Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/50/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu: LeasePlan Slovakia, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 34, 851 01 Bratislava, IČO: 44 558 970, v konaní právne zast.: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: PHARMACOPOLA s.r.o., so sídlom Svätokrížske námestie 11, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 31 570 895, v konaní právne zast.: WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., so sídlom Dolná 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 164, o zaplatenie 4.203,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. zo dňa 23. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. zo dňa 23. marca 2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo prvom výroku žalobu žalobcu zamietol. Vo druhom výroku žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou upomínaciemu súdu dňa 15.11.2022 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 4.203,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.203,60 Eur od 15.07.2022 do zaplatenia a s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že so žalovaným uzatvoril rámcovú zmluvu o nájme vozidiel a správe vozového parku, ako aj rámcovú zmluvu na dodávku automobilov Škoda. Žalobca sa zaviazal zaobstarať pre žalovaného motorové vozidlá, ktoré mu následne zveril do nájmu a žalovaný sa zaviazal hradiť odplatu za poskytnuté služby. Žalovaný porušil platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazal. Žalobca eviduje voči žalovanému neuhradenú faktúru č. 6232133 vo výške 12.826,40 Eur so splatnosťou 14.07.2022 v nezaplatenej výške 4.203,60 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, žalobca si súčasne uplatnil aj nárok na zákonný úrok z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz sp. zn. zo dňa 24.11.2022, voči ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odôvodnený odpor. V odpore žalovaný potvrdil, že mu žalobca dňa 29.06.2022 vystavil faktúru - oprava základu dane č. 6232133 na sumu vo výške 12.826,40 Eur vo vzťahu k motorovému vozidlu s evidenčným číslom X.XXX,XX, z ktorej sumy žalovaný zaplatil časť vo výške 8.622,80 Eur,

ktorú považoval za oprávnený nárok žalobcu. Zostatok vo výške uplatnenej pohľadávky žalovaný neuznal. Žalovaný poukázal na to, že pohľadávka žalobcu nie je vôbec preukázaná, nakoľko žalobca v konaní predložil len faktúru a všeobecnú zmluvnú dokumentáciu, pričom neboli preukázané jednotlivé položky uvádzané vo faktúre a nie je preskúmateľná správnosť údajov a súm položiek, ktoré majú tvoriť uplatňovanú pohľadávku. V žalobe žalobca taktiež neuvádza konkrétnejšie skutkové okolnosti a zdôvodnenie uplatňovanej pohľadávky. Vychádzajúc z komunikácie strán sporu, ktorá predchádzala začatiu súdneho konania, žalovaný sa domnieval, že žalobca si uplatňuje pohľadávku ako tvrdený nárok z finančného vyrovnania po predčasnom ukončení nájmu vozidla. Na základe žiadosti žalovaného mu bolo doručené e-mailom zo dňa 08.07.2022 stanovisko, v ktorom žalobca uviedol položky údržby vozidla v celkovej sume 9.978,- Eur, pričom položky pod písmenami a), c), g) a k) (sporné položky) mali byť podľa tvrdenia žalobcu „mimo bežnej údržby“. Žalovaný bezprostredne e-mailom zo dňa 08.07.2022 informoval žalobcu, že sporné položky neuznáva, pretože nevznikli chybou zlého užívania či iným zavinením na strane žalovaného. Vozidlo aj po jeho prevzatí žalovaným zostalo vo vlastníctve žalobcu, ktorý bol povinný zabezpečiť jeho spôsobilosť na riadne užívanie žalovaným. Za tým účelom bolo vykonávanie opráv, odstraňovanie závad, či servis vozidla v regulácii žalobcu, ktorý v postavení prenajímateľa hradil náklady s tým spojené. Tieto náklady (s výnimkou tých, ktoré boli pripísateľné na ťarchu žalovaného) boli zahrnuté vo výške odplaty za správu vozového parku platenú mesačne žalovaným žalobcovi na základe ním vystavených faktúr, ako plynie aj zo žalobcom predloženej prílohy č. 1 k rámcovej zmluve o nájme. Sporné položky nepredstavujú také náklady, ktoré by mali ísť na ťarchu žalovaného, nakoľko potreba opráv nebola spôsobená zavinením žalovaného, naopak, bola potrebná pre plnenie povinnosti žalobcu zabezpečiť spôsobilosť vozidla na jeho užívanie žalovaným. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca v právnom postavení prenajímateľa a žalovaný v právnom postavení nájomcu uzatvorili dňa 19.10.2016 rámcovú zmluvu o nájme vozidiel a správe vozového parku č. 101181, na základe ktorej bol žalobca zaviazaný prenajímať žalovanému osobné a úžitkové vozidlá a poskytovať správu vozového parku a žalovaný bol zaviazaný platiť nájomné a úhradu za správu vozového parku. V zmysle preambuly rámcovej zmluvy o nájme, ako aj ďalších nasledujúcich zmluvných ustanovení, sa rozsah žalobcom poskytovaných služieb má spravovať rámcovou zmluvou o nájme, všeobecnými zmluvnými podmienkami nájmu vozidiel a správy vozového parku (VZP) a doplnkovými zmluvami vzťahujúcimi sa ku každému jednotlivému vozidlu. Žalobca však v súdnom konaní náležite nepreukázal právny dôvod vzniku pohľadávky, keď nepredložil doplnkovú zmluvu, ktorá mala byť uzatvorená k vozidlu v zmysle rámcovej zmluvy o nájme a VZP.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu (replika) poukázal na osobitosti finančného leasingu. Ďalej uviedol, že podľa bodu 1.7 Všeobecných zmluvných podmienok je nájomca povinný pred podpísaním preberacieho protokolu skontrolovať, či vozidlo a jeho vybavenie zodpovedá záväznej objednávke a či sa na ňom nevyskytujú zjavné vady. Pokiaľ nájomca na vozidle zistí zjavné neodstrániteľné vady, je tieto povinný špecifikovať v preberacom protokole. Nájomca je oprávnený prevziať vozidlo len za predpokladu, že tieto vady boli dodávateľom úplne odstránené. Nájomca je pritom povinný informovať prenajímateľa o výskyte všetkých vád najneskôr do 24 hodín od ich zistenia. Zodpovedá pritom prenajímateľovi za prípadnú škodu, ktorá by vznikla z chybného alebo oneskoreného uplatnenia vád vozidla alebo vád z dodávky vozidla. Podľa bodu 2.6 Všeobecných zmluvných podmienok je nájomca povinný starať sa o vozidlo tak, aby na ňom nevznikla škoda. Je povinný bezodkladne informovať prenajímateľa o vzniknutých závadách a škodách na vozidle a strpieť obmedzenie užívania vozidla v rozsahu nutnom pre vykonanie opráv a povinných garančných prehliadok vozidla. Žalobca zdôraznil, že z jeho strany došlo k poskytnutiu plnenia, na ktoré sa zmluvne zaviazal a žalovanému poskytol do užívania predmet nájmu. Žalovaný prevzal vozidlo plne spôsobilé prevádzky, pričom nereklamoval žiadne nedostatky na uvedenom vozidle. Žalovaný bol jediným subjektom, ktorý vozidlo využíval, a teda aj jedinou osobou, ktorá motorové vozidlo opotrebovala a spôsobila potrebu jeho údržby. V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaný predložil e-mailovú dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že bol poučený, že motorové vozidlo musí spĺňať požiadavky autorizovaného servisu a v zmysle týchto požiadaviek bude vozidlo servisované. Vykonanie uvedených služieb opravy bolo pre ďalšie využívanie vozidla nevyhnutné. Nezhoda predstavy žalovaného so skutočnými potrebami (a nákladmi) servisovania nepredstavuje porušenie povinností zo strany žalobcu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (duplika) zotrval na tom, že pohľadávka nie je žalobcom vôbec preukázaná, nakoľko žalobca predložil k žalobe len faktúru č. 6232133 zo dňa 29.06.2022 na sumu vo výške 12.826,40 Eur vo vzťahu k motorovému vozidlu s evidenčným číslom Y a všeobecnú zmluvnú dokumentáciu, pričom žalobcom neboli preukázané jednotlivé položky uvádzané vo

faktúre. Ani v replike žalobca nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov, ani nepripojil žiadne ďalšie listiny. V žalobe je pritom právny dôvod vzniku pohľadávky opísaný len všeobecne. Podľa žalovaného zmluvy predložené žalobcom nemôžu v úplnosti preukázať skutočný vznik pohľadávky, nakoľko ide len o rámcové zmluvy predstavujúce len generálnu reguláciu pre následné jednotlivé (konkrétne) zmluvy. Žiadna osobitná zmluva uzavretá na základe týchto rámcových zmlúv však nebola označená ani preukázaná. Žalobca ani nepreukázal, že skutočne boli naplnené podmienky predpokladané práve predloženými rámcovými zmluvami, keďže tieto upravujú rôzne nároky (na zaplatenie odplaty, na náhradu škody, zo zodpovednosti z vád a pod.). Právny dôvod vzniku pohľadávky nemôže preukázať ani predložená listina faktúry, keďže ide len o účtovný doklad, nie o právny titul. Podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že pohľadávka existuje a že na jej zaplatenie má byť povinný práve žalovaný. Ak žalobca výslovne neuvedie, od akej zmluvy, ktorých jej dojednaní a akých skutkových okolností odvodzuje pohľadávku, žalovaný nemôže uplatniť náležite prostriedky procesnej obrany, pretože nevie, proti čomu sa má konkrétne brániť a čo má preukazovať. Právny vzťah týkajúci sa vozidla sa pritom nemôže spravovať rámcovou zmluvou na dodávky, pretože vozidlo nebolo značky Škoda, ale značky BMW. Žalovaný nepoprel, že mu bolo vozidlo prenechané do užívania. Žalobca ale v konaní nepreukázal, že by žalovaný postupoval v rozpore s povinnosťou dodržiavať plán údržby, alebo že by vozidlo užíval v rozpore s návodom na jeho použitie, či inými dohodnutými podmienkami. Tvrdil, že zaplatil žalobcovi všetky nároky, ktoré vznikli v súvislosti s prenechaním vozidla žalovanému a jeho užívaním žalovaným. Akékoľvek ďalšie prípadné záväzky súvisiace s vozidlom, najmä jeho servis, znáša žalobca. Žalovaný tiež nesúhlasil s tým, že právny vzťah uzavretý medzi žalobcom a žalovaným ohľadne vozidla má byť subsumovaný pod finančný leasing.

6. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe skutkových tvrdení a právnych argumentov žalobcu dospel k záveru, že žalobný nárok žalobcu nie je v celom rozsahu preukázaný, a preto mu nie je možné vyhovieť. Považoval za nesporné, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu rámcových zmlúv, a to konkrétne rámcovej zmluvy na dodávky automobilov Škoda zo dňa 24.01.2017, ako aj rámcovej zmluvy o nájme vozidiel a správe vozového parku č. 101181 zo dňa 19.10.2016 v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.10.2016, ako aj Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Jedná sa o zmluvy, ktoré generálnym spôsobom upravujú právne vzťahy medzi stranami sporu, avšak z nich nevyplývajú konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré mali byť následne na základe dojednaných pravidiel v rámcovej zmluve uzavreté medzi zmluvnými stranami formou doplnkových zmlúv ku každému motorovému vozidlu samostatne. Z uvedených rámcových zmlúv, a to ani z konkrétnych ustanovení, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom vyjadrení (replike) nevyplývajú také konkrétne povinnosti žalovaného, na základe ktorých si žalobca uplatňuje nárok v tomto súdnom konaní. Zo samotnej žaloby ani vyjadrení žalobcu v súdnom konaní nebolo súdu prvej inštancie zrejmé, či si žalobca uplatňuje daný nárok z titulu odplaty za poskytnuté služby, resp. z titulu vzniknutej škody, či z titulu vzniknutých vád na motorovom vozidle, za ktoré má zodpovedať žalovaný. Z tvrdení žalobcu podľa súdu prvej inštancie nevyplývalo, ktorého záväzkového vzťahu (na podklade ktorej rámcovej zmluvy) sa daný nárok týka a na ktoré motorové vozidlo sa konkrétne vzťahuje. Žalobca síce v rámci repliky poukazoval na ustanovenia bod 1.7 a 2.6 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré ukladajú vo všeobecnej rovine žalovanému povinnosť skontrolovať pri prevzatí vozidlo a jeho vybavenie, a taktiež povinnosť starať sa o vozidlo tak, aby na ňom nevznikla škoda, avšak zo skutkových tvrdení uvádzaných žalobcom v súdnom konaní súčasne nevyplynulo, či si žalobca uplatňuje prípadne od žalovaného škodu vzniknutú z titulu nesplnenia uvedených povinností, resp. z iného právneho dôvodu. Podľa súdu prvej inštancie svoju pohľadávku žalobca síce vyčíslil a v súdnom konaní podporil predloženou faktúrou, avšak nijakým spôsobom súdu nekonkretizoval, z akého právneho dôvodu predmetná pohľadávka vznikla, resp. z čoho peňažný nárok pozostáva. Bolo povinnosťou žalobcu okrem predloženého účtovného dokladu (faktúry č. 6232133), ktorý žalovaný v súdnom konaní rozporoval, preukázať právny dôvod vzniku danej pohľadávky, špecifikovať výšku pohľadávky, označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, čo má za následok jeho neúspech v tomto súdnom konaní. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi s tým, že o výške trov konania rozhodne súdny úradník podľa osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Odvolanie žalobca podal z odvolacích dôvodov podľa , . Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Žalobca v podanom odvolaní vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výlučne na argumentácii žalovaného, podľa ktorej vozidlo aj po jeho prevzatí žalovaným zostalo vo vlastníctve žalobcu, ktorý bol povinný zabezpečiť jeho spôsobilosť na riadne užívanie žalovaným. Za tým účelom bolo vykonávanie opráv, odstraňovanie závad a servis vozidla v regulácii žalobcu, ktorý v postavení prenajímateľa hradil náklady s tým spojené. Potreba opráv v zmysle sporných položiek nebola spôsobená zavinením žalovaného. Žalobca tieto tvrdenia označil za zavádzajúce. Poukázal na osobitosť záväzkovo-právneho vzťahu finančného leasingu, ktorý nemá konkrétnu hmotno-právnu úpravu ako celok, preto majú osobitný význam dojednané zmluvné ustanovenia. Podľa názoru žalobcu z jeho strany došlo k jednoznačnému naplneniu jeho zmluvných povinností.

11. Žalobca v podanom odvolaní ďalej všeobecne poukázal na to, že predpokladá zdatnosť podnikateľa a jeho dobrú profesionálnu úroveň s tým, že podnikateľ nesie plné podnikateľské riziko. Uviedol, že poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším. Ďalej poukázal na to, že právna teória upozorňuje tiež na tú skutočnosť, že viera oprávnenej strany v platne dojednané zmluvné ustanovenie nemôže byť bez ďalšieho narušená.

12. Žalobca s odkazom na bod 1.7. a bod 2.6 Všeobecných zmluvných podmienok uviedol, že žalovaný prevzal vozidlo plne spôsobilé prevádzky, pričom nereklamoval žiadne nedostatky na uvedenom vozidle. V zmysle dojednaných ustanovení bol žalovaný povinný dodržiavať plán údržby predpísaný výrobcom vozidla, návod k používaniu vozidla, ktoré sú súčasťou dokumentácie k vozidlu dodávané dodávateľom vozidla. Žalovaný bol jediným subjektom, ktorý vozidlo využíval a teda aj jedinou osobou, ktorá motorové vozidlo opotrebovala a spôsobila potrebu jeho údržby.

13. Žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil spornosť a nespornosť skutkových okolností v danom spore. Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe akej úvahy a akých dôkazov dospel súd k záveru, že žalobca je zodpovedný za značné opotrebenie vozidla. Žalovaný uviedol vozidlo do stavu, v ktorom nebolo schopné prevádzky, pričom následne obvinil žalobcu z toho, že on mal znášať náklady na opravu, z čoho fakticky vyvodil zodpovednosť žalobcu za zlý stav vozidla. Žalovaný predložil e-mailovú dokumentáciu, z ktorej podľa žalobcu vyplýva, že bol poučený, že motorové vozidlo musí spĺňať požiadavky autorizovaného servisu a v zmysle týchto požiadaviek bude vozidlo servisované. Vykonanie uvedených služieb opravy bolo pre ďalšie využívanie vozidla nevyhnutné. Poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývali jeho tvrdenia, hoci na to bol ako strana sporu povinný. Zhrnul, že v konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz okrem vlastného tvrdenia žalovaného o tom, že by za poškodenie vozidla zodpovedal žalobca. Žalobca mal v podanom odvolaní za to, že bez preukázania zodpovednosti žalobcu za vzniknuté škody je potrebné vychádzať z predpokladu, že výrazne horší stav vozidla spôsobil svojím užívaním žalovaný ako jediná osoba, ktorá vozidlom disponovala. Mal tiež za to, že v konaní bolo preukázané, že vozidlo bolo opotrebované v rozsahu značne vyššom, ako to predpokladá bežné užívanie vozidla a na strane žalovaného neexistuje liberačný dôvod, ktorý by ho zbavoval povinnosti zaplatiť zostávajúce položky za servis vozidla.

14. V ďalšom texte odvolania žalobca všeobecne poukázal na skutočnosť, že to, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Ďalej tiež pripomenul, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Žalobca v tejto súvislosti v odvolaní tvrdil, že spoľahlivo preukázal právny titul a bolo potom na žalovanom, aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil alebo že dlh mal byť stanovený v inej výške. Žalobca v podanom odvolaní tiež vo všeobecnosti poukázal na obsah práva na spravodlivé súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky a a na podstatu a základný

zmysel podnikania s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn zo dňa 26.01.2011 a sp. zn. zo dňa 22.03.2017.

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s odvolaním žalobcu v plnom rozsahu nesúhlasí. Z rozsudku je podľa žalovaného zrejmé, že súd prvej inštancie sa explicitne vôbec nevyjadruje k zodpovednosti žalovaného za značné opotrebenie vozidla, ale k preukázaniu právneho titulu, na podklade ktorého žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie sumy vo výške 4.203,60 Eur od žalovaného. Okrajovo žalovaný poukázal na to, že pokiaľ ide o pojem „motorové vozidlo“ použitý v odvolaní, žalobca opäť používa len všeobecné vyjadrenie, t.j. pojmom motorové vozidlo je možné označiť akékoľvek motorové vozidlo spĺňajúce predpoklady motorového vozidla v zmysle o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov. Podľa názoru žalovaného na tomto mieste mal žalobca riadne identifikovať všetky a akékoľvek motorové vozidlá, ktoré sa majú týkať predmetného súdneho sporu. Medzi žalobcom a žalovaným mali byť okrem spomenutých rámcových zmlúv uzatvorené aj osobitné doplnkové zmluvy ku každému motorovému vozidlu, ktorými sa mali špecifikovať zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným. Tie však žalobca nepredložil a preto žalobca dostatočne nepreukázal ním uplatňovaný nárok. Žalovaný ďalej citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a zhodnotil, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s princípmi a riadne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa daného sporového konania. Žiadal, aby súd odvolanie žalobcu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil ( ). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici ( a , ) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa , ako vecne správny potvrdil.

17. Zhrnúc obsah odvolania žalobcu, žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávnosť jeho rozhodnutia o zamietnutí žaloby z dôvodu, že podľa jeho názoru v konaní spoľahlivo preukázal právny titul uplatňovanej pohľadávky a preto v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie bolo na žalovanom, aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil alebo mu vznikol v inej výške. Namietal, že okresný súd založil svoje rozhodnutie výlučne na nepreukázanej skutkovej argumentácii žalovaného a nebolo mu zrejmé, na základe akých úvah dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca je zodpovedný za značné opotrebenie vozidla. Súd prvej inštancie podľa odvolacích tvrdení žalobcu v spore nesprávne vyhodnotil sporné a nesporné skutočnosti.

18. Odvolací súd v reakcii na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu predovšetkým považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie svoj záver o potrebe zamietnutia žaloby žalobcu v tomto spore vyvodil zo skutočnosti, že zo samotnej žaloby, ani z vyjadrení žalobcu v súdnom konaní nebolo zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu odplaty za poskytnuté služby, z titulu vzniknutej škody, alebo z titulu vzniknutých vád na motorovom vozidle, za ktoré má zodpovedať žalovaný a z jeho tvrdení produkovaných v priebehu konania nevyplynulo ani to, ktorého záväzkového vzťahu sa daný nárok týka a na ktoré konkrétne motorové vozidlo sa vzťahuje. Zo skutkových tvrdení žalobcu podľa súdu prvej inštancie nevyplynulo ani to, či si žalobca uplatňuje prípadne od žalovaného škodu vzniknutú z titulu nesplnenia povinností v rámci ustanovenia bodu 1.7 a 2.6 Všeobecných obchodných podmienok, resp. si svoj nárok uplatňuje z iného právneho dôvodu. Podľa záverov súdu prvej inštancie svoju pohľadávku žalobca síce vyčíslil a v súdnom konaní podporil predloženou faktúrou, avšak nijakým spôsobom nekonkretizoval, z akého právneho dôvodu predmetná pohľadávka vznikla, resp. z čoho nárok pozostáva. Nosným dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcu bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a preto bol v konaní procesne neúspešný.

19. Odvolací súd sa s uvedenými závermi v celom rozsahu stotožňuje, preto v zmysle ust. poukazuje na argumentáciu okresného súdu a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa vyjadrenie k odvolacím námietkam žalobcu.

20. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal úhrady nezaplatenej časti faktúry č. 6232133 vo výške 4.203,60 Eur s dátumom splatnosti 14.07.2022.

21. Aj z pohľadu odvolacieho súdu bolo pre správne posúdenie toho sporu nevyhnutné sa v konaní zaoberať otázkou, z akého právneho vzťahu a na podklade akých konkrétnych skutkových okolností žalobca vyvodzuje ním uplatňovaný nárok.

22. Podľa a , v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh (odsek 1). Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (odsek 2).

23. Podľa a , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (odsek 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (odsek 2).

24. V súlade s a , skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (odsek 1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (odsek 2).

25. Ustanovenie ukladá žalobcovi povinnosť uviesť pravdivo a úplne tie skutočnosti, z ktorých je zrejmé, aké právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva si žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých skutočností. Judikatúra vymedzuje rozhodujúce skutočnosti ako údaje, ktoré sú nutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda jeho základnou procesnou povinnosťou je vymedziť predmet konania po skutkovej stránke (sp. zn. ). Len tak umožní konajúcemu súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia“ podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. Pre právne posúdenie vzťahu strán sporu je pre konajúci súd rozhodujúce obsahové hľadisko. Podstatu skutku (skutkového deja) je nutné predovšetkým vzhliadnuť v konaní (v jeho relevantných javových formách) a v právne významnom následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený.

26. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.

27. Pokiaľ si žalobca voči žalovanému žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 4.203,60 Eur s príslušenstvom, bolo jeho povinnosťou uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých tento nárok vyvodzuje.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že podanie žaloby žalobca odôvodnil tým, že: „Žalobca uzatvoril so Žalovaným rámcovú zmluvu o nájme vozidiel a správe vozového parku a rámcovú zmluvu na dodávku automobilov Škoda. Žalobca sa zaviazal zaobstarať pre Žalovaného motorové vozidlá, ktoré mu následne zveril do nájmu a Žalovaný sa zaviazal hradiť odplatu za poskytnuté služby. Žalovaný porušil platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazal. Žalobca eviduje voči Žalovanému nasledovnú neuhradenú faktúru: Faktúra č. 6232133 vo výške 12.826,40 Eur splatná dňa 14.07.2022, nezaplatená vo výške 4.203,60 Eur. Dlh Žalovaného tak predstavuje sumu 4.203,60 Eur.“ Z obsahu žaloby žalobcu preto možno vyvodiť, že žalobca si proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie odplaty za poskytnuté služby.

29. V replike žalobca uviedol, že žalovaný bol jediným subjektom, ktorý vozidlo využíval a teda aj jedinou osobou, ktorá motorové vozidlo opotrebovala a spôsobila potrebu jeho údržby. Z obsahu tohto

vyjadrenia žalobcu preto možno oproti tvrdeniam v podanej žalobe usudzovať, že uplatnený nárok žalobcu predstavuje náklady na údržbu motorového vozidla. Avšak v replike žalobca citoval aj ust. bodu 1.7 a bod 2. 6 Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré hovoria o škode na vozidle. V tomto smere citácie týchto zmluvných ustanovení poukazujú na to, že žalobcovi mohla na vozidle vzniknúť škoda, avšak citácia týchto zmluvných ustanovení nenadväzuje na žiadne skutkové tvrdenia žalobcu, z ktorých by bolo možné vyvodiť vznik škody na strane žalobcu.

30. Žalobca napokon na pojednávaní uviedol, že predmetná faktúra predstavuje náklady na údržbu vozidla poskytnuté nad rámec základných povinností žalobcu zo zmluvy s tým, že ak by opravy neboli na motorovom vozidle vykonané, mohlo by byť zasiahnuté do bezpečnosti vozidla. Ani z prednesu žalobcu na pojednávaní potom nie je možné jednoznačne určiť, či žalobcovi mala vzniknúť voči žalovanému pohľadávka z dôvodu vykonania konkrétnej údržby alebo opravy motorového vozidla.

31. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že si proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie odplaty za poskytnuté služby, nešpecifikoval, aké konkrétne služby žalovanému poskytol a aká je odmena za ich poskytnutie. Pokiaľ tvrdil, že žalovaným neuhradená faktúra predstavuje náklady na údržbu vozidla poskytnuté nad rámec základných povinností žalobcu zo zmluvy, žalobca nešpecifikoval, aké náklady a v akej výške vynaložil na údržbu akého konkrétneho vozidla a z akých skutočností vyplýva, že tieto náklady je povinný uhradiť žalobcovi žalovaný. Pokiaľ žalobca tvrdil, že má voči žalovanému nárok na náhradu nákladov z titulu opravy motorového vozidla, neuviedol, aké konkrétne opravy na akom konkrétnom motorovom vozidle vykonal a z akých konkrétnych skutočností vyvodzuje, že je oprávnený náhradu týchto nákladov požadovať od žalovaného.

32. Z obsahu žaloby, ako aj následných prednesov žalobcu, ani z pohľadu odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť, aký nárok, z akého konkrétneho skutkového deja, na podklade akých konkrétnych zmluvných dojednaní a vo vzťahu k akému konkrétnemu motorovému vozidlu si žalobca voči žalovanému v tomto konaní uplatnil. Žalobca v celom priebehu konania konajúcemu súdu nevysvetlil, aká pohľadávka a z akého právneho titulu mu voči žalovanému vznikla a prečo práve v uplatnenej výške.

33. Správne preto súd prvej inštancie poukázal v ods. 13 napadnutého rozhodnutia na to, že svoju pohľadávku žalobca síce vyčíslil a v súdnom konaní podporil predloženou faktúrou, avšak nijakým spôsobom súdu nekonkretizoval, z akého právneho dôvodu predmetná pohľadávka vznikla, resp. z čoho peňažný nárok pozostáva. Z rekapitulácie tvrdení žalobcu vyplýva, že žalobca neopísal súdu taký konkrétny skutkový dej, ktorý by vôbec umožňoval zo strany súdu prvého stupňa jeho právne posúdenie.

34. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení zároveň upravil, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Pokiaľ potom aj žalobca predložil do konania listinné dôkazné prostriedky, bolo jeho povinnosťou uviesť relevantné skutkové tvrdenia, ktoré majú byť takýmito dôkaznými prostriedkami preukázané. Žalobca označil a pripojil dôkazy, ktoré mali jeho nárok preukazovať, v danom prípade by tak bolo postačujúce, aby žalobca z dôkazov, ktoré priložil, vyvodil úplné a pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností ( ). Ako však už odvolací súd uviedol, žalobca žiadny právne významný dej, z ktorého mu mala vzniknúť žalovaná pohľadávka, v konkrétnej podobe neopísal. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, skutok tak nie je možné v konaní individualizovať len odkazom na faktúru alebo uzavreté zmluvy medzi stranami sporu, či s poukazom na ich jednotlivé ustanovenia.

35. Aby strana mohla splniť aj svoju zákonnú povinnosť označiť alebo predložiť potrebné dôkazy, musí si predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie právne významných skutočností stranou - tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Pokiaľ žalobca tvrdil, že má voči žalovanému pohľadávku, ktorú žalovaný nezaplatil, bolo jeho povinnosťou tvrdiť relevantné skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že takáto pohľadávka žalobcovi skutočne vznikla v žalovanej výške a následne tieto tvrdenia preukázať. Pokiaľ však žalobca v žalobe neuviedol všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva pre ním uplatnený nárok (teda si nesplnil povinnosť tvrdenia všetkých významných skutočností pre rozhodnutie vo veci samej), nemohol uniesť ani dôkazné bremeno a preto nemohol byť v tomto v spore úspešný.

36. Žalobca v posudzovanom spore ani do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd vo veci skončil dokazovanie ( ), neuplatnil také prostriedky procesného útoku ( ), na základe ktorých by bolo možné zo strany súdu prvej inštancie prijať záver o dôvodnosti a preukázaní uplatneného nároku žalobcu, keď žalobca najmä neuviedol rozhodujúce a úplné skutkové tvrdenia na podporu svojho nároku. Pokiaľ si potom žalobca dostatočným spôsobom nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a teda aj na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze pričítal žalobcovi, na ktorom ležala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za tvrdenie a preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Preto ak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú a nepreukázanú, tento záver odvolací súd považuje za správny.

37. V posudzovanom prípade preto nebolo možné uplatniť tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ako to požadoval žalobca. Len pokiaľ by žalobca preukázal existenciu splatnej peňažnej pohľadávky voči žalovanému v konkrétnej výške a zároveň tvrdil, že túto pohľadávku žalovaný nezaplatil, úspech žalovaného by mohla založiť jeho procesná obrana o prípadnom zániku pohľadávky alebo vo vzťahu k výške pohľadávky, ktorá by musela byť zo strany žalovaného aj preukázaná. Takáto situácia však v posudzovanom prípade nenastala, keďže sa žalobcovi existenciu tvrdenej pohľadávky voči žalovanému preukázať nepodarilo. Bolo by v rozpore s dôkaznou teóriou ako aj pravidlami logického uvažovania, aby bol žalovaný zaťažený dôkaznou povinnosťou preukázať zánik dlhu, ktorého existenciu žalobca v konaní nepreukázal. Nie je preto správne odvolacie tvrdenie žalovaného, že bolo na žalovanom, aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil, resp. že dlh mal byť stanovený v inej výške (k tomu por. závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky -14 zo dňa 11. júna 2019).

38. Berúc do úvahy podstatnú skutočnosť nesplnenia procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť právne významné skutočnosti je už na prvý pohľad zjavné, že v danom prípade nemohla nastať korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou, keďže pokiaľ žalobca ani netvrdil relevantné skutočnosti pre ním uplatnený nárok, žalovaný nemohol tvrdenia žalobcu ani účinne poprieť, keďže tieto mu z obsahu prednesov žalobcu ani známe neboli. V nadväznosti na tento výklad odvolacieho súdu nemôže byť správne ani odvolacie tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil spornosť a nespornosť skutkových okolností v danom spore. Pokiaľ strana neunesie bremeno tvrdenia relevantných skutkových okolností, nie je potom ani povinnosťou protistrany uviesť vlastné skutkové tvrdenia a na základe takýchto skutkových tvrdení strán sporu nemožno zo strany súdu vyvodzovať ani sporné, prípadne nesporné skutočnosti, ktoré by mohli byť významné pre následné právne posúdenie. Správne potom súd prvej inštancie vyhodnotil, že za nesporné je možné považovať len to, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu rámcových zmlúv, a to konkrétne rámcovej zmluvy na dodávky automobilov Škoda zo dňa 24.01.2017, ako aj rámcovej zmluvy o nájme vozidiel a správe vozového parku č. 101181 zo dňa 19.10.2016 v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.10.2016, ako aj Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. K právne významnému skutkovému deju už potom súd prvej inštancie nemohol žiadne sporné a nesporné skutočnosti vyhodnocovať, keď tieto žalobca ani neuviedol.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že obrana žalovaného v priebehu sporu bola vystavaná len na predpoklade, že žalobca si uplatňuje pohľadávku ako tvrdený nárok z finančného vyrovnania po predčasnom ukončení nájmu vozidla a to na základe komunikácie strán sporu, ktorá predchádzala začatiu súdneho konania. Žalovaný v priebehu konania výslovne poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalobca explicitne neuvedie, od akej zmluvy, ktorých jej dojednaní a akých skutkových okolností odvodzuje pohľadávku, nemôže uplatniť náležite prostriedky procesnej obrany, pretože nevie, proti čomu sa má konkrétne brániť a čo má preukazovať. Až následne sa žalovaný pokúsil vyvodiť, aký nárok si žalobca voči nemu v tomto konaní uplatnil. Akákoľvek argumentácia žalovaného založená na domnienkach, aký nárok si žalobca v konaní pravdepodobne voči nemu uplatnil, nebola a ani nemohla byť pre posúdenie tohto prípadu žiadnym spôsobom významná. Povinnosť žalobcu tvrdiť a preukázať ním uplatnený nárok nie je možné prenášať na žalovaného.

40. Súd prvej inštancie v závere odseku 13. preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne uviedol, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, čo má pre neho za následok neúspech v tomto súdnom konaní. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo neunesenie bremena tvrdenia a s tým súvisiaceho dôkazného bremena zo strany žalobcu, ako to odvolací súd rozviedol vyššie. Odvolací súd po preskúmaní

odôvodnenia napadnutého uznesenia preto nezistil, že by okresný súd založil svoje rozhodnutie výlučne na nepreukázanej skutkovej argumentácii žalovaného, alebo na závere, že žalobca zodpovedá za značné opotrebenie vozidla. Preskúmavané rozhodnutie o zamietnutí žaloby na takýchto záveroch vôbec nespočívalo. Preto táto odvolacia argumentácia žalobcu nemôže byť dôvodná.

41. Pokiaľ žalobca v odvolaní vo zvyšku len všeobecne poukázal na charakter vzťahu finančného leasingu, na závery Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.03.2018, podnikateľské riziko, poctivý obchodný styk, bod. 1.7 a 2.6 Všeobecných zmluvných podmienok, prípadne len opätovne zopakoval tvrdenia produkované v priebehu sporu, tieto posúdenie prípadnej nesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia založiť nemohli, keďže žalobca v nadväznosti na tieto svoje všeobecné tvrdenia neuviedol, z akých dôvodov hodnotenie a závery súdu prvej inštancie vzhľadom na tieto jeho tvrdenia považuje za nesprávne.

42. Účelom odvolacieho konania pri tom nie je, aby odvolací súd opätovne posudzoval tvrdenia a argumentáciu strán uvedenú v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to výlučne podľa odvolateľom tvrdených odvolacích dôvodov, keďže podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Uvedenie toho, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, t. j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa . Je procesnou povinnosťou odvolateľa ním uvedený odvolací dôvod obsahovo vymedziť, teda musí uviesť konkrétne tvrdenie a argumentáciu, prečo odvolateľ rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne.

43. Odvolací súd preto vo vzťahu k všeobecným tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní uvádza, že pokiaľ žalobca v odvolaní odvolaciu argumentáciu nevymedzil tak, aby umožnil odvolaciemu súdu preskúmať konkrétne závery súdu prvej inštancie, v tejto časti neumožnil odvolaciemu súdu konkrétny odvolací prieskum napadnutého rozhodnutia.

44. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku vo veci samej ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto podľa napadnuté rozhodnutie potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa , a a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

46. Podľa o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).