Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/3/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu

v právnej veci navrhovateľov 1/ M., nar. X., bytom R., 2/ A., nar. X., bytom L., 3/ PhDr. H.,

nar. X., bytom S., všetky zastúpené J., bytom L., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému

úradu v Bratislave, Trenčianska 55, Bratislava, za účasti: 1/ B., s.r.o. so sídlom L., IČO: X.,

zastúpené Advokátskou kanceláriou R., s.r.o. so sídlom L., 2/ S., B., v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporcu č. j. /D, Zn.: 33/2004 zo dňa

7. augusta 2009, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -64 zo dňa 20. septembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -64 zo dňa 20. septembra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č. j. /D, Zn.: 33/2004 zo dňa 7. augusta 2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. j. /D, Zn.: 33/2004 zo dňa 7. augusta 2009 odporca

ako prvostupňový správny orgán rozhodol, že navrhovateľky nespĺňajú podmienky uvedené

v a o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon“) na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemok

2

v katastrálnom území B., PK vl. č. 1479, parc. č. X., záhrada o výmere 201 mv podiele ¼,

lebo nepreukázali, že pozemok prešiel do vlastníctva čsl. štátu v rozhodnom období (t. j.

od 25.02.1948 do 1.1.1990, pretože bol pôvodnému vlastníkovi A. skonfiškovaný v prospech

štátu v roku 1946) a že pôvodný vlastník mal nárok na vyňatie z konfiškácie.

Svoje negatívne rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že v prípade konfiškácie pozemku

parc. č. X. išlo o stratu vlastníctva A. k tomuto pozemku, o ktorej Konfiškačná komisia

rozhodla pred 25. februárom 1948 – teda pred rozhodným obdobím, čo vyhodnotil ako

nesplnenie podmienky „rozhodného obdobia“, stanovenej v ustanovení § 2 ods. 1 zákona.

Odporca tiež skúmal, či pôvodný vlastník spĺňal podmienky nároku na vyňatie z konfiškácie,

teda či v čase odňatia vlastníctva bol čsl. štátnym občanom s trvalým pobytom na území

Slovenskej republiky a či nebol odsúdený podľa nar. SNR č. SNR, čo sa v konaní

nepodarilo preukázať (podľa vyjadrenia Archívu hlavného mesta Bratislavy zo dňa 15.6.2007

je v zápisnici Rady NVB zo dňa 20.8.1946 zaznamenaná žiadosť A. o úpravu čsl. štátneho

občianstva podľa ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33 z 2.8.1945 s uznesením, že

pre nepriaznivý návrh preverovacej komisie a negatívny výsledok prevedeného vyšetrovania

sa navrhuje žiadosť zamietnuť; potvrdzuje to i osvedčená kópia konceptu č.

odd. 1947 zo dňa 8.7.1947 o zamietnutí žiadosti D. a jeho manželky P. o zachovanie

československého štátneho občianstva pre nesplnenie podmienok §2 ods. 1 cit. ústavného

dekrétu, zaslaná Slovenským národným archívom v Bratislave).

3

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Na základe opravného prostriedku navrhovateliek Krajský súd v Bratislave

napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie odporcu č. j. /D, Zn.: 33/2004

ako vecne nesprávne podľa v spojitosti s a

vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom

preskúmania v zmysle námietok navrhovateliek bolo, či bol vecne správny právny záver

odporcu ohľadne nesplnenia podmienok s odôvodnením, že pozemok

neprešiel do vlastníctva Československého štátu v rozhodnom období, resp. že sa tak malo

stať s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde skonfiškovaním v prospech štátu v roku

1946 a tiež, že pôvodný vlastník nemal nárok na vyňatie z konfiškácie s tým, že nebolo

preukázané, že by tento ako občan nemeckej národnosti nebol súdne trestaný. I napriek tomu,

že žiadatelia svojimi matričnými dokladmi osvedčili štátne občianstvo a trvalý pobyt, ako aj

že sú vnučkami pôvodného vlastníka A. v línií ako dcéry jeho už zomrelého syna K., odporca

nevyhovel tejto reštitučnej žiadosti pre nesplnenie podmienok rozhodného obdobia a vyňatia

z konfiškácie.

Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zohľadňujúc právny názor Najvyššieho

súdu SR tak ako bol vyslovený vo vzťahu k tým istým navrhovateľkám a tej istej osobe

pôvodného vlastníka a za rovnakého skutkového stavu v jeho rozsudku sp. zn.

zo dňa 06.04.2011, dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateliek je treba priznať

úspech. Stotožnil sa so záverom Najvyššieho súdu SR, že v prípade straty konfiškovaného

majetku je správny výklad ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde, pokračovaním ktorého, ako to

vyplýva z dôvodovej správy, je priamo a potom aj na prípady reštitúcií

uplatnených podľa tohto neskoršieho zákona je toto ustanovenie treba aplikovať tak, že ono

„predstavuje určitý prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady

uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde“, čo vyplýva zo stanoviska NS SR č. 45 prezentovaného

v tzv. Zelenej zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 4-5 ročník 1998. Súd preto

dospel k záveru, že navrhovateľky ako vnučky po pôvodnom vlastníkovi A. nesporne spĺňajú

status oprávnených osôb, keď z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom

spise správneho orgánu nevyplýva, že by pôvodný vlastník bol odsúdený podľa nariadenia

SNR č. 33/1945 Sb. SNR, a že predmetné nehnuteľnosti sú zastavané a je tu zákonná

prekážka pre ich nevydanie, ale priznanie náhrady.

4

III.

Odvolanie navrhovateľov/stanovisko odporcu

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie odporca. Namietal skutočnosť,

že jeho rozhodnutie bolo zrušené len z dôvodu, že súd zohľadnil právny názor najvyššieho

súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. zo dňa 06. 04. 2011 a podľa ktorého možno

ísť v reštitučnom konaní pred rozhodné obdobie, t.j. pred 28.02.1948. Pritom o rovnakej

otázke týkajúcej sa rozhodného obdobia pri aplikácii

rozhodoval najvyšší súd aj rozsudkom sp. zn. M-Sždov 3/03 zo dňa 27.11.2003,

ktorým naopak vyslovil, že pred rozhodné obdobie nemožno ísť. V odôvodnení tohto

rozhodnutia súd uviedol, že nebral do úvahy stanovisko Snj 72/97, pretože toto bolo primárne

zamerané na rozsah pôsobnosti zákona a so spornou otázkou sa zaoberalo len okrajovo,

bez kompletnej argumentácie. K tej istej otázke teda existujú dve protichodné rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, ktoré v praxi správnych orgánov vyvolávajú právnu neistotu. Odporca

preto žiada Najvyšší súd SR, aby riešenie otázky rozhodného obdobia v súvislosti s aplikáciou

ust. a analogicky aj ešte

pred rozhodnutím o tomto odvolaní predložil Správnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR

na zaujatie zjednocovacieho stanoviska k výkladu rozhodného obdobia a zaujal právnymi

argumentmi odôvodnený názor, ktorý bude môcť byť jednoznačným výkladovým pravidlom

pre obvodné pozemkové úrady. Odporca trvá na odôvodnení svojho rozhodnutia s tým,

že správny orgán nie je oprávnený ísť pred rozhodné obdobie ani pri konfiškáciách a preto

žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že potvrdí rozhodnutie odporcu,

resp. aby rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrili navrhovateľky, ktoré uviedli, že tvrdenie odporcu,

že nemožno ísť pred rozhodné obdobie či už podľa alebo

č. považujú za mylné. V stanovisku R 45/98 sa riešila i otázka, či možno vydať

nehnuteľnosti aj v prípade, že prešli na štát už pred 25. februárom 1948 podľa osobitných

predpisov o konfiškácii z roku 1945, pričom právny názor odporcu je v rozpore s právnou

vetou tohto stanoviska. Ako dôkaz o nesprávnosti právneho názoru odporcu pripojili

rozhodnutie OPÚ v Dunajskej Strede číslo L/2005/00706-00004 z 24.11.2005 o navrátení

vlastníctva k pozemkom, odňatým rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného

národného výboru v Dunajskej Strede č. 86/46-I. z 16.8.1946. Matke navrhovateliek bolo

navrátené vlastníctvo po rodičoch rozhodnutím Okresného úradu v Senci č. 1428-2/92 zo dňa

5

10.02.1997, pričom išlo o majetok skonfiškovaný na základe rozhodnutia konfiškačnej

komisie ONV v Šamoríne číslo 976/1946-I zo dňa 18.10.1946 podľa nariadenia SNR

č. 104/1945 Sb. Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil,

aby už skončili prieťahy v konaní, ktoré spôsobuje odporca svojim nezákonným konaním.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ), preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle v spojení s

v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa Občiansky

súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému

je podľa ustanovenia v spoj. s podanie odvolania prípustné, nenariadil

vo veci pojednávanie ( v spoj. s ) a po neverejnej porade

senátu jednohlasne ( o súdoch) dospel k záveru, že podanie

odvolania je dôvodné.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 25. januára 2013 ( a ).

Podstatou odvolania odporcu, ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovatelia

domáhajú preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či možno vykladať

ustanovenie ako osobitné ustanovenie, ktoré rozširuje

časovú pôsobnosť citovaného zákona aj pred tzv. rozhodujúce obdobie, čo by platilo rovnako

aj pre ustanovenie , ktoré je relevantné v tomto prípade.

Tento právny rámec vymedzuje aj potrebné medze skutkového zistenia, pretože rozhodnutie

závisí od posúdenia tejto otázky.

Z obsahu odvolania vyplýva nesúhlas odporcu s právnym názorom, z ktorého vychádzal

krajský súd, že právo na navrátenie vlastníctva v zmysle je možné

priznať, aj ak k prechodu pozemku na štát alebo na inú právnickú osobu nedošlo

v rozhodujúcom období, výslovne vymedzenom v § 2 ods. 1 zákona ako obdobie

6

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Krajský súd na podporu tohto názoru poukázal

na stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. . K tejto argumentácii považuje konajúci odvolací senát Najvyššieho

súdu SR za potrebné v zmysle poukázať na iné rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo 14.02.2012, s ktorého právnym názorom sa stotožňuje a

v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Je nepochybné, že uvedené stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia vychádza

z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok,

a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory:

„Podľa () po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok

je oprávnenou osobou podľa tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené

v § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond,

avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere

najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).“

... predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani tým, či je

pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené rozhodujúce

obdobie, ale naopak, rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku.

Preto základnou a stále nezodpovedanou otázkou je tá, pri splnení akých podmienok

získava osoba zákonodarcom uvedená v a súčasne si

uplatňujúca reštitučný nárok právne postavenie (status) oprávnenej osoby. Na základe

uvedeného v stanovisku Správneho kolégia je preto nutné chápať argumentáciu vyslovenú

prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. M – Sždov 3/03 ako spresňujúcu. Z tohto

rozsudku vyplýva, že teleologickým výkladom, tzn. sledovaním účelu reštitučného zákona

(tu je najmä dôraz na odstránenie krívd v čase neslobody) nie je možné dospieť k záveru,

že by všetky akty konfiškácie mali podliehať zámeru zákonodarcu vyslovenom v ustanovení

, ale naopak iba tie akty, ktoré boli osobitnými zákonmi,

napríklad prostredníctvom o pozemkových úpravách,

usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde a

o pozemkových spoločenstvách, vyňaté spod konfiškácie.

7

V zmysle ustanovenia sa ďalej uvádza celý relevantný text

odôvodnenia rozsudku sp.zn. M – Sždov 3/03:

„So zreteľom na obsah dovolania (dovolací dôvod) bolo úlohou súdu posúdiť, či a to

osobitne so zreteľom na znenie § 6 ods. 2 zákona o pôde, obstojí právny záver krajského súdu,

že k vydaniu nehnuteľností neboli splnené podmienky, resp. že vydaniu nepodliehajú tie

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím konfiškáciou, ak neboli

spod konfiškácie vyňaté. Pri riešení tejto otázky, postupom uvedeným nižšie, mal súd

na zreteli rozdiel medzi pojmom nárok na vyňatie majetku spod konfiškácie podľa osobitných

predpisov a nárokom na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o pôde.

.... Citované ustanovenie [ ] nie je samostatnou normou

komplexne riešiacou reštitučný nárok, nárok na vydanie nehnuteľnosti. Svojím obsahom len

rozširuje okruh subjektov, definuje, a to stanovením kritérií, ďalšiu skupinu oprávnených osôb

na vydanie nehnuteľností, a to tých, ktorí prišli o vlastníctvo k poľnohospodárskemu majetku

konfiškáciou, a to za predpokladu, že im vznikol nárok na jeho vyňatie podľa osobitných

predpisov. Ako neúplné (vymedzujúce len nový subjekt súladne s odsekom 1) s väzbou

na spôsob straty vlastníctva konfiškáciou s tým, že oprávnenou osobou je len ten z nich,

ktorému súčasne vznikol nárok (podľa osobitných prepisov) na vyňatie spod konfiškácie a

nebol odsúdený.

Samo osebe nie je osobitným predpisom zakladajúcim a vymedzujúcim nárok na vyňatie

majetku spod konfiškácie z hľadiska vecného, časového a ďalších hľadísk. Neupravuje

predpoklady vyňatia spod konfiškácie, ale len predpoklady po stránke subjektu, jeho

neopomenuteľné znaky, vlastnosti subjektu, ktorý prišiel o vlastníctvo konfiškáciou,

pre vydanie nehnuteľnosti. Nevymedzuje predmet vydania ani ďalšie predpoklady, právne

skutočnosti, na základe ktorých nárok na vydanie a v akom rozsahu vzniká. Takto toto

ustanovenie ako neúplné (jednoznačne blanketného charakteru) nemožno aplikovať

bez použitia ďalších ustanovení zákona o pôde a tiež bez použitia osobitných predpisov,

na ktoré odkazuje – predpisy upravujúce podmienky vyňatia spod konfiškácie.

Za tohto stavu, keď sa v § 4 ods. 1 zákona hovorí (voľne povedané), že oprávnenou

osobou na vydanie nehnuteľnosti je štátny občan, ktorého majetok prešiel na štát (spôsobom

uvedeným v 6 ods. 1) v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1989 a keď pri vydaní

nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 sa postupuje obdobne, je treba mať za to, že uvedená doba je

tiež podmienkou pre vydanie nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou.

8

Ustanovenie § 6 ods. 2 to už úvodom požaduje súčasne, a to dominantne stanovuje,

že má ísť (len) o prípady, keď fyzickým osobám (tie ako oprávnené vymedzuje ďalej) vznikol

nárok na vyňatie podľa osobitných predpisov. Toto platí zvlášť aj preto, že je to súladné

s účelom zákona. Účelom zákona, ako sa výslovne hovorí v preambule, je zmierniť následky

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, teda v období

tzv. komunistickej nadvlády. Ustanovenie § 6 ods. 2, ani časťou vymedzujúcou oprávnenú

osobu, účel zákona neprekročilo. Napokon, túto časť nemožno oddeliť od veliacej prvej vety

a ani ďalších všeobecných ustanovení systematicky usporiadaných za účelom určenia

podmienok na odstránenie niektorých krívd, ku ktorým došlo v limitovanom časovom období.

Iný výklad by odporoval logickému mysleniu. Nemožno totiž súčasne tvrdiť, že neplatí časový

limit uvedený v § 4 ods. 1 tiež aj v odseku 2 a pritom navrhovateľku, ktorej majetok nebol

konfiškovaný (ale len jej predchodcom) považovať za oprávnenú osobu....

Strata vlastníctva konfiškáciou na základe predpisov z roku 1945, (Nar. vl. č. 104/1945

SNR), ktorými sa po vojne riešili majetkové pomery osôb nemeckej, maďarskej národnosti a

osôb považovaných za zradcov a nepriateľov slovenského národa, nebola zásadne produktom

komunistickej nadvlády.

Pre účely zákona o pôde sa takto stali zreteľa hodné len niektoré tie straty

poľnohospodárskeho majetku konfiškáciou, ktoré dotknutým osobám vznikli z aplikácie týchto

prepisov v rozhodnom čase alebo keď nedošlo k uspokojeniu právne založených nárokov

na vyňatie spod konfiškácie.

Za osobitné predpisy, ktoré má na mysli ustanovenie § 6 ods. 2 zákona (so zreteľom

na vecnú súvislosť aj vysvetlivky), treba považovať predovšetkým

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, a to v ustanovení § 38 ods. 1 a 2. Týmto

predpisom došlo fakticky k využitiu zmocnenia stanoveného v § 1 ods. 11 nar. vl. č. 104/1945

Zb. a k zákonnému vymedzeniu ďalších nárokov (po vecnej stránke) na vyňatie

poľnohospodárskeho majetku spod konfiškácie, ako dovtedy len pre osoby maďarskej

národnosti upravovalo len nar. č. SNR.

Takto vydaniu v režime zákona o pôde podliehali len tie nehnuteľnosti, ktoré prešli

na štát konfiškáciou na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov

vydaného po 25. februári 1948 s výnimkou prípadov, ak išlo o osoby postihnuté podľa

osobitných predpisov ( ) Konfiškačné rozhodnutia už mohli

9

niesť pečať komunistickej perzekúcie, ak však išlo o osoby odsúdené, táto domnienka

neplatí.“

I keď uvedená právna argumentácia sa týka reštitučného nároku podľa zákona

č. a výkladu jeho ustanovenia , je nesporné, že pre obsahovú totožnosť

platí aj v prípade reštitučného nároku uplatneného podľa , konkrétne

výkladu jeho ustanovenia § 3 ods. 2. I tu platí, že zákon v ustanovení § 2 ods. 1 jednoznačne

vymedzuje rozhodujúce obdobie ako obdobie od 25. februára 1948 do 1. januára 1989 s tým,

že v § 3 konkretizuje spôsob, akým vlastníctvo k pozemku prešlo na štát alebo na inú

právnickú osobu. Ako je ďalej uvedené v odôvodnení citovaného rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. , „je celkom jednoznačné nielen vzhľadom k historickému, ale aj

k právnemu hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k a zákonu

č. ), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 dochádzalo

k vedomému alebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho

štátu, medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva,

k výskytu neprimeranej tvrdosti v používaní represie proti nositeľom iných názorov,

k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských

práv, k zničeniu tradičných princípov vlastníckeho práva, a to prostredníctvom

prenasledovania alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym. Uvedená

charakteristika obdobia od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované

ako obdobie neslobody.

Naopak, obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948 takéto znaky

negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu

proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou,

že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou

zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty

č. a č. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať

krivdy v zmysle , je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty

z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov

vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov.“

I keď sa odvolací súd nestretol s rozhodnutím Ústavného súdu SR, v ktorom by vyjadril

svoj právny názor k tejto otázke, na podporu tohto právneho názoru odvolací súd poukazuje

na odôvodnenie jeho Nálezu sp. zn. -111 zo dňa 09.09.2008, v ktorom sa uvádza

10

...“Rozhodnú dobu pre obecnú reštitúciu ustanovil zákonodarca v § 52 ods. 1 katastrálneho

zákona na obdobie rokov 1948-1989. Takéto vymedzenie rozhodnej doby je zhodné

s vymedzením podľa o dobe neslobody, podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického

systému, podľa o súdnej rehabilitácii, podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách, ako aj podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Z uvedeného je zrejmé,

že zákonodarca obdobie tzv. tretej republiky – Československej republiky (1945-1948) ...

nepovažuje na reštitučné účely za dobu neslobody. ... V danom prípade teda nebol žiadny

právny alebo iný dôvod výkladom rozšíriť obdobie neslobody ustanovené zákonodarcom...“

Vo svetle uvedených argumentov považuje odvolací súd za správny záver odporcu,

že rozhodnutie o konfiškácii z roku 1946 nespĺňa zákonom stanovené podmienky na vyňatie

nárokovanej nehnuteľnosti z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Rovnako považuje

za správny jeho výklad ustanovenia , lebo toto ustanovenie

nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh

oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať status

oprávnenej osoby.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení odvolacích dôvodov odporcu a stanoviska navrhovateliek, ako aj

s prihliadnutím na závery obsiahnuté v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu,

najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. M – Sždov 3/03 a sp. zn. , pri ktorých

najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil, s osvojením si ich

právnej argumentácie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa , veta druhá a zmenil tak, že v záhlaví

uvedené rozhodnutie odporcu potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a a v spojení s tak,

že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní

úspešný a odporca podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. januára 2013

JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková