Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-269-2012.pdf
PDF · 105.76 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/269/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martina Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Jozef Majer, s miestom podnikania Osloboditeľov 446/72, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 10 982 426, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Pavlom Dlhopolčekom, advokátom, so sídlom E. K. XX, XXX XX B., proti žalovanému: AGROŽIAR, s.r.o., so sídlom Poluvsie 12, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 36 372 536, zastúpenému splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom Turským, bytom L. č. XXX, XXX XX B., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 2.717,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 208/2011-48 zo dňa 15.06.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 208/2011-48 zo dňa 15.06.2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.717,65 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 68,31 Eur za trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Dlhopolčeka, advokáta, so sídlom E. K. XX, XXX XX B., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.717,65 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.717,65 Eur od 06.09.2011 až do zaplatenia a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Dlhopolčeka, advokáta, v B., nahradiť trovy konania v sume 94,87 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 297,- Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 546 ods. 1 prvá veta OBZ, § 544 ods. 1 prvá veta OBZ, § 369 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá OBZ, dospel okresný súd k záveru, že žaloba bola dôvodná čiastočne. Medzi účastníkmi podľa § 120 ods. 3 OSP nebola sporná skutková okolnosť existencie dlhší čas trvajúceho neformálneho obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom. V rámci tohto zmluvného vzťahu realizoval žalobca pre žalovaného opakovane opravy mechanizmov žalovaného, operatívne podľa potrieb žalovaného, čo potvrdil aj svedok J. D.. Okresný súd mal preukázané, že žalobca zrealizoval pre žalovaného plnenie v rozsahu položiek 1 až 9 „výdajka - prevodka 2/2008“. Štatutárny zástupca žalovaného Stanislav Chobot, ktorý bol štatutárnym zástupcom žalovaného k 28.06.2008 potvrdil, že v kolónke prevzal uvedený doklad (výdajku - prevodku 2/2008) podpísal. Podpisom tento doklad opatril k momentu, keď bol už jeho obsah vypísaný, vrátane údajov o cene k položkám 1 až 9. Potvrdil, že plnenie vymedzené v položkách 1 až 9 bolo žalobcom pre žalovaného v druhu a rozsahu, ako je vymedzené vo výdajke - prevode 2/2008, zrealizované. Štatutárny
zástupca žalovaného p. Stanislav Chobot zároveň uviedol, že ceny medzi žalobcom a žalovaným ohľadne predmetných opráv mechanizmov boli dojednávané ústne a so žalobcom ich dojednával on sám a tiež väčšinou dojednával samotné opravy mechanizmov. Okresný súd prijal jednoznačný záver, podľa ktorého bolo v konaní preukázané splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním žalovanému v rozsahu diela, ako vyplývalo z výdajky a prevodky 2/2008 z 28.06.2008 v súlade so zmluvnou povinnosťou žalobcu podľa § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, oproti čomu žalovaný v konaní nepreukázal, že by si splnil zmluvnú povinnosť objednávateľa zaplatiť dohodnutú cenu za vykonané dielo. Procesnú obranu žalovaného v smere poukazu na faktúru č. 15/2008 vyhodnotil okresný súd ako irelevantnú, nakoľko vo vzťahu k tejto časti procesnej obrany ju žalovaný nepreukázal, a to predložením dodacieho listu č. 15/2008, na ktorý sa faktúra z č.l. 17 spisu odvolávala alebo „inak, aké konkrétne plnenie uskutočnené v rámci dlhší čas trvajúceho obchodno- právneho vzťahu bolo faktúrou č. 15/2008 čo do ceny vyúčtované.“ Pre skonštatovanie splnenia zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním bola zároveň irelevantná skutočnosť prípadnej časovej súvislosti realizácie diela v roku 2007 a jeho vyúčtovania čo do ceny až v roku 2008. V tejto časti poukázal okresný súd na § 3 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. O účtovníctve (v znení platnom a účinnom v relevantnej dobe, teda k momentu vystavenia dokladu výdajka - prevodka z 28.06.2008), podľa ktorého sa účtovné prípady účtujú v období, s ktorým sú časovo a vecne súvisiace, pričom ak túto zásadu nie je možné dodržať účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili. Irelevantné pre konštatovanie existencie záväzku žalovaného z titulu dlžnej ceny za dielo bolo tvrdenie žalovaného, podľa ktorého tento faktúru č. 2/2008 vo svojom účtovníctve „neeviduje“ a táto nebola ani predmetom odsúhlasenia pohľadávok a záväzkov medzi žalobcom a žalovaným v rokoch 2008, 2009 a 2010. Z predloženej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a subjektom ECODICO, družstvo, Žilina, ktorá je súčasťou prílohovej obálky na č.l. 34 spisu, jednoznačne vyplývala existencia zmluvného vzťahu založeného zmluvou medzi týmito dvoma subjektmi z 24.01.2011, na základe ktorej sa ECODICO, družstvo, Žilina zaviazal pre žalobcu svojím menom a na svoj účet poskytovať finančné služby spočívajúce v zaisťovaní úhrad nezaplatených pohľadávok žalobcu, a to konkrétne pohľadávky podľa faktúry č. 2/2008 znejúcej na 81.872,- Sk. Uvedenou zmluvou nedošlo k postúpeniu pohľadávky žalobcu na označený tretí subjekt, podľa § 524 Občianskeho zákonníka a nasledujúce, vo väzbe na čo bol žalobca subjektom aktívne vecne legitimovaným na uplatnenie žalovanej peňažnej pohľadávky. Zvyšok procesnej obrany žalovaného, v rámci ktorej tento namietal podpis prevzatia prác na výdajke a prevodke, ktorý nebol vykonaný žiadnym zodpovedným pracovníkom žalovaného a zároveň namietal, že práce neboli reálne vykonané, bol v celom rozsahu ako nedôvodný vyvrátený výsledkami vykonaného dokazovania, najmä výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného Stanislava Chobota. Žalovaný bol so splnením svojho peňažného záväzku zaplatiť žalobcovi dohodnutú cenu diela v omeškaní. Išlo teda o omeškanie so splnením peňažného záväzku, pričom z vykonaného dokazovania vyplývalo, že faktúra č. 2/2008, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému cenu zrealizovaného plnenia, nebola prílohou oznámenia z 25.01.2011 (č.l. 15 spisu). Keďže žalobca nepreukázal konkrétny moment doručenia faktúry č. 2/2008 žalovanému, bolo nevyhnutné ustáliť moment vzniku omeškania sa žalovaného so splnením jeho peňažného záväzku zaplatiť žalobcovi dlžnú cenu za dielo ku dňu nasledujúcemu po dni, kedy bol žalovanému doručený platobný rozkaz a žaloba v tejto veci 15.09.2011 s poukazom na § 340 ods. 2 OBZ, vo väzbe na čo bol ako dôvodne uplatnený žalobcovi priznaný úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne až od 06.09.2011 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti rozhodol okresný súd o zamietnutí uplatneného úroku z omeškania. O náhrade trov prvostupňového konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že žalobca až v priebehu konania začal účelovo tvrdiť, že práce boli vykonané už v roku 2007 a na žiadosť žalovaného fakturoval žalobca práce v roku 2008, s odôvodnením, že žalovaný nemal finančné prostriedky. Žalovaný však už okresnému súdu predložil výpis z účtu k 31.12.2007, kde bolo jednoznačne preukázateľné, že toto tvrdenie žalobcu sa nezakladalo na pravde. Túto skutočnosť však okresný súd pri rozhodovaní nebral v úvahu.
Podľa žalovaného okresný súd nesprávne vyhodnotil aj vyjadrenie štatutárneho zástupcu žalovaného Stanislava Chobota, ktorý sa na pojednávaní vyjadril „na otázku sudcu či podpis na výdajke je jeho - môže to byť môj podpis a nepotvrdil jednoznačne, že ide o jeho podpis, pretože z predloženej fotokópii výdajky nebolo možné jednoznačne sa k danej otázke vyjadriť.“ Na pojednávaní sa však Stanislav Chobot vyjadril, že ak aj podpísal výdajku v roku 2008, tak tie práce boli vykonané v roku 2008 a nie v roku 2007. Žalovaný v odvolaní namietal platnosť účtovného dokladu faktúry č. 2/2008, pretože neobsahoval
podstatný údaj, ktorý zákon o účtovníctve stanovuje v § 10 - „účtovný doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý musí obsahovať § 10 písm. e) dátum uskutočniteľného účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom vyhotovenia“.
Okresný súd podľa žalovaného nesprávne v odôvodnení rozsudku uviedol, „že § 3 zák. č. 431/2002 Z.z. O účtovníctve, že účtovné prípady sa účtujú v období, s ktorými časovo a vecne súvisia, pričom ak túto zásadu nie je možné dodržať účtovná jednotka ich zúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili. Podľa tvrdenia žalobcu, že práce vykonal v roku 2007 táto aplikácia § 3 na daný prípad sa“ nevzťahovala. Žalobca nepreukázal, že by predmetnú faktúru doručil žalovanému žiadnym hodnoverným spôsobom a tvrdenie okresného súdu, že sa to stalo deň po doručení platobného rozkazu žalovanému považoval za nesprávny, a to z toho dôvodu, že predmetná faktúra bola doručená vo fotokópii a neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, ako to ukladá zákon o účtovníctve.
Neplatnosť účtovného dokladu faktúry odvodil žalovaný aj od „zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH § 19 ods. 2, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Ods. 3 ak sa dodanie tovaru alebo služby uskutočňuje čiastkovo alebo opakovane počas trvania zmluvy, považuje sa tovar alebo služba za dodaný najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo dodávaný tovar alebo službu vyťahuje a ak je dohodnutá platba za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa tovar alebo služba za dodaný najneskôr posledným dňom 12 mesiaca....“ Z toho vyplývalo, že ak by žalobca aj vykonal práce v roku 2007, bol povinný vystaviť daňový doklad - faktúru najneskôr do 31.12.2007.
V odvolaní žalovaný poukázal na to, že v materiáloch, ktoré mu zaslalo ECODICO, družstvo Žilina, obdržal originál faktúry č. 2/2008 spolu s výdajkou - prevodkou. Na výdajke -prevodke nie je podpis prevzatia prác, pričom text faktúry ako aj výdajky sa zhodoval s predloženými dokladmi žalobcom. Na základe tohto dokladu bolo preukázané, že podpis na výdajke - prevodke, ktorý predložil žalobca, nebol podpisom Stanislava Chobota. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a aby žalobu v celom rozsahu zamietol.
K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že tvrdenia žalovaného uvádzané v odvolaní sú účelové a v rozpore s vykonanými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že k pracovným výkonom žalobcu v predmetnom období došlo a tieto boli riadne prevzaté konateľom žalovaného Stanislavom Chobotom. Z výsluchu svedka J. D. bolo preukázané, že žalobca v rozhodnom období vykonával opravárenské práce pre žalovaného. Tvrdenie, že žalovaný mal na svojom účte finančné prostriedky v čase, keď požiadal žalobcu o odloženie fakturácie vykonaných prác na nasledovný rok, bolo pre posúdenie, či boli práce žalobcom na základe vzájomnej dohody pre žalovaného vykonané a pre rozhodnutie o oprávnenosti žalovanej pohľadávky právne irelevantné. Žalobca poukázal na to, že nepravosť podpisu Stanislava Chobota na výdajke a prevodke žalovaný žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal a netrval na prípadnom znaleckom dokazovaní znalcom z oboru grafológie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal žalovaného „k náhrade trov odvolacieho konania a právneho zastúpenia 68,31 €, t.j. 64,71 € čo predstavuje 58,2 % zo sumy 111,20 právneho úkonu a z priznanej základnej pohľadávky zo sumy 2.717,65 € plus pomerná časť paušálu v sume 3,60 €.“
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.717,65 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/269/2012-76 zo dňa 17.04.2013 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu, o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení aj na internetovej stránke krajského súdu a tiež písomnosťou krajského súdu zo dňa 17.04.2013 na č.l. 77 spisu.
Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.717,65 Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje primárne na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalovaným v prvostupňovom konaní, bolo vyhodnotené tvrdenie
- námietka neplatnosti účtovného dokladu faktúry č. 2/2008, pretože neobsahuje podstatný údaj, „ktorý zákon o účtovníctve stanovuje v § 10“, že predmetná faktúra bola doručená vo fotokópii a neobsahuje predpísané náležitosti, ako ustanovuje zákon o účtovníctve, neplatnosť účtovného dokladu žalovaný odvodzoval aj od „zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH § 19 ods. 2, 3, v materiáloch“, ktoré zaslalo žalovanému ECODICO, družstvo Žilina, že následne obdŕžal originál faktúry č. 2/2008 spolu s výdajkou
- prevodkou a že na základe tohto dokladu bolo preukázané, že podpis na výdajke - prevodke, ktorý predložil žalobca, nie je podpisom Stanislava Chobota. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 40 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdenú obranu - argumentáciu žalovaného uvedenú až v odvolaní, prihliadať a zaoberať sa s takouto obranou ako relevantnými odvolacími dôvodmi.
Nosným odvolacím dôvodom bolo posúdenie (ne)existencie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.717,65 Eur s príslušenstvom titulom zmluvného plnenia, ktorého cena bola vyfakturovaná faktúrou č. 2/2008 zo dňa 28.06.2008 so splatnosťou 15.07.2008, vystavenou na základe výdajky - prevodky 2/2008 dňa 28.06.2008.
Krajský súd zhodne s okresným súdom konštatoval, že nespornou v konaní zostala skutočnosť, že medzi účastníkmi existoval dlhší čas neformálno-obchodný vzťah medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom, v rámci ktorého realizoval žalobca pre žalovaného opakovane opravy mechanizmov žalovaného, operatívne podľa potrieb žalovaného.
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil výpoveď Stanislava Chobota, pretože podľa žalovaného tento nepotvrdil jednoznačne, že ide o jeho podpis na predmetnej výdajke - prevodke, keďže z predloženej fotokópie výdajky nebolo možné sa jednoznačne k danej otázke vyjadriť. V súvislosti s touto odvolacou námietkou sa krajský súd oboznámil s výpoveďou Stanislava Chobota na pojednávaní pred okresným súdom dňa 12.06.2012 (č.l. 35 a nasl. spisu), z ktorej vyplývalo, že žalobca vykonával pre žalovaného opravy vozidiel, čo vykonával podľa potreby, a že faktúry nesledoval, takže nevedel zaujať stanovisko ani ku faktúre č. 2/2008. Po nahliadnutí do výdajky - prevodky č. 2/2008 z č.l. 4 spisu konštatoval, že „V kolónke prevzal môže byť môj podpis. Ja keď som tento doklad podpísal, tak som tým potvrdil, že to plnenie tak ako je uvedené čo do vymedzenia vecného i čo do kvantitatívneho vymedzenia rozsahu bolo realizované. Veď tie vozidlá žalobca opravoval. Faktúru však už mal vystaviť žalobca, nie ja“. Ak za uvedeného skutkového stavu vyplývajúceho z výpovede vypočutého Ing. Stanislava Chobota okresný súd dospel k záveru, že žalovaný prevzal od žalobcu zrealizované plnenie, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil. Z predmetnej výpovede nevyplývajú pochybnosti Ing. Stanislava Chobota, ktorý ako osoba oprávnená, konal za žalovaného, že potvrdil prevzatie plnenia od žalobcu v rozsahu uvedenom v predmetnej výdajke - prevodke č. 2/2008. Ak žalovaný v priebehu prvostupňového konania mal za to, napriek skutočnostiam vyplývajúcim z výpovede Stanislava Chobota
a ostatným dôkazom vykonaným v prvostupňovom konaní, že Stanislav Chobot predmetnú výdajku nepodpísal, tak dôkazné bremeno v rovine týchto tvrdení spočívalo na ňom, tak napriek tejto jeho dôkaznej povinnosti vyplývajúcej z § 120 ods. 1, 4 OSP zostal v tomto smere žalovaný nečinný. Vzhľadom na tento záver potom nemohol krajský súd konštatovať iné, než že žalovaný vo vzťahu k svojej nosnej námietke neuniesol dôkazné bremeno a táto zostala len v rovine tvrdení. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012).
V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že Ing. Stanislav Chobot uviedol, že práce, ktorých sa výdajka - príjemka týkala, mali byť vykonané v roku 2008, krajský súd poukazuje na výpoveď Ing. Stanislava Chobota, ktorý síce uviedol, že predmetné práce „boli vykonané podľa môjho názoru v roku 2008“, avšak z kontextu celej jeho výpovede pred okresným súdom nevyplývalo, že by žalobcom uplatnený nárok, teda predmetné plnenie, nebolo vykonané, resp. nemohlo byť vykonané v roku 2007. Tento záver nevyvrátila ani výpoveď Stanislava Chobota na pojednávaní pred okresným súdom dňa 12.06.2012, kedy práve v súvislosti s prácami v roku 2007 zavedenými vo výdajke - príjemke uviedol, „nepamätám sa, neviem uviesť“ teda nepoprel, že by k predmetným prácam nemohlo dôjsť v roku 2007, tak ako to v odvolaní uvádzal žalovaný. Z uvedeného vyplýval primárny záver tak okresného súdu, ako aj záver krajského súdu, ktorý sa stotožnil s okresným súdom, že práce žalobcom v prospech žalovaného uvedené vo výdajke č. 2/2008 vykonané boli, a ak za tohto stavu okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ich cenu žalobcovi, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil a rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku považoval za vecne správne.
V súvislosti s dostatočne vykonaným dokazovaním a jeho následným vyhodnotením, v súlade s ust. § 132 OSP, podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. V danom prípade okresný súd nevychádzal výhradne z listinného dôkazu faktúry č. 2/2008 (č.l. 3 spisu) a z výdajky - prevodky č. 2/2008 zo dňa 28.06.2008 (č.l. 4 spisu), pri rozhodovaní zhodnocoval tieto nosné dôkazy tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a v súvislosti so všetkým, čo v prvostupňovom konaní vyšlo najavo.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Z uvedeného dôkazného stavu, z neho vyvodených záverov, bolo opodstatnené žalobe vyhovieť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.717,65 Eur s príslušenstvom. Nebolo preukázané, že rozhodnutím okresného súdu došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej pre nesprávne právne posúdenie veci a ani z iných, odvolateľom vytýkaných dôvodov. Z týchto dôvodov došlo k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu ako vecne správneho rozhodnutia podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na náhradu trov odvolacieho konania vo vyjadrení právneho zástupcu žalobcu zo dňa 24.08.2012 (č.l. 67 a nasl. spisu) a zároveň ich vyčíslil. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd vychádzal z právnej úpravy vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“), v zmysle ktorej by právnemu zástupcovi žalobcu prináležala tarifná odmena za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu (č.l. 67 a nasl. spisu) vo výške 111,21 Eur (§ 10, § 14 ods. 1 písm. a) + režijný paušál. Právny zástupca žalobcu si však uplatnil náhradu trov odvolacieho konania 1 x 64,71 Eur za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného + 1 x 3,60 Eur ako pomerná časť režijného paušálu. Keďže konanie o náhrade trov konania je návrhovým konaním, bol krajský súd viazaný návrhom právneho zástupcu žalobcu v časti rozhodovania o náhrade trov odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia, preto celkom priznané dôvodné trovy odvolacieho konania predstavujú súčtom 68,31 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.