochu“. Okrem toho platí podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.03.2009, že ...“súd rozhodujúc o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozsudkom, t. j. autoritatívne, musí poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva dodržať, lebo sú pre súd záväzné. V tomto smere súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, pretože spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán (iudicium duplex), takže môže aj proti vôli spoluvlastníka prikázať mu reálnu časť zo spoločnej veci, lebo táto časť iba zodpovedá výške spoluvlastníckeho podielu a predstavuje len to, čo spoluvlastník do rozhodnutia súdu vlastnil v ideálnom pomere k veci“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu charakter sporných nehnuteľností, ich veľkosť a tvar umožňujú ich využitie oboma podielovými spoluvlastníkmi aj po ich reálnom rozdelení, a to bez nutnosti mať na novovzniknuté pozemky zabezpečený prejazd motorovým vozidlom cez iné pozemky. Reálne rozdelenie je teda dobre možné a súd prvej inštancie správne pristúpil v poradí k prvému spôsobu vyporiadania sporných nehnuteľností.

16. Námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že u žalovanej absentuje akýkoľvek citový vzťah k predmetným nehnuteľnostiam, za súčasného spochybnenia motivácie žalovanej k spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že zo spisového materiálu je zrejmé, že žalovaná zabezpečuje údržbu predmetných nehnuteľností prostredníctvom tretej osoby. Zároveň je z hľadiska posudzovania relevantných skutočností podstatné, že žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti nepotrebuje pre seba, keďže v obci V. vlastní rodinný dom spolu s priľahlými pozemkami, ktoré užíva a v dome býva. Navyše sama uviedla, že by mala záujem o predmetné nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia bývania pre svoju dcéru. Na druhej strane nemožno uprieť snahu druhej strany (žalovanej), aby nadobudla sporné nehnuteľnosti aspoň v jednej polovici, keďže ide o nehnuteľnosti, ktoré sú po jej otcovi a súrodencoch a jej ide o udržanie pevných rodinných a citových väzieb, ako aj väzieb k svojej rodnej obci. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti závery uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa , podľa ktorých „v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatné iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka

voči ostatným spoluvlastníkom), ani spoločne, iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona“.

17. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že líniu rozdelených pozemkov pretína ďalšia stavba - humno, ktorá stavba je zakreslená aj na mape. V tejto súvislosti možno konštatovať, že samotné humno neexistuje, keďže bolo zbúrané, čo vyplýva aj z fotodokumentácie obsiahnutej v spisovom materiáli.

18. Námietky žalobkyne o nedodržaní technických požiadaviek na protipožiarnu bezpečnosť domu súp. č. XX sú nedôvodné, keďže tieto žalobkyňa účinne nenamietala pred súdom prvej inštancie a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zároveň možno konštatovať, že ide o novoty, na ktoré nemožno prihliadať v odvolacom konaní. Rovnaký, resp. obdobný záver platí i o tvrdení žalobkyne, ktoré sa týka toho, že by mala mať do zadnej časti nehnuteľnosti zamedzený prístup.

19. Neobstojí námietka žalobkyne týkajúca sa zaujatosti sudcu súdu prvej inštancie, ktorý prejudikoval rozhodnutie v prospech žalovanej, čo sa daným rozhodnutím potvrdilo. Zároveň neobstojí ani námietka týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 09.08.2016 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávaného prípadu. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuj, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces tak, ako je vymedzené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces zároveň zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov ( ). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania podľa . Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že jediným relevantným dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci môže byť jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo k osobám zúčastneným na konaní, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Konkrétny záver o takomto vzťahu treba vždy vyvodiť z posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Pomer k účastníkom konania (a k ich zástupcom) možno vnímať predovšetkým ako vzťah, ktorý môže kladne alebo záporne ovplyvniť objektívne rozhodovanie sudcu (príbuzenský alebo jemu obdobný vzťah, resp. priateľský alebo nepriateľský pomer). Dôvody pre vylúčenie pritom nemôžu byť všeobecné, vylúčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami. Uvedený inštitút umožňuje vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania prideleného sporu iba výnimočne a to iba z naozaj závažných dôvodov, ktoré tomuto sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Predpokladom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je taký vzťah k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom, ktorého intenzita by aj pri maximálne vynaloženej snahe sudcu o nezaujatosť v konaní a rozhodovaní jednoznačne ovplyvňovala jeho objektívny postoj k spravodlivému riešeniu veci. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko. Podľa názoru ESĽP subjektívna stránka spočíva v osobných prejavoch sudcu vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej stránke sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Judikatúra ESĽP na preukázanie jej nedostatku vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúce však nie je (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti, teda, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho

automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanému sporu a k stranám sporu, resp. aj k ich zástupcom. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (obdobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ). Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vo vzťahu k spochybneniu nezaujatosti zákonného sudcu odvolací súd skúmajúc subjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti konštatuje, že nezistil naplnenie predpokladov zakladajúcich dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti sudcu v danom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu vytýkanému prejudikovaniu výsledku sporu súdom prvej inštancie je potrebné uviesť, že tak ako aj obsahoval ustanovenie o predbežnom právnom posúdení veci, ktoré zákonnému sudcovi ukladalo, aby vyslovil predbežné stanovisko k rozhodovaniu veci. Navyše sudca mal a má povinnosť viesť strany k zmiernemu vybaveniu veci a v rámci uvedených inštitútov môže vysloviť predbežné právne posúdenie na danú vec. Odvolací súd preto nezistil dôvodné pochybnosti ohľadne objektivity zákonného sudcu namietané žalobkyňou. Zároveň odvolací súd konštatuje, že ani v prípade, keď žalobkyňa vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi z dôvodu nadštandardného vzťahu k právnemu zástupcovi žalovanej, o ktorej rozhodol v danom konaní nadriadený súd tak, že nevylúčil zákonného sudcu, nie je možné prijať záver, že by predmetné rozhodnutie neobsahovalo riadne odôvodnenie. V danom prípade sám zákonný sudca uviedol, že sa necíti byť v danej veci zaujatý, nakoľko nemal vzťah ani s účastníkom konania, ani ich právnym zástupcom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania podľa . Uvedený inštitút umožňuje vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania prideleného sporu iba výnimočne, a to iba z naozaj závažných dôvodov, ktoré tomuto sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Predpokladom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je taký vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, ktorého intenzita by aj pri maximálne vynaloženej snahe sudcu o nezaujatosť v konaní a rozhodovaní jednoznačne ovplyvňovala jeho objektívny postoj k spravodlivému riešeniu veci. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd po komplexnom preskúmaní subjektívnych aj objektívnych hľadísk nestrannosti nezistil naplnenie predpokladov zakladajúcich odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti sudcu v danom konaní.

20. Ďalšie argumenty žalobkyne v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody žalobkyne boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

22. Pokiaľ ide o výrok rozsudku súdu prvej inštancie o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, odvolací súd konštatuje, že tento výrok označený ako V. je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania správne, keďže každá zo strán sporu navrhla rozhodnúť tak, aby sporné nehnuteľnosti boli

prikázané do výlučného vlastníctva tej ktorej sporovej strany. Z uvedeného vyplýva, že nebolo výlučne vyhovené ani jednému z návrhov prednesených stranami sporu. Pokiaľ ide o náhradu zavinených trov konania jednou zo sporových strán, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď ich náhradu nepriznal. Čo sa týka uvedenej náhrady trov konania, treba uviesť, že výsluchom na dožiadanom súde na termín 21.01.2020 o 10:00 hod. bolo súdu prvej inštancie riadne preukázané, že žalovaná na uvedený termín výsluchu bola ospravedlnená na základe doloženého lekárskeho potvrdenia. Zo spisového materiálu je zrejmé, že o výsluchu na dožiadanom súde na termín 16.07.2020 o 10:00 hod. nemala žalovaná vedomosť, nakoľko bola predvolaná nie poštou ale e-mailom adresovaným dcére žalovanej, a to až v deň výsluchu o 08:23 hod. Za uvedenej situácie potom nemohla žalovaná niesť zodpovednosť za trovy konania, ktoré mali vzniknúť výlučne zavinením jednej zo strán.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania má žalovaná v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalobkyni úspešná.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )