Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/180/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci žalobcu JUDr. P.K., bývajúceho v K., T. č. X., proti žalovanej JUDr. H.B.,

bývajúcej v K., S. č. X., zastúpenej JUDr. M.K., advokátom v K., F. č. X., o ochranu

osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , o dovolaní

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2007, sp. zn. 5 Co

3/2006, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 31. januára 2007, sp. zn. v napadnutej zmeňujúcej časti, ktorou určil, že

tvrdenie žalovanej uvedené v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní na Okresnom súde

Košice II, sp. zn. , že: „žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do

domu a pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S. X. z osobného motorového

vozidla čiernej farby Škoda Fabia Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve žalovaného,

zaparkovaného oproti domu právnej zástupkyne a že obsah listu doručeného jej 1.1.2003 do

poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, je nepravdivé“, ako aj čo do výroku

o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 9. novembra 2005 č.k. -78

žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania na účet jej právneho

zástupcu vo výške 11 470 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri svojom

rozhodovaní vychádzal zo znenia a . Z výpovede

svedkyne V. K., ale predovšetkým zo samotnej výpovede žalovanej mal preukázané, že

tvrdenie žalovanej v podaní, ktorým doplnila odvolanie a o ktorom je vedená časť tohto

konania, nie je pravdivé v časti: „žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do domu a

pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S.X. z osobného motorového vozidla

čiernej farby Škoda Fabia, ŠPZ KE-200BT“, keď samotná žalovaná vo svojej výpovedi

uviedla, že len jedenkrát videla auto žalobcu čiernej farby EVČ: KE-200BT a v tom aute

nevidela osobu, ktorá sa tam nachádzala. Svedkyňa V.K. uviedla, že túto skutočnosť

nevie potvrdiť, čo znamená, že pokiaľ žalovaná ako právna zástupkyňa V.K. uviedla

vo svojom doplnení odvolania uvedené tvrdenie, ide iba o jej domnienku a nie skutočnosť. Na

základe uvedeného uzavrel, že žalovaná v tomto konaní pravdivosť svojho tvrdenia

žiadnym spôsobom nepreukázala. V konaní mal preukázané aj to, že toto tvrdenie je

tvrdením žalovanej, lebo samotná svedkyňa V.K. vo svojej výpovedi uviedla, že nevie

potvrdiť, či žalovaná bola zo strany žalobcu sledovaná. Samotná nepravdivosť

tvrdenia však môže ale nemusí postačovať na to, aby bola spôsobilá vyvolať následky

spočívajúce v ohrození alebo narušení chránených práv osobností fyzickej osoby.

Prvostupňový súd mal za to, že v tomto prípade žalobca, na ktorom je dôkazné bremeno,

žiadnym spôsobom nepreukázal, že nepravdivé tvrdenie žalovanej malo takú intenzitu, že

bolo spôsobilé vyvolať následky v smere privodiť mu ujmu na jeho občianskej cti, resp.

ľudskej dôstojnosti. Sám žalobca len poukázal na to, že kolegovia na jeho adresu

žartovali a uťahovali si z neho, že je siskár, špión, resp., že sa ho deti pýtali, či skutočne

sledoval žalovanú. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že každé podanie zo súdneho spisu

je podaním účastníkov konania, ktoré je vedené na ochranu ich rôznych práv a

povinností a týka sa len účastníkov konania. Bol toho názoru, že účastníci konania môžu

na preukázanie svojich tvrdení uvádzať rôzne skutočnosti (aj nepravdivé) a potom je na

rozhodnutí súdu, aby každý dôkaz hodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky v ich

vzájomnej súvislosti a aj s týmto podaním žalovanej by sa súd v konaní vo veci samej

náležité vyporiadal. Okrem toho, tvrdenie uvedené v doplnení odvolania nie je

skutočnosťou, ktorá je všeobecne známa, je len súčasťou spisu do ktorého majú právo

nahliadať iba účastníci konania, pričom všetci sudcovia a zamestnanci súdu sú viazaní

mlčanlivosťou. Žalobu zamietol, pretože tvrdenie žalovanej, ktoré mal v konaní

preukázané ako nepravdivé, nebolo spôsobilé vyvolať také ohrozenie alebo narušenie

chránených práv osobnosti fyzickej osoby, v tomto prípade žalobcu, aby mu bola

poskytnutá ochrana v zmysle príslušných ustanovení . Pokiaľ

ide o ďalšie tvrdenia žalovanej v doplnení odvolania, t.j. „následne jej 1.1.2003 doručil do

poštovej schránky list, ktorého obsah potvrdzuje agresivitu žalovaného“, uzavrel, že ide

iba o hodnotiace tvrdenie žalovanej, ktoré je jej názorom (úsudkom) a je právom každej

fyzickej osoby, za ktoré nemôže byť postihovaná. Skutočnosť, kedy bol doručený

list, považoval za právne irelevantnú vo vzťahu k predmetu tohto konania. Žalobu

zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Nemal preukázané, že došlo k takému zásahu do práv osobnosti, ktoré by

bolo spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 31. januára 2007

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby

o zaplatenie 50 000 Sk potvrdil. V ostatnej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že tvrdenie žalovanej uvedené v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní na

Okresnom súde Košice II, sp. zn. , že: „žalobca niekoľko dní celé hodiny

sledoval vchod do domu a pohyb v dome právnej zástupkyne žalobkyne na S.X. z

osobného motorového vozidla čiernej farby Škoda Fabia Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve

žalovaného, zaparkovaného oproti domu právnej zástupkyne a že obsah listu doručeného jej

1.1.2003 do poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, je nepravdivé“. Žalovanú

zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 11 915 Sk jeho právnemu zástupcovi do 3

dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd v

prejednávanej veci aplikoval správny právny predpis, z ktorého však čiastočne vyvodil

nesprávny právny záver. Poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na

ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol

objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach žalobcu chránených ustanovením

, pričom obidva tieto predpoklady musia byť splnené. V

súdnej praxi je už ustálený taký výklad ustanovení o ochrane

osobnosti, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu

skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne alebo inak,

pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel a význam. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol

vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritom žiadny význam. Poukázal na to, že súd

prvého stupňa urobil záver o tom, že tvrdenia žalovanej obsiahnuté v jej podaní z

21.11.2003 síce sú nepravdivé, avšak takýto zásah (aj keď neoprávnený), objektívne

nebol spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi na jeho občianskej cti, resp. ľudskej

dôstojnosti, a preto nebol dôvod poskytnúť mu požadovanú ochranu. Záver prvostupňového

súdu o tom, že v konaní preukázaný neoprávnený zásah zo strany žalovanej nebol spôsobilý

privodiť ujmu na tvrdených právach žalobcu, nepovažoval za správny, lebo súd prvého

stupňa neposúdil dôsledne všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Podľa zásad uznávaných

súdnou praxou, názor súdu, či neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti a

vážnosti v spoločnosti v konkrétnej veci je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto

práva, má vychádzať z posúdenia takých okolností, akými sú prostredie, v ktorom došlo k

zásahu, objekt a subjekt zásahu, ako aj obsah zásahu, pokiaľ spočíval v skutkových

tvrdeniach. Objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby

môže byť aj zásah urobený v rámci súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v

konaní za podmienky, že ide o závažnejší zásah. V danom prípade obsahom neoprávneného

zásahu boli nepravdivé skutkové tvrdenia žalovanej, že žalobca „niekoľko dní celé

hodiny sledoval vchod do jej domu a pohyb v dome“. Správanie sa (konanie) osôb

spočívajúce v „sledovaní“ iných osôb sa prieči nielen právnym normám, ale aj morálnym

pravidlám, je preto neprípustné a v spoločnosti je všeobecne odcudzované, príp.

netolerované. So zreteľom na uvedené, ak niekto o inom nepravdivo tvrdí, že sa tak

správal, bez ďalšieho možno mať za to, že takéto tvrdenie má difamujúcu povahu a je

objektívne spôsobilé ohroziť morálnu integritu fyzickej osoby, ktorej sa to týka, osobitne, ak

pre naplnenie hľadiska objektívnosti postačuje, že difamujúce tvrdenie sa mohlo dostať na

vedomie tretím osobám, ako to je aj v prejednávanej veci. Objektívna spôsobilosť narušiť

alebo ohroziť právo chránené ustanovením tiež znamená,

že sa nevyžaduje vyvolanie následkov, a teda ani povinnosť žalobcu ich preukázať (táto

povinnosť mu vzniká iba v prípade uplatnenia zadosťučinenia v peniazoch). Pokiaľ teda súd

prvého stupňa rozhodnutie o zamietnutí žaloby (mimo nároku na nemajetkovú ujmu

50.000,- Sk) odôvodnil tým, že: „žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že nepravdivé

tvrdenie žalovanej malo takú intenzitu, že bolo spôsobilé vyvolať následky v smere

privodiť ujmu na jeho občianskej cti, resp. ľudskej dôstojnosti“, vychádzal z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto odvolací súd rozsudok, pokiaľ ním bola

zamietnutá žaloba aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti spôsobom, že

tvrdenie žalovanej obsiahnuté v jej podaní z 21.1.2003 je nepravdivé, zmenil a žalobe

v tejto časti vyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to, že Občiansky

zákonník upravuje základné typy žalôb na ochranu osobnosti iba príkladmo. Preto sa

možno domáhať aj určenia, že konkrétne slovné či písomné výroky zasahujúce do práva na

ochranu osobnosti fyzickej osoby sú nepravdivé, pričom nejde o určovaciu žalobu podľa § 80

písm. c/ , a nie je preto potrebné preukazovať (a skúmať) naliehavý právny záujem na

takomto určení, lebo vyplýva obsahovo z právneho predpisu. Stotožnil sa s názorom súdu

prvého stupňa o tom, že žalobca v konaní nepreukázal zákonné podmienky pre priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch a preto rozsudok o zamietnutí žaloby týkajúcej sa náhrady

nemajetkovej ujmy ako vecne správny v zmysle potvrdil. V tejto súvislosti

odvolací súd poukázal aj na to, že žalobcovi sa dostalo zadosťučinenia už samotným

obsahom rozsudku, v ktorom bolo konštatované, že k porušeniu práva žalobcu na ochranu

jeho osobnosti zo strany žalovanej došlo. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti, ako aj proti výroku

o náhrade trov konania, podala dňa 30.4.2007 dovolanie žalovaná s poukazom na nesprávne

právne posúdenie veci. Navrhla rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť krajskému

súdu na ďalšie konanie. Poukazovala na tú skutočnosť, že napadnutý výrok rozsudku

odvolacieho súdu má určovací charakter, keď ním súd bez ďalšieho určil, že určité

skutočnosti považuje za nepravdivé. To samo osebe robí tento výrok nesprávnym. Za

najpodstatnejšie považovala to, že za nepravdivé boli určené také skutočnosti, ktoré boli

uvedené v podaní účastníčky konania pani V.K., adresovanom Okresnému súdu Košice II

v konaní sp. zn. . Podanie z 21.1.2003 bolo jej podaním ako účastníčky konania.

Navyše v priebehu konania bolo preukázané, že tieto skutočnosti boli do podania zo dňa

21.1.2003 uvedené na výslovný príkaz pani V.K. a podľa zákona o advokácii bola ona ako

advokátka povinná príkaz klienta rešpektovať. Je pritom úplne bez významu, odkiaľ pani

V.K. získala vedomosť o týchto skutočnostiach. Podanie napokon aj sama podpísala na znak

súhlasu s jeho obsahom. V podaní z 21.1.2003 uvedené skutočnosti a listiny k nemu

pripojené, patrili k tvrdeniam a dôkazom vykonaným v súdnom konaní sp. zn. .

Nie je prípustné, aby ich vyhodnocoval iný súd a určoval, či sú alebo nie sú pravdivé. Určenie

nepravdivosti tvrdenia, že obsah listu doručeného žalovanej dňa 1.1.2003 do poštovej

schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu, má výslovne hodnotiaci charakter, kde kritérium

pravdivosti nemožno objektívne hľadať a ani určovať. Každý, kto si uvedený list žalobcu

prečíta, urobí si o jeho obsahu vlastný úsudok, ktorý môže slobodne a bez následkov

prezentovať. Osobitne za situácie, keď tento list bol jedným z listinných dôkazov vykonaných

v konaní sp. zn. a podľa má každý účastník právo vyjadriť sa

k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Sám žalobca nepovažuje za ohrozenie svojho práva

na ochranu osobnosti to, že takéto tvrdenie bolo uvedené v podaní na súd, na základe ktorého

sa s ním mohol oboznámiť len konkrétny sudca resp. súdny úradník, ktorý bol viazaný

mlčanlivosťou, ale až tým, že sa toto tvrdenie malo rozšíriť medzi tretie osoby v prostredí

súdu, advokácie a jeho detí. Pokiaľ sa však takáto informácia stala známou tretím osobám,

mimo účastníkov konania a súdu, nestalo sa to jej konaním ani opomenutím. Ona s nikým

o tejto veci nehovorila a ani podanie nikomu inému nezasielala. V tejto súvislosti poukázala

na to, že sám žalobca to ani netvrdí a ani nijako nepreukazuje. V konaní teda nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeniami uvedenými v podaní pani V.K. zo dňa

21.1.2003 a prípadným ohrozením práva žalobcu.

Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu v časti,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutej časti a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia v znení do 1. júla 2007 (ďalej len ),

podľa ktorého je s poukazom na ustanovenie potrebné vec

právne posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,

pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa neboli

dovolateľkou namietané a ani z obsahu spisu nevyplývajú.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná ( ), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom

je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich

postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani tzv. inú vadu konania dovolateľka

nenamietala a žiadna vada uvedenej povahy nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Z obsahu dovolania žalovanej vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje

nesprávne právne posúdenie veci v zmysle

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom,

ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu žaloby, nie je

vecne správne.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby

jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia

práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, a ďalej, že

tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami

a nasl. , pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby

vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany

a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej

náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci

zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť

medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo ( ). Dokazovanie musí súd zamerať na

konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy, vzniknutej

v tom – ktorom konkrétnom prípade – dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu

ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na

všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo

k porušeniu práva“ (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie,

oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.).

v ustanovení , podľa ktorého fyzická osoba má právo na

ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, zabezpečuje každej fyzickej osobe

širokú ochranu jej osobnosti bez akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z odlišností daných

pôvodom, pohlavím, rasou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, jazykom či povolaním.

Ochranu osobnosti poskytuje tým, že zakotvuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti (viď

všeobecný poukaz na ochranu osobnosti) a že ju ďalej dopĺňa neúplným výpočtom

príkladov typických hodnôt osobnosti fyzickej osoby, ktorých sa ochrana týka (viď

uvedeným ustanovením za slovom „najmä” podaný výpočet niektorých hodnôt osobnosti

fyzickej osoby, ktoré spolu s ďalšími hodnotami, v zákone výslovne neuvedenými,

medziiným napríklad právom na osobnú slobodu, vytvárajú jej celistvý obsah). Osobnosť

fyzickej osoby môže byť vo všeobecnosti dotknutá buď tak, že sa zasiahne len do jednej, jej

súčasť tvoriacej hodnoty (napr. len právo na ochranu mena), alebo tiež tak, že jedným

zásahom sa súčasne porušia alebo ohrozia viaceré hodnoty osobnosti fyzickej (napr. právo

na česť a dôstojnosť spolu s právom na ochranu súkromia a osobnej slobody).

Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby

a rozmanitosť životných situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet

konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva

fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať

za zásah do osobnosti.

Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať

nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej

osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti

fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu

spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola

zvolená v ustanovení a nasledujúcich nie je významná

subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma

určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených

osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by

v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo

zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia

jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti

v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom

princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo

nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť

uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj

konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho

konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napr. ak je osobne presvedčený

o pravdivosti ním na verejnosti prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom

inom).

Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej

osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym

poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho

súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol,

nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich

protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje

predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia

zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah, za ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho

zákonníka považuje použitie písomností osobnej povahy na úradné účely a na základe

zákona, a napokon tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva

stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).

Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby

je príčinná súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým

negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na

druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň

ohrození chránených osobnostných práv.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je teda jednak to, že

došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť

ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol

právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11

a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.

Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia

(subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté.

Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na

ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané

zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého

konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo

subjektom zásahu).

Otázku, kto je v tom – ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu,

musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Je totiž logické, že

spornosť v otázkach nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej

súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej

formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod., môže byť

v tomto konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka – medzi tým, do

práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil konania zasahujúceho do chránených

práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že

žalobca je osobou, ktorého osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že žalovaný sa

dopustil konania, ktorým bolo spôsobené toto porušenie alebo ohrozenie. Toto zisťovanie je

súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie

stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom

oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je

pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy

k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že právna úprava obsiahnutá

v nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca. Pri aplikácii

ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba preto upriamiť pozornosť najmä na

a nasl. , ktorá garantuje základné ľudské práva a slobody.

V tejto súvislosti nadobúda osobitné postavenie Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd

dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 uverejnený ako oznámenie pod č. (ďalej

len dohovor) keď v aplikačnej časti pri rozhodovaní vo veciach základných ľudských práv

a slobôd treba rešpektovať ustanovenia uvedeného dohovoru, ak vnútorná úprava

nezabezpečuje väčší rozsah práv a slobôd.

Kľúčovou otázkou pre aplikáciu ustanovení a nasl. je

správny výklad čl. 10 dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu

prejavu. Iba odstavec 2) tohoto článku slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon práva na

slobodu prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť. Súčasne toto ustanovenie pripúšťa

možnosť, aby výkon tohoto práva podliehal takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam

alebo sankciám za predpokladu, že tak hovorí zákon a je to nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti z dôvodov v dohovore uvedených.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že rozsah slobody prejavu je

vymedzený subjektom, ktorý informácie a myšlienky šíri alebo prijíma, formou v akej

ich šíri a napokon obsahom týchto informácií a myšlienok. Preto vymedzenie rozsahu

slobody prejavu znamená určiť:

a) subjekt prejavu

b) obsah prejavu

c) formu prejavu.

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že s výkonom

súdnictva bezprostredne súvisí aj činnosť advokátov, ktorých sloboda prejavu sa tiež

posudzuje z pohľadu „povinnosť a zodpovednosť“ ako určitého korelátora uplatňovania

tohto práva. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach viackrát (viď napr.

rozhodnutie vo veci K. Lindner c. Nemecko) zdôraznil, že advokáti majú osobitné

postavenie vychádzajúce z ich centrálnej pozície medzi súdom a účastníkmi konania,

ktorá skutočnosť odôvodňuje existenciu pre nich určených špeciálnych deontologických

kódexov a ktorá skutočnosť má vplyv na rozsah slobody ich prejavu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s odvolacím súdom v tom, že

objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby môže byť aj

zásah urobený v rámci súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v konaní, avšak len

za podmienky, že ide o závažnejší zásah.

Za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené

ustanovením však považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval

v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo

zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby

napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha

1980, strana 177).

Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak dôjde

k zásahu v rámci riadneho konania a ak nevybočil zásah z rámca daného platnými predpismi

(Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 196).

Z uvedeného vyplýva, že predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do

práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Obč. zákonníka je okrem iného

skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde

takýto zásah zákon dovoľuje, alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho

práva, hoci inak sa zásah týka osobnosti fyzickej osoby (§ 11 Obč. zákonníka).

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na to, že konanie

pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv

a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny

poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa

k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj

k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.

Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby (účastníka

občianskoprávneho konania), vrátane jeho právneho zástupcu, vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam a k dôkazom, ako aj uvádzať skutočnosti, ktoré zo svojho uhľu pohľadu ako

účastník konania považuje za dôležité pre rozhodnutie o predmete sporu.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej, ako právnej zástupkyne

(advokátky) V.K. uplatňované v rámci procesných práv účastníka konania o tom, že:

„žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do domu a pohyb v dome právnej

zástupkyne žalobkyne na S.X. z osobného motorového vozidla čiernej farby Škoda Fabia

Ev. č. KE 200 BT vo vlastníctve žalovaného, zaparkovaného oproti domu právnej

zástupkyne“„ nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď inak by

sa zásah osobnosti žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú skutočnosť, že k nemu došlo v rámci

súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania vyplývajúceho

z procesného predpisu, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo

žalovanej ako právnej zástupkyni účastníčky konania na slobodu prejavu. Toto vyjadrenie

nepresahovalo rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone iného

subjektívneho práva garantovaného zákonom.

Potrebné je poukázať aj na tú skutočnosť, že v danom prípade absentuje aj samotná

príčinná súvislosť medzi zásahom, za ktorý žalobca považoval tvrdenia žalovanej uvedené

v doplnení odvolania z 21.1.2003 v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn.

a porušením alebo ohrozením chránených osobnostných práv.

V prípade, ak si kolegovia zo žalobcu uťahovali, že je siskár a podobne, ktorými

skutočnosťami sám žalobca odôvodňoval svoju žalobu, je potrebné uviesť, že v konaní

nebolo preukázané také konanie žalovanej, ktoré by smerovalo k porušeniu práv na ochranu

osobnosti žalobcu (zverejnenie týchto údajov). V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že

pokiaľ by sa údaje zo súdneho spisu stali známymi verejnosti, nezodpovedala by za túto

skutočnosť žalovaná, ako právna zástupkyňa účastníčky konania.

Pokiaľ sa týka druhej časti napadnutého výroku odvolacieho súdu, dospel dovolací

súd k právnemu názoru, že určenie nepravdivosti tvrdenia o tom, že: „obsah listu

doručeného žalovanej dňa 1.1.2003 do poštovej schránky potvrdzuje agresivitu žalobcu“, je

vecne nesprávne z dôvodu, že toto má výslovne hodnotiaci charakter. V tejto súvislosti je

potrebné predovšetkým vyhodnotiť a zohľadniť aj situáciu, za ktorej bolo toto podanie

urobené, a to v kontexte celého spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. .

Osobitne je potrebné poukázať na podania žalobcu nachádzajúce sa na č.l. 26 a 34

prejednávaného spisu, obsahujúce viaceré invektívy na adresu žalovanej. Zohľadňujúc

správanie sa žalobcu v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. preto dovolací

súd dospel k záveru, že pre takýto hodnotiaci úsudok žalovanej bol dostatočný faktický

podklad.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel, spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej

časti podľa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie

( ), pričom právny názor dovolacieho súdu je záväzný (

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2007

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

17