Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-74-2013.pdf
PDF · 95.34 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/74/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, právne zastúpený: Advokátska kancelária Verita, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti povinnému: C. O., bytom Z., S. T. XXX/X, pre vymoženie 1.464,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. februára 2013, č.k. 9Er/649/2013-13, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Sitášovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 17.01.2013 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.464,59 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., sp.zn. BW- A/0112/0109 zo dňa 20.7.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.08.2012 a vykonateľnosť dňa 04.09.2012. Dňa 18.02.2013 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 26.02.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. 0176733707, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári), pričom dospel k záveru, že na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 9.2 Obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť predmetnej zmluvy, pričom v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní vzhliadol prvostupňový súd nekalú podmienku. Uviedol, že v danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko povinnému zmluva spolu s rozhodcovskou doložkou bola predložená na predtlačenom formulári. Povinný, keď chcel, aby mu boli poskytnuté finančné prostriedky na základe zmluvy, nemal možnosť zmeniť znenie rozhodcovskej doložky. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť, je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodcovský súd svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a poverí ho vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podané odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďže oprávnenému bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom. Konštatoval, že pôvodný veriteľ v čase uzatvárania predmetnej zmluvy bol v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že prípadné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom, keďže uzatvorená rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany nevylúčia, je ňou viazaný. Zastával názor, že rozhodcovská doložka bola riadne dohodnutá. Uviedol, že vzhľadom na to, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá pred 01.01.2008, teda pred novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcou sa spotrebiteľských vzťahov, úprava Občianskeho zákonníka sa na predmetnú zmluvu nevzťahuje. Poukázal na uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25, Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/292/2012-59, 2CoE/112/2012-59, ako j Krajského súdu v Žiline, č.k. 9CoE/68/2012 zo dňa 30.102.012, z ktorých uviedol aj časť argumentácie. Ďalej dal do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06, I. ÚS 244/09, II. ÚS 244/09 a I. ÚS 242/07. Poukázal na skutočnosť, že s právnymi závermi uvedenými vo vyššie uvedených nálezoch sa stotožnil i Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie. Keďže súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú právnemu posúdeniu považovanému dovolacím súdom za správne a vec neposudzoval z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (3M Cdo/11/2010). Konštatoval, že právoplatné rozhodcovské rozsudky sú vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, a teda je tu prekážka “res iudicata“. Konštatoval, že exekučný súd posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, bola by bez právneho významu žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 159/2009, ktorý vyslovil, že nemožno prehliadať, že povinný sa o exekúcii dozvie až doručením upovedomenia o začatí exekúcie a že exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, a nie medzi oprávneným a súdom. Právo na výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto neposkytnutie tejto ochrany súdom, je jeho odňatím a porušením. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody
bez ohľadu na povahu účastníkov, preto je vylúčená z vecnej pôsobnosti spotrebiteľských zmlúv (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nie je možné ju považovať za zmluvu spotrebiteľskú a aplikovať na ňu ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v prípade Asturcom (C-40/08), ktorý vyslovil, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa a úplne nahradiť celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa. Takýmto prístupom v spore vo veci samej je konanie strany žalovanej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, nepodala žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. Poukázal na zavádzajúci slovenský preklad pojmu nekalá podmienka. Medzi tzv. neprijateľné podmienky boli pod písm. r) § 53 Občianskeho zákonníka zaradené ustanovenia o rozhodcovskej doložke, ktorými mal zákonodarca úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, ale súd naopak svojím konaním zasahuje do práv oprávneného a povinného slobodne prejaviť svoju vôľu s odôvodnením ochrany spotrebiteľa. Zdôraznil, že v prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je vôľou oboch strán a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v prípadnom neskoršom spore dokázala náležite naplánovať. Taktiež poukázal na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu, v zmysle ktorého v rozhodcovskom konaní rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu).
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví, resp. v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom - Poštovou bankou, a.s. a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva zo dňa 26.02.2007 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 9.2. Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006), opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006), ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach pre úver. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ/ES (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Odvolací súd uvádza, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do článku 9.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré pripravil veriteľ a používal vo viacerých prípadoch pre neurčitý počet klientov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv, resp. obchodných podmienok také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .