Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_5CoE-81-2013.pdf
PDF · 102.15 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/81/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Údernícka č.5, právne zastúpenom TOMÁŠOM KUŠNÍROM, s.r.o., so sídlom AK Bratislava, Údernícka č.5, proti povinnému: N. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., M. XXXX/XX, v konaní o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - vymoženie uloženej povinnosti 364,25 € s príslušenstvom, trovy konania a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 17Er/1615/2011-33 zo dňa 25.6.2012, takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej na jeho Exekútorskom úrade pod sp.zn. Ex 5804/2011u zo dňa 27.5.2011.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 41, § 44 Exekučného poriadku, § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2,3 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 52 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Vyhodnotil ako aj rozhodca, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa musia aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Zistil, že vo všeobecných obchodných podmienkach platných a účinných v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy, nie je uvedená rozhodcovská doložka. Súdu boli predložené všeobecné obchodné podmienky, ktoré nadobudli účinnosť až dňa 15.2.2004 (rok po podpise spotrebiteľskej zmluvy), od ktorých odvodzuje rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať. V bode 4.9. týchto VOP (účinných odo dňa 15.2.2004) označenom ako Rozhodcovská doložka a riešenie sporov, sa nachádza ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktoré mu poskytujú ust. § 52 a nasl. OZ. Záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon CSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS),
ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 6.10.2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ust. § 45 zákona o rzhodcovskom konaní), aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Uznesenie okresného súdu napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Oprávnený poukázal na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorej zákonnej úpravy exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc vykonať vo veci dokazovanie alebo rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z. z., tieto sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku uložila povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo v zmysle uvedeného ustanovenia, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2675/2007 zo dňa 30.10.2009. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08. Podľa Súdneho dvora, zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Oprávnený zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá pred dňom 1.1.2008, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, ale v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov sa spravujú Obchodným zákonníkom. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone, tak Obchodným zákonníkom a podľa § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka Občianskym zákonníkom. Oprávnený dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Zároveň poukázal na to, že oprávnený resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b z. č. 483/2001 Z. z. o bankách, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal v tom čase účinný zákon. Oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011. Na základe uvedeného navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 63,93 Eur s DPH.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu postupovala v súlade s ust. § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. a predložila vec odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienila vyhovieť. Sudkyňa súdu prvého stupňa vo svojom vyjadrení uviedla, že s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka sa stotožňuje, vychádzajúc z rozhodnutia NS SR zo dňa 21.3.2012 č.k. 6Cdo 1/2012, ktoré je prelomovým rozhodnutím, kde Najvyšší súd SR judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie a to aj v štádiu poverovania súdneho exekútora na výkon exekúcie. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd povinný skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2010-5155 zo dňa 25.1.2011. Dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov dlžníka - povinného zo zmluvy k účtu č. 2619371971, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného Tatrabanka, a.s., Bratislava a povinným, na
základe ktorej právny predchodca oprávneného zriadil v prospech žalovaného bežný účet a poskytol mu produkty a služby špecifikované v zmluve. Zmluva o bežnom účte a poskytovaní ďalších produktov a služieb č. XXXXXXXXXX bola uzatvorená dňa 26.11.2002, na základe ktorej predchodca oprávneného viedol pre povinného ako majiteľa účtu bežný účet, pričom bola dohodnutá možnosť prečerpania prostriedkov na bežnom účte povinného. V uvedenom konaní bolo poukázané na všeobecné obchodné podmienky.
Z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že predmetný právny vzťah ňou založený je spotrebiteľským právnym vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva.
Oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch, preto sa na účastníkov zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá pred dňom 1.1.2008 nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd sa s názorom oprávneného nestotožnil. V tomto smere je potrebné prihliadnuť na to, že predmetná zmluva je štandardnou formulárovou typovou zmluvou, ktorú právny predchodca oprávneného dojednával vo viacerých prípadoch. Rovnako je nesporné, že tento pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ, nakoľko poskytovanie úverov je predmetom jeho obchodnej činnosti, a že povinný vystupoval ako spotrebiteľ. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, t. j. 19.1.2004, bola ochrana spotrebiteľa zakotvená aj v z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pričom podľa § 23a ods. 1 tohto zákona (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa § 23a ods. 2 typová zmluva nesmie obsahovať: a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä
1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Keďže zmluva bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, bolo potrebné právny vzťah účastníkov posudzovať podľa ustanovení z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Povinný mal v zmysle ustanovení tohto zákona postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
V nadväznosti na uvedený záver odvolací súd považoval námietku oprávneného, podľa ktorej okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom, za nedôvodnú.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, a teda aj rozhodcovského rozsudku. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 159 O.s.p. Ustanovenie § 35 z. č. 244/2002 Z. z. účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodcovské rozhodnutie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 61/2012 zo dňa 11.7.2012).
Ak sa teda okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zo strany okresného súdu sa preto nejednalo o preskúmavanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.
Pokiaľ oprávnený mal za to, že z § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie, odvolací súd nepovažuje tento názor v nadväznosti na vyššie uvedené závery za správny. Exekučný súd v prípade zistenia, že exekučný titul je v rozpore so zákonom zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Bolo by absolútne neúčelné a nehospodárne, aby exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie aj v prípade zistenia uvedeného nedostatku a následne exekúciu aj bez návrhu zastavil z tých istých dôvodov, ktoré odôvodňovali už nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že okresný súd správne postupoval, keď preskúmaval, či predmetná spotrebiteľská zmluva, resp. všeobecné obchodné podmienky neobsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v danom prípade rozhodcovská doložka nebola uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach platných a účinných v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy. Predložené všeobecné obchodné podmienky nadobudli účinnosť až dňa 15.2.2004, t.j. rok po podpise spotrebiteľskej zmluvy, od ktorých odvodzuje rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dojednanie rozhodcovskej doložky vo VOP, ktoré nadobudli účinnosť dňa 15.2.2004, je dojednanie rozhodcovskej doložky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie a to aj v štádiu poverovania súdneho exekútora na výkon exekúcie.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené dôvody napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu úspešný, nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, naproti tomu ostatným účastníkom žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.