Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)ad8/362486.4666ea.pdf
PDF · 184.62 KB
No categories available
2Sžo/211/2010
Najvyšší súd 2 Sžo 211/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého
a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1) M. M., 2) A. L.,
3) PhDr. H. H., všetky zastúpené J. L., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad
v Bratislave za účasti: 1) Slovenský pozemkový fond, 2) U. K. v B., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č.j. 35/2004/SBY, zn. 1536/587/2007/SBY R-I. zo dňa
5. apríla 2007, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 3 Sp 41/2007-47 zo dňa 8. júna 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3
Sp 41/2007-47 zo dňa 8. júna 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu v Bratislave č.j. 35/2004/SBY, zn. 1536/587/2007/SBY R-I. zo dňa
5. apríla 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave. potvrdil rozhodnutie odporcu
zo dňa 5. apríla 2007, ktorým ako príslušný správny orgán rozhodol tak,
ţe navrhovateľky 1) – 3) nespĺňajú podmienky uvedené v §§ 2, 3 zákona
č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.z.“) a nenavrátil im vlastnícke právo k pozemkom a ani
nepriznal právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v pôvodnom katastrálnom
území K. V., ktoré sú vedené v pozemkovej knihe vo vloţke X. ako parc. č. X. – roľa
22
o výmere 952m, parc. č. X. – vinica o výmere 5921m, parc. č. X. – roľa o výmere
2
975m, všetky vedené na pôvodného vlastníka A. E. D. v 1/1, nakoľko príslušné
pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených
v § 3 zákona č. 503/2003 Z.z. v rozhodnom období. Krajský súd takto rozhodol, keď sa
stotoţnil s názorom odporcu, ţe navrhovateľkám, ako vnučkám po pôvodnom
vlastníkovi A. D., nie je moţné navrátiť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam a ani priznať právo na náhradu za pozemkové nehnuteľnosti, pretoţe
predmetné nehnuteľnosti, ako vyplýva z identifikácie parciel, sú zastavané a ich
vlastníkom podľa listu vlastníctva č. X. je U. K. v B. (rektorát) a taktieţ predmetné
konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred rozhodujúcim obdobím dňa 16.10.1946.
Krajský súd sa taktieţ stotoţnil s tvrdením správneho orgánu, ţe predmetné stanovisko
Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 72/97 (R45/98) nerieši otázku posunu rozhodujúceho
obdobia pred 25. február 1948 ale problematiku lesného pôdneho fondu.
Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
navrhovateľky 1) aţ 3) a ţiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
krajského súdu ako nezákonný zrušil. Poukázali na to, ţe napadnutý rozsudok krajského
súdu je nezákonný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom
nebol rešpektovaný uţ právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave.
sp. zn. 3Sp/24/2005, kde krajský súd rozhodol v prospech ţalobcov a uvedený rozsudok
sa stal právoplatným a mal by sa preto vzťahovať na všetky reštitučné nároky, ktoré
si navrhovateľky uplatnili na pozemkovom úrade. Odporca vo svojom rozhodnutí
nesprávne interpretoval § 3 ods. 2 v prípade starého otca navrhovateliek A. D., ktorý bol
občanom ČSR do svojho úmrtia v roku 1956 a rovnako aj jeho manţelka P. D., ktorá
zomrela v roku 1985, čo potvrdzuje výpis z registra obyvateľstva a potvrdenie
o národnosti č. 2555/1948, vydané Okresným národným výborom v Šamoríne dňa
07.04.1948. V zmysle vyhlášky povereníka vnútra zo dňa 17.06.1946 je A. D. podľa
ústavného dekrétu prezidenta republiky z 02.08.1945 č. 33 Zb. slovenskej národnosti.
Na základe dekrétu a prechodu kompetencie na udeľovanie štátneho občianstva, ktoré
v roku 1949 prešli na bývalé okresné a krajské národné výbory bolo A. D. ako i jeho
manţelke P. vrátené čsl. štátne občianstvo, a túto skutočnosť dokazuje overená kópia
prihlášky trvalého pobytu občana, ktorá obsahuje osobné údaje A. D. č. O. zo dňa
25.06.1949. Podľa navrhovateliek pozemkový úrad ako i krajský súd odignorovali
zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj. 72/97
(R-45/98), v zmysle ktorého podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde sa vydávajú nehnuteľnosti
aj osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát uţ pred 25. februárom 1948 podľa
predpisov o konfiškácii s tým, ţe pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie
tam stanovené podmienky. Taktieţ podľa navrhovateliek nesprávne bola posudzovaná
oprávnená osoba s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 503/2003 Z.z.
V reštitučnom konaní, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odporcu, bolo
preukázané, ţe právny predchodca navrhovateliek bol štátnym občanom ČSR s trvalým
pobytom na jej území a ţe nebol odsúdený podľa Nariadenia SNR č. 33/1945 Zb.
a spĺňal teda podmienky z vyňatia konfiškácie, ktorá skutočnosť vyplýva z fotokópie
potvrdenia o národnosti, ktoré bolo vydané v zmysle ústavného dekrétu prezidenta
republiky č. 33/1945 Sb. Takéto osoby sa v zmysle tohto ústavného dekrétu prezidenta
republiky neposudzujú ako Nemci a Maďari, a taktieţ z rozhodnutia odporcu vyplýva,
ţe nebolo preukázané, ţe ide o osobu, ktorej poľnohospodársky majetok bol vyňatý
z konfiškácie (§ 38 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb.). Navrhovateľky vo svojom odvolaní
ďalej namietali, ţe mali okrem iného nárok oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, ktoré
odporca mal zaslať krajskému súdu ako reakciu na opravný prostriedok navrhovateliek
proti jeho napadnutému správnemu rozhodnutiu.
U. K. v B. sa písomne k odvolaniu navrhovateliek vyjadrila a uviedla, ţe
predmetné nehnuteľnosti vedené v PKV č. X. a v súčasnosti zapísané na LV č. X. sú
zastavané budovami internátov, jedálne, prístupovej cesty a pod. a sú súčasťou areálu U.
K. v B., a je tu prekáţka na navrátenie vlastníctva.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek poukázal na dôvody
svojho napadnutého rozhodnutia a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Slovenský pozemkový fond vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu
navrhovateliek uviedol, ţe trvá na svojom vyjadrení, ktoré je zachytené na 4 stra ne
zápisnice z pojednávania pred krajským súdom a taktieţ poukázal na výklad ustanovenia
§ 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. týkajúci sa rozhodujúceho obdobia a na rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sţ-o-KS 261/2004 a sp. zn. M-Sţdov 3/03. Ţiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov
verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
navrhovateliek posudzoval, či správny orgán ako i krajský súd pri rozhodovaní
vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku
navrhovateliek ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či reštitučné konanie bolo vedené
takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy
vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie odporcu
o reštitučnom nároku podľa zákona č. 503/2003 Z.z.
Zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Cieľom tohto reštitučného zákona je tieţ
spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období stanovenom
v tomto zákone vo vzťahu k zakotvenému okruhu subjektov a zákonom stanovenom
okruhu reštitučných titulov.
Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanovení § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu –
pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo priznaní
práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína
doručením návrhu oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 a podľa § 5 ods. 3 tohto
reštitučného zákona sa na konanie podľa ods. 2 vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní.
Z uvedeného vyplýva, ţe povinnosťou príslušného pozemkového úradu pri
rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. je postupovať podľa jednotlivých
ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho
poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho
poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní pri rozhodovaní zachovať procesné
predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,
aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností
v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov
hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.
V posudzovanej veci v odvolacom konaní bolo úlohou Najvyššieho súdu SR
vyriešiť právnu otázku, či uplatnený reštitučný nárok navrhovateliek moţno subsumovať
pod zákon č. 503/2003 Z.z. vzhľadom k tomu, ţe predmetné konfiškačné rozhodnutie
vo vzťahu k právnemu predchodcovi A. E. D. bolo vydané dňa 16.10.1946, teda pred
25. februárom 1948.
Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, ţe príslušný
obvodný pozemkový úrad si v priebehu správneho konania dostatočne neuvedomil,
ţe zákon č. 503/2003 Z.z., ako to vyplýva i z dôvodovej správy k tomuto zákonu, je iba
pokračovaním zákona č. 229/1991 Zb. o pôde.
Pri vymedzení nehnuteľného majetku, ktorý podlieha reštitúcii podľa zákona
o pôde je potrebné vychádzať zo vzájomného vzťahu § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 30 zákona
o pôde, resp. zákona č. 503/2003 Z.z. Doterajšia aplikačná prax je moţné povedať,
ţe zahŕňa celý rad situácii, kedy vznikajú pochybnosti o tom, či určitú majetkovú krivdu
reštituovať v reţime zákona o pôde, resp. zákona č. 503/2003 Z.z. Základné pravidlo
správania, ktoré je pritom potrebné rešpektovať spočíva v určení nielen povahy
do úvahy prichádzajúceho nehnuteľného majetku k dátumu účinnosti zákona o pôde
ale naopak predovšetkým jeho povahy k okamihu straty vlastníckeho práva jeho
pôvodným vlastníkom. V zmysle § 30 zákona o pôde sa totiţ pre postup podľa druhej
časti zákona o pôde – t.j. časti reštitučnej, povaţuje za majetok uvedený v § 1 ods. 1
zákona o pôde i majetok, ktorý bol v dobe odňatia vlastníckeho práva k týmto účelom
uţívaný.
V § 6 ods. 2 zákona o pôde je zakotvené napr. i pravidlo, podľa ktorého pokiaľ
tento majetok bol pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových
reformách, rieši sa nárok oprávnených osôb podľa § 12 zákona o pôde. § 12 zákona
o pôde sa týka práve existencie súbehu nárokov. § 6 ods. 2 zákona o pôde moţno
prezentovať ako ďalší reštitučný titul, ktorý je špecificky orientovaný do oblasti
reštitúcie konfiškovaného pôdohospodárskeho majetku priamo v reţime zákona o pôde.
V aplikačnej praxi pri tomto špecifickom reštitučnom titule nastávali určité
výkladové problémy, spočívajúce v tom, či pri aplikácii tohto reštitučného titulu moţno
ísť v rozhodovacom procese pred tzv. rozhodné obdobie, ktoré je zákonom o pôde
vymedzené jednak všeobecne v jeho preambule, obdobím rokov 1948 aţ 1989,
a čo do určitosti špecifikované v § 4 ods. 1 zákona o pôde časovým úsekom
25. februára 1948 aţ 1. januára 1990, a to pre spôsoby uvedené v § 6 ods. 1 zákona
o pôde.
Pokiaľ však samotné ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o pôde obsahuje výslovné
pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku za situácie v ňom uvedenej,
ak bol tento majetok pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov
o pozemkových reformách, moţno potom dôvodne vyvodiť taký záver, ţe § 6 ods. 2
zákona o pôde predstavuje určitý prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného
obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde.
Pokiaľ krajský súd v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia uvádza,
ţe predmetné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R45/98 nerieši otázku
posunu rozhodného obdobia pred 25. február 1948 ale iba problematiku lesného
pôdneho fondu, tak Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto právnym názorom
krajského súdu a rovnako i s právnym názorom obvodného pozemkového úradu nemohol
stotoţniť, pretoţe práve sporná problematika, týkajúca sa posudzovanej veci, bola
riešená i uvedeným príslušným stanoviskom Najvyššieho súdu SR.
Odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe práve sporné výkladové otázky
v aplikačnej praxi v súvislosti s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o pôde, ktoré vyúsťovali
do nejednotnosti rozhodovacích procesov krajských súdov v Slovenskej republike
sa podarilo vyriešiť uvedeným stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 45, ktoré
je prezentované v tzv. Zelenej Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 4-5 ročník 1998. Je potrebné dať za pravdu i krajskému súdu v tom,
ţe týmto uvedeným stanoviskom sa riešila i problematika lesného pôdneho fondu, avšak
ušlo pozornosti krajského súdu ako i obvodného pozemkového úradu, ţe predmetným
stanoviskom sa riešili i otázky súvisiace s § 6 ods. 2, teda i otázky, či je moţné vydať
nehnuteľnosti osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát uţ pred 25. februárom 1948
podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, osobitne
s poukazom na Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb.SNR ako i Dekrétu prezidenta republiky
č. 108/1945 Zb.
Podľa názoru odvolacieho súdu právne závery odporcu ako i krajského súdu
sú v rozpore uţ s právnou vetou zakotvenou pod bodom II. a III. uvedeného stanoviska
Najvyššieho súdu SR.
V danom prípade navrhovateľky, aby mohli úspešne reštituovať, museli
by preukázať v reštitučnom konaní, teda v tomto reštitučnom konaní zákonnú
podmienku, a to ţe ich právny predchodca nebol odsúdený podľa osobitných predpisov,
ktorú skutočnosť ako vyplýva z administratívneho spisu i preukázali. V tejto súvislosti
povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, ţe obsah § 6 ods. 2 zákona o pôde bol
novelizovaný zákonom č. 93/1992 Zb. a do zákona bola zaradená poznámka pod č. 9a,
odkazujúca na slovenský právny predpis, a to nariadenie SNR č. 33/1945 Zb.SNR
o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení
ľudového súdnictva. Pokiaľ by bol pôvodný vlastník A. D. odsúdený podľa nariadenia
SNR č. 33/1945 Zb.SNR v znení nariadenia č. 57/1946 Zb. nariadenia SNR, tak v takom
prípade by neboli splnené podmienky na vydanie nehnuteľností, resp. priznaní práva
na náhradu. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise správneho
orgánu nevyplýva však, ţeby pôvodný vlastník bol odsúdený podľa nariadenia SNR
č. 33/1945 Zb.SNR.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť,
ţe navrhovateľky ako oprávnené osoby, ktoré sú vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi
v príbuzenskom pomere ako vnučky spĺňajú potom nesporne i status oprávnených
osôb a potom za týchto skutkových a právnych okolností nič nebránilo odporcovi,
aby ich reštitučnému návrhu zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhovel, pretoţe
z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, ţe predmetné
nehnuteľnosti sú zastavané a je tu teda zákonná prekáţka pre nevydanie týchto
nehnuteľností.
Pokiaľ teda § 6 ods. 2 zákona o pôde v komplexnom znení po jeho novelizácii
vykonanej zákonom č. 93/1992 Zb. logicky vyhodnotíme tak je potrebné akceptovať
záver, ţe ani v pôvodnom znení a ani v znení po novele nemoţno poznámky č. 9 a č. 9a
interpretovať inak, neţ ako príkladmé odkazy v úvahu prichádzajúce osobitné predpisy
a potom § 6 ods. 2 zákona o pôde je potrebné skutočne povaţovať za ďalší reštitučný
titul špecificky orientovaný do oblasti moţnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného
poľnohospodárskeho majetku priamo v reţime zákona o pôde. Neobstojí preto
ani zásadná námietka krajského súdu ako i pozemkového úradu, ţe predmetná
konfiškácia majetkov spadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie. Naopak
je potrebné rešpektovať skutočnosť, ţe samotný § 6 ods. 2 zákona o pôde obsahuje
výslovné pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku a preto je potrebné
akceptovať ten záver, ţe § 6 ods. 2 zákona o pôde predstavuje prielom do inak striktne
vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde.
V danom prípade pre úplnosť veci Najvyšší súd SR uvádza, ţe postupom
Obvodného pozemkového úradu v Bratislave. ako i Krajského súdu v Bratislave boli
navrhovateľky ukrátené na svojich právach a bolo zasiahnuté do ich základných
ľudských práv.
Výklad ustanovení §§ 2 a 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. aký zvolili
v posudzovanej veci pozemkový úrad ako i krajský súd je v príkrom rozpore s ústavne
konformným výkladom na tak citlivú problematiku akou je nesporne problematika
reštitučných konaní. Takýto výklad aký zaujali správny orgán a krajský súd je v rozpore
s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Nakoľko z listinných dôkazov ako i z ústnych prednesov účastníkov konania
vyplýva, ţe predmetné pozemky sú zastavané a je tu zákonná prekáţka uvedená
v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 503/2003 Z.z., tak povinnosťou pozemkového úradu
v ďalšom konaní bude postupovať vo vzťahu k navrhovateľkám ako oprávneným
osobám súladne v zmysle tohto zákona a priznať im právo na náhradu za pozemkové
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území K. V..
Z uvedených dôvodov bolo potrebné v odvolacom konaní napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 220 O.s.p. za pouţitia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. zmeniť
a rozhodnutie správneho orgánu ako nezákonné zrušiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
V ďalšom konaní je Obvodný pozemkový úrad v Bratislave viazaný právnym
názorom Najvyššieho súdu SR v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 4 O.s.p.
O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, ţe účastníkom náhradu trov
konania nepriznal v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
Navrhovateľkám napriek úspechu vo veci trovy konania v podstate nevznikli ţiadne,
odporca v konaní úspešný nebol a taktieţ Slovenskému pozemkovému fondu
ako i U. K. v B. trovy konania nevznikli, nakoľko ich v reštitučnom konaní zastupovali
zamestnanci s právnickým vzdelaním.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 6. apríla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová