Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24CoE-58-2022.pdf
PDF · 100.66 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/58/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: CASH+, s.r.o., IČO 36 175 951, so sídlom Košice, Moldavská 8, proti povinným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C., A. XXX/X, 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa F., G. XXXX/X, pre vymoženie 4.310,73 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár, Exekútorský úrad Šaľa so sídlom Šaľa, P. Pázmáňa 49/3, pod sp. zn. EX 3907/08, o zastavení exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8Er/809/2008-105 zo dňa 20.09.2016 v spojení s opravným uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8Er/809/2008-151 zo dňa 09.06.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Povinným 1 a 2 n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“).
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania založený zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 22.12.2005, je od samého vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodnutie – zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V č. k. 3Zm/127/2008-16 zo dňa 27.03.2008, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3Zm/127/2008 exekučný súd zistil, že zmenkový súd vo veci samej rozhodol bez toho, aby prihliadol na neprijateľné podmienky obsiahnuté v zmluve uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnými. Z predloženej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a dohody o vydaní a vyplnení blankozmenky je zrejmé, že účelom blankozmenky je zabezpečovať pre veriteľa zjednodušené vymáhanie jeho nárokov vyplývajúcich zo zmluvy. Podpísanie blankozmenky dlžníkom – spotrebiteľom je faktickým predpokladom uzavretia právneho vzťahu zmluvy o úvere zo strany veriteľa, resp. aspoň predpokladom poskytnutia plnenia z tejto zmluvy. To znamená, že spotrebiteľ nemá reálnu možnosť ovplyvniť obsah tejto zmluvnej podmienky a je povinný akceptovať, že musí podpísať blankozmenku. Zmenka – napriek formálnemu oddeleniu od hlavnej zmluvy a napriek osobitnému vyjadreniu súhlasu spotrebiteľa podpisom pod zmenkou – je faktickou súčasťou predbežne formulovanej štandardnej zmluvy. Súd prvej
inštancie považoval zmluvné dojednanie – dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a splatnosť zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a údaj o splatnosti zmenky, pričom tieto údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní remitent v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky, ktoré mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepoužíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, súd prvej inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takouto dohodou veriteľ – právny predchodca oprávneného jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom právny predchodca oprávneného dostal do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo sú taktiež považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil ustanovenie zmluvy – dohodu o vyplnení blankozmenky ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože takáto dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že výrazne uľahčuje vymáhanie práv pre veriteľa. Keďže v konaní, v ktorom už sa uplatňoval nárok zo zmenky, nebolo prihliadnuté na túto neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd prvej inštancie exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil.
4. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že bolo povinnosťou exekučného súdu posúdiť, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, uviesť, na ktoré neprijateľné podmienky sa neprihliadlo, prípadne v čom spočíva obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky a uviesť, pre ktorý dôvod exekúciu zastavil. Zmenkový súd nemal povinnosť prihliadať na obsah zmluvy. Zmluva o úvere, z ktorej vymáhaný nárok vyplýva, neobsahuje neprijateľné podmienky a nevzťahujú sa na ne ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., najmä zákonné obmedzenie zabezpečovacej zmenky. V čase vystavenia zmenky žiaden zákon nezakazoval splnenie dlhu alebo zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nevzal do úvahy pojmové vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy platné podľa predpisov účinných do 31.12.2007, ani prechodné ustanovenie v § 879j Občianskeho zákonníka. Zmluva o medziúvere a stavebnom úvere z 22.12.2005 nespĺňa pojmové znaky spotrebiteľskej zmluvy. Ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku je retroaktívne, čo je v právnom štáte neprípustné. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil a rozhodol, že exekúcia pokračuje.
5. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v predmetnom exekučnom konaní má postavenie účastníka konania len čo do rozhodovania o trovách exekúcie. Z hľadiska jeho postavenia mu neprináleží hodnotiť závery, ku ktorým dospel oprávnený.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 355 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 01.04.2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom od 01.07.2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
9. Podľa § 243f ods. 1, 4, 6 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
10. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
11. Súd prvej inštancie na vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou (najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
12. Predovšetkým sú neopodstatnené poznámky odvolateľa, že bolo povinnosťou exekučného súdu posúdiť, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, uviesť, na ktoré neprijateľné podmienky sa neprihliadlo, prípadne v čom spočíva obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, ako aj dôvod, pre ktorý dôvod exekúciu zastavil. Súd prvej inštancie vysvetlil, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou (bod 22 napadnutého uznesenia), uviedol, na ktoré neprijateľné podmienky sa neprihliadlo, prípadne v čom spočíva obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky (body 24 a 25 napadnutého uznesenia), ako aj dôvod, pre ktorý exekúciu zastavil (bod 25 napadnutého uznesenia). Neopodstatnená je aj námietka, že na zmluvu o úvere, z ktorej vymáhaný nárok vyplýva, sa nevzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., pretože súd prvej inštancie na vec neuplatnil tento, ale iný zákon – zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (bod 22 napadnutého uznesenia). Čo sa týka spotrebiteľského charakteru posudzovaného zmluvného vzťahu a posúdenia dohody o vyplnení blankozmenky, odvolací súd pre úplnosť uvádza nasledovné.
13. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a povinnými dňa 22.12.2005 je spotrebiteľskou zmluvou. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila. Taktiež by nemali byť pochybnosti o tom, že každá spotrebiteľská zmluva je zároveň zmluvou typovou.
14. Podľa § 53 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa ods. 4 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
15. Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.
16. V súvislosti s rozhodovaním súdu v tejto veci odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR z 05.06.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013, podľa ktorého síce nie podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v rozhodnom čase (pred 31.12.2007) za spotrebiteľskú zmluvu možné považovať aj zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, pretože v tom čase účinné ustanovenie § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa umožňovalo, aby sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (pričom odkaz 13d pod čiarou znel – § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka), primerane použili ustanovenia
zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené tak bolo možné aj na spotrebiteľskú zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Ústavný súd skonštatoval, že v rozhodnom čase (t. j. v čase, keď bola uzavretá aj daná zmluva o medziúvere – pozn. odv. súdu) problematika spotrebiteľských zmlúv upravená kombinovane v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v Občianskom zákonníku, pričom pri ich aplikácii bola v centre záujmu najmä materiálnoprávna ochrana práv spotrebiteľa, a to v súlade s cieľmi, resp. zámermi EÚ zhmotnenými v smerniciach Rady 87/102/EHS a 93/13/EHS.
17. Nedôvodná je aj námietka, že § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku je retroaktívne, čo je v právnom štáte neprípustné a zasahuje do ústavného práva na súdnu ochranu.
18. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010)
19. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v prípade § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nejde o pravú retroaktivitu. Uplatnenie tohto ustanovenia v spojení s § 39 ods. 4 a § 243f Exekučného poriadku nezasahuje do hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých pred jeho účinnosťou, ale rieši procesný postup exekučného súdu vo vymáhacom konaní. Pre procesnoprávne predpisy pritom platí pravidlo okamžitej uplatniteľnosti, čo znamená, že súdy sú povinné sa nimi riadiť odo dňa ich účinnosti, s výnimkou prípadov upravených v prechodných ustanoveniach nového zákona. Námietku zákazu retroaktivity teda oprávnený vzniesol nedôvodne.
20. Napokon odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom prvoinštannčého v ods. 23 až 25 preskúmavaného uznesenia keď zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky, ktoré mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepoužíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takouto dohodou veriteľ – právny predchodca oprávneného jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom právny predchodca oprávneného dostal do rúk oprávnenie jednostranne rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo súd taktiež považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne vyhodnotil ustanovenie zmluvy – dohodu o vyplnení blankozmenky ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože takáto dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že výrazne uľahčuje vymáhanie práv pre veriteľa. Keďže v konaní, v ktorom už sa uplatňoval nárok zo zmenky, nebolo prihliadnuté na túto neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd prvej inštancie exekúciu správne v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil.
21. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Z uvedených dôvodov, po skonštatovaní, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľom, potom odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 9 ods. 1 EP, § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V danom prípade úspešným povinným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z dôvodu, že povinní sa do odvolacieho konania nezapojili (nevykonali žiaden procesný úkon), vznik trov na ich strane nebol preukázaný, povinným náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 14/2018).
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).