Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)1d6/378758.f512d8.pdf
PDF · 154.89 KB
No categories available
5Cdo/180/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci žalobcu JUDr. P.K., bývajúceho v K., T. č. X., proti žalovanej JUDr. H.B.,
bývajúcej v K., S. č. X., zastúpenej JUDr. M.K., advokátom v K., F. č. X., o ochranu
osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 30 C 385/03, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2007, sp. zn. 5 Co
3/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 31. januára 2007, sp. zn. 5 Co 3/2006 v napadnutej zmeňujúcej časti, ktorou určil, že
tvrdenie žalovanej uvedené v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní na Okresnom súde
Košice II, sp. zn. 11 C 944/02, že: „žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do
domu a pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S. X. z osobného motorového
vozidla čiernej farby Škoda Fabia Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve žalovaného,
zaparkovaného oproti domu právnej zástupkyne a že obsah listu doručeného jej 1.1.2003 do
poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, je nepravdivé“, ako aj čo do výroku
o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 9. novembra 2005 č.k. 30 C 385/03-78
žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania na účet jej právneho
zástupcu vo výške 11 470 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo znenia § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z výpovede
svedkyne V. K., ale predovšetkým zo samotnej výpovede žalovanej mal preukázané, že
tvrdenie žalovanej v podaní, ktorým doplnila odvolanie a o ktorom je vedená časť tohto
konania, nie je pravdivé v časti: „žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do domu a
pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S.X. z osobného motorového vozidla
čiernej farby Škoda Fabia, ŠPZ KE-200BT“, keď samotná žalovaná vo svojej výpovedi
uviedla, že len jedenkrát videla auto žalobcu čiernej farby EVČ: KE-200BT a v tom aute
nevidela osobu, ktorá sa tam nachádzala. Svedkyňa V.K. uviedla, že túto skutočnosť
nevie potvrdiť, čo znamená, že pokiaľ žalovaná ako právna zástupkyňa V.K. uviedla
vo svojom doplnení odvolania uvedené tvrdenie, ide iba o jej domnienku a nie skutočnosť. Na
základe uvedeného uzavrel, že žalovaná v tomto konaní pravdivosť svojho tvrdenia
žiadnym spôsobom nepreukázala. V konaní mal preukázané aj to, že toto tvrdenie je
tvrdením žalovanej, lebo samotná svedkyňa V.K. vo svojej výpovedi uviedla, že nevie
potvrdiť, či žalovaná bola zo strany žalobcu sledovaná. Samotná nepravdivosť
tvrdenia však môže ale nemusí postačovať na to, aby bola spôsobilá vyvolať následky
spočívajúce v ohrození alebo narušení chránených práv osobností fyzickej osoby.
Prvostupňový súd mal za to, že v tomto prípade žalobca, na ktorom je dôkazné bremeno,
žiadnym spôsobom nepreukázal, že nepravdivé tvrdenie žalovanej malo takú intenzitu, že
bolo spôsobilé vyvolať následky v smere privodiť mu ujmu na jeho občianskej cti, resp.
ľudskej dôstojnosti. Sám žalobca len poukázal na to, že kolegovia na jeho adresu
žartovali a uťahovali si z neho, že je siskár, špión, resp., že sa ho deti pýtali, či skutočne
sledoval žalovanú. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že každé podanie zo súdneho spisu
je podaním účastníkov konania, ktoré je vedené na ochranu ich rôznych práv a
povinností a týka sa len účastníkov konania. Bol toho názoru, že účastníci konania môžu
na preukázanie svojich tvrdení uvádzať rôzne skutočnosti (aj nepravdivé) a potom je na
rozhodnutí súdu, aby každý dôkaz hodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky v ich
vzájomnej súvislosti a aj s týmto podaním žalovanej by sa súd v konaní vo veci samej
náležité vyporiadal. Okrem toho, tvrdenie uvedené v doplnení odvolania nie je
skutočnosťou, ktorá je všeobecne známa, je len súčasťou spisu do ktorého majú právo
nahliadať iba účastníci konania, pričom všetci sudcovia a zamestnanci súdu sú viazaní
mlčanlivosťou. Žalobu zamietol, pretože tvrdenie žalovanej, ktoré mal v konaní
preukázané ako nepravdivé, nebolo spôsobilé vyvolať také ohrozenie alebo narušenie
chránených práv osobnosti fyzickej osoby, v tomto prípade žalobcu, aby mu bola
poskytnutá ochrana v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
ide o ďalšie tvrdenia žalovanej v doplnení odvolania, t.j. „následne jej 1.1.2003 doručil do
poštovej schránky list, ktorého obsah potvrdzuje agresivitu žalovaného“, uzavrel, že ide
iba o hodnotiace tvrdenie žalovanej, ktoré je jej názorom (úsudkom) a je právom každej
fyzickej osoby, za ktoré nemôže byť postihovaná. Skutočnosť, kedy bol doručený
list, považoval za právne irelevantnú vo vzťahu k predmetu tohto konania. Žalobu
zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Nemal preukázané, že došlo k takému zásahu do práv osobnosti, ktoré by
bolo spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 31. januára 2007
sp. zn. 5 Co 3/2006 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby
o zaplatenie 50 000 Sk potvrdil. V ostatnej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že tvrdenie žalovanej uvedené v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní na
Okresnom súde Košice II, sp. zn. 11 C 944/02, že: „žalobca niekoľko dní celé hodiny
sledoval vchod do domu a pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S.X. z
osobného motorového vozidla čiernej farby Škoda Fabia Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve
žalovaného, zaparkovaného oproti domu právnej zástupkyne a že obsah listu doručeného jej
1.1.2003 do poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, je nepravdivé“. Žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 11 915 Sk jeho právnemu zástupcovi do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd v
prejednávanej veci aplikoval správny právny predpis, z ktorého však čiastočne vyvodil
nesprávny právny záver. Poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na
ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol
objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach žalobcu chránených ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka, pričom obidva tieto predpoklady musia byť splnené. V
súdnej praxi je už ustálený taký výklad ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne alebo inak,
pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel a význam. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol
vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritom žiadny význam. Poukázal na to, že súd
prvého stupňa urobil záver o tom, že tvrdenia žalovanej obsiahnuté v jej podaní z
21.11.2003 síce sú nepravdivé, avšak takýto zásah (aj keď neoprávnený), objektívne
nebol spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi na jeho občianskej cti, resp. ľudskej
dôstojnosti, a preto nebol dôvod poskytnúť mu požadovanú ochranu. Záver prvostupňového
súdu o tom, že v konaní preukázaný neoprávnený zásah zo strany žalovanej nebol spôsobilý
privodiť ujmu na tvrdených právach žalobcu, nepovažoval za správny, lebo súd prvého
stupňa neposúdil dôsledne všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Podľa zásad uznávaných
súdnou praxou, názor súdu, či neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti a
vážnosti v spoločnosti v konkrétnej veci je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto
práva, má vychádzať z posúdenia takých okolností, akými sú prostredie, v ktorom došlo k
zásahu, objekt a subjekt zásahu, ako aj obsah zásahu, pokiaľ spočíval v skutkových
tvrdeniach. Objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby
môže byť aj zásah urobený v rámci súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v
konaní za podmienky, že ide o závažnejší zásah. V danom prípade obsahom neoprávneného
zásahu boli nepravdivé skutkové tvrdenia žalovanej, že žalobca „niekoľko dní celé
hodiny sledoval vchod do jej domu a pohyb v dome“. Správanie sa (konanie) osôb
spočívajúce v „sledovaní“ iných osôb sa prieči nielen právnym normám, ale aj morálnym
pravidlám, je preto neprípustné a v spoločnosti je všeobecne odcudzované, príp.
netolerované. So zreteľom na uvedené, ak niekto o inom nepravdivo tvrdí, že sa tak
správal, bez ďalšieho možno mať za to, že takéto tvrdenie má difamujúcu povahu a je
objektívne spôsobilé ohroziť morálnu integritu fyzickej osoby, ktorej sa to týka, osobitne, ak
pre naplnenie hľadiska objektívnosti postačuje, že difamujúce tvrdenie sa mohlo dostať na
vedomie tretím osobám, ako to je aj v prejednávanej veci. Objektívna spôsobilosť narušiť
alebo ohroziť právo chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka tiež znamená,
že sa nevyžaduje vyvolanie následkov, a teda ani povinnosť žalobcu ich preukázať (táto
povinnosť mu vzniká iba v prípade uplatnenia zadosťučinenia v peniazoch). Pokiaľ teda súd
prvého stupňa rozhodnutie o zamietnutí žaloby (mimo nároku na nemajetkovú ujmu
50.000,- Sk) odôvodnil tým, že: „žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že nepravdivé
tvrdenie žalovanej malo takú intenzitu, že bolo spôsobilé vyvolať následky v smere
privodiť ujmu na jeho občianskej cti, resp. ľudskej dôstojnosti“, vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto odvolací súd rozsudok, pokiaľ ním bola
zamietnutá žaloba aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti spôsobom, že
tvrdenie žalovanej obsiahnuté v jej podaní z 21.1.2003 je nepravdivé, zmenil a žalobe
v tejto časti vyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to, že Občiansky
zákonník upravuje základné typy žalôb na ochranu osobnosti iba príkladmo. Preto sa
možno domáhať aj určenia, že konkrétne slovné či písomné výroky zasahujúce do práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby sú nepravdivé, pričom nejde o určovaciu žalobu podľa § 80
písm. c/ O.s.p., a nie je preto potrebné preukazovať (a skúmať) naliehavý právny záujem na
takomto určení, lebo vyplýva obsahovo z právneho predpisu. Stotožnil sa s názorom súdu
prvého stupňa o tom, že žalobca v konaní nepreukázal zákonné podmienky pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch a preto rozsudok o zamietnutí žaloby týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal aj na to, že žalobcovi sa dostalo zadosťučinenia už samotným
obsahom rozsudku, v ktorom bolo konštatované, že k porušeniu práva žalobcu na ochranu
jeho osobnosti zo strany žalovanej došlo. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti, ako aj proti výroku
o náhrade trov konania, podala dňa 30.4.2007 dovolanie žalovaná s poukazom na nesprávne
právne posúdenie veci. Navrhla rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť krajskému
súdu na ďalšie konanie. Poukazovala na tú skutočnosť, že napadnutý výrok rozsudku
odvolacieho súdu má určovací charakter, keď ním súd bez ďalšieho určil, že určité
skutočnosti považuje za nepravdivé. To samo osebe robí tento výrok nesprávnym. Za
najpodstatnejšie považovala to, že za nepravdivé boli určené také skutočnosti, ktoré boli
uvedené v podaní účastníčky konania pani V.K., adresovanom Okresnému súdu Košice II
v konaní sp. zn. 11 C 944/02. Podanie z 21.1.2003 bolo jej podaním ako účastníčky konania.
Navyše v priebehu konania bolo preukázané, že tieto skutočnosti boli do podania zo dňa
21.1.2003 uvedené na výslovný príkaz pani V.K. a podľa zákona o advokácii bola ona ako
advokátka povinná príkaz klienta rešpektovať. Je pritom úplne bez významu, odkiaľ pani
V.K. získala vedomosť o týchto skutočnostiach. Podanie napokon aj sama podpísala na znak
súhlasu s jeho obsahom. V podaní z 21.1.2003 uvedené skutočnosti a listiny k nemu
pripojené, patrili k tvrdeniam a dôkazom vykonaným v súdnom konaní sp. zn. 11 C 944/02.
Nie je prípustné, aby ich vyhodnocoval iný súd a určoval, či sú alebo nie sú pravdivé. Určenie
nepravdivosti tvrdenia, že obsah listu doručeného žalovanej dňa 1.1.2003 do poštovej
schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, má výslovne hodnotiaci charakter, kde kritérium
pravdivosti nemožno objektívne hľadať a ani určovať. Každý, kto si uvedený list žalobcu
prečíta, urobí si o jeho obsahu vlastný úsudok, ktorý môže slobodne a bez následkov
prezentovať. Osobitne za situácie, keď tento list bol jedným z listinných dôkazov vykonaných
v konaní sp. zn. 11 C 944/02 a podľa § 123 O.s.p. má každý účastník právo vyjadriť sa
k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Sám žalobca nepovažuje za ohrozenie svojho práva
na ochranu osobnosti to, že takéto tvrdenie bolo uvedené v podaní na súd, na základe ktorého
sa s ním mohol oboznámiť len konkrétny sudca resp. súdny úradník, ktorý bol viazaný
mlčanlivosťou, ale až tým, že sa toto tvrdenie malo rozšíriť medzi tretie osoby v prostredí
súdu, advokácie a jeho detí. Pokiaľ sa však takáto informácia stala známou tretím osobám,
mimo účastníkov konania a súdu, nestalo sa to jej konaním ani opomenutím. Ona s nikým
o tejto veci nehovorila a ani podanie nikomu inému nezasielala. V tejto súvislosti poukázala
na to, že sám žalobca to ani netvrdí a ani nijako nepreukazuje. V konaní teda nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeniami uvedenými v podaní pani V.K. zo dňa
21.1.2003 a prípadným ohrozením práva žalobcu.
Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu v časti,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. v znení do 1. júla 2007 (ďalej len O.s.p.),
podľa ktorého je s poukazom na ustanovenie § 372o zák. č. 273/2007 Z.z. potrebné vec
právne posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa § 237 O.s.p. neboli
dovolateľkou namietané a ani z obsahu spisu nevyplývajú.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani tzv. inú vadu konania dovolateľka
nenamietala a žiadna vada uvedenej povahy nevyšla najavo v dovolacom konaní.
Z obsahu dovolania žalovanej vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje
nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom,
ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu žaloby, nie je
vecne správne.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby
jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, a ďalej, že
tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby
vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany
a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej
náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci
zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť
medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dokazovanie musí súd zamerať na
konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy, vzniknutej
v tom – ktorom konkrétnom prípade – dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu
ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na
všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo
k porušeniu práva“ (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie,
oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.).
Občiansky zákonník v ustanovení § 11, podľa ktorého fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, zabezpečuje každej fyzickej osobe
širokú ochranu jej osobnosti bez akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z odlišností daných
pôvodom, pohlavím, rasou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, jazykom či povolaním.
Ochranu osobnosti poskytuje tým, že zakotvuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti (viď
všeobecný poukaz na ochranu osobnosti) a že ju ďalej dopĺňa neúplným výpočtom
príkladov typických hodnôt osobnosti fyzickej osoby, ktorých sa ochrana týka (viď
uvedeným ustanovením za slovom „najmä” podaný výpočet niektorých hodnôt osobnosti
fyzickej osoby, ktoré spolu s ďalšími hodnotami, v zákone výslovne neuvedenými,
medziiným napríklad právom na osobnú slobodu, vytvárajú jej celistvý obsah). Osobnosť
fyzickej osoby môže byť vo všeobecnosti dotknutá buď tak, že sa zasiahne len do jednej, jej
súčasť tvoriacej hodnoty (napr. len právo na ochranu mena), alebo tiež tak, že jedným
zásahom sa súčasne porušia alebo ohrozia viaceré hodnoty osobnosti fyzickej (napr. právo
na česť a dôstojnosť spolu s právom na ochranu súkromia a osobnej slobody).
Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby
a rozmanitosť životných situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva
fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať
za zásah do osobnosti.
Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať
nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej
osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti
fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu
spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola
zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná
subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma
určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených
osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by
v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo
zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia
jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti
v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom
princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo
nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť
uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj
konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho
konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napr. ak je osobne presvedčený
o pravdivosti ním na verejnosti prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom
inom).
Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej
osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym
poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho
súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol,
nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich
protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje
predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia
zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah, za ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho
zákonníka považuje použitie písomností osobnej povahy na úradné účely a na základe
zákona, a napokon tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva
stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).
Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby
je príčinná súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým
negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na
druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň
ohrození chránených osobnostných práv.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je teda jednak to, že
došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol
právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.
Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia
(subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté.
Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na
ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané
zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého
konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo
subjektom zásahu).
Otázku, kto je v tom – ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu,
musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Je totiž logické, že
spornosť v otázkach nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej
súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej
formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod., môže byť
v tomto konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka – medzi tým, do
práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil konania zasahujúceho do chránených
práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že
žalobca je osobou, ktorého osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že žalovaný sa
dopustil konania, ktorým bolo spôsobené toto porušenie alebo ohrozenie. Toto zisťovanie je
súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie
stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom
oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je
pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy
k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že právna úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca. Pri aplikácii
ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba preto upriamiť pozornosť najmä na
čl. 14 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje základné ľudské práva a slobody.
V tejto súvislosti nadobúda osobitné postavenie Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (ďalej
len dohovor) keď v aplikačnej časti pri rozhodovaní vo veciach základných ľudských práv
a slobôd treba rešpektovať ustanovenia uvedeného dohovoru, ak vnútorná úprava
nezabezpečuje väčší rozsah práv a slobôd.
Kľúčovou otázkou pre aplikáciu ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je
správny výklad čl. 10 dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu
prejavu. Iba odstavec 2) tohoto článku slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon práva na
slobodu prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť. Súčasne toto ustanovenie pripúšťa
možnosť, aby výkon tohoto práva podliehal takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám za predpokladu, že tak hovorí zákon a je to nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti z dôvodov v dohovore uvedených.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že rozsah slobody prejavu je
vymedzený subjektom, ktorý informácie a myšlienky šíri alebo prijíma, formou v akej
ich šíri a napokon obsahom týchto informácií a myšlienok. Preto vymedzenie rozsahu
slobody prejavu znamená určiť:
a) subjekt prejavu
b) obsah prejavu
c) formu prejavu.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že s výkonom
súdnictva bezprostredne súvisí aj činnosť advokátov, ktorých sloboda prejavu sa tiež
posudzuje z pohľadu „povinnosť a zodpovednosť“ ako určitého korelátora uplatňovania
tohto práva. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach viackrát (viď napr.
rozhodnutie vo veci K. Lindner c. Nemecko) zdôraznil, že advokáti majú osobitné
postavenie vychádzajúce z ich centrálnej pozície medzi súdom a účastníkmi konania,
ktorá skutočnosť odôvodňuje existenciu pre nich určených špeciálnych deontologických
kódexov a ktorá skutočnosť má vplyv na rozsah slobody ich prejavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s odvolacím súdom v tom, že
objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby môže byť aj
zásah urobený v rámci súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v konaní, avšak len
za podmienky, že ide o závažnejší zásah.
Za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka však považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval
v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo
zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby
napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha
1980, strana 177).
Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak dôjde
k zásahu v rámci riadneho konania a ak nevybočil zásah z rámca daného platnými predpismi
(Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 196).
Z uvedeného vyplýva, že predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do
práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Obč. zákonníka je okrem iného
skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde
takýto zásah zákon dovoľuje, alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho
práva, hoci inak sa zásah týka osobnosti fyzickej osoby (§ 11 Obč. zákonníka).
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na to, že konanie
pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv
a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny
poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa
k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj
k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.
Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby (účastníka
občianskoprávneho konania), vrátane jeho právneho zástupcu, vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a k dôkazom, ako aj uvádzať skutočnosti, ktoré zo svojho uhľu pohľadu ako
účastník konania považuje za dôležité pre rozhodnutie o predmete sporu.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej, ako právnej zástupkyne
(advokátky) V.K. uplatňované v rámci procesných práv účastníka konania o tom, že:
„žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do domu a pohyb v dome právnej
zástupkyne žalobkyne na S.X. z osobného motorového vozidla čiernej farby Škoda Fabia
Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve žalovaného, zaparkovaného oproti domu právnej
zástupkyne“„ nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď inak by
sa zásah osobnosti žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú skutočnosť, že k nemu došlo v rámci
súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania vyplývajúceho
z procesného predpisu, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo
žalovanej ako právnej zástupkyni účastníčky konania na slobodu prejavu. Toto vyjadrenie
nepresahovalo rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone iného
subjektívneho práva garantovaného zákonom.
Potrebné je poukázať aj na tú skutočnosť, že v danom prípade absentuje aj samotná
príčinná súvislosť medzi zásahom, za ktorý žalobca považoval tvrdenia žalovanej uvedené
v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 11 C 944/02
a porušením alebo ohrozením chránených osobnostných práv.
V prípade, ak si kolegovia zo žalobcu uťahovali, že je siskár a podobne, ktorými
skutočnosťami sám žalobca odôvodňoval svoju žalobu, je potrebné uviesť, že v konaní
nebolo preukázané také konanie žalovanej, ktoré by smerovalo k porušeniu práv na ochranu
osobnosti žalobcu (zverejnenie týchto údajov). V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že
pokiaľ by sa údaje zo súdneho spisu stali známymi verejnosti, nezodpovedala by za túto
skutočnosť žalovaná, ako právna zástupkyňa účastníčky konania.
Pokiaľ sa týka druhej časti napadnutého výroku odvolacieho súdu, dospel dovolací
súd k právnemu názoru, že určenie nepravdivosti tvrdenia o tom, že: „obsah listu
doručeného žalovanej dňa 1.1.2003 do poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu“, je
vecne nesprávne z dôvodu, že toto má výslovne hodnotiaci charakter. V tejto súvislosti je
potrebné predovšetkým vyhodnotiť a zohľadniť aj situáciu, za ktorej bolo toto podanie
urobené, a to v kontexte celého spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 11 C 944/02.
Osobitne je potrebné poukázať na podania žalobcu nachádzajúce sa na č.l. 26 a 34
prejednávaného spisu, obsahujúce viaceré invektívy na adresu žalovanej. Zohľadňujúc
správanie sa žalobcu v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 11 C 944/02 preto dovolací
súd dospel k záveru, že pre takýto hodnotiaci úsudok žalovanej bol dostatočný faktický
podklad.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel, spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 2 O.s.p.), pričom právny názor dovolacieho súdu je záväzný (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2007
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
17