Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-165-2012.pdf
PDF · 85.26 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/165/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Evy Malíkovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Z. Y., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul. F. č. XX, 2/ G. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul. F. č. XX, obaja právne zastúpení JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom Y. X, I., proti odporcom: 1/ U. D., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul. K. č. XX, 2/ G. D., nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul. K. č. XX, obaja právne zastúpení Mgr. Patrikom Pálffym, advokátom so sídlom T. G. č. X, I., v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9C/213/2007-365, zo dňa 15. marca 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že návrh navrhovateľov v rade 1/ a 2/ z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území D., a to novovzniknutej parcely č. 290/3 - zastavaná plocha o výmere 26 m2, odčlenenej z pôvodnej KNC parc. č. 290/1, a to geometrickým plánom č. 79/2006 zo dňa 15.12.2006, ktorý vyhotovil MCgeo Martin Čanády, úradne overený Ing. S. B. zo dňa 4.1.2007 - č. 907/06, každý v podiele 1-ice. Rozhodnutie o trovách konania prenechal na samostatné uznesenie po právoplatnosti napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
Konštatoval, že navrhovatelia na určení, že sú podieloví spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti majú naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.), nakoľko rozhodnutím o ich žalobnom návrhu bude vyriešená do budúcna otázka vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Navrhovatelia odvíjali existenciu svojho vlastníckeho práva od ústnej darovacej zmluvy uzatvorenej v roku 1992 s právnym predchodcom odporkyne v rade 1/ Q. Q., ktorý prenechal bezodplatne uvedenú nehnuteľnosť navrhovateľom do podielového spoluvlastníctva. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že takáto dohoda uzatvorená bola a obe zmluvné strany ju v celom rozsahu rešpektovali. Námietku odporcov, že navrhovateľom chýba právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva, vyhodnotil ako nedôvodnú. Zdôraznil, že na rozdiel od preukázania vlastníctva nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, čo je základný rozdiel medzi vlastníctvom a držbou. Odporcovia nepreukázali, že by na sporný pozemok vstupovali a tento využívali na vykonávanie údržbárskych prác na postavenom oplotení, tak ako sa to snažili prezentovať v konaní.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia v rade 1/ a 2/, ktorým sa domáhali jeho zmeny tak, že žalobný návrh navrhovateľov bude v celom rozsahu zamietnutý. Namietali nesprávne skutkové zistenia prvostupňového súdu a z toho titulu nesprávne právne posúdenie veci. Poukazovali na to, že spornú nehnuteľnosť nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.4.1997 od Q. Q., otca
odporkyne v rade 1/, bez toho, že by ich upozornil, že časť prevádzanej nehnuteľnosti (z ktorej je vytvorená sporná nehnuteľnosť) bola prenechaná jeho osobou navrhovateľom. Zo svedeckých výpovedí nevyplýva, že by svedkovia boli priamo pri uzatvorení dohody medzi Q. Q. a navrhovateľmi. Q. Q. nechcel previesť spornú nehnuteľnosť na navrhovateľov, lebo táto bola zaťažená záložným právom banky, ktorá by s takýmto prevodom musela súhlasiť. Ďalej odporcovia namietali nesprávne určenie plynutia vydržacej lehoty prvostupňovým súdom. Navrhovatelia nemohli byť od júna 1993 v postavení dobromyseľných držiteľov spornej nehnuteľnosti, pretože v tomto období neboli jej vlastníkmi , nakoľko ju previedli na spoločnosť Martimex - Alfa a.s. Za otázne považovali aj neplatenie daní navrhovateľmi zo spornej nehnuteľnosti, napriek tomu, že podľa ich tvrdení sa cítili byť jej vlastníkmi. Na záver podaného odvolania odporcovia zdôraznili, že v čase, v ktorom malo dôjsť podľa tvrdení navrhovateľov k darovaniu spornej nehnuteľnosti Q. Q., bola zákonná požiadavka písomnej formy zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Pri obvyklej miere opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, bolo možné, aby sa navrhovatelia vyhli právnemu omylu spočívajúcemu v nedostatočnej forme zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu sa preto nemohli ujať oprávnenej držby a vydržať vlastnícke právo. V súvislosti s týmto svojím záverom poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktorý sa právnym posúdením oprávnenosti držby z týchto dôvodov zaoberal. Odporcovia v rade 1/ a 2/ si uplatnili trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.
Navrhovatelia v rade 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu odporcov žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukazovali na to, že odporcovia sa nikdy nedomáhali vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a nevykonávali žiadne úkony, ktorými by naznačovali, že sa cítia byť jej vlastníkmi tak, ako to tvrdili v rámci prebiehajúceho konania. Pokiaľ ide o ich tvrdenia, že sporná nehnuteľnosť slúži na bezproblémový prístup k plotu a budove č. súp. XXXX za účelom ich údržby, tieto sú bez skutkového opodstatnenia, nakoľko sporná časť pozemku je pre údržbu príliš úzka a vstúpiť na ňu možno len cez pozemky, ktoré patria navrhovateľom. Úhradu dane z nehnuteľností nepovažovali za právne významnú pre určenie dobromyseľnosti ich držby. Ústna dohoda medzi nimi a Q. Q. o priebehu hranice medzi pozemkami bola reálne pretavená do výstavby oplotenia a zúčastnené strany tým rešpektovali túto dohodu a nepokladali za potrebné realizovať ju zápisom do katastra nehnuteľností, a to najmä pokiaľ ide o jej výmeru 26 m2.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobo faktický stav so stavom právnym.
V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“, vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad, alebo keď takýto omyl bol vyvolaný štátnym orgánom, do ktorého kompetencie spadá rozhodovanie o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam, o ktorom môže držiteľ dôvodne predpokladať, že „pozná zákon“.
V prejednávanej veci navrhovatelia tvrdili, že spornú nehnuteľnosť im daroval ústnou darovacou zmluvou právny predchodca odporcov Q. Q. v júni roku 1993. V tomto čase, kedy malo dôjsť k takejto ústnej darovacej zmluve, platili ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa prevodu nehnuteľnosti, a to § 46 ods. 1, ktorý jednoznačne uvádza, že zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú formu a ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Samotní navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že ústnu dohodu uzatvorenú s Q. Q. rešpektovali a nepovažovali za potrebné ju realizovať zápisom do katastra nehnuteľností, najmä s ohľadom na výmeru darovaného pozemku. Aj z tohto ich vyjadrenia možno dospieť k záveru, že si boli vedomí spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápisom do katastra nehnuteľností. Teda pokiaľ malo medzi nimi a Q. Q. dôjsť k ústnej darovacej zmluve, nemohli byť z objektívneho hľadiska dobromyseľní v tom, že týmto spôsobom sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Ak by si aj odvolací súd osvojil skutkové závery prvostupňového súdu o existencii ústnej darovacej zmluvy medzi navrhovateľmi a právnym predchodcom odporcov Q. Q., (existenciu ktorej odporcovia 1/ a 2/ spochybňujú), vychádzajúc z vyššie prezentovaného právneho názoru, ktorý korešponduje aj s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR vyjadrenými v jeho rozhodnutiach (napr. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 28. októbra 2010, 5 Cdo 30/2010 zo dňa 1. marca 2011) nemožno konštatovať dobromyseľnosť navrhovateľov ako splnenie jednej zo zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva.
V tejto súvislosti preto nepovažoval krajský súd už ďalej za potrebné vysporiadavať sa s odvolacími námietkami odporcov týkajúcimi sa nesprávnych skutkových záverov prvostupňového súdu v súvislosti s existenciou ústnej darovacej zmluvy.
Prvostupňový súd tak nesprávne právne vec posúdil, a to pri aplikácii ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože k záveru, že navrhovatelia boli oprávnení držitelia spornej nehnuteľnosti dospel bez toho, že by sa zaoberal posúdením okolnosti, či títo mohli mať v čase uzatvárania ústnej darovacej zmluvy vedomosť o tom, vzhľadom na všetky okolnosti, že k prevodu nehnuteľnosti je potrebná písomná zmluva a k nadobudnutiu vlastníctva vklad do katastra nehnuteľností.
Toto nesprávne právne posúdenie veci malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd z tohto dôvodu napadnutý rozsudok zmenil.
Keďže prvostupňový súd si postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. prenechal rozhodnutie o trovách konania na samostatné uznesenie, odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. o trovách odvolacieho konania nerozhodoval. O týchto trovách v súlade s týmto zákonným ustanovením rozhodne prvostupňový súd.
Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.