Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19CoPr-5-2023.pdf
PDF · 93.05 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoPr/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX, F. E., zastúpený G. H. I. I. H., so sídlom E. D. X, F., proti žalovanému: J. H. F., K., so sídlom J. XXX, F., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený K. L. G. K. G., G., so sídlom F. XX/X, A., adresa pre doručovanie: L. X/X, XXX XX A., o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 10Cpr/7/2022-65 zo dňa 31. januára 2023 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 02.09.2021 je neplatná. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 14 534,65 eur netto za obdobie od 01.01.2022 do 31.01.2023 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 240 ods. 9, § 74, § 77, § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prejednávanej veci mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola uzatvorená riadne pracovná zmluva na dobu neurčitú na pozíciu colný deklarant, ktorý zároveň zastával pozíciu predsedu podnikového výboru – odborov. Dňa 09.08.2021 žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, o znížení stavu zamestnancov vzhľadom na potrebu optimalizácie ľudských zdrojov spoločnosti a zníženia personálnych nákladov s tým, že došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. V konaní žalobca namietal, že jeho výpoveď nebola riadne prerokovaná odbormi. Súd v tomto smere nezistil pochybenie zo strany žalovaného, nakoľko z vyjadrenia odborového zväzu zo dňa 12.08.2021 preukázateľným spôsobom vyplynulo, že prerokovali výpoveď a nedali súhlas s výpoveďou. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný si riadne nesplnil svoju ponukovú povinnosť. Po prijatí organizačnej zmeny dňa 09.08.2021 žalovaný dňa 01.09.2021 a dňa 01.10.2021 prijal nových zamestnancov na pracovnú pozíciu technika údržby drak – motor, pričom žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady na túto pracovnú funkciu, čo medzi stranami nebolo sporné. Obranu žalovaného založenú na tom, že v čase doručenia výpovede žalobcovi, t. j. dňa 09.09.2021, žalovaný nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, a preto v tom čase nemal žalobcovi čo ponúknuť, nepovažoval za dôvodnú. Čo sa týka prijatia nového zamestnanca dňa 01.09.2021, pred doručením výpovede žalobcovi zo dňa 09.09.2021 ani vo vzťahu k novému zamestnancovi, ktorého žalovaný prijal dňa 01.10.2022 (správne 2021 – poznámka odvolacieho súdu), žalovaný nijakým spôsobom skutkovo nepreukázal, z akého dôvodu tieto pracovné pozície neponúkol alebo nemohol ponúknuť
žalobcovi. Žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, výpoveď trpí vadami, ktoré majú za následok neplatnosť tohto úkonu. Vzhľadom na to, že súd vyhodnotil výpoveď za neplatnú, nezaoberal sa, či v prípade platnosti výpovede bolo možné od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával (§ 240 ods. 9 Zákonníka práce). V tomto smere odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/120/2020 zo dňa 29.06.2021. Uviedol, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ale aj náhrady mzdy, je procesnoprávnym úkonom a zároveň i hmotnoprávnym. Konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podaná na súde v lehote uvedenej v § 77 Zákonníka práce, nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že na doterajšom zamestnaní trvá (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/26/2021 zo dňa 30.07.2021). Nakoľko súd rozhodol, že výpoveď zo strany žalovaného je neplatná, priznal s poukazom na § 77 Zákonníka práce žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od januára 2022 do januára 2023 v celkovej výške 14 534,65 eur (13 x 1 118,05 eur), berúc do úvahy ustálenú súdnu prax, ktorá vychádza z predpokladov, že náhrada mzdy môže byť zamestnancovi priznaná len pokiaľ je splatná v dobe vydania súdneho rozhodnutia, pričom ak žalovaný sám neuhradí mzdu, prípadne jej časť, ktorej splatnosť nastala od uvedenej doby do doby právoplatnosti rozhodnutia, môže sa zamestnanec domáhať náhrady mzdy novým návrhom na náhradu mzdy (R 51/1975). Uzavrel, že nakoľko žalovaný nevyužil takmer žiadne prostriedky procesnej obrany, súd pri určení náhrady mzdy nepoužil moderačné právo. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolanie podal z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 154/05 a III. ÚS 260/07 uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vo všeobecnosti nie je možné považovať za dostatočné a súd prvej inštancie sa jasne a zrozumiteľne nevyporiadal s podstatnými námietkami a dokladmi predloženými žalovaným. Namietal, že súd porušil základné princípy Civilného sporového poriadku uvedené v čl. 2 ods. 2, čím porušil princíp právnej istoty vyjadrený v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 a sp. zn. I. ÚS 335/06. Uviedol, že názor súdu prvej inštancie v ods. 32 odôvodnenia rozsudku, že úlohou súdu bolo „overiť, či medzi organizačnou zmenou a výpoveďou voči žalobcovi je príčinná súvislosť v otázke úspor finančných nákladov žalovaného“ je v rozpore s ustálenou súdnou praxou – rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2009 sp. zn. 6Sžo/46/2009, podľa ktorého rozhodnutie o organizačnej zmene ani jej účelnosť súd nepreskúmava. Namietal, že súd rozhodol ohľadom splnenia ponukovej povinnosti žalovaného v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/54/2018, sp. zn. 4Cdo/306/2008, sp. zn. 3Cdo/261/2007, sp. zn. 4Mcdo/5/2010 a sp. zn. 3Mcdo/14/2010. V podanom odvolaní sa domáhal nutnosti rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Ak teda žalobca ako zamestnanec tvrdí, že žalovaný ako zamestnávateľ disponoval voľným pracovným miestom v čase podania výpovede žalobcovi, tak je žalobca povinný túto skutočnosť dokázať. Žalovaný opakovane tvrdí, že v čase podania výpovede nemal akékoľvek iné pracovné miesto, ktoré by bol povinný žalobcovi ponúknuť. Žalovaný preto postupoval v súlade so Zákonníkom práce. Zotrval tiež na námietke, že žalobca bol povinný uplatniť všetko, čoho sa voči žalovanému domáhal, v zákonnej prekluzívnej lehote najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť podľa § 77 Zákonníka práce. S ohľadom na platnosť výpovede, ktorá bola vykonaná v súlade so Zákonníkom práce, je priznanie náhrady mzdy napadnutým rozsudkom nesprávne.
3. Žalobca k odvolaniu žalovaného poukázal na svoje predošlé vyjadrenie, v ktorom preukázal, že po rozhodnutí žalovaného zo dňa 09.08.2021 o znížení stavu zamestnancov žalovaný hneď 11.08.2021 požiadal odborovú organizáciu o udelenie súhlasu s výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom. Žalovaný teda už 11.08.2022 (správne 2021 – poznámka odvolacieho súdu) sa žalobcovi rozhodol dať výpoveď, hoci v tom čase mal preukázateľne voľné pracovné miesto, čo žalobca doložil pri žalobe a od 01.09.2021 na túto pracovnú pozíciu nastúpil nový zamestnanec, hoci žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady. Tvrdenie žalovaného, že nepreukázal existenciu voľného pracovného miesta, sa nezakladá na pravde. K ostatným častiam odvolania výslovne uviedol, že nepovažuje
za potrebné sa k nim osobitne vyjadriť, nakoľko jeho predchádzajúce vyjadrenia považuje za dostatočné. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Ďalšie vyjadrenia k odvolaniu podané neboli.
5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
6. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil rozhodné skutočnosti, ktoré dôsledne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli viesť k zmene rozhodnutia, a preto si osvojil dôvody rozsudku súdu prvej inštancie.
7. V posudzovanej veci odvolateľ uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
9. Procesným postupom sa rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (napr. R 129/1999).
10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). K porušeniu práva na spravodlivý proces možno dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia alebo prekvapivosťou rozhodnutia (porušením princípu právnej istoty vyjadreným v čl. 2 ods. 2 CSP), v prípade, že sa súd nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté rozhodnutie nespĺňa kritériá nepreskúmateľnosti, nie je vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, argumentácia súdu je logická, presvedčivá, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta odôvodnenie napadnutého rozsudku s odkazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, konkrétne nenamieta, s ktorou časťou argumentácie žalovaného sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal, nenamieta, ktorá konkrétna rozhodná otázka nebola súdom zodpovedaná. Pokiaľ žalovaný odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/46/2009 so záverom, že rozhodnutie o organizačnej zmene ani jej účelnosť súd nepreskúmava, odvolací súd poukazuje na ods. 32 odôvodnenia, v ktorom súd uvádza, že nemohol „overiť, či medzi organizačnou zmenou a výpoveďou voči žalobcovi je príčinná súvislosť v otázke úspor finančných nákladov žalovaného“, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmý záver, že rozhodnutie o organizačnej zmene ani jej účelnosť nebola súdom preskúmavaná. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vyvodiť, že by žalobca sa v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene
nestal nadbytočným v súvislosti s uskutočnenou organizačnou zmenou, ktorá bola dôvodom výpovede. Dôvodom, pre ktorý súd žalobe vyhovel, bol názor žalobcu, s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil, že žalovaný si riadne nesplnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
12. Žalovaný v odvolaní namietal právne posúdenie veci vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti žalovaného v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 194/2017 zo dňa 27.03.2019 vyplýva, že z časového hľadiska sa ponuka inej vhodnej práce musí uskutočniť ešte pred tým, ako dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa o príslušnej organizačnej zmene. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je v zmysle rozhodnutia zo dňa 20.04.2011 sp. zn. 4MCdo 5/2010 potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede, t.j. rozhodujúce je, či zamestnávateľ má v čase dania výpovede voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (pozri R 51/1997). Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, je teda právne významné iba to, či zamestnávateľ disponuje voľným pracovným miestom v okamihu, kedy dáva zamestnancovi výpoveď. Pokiaľ žalovaný dňom 09.08.2021 rozhodol o organizačnej zmene o znížení stavu zamestnancov vzhľadom na potrebu optimalizácie ľudských zdrojov spoločnosti a zníženia personálnych nákladov s tým, že došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu a žalovaný výpoveďou zo dňa 02.09.2021 žalobcovi dal písomnú výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t.j. z dôvodu nadbytočnosti, pričom po prijatí organizačnej zmeny dňa 09.08.2021 dňa 01.09.2021 prijal nového zamestnanca na pracovnú pozíciu technika údržby drak – motor, na ktorú žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady, je bez akýchkoľvek pochýb, že žalovaný uvedené pracovné miesto mohol žalobcovi v čase dania výpovede ponúknuť, pretože z časového hľadiska po rozhodnutí zamestnávateľa o príslušnej organizačnej zmene uvedené miesto reálne existovalo. Vzhľadom na uvedené možno dospieť k záveru, že žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Odvolací súd dodáva, že po rozhodnutí o organizačnej zmene zo dňa 09.08.2021 zamestnávateľ mohol mať a mal reálnu vedomosť o počte pracovných miest, ktoré má v organizácii k dispozícii, preto pokiaľ dňa 01.09.2021 zamestnávateľ prijal nového zamestnanca na pracovnú pozíciu technika údržby drak - motor, musel mať toto pracovné miesto voľné a mal povinnosť ponúknuť ho žalobcovi skôr, ako mu dňa 02.09.2021 dal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Neobstojí tak odvolacia námietka, že súd nerozhodol v súlade s ustálenou súdnou praxou z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovaného a nezohľadnil okolnosti, ktoré existovali v čase dania výpovede žalobcovi.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dôvodné ani namietané nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu mzdy. V podanom odvolaní žalovaný zotrval na námietke, že žalobca bol povinný uplatniť všetko, čoho sa voči žalovanému domáhal v zákonnej prekluzívnej lehote najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť podľa § 77 Zákonníka práce.
14. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že dňa 09.09.2021 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru s tým, že žalobca dňa 18.10.2021 doručil žalovanému žiadosť o odvolanie výpovede a dňa 21.12.2021 oznámenie, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní s tým, že na uvedené výzvy žalovaný reagoval listami, z ktorých vyplýva, že zamestnávateľ považuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou za platné a zamestnávateľ trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou k 31.12.2021. Dňa 24.02.2022 žalobca podal na kauzálne príslušnom súde žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti výpovede a zároveň uplatnil nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ žalobca listom zo dňa 21.12.2021 výslovne zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to aj po uplynutí výpovednej doby s tým, že svojich nárokov sa bude domáhať aj v súdnom spore podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a v lehote 2 mesiacov odo dňa 31.12.2021, keď sa mal pracovný pomer skončiť, uplatnil nárok, ktorým sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, je nedôvodná námietka žalovaného, že priznanie náhrady mzdy vo výroku II. je nesprávne, nakoľko bolo povinnosťou žalobcu nárok uplatniť v zákonom prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť podľa § 77 Zákonníka práce.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.
16. V odvolacom konaní bol žalobca v plnom rozsahu úspešný, patril by mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak nakoľko tento nárok žalobca nepožadoval, náhrada trov odvolacieho konania mu nebola priznaná (§ 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP).
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).