Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-120-2022.pdf
PDF · 154.3 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/120/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. X, právnej nástupkyne po pôvodnej žalobkyni E. F., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 25.11.2021, naposledy bytom C., E. A. X, zast. JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom Košice, Čajakova 5, proti žalovanému G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom C., E. A. X, zast. JUDr. Mariánom Šalatom, advokátom, so sídlom Košice, Mlynárska 15, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu vrátenia daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 44C/94/2020-125 z 30.9.2021 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
N e p r i p ú š ť a zmenu žaloby.
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) žalobu zamietol (I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (II.).
2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa pôvodná žalobkyňa E. F., nar. XX.XX.XXXX, zomrelá dňa 25.11.2021, domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. I., obec: C.- A. I., okres C. J., a to bytu č. X, nachádzajúceho sa na 1. poschodí bytového domu vchod č. 5, súpisné číslo 1462, stavba postavená na parcele registra „C“ parcelné č. 2702 o výmere 255 m2, druh stavby-bytový dom, parcelné č. 2703 o výmere 252 m2, druh stavby-bytový dom, parcelné č. 2704 o výmere 258 m2, druh stavby-bytový dom, spoluvlastnícky podiel 1/1 k celku, a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstvo a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 164/100 000 k celku z dôvodu vrátenia daru. Zároveň sa domáhala náhrady trov konania.
3. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že predmetné nehnuteľnosti spolu so svojím už nebohým manželom darovali žalovanému Zmluvou o darovaní z 3.11.1995, ktorá bola do katastra nehnuteľností zapísaná pod č. V-7562/95. Žalovaný ako obdarovaný o ňu ako darkyňu neprejavuje od septembra 2019 záujem, čo trvá doposiaľ. Žalobkyňa byt, v ktorom má právo doživotného bývania užíva, avšak žalovaný sa o ňu nijakým spôsobom nestará, nekontaktuje ju osobne, ani telefonicky, či inak na diaľku, nenakupuje potraviny a ani iné potreby. Najviac sa žalovaný o ňu nezaujímal od marca 2020, najmä počas tzv. koronakrízy, kedy bola odkázaná na pomoc druhých, napr. A. B., vnučky K. B. (ako opatrovníčky) ako aj ďalších členov rodiny, I. B., L. B. a na pomoc cudzích ľudí, napr. priateľa vnučky, ktorým je M. F..
Uvedeným správaním žalovaného došlo k naplneniu skutkovej podstaty predpokladanej v ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa nestará o žalobkyňu po dobu dlhšiu ako 15 mesiacov, čo dosahuje intenzitu hrubo porušujúcu dobré mravy. Žalobkyňa býva v nehnuteľnosti, ktorej technický stav už hraničí s nespôsobilosťou na užívanie. Výzva na vrátenie daru zo dňa 29.6.2020 bola žalovanému zaslaná ako doporučený list, na ktorú reagoval listom z 20.7.2020.
4. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodná žalobkyňa a jej manžel I. F., nar. XX.XX.XXXX, ako kupujúci nadobudli do svojho vlastníctva od predávajúceho Mesta Košice na základe Zmluvy o prevode vlastníctva z 22.3.1995 byt č. 1 na 1. poschodí na E. A. X v Košiciach (jeho špecifikáciu viď v bode 2. tohto odôvodnenia), za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 2.513,- Sk s tým, že kupujúci uhradí predávajúcemu časť nákladov spojených s prevodom bytov v Košiciach poplatkom v paušálnej výške 1.500,- Sk. Podľa čl. VII kúpnej zmluvy časť kúpnej ceny vo výške 70 % základnej ceny, t.j. 1.759,- Sk kupujúci zaplatil predávajúcemu pred uzavretím zmluvy a zostatok kúpnej ceny 754,- Sk mali kupujúci uhradiť predávajúcemu polročnými splátkami vo výške 76,- Sk vždy k 1.5. a 1.11. v danom kalendárnom roku. Vklad zmluvy o prevode vlastníctva bytu bol povolený dňa 16.5.1995 rozhodnutím č. V 1112/95 s právnymi účinkami dňa 10.4.1995. Na kúpnu cenu bytu prispel žalovaný sumou 3.000,- Sk alebo 4.000,- Sk. Žalobkyňa a jej manžel uzatvorili dňa 3.11.1995 Zmluvu o darovaní, ktorou ako darcovia darovali žalovanému ako obdarovanému sporný byt v celosti a obdarovaný tento dar prijal. Hodnota daru bola 336.612,- Sk, čo zodpovedá znaleckému posudku zo dňa 22.10.1995 vypracovanému znalcom Ing. Františkom Eškutom. Darujúci prehlásili, že na darovanej nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy ani bremená. Zmluvou o darovaní bolo zriadené vecné bremeno podľa ust. § 151 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého mali darujúci právo bezplatného doživotného bývania a užívania trojizbového bytu uvedeného v čl. I zmluvy. Vklad darovacej zmluvy bol povolený dňa 22.12.1995.
5. Listom z 29.6.2020 bol žalovaný vyzvaný na vrátenie daru z dôvodu skutkových okolnosti, ktoré spočívajú v 9 mesačnom nezáujme o žalobkyňu, trvajúcom doposiaľ. Žalobkyňa vytýkala, že žalovaný ju ani raz nenavštívil, nezatelefonoval, obzvlášť počas tzv. koronakrízy, kedy žalobkyni nezabezpečoval pomoc, na ktorú bola odkázaná, či už vo forme nákupov potravín, liekov, či iných elementárnych potrieb pre život. Bol upozornený na poruchy a výpadky elektriny, ktorých opravu ako vlastník nezabezpečil. Starostlivosť o žalobkyňu vykonávajú dcéra žalobkyne A. B. a vnučka K. B., ktorá sa o ňu musí starať ako opatrovníčka, a to aj za pomoci ďalších členov rodiny. Žalovaný písomne dňa 20.7.2020 reagoval na výzvu s tým, že sa nikdy nesprával voči žalobkyni tak, aby svojím konaním hrubo porušoval dobré mravy, nikdy nebol voči žalobkyni a členom rodiny vulgárny, ani konfliktný. Obmedzil len návštevy počas koronakrízy z dôvodov opatrení a odporúčaní nariadených vládou SR. Telefonický kontakt s ňou však udržiaval. O žalobkyňu sa starala K. B., ktorá poberala za to opatrovateľský príspevok, a on bol informovaný, aby nenosil obedy, lebo stravu a starostlivosť zabezpečuje vnučka K. B.. Výzvu na vrátenie daru považoval za nedôvodnú. Súd z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností č. K4/2011/12559-2 z 18.10.2011 zistil, že K. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. X poberá od 1.8.2011 peňažný príspevok na opatrovanie E. F., ktorá bola uznaná za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 80 % a je odkázaná na opatrovanie inou fyzickou osobou podľa V. stupňa odkázanosti v zmysle prílohy č. 3 k zákonu č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Rozhodnutím č. KE1/ OPPNKŤZPAPČ/SOC/2021/29264-14 zo 14.7.2021 jej bol zvýšený opatrovateľský príspevok na sumu vo výške 465,37 € mesačne. Táto vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že vie, že je jej povinnosťou starať sa o opatrovanú, a zabezpečovať všetko, čo potrebuje, od ošatenia, hygieny, jedla, upratania,, kúpania. Z listovej komunikácie medzi žalovaným a K. B. ďalej súd zistil, že predmetom riešenia bola vaňa, ktorá má 50 rokov a je dlhodobo v katastrofálnom stave, zároveň K. B. požiadala žalovaného, aby odstránil zvýšené prahy, ktoré majú viac ako 50 rokov a bránia žalobkyni v presune vozíčkom. Problémová bola elektrika, nakoľko asi raz týždenne pukali žiarovky, čo vyhadzovalo poistky, v byte sa nedá vysávať, lebo po pár minútach vyhodí poistky, a problém je zrejme v starých rozvodoch. Na tento list, ktorý mal byť žalovanému doručený deň pred podaním žaloby, odpovedal žalovaný listom z 17.12.2020 a vyjadril vďaku, že sa K. B. podarilo presvedčiť žalobkyňu o nevyhnutných opravách bytu. V liste zo 17.5.2021, adresovanom žalobkyni žalovaný uviedol, že sa končia protipandemické obmedzenia, čo mu umožňuje vykonať opravy kúpeľne (výmena vane, batérií, umývadla) a úpravy prahov tak, ako sa zaviazal v liste zo dňa 17.12.2020, ktorý odoslal K. B.. Požiadal o kľúče od bytu, ktoré však nedostal. Nebolo medzi stranami nesporné, že žalovaný v byte vymenil WC, plastové okná, batérie v umývadle, chladničku a založil bezpečnostné dvere ADLO, platí daň z nehnuteľnosti a prípadne nedoplatky na energiách za žalobkyňu, tiež poistenie bytu. Žalovaný nepoprel, že na opravách sa finančne podieľala aj žalobkyňa, uviedol, že on opravy uhradil a následne mu žalobkyňa prispela tvrdiac, že aj on potrebuje peniaze. Režijné náklady za byt platila žalobkyňa.
6. Pokiaľ žalobkyňa hrubý rozpor s dobrými mravmi videla v tom, že žalovaný sa o ňu v priebehu rokov 2019 a 2020 nestaral a nezaujímal, súd konštatoval, že žalovaný ju pred uvedeným obdobím pravidelne navštevoval, 2x v týždni jej robil nákupy, vynášal smeti, preberal poštu, zabezpečoval obedy, upratal a riešil zdravotnú starostlivosť u všeobecného lekára žalobkyne G. N.. Konzultoval zdravotný stav žalobkyne a vyberal jej predpísané lieky v lekárni. Poukázal na výpoveď svedkyne K. B. podľa ktorej žalobkyňa mala v kalendári poznačený buď stredu alebo štvrtok, 1x týždenne, že žalovaný chodí k žalobkyni, pričom aj nakúpi, tiež v prípade, že nemôže ísť na nákup ona, zaskočí za ňu žalovaný, čo vedela od žalobkyne, že požiada žalovaného. Svedkyňa A. B. tiež uviedla, že v rokoch 2019 až 2020, keď ho žalobkyňa zavolala, že má napr. poštu, prišiel alebo 1x krát za týždeň urobil drobný nákup, maslo, mlieko. Žalovaný uviedol, že chodil k žalobkyni cez pracovný týždeň a vedel, že oni (dcéra s vnučkou) chodia cez víkendy, žalobkyňa mu vravela, že jej berú veci na pranie. Samotný žalovaný uviedol, že ak by mu žalobkyňa zavolala, pomohol by jej. Z dôvodu nastupujúcej pandémie koronakrízy, žalovaný nenavštevoval žalobkyňu z dôvodu dodržiavania opatrení a odporúčaní prijatých vládou SR, avšak snažil sa so žalobkyňou skontaktovať telefonicky. V marci 2020 žalovanému žalobkyňa telefonicky oznámila, že z dôvodu pandemických opatrení nie je potrebné aby ju navštevoval a nosil obedy, lebo sa o ňu stará K. B.. Od septembra 2019 podľa tvrdenia žalovaného mu žalobkyňa navrhovala, aby byt daroval K. B., nie aby jej ho vrátil.
7. Darovaciu zmluvu súd vyhodnotil ako platnú, nemal za preukázané tvrdenie, že predmetom darovania bol dočasne celý byt s podmienkou, že následne žalovaný dá 1 nehnuteľnosti po dosiahnutí plnoletosti K. B., vnučke darujúcich, ktorá v čase darovania bola maloletá. Poznamenal, že ak skutočne chceli darcovia darovať byt maloletej, aj podľa právnych predpisov účinných v čase darovania, bolo darovanie maloletej možné a dovolené. Súd mal za to, že skutočnou vôľou darujúcich, teda žalobkyne a jej manžela, bolo darovanie nehnuteľnosti žalovanému za súčasného zriadenia práva vecného bremena v prospech darujúcich, spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti. Kataster nehnuteľností povolil vklad darovacej zmluvy dňa 22.12.1995 a žalovaný bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu na vôli darcov nič nemení ani to, že žalovaný im prispel na kúpnu cenu nehnuteľnosti v čase, keď odkupovali predmetný byt od Mesta Košice. V tom čase bolo vlastníkom bytu Mesto Košice, nie žalobkyňa a jej manžel, ktorí mali k bytu nájomné právo a ktorí až následne, o niekoľko mesiacov po odkúpení nehnuteľnosti, ju darovali žalovanému. Nešlo preto o simulovanú darovaciu zmluvu, ktorou mala byť zastretá kúpna zmluva. Podanie žalobkyne zo 7.9.2021, v ktorom zdôraznila, že darovacia zmluva je neplatným, simulovaným právnym úkonom právnym úkonom, lebo žalobkyňa nemala vôľu darovať nehnuteľnosť žalovanému, urobila tak iba z dôvodu, že žalovaný jej na kúpu bytu poskytol finančné prostriedky, súd vzhľadom na podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností v porovnaní so žalobou, vyhodnotil ako návrh na zmenu žaloby, ktorý uznesením z 30.9.2021 uznesením zamietol. Z dôvodu, že súd nepripustil zmenu žaloby, nevykonával v tomto smere ďalšie dokazovanie, nezaoberal sa ani námietkou vydržania nehnuteľnosti a dospel súd k záveru o platnosti darovacej zmluvy.
8. Po posúdení zisteného skutkového stavu podľa § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) súd nezistil naplnenie skutkovej podstaty vrátenia daru tak, ako je táto definovaná v ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Nemal za preukázané, aby sa žalovaný správal k žalobkyni alebo členom jej rodiny v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (napr. R 88/1998). Za hrubé porušovanie dobrých mravov sa považuje také porušenie dobrých mravov, ktoré je značnej intenzity alebo ide o ich sústavné porušovanie. Ide napríklad o prípady fyzického napádania darcu alebo členov jeho rodiny, hrubé urážky na cti darcu, opakované vyháňanie darcu z domu, ktorý bol darovaný, či sústavné odmietanie poskytovania výživy. Súd uzavrel, že žalovaný byt vlastní od roku 1995, teda viac ako 20 rokov a nikdy sa k žalobkyni nesprával v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Umožňoval jej nerušené užívanie nehnuteľnosti ako oprávnenej z vecného bremena, nikdy ju z bytu nevyháňal, neznepríjemňoval jej užívanie bytu.
9. Na základe uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.
10. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobkyni prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že trvá na tom, že žalovaný sa o ňu nezaujíma, nestará o zabezpečenie jej základných potrieb vzhľadom na jej vysoký vek a zdravotný stav, nebol s ňou ani v telefonickom kontakte. Tvrdila, že nemá s ním dobrý vzťah. Očakávala, že po darovaní bytu sa o ňu bude starať a zaujímať. Rozsiahlo rozoberala, čo podľa nej vyplynulo z výsluchu svedkov, najmä že sa o ňu stará jej dcéra A. B. a vnučka K. B.. Vytkla súdu, že sa zameral pri budovaní skutkového základu len na dokazovanie dokladom z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorým v konaní bolo preukázané, že o žalobkyňu sa má starať jej vnučka K. B., nakoľko na základe rozhodnutia č. K4/2011/12559-2 z 18.10.2021 poberá opatrovateľský príspevok a pri posudzovaní dobrých mravov žalovaného voči žalobkyni ohľadne starostlivosti sa nedostatočne zaoberal ich vzťahom ako aj nákladmi, ktoré žalobkyňa napriek tomu, že nie je vlastníčkou bytu, na bývanie v predmetnom byte vynakladá. Aj napriek vedomosti o podaní žaloby žalovaný nijakým spôsobom nepristúpil k tomu, aby žalobkyni pomohol. Tým má žalobkyňa najmä na mysli rekonštrukčné práce ako aj prejavenie záujmu o jej zdravotný stav. Odvolateľka argumentovala, že z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť od nej nadobudol odplatne, čo znamená, že išlo o kúpnu zmluvu a nie darovaciu zmluvu, čo uviedol aj žalovaný, ktorý jej poskytol finančné prostriedky a na oplátku požadoval, aby mu sporné nehnuteľnosti previedla do jeho vlastníctva, pričom trval na forme prevodu prostredníctvom darovacej zmluvy. Darovacia zmluva k sporným nehnuteľnostiam sa uzatvorila iba z dôvodu, aby sa neplatila vysoká daň z príjmu nakoľko prvotná kúpna zmluva, ktorou spornú nehnuteľnosť získali do vlastníctva žalobkyňa s manželom bola uzavretá s SBD dňa 22.3.1995 a dňa 3.11.1995 bola uzavretá aj darovacia zmluva k predmetnému bytu. K prevodu nehnuteľnosti teda došlo po 8 mesiacoch. Vytkla súdu, že sa otázke dokazovania ohľadne platnosti darovacej zmluvy venoval len krátko, v bode 31. rozsudku. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/78/2019 z 24.3.2020, z ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd je povinný vždy skúmať otázku platnosti zmluvy. Žalovaný výslovne uviedol na otázku právneho zástupcu žalobkyne (strana 4 zápisnice z pojednávania z 26.8.2021), že darovacia zmluva bola uzavretá z toho účelu, že malo dôjsť ku kúpe a takýto zmluvný typ bol pre neho aj žalobkyňu výhodnejší. To podľa názoru odvolateľky potvrdzuje závery o tom, že žalovaný poskytol peniaze žalobkyni a jej manželovi a títo mu byt previedli darovacou zmluvou aj keď s vnútornou výhradou o tom, že malo ísť o kúpnu zmluvu. Nakoľko išlo o odkúpenie bytu vo vlastníctve SBD, odkupnú hodnotu bytu musel vyplatiť pôvodný nájomca, ktorým bola žalobkyňa. Následne žalobkyňa previedla darovacou zmluvou, ktorá bola simulovaným právnym úkonom do vlastníctva žalovaného sporné nehnuteľnosti. Strany tak medzi sebou nikdy nemali záujem uzatvoriť darovaciu zmluvu, ale obsahom aj účelom mala byť kúpna zmluva. Darovacia zmluva ako taká sa vyznačuje najmä bezodplatnosťou. V konaní bolo nesporne preukázané, že darovacia zmluva nebola uzatvorená s vôľou žalobkyne darovať sporné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného ale že žalobkyňa tak urobila iba z dôvodu, že jej žalovaný poskytol finančné prostriedky. Žalobkyňa prevádzala sporné nehnuteľnosti na žalovaného na základe simulovaného právneho úkonu, jej vnútorná výhrada o tom, že žalovaný nadobudne sporné nehnuteľnosti do vlastníctva v celosti aj do budúcna robí tento právny úkon absolútne neplatným. Zámerom sledovaným z pohľadu žalobkyne bolo predmetné nehnuteľnosti previesť na žalovaného iba do času, kedy vnučka žalobkyne nenadobudne plnoletosť a potom jej žalovaný prevedie časť prislúchajúcu tomuto podielu. Darovacou zmluvou dôjde k prevodu vlastníckeho práva z darcu na obdarovaného, t.j. iba vtedy, ak darovacia zmluva bola platným právnym úkonom, nemožno hovoriť v tomto prípade o platnosti darovacej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty, odvolateľka tvrdila, že darovacia zmluva nebola uzatvorená platne, a teda ide o neplatný právny úkon.
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Zopakoval, že žalobkyňa a jej manžel oslovili príbuzných, nakoľko mali v tom čase ako nájomcovia možnosť odkúpiť mestský byt, s ponukou, kto prispeje na kúpnu cenu, toho bude predmetný byt.
Svedkyňa - právna nástupkyňa žalobkyne - A. B., túto ponuku odmietla. Žalovaný ponuku prijal a prispel žalobkyni 3000,- Sk. V čase darovania tejto sumy neboli žalobkyňa ani jej manžel vlastníkmi tohto bytu, a preto ho nemohli predať žalovanému. Žalobkyňa a jej manžel kúpili na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu predmetný byt od G. C. dňa 22.3.1995. S odstupom času (9 mesiacov), darovali byt darovacou zmluvou dňa 3.1.1995 žalovanému a zriadili vecné bremeno v prospech oprávnených darcov spočívajúce v práve doživotného užívania predmetného bytu. V zmysle uvedeného je podľa žalovaného preukázané, že vôľa darcov darovať byt žalovanému a zriadiť vecné bremeno darovacou zmluvou zo dňa 3.11.1995 bola nesporná. V čase uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy boli darcovia oprávnení s nehnuteľnosťou disponovať a nekonali v duševnej poruche. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že podľa uznesenia sp. zn. 22D197612021-30, Dnot34512021 z 11.1.2022, v konaní o dedičstve, podľa ktorého žalobkyňa E. F., nar. XX.XX.XXXX, zomrelá dňa 25.11.2021, zanechala závet, spísaný vlastnou rukou dňa 23.9.1999, na základe ktorého určila za jedinú dedičku svoju dcéru A. B., ktorá sa v zmysle uvedeného postarala o pohreb žalobkyne. Žalovaný uhradil polovicu nákladov za pohreb, čo podľa neho potvrdzuje, že sa nikdy nesprával k žalobkyni ani k jej rodinným príslušníkom v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie preukázal nedôvodnosť žaloby, pričom žalobkyňa nepoprela, že by predmetný byt darovala vnukovi - žalovanému.
12.V priebehu konania, po podaní odvolania, pôvodná žalobkyňa E. F., dňa XX.XX.XXXX zomrela.
12. Do konania po nej ako žalobkyni vstúpila jej právna nástupkyňa, dcéra A. B.. Uznesením sp. zn. 2Co/120/2022-188 z 28.9.2022 Krajský súd v Košiciach rozhodol o pokračovaní v konaní s A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. X, ktorá navrhla, aby bol existujúci petit žaloby upravený tak, že súd určí, že ku dňu smrti poručiteľky zomrelej 25.11.2021 bola táto výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností (ich špecifikáciu viď v bode 2. tohto odôvodnenia).
13. Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
14. Zmena žaloby je prejavom (jednou z foriem) dispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane sporu vystupujúcej na strane žalobcu, aby modifikovala svoj žalobný návrh. Možnosť meniť žalobu však nie je absolútna a zákon ju obmedzuje. Zákon výslovne nepripúšťa zmenu žaloby v odvolacom konaní (§ 371 CSP) a v dovolacom konaní (§ 438 ods. 2 CSP). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zmena žaloby prichádza do úvahy len v rámci konania na súde prvej inštancie.
15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný týmto zákonným ustanovením, nepripustil zmenu žaloby navrhovanú právnou nástupkyňou pôvodnej žalobkyne v odvolacom konaní a prejednal odvolanie pôvodnej žalobkyne ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.7.2023 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
16. V posudzovanej veci boli uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP. Zároveň treba uviesť, že o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (porov. Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1239 a 1302).
18. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích námietok žalobkyne (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok tiež správne právne kvalifikoval a právne predpisy a relevantné zák. ustanovenia aj správne interpretoval a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.
21. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.
22. Žalobkyňa ako odvolateľka neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu privodili rozhodnutie v jej prospech. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní veci.
23. Odvolací súd sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia, spôsobom právneho posúdenia prejednávanej veci ako aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 OZ a nedôvodne sa domáha od žalovaného vrátenia darovaných nehnuteľností. Súd prvej inštancie v konaní riadne a úplne zistil skutkový stav pokiaľ ide o preukázanie správania sa oboch strán sporu (žalobkyne i žalovaného) v ich vzájomnom vzťahu, resp. vo vzťahu ich blízkych rodinných príslušníkov, hodnotiac stupeň závažnosti konania a správania žalovaného v súlade so zásadami právnej praxe podľa objektívnych morálnych pravidiel a kritérií (a nie podľa subjektívneho pocitu a úsudku žalobkyne ako darkyne) a prihliadajúc pri tomto hodnotení na sústavnosť, rozsah a okolnosti, za ktorých dochádzalo k vytýkanému závadnému správaniu žalovaného, ktoré však nemôžu obstáť ako zákonný dôvod pre vrátenie daru. Právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom súlade so zásadami ustálenými právnou praxou, vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zo správneho právneho posúdenia prejednávanej veci.
24. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku žalobkyne v konaní v zmysle § 630 OZ bolo preukázanie hypotézou právnej normy predpokladaného správania žalovaného, ktoré je definované ako hrubé porušenie dobrých mravov. Tak ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, nie každé konanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo vzájomných vzťahoch, naplňuje túto zákonom požadovanú intenzitu konania obdarovaného (R 88/98, R 31/99, R 61/97, NS SR sp. zn. 5Cdo 72/2008). Dobré mravy ako zákonný pojem, na ktorý sa viaže predpoklad vrátenia daru, právna úprava nedefinuje, ustálenou súdnou praxou sa však nimi rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych, mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou v spoločnostiach a majú povahu noriem základných. Za hrubé porušenie dobrých mravov sa považuje také porušenie spoločenských, etických noriem správania (napr. urážky, nactiutŕhanie, fyzické útoky, neposkytnutie pomoci, a pod.), ktoré je z hľadiska formy, či následkov, porušením značnej intenzity alebo ide o dlhodobé, opakované, sústavné porušovanie. Konanie obdarovaného ako závažné, teda hrubé porušenie dobrých mravov, je však nevyhnuté vždy hodnotiť objektívne, podľa konkrétnych okolností prejednávanej veci, nie vo väzbe na subjektívny názor darcu.
25. Pre vyhodnotenie konania obdarovaného ako hrubo porušujúceho dobré mravy nepostačí len subjektívny pocit darcu, ktorý môže vnímať citlivo a s nevôľou správanie sa obdarovaného, ktoré však v kontexte dovtedajšieho charakteru spolunažívania a ostatných objektívne zistených okolností toto spolužitie charakterizujúcich, nepredstavuje hrubé porušenie etických pravidiel spolunažívania, či všeobecných etických noriem spoločnosti. Ani samotné úmyselné konanie obdarovaného nezakladá dôvod na vrátenie daru, ak obdarovaný konal napr. v afekte, keď urazil darcu z rozrušenia, alebo išlo o vyprovokovaný útok v rámci emocionálne vyhrotenej komunikácie.
26. Odborná literatúra aj právna prax sa zhodujú v tom, že k zániku darovacieho vzťahu, t.j. k obnove vlastníctva darcu k veci dôjde na základe dvoch právnych skutočností, a to hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému smerujúcemu k vráteniu daru. I pre tento jednostranný adresný právny úkon platí, že musí spĺňať náležitosti požadované Občianskym zákonníkom pre právne úkony vo všeobecnosti (§ 34 a nasl.), teda aj náležitosti prejavu vôle v zmysle jeho určitosti (§ 37 ods. 1 OZ). K platnosti právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Iba tak, pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa § 630 OZ nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu, t.j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc - okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.
27. Možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného voči darkyni v dobe pred podaním žaloby nedošlo k takému správaniu, ktoré by bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Je nutné zdôrazniť, že nehnuteľnosť žalovanému bola darovaná ešte v roku 1995 a od tej doby až do septembra roka 2019 vzťahy medzi darkyňou a obdarovaným boli bez vážnejších problémov. Nespokojnosť so správaním žalovaného (ktoré však absolútne nenaplňovalo znaky hrubého porušovania dobrých mravov) začala mať žalobkyňa teda až v septembri 2019 a vyústili do podania žaloby 18.12.2020. Predmetom preskúmavania znakov hrubého porušovania dobrých mravov žalovaným bolo teda len obdobie pred týmto dátumom.
28. Žalobkyňa svoju žalobu založila pôvodne na skutkových tvrdeniach o hrubom porušovaní dobrých mravov zo strany žalovaného. V priebehu konania začala tvrdiť, že darovacia zmluva je simulovaným právnym úkonom, lebo strany nikdy nechceli uzatvoriť darovaciu zmluvu ale obsahom aj účelom mala byť zmluva kúpna, a preto je darovacia zmluva neplatná. Súd prvej inštancie síce zmenu žaloby vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností nepripustil, ale ex offo skúmal absolútnu neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy.
29. Podľa § 628 ods. 1, 2 OZ darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.
30. Podľa § 588 OZ z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
31. Účelom darovacej zmluvy je teda na rozdiel od kúpnej zmluvy, bezodplatný prevod vlastníckeho práva. V posudzovanej žalobkyňa tvrdila, že žalovanému ponúkla, že si byt môže odkúpiť, na čo jej a jej manželovi tento poskytol finančné prostriedky na odkúpenie sporného bytu od SBD, navyše žalobkyňa nikdy nechcela darovať žalovanému celú nehnuteľnosť ale jej zámerom bolo darovať mu len časť nehnuteľnosti a druhú časť mienila darovať svojej vnučke K. B., v tom čase ešte maloletej.
32. V zmysle § 46 ods. 1 OZ zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú formu. Ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný (§ 40 ods. 1 Obč. zákonníka).
33. Zmluva je uzavretá, len čo sa účastníci zhodnú na jej obsahu. Požiadavka písomnej formy zmluvy je splnená, pokiaľ sú v písomnom prejave vôle účastníkov vyjadrené podstatné zložky ich prejavu vôle. Podstatné náležitosti, tvoriace obsah zmluvy o prevode nehnuteľností, musia byť preto vyjadrené v písomnej forme. Ak uzavierajú účastníci darovaciu zmluvu ohľadne nehnuteľnosti, musí byť skutočnosť, že ide o darovanie, vyjadrená v písomnej forme. Inak darovacia zmluva platne nevznikne.
34. V prejednávanej veci z obsahu písomnej zmluvy zo dňa 3.11.1995, uzavretej medzi nebohými poručiteľmi a žalovaným nevyplýva, že by úmyslom jej účastníkov bol odplatný prevod nehnuteľností, t.j. uzavretie kúpnej zmluvy. Z článku II. vyplýva, že darujúci darujú svojmu vnukovi ako obdarovanému v celosti svoj podiel nehnuteľnosti špecifikovaný v bode I. zmluvy so všetkými súčasťami a príslušenstvom. Strany zmluvy sa zároveň dohodli, že zriaďujú vecné bremeno, podľa ktorého majú darujúci právo bezplatného doživotného bývania a užívania trojizbového bytu uvedeného v čl. I. zmluvy.
35. Z dokazovania vykonaného v konaní nevyplynulo, že darovacia zmluva bola v čase jej uzatvárania simulovaným právnym úkonom a skutočnou vôľou účastníkov tejto zmluvy, keď sa dohodli na jej obsahu a pristúpili k jej podpisu, bolo uzavretie kúpnej zmluvy. Zmluva neobsahuje dohodu o kúpnej cene nehnuteľnosti, resp. dohodu o spôsobe vyplatenia kúpnej ceny, nebolo ani zistené, že by žalovaný vyplatil žalobkyni a jej manželovi nejakú sumu z titulu kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorej hodnota bola znaleckým posudkom určená 336.612 Sk. Samotná žalobkyňa sa dostala pri svojich tvrdeniach do rozporu, keď na jednej strane tvrdila, že jej vôľou bolo uzavrieť kúpnu zmluvu a na strane druhej, že síce chcela uzavrieť darovaciu zmluvu v prospech žalovaného, ale len pokiaľ ide o jednu polovicu spornej nehnuteľnosti. Z darovacej zmluvy však takéto tvrdenia žalobkyne nevyplývajú a nepreukazuje ich ani výpoveď svedkyne A. B., ktorú odvolací súd vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, vzhľadom na jej príbuzenský pomer k žalobkyni, k K. B. a prospech, ktorý by získala v prípade úspechu žaloby v podobe prededenia sporného bytu. S nelogickosťou a neuveriteľnosťou tvrdenia, prečo žalobkyňa a jej manžel pristúpili k darovaniu bytu v celosti žalovanému (maloletosť K. B. v čase darovania), napriek tomu, že údajne ich úmyslom bolo darovať mu len polovicu bytu, sa vysporiadal súd prvej inštancie a s jeho argumentáciou sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje naň.
36. Odvolací súd neuveril ani tvrdeniu, že žalobkyňa a jej manžel pristúpili k darovacej zmluve z dôvodu nižšej dane pri darovaní ako pri dedení, lebo v čase darovania nehnuteľnosti bolo predčasné hovoriť o dedičskej dani, darujúci žili, dedičská daň neprichádzala do úvahy. Zo súdnej praxe je známe, že v minulosti dochádzalo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, zatiaľ čo vôľa jej účastníkov smerovala k uzatvoreniu darovacej zmluvy. Účelom uzatvorenia simulovanej zmluvy v čase, keď k takémuto postupu dochádzalo, bolo nižšie daňové zaťaženie kúpnej zmluvy. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Podľa v čase darovania platného a účinného zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností sadzba dane z darovania u osôb zaradených do I. skupiny (deti a ich potomkovia, rodičia a ostatní príbuzní v priamom rade a manželia) pri základe do 1.000 000 Sk bola 1 % s tým, že základom dane z darovania je cena hnuteľných vecí, práv a iných majetkových hodnôt obvyklá v mieste a čase darovania a pri nehnuteľnostiach je základom dane z darovania ich cena, zistená podľa osobitného predpisu platného ku dňu darovania, pričom základ dane z darovania podľa odseku 1 sa znižuje o nezdaniteľnú sumu, ktorou je u daňovníka v I. skupine osôb 2.000 000,- Sk. Sadzba dane z prevodu a prechodu nehnuteľností u osôb zaradených do I. skupiny pri základe dane 1.000 000,- Sk bola 0,5 % zo základu dane. Základom dane z prevodu a prechodu nehnuteľností bola dohodnutá cena, najmenej však cena zistená podľa osobitných predpisov platných v čase zápisu práv do katastra nehnuteľností. Minimálna výška dane z dedičstva, dane z darovania a dane z prevodu a prechodu nehnuteľností bola 100 Sk, a to bez ohľadu na skutočnosť do akej skupiny na účely výpočtu dane je daňovník zaradený. Základom dane z dedičstva bola čistá hodnota zdedeného majetku podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu alebo právoplatného osvedčenia o dedičstve. Základ dane z dedičstva sa znižoval o nezdaniteľnú sumu, ktorou bola u daňovníka v II. skupine osôb suma 500.000,- Sk. Do II. skupiny patria súrodenci, deti manžela, príbuzní manžela v priamom rade, ostatné osoby, ktoré s prevodcom, darcom alebo poručiteľom žili najmenej po dobu 1 roka v spoločnej domácnosti a ktoré sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli výživou odkázané na prevodcu, darcu alebo poručiteľa, manželia vlastných a osvojených detí, manželia rodičov, synovci, netere, strýkovia a tety. Z uvedeného je zrejmé, že aj keby malo dôjsť k zdedeniu nehnuteľnosti (niekedy v budúcnosti) do úvahy pripadajúci dedičia by neplatili daň z dedenia vo výške, ktorá by nebola porovnateľná s daňou pri darovaní nehnuteľnosti.
37. Žalovaný nepoprel, že svojim starým rodičom (žalobkyňa a jej nebohý manžel) ako kupujúcim pred tým, ako uzavreli s predávajúcim Mestom Košice dňa 27.3.1995 zmluvu o prevode vlastníctva sporného bytu, poskytol na jeho odkúpenie finančné prostriedky (vo výpovedi žalovaný uviedol, že asi 3.000-4.000 Sk). To však nič nemení na tom, že následne v novembri 1995 starí rodičia žalovaného dobrovoľne a slobodne pristúpili k darovaniu odkúpeného bytu svojmu vnukovi, žalovanému. Výhrady, ktoré údajne k darovacej zmluve vyjadrili po jej uzavretí, sú irelevantné, pretože rozhodná bola ich vôľa v čase, keď uzatvárali túto zmluvu. Odvolací súd konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie neboli preukázané skutočnosti, ktoré by zakladali absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t. j. uzatvorenia darovacej zmluvy s vecným bremenom, vyplývajúce z toho, že vôľou darcov bolo žalovanému predať nehnuteľnosť, resp. darovať mu len jej jednu polovicu. Nepochybne, ak by žalovaný vedel o takejto ich vôli, len ťažko by súhlasil so zriadením vecného bremena na doživotné právo užívania celého bytu darcami. Rovnako úmyslom a vôľou žalovaného nebolo nadobudnutie nehnuteľnosti kúpou, ale jeho vôľou bolo nehnuteľnosť nadobudnúť od svojich starých rodičov bezodplatne, teda prijať dar od nebohých poručiteľov. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že takto uzatvorená zmluva je od počiatku neplatná, odvolací súd tento názor nezdieľa a má za to, že právny názor súdu prvej inštancie je správny, keď konštatoval, že uvedená darovacia zmluva je platná.
38. Vzhľadom na ustálenie platnosti darovacej zmluvy žalobkyňa (pôvodná) mohla byť v konaní úspešná len v prípade preukázania, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty ust. § 630 OZ, podľa ktorého sa darca môže domáhať vrátenia daru ak vo vzťahu k nemu a k jeho rodine došlo k hrubému porušovaniu dobrých mravov zo strany žalovaného. Žalobkyňa však v priebehu konania na odvolacom súde zomrela a odvolací súd viazaný ust. § 371 CSP nepripustil zmenu žaloby navrhnutú právnou nástupkyňou pôvodnej žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že sporná nehnuteľnosť v čase smrti pôvodnej žalobkyne patrila do jej vlastníctva. Právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré zaniká jeho smrťou. Dedič darcu sa preto nemôže domáhať vrátenia daru, a to ani v prípade, keď k závadnému správaniu obdarovaného došlo ešte počas života darcu. V odvolacom konaní bolo vyriešené procesné nástupníctvo pôvodnej žalobkyne, čím ale nebola dotknutá otázka jej aktívnej vecnej legitimácie. Vecnou legitimáciou je pritom stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, t.j. je aktívne vecne legitimovaný. Právo na vrátenie daru je výlučne viazané na osobu darcu, a preto smrťou pôvodnej žalobkyne jej právo na vrátenie daru zaniklo. Žalobkyni, ktorá je právnou nástupkyňou po poručiteľke nič nebráni, aby svoj nárok, ktorého sa chcela zmenou petitu domáhať v tomto konaní, uplatnila osobitnou žalobou vo veci samej, teda nie je ukrátená na svojich právach.
39. Odvolateľka namietala tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).
40. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel, závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
41. Pokiaľ súd prvej inštancie alebo aj odvolací súd nereaguje na niektoré námietky žalobkyne, odvolací súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie veci nie je potrebné vysporiadať sa so všetkými námietkami a tvrdeniami strany, ale len s tými, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
42. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
43. Žalobkyňa ako odvolateľka nemala úspech v odvolacom konaní, žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).