Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-115-2022.pdf
PDF · 136.66 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/115/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XXX/XXX, zastúpeného AK VAVRINČÍK s.r.o., IČO: 526 198 18, so sídlom Nové Mesto nad Váhom 915 01, Hurbanova 752/1, proti žalovaným: 1/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX/XX, zastúpenej E. D. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX XX, B. XX, 2/ C. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. - I. XXX XX, F. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, IČO: 347 203 67, so sídlom 811 01 Bratislava 1, Radvanská 1, o zaplatenie 1.315,00 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10. júna 2022, č.k. 11C/59/2020-177, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalované 1/, 2/ m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 415, § 420, § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že predmetom konania je zaplatenie sumy 1.315,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.315,00 Eur od 25.10.2019 do zaplatenia. Žalovanú sumu žalobca žiada titulom náhrady škody vo výške 315,00 Eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,00 Eur s tým, že žalovaná suma 315,00 Eur predstavuje náklady trov právneho zastúpenia a náklady na cestovné, ktoré žalobcovi vznikli pri uplatňovaní svojich práv v priestupkovom konaní a suma 1.000,00 Eur predstavuje nemajetkovú ujmu, nakoľko podľa tvrdenia žalobcu krivým obvinením zo strany žalovaných a zneužitím ich oznamovacej povinnosti, bola znížená jeho vážnosť, dôstojnosť v spoločnosti, bolo zasiahnuté do jeho cti. Obvinenie z priestupku mu spôsobilo pracovné problémy, keďže je pracovníkom súkromnej bezpečnostnej služby (SBS), kde nie je prípustné, aby bol obvinený zo spáchania akéhokoľvek skutku. Žalobca vždy viedol usporiadaný život bez obvinení a je bezúhonný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 03.06.2019 asi o 10.30 hod. v obci C., na miestnej komunikácii v blízkosti domu p.č. 88 motorovým vozidlom ohrozoval psa nachádzajúceho sa na ceste, následne motorovým vozidlom ohrozoval susedu - žalovanú 2/, po vystúpení z vozidla verbálne napadol žalovanú 2/ a na adresu žalovanej 1/ uviedol vulgárnu nadávku. Predmetné konanie bolo zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko spáchanie skutku,
o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Voči žalovanej 2/ bolo vznesené obvinenie pre priestupok proti občianskemu spolunažívania podľa §§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 08.06.2019 o 15.10 hod. v Myjave, na OO PZ nepravdivo obvinila z priestupku žalobcu. Predmetné konanie bolo zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenej z priestupku preukázané. Správny orgán skonštatoval, že nebolo preukázané, že žalovaná 2/ uvádzala nepravdu, klamala, krivo svedčila, že by pri podávaní priestupkového oznámenia a ďalších procesných úkonoch mala v úmysle nepravdivo obviniť žalobcu zo spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, čiže nebolo preukázané, že skutočnosti, ktoré uviedla do priestupkového oznámenia, a ktoré zakladali podozrenie z tohto priestupku, sú lživé. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že základnými predpokladmi pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy je protiprávny úkon, resp. neoprávnený zásah, ujma, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom, resp. neoprávneným zásahom a ujmou a zavinenie. Protiprávnosť, neoprávnený zásah spočíva v tom, že došlo k porušeniu právom chráneného vzťahu, záujmu, resp. osobnostných práv nezávisle od vedomia a vôle toho, kto za spôsobenú ujmu zodpovedá. Naproti tomu zavinenie ako subjektívny predpoklad je psychickým vzťahom zodpovedného subjektu k svojmu protiprávnemu úkonu. Protiprávnosť je objektívnou kategóriou a dôkazné bremeno zaťažuje vždy postihnutého. V niektorých prípadoch nemožno určitý úkon - správanie fyzickej osoby kvalifikovať ako protiprávny, keď normy objektívneho práva taký úkon dovoľujú alebo dokonca jeho uskutočnenie výslovne prikazujú. Medzi takéto okolnosti, ktoré protiprávnosť vylučujú sa zaraďuje najmä plnenie povinnosti, svojpomoc, konanie v nutnej obrane, konanie v krajnej núdzi, súhlas poškodeného a výkon práva. Ďalej konštatoval, že výkon práva pojmovo vylučuje protiprávnosť, a tým aj zodpovednosť (nikoho nepoškodzuje, kto vykonáva svoje právo - neminem laedit, lui iure suo utitur). Každý, komu patrí nejaké právo, je oprávnený ho vykonávať v súlade a v medziach právneho poriadku, aby jeho realizáciou dosiahol určitý dovolený cieľ. Na tento účel sa môže dovolávať ochrany aj na príslušných procesných orgánoch. Výkon práva však vylučuje protiprávnosť iba za predpokladu, že sú splnené potrebné náležitosti, najmä, že výkon práva nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (prípady tzv. šikany). Súd prvej inštancie vyslovil názor, že v danej veci neboli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaných za vzniknutú škodu a nemajetkovú ujmu. Mal za to, že v danom prípade podaním oznámenia žalovanej 2/ a výpoveďou žalovanej 1/ ako svedkyne v priestupkovom konaní, nemožno hovoriť o protiprávnom konaní, resp. neoprávnenom zásahu žalovaných, keďže zákon takýto zásah dovoľuje, a keď k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa zásah týka osobnosti fyzickej osoby. Upozornenia, podnety na riešenie a žiadosti o prešetrenie určitých okolností prednesené v prostredí oprávnenom riešiť vec, nepredstavujú neoprávnený zásah do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. februára 2003, sp.zn. 28 C_do 2099/2002). Tvrdenia žalobcu, že žalované zneužili svoju oznamovaciu povinnosť a bezdôvodne podali na žalobcu oznámenie, aby žalobcovi uškodili a žalobcu krivo obvinili, nemal v konaní za preukázané. Konštatoval, že žalovaným oznamovacia povinnosť vyplýva priamo zo zákona. Oznámenie žalovanej 2/ o priestupku nebolo ani šikanózne. Nemal za preukázané, že žalovaná 2/ nepravdivo, krivo, obvinila žalobcu, ako to vyplýva tiež z rozhodnutia o zastavení priestupkového konania zo dňa 17.07.2020, a teda, že by žalovaná 2/ uvádzala nepravdu, klamala, krivo svedčila, že by pri podávaní priestupkového oznámenia a ďalších procesných úkonoch mala v úmysle nepravdivo obviniť žalobcu zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu; nemal za preukázané, že skutočnosti, ktoré uviedla do priestupkového oznámenia a ktoré zakladali podozrenie z tohto priestupku, sú lživé. Záverom dôvodil, že vychádzajúc tiež zo súdnej praxe, vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka priestupkového konania nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa týkal osobnosti navrhovateľa, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za ktorých malo k zásahu dôjsť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. decembra 1994, sp.zn. V Cdo 3/94, R 36/1996). Za zásah nespôsobilý narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka však súdy považujú v prípade, keď zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby, napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2007, sp. zn. 5 Cdo 180/2007). V konaní nebolo zistené, že by žalované obsah výpovedí z priestupkového konania zverejňovali. Záverom konštatoval, že nakoľko výkonom práva žalovaných je vylúčená protiprávnosť konania, resp. neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, nemožno pričítať na ťarchu žalovaných náklady, ktoré žalobcovi vznikli v priestupkovom konaní v súvislosti s trovami zastúpenia a
cestovnými nákladmi a tiež prípadný zásah do osobnostných práv v súvislosti so zásahom polície, ktorá konala v rámci svojich právomocí. Výkonom ich práva a plnením povinností je vylúčená protiprávnosť konania, resp. neoprávnený zásah. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v rozsahu 100,00 % priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že v danom prípade boli naplnené všetky hmotnoprávne podmienky týchto zákonných ustanovení a preto je potrebné žalobe vyhovieť. Rovnako tak poukázal na skutočnosť, že v rámci trestného konania je možné účinne žiadať náhradu nemajetkovej ujmy okrem iného takisto v prípade zastavenia konania alebo oslobodenia. Analogicky je preto potrebné postupovať aj v priestupkovom konaní, kde takisto má platiť a platí možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy. Ak si niekto vymyslí o niekom nepravdu, podá na neho oznámenie, následne je osoba zbavená viny / alebo konanie je zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná nebolo preukázané, nie je možné, aby si táto poškodená osoba (voči ktorej bolo podané oznámenie) nemohla uplatňovať nárok na náhradu ujmy. Poukázal na samotný koncept nemajetkovej ujmy a jej účel a zmysel. V zmysle právnej teórie nemajetková ujma predstavuje takú ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Z celého dokazovania z ich pohľadu vyplynulo, že ak by žalované 1/ a 2/ nepodali podnet smerujúci voči žalobcovi, nezačalo by priestupkové konanie voči žalobcovi a nebolo by voči nemu vznesené obvinenie z priestupku. Fakt, že priestupkové konanie bolo zastavené neznamená, že mu od vznesenie obvinenia z priestupku až do rozhodnutia o zastavení priestupkového konania nevznikla nemajetková ujma, naopak mal za to, že v danom prípade bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, ako aj jeho vážnosť v spoločnosti, nakoľko sa po vznesení obvinenia denne stretával s pobúrením ľudí zo svojho okolia a prejavmi a otázkami opovrhujúcich žalobcu vzhľadom na existujúce obvinenie. Uvedené bolo preukázané i v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Toto podanie zo strany žalovaných a obvinenie predstavovalo urážku na cti žalobcu, ktorý vždy viedol usporiadaný život bez akýchkoľvek obvinení. Ako vyplynulo z výsluchu žalobcu, za žalobcom chodili do práce príslušníci policajného zboru a tieto stretnutia sa vykonávali za prítomnosti veľkého počtu ľudí, viac ako sto ľudí a ďalších zamestnancov spoločnosti, kde pracuje žalobca. Zamestnávateľ žalobcu sa takisto dozvedel o tom, že žalobca je obvinený z priestupku a žiadal ho o poskytnutie informácií v tomto smere, čo vyvolalo očiernenie v očiach zamestnávateľa. Akékoľvek trestné alebo priestupkové konanie by mohlo negatívne ovplyvniť žalobcu v jeho terajšej práci a hrozila by mu výpoveď zo strany zamestnávateľa. Vyjadril presvedčenie, že došlo k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaných 1/ a 2/ a vzniknutou ujmou a peňažnou škodou na strane žalobcu. Nie je možné žalobcovi vytýkať právne zastúpenie v predmetnom konaní, nakoľko sa jedná o jeho právo spočívajúce v práve na právnu pomoc a práve na obhajcu. Nakoľko spáchanie skutku, o ktorom sa koná nebolo žalobcovi preukázané a priestupkové konanie vedené proti žalobcovi správny orgán zastavil, vznikli žalobcovi preukázateľné trovy právneho zastúpenia v tomto konaní. Opakovane podotýkal, že žalobca ako pracovník SBS musí byť bezúhonný, ak by žalobca o prácu prišiel, vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu a veku, by si už ťažko prácu našiel
- nie je teda možné brať na ľahkú váhu to, čo žalobcovi mohli spôsobiť svojím vymysleným a ničím nepodloženým oznámením žalované. Navyše je v dôchodkovom veku a prepustenie z práce by mu spôsobilo trvalé následky. Žalobca je navyše invalidný. Strata zamestnania by mu spôsobila existenčné problémy. Dôvodil, že na podporu svojich tvrdení predložil lekárske správy od lekárky žalobcu, ktoré takisto dokazujú, že zdravotný stav žalobcu sa po predmetnom konflikte zhoršil. Uvedené takisto preukazuje opodstatnenosť podanej žaloby, kedy konanie žalovaných vo vzťahu k žalobcovi negatívne ovplyvnilo aj jeho zdravotný stav a tak mu spôsobilo ujmu. Zastával názor, že v tomto prípade sú naplnené všetky zákonné predpoklady na vyhovenie tejto žalobe. Takisto poukazoval na to, že žalované nepravdivým obvinením žalobcu tak ako bolo popisované v predvolaní na priestupkové konanie, mohlo spôsobiť to, že vec mohla byť prejednávaná aj v inej závažnejšej právnej kvalifikácii. Preto nie je možné, aby žalobca zostal bez možnosti úspešne požiadať o náhradu ujmy. Mal za to, že žalované zneužili svoje oznamovacie právo bezdôvodným oznámením na žalobcu, pričom žalobca má mať možnosť sa v tomto prípade domáhať náhrady ujmy, ktorú subjektívne pociťoval. Ak by žalovaná 1/ spolu so žalovanou 2/ bezdôvodne (priestupkové konanie bolo zastavené - nakoľko spáchanie skutku, o ktorom sa koná nebolo žalobcovi preukázané) nepodali oznámenie na žalobcu a žalobca by nebol bezdôvodne obvinený, trovy právneho zastúpenia by mu nevznikli, preto je potrebné tieto pričítať na
ťarchu žalovaných 1/ a 2/, nakoľko existuje medzi škodou a konaním žalovaných príčinná súvislosť. Bez toho, aby žalované 1/ a 2/ nepodali bezdôvodné oznámenie na žalobcu, A. E. by vo veci konať nezačalo a neprejednávalo vec. Žalobca sa nestotožňoval s právnym úvahami súdu v rozsudku (bod 26 a 27) s odôvodnením, že žalované svoje oznamovacie právo zneužili a spôsobili na strane žalobcu ujmu a škodu, teda nemôže sa jednať o výkon ich práva, nakoľko oznamovacie právo bolo podľa jeho názoru zneužité a bolo ním zasiahnuté do osobnosti, cti, dobrého mena a povesti žalobcu. Takéto konanie žalovaných teda nemôže podľa názoru žalobcu požívať právnu ochranu. Žalobca je teda toho názoru, že žalované bez právneho dôvodu zasiahli do práv žalobcu a ich konanie je o.i. v rozpore s dobrými mravmi. Aj právo osôb podávať podania na iné osoby musí mať hranice a nie je prípustné, aby toto neprimerane a bezdôvodne zasahovalo do práv osôb. Následky, ktoré môžu byť spôsobené podanými oznámenia môžu byť veľmi negatívne. Osoby nemôžu zneužívať svoje oznamovacie právo a tak vystavovať iné osoby ujme. Bolo preukázané, že v danom prípade bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, ako aj jeho vážnosť v spoločnosti, nakoľko sa po vznesení obvinenia denne stretával s pobúrením ľudí zo svojho okolia a prejavmi a otázkami opovrhujúcich žalobcu vzhľadom na existujúce obvinenie. Súčasne sa správny orgán prejednávajúci priestupok dopytoval na osobu obvineného a jeho rodinu na obecnom úrade a na pošte, pričom v tak malej obci, v ktorej žalobca býva sa všetci poznajú, čo spôsobilo, že sa ho obyvatelia obce dopytovali na jeho obvinenie a kládli mu nepríjemné otázky spojené s jeho obvinením. Na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1017/15 s tým, že toto je možné aplikovať aj na priestupkové konanie. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkal nedostatočne vykonané dokazovanie. Uviedol, že za účelom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu navrhoval vykonať výsluchy viacerých svedkov: Výsluch žalobcu a jeho manželky J. B., ako aj zamestnávateľa žalobcu K. L., K.- konateľa pána C. M.. Súd nevykonal ani jeden z navrhovaných svedeckých dôkazných prostriedkov a takisto sa vôbec nevysporiadal s dôvodom, pre ktorý tieto navrhnuté dôkazné prostriedky nevykonal, čím došlo k porušeniu práva na rovnosť zbraní, porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie a rozhodnutie súdu preto považuje za arbitrárne bez možnosti riadnej obrany. Rovnako zastával názor, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený. Mal za to, že súd prvej inštancie žiadnym presvedčivým spôsobom neuviedol, z akého dôvodu nevykonal navrhnuté dôkazy a prečo tieto úplne ignoroval. Rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné.
3. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedla, že s rozsudkom súdu prvej inštancie sa stotožňuje a považuje ho za vecne správny, rovnako ako aj za dostatočne odôvodnený. Uviedla, že rozhodnutie súdu má oporu v právnej úprave a vo vykonanom dokazovaní. Mala za to, že nie je možné akceptovať účelový výklad obsahu rozhodnutia správneho orgánu žalobcom, nakoľko text rozhodnutia nepripúšťa pochybnosti a ani žalobcom predkladané závery. Považuje tiež za nevyhnutné ohradiť sa voči tvrdeniam, že jej oznámenie sa zakladá na nepravdivých skutočnostiach. Poukazovala na skutočnosť, že neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by svedčili tvrdeniam žalobcu. Zo znenia § 67 ods. 1 a nasl. zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení vyplýva, že „priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. I). V zmysle citovaného ustanovenia je zrejmé, že priestupok proti občianskemu spolunažívaniu bol prejednávaný z úradnej povinnosti. Teda uplatnený nárok na úhradu trov právneho zastúpenia nevznikol. Mala za to, že nie zanedbateľným argumentom je i skutočnosť, že správny orgán konal na základe posúdenia A. E., ktoré podávalo podnet A. N. O. E. O. I.. Nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu, ktoré uvádza v odvolaní. Poukázala na to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody a ani na priznanie nemajetkovej ujmy. Neporušila žiadnu povinnosť. Nekonala protiprávne. Len podaním oznámenia využila právo, ktoré jej priznáva zákon. Žalobcovi naviac nevznikla žiadna ujma. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/75/2008, v ktorom sa uvádza: „(...) neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza.“ Odmietala účelovú úvahu žalobcu, že mu jej oznámenie o jeho správaní voči nej a pani B., ktorého obsah polícia posúdila ako priestupok a následné prejednanie priestupku na Okresnom úrade spôsobilo akékoľvek pracovné problémy a bola znížená jeho vážnosť, ktorá skutočnosť nebola v konaní preukázaná. Dôvodila, že z písomných vyjadrení i ústnych prednesov jednoznačne vyplýva, že žalobca mal výhrady výlučne voči príslušníkom PZ a k spôsobu šetrenia. Avšak ani návštevou príslušníkov PZ „na bráne mäsopriemyslu“ - zamestnávateľa, nemohlo dôjsť k žiadnej ujme žalobcu. Stotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ako to uvádza súd vo svojom rozsudku. Pokiaľ žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie nedostatočne vykonal dokazovanie, a to tým, že nevypočul žalobcom navrhovaných svedkov - p. J. B. (manželku žalobcu) a konateľa zamestnávateľa - spoločnosti K. L., K., p.
C. M., uviedla, že realitou je, že ani jeden zo svedkov nebol pri incidente prítomný. „Šéf mäsopriemyslu sa žalobcu pýtal, či polícia prišla po neho a upozornil ho, aby si dal všetko do poriadku“ (str. 4 posl. odsek odvolania). Nie je teda zrejmé, k čomu by sa mohli ako svedkovia vyjadriť. Žalobca svoj návrh na pojednávaní odôvodňoval, ale z obsahu bolo zrejmé, že svedkovia by sa mali vyjadrovať k práci príslušníkov PZ SR a k údajným následkom s ich šetrením spojenými. Teda neexistuje súvislosť, ktorú by mali svedkovia v prebiehajúcom konaní preukázať. Preto vyslovila názor, že rozhodnutie súdu nepripustiť výsluch svedkov bol správny, a to aj s prihliadnutím na hospodárnosť konania. Záverom uviedla, že žalobcom uvádzané skutočnosti, ktoré majú preukázať môj neoprávnený zásah, spôsobenú ujmu a škodu, sú účelové a nepreukázané. Uviedla, že na argumentáciu žalobcu, v ktorej sa odvoláva na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III.ÚS 1017/2015, nie je možné prihliadať. Z nálezu Ústavného súdu ČR je zrejmé, že uvedený prípade je odlišný, nakoľko bolo trestné oznámenie zneužité k nelegitímnemu účelu. Mala za to, že v konaní na súde prvej inštancie nebola žiadnym spôsobom porušená zásada rovnosti strán. Žalobca, resp. jeho právny zástupca, mali dostatočný priestor na vyjadrenie svojich argumentov i predloženie dôkazov. Nesúhlasila ani s tvrdeniami o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zastávala názor, že rozsudok je riadne odôvodnený a jeho závery vychádzajú z vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám v zmysle § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (CSP). Je teda možné konštatovať, že súd nielen v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, ale vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Vzhľadom k uvedenému žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie z 10.06.2022 (sp. zn. 11C/59/2020) ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 2/ uviedol, že na podanom odvolaní trvá. Následne zopakoval skutočnosti uvádzané v podanom odvolaní, týkajúce sa nedostatočne vykonaného dokazovania. Následne uviedol, že od počiatku podania žaloby žiadal o vykonanie ním navrhnutých dôkazov, pričom má za to, že napríklad výsluch jeho manželky a výsluch jeho zamestnávateľa bol kľúčový a riadne objasnil okolnosti, pre ktoré požadoval výsluch týchto osôb, resp. všetkých navrhovaných dôkazov. Mal záujem o vykonanie ďalších dôkazov, ale toto mu nebolo umožnené. Opakovane uvádzal, že ak by žalované 1/, 2/ nepodali podnet smerujúci voči žalobcovi, nezačalo by priestupkové konanie voči jeho osobe a nebolo by voči nemu vznesené obvinenie z priestupku. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej 2/, že návštevou príslušníkov PZ u zamestnávateľa nemohlo dôjsť k žiadnej ujme žalobcu, že nie je takáto návšteva príslušníkov PZ ojedinelá a podobne. Opakovane podotýkal, že žalobca ako pracovník SBS musí byť bezúhonný. Ak by o prácu prišiel, vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu a veku by si už ťažko prácu našiel – nie je teda možné brať na ľahkú váhu to, čo žalobcovi mohli spôsobiť svojím vymysleným a ničím nepodloženým oznámením žalované. Nesúhlasil s tým, že žalované realizovali iba svoje právo, nakoľko aj právo osôb podávať podania na iné osoby musí mať hranice a nie je prípustné, aby toto neprimerane a bezdôvodne zasahovalo do práv osôb. Následky, ktoré môžu byť spôsobené podanými oznámeniami, môžu byť veľmi negatívne. Zastával názor, že v tomto prípade sú naplnené všetky zákonné predpoklady na vyhovenie jeho žalobe. Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1017/15 je použiteľný, nakoľko plne zodpovedá obdobnému skutkovému stavu.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).
7. Vzhľadom na námietky žalobcu, smerujúce k podľa jeho názoru nevyváženému rozhodnutiu vo veci samej, odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a
riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
8. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
9. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
10. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
12. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a odvolacím prieskumom ex offo nebola zistená ani žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok, teda nedošlo z hľadiska vyššie uplatnených odvolacích námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.
13. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
14. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
15. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, odvolací súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (článok 6 ods. 1 Dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“, vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné. Povinnosťou súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
16. Pokiaľ žalobca v danej veci namieta nevyhovenie súdom prvej inštancie jeho dôkaznému návrhu na výsluch svedkov – manželky žalobcu J. B. a jeho zamestnávateľa K. L., K. – konateľa C. M., odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, podľa ktorého za dôkaznej situácie, keď nebolo preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaných za vzniknutú škodu a nemajetkovú ujmu, bol význam žalobcom navrhovaného dôkazu správne posúdený a v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz vykonaný nebol, a to či už na pojednávaní pred vyhlásením dokazovania na súde prvej inštancie za skončené, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 16.). Odvolací súd pripomína, že súdna prax je jednotná v názore, že k procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
17. Pokiaľ v podanom odvolaní, posudzujúc podľa jeho obsahu, je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).
18. Žalobca si podanou žalobou uplatnil právo na ochranu jeho osobnosti (formou peňažného zadosťučinenia vo výške 1.000,- eur) a náhradu škody (vo výške 315,- eur).
19. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
20. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
21. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
22. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
23. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva a stanovuje len znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti, teda objektívnu spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinnú súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Mnohorakosť prejavu jednotlivých stránok zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do týchto stránok zložiek osobnosti. Zákon však neposkytuje ochranu pred akýmkoľvek zásahom, ale len proti takým zásahom, ktoré sú neoprávnené. Neoprávnený zásah musí byť zároveň spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená o.i. aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Je nielen právom, ale aj povinnosťou každého, kto sa dozvie o okolnostiach nasvedčujúcich spáchaniu priestupku, trestného činu..., tieto skutočnosti príslušným orgánom oznámiť. Na odhaľovaní takejto činnosti a jej páchateľov je daný verejný záujem celej spoločnosti, preto podanie takéhoto oznámenia možno kvalifikovať ako realizáciu výkonu iného subjektívneho práva. Je potrebné tiež vychádzať z toho, že neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenie, za podnety k riešeniu, žiadosti o objasnenie či prešetrenie určitých okolností, ak boli prednesené v prostredí oprávnenom vec riešiť. Neoprávnenosť zásahu je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak tento zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Samotná skutočnosť, že A. N. O. E. O. I., odbor všeobecnej vnútornej správy, začal priestupkové konanie proti žalobcovi, a to na podnet Správy o výsledku objasňovania priestupku ORP-NM-OPP5-80/2019-P zaslanej z A. E., a to na základe skutočností uvedených žalovanými, nie je možné kvalifikovať ako konanie, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Podanie oznámenia (na základe ktorého v danom prípade začalo priestupkové konanie) je právom každého občana Slovenskej republiky. Výkonom ich práva a plnením povinností je vylúčená protiprávnosť konania, resp. neoprávnený zásah v ich prospech alebo neprospech. Občan, ktorý takéto oznámenie podáva, nemá možnosť ovplyvniť a nenesie zodpovednosť za následné konanie a rozhodnutie štátnych orgánov, ktorých konanie nemá možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť, tak ako tomu bolo aj v prípade úkonov orgánov polície, vykonávajúcich šetrenie v danej veci, o.i. v zamestnaní žalobcu, priestupkový orgán na obecnom úrade a pod. V danom prípade bolo A. N. O. E. O. I., odbor všeobecnej vnútornej správy, rozhodnuté o zastavení konania z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Pokiaľ však žalobca tvrdil, že žalované zneužili svoju oznamovaciu povinnosť a bezdôvodne podali na žalobcu oznámenie, aby mu uškodili a krivo ho obvinili, súd prvej inštancie správne konštatoval jednak už uvádzanú skutočnosť, že žalovaným oznamovacia povinnosť vyplýva priamo zo zákona, ale aj s odôvodnením, že oznámenie žalovanej 2/ nebolo šikanózne a nemal za preukázané, že žalovaná 2/ nepravdivo, krivo obvinila žalobcu. Táto skutočnosť vyplýva nepochybne z rozhodnutia o zastavení priestupkového konania zo dňa 17.07.2020, v odôvodnení ktorého správny orgán skonštatoval, že „nie je dostatočne preukázané, že C. H. uvádzala nepravdu, klamala, krivo svedčila, pretože nie je preukázané, že pri podávaní priestupkového oznámenia a ďalších procesných úkonoch mala v úmysle nepravdivo obviniť A. B. zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ Priestupkového zákona, čiže nebolo preukázané, že skutočnosti, ktoré uviedla do priestupkového oznámenia, a ktoré zakladali podozrenie z tohto priestupku, sú lživé“, ktoré priestupkové konanie naopak začalo na základe
podnetu žalobcu proti žalovanej 2/ a bolo rovnako zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenej z priestupku preukázané. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že v danej veci výkonom práva žalovaných je vylúčená protiprávnosť konania, resp. neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku čoho im nemožno pričítať na ťarchu náklady žalobcu, ktoré mu vznikli v priestupkovom konaní.
24. S poukazom na uvedené, odvolací súd odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP), na tieto poukazuje ako na správne a plne vyčerpávajúce a preto tieto nebude duplicitne opakovať.
25. Po preskúmaní námietok vyjadrených v odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, so všetkými v odvolaní uvádzanými dôvodmi sa už súd prvej inštancie vysporiadal a žiadna z odvolacích námietok žalobcu nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovaným 1/, 2/ proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).