Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_26Sp-4-2011.pdf
PDF · 114.91 KB
Case nature
Area
Subarea
26Sp/4/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne samosudkyňou JUDr. Elenou Zaťkovou v právnej veci navrhovateľa: Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici, Centrum 1/1, Považská Bystrica, za účasti: G.. Y. E., bytom D., T. XXX, zastúpený B.. C. H., bytom Q. ul. XXX/XX, U. D. na podklade splnomocnenia zo dňa 06.04.2013 a JUDr. Helenou Bognerovou, advokátkou, so sídlom v Trenčíne, Vajanského 8 na podklade splnomocnenia zo dňa 06.07.2013 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. H 11/00284-025-R/1319-BE1 zo dňa 28. septembra 2011, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. H 11/00284-025-R/1319-BE1 zo dňa 28. septembra 2011 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods.2 písm. c/ O.s.p.
Krajský súd n e p r i z n á v a navrhovateľovi náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Odporca rozhodnutím č. H 11/00284-025-R/1319-BE1 zo dňa 28. septembra 2011 (ďalej len napadnuté rozhodnutie) rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) o tom, že oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona, Y. E., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom D., T. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, spĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli do vlastníctva štátu konfiškáciou podľa nariadenia SNR č.104/1945 Zb. SNR a pôvodnému vlastníkovi, A. E., vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Súčasne rozhodol, že oprávnenej osobe sa dňom právoplatnosti napadnutého rozhodnutia navráti vlastníctvo k pozemkom v k.ú. M. A., podľa terajšieho stavu CKN parc. č. XXX/X- orná pôda o výmere XXXXXX m2 a parc. č. XXX/X - orná pôda o výmere XXXXX m2, zapísaných v LV č. XXX, a to v podiele 1/1. Napadnuté rozhodnutie zdôvodnil tým, že originál spisu týkajúci sa rodiny E. sa v archíve bývalého Pozemkového úradu v D. R. nezachoval, bola vykonaná lustrácia originálu knihy došlej pošty a bolo zistené, že žiadosť týkajúca sa tejto veci bola na pozemkovom úrade zaevidovaná dňa 30.12.1991 pod por. č. 280. Následne bola vykonaná rekonštrukcia spisu v spolupráci s oprávnenou osobou, ktorá predložila kópiu uplatnenia reštitučného nároku zo dňa 12.11.1991 (daná na poštovú prepravu dňa 13.11.1991), kópiu splnomocnenia K. E., L. R. a G. F. na zastupovanie v reštitučnom konaní, kópiu uplatnenia reštitučného nároku zo dňa 26.07.1991 doručenú Lesnému závodu v F. s poznámkou, že tento ju postúpi do D. R. na lesný závod a pozemkový úrad, kópiu výzvy na uzavretie dohody adresovanú JRD N. R. a kópiu doplnku k žiadosti zo dňa 12.11.1991 osobne doručenú dňa 06.05.1992 na pozemkový úrad. K návrhu boli doložené aj ďalšie doklady a listiny konkrétne uvedené v ods.2 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ďalej odporca uviedol, že z predložených a získaných dokladov zistil, že predmetné pozemky zapísané v PKV č. 518 a 520, k.ú. M. A. v celosti na A. E. boli
podľa zápisu pod.č.d. 49/48 konfiškované podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR a že pôvodný vlastník na to, aby mu boli vrátené skonfiškované nehnuteľnosti musel splniť tri podmienky:
1) po konfiškácii nadobudnúť československé štátne občianstvo;
2) po konfiškácii bývať na území ČSFR a
3) nebyť odsúdený podľa nar. SNR č. 33/1945 Zb. SNR.
Odporca dospel k záveru, že uvedené podmienky sú splnené a poukázal na to, že pôvodný vlastník
- A. E., keďže bol nemeckej národnosti, vzťahoval sa na neho Ústavný dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Zb., podľa ktorého stratil dňom 10.08.1945 československé štátne občianstvo, avšak požiadal o jeho zachovanie podľa § 2 ods. 2 uvedeného dekrétu, v stanovenom termíne - žiadosť bola na ONV Púchov zaevidovaná 25.01.1946 pod č. 1280/46 a v registratúrnom denníku ONV zapísaná pod č. 2801 - 16.05.1946. Ďalej odporca uviedol, že podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 346/09 zo dňa 27.04.2010 a následne rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Sžo 174/2010 zo dňa 15.12.2010, u osôb nemeckej a maďarskej národnosti sa štátne občianstvo v prípade podania žiadosti podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta prezumovalo až do prípadného deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu, ktorý by konštatoval, že štátne občianstvo nebolo zachované. Aj keď podľa dokladov zo Slovenského národného archívu v Bratislave zo dňa 24.05.2011, Štátneho oblastného archívu v Prahe zo dňa 11.05.2011 a Národného archívu v Prahe zo dňa 24.06.2011 sa nenašli žiadne archívne dokumenty o zachovaní, zamietnutí alebo vrátení československého štátneho občianstva A. E., treba vec posudzovať tak, že na základe podanej, ale nevybavenej žiadosti a viacerých nepriamych dôkazov, v súlade s vyššie uvedeným nálezom ústavného súdu mu bolo československé štátne občianstvo zachované (keďže štát o žiadosti nerozhodol, hľadelo sa na takúto osobu, akoby štátne občianstvo nikdy nestratila). Odporca v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že podľa potvrdenia obce M. A. zo dňa 29.04.2010 vyplýva, že pôvodný vlastník A. E. mal trvalý pobyt v ČSR od roku 1917 do mája 1946. Odporca mal za to, že A. E. nepodliehal pod ustanovenia nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, čo dosvedčoval aj list Okresného veliteľstva NB Púchov zo dňa 20.03.1946 a fakt, že nebol odsúdený je doložený odpisom z registra trestov - GP SR 31.12.2007. Odporca ustálil, že postavenie oprávnenej osoby posudzoval podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona vzhľadom na závet, ktorý pôvodný vlastník zanechal. Závet bol napísaný 19.11.1974 a poručiteľ v ňom označil za jediného dediča svojho majetku v ČSR Y. E., pričom závet podpísali svedkovia K. E. a F. E..
Navrhovateľ podal v zákonom stanovenej lehote proti napadnutému rozhodnutiu odvolanie. Napadnuté rozhodnutie považuje za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä v súvislosti s vydaním konfiškačného rozhodnutia pred rozhodným obdobím, ako aj v priznaní postavenia oprávnenej osoby Y. E.. V odvolaní uviedol, že v konaní nebol predložený žiaden doklad preukazujúci okolnosť, že A. E. nadobudol štátne občianstvo po tom, ako ho stratil na základe dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. Podotkol, že odporca sa nezaoberal skutočnými faktami, ako sú potrebné náležitosti k udeleniu a následne zachovaniu občianstva, ale tento vyhodnotil len ako domnienku. Poukázal na to, že A. E. mal trvalý pobyt v obci M. A. do mája 1946 a tak nemohol splniť podmienku, ktorú vyžaduje zákon v ustanoveniach § 4 v kontexte s § 6 a § 13 zákona. Ustanovenie Y. E. za oprávnenú osobu, ako dediča zo závetu spísaného 19.11.1974 za súčasného podpísania dvoch svedkov nepovažuje za platné a dediča za právoplatného z dôvodu viacerých preukázateľných vád. Navrhovateľ poukázal jednak na spôsob, vecné a formálne náležitosti spísania závetu, ktoré podľa vtedy platných právnych predpisov v posudzovanom prípade absentujú, ako aj okolnosť, že poručiteľ odkázal majetok, ktorý nebol v jeho vlastníctve, čo je zrejmé aj z osvedčenia o dedičstve sp.zn. 14D/97/2012-D/not 291/2012 predložené na pojednávaní súdu 20.05.2013 zástupcom zúčastnenej osoby. V otázke posúdenia tzv. rozhodného obdobia - § 6 ods. 2 zákona ako osobitného ustanovenia rozširujúceho časovú pôsobnosť zákona pred rozhodné obdobie podľa § 4 ods. 1 zákona dáva do pozornosti obsah tohto ustanovenia, pretože v súlade s ustálenou aplikačnou praxou najvyššieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M-Sždov 3/03 zo dňa 27.11.2003) platí, že § 6 ods. 2 zákona nie je samostatnou normou komplexne riešiacou reštitučný nárok, ale len rozširuje okruh subjektov so stanovením kritérií, avšak za predpokladu, že im takýto nárok vznikol podľa osobitných predpisov. Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona je pritom nutné aplikovať len v spojení s ustanovením § 38 zákona č. 330/1991 Zb. Navrhovateľ ďalej v odôvodnení odvolania poukazuje na ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu zaoberajúce sa touto tematikou (rozsudky, sp.zn. 1Sžr/58/2011, sp.zn. 10Sžr/3/2012), ako aj na právny záver vyplývajúci zo Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45. Je názoru, že v posudzovanej veci pozemky, ktoré boli predmetom reštitučnej žiadosti boli konfiškované pred rozhodným obdobím, a to rozhodnutím konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 04.09.1945. Správny orgán sa dostatočne nezaoberal postavením Y. E. ako oprávnenej osoby. Tento žiadosť s uplatneným nárokom podal aj v mene ďalších osôb, K. E., L. R. a G. F., pričom ich postavenie ako ostatných účastníkov prehliadol a nijako nevyhodnotil. Naviac vo veci začal konať až na podklade žiadosti zo dňa 04.05.2010, vykonaním rekonštrukcie spisu a s dlhým časovým odstupom, čo vyvoláva pochybnosti o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ záverom uviedol, že zastáva právny názor, že v tomto konkrétnom prípade konfiškácie na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. vznik reštitučného nároku podľa § 6 ods. 2 zákona bol podmienený vydaním príslušného administratívneho rozhodnutia v rozhodnom období - t.j. v období od 25.02.1945 od 01.01.1990, a teda v prípade, že konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pre pôvodného vlastníka nemeckej národnosti pred 25.02.1945, nárok na priznanie reštitučného nároku podľa zákona, nemohol vzniknúť.
Oprávnené osoby, v zastúpení B.. H. a advokátky JUDr. Bognerovej v písomných a ústnych prejavoch na pojednávaniach v podstate zhodne uvádzali, že odporca rozhodol správne a na podklade dokladov, preukazujúcich splnenie zákonných podmienok a navrhli napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázali na novelizáciu vykonanú zákonom č. 93/1992 Zb., podľa ktorej je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2 zákona predstavuje prielom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona, pričom poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžo 211/2010 zo dňa 06.04.2011 a zjednocovací výklad k tejto problematike v stanovisku č. 45 Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti vyslovili názor, že z judikatúry jednoznačne vyplýva, že sa vydajú nehnuteľnosti aj ďalším osobám, ktoré prešli na štát už pred 25.02.1948, teda podľa predpisov o konfiškácii z r. 1945 (nar. SNR 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky 108/1945 Zb.), ak sú splnené ďalšie tam stanovené podmienky pre oprávnenú osobu. Namietli, že z novelizácie zákona, zákonom č. 93/92 Zb. nevyplýva, že § 6 ods. 2 je potrebné aplikovať v spojení so zákonom č. 330/1991 Zb., spôsobom, ako to uvádza navrhovateľ. V ďalšom poukázali na okolnosť, že A. E. zostalo zachované československé štátne občianstvo, o čom svedčia nepriame dôkazy, ako sú osvedčenie z pracovného tábora Nováky zo dňa 12.04.1946 (mal pri sebe domovský list, sobášny list, cestovný pas, čsl. štátne občianstvo), archívne doklady z úradu Predsedníctva zboru povereníkov Bratislava, Bytča, list ONV Púchov, zdôrazňujúc, že on požiadal o zachovanie československého štátneho občianstva a ak si štát nesplnil rozhodovaciu povinnosť, hľadí sa na osobu žiadateľa tak, akoby toto občianstvo nikdy nestratila. K postaveniu jediného závetného dediča poukázali na platný závet a osvedčenie o dedičstve vydané Okresným súdom Považská Bystrica, sp.zn. 14D 971/2012, ktorá listina je právoplatná a súd je dedičským rozhodnutím viazaný.
Krajský súd postupom podľa § 250 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu dôvodov odvolania a dospel k záveru, že rozhodnutie nie je súladné so zákonom a podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Podľa § 250q ods. 2 veta prvá O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Z podkladov pripojených v administratívnom spise odporcu, ako aj z dokladov pripojených v súdnom spise a zástupcami zúčastnených osôb predložených ku konaniu pred súdom, krajský súd zistil, že A. E., nachádzajúci sa v tom čase v zaisťovacom tábore v Novákoch, žiadosťou zo dňa 23.01.1946 adresovanej Okresnému národnému výboru v Púchove požiadal o zachovanie občianstva ČSR a o
prepustenie zo zaisťovacej väzby. Z osvedčenia o československom štátnom občianstve Povereníctva vnútra v Bratislave zo dňa 23.04.1947 bolo zistené, že A. E. bol jednou z osôb nemeckej národnosti žiadajúcich o udelenie československého štátneho občianstva a že o tejto žiadosti Povereníctvo vnútra zatiaľ nerozhodlo. Súčasťou administratívneho spisu je aj oznámenie Okresného veliteľstva NB Púchov zo dňa 20.03.1946, z ktorého vyplýva, že A. E. nepodliehal pod nariadenie č. 33/1945 Sb. n. SNR o potrestaní fašistických alebo podobných previnilcov. Ďalej v administratívnom spise je aj závet poručiteľa A. E. spísaný dňa 19.11.1974, písacím strojom, poručiteľom vlastnoručne podpísaný za prítomnosti dvoch svedkov, ktorí závet vlastnoručne podpísali a vyplynulo z neho, že poručiteľ za svojho dediča nehnuteľností nachádzajúcich sa v ČSR ustanovil Y. E.. Ďalej bolo súčasťou administratívneho spisu aj čestné vyhlásenie dvoch svedkov závetu, F. E. a K. E. o tom, že ako svedkovia podpísali závet poručiteľa A. E.. Zo stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 19.07.2005 vyplynulo, že nie je možné vydať potvrdenie o štátnom občianstve A. E., z dôvodu, že v prípade kladného vybavenia jeho žiadosti o zachovanie československého štátneho občianstva by mu bolo vydané osvedčenie o vrátení československého občianstva. Z potvrdenia obce M. A. vydaného dňa 29.04.2010 krajský súd zistil, že A. E. mal trvalý pobyt v ich obci od roku 1917 do mája 1946.
Predmetom prieskumného konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktorým rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona v znení neskorších predpisov o tom, že oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona, Y. E., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX., bytom D., T. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, spĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli do vlastníctva štátu konfiškáciou podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR a pôvodnému vlastníkovi, A. E., vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Súčasne rozhodol, že oprávnenej osobe sa dňom právoplatnosti napadnutého rozhodnutia navráti vlastníctvo k pozemkom v k.ú. M. A., podľa terajšieho stavu CKN parc. č. XXX/X- orná pôda o výmere XXXXXX m2 a parc.č.XXX/X - orná pôda o výmere XXXXX m2, zapísaných v LV č. XXX, a to v podiele 1/1.
Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len zákon), upravuje práva a povinnosti vlastníkov, pôvodných vlastníkov, užívateľov a nájomcov pôdy, ako aj pôsobnosť štátu pri úprave vlastníckych a užívacích práv k pozemkom (§ 1 ods. 2 zákona).
Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona, ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, je oprávnenou osobou, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo.
Podľa § 6 ods. 1 písm. p), r) zákona, oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, alebo politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.
Podľa § 6 ods. 2 zákona, obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.
Podľa § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky
majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť.
Podľa § 1 ods. 4 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR, nekonfiškuje sa podľa ods. 1 pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré sa činne zúčastnily na protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec.
Podľa § 1 ods. 1, 2 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej, českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské, kteří podle předpisů cizí okupační moci nabyli státní příslušnosti německé nebo maďarské, pozbyli dnem nabytí takové státní příslušnosti československého státního občanství. Ostatní českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.
Podľa § 2 ods. 1, 2 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb., osobám, spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice, nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se československé státní občanství. Žádost o zjištění, že československé státní občanství zachovává, lze podati do šesti měsíců od počátku účinnosti tohoto dekretu u místně příslušného okresního národního výboru (okresní správní komise), anebo bydlí-li žadatel v cizině, u zastupitelského úřadu. Rozhoduje o ní krajský národní výbor na návrh okresního národního výboru. Tyto osoby jest až do vyřízení žádosti považovati za československé státní občany, vydal-li jim okresní národní výbor (okresní správní komise) nebo zastupitelský úřad osvědčení o okolnostech, uvedených v předchozím odstavci.
Podľa § 3 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb., osoby, které pozbyly československého státního občanství podle § 1, mohou do šesti měsíců ode dne, který bude určen vyhláškou ministra vnitra, otištěnou ve Sbírce zákonů a nařízení, žádati u místně příslušného okresního národního výboru (okresní správní komise) nebo zastupitelského úřadu o jeho vrácení. O takovéto žádosti rozhodne podle volné úvahy krajský národní výbor na návrh okresního národního výboru; nesmí jí však vyhověti, jestliže žadatel porušil povinnosti československého státního občana. Pokud vládním nařízením nebude stanoveno jinak, platí i pro tyto případy všeobecné předpisy o nabývání československého státního občanství.
Podľa § 476 ods. 1 Občianského zákonníka účinného do 31.12.1982 (t.j. v čase spísania závetu pôvodného vlastníka), poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou alebo ho zriadiť vo forme notárskej zápisnice.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajský súd konštatuje, že postup odporcu, aj jeho rozhodnutie nezodpovedá zákonu, pretože zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie je pre prijatý záver nedostačujúce. Následne krajský súd posudzoval skutočnosť, či mal pôvodný vlastník, A. E. po konfiškácii predmetných nehnuteľností zachované československé štátne občianstvo ako jednu z troch základných podmienok (§ 6 ods. 2 zákona), či mu skonfiškované nehnuteľnosti mohli byť vrátené, či pôvodnému vlastníkovi vznikol nárok na vyňatie jeho pozemkov spod konfiškácie podľa osobitných predpisov a či jeho závet bol v súlade s platnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka ku dňu spísania závetu (19.11.1974). Navrhovateľ totiž namietal platnosť závetu, ktorú odporca v konaní nijako neoveroval. Krajský súd po preskúmaní predloženého závetu dospel k záveru, že v správnom konaní neboli odstránené pochybnosti o jeho platnosti. Občiansky zákonník účinný ku dňu spísania predmetného závetu - § 476 ods. 1, rozlišoval iba dva druhy závetu, a to napísaný vlastnou rukou poručiteľa alebo zriadený vo forme notárskej zápisnice. Zo sporného závetu vyplýva, že nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa (bol vyhotovený na technickom zariadení), aj keď bol vlastnoručne podpísaný za prítomnosti dvoch svedkov. Ďalej závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia. Zriadiť závet v inej forme pripúšťal až Občiansky zákonník v znení
účinnom od 1. januára 1992. Osvedčenie o dedičstve, predložené na pojednávaní pred súdom dňa 20.05.2013 nie je dôkazom, ktorý predpokladá § 4 ods. 2, lebo musí ísť o závet, ktorý bol predložený v dedičskom konaní. Dedičské konanie, ktoré prebehlo v Slovenskej republike v roku 2011 nie je takým konaním, pretože nepojednáva o celom majetku pôvodného vlastníka a poručiteľ ním odkazuje aj taký majetok, ktorý nie je v jeho vlastníctve. V rámci konania o dedičstve neboli vôbec skúmané okolnosti dedenia, okruh dedičov, možnosť zanechania iného závetu a iné rozhodujúce okolnosti. Podľa názoru súdu tieto pochybnosti mali byť odstránené pred vydaním samotného rozhodnutia o dedičstve. Bolo síce zistené, že pôvodný vlastník, A. E. si podal žiadosť o zachovanie československého štátneho občianstva (žiadosť zo dňa 23.01.1946), ale odporcom zistený skutkový stav v tejto súvislosti nepovažuje krajský súd za dostatočný. Odporca nedisponuje takým dokladom, z ktorého by bolo jednoznačne preukázané, že A. E. bolo jeho československé štátne občianstvo aj zachované. O jeho žiadosti krajský národný výbor, v zmysle § 3 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. pravdepodobne nikdy nerozhodol, čomu nasvedčuje aj vyjadrenie vyplývajúce z osvedčenia o československom štátnom občianstve Povereníctva vnútra v Bratislave zo dňa 23.04.1947, ako aj stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 19.07.2005, lebo v prípade kladného vybavenia jeho žiadosti o zachovanie československého štátneho občianstva by mu bolo vydané osvedčenie o vrátení československého občianstva. Napokon odporca sám v napadnutom rozhodnutí túto okolnosť vyhodnotil len ako domnienku, keď ustálil, že zachovanie československého štátneho občianstva A. E. vyvodil z ním podanej, ale nevybavenej žiadosti. Rovnako konštatovanie odporcu, že A. E. vznikol nárok na vyňatie jeho pozemkov z konfiškácie nemal krajský súd za jednoznačne preukázané žiadnym priamym dôkazom a naviac túto skutočnosť spochybňuje aj rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Púchove zo dňa 30.07.1946, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti Y., A. a K. E. o udelenie výnimky spod konfiškácie pôdohospodárskeho majetku podľa nariadenia 104/1945 Sb.v znení nar. 64/1946 Sb. SNR. Krajský súd poukazuje aj na to, že odporca za jedinú oprávnenú osobu po pôvodnom vlastníkovi A. E. považoval Y. E., pričom už zo samotného návrhu na uplatnenie reštitučného nároku je zrejmé, že oprávnených osôb bolo viac (K. E., L. R. a G. F.). Vyhlásenie ostatných oprávnených osôb uvedené v návrhu na uplatnenie reštitučného nároku, že splnomocňujú Y. E. na zastupovanie v reštitúciách podľa zákona nepovažoval krajský súd za dostatočné na jeho preukázanie konať v celom rozsahu v mene všetkých oprávnených osôb v správnom konaní. Krajský súd prihliadol aj na námietku navrhovateľa, podľa ktorej odporca začal konať až na podklade žiadosti Y. E. zo dňa 04.05.2010, vykonaním rekonštrukcie spisu. Posudzované reštitučné nároky neboli riešené dlhé časové obdobie a vydávaním početných čiastkových rozhodnutí o priznaní nároku na navrátenie majetku sa vytvorila situácia, ktorá vzbudzuje určité pochybnosti.
Krajský súd má za to, že všetky dôkazy, ktoré odporca vyhodnotil ako za dostačujúce na preukázanie vzniku reštitučného nároku pre oprávnenú osobu - Y. E. - podľa zákona č. 229/1991 Zb. sú len nepriame a nedostatočné na komplexné posúdenie predmetnej veci. Pritom poukazuje na skutočnosť, že nie je jeho úlohou doplňovať vecnú argumentáciu rozhodnutia odporcu, ale dokazovanie smerujúce k určitému zisteniu a z toho vyplývajúcemu záveru, je úlohou správneho - administratívneho konania.
Podľa § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.
Odporca v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom súdu, ktorým je aj názor na ďalší postup podľa § 250r O.s.p.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi s poukazom na to, že túto nežiadal, trovy konania nepriznal.
Poučenie:
Proti výroku rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia
odporkyne a vrátení veci na ďalšie konanie, nie je podľa § 250s
O.s.p. prípustné odvolanie.
Proti výroku rozsudku o trovách navrhovateľa je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V odvolaní sa musí uviesť, kto ho podáva, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka a čo sa odvolaním sleduje, odvolanie musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak odvolateľ nepredloží odvolanie v potrebnom počte rovnopisov a s prílohami, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní je potrebné najmä uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje (dátum vydania rozhodnutia a spisová značka), v čom sa vidí nesprávnosť výroku rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha.