Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/211/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého

a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1) M. M., 2) A. L.,

3) PhDr. H. H., všetky zastúpené J. L., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad

v Bratislave za účasti: 1) Slovenský pozemkový fond, 2) U. K. v B., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporcu č.j. 35/2004/SBY, zn. 1536/587/2007/SBY R-I. zo dňa

5. apríla 2007, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k. -47 zo dňa 8. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3

Sp 41/2007-47 zo dňa 8. júna 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Bratislave č.j. 35/2004/SBY, zn. 1536/587/2007/SBY R-I. zo dňa

5. apríla 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave. potvrdil rozhodnutie odporcu

zo dňa 5. apríla 2007, ktorým ako príslušný správny orgán rozhodol tak,

ţe navrhovateľky 1) – 3) nespĺňajú podmienky uvedené v §§ 2, 3 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a nenavrátil im vlastnícke právo k pozemkom a ani

nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v pôvodnom katastrálnom

území K. V., ktoré sú vedené v pozemkovej knihe vo vloţke X. ako parc. č. X. – roľa

22

o výmere 952m, parc. č. X. – vinica o výmere 5921m, parc. č. X. – roľa o výmere

2

975m, všetky vedené na pôvodného vlastníka A. E. D. v 1/1, nakoľko príslušné

pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených

v v rozhodnom období. Krajský súd takto rozhodol, keď sa

stotoţnil s názorom odporcu, ţe navrhovateľkám, ako vnučkám po pôvodnom

vlastníkovi A. D., nie je moţné navrátiť vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam a ani priznať právo na náhradu za pozemkové nehnuteľnosti, pretoţe

predmetné nehnuteľnosti, ako vyplýva z identifikácie parciel, sú zastavané a ich

vlastníkom podľa listu vlastníctva č. X. je U. K. v B. (rektorát) a taktieţ predmetné

konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred rozhodujúcim obdobím dňa 16.10.1946.

Krajský súd sa taktieţ stotoţnil s tvrdením správneho orgánu, ţe predmetné stanovisko

Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 72/97 (R45/98) nerieši otázku posunu rozhodujúceho

obdobia pred 25. február 1948 ale problematiku lesného pôdneho fondu.

Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie

navrhovateľky 1) aţ 3) a ţiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu ako nezákonný zrušil. Poukázali na to, ţe napadnutý rozsudok krajského

súdu je nezákonný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom

nebol rešpektovaný uţ právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave.

sp. zn. , kde krajský súd rozhodol v prospech ţalobcov a uvedený rozsudok

sa stal právoplatným a mal by sa preto vzťahovať na všetky reštitučné nároky, ktoré

si navrhovateľky uplatnili na pozemkovom úrade. Odporca vo svojom rozhodnutí

nesprávne interpretoval § 3 ods. 2 v prípade starého otca navrhovateliek A. D., ktorý bol

občanom ČSR do svojho úmrtia v roku 1956 a rovnako aj jeho manţelka P. D., ktorá

zomrela v roku 1985, čo potvrdzuje výpis z registra obyvateľstva a potvrdenie

o národnosti č. 2555/1948, vydané Okresným národným výborom v Šamoríne dňa

07.04.1948. V zmysle vyhlášky povereníka vnútra zo dňa 17.06.1946 je A. D. podľa

ústavného dekrétu prezidenta republiky z 02.08.1945 č. 33 Zb. slovenskej národnosti.

Na základe dekrétu a prechodu kompetencie na udeľovanie štátneho občianstva, ktoré

v roku 1949 prešli na bývalé okresné a krajské národné výbory bolo A. D. ako i jeho

manţelke P. vrátené čsl. štátne občianstvo, a túto skutočnosť dokazuje overená kópia

prihlášky trvalého pobytu občana, ktorá obsahuje osobné údaje A. D. č. O. zo dňa

25.06.1949. Podľa navrhovateliek pozemkový úrad ako i krajský súd odignorovali

zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj. 72/97

(R-45/98), v zmysle ktorého podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde sa vydávajú nehnuteľnosti

aj osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát uţ pred 25. februárom 1948 podľa

predpisov o konfiškácii s tým, ţe pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie

tam stanovené podmienky. Taktieţ podľa navrhovateliek nesprávne bola posudzovaná

oprávnená osoba s poukazom na príslušné ustanovenia

V reštitučnom konaní, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odporcu, bolo

preukázané, ţe právny predchodca navrhovateliek bol štátnym občanom ČSR s trvalým

pobytom na jej území a ţe nebol odsúdený podľa Nariadenia SNR č.

a spĺňal teda podmienky z vyňatia konfiškácie, ktorá skutočnosť vyplýva z fotokópie

potvrdenia o národnosti, ktoré bolo vydané v zmysle ústavného dekrétu prezidenta

republiky č. 33/1945 Sb. Takéto osoby sa v zmysle tohto ústavného dekrétu prezidenta

republiky neposudzujú ako Nemci a Maďari, a taktieţ z rozhodnutia odporcu vyplýva,

ţe nebolo preukázané, ţe ide o osobu, ktorej poľnohospodársky majetok bol vyňatý

z konfiškácie ( ). Navrhovateľky vo svojom odvolaní

ďalej namietali, ţe mali okrem iného nárok oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, ktoré

odporca mal zaslať krajskému súdu ako reakciu na opravný prostriedok navrhovateliek

proti jeho napadnutému správnemu rozhodnutiu.

U. K. v B. sa písomne k odvolaniu navrhovateliek vyjadrila a uviedla, ţe

predmetné nehnuteľnosti vedené v PKV č. X. a v súčasnosti zapísané na LV č. X. sú

zastavané budovami internátov, jedálne, prístupovej cesty a pod. a sú súčasťou areálu U.

K. v B., a je tu prekáţka na navrátenie vlastníctva.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek poukázal na dôvody

svojho napadnutého rozhodnutia a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Slovenský pozemkový fond vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu

navrhovateliek uviedol, ţe trvá na svojom vyjadrení, ktoré je zachytené na 4 stra ne

zápisnice z pojednávania pred krajským súdom a taktieţ poukázal na výklad ustanovenia

týkajúci sa rozhodujúceho obdobia a na rozsudky

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sţ-o-KS 261/2004 a sp. zn. M-Sţdov 3/03. Ţiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

www.nsud.sk.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov

verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

navrhovateliek posudzoval, či správny orgán ako i krajský súd pri rozhodovaní

vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku

navrhovateliek ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či reštitučné konanie bolo vedené

takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy

vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie odporcu

o reštitučnom nároku podľa

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré

nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Cieľom tohto reštitučného zákona je tieţ

spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období stanovenom

v tomto zákone vo vzťahu k zakotvenému okruhu subjektov a zákonom stanovenom

okruhu reštitučných titulov.

Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanovení § 5 ods. 2

zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu –

pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo priznaní

práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína

doručením návrhu oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 a podľa § 5 ods. 3 tohto

reštitučného zákona sa na konanie podľa ods. 2 vzťahujú všeobecné predpisy

o správnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, ţe povinnosťou príslušného pozemkového úradu pri

rozhodovaní podľa je postupovať podľa jednotlivých

ustanovení o správnom konaní v znení neskorších predpisov

a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho

poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho

poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní pri rozhodovaní zachovať procesné

predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,

aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností

v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov

hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

V posudzovanej veci v odvolacom konaní bolo úlohou Najvyššieho súdu SR

vyriešiť právnu otázku, či uplatnený reštitučný nárok navrhovateliek moţno subsumovať

pod vzhľadom k tomu, ţe predmetné konfiškačné rozhodnutie

vo vzťahu k právnemu predchodcovi A. E. D. bolo vydané dňa 16.10.1946, teda pred

25. februárom 1948.

Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, ţe príslušný

obvodný pozemkový úrad si v priebehu správneho konania dostatočne neuvedomil,

ţe , ako to vyplýva i z dôvodovej správy k tomuto zákonu, je iba

pokračovaním o pôde.

Pri vymedzení nehnuteľného majetku, ktorý podlieha reštitúcii podľa zákona

o pôde je potrebné vychádzať zo vzájomného vzťahu § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 30 zákona

o pôde, resp. Doterajšia aplikačná prax je moţné povedať,

ţe zahŕňa celý rad situácii, kedy vznikajú pochybnosti o tom, či určitú majetkovú krivdu

reštituovať v reţime zákona o pôde, resp. Základné pravidlo

správania, ktoré je pritom potrebné rešpektovať spočíva v určení nielen povahy

do úvahy prichádzajúceho nehnuteľného majetku k dátumu účinnosti zákona o pôde

ale naopak predovšetkým jeho povahy k okamihu straty vlastníckeho práva jeho

pôvodným vlastníkom. V zmysle § 30 zákona o pôde sa totiţ pre postup podľa druhej

časti zákona o pôde – t.j. časti reštitučnej, povaţuje za majetok uvedený v § 1 ods. 1

zákona o pôde i majetok, ktorý bol v dobe odňatia vlastníckeho práva k týmto účelom

uţívaný.

V § 6 ods. 2 zákona o pôde je zakotvené napr. i pravidlo, podľa ktorého pokiaľ

tento majetok bol pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových

reformách, rieši sa nárok oprávnených osôb podľa § 12 zákona o pôde. § 12 zákona

o pôde sa týka práve existencie súbehu nárokov. § 6 ods. 2 zákona o pôde moţno

prezentovať ako ďalší reštitučný titul, ktorý je špecificky orientovaný do oblasti

reštitúcie konfiškovaného pôdohospodárskeho majetku priamo v reţime zákona o pôde.

V aplikačnej praxi pri tomto špecifickom reštitučnom titule nastávali určité

výkladové problémy, spočívajúce v tom, či pri aplikácii tohto reštitučného titulu moţno

ísť v rozhodovacom procese pred tzv. rozhodné obdobie, ktoré je zákonom o pôde

vymedzené jednak všeobecne v jeho preambule, obdobím rokov 1948 aţ 1989,

a čo do určitosti špecifikované v § 4 ods. 1 zákona o pôde časovým úsekom

25. februára 1948 aţ 1. januára 1990, a to pre spôsoby uvedené v § 6 ods. 1 zákona

o pôde.

Pokiaľ však samotné ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o pôde obsahuje výslovné

pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku za situácie v ňom uvedenej,

ak bol tento majetok pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov

o pozemkových reformách, moţno potom dôvodne vyvodiť taký záver, ţe § 6 ods. 2

zákona o pôde predstavuje určitý prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného

obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde.

Pokiaľ krajský súd v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia uvádza,

ţe predmetné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R45/98 nerieši otázku

posunu rozhodného obdobia pred 25. február 1948 ale iba problematiku lesného

pôdneho fondu, tak Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym názorom

krajského súdu a rovnako i s právnym názorom obvodného pozemkového úradu nemohol

stotoţniť, pretoţe práve sporná problematika, týkajúca sa posudzovanej veci, bola

riešená i uvedeným príslušným stanoviskom Najvyššieho súdu SR.

Odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe práve sporné výkladové otázky

v aplikačnej praxi v súvislosti s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o pôde, ktoré vyúsťovali

do nejednotnosti rozhodovacích procesov krajských súdov v Slovenskej republike

sa podarilo vyriešiť uvedeným stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 45, ktoré

je prezentované v tzv. Zelenej Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky pod č. 4-5 ročník 1998. Je potrebné dať za pravdu i krajskému súdu v tom,

ţe týmto uvedeným stanoviskom sa riešila i problematika lesného pôdneho fondu, avšak

ušlo pozornosti krajského súdu ako i obvodného pozemkového úradu, ţe predmetným

stanoviskom sa riešili i otázky súvisiace s § 6 ods. 2, teda i otázky, či je moţné vydať

nehnuteľnosti osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát uţ pred 25. februárom 1948

podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, osobitne

s poukazom na Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb.SNR ako i Dekrétu prezidenta republiky

č.

Podľa názoru odvolacieho súdu právne závery odporcu ako i krajského súdu

sú v rozpore uţ s právnou vetou zakotvenou pod bodom II. a III. uvedeného stanoviska

Najvyššieho súdu SR.

V danom prípade navrhovateľky, aby mohli úspešne reštituovať, museli

by preukázať v reštitučnom konaní, teda v tomto reštitučnom konaní zákonnú

podmienku, a to ţe ich právny predchodca nebol odsúdený podľa osobitných predpisov,

ktorú skutočnosť ako vyplýva z administratívneho spisu i preukázali. V tejto súvislosti

povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, ţe obsah § 6 ods. 2 zákona o pôde bol

novelizovaný a do zákona bola zaradená poznámka pod č. 9a,

odkazujúca na slovenský právny predpis, a to nariadenie SNR č. SNR

o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení

ľudového súdnictva. Pokiaľ by bol pôvodný vlastník A. D. odsúdený podľa nariadenia

SNR č. SNR v znení nariadenia č. nariadenia SNR, tak v takom

prípade by neboli splnené podmienky na vydanie nehnuteľností, resp. priznaní práva

na náhradu. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise správneho

orgánu nevyplýva však, ţeby pôvodný vlastník bol odsúdený podľa nariadenia SNR

č. SNR.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť,

ţe navrhovateľky ako oprávnené osoby, ktoré sú vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi

v príbuzenskom pomere ako vnučky spĺňajú potom nesporne i status oprávnených

osôb a potom za týchto skutkových a právnych okolností nič nebránilo odporcovi,

aby ich reštitučnému návrhu zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhovel, pretoţe

z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, ţe predmetné

nehnuteľnosti sú zastavané a je tu teda zákonná prekáţka pre nevydanie týchto

nehnuteľností.

Pokiaľ teda § 6 ods. 2 zákona o pôde v komplexnom znení po jeho novelizácii

vykonanej logicky vyhodnotíme tak je potrebné akceptovať

záver, ţe ani v pôvodnom znení a ani v znení po novele nemoţno poznámky č. 9 a č. 9a

interpretovať inak, neţ ako príkladmé odkazy v úvahu prichádzajúce osobitné predpisy

a potom § 6 ods. 2 zákona o pôde je potrebné skutočne povaţovať za ďalší reštitučný

titul špecificky orientovaný do oblasti moţnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného

poľnohospodárskeho majetku priamo v reţime zákona o pôde. Neobstojí preto

ani zásadná námietka krajského súdu ako i pozemkového úradu, ţe predmetná

konfiškácia majetkov spadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie. Naopak

je potrebné rešpektovať skutočnosť, ţe samotný § 6 ods. 2 zákona o pôde obsahuje

výslovné pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku a preto je potrebné

akceptovať ten záver, ţe § 6 ods. 2 zákona o pôde predstavuje prielom do inak striktne

vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde.

V danom prípade pre úplnosť veci Najvyšší súd SR uvádza, ţe postupom

Obvodného pozemkového úradu v Bratislave. ako i Krajského súdu v Bratislave boli

navrhovateľky ukrátené na svojich právach a bolo zasiahnuté do ich základných

ľudských práv.

Výklad ustanovení § a 3 ods. 2 aký zvolili

v posudzovanej veci pozemkový úrad ako i krajský súd je v príkrom rozpore s ústavne

konformným výkladom na tak citlivú problematiku akou je nesporne problematika

reštitučných konaní. Takýto výklad aký zaujali správny orgán a krajský súd je v rozpore

s právom na spravodlivý proces v zmysle SR a

Dohovoru.

Nakoľko z listinných dôkazov ako i z ústnych prednesov účastníkov konania

vyplýva, ţe predmetné pozemky sú zastavané a je tu zákonná prekáţka uvedená

v , tak povinnosťou pozemkového úradu

v ďalšom konaní bude postupovať vo vzťahu k navrhovateľkám ako oprávneným

osobám súladne v zmysle tohto zákona a priznať im právo na náhradu za pozemkové

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území K. V..

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v odvolacom konaní napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa za pouţitia veta prvá zmeniť

a rozhodnutie správneho orgánu ako nezákonné zrušiť podľa

V ďalšom konaní je Obvodný pozemkový úrad v Bratislave viazaný právnym

názorom Najvyššieho súdu SR v zmysle ustanovenia

O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, ţe účastníkom náhradu trov

konania nepriznal v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

za pouţitia ustanovenia veta prvá

Navrhovateľkám napriek úspechu vo veci trovy konania v podstate nevznikli ţiadne,

odporca v konaní úspešný nebol a taktieţ Slovenskému pozemkovému fondu

ako i U. K. v B. trovy konania nevznikli, nakoľko ich v reštitučnom konaní zastupovali

zamestnanci s právnickým vzdelaním.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 6. apríla 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová