Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)605/388346.9fef4a.pdf
PDF · 282.47 KB
No categories available
10Sžr/3/2012
Najvyšší súd 10Sžr/3/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu
v právnej veci navrhovateľov 1/ M., nar. X., bytom R., 2/ A., nar. X., bytom L., 3/ PhDr. H.,
nar. X., bytom S., všetky zastúpené J., bytom L., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému
úradu v Bratislave, Trenčianska 55, Bratislava, za účasti: 1/ B., s.r.o. so sídlom L., IČO: X.,
zastúpené Advokátskou kanceláriou R., s.r.o. so sídlom L., 2/ S., B., v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. j. 781/07/4015/2009/D, Zn.: 33/2004 zo dňa
7. augusta 2009, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3Sp/171/2009-64 zo dňa 20. septembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3Sp/171/2009-64 zo dňa 20. septembra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu
č. j. 781/07/4015/2009/D, Zn.: 33/2004 zo dňa 7. augusta 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. j. 781/07/4015/2009/D, Zn.: 33/2004 zo dňa 7. augusta 2009 odporca
ako prvostupňový správny orgán rozhodol, že navrhovateľky nespĺňajú podmienky uvedené
v § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon“) na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemok
2
v katastrálnom území B., PK vl. č. 1479, parc. č. X., záhrada o výmere 201 mv podiele ¼,
lebo nepreukázali, že pozemok prešiel do vlastníctva čsl. štátu v rozhodnom období (t. j.
od 25.02.1948 do 1.1.1990, pretože bol pôvodnému vlastníkovi A. skonfiškovaný v prospech
štátu v roku 1946) a že pôvodný vlastník mal nárok na vyňatie z konfiškácie.
Svoje negatívne rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že v prípade konfiškácie pozemku
parc. č. X. išlo o stratu vlastníctva A. k tomuto pozemku, o ktorej Konfiškačná komisia
rozhodla pred 25. februárom 1948 – teda pred rozhodným obdobím, čo vyhodnotil ako
nesplnenie podmienky „rozhodného obdobia“, stanovenej v ustanovení § 2 ods. 1 zákona.
Odporca tiež skúmal, či pôvodný vlastník spĺňal podmienky nároku na vyňatie z konfiškácie,
teda či v čase odňatia vlastníctva bol čsl. štátnym občanom s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky a či nebol odsúdený podľa nar. SNR č. 33/1945 Zb. SNR, čo sa v konaní
nepodarilo preukázať (podľa vyjadrenia Archívu hlavného mesta Bratislavy zo dňa 15.6.2007
je v zápisnici Rady NVB zo dňa 20.8.1946 zaznamenaná žiadosť A. o úpravu čsl. štátneho
občianstva podľa ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33 z 2.8.1945 s uznesením, že
pre nepriaznivý návrh preverovacej komisie a negatívny výsledok prevedeného vyšetrovania
sa navrhuje žiadosť zamietnuť; potvrdzuje to i osvedčená kópia konceptu č. 26541/1-VI/1
odd. 1947 zo dňa 8.7.1947 o zamietnutí žiadosti D. a jeho manželky P. o zachovanie
československého štátneho občianstva pre nesplnenie podmienok §2 ods. 1 cit. ústavného
dekrétu, zaslaná Slovenským národným archívom v Bratislave).
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Na základe opravného prostriedku navrhovateliek Krajský súd v Bratislave
napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie odporcu č. j. 781/07/4015/2009/D, Zn.: 33/2004
ako vecne nesprávne podľa § 250q ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom
preskúmania v zmysle námietok navrhovateliek bolo, či bol vecne správny právny záver
odporcu ohľadne nesplnenia podmienok zákona č. 503/2003 Z.z. s odôvodnením, že pozemok
neprešiel do vlastníctva Československého štátu v rozhodnom období, resp. že sa tak malo
stať s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde skonfiškovaním v prospech štátu v roku
1946 a tiež, že pôvodný vlastník nemal nárok na vyňatie z konfiškácie s tým, že nebolo
preukázané, že by tento ako občan nemeckej národnosti nebol súdne trestaný. I napriek tomu,
že žiadatelia svojimi matričnými dokladmi osvedčili štátne občianstvo a trvalý pobyt, ako aj
že sú vnučkami pôvodného vlastníka A. v línií ako dcéry jeho už zomrelého syna K., odporca
nevyhovel tejto reštitučnej žiadosti pre nesplnenie podmienok rozhodného obdobia a vyňatia
z konfiškácie.
Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zohľadňujúc právny názor Najvyššieho
súdu SR tak ako bol vyslovený vo vzťahu k tým istým navrhovateľkám a tej istej osobe
pôvodného vlastníka a za rovnakého skutkového stavu v jeho rozsudku sp. zn. 2Sžo/211/2010
zo dňa 06.04.2011, dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateliek je treba priznať
úspech. Stotožnil sa so záverom Najvyššieho súdu SR, že v prípade straty konfiškovaného
majetku je správny výklad ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde, pokračovaním ktorého, ako to
vyplýva z dôvodovej správy, je priamo zákon č. 503/2003 Z.z. a potom aj na prípady reštitúcií
uplatnených podľa tohto neskoršieho zákona je toto ustanovenie treba aplikovať tak, že ono
„predstavuje určitý prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady
uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde“, čo vyplýva zo stanoviska NS SR č. 45 prezentovaného
v tzv. Zelenej zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 4-5 ročník 1998. Súd preto
dospel k záveru, že navrhovateľky ako vnučky po pôvodnom vlastníkovi A. nesporne spĺňajú
status oprávnených osôb, keď z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom
spise správneho orgánu nevyplýva, že by pôvodný vlastník bol odsúdený podľa nariadenia
SNR č. 33/1945 Sb. SNR, a že predmetné nehnuteľnosti sú zastavané a je tu zákonná
prekážka pre ich nevydanie, ale priznanie náhrady.
III.
Odvolanie navrhovateľov/stanovisko odporcu
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie odporca. Namietal skutočnosť,
že jeho rozhodnutie bolo zrušené len z dôvodu, že súd zohľadnil právny názor najvyššieho
súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 2Sžo/211/2010 zo dňa 06. 04. 2011 a podľa ktorého možno
ísť v reštitučnom konaní pred rozhodné obdobie, t.j. pred 28.02.1948. Pritom o rovnakej
otázke týkajúcej sa rozhodného obdobia pri aplikácii § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
rozhodoval najvyšší súd aj rozsudkom sp. zn. M-Sždov 3/03 zo dňa 27.11.2003,
ktorým naopak vyslovil, že pred rozhodné obdobie nemožno ísť. V odôvodnení tohto
rozhodnutia súd uviedol, že nebral do úvahy stanovisko Snj 72/97, pretože toto bolo primárne
zamerané na rozsah pôsobnosti zákona a so spornou otázkou sa zaoberalo len okrajovo,
bez kompletnej argumentácie. K tej istej otázke teda existujú dve protichodné rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré v praxi správnych orgánov vyvolávajú právnu neistotu. Odporca
preto žiada Najvyšší súd SR, aby riešenie otázky rozhodného obdobia v súvislosti s aplikáciou
ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a analogicky aj § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. ešte
pred rozhodnutím o tomto odvolaní predložil Správnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR
na zaujatie zjednocovacieho stanoviska k výkladu rozhodného obdobia a zaujal právnymi
argumentmi odôvodnený názor, ktorý bude môcť byť jednoznačným výkladovým pravidlom
pre obvodné pozemkové úrady. Odporca trvá na odôvodnení svojho rozhodnutia s tým,
že správny orgán nie je oprávnený ísť pred rozhodné obdobie ani pri konfiškáciách a preto
žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že potvrdí rozhodnutie odporcu,
resp. aby rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
K odvolaniu odporcu sa vyjadrili navrhovateľky, ktoré uviedli, že tvrdenie odporcu,
že nemožno ísť pred rozhodné obdobie či už podľa zákona č. 229/1991 Zb. alebo
č. 503/2003 Z.z. považujú za mylné. V stanovisku R 45/98 sa riešila i otázka, či možno vydať
nehnuteľnosti aj v prípade, že prešli na štát už pred 25. februárom 1948 podľa osobitných
predpisov o konfiškácii z roku 1945, pričom právny názor odporcu je v rozpore s právnou
vetou tohto stanoviska. Ako dôkaz o nesprávnosti právneho názoru odporcu pripojili
rozhodnutie OPÚ v Dunajskej Strede číslo L/2005/00706-00004 z 24.11.2005 o navrátení
vlastníctva k pozemkom, odňatým rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného
národného výboru v Dunajskej Strede č. 86/46-I. z 16.8.1946. Matke navrhovateliek bolo
navrátené vlastníctvo po rodičoch rozhodnutím Okresného úradu v Senci č. 1428-2/92 zo dňa
10.02.1997, pričom išlo o majetok skonfiškovaný na základe rozhodnutia konfiškačnej
komisie ONV v Šamoríne číslo 976/1946-I zo dňa 18.10.1946 podľa nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil,
aby už skončili prieťahy v konaní, ktoré spôsobuje odporca svojim nezákonným konaním.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému
je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil
vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.) a po neverejnej porade
senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že podanie
odvolania je dôvodné.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 25. januára 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podstatou odvolania odporcu, ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovatelia
domáhajú preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či možno vykladať
ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ako osobitné ustanovenie, ktoré rozširuje
časovú pôsobnosť citovaného zákona aj pred tzv. rozhodujúce obdobie, čo by platilo rovnako
aj pre ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktoré je relevantné v tomto prípade.
Tento právny rámec vymedzuje aj potrebné medze skutkového zistenia, pretože rozhodnutie
závisí od posúdenia tejto otázky.
Z obsahu odvolania vyplýva nesúhlas odporcu s právnym názorom, z ktorého vychádzal
krajský súd, že právo na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. je možné
priznať, aj ak k prechodu pozemku na štát alebo na inú právnickú osobu nedošlo
v rozhodujúcom období, výslovne vymedzenom v § 2 ods. 1 zákona ako obdobie
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Krajský súd na podporu tohto názoru poukázal
na stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Sžo/211/2010. K tejto argumentácii považuje konajúci odvolací senát Najvyššieho
súdu SR za potrebné v zmysle § 250ja ods.7 O.s.p. poukázať na iné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo 14.02.2012, s ktorého právnym názorom sa stotožňuje a
v odôvodnení ktorého je uvedené:
„Je nepochybné, že uvedené stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia vychádza
z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok,
a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory:
„Podľa § 6 ods. 2 (zákona č. 229/1991 Zb.) po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok
je oprávnenou osobou podľa tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené
v § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond,
avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere
najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).“
... predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani tým, či je
pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené rozhodujúce
obdobie, ale naopak, rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku.
Preto základnou a stále nezodpovedanou otázkou je tá, pri splnení akých podmienok
získava osoba zákonodarcom uvedená v § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a súčasne si
uplatňujúca reštitučný nárok právne postavenie (status) oprávnenej osoby. Na základe
uvedeného v stanovisku Správneho kolégia je preto nutné chápať argumentáciu vyslovenú
prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. M – Sždov 3/03 ako spresňujúcu. Z tohto
rozsudku vyplýva, že teleologickým výkladom, tzn. sledovaním účelu reštitučného zákona
(tu je najmä dôraz na odstránenie krívd v čase neslobody) nie je možné dospieť k záveru,
že by všetky akty konfiškácie mali podliehať zámeru zákonodarcu vyslovenom v ustanovení
§ 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ale naopak iba tie akty, ktoré boli osobitnými zákonmi,
napríklad prostredníctvom § 38 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde a
o pozemkových spoločenstvách, vyňaté spod konfiškácie.
V zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. sa ďalej uvádza celý relevantný text
odôvodnenia rozsudku sp.zn. M – Sždov 3/03:
„So zreteľom na obsah dovolania (dovolací dôvod) bolo úlohou súdu posúdiť, či a to
osobitne so zreteľom na znenie § 6 ods. 2 zákona o pôde, obstojí právny záver krajského súdu,
že k vydaniu nehnuteľností neboli splnené podmienky, resp. že vydaniu nepodliehajú tie
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím konfiškáciou, ak neboli
spod konfiškácie vyňaté. Pri riešení tejto otázky, postupom uvedeným nižšie, mal súd
na zreteli rozdiel medzi pojmom nárok na vyňatie majetku spod konfiškácie podľa osobitných
predpisov a nárokom na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o pôde.
.... Citované ustanovenie [§ 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.] nie je samostatnou normou
komplexne riešiacou reštitučný nárok, nárok na vydanie nehnuteľnosti. Svojím obsahom len
rozširuje okruh subjektov, definuje, a to stanovením kritérií, ďalšiu skupinu oprávnených osôb
na vydanie nehnuteľností, a to tých, ktorí prišli o vlastníctvo k poľnohospodárskemu majetku
konfiškáciou, a to za predpokladu, že im vznikol nárok na jeho vyňatie podľa osobitných
predpisov. Ako neúplné (vymedzujúce len nový subjekt súladne s odsekom 1) s väzbou
na spôsob straty vlastníctva konfiškáciou s tým, že oprávnenou osobou je len ten z nich,
ktorému súčasne vznikol nárok (podľa osobitných prepisov) na vyňatie spod konfiškácie a
nebol odsúdený.
Samo osebe nie je osobitným predpisom zakladajúcim a vymedzujúcim nárok na vyňatie
majetku spod konfiškácie z hľadiska vecného, časového a ďalších hľadísk. Neupravuje
predpoklady vyňatia spod konfiškácie, ale len predpoklady po stránke subjektu, jeho
neopomenuteľné znaky, vlastnosti subjektu, ktorý prišiel o vlastníctvo konfiškáciou,
pre vydanie nehnuteľnosti. Nevymedzuje predmet vydania ani ďalšie predpoklady, právne
skutočnosti, na základe ktorých nárok na vydanie a v akom rozsahu vzniká. Takto toto
ustanovenie ako neúplné (jednoznačne blanketného charakteru) nemožno aplikovať
bez použitia ďalších ustanovení zákona o pôde a tiež bez použitia osobitných predpisov,
na ktoré odkazuje – predpisy upravujúce podmienky vyňatia spod konfiškácie.
Za tohto stavu, keď sa v § 4 ods. 1 zákona hovorí (voľne povedané), že oprávnenou
osobou na vydanie nehnuteľnosti je štátny občan, ktorého majetok prešiel na štát (spôsobom
uvedeným v 6 ods. 1) v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1989 a keď pri vydaní
nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 sa postupuje obdobne, je treba mať za to, že uvedená doba je
tiež podmienkou pre vydanie nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou.
Ustanovenie § 6 ods. 2 to už úvodom požaduje súčasne, a to dominantne stanovuje,
že má ísť (len) o prípady, keď fyzickým osobám (tie ako oprávnené vymedzuje ďalej) vznikol
nárok na vyňatie podľa osobitných predpisov. Toto platí zvlášť aj preto, že je to súladné
s účelom zákona. Účelom zákona, ako sa výslovne hovorí v preambule, je zmierniť následky
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, teda v období
tzv. komunistickej nadvlády. Ustanovenie § 6 ods. 2, ani časťou vymedzujúcou oprávnenú
osobu, účel zákona neprekročilo. Napokon, túto časť nemožno oddeliť od veliacej prvej vety
a ani ďalších všeobecných ustanovení systematicky usporiadaných za účelom určenia
podmienok na odstránenie niektorých krívd, ku ktorým došlo v limitovanom časovom období.
Iný výklad by odporoval logickému mysleniu. Nemožno totiž súčasne tvrdiť, že neplatí časový
limit uvedený v § 4 ods. 1 tiež aj v odseku 2 a pritom navrhovateľku, ktorej majetok nebol
konfiškovaný (ale len jej predchodcom) považovať za oprávnenú osobu....
Strata vlastníctva konfiškáciou na základe predpisov z roku 1945, (Nar. vl. č. 104/1945
SNR), ktorými sa po vojne riešili majetkové pomery osôb nemeckej, maďarskej národnosti a
osôb považovaných za zradcov a nepriateľov slovenského národa, nebola zásadne produktom
komunistickej nadvlády.
Pre účely zákona o pôde sa takto stali zreteľa hodné len niektoré tie straty
poľnohospodárskeho majetku konfiškáciou, ktoré dotknutým osobám vznikli z aplikácie týchto
prepisov v rozhodnom čase alebo keď nedošlo k uspokojeniu právne založených nárokov
na vyňatie spod konfiškácie.
Za osobitné predpisy, ktoré má na mysli ustanovenie § 6 ods. 2 zákona (so zreteľom
na vecnú súvislosť aj vysvetlivky), treba považovať predovšetkým zákon č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, a to v ustanovení § 38 ods. 1 a 2. Týmto
predpisom došlo fakticky k využitiu zmocnenia stanoveného v § 1 ods. 11 nar. vl. č. 104/1945
Zb. a k zákonnému vymedzeniu ďalších nárokov (po vecnej stránke) na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku spod konfiškácie, ako dovtedy len pre osoby maďarskej
národnosti upravovalo len nar. č. 26/1948 Zb. SNR.
Takto vydaniu v režime zákona o pôde podliehali len tie nehnuteľnosti, ktoré prešli
na štát konfiškáciou na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov
vydaného po 25. februári 1948 s výnimkou prípadov, ak išlo o osoby postihnuté podľa
osobitných predpisov (§ 38 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb.) Konfiškačné rozhodnutia už mohli
niesť pečať komunistickej perzekúcie, ak však išlo o osoby odsúdené, táto domnienka
neplatí.“
I keď uvedená právna argumentácia sa týka reštitučného nároku podľa zákona
č. 229/1991 Zb. a výkladu jeho ustanovenia § 6 ods. 2, je nesporné, že pre obsahovú totožnosť
platí aj v prípade reštitučného nároku uplatneného podľa zákona č. 503/2003 Z.z., konkrétne
výkladu jeho ustanovenia § 3 ods. 2. I tu platí, že zákon v ustanovení § 2 ods. 1 jednoznačne
vymedzuje rozhodujúce obdobie ako obdobie od 25. februára 1948 do 1. januára 1989 s tým,
že v § 3 konkretizuje spôsob, akým vlastníctvo k pozemku prešlo na štát alebo na inú
právnickú osobu. Ako je ďalej uvedené v odôvodnení citovaného rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Sžr/58/2011, „je celkom jednoznačné nielen vzhľadom k historickému, ale aj
k právnemu hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k zákonu č. 125/1996 Z.z. a zákonu
č. 553/2002 Z.z.), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 dochádzalo
k vedomému alebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho
štátu, medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva,
k výskytu neprimeranej tvrdosti v používaní represie proti nositeľom iných názorov,
k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských
práv, k zničeniu tradičných princípov vlastníckeho práva, a to prostredníctvom
prenasledovania alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym. Uvedená
charakteristika obdobia od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované
ako obdobie neslobody.
Naopak, obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948 takéto znaky
negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu
proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou,
že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou
zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty
č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať
krivdy v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty
z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov
vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov.“
I keď sa odvolací súd nestretol s rozhodnutím Ústavného súdu SR, v ktorom by vyjadril
svoj právny názor k tejto otázke, na podporu tohto právneho názoru odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie jeho Nálezu sp. zn. II. ÚS 91/08-111 zo dňa 09.09.2008, v ktorom sa uvádza
10 10Sžr/3/2012
...“Rozhodnú dobu pre obecnú reštitúciu ustanovil zákonodarca v § 52 ods. 1 katastrálneho
zákona na obdobie rokov 1948-1989. Takéto vymedzenie rozhodnej doby je zhodné
s vymedzením podľa zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického
systému, podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách, ako aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Z uvedeného je zrejmé,
že zákonodarca obdobie tzv. tretej republiky – Československej republiky (1945-1948) ...
nepovažuje na reštitučné účely za dobu neslobody. ... V danom prípade teda nebol žiadny
právny alebo iný dôvod výkladom rozšíriť obdobie neslobody ustanovené zákonodarcom...“
Vo svetle uvedených argumentov považuje odvolací súd za správny záver odporcu,
že rozhodnutie o konfiškácii z roku 1946 nespĺňa zákonom stanovené podmienky na vyňatie
nárokovanej nehnuteľnosti z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Rovnako považuje
za správny jeho výklad ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., lebo toto ustanovenie
nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh
oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať status
oprávnenej osoby.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení odvolacích dôvodov odporcu a stanoviska navrhovateliek, ako aj
s prihliadnutím na závery obsiahnuté v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu,
najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. M – Sždov 3/03 a sp. zn. 1 Sžr/58/2011, pri ktorých
najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil, s osvojením si ich
právnej argumentácie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 2501 ods. 2, § 250ja ods. 3 veta druhá a § 220 O.s.p. zmenil tak, že v záhlaví
uvedené rozhodnutie odporcu potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak,
že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní
úspešný a odporca podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
11 10Sžr/3/2012
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2013
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková