Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sp/4/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: G. W., Q.. X.X.XXXX, Š. R. E., R. W. R. T. M.: T. U. Č..X, E., W. Č. Ú. R.F. M. R. O. Y., U. XX, Y., Y. N., v právnom zastúpení: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Podhoroď, Podhoroď, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č.p.: PPZ-HCP-SO10-69-001/2013 zo dňa 7.3.2013, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č.p.: PPZ-HCP-SO10-69-001/2013 zo dňa 7.3.2013.

Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozhodnutím odporcu, vydaným pod č.p.: PPZ-HCP-SO10-69-001/2013 zo dňa 7.3.2013, správny orgán rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ust. § 88 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb (ďalej len readmisná dohoda), nakoľko navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia I. na územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol súčasne podľa zákona o pobyte cudzincov ( umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y.Č. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 7. augusta 2013.

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol 6.3.2013 v čase o 21.40 hod. kontrolovaný hliadkou MZJ RHP Sobrance medzi obcami Pohoroď a N.Ý. F., okres Sobrance, služobný obvod OHK PZ Podhoroď a podľa o policajnom zbore v znení neskorších predpisov bol predvedený na OHK PZ Podhoroď za účelom zistenia totožnosti. Navrhovateľ nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti, keďže nemal pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ Podhoroď bolo zistené, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ tým, že nemá pri sebe žiadne doklady preukazujúce jeho totožnosť, porušil ust. článku 19 ods.1 a článok 21 ods.1, 2 Schengenského dohovoru. Poukázal pritom na článok 4 ods.1 a článok 5 ods.1 písm.a/, b/ Nariadenia Rady ES č.562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa navrhovateľ dopustil priestupkov podľa a zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne väzby, nemá žiadne finančné prostriedky, iba minimum - 164,- Eur. Navrhovateľ nemal na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie, ani zabezpečené

zamestnanie a preto z uvedeného dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť podľa § 89 citovaného zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán ďalej dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie I. podľa readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navrhovateľ tiež neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by ho znemožňovali vrátiť na územie I..

Dňa 7.3.2013 sa uskutočnilo pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov I. a Slovenskej republiky. Pri HZ 138, z tohto stretnutia bola napísaná zápisnica č.p.: PPZ-HCP- , v ktorej sa uvádza, že došlo k nedovolenému prekročeniu štátnej hranice z I. do Slovenskej republiky navrhovateľom a I. strana týmto potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie, v dôsledku čoho je aj účelnosť zaistenia navrhovateľa naplnená na základe readmisnej dohody, uvádzanej aj v článku 3 ods.1, ktorú I. ratifikovala. Navrhovateľ v správnom konaní, kde bol náležite poučený o svojich právach a povinnostiach, uviedol, že z domovskej krajiny vycestoval v mesiaci január 2013 do D. a následne do J.. V J. žil asi mesiac, potom ho jeho známy odviezol autom do mesta O. na I., z tohto mesta cestoval vlakom, autobusom cez X. až k štátnej hranici so Slovenskou republikou. Štátnu hranicu prekročil na jemu neznámom mieste a súčasne uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, kde chce žiť a pracovať. Na území Slovenskej republiky by chcel požiadať o azyl z politických dôvodov.

OHK PZ Podhoroď nie je v zmysle o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o azyle) príslušné na prijatie vyhlásenia, preto bol navrhovateľ poučený o skutočnosti, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle je príslušný UPZC Sečovce, ako aj o skutočnosti, že podanie bude v zmysle zákona o správnom konaní s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.10 bez meškania postúpené príslušnému správnemu orgánu (UPZC Sečovce).

Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. V samotnom Dohovore v článku 5 ods.1 písm.f/ je uvedené, že je prípustné: „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolanému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konania o vyhostenie alebo vydanie“. Podľa článku 2 písm.c/ tejto smernice sa žiadateľom o azyl rozumie štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o azyl, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie. Podľa právneho názoru správneho orgánu účastník konania ani podľa smernice ani podľa zákona o azyle doposiaľ nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Podhoroď nie je v zmysle § 3 ods.2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia. O tejto skutočnosti bol účastník konania náležite poučený, čo je zaznamenané v zápisnici o vyjadrení účastníka konania.

Podľa čl. 7 ods.3 Smernice, ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody.

Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie, právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28.7.1951 a protokolu z 31.1.1967, týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so zmluvou o Európskej únii a so zmluvou o fungovaní Európskej únie. Správny orgán mal za to, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo požiadať o azyl, práve naopak, bol poučený o tom, ktorý útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia o azyle. V ďalších dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, ako aj na všeobecnú deklaráciu ľudských práv z 10.12.1948 a medzinárodné právne predpisy, najmä Európsky dohovor zo dňa 4.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dohovor o postavení utečencov

z 28.7.1951, protokol o postavení utečencov zo dňa 31.1.1967, medzinárodný dohovor organizácie spojených národov o občianskych a politických právach zo dňa 19.12.1966 a medzinárodné právne nástroje pre vydávanie osôb.

Správny orgán mal tiež za to, že keď navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a podľa § 88 ods.3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.8 ).

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý potvrdil, že „zákon umožňuje štátu, aby mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť realizované. Z toho pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody“ (napr. rozhodnutie sp.zn.: , , , nález sp.zn.: -81 zo dňa 19.10.2010).

V ďalších dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dĺžka doby zaistenia bola stanovená v súlade s informáciou poskytnutou z ukrajinskej strany, na základe ktorého bolo potvrdené, že azylové konanie u štátnych príslušníkov E. trvá spravidla 5 mesiacov. Z uvedeného dôvodu vo výroku svojho rozhodnutia uviedol maximálnu hranicu doby zaistenia, ktorá je v súlade s príslušnou právnou úpravu, § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov. V tejto primeranej lehote migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR, ak oň navrhovateľ požiada pred príslušným útvarom, v prípade, že migračný úrad rozhodne o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany, tak správny orgán bezodkladne zruší rozhodnutie o zaistení účastníka konania. Správny orgán si je vedomý skutočnosti, že podľa § 90 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu: Centrum právnej pomoci. Zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku uvádza, že odporca vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzal, je v rozpore s obsahom spisu. V dôvodoch opravného prostriedku poukázal na článok 5 ods.1 písm.f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.9Sža/23/2010, nález Ústavného súdu SR sp.zn.: -81 zo dňa 19.10.2010. Tvrdil, že odporca sa nezaoberal so samotnou účelnosťou a efektívnosťou zaistenia navrhovateľa, vzhľadom k nemožnosti výkonu readmisie navrhovateľa z dôvodu právnych prekážok, ktoré nastali už v priebehu konania o zaistení. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosť, resp. aspoň potenciálna možnosť vrátenia, je limitom zaistenia, ak nie je daná reálna vyhostiteľnosť cudzinca, nie je možné takéhoto cudzinca zaistiť ani za účelom realizácie readmisie. Zaistenie navrhovateľa je preto neúčelné a neefektívne (článok 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržujú na ich území /ďalej len „tzv. návratová smernica“/).

Odporca v prejednávanom prípade vec nesprávne právne posúdil aj pri aplikovaní ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktorý síce na prejednávanú vec správne aplikoval, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a to, že s ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie článku 31 Dohovoru.

Navrhovateľ bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice, ihneď po zabezpečení tlmočenia, prejavil pred štátnymi orgánmi, t.j. odporcom, vôľu o udelenie azylu, pričom svoju žiadosť dostatočne odôvodnil obavami z prenasledovania v E. z politických dôvodov. Navrhovateľ mal za to, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s odsekmi 1 a 2 článku 31 ženevského dohovoru a záver odporcu o tom, že navrhovateľ nepožiadal bezprostredne po prekročení hranice o azyl, ani svoju žiadosť riadne neodôvodnil, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Zotrval na svojom názore, že pokiaľ sú k dispozícii v systéme

také alternatívy, akými sú napr. monitorovacie mechanizmy, existencia špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl a podobne, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Uvedené vyplýva aj zo záverov výkonného výboru EXCOM UNHCR zo septembra 2012, na ktoré sa odvoláva aj samotný odporca v napadnutom rozhodnutí. Alternatívne možnosti zaručujú štátu určitú úroveň kontroly nad žiadateľmi o azyl pri zachovaní ich základného práva na osobnú slobodu a slobodu pohybu. Špecializované ubytovacie zariadenia pre žiadateľov o azyl (zariadenia migračného úradu) na území Slovenskej republiky efektívne fungujú a pritom zabezpečujú pre osoby žiadajúce o medzinárodnú ochranu ako ubytovanie, tak aj základné životné potreby.

Odporca v napadnutom rozhodnutí zároveň nesprávne právne posúdil ust. § 3 ods.8 zákona o azyle. Uvedené ustanovenie rozoberá zástupca navrhovateľa v celej svojej podobe až po citáciu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.: zo dňa 26.7.2012. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu a keď o azyl požiadal na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky ešte v priebehu konania o zaistení pred vydaním rozhodnutia o zaistení (t.j. pred zaistením), čo vyplýva zo samotného odôvodnenia rozhodnutia, ako aj z obsahu spisu, odporca mal postupovať v zmysle zákona o azyle a v súlade s citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR.

V súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ by sa mali rozhodnutia prijaté podľa návratovej smernice prijímať na individuálnom základe a na základe objektívnych kritérií, čo znamená, že by sa malo zvažovať viac, ako len samotná skutočnosť nelegálneho pobytu.

Podľa článku 8 ods.6 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb o schválení readmisie sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s článkom 9 ods.1 tejto Dohody.

Podľa článku 15 ods.1, druhá veta návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

Z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že na realizáciu readmisie stanovil vo výroku rozhodnutia za „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie lehotu do 7.8.2013, ktorá podľa názoru navrhovateľa nezodpovedá požiadavke odovzdať v zmysle readmisnej dohody navrhovateľa „bezodkladne“. V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia.

Odporca dostatočne neodôvodnil ani reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie I., ani dĺžku stanovenej doby zaistenia, k čomu nepostačuje konštatovanie možnosti ukončenia azylového konania v lehote 5 mesiacov. Zariadenie pre cudzincov nemá zverenú právomoc rozhodovať o žiadostiach o udelenie azylu a nie je spôsobilé poskytovať relevantné informácie o dĺžke azylového konania pre účely konania o zaistení cudzinca. Samotný odporca nemôže vopred prejudikovať ani generalizovať dĺžku konania o azyle, ktorú ovplyvňujú rôzne a viaceré faktory, prihliadnuc na tú skutočnosť, že rozhodnutia v azylovom konaní majú pre účely readmisie rôzne právne účinky (napr. odkladný účinok). Z tohto dôvodu považuje navrhovateľ pozbavenie osobnej slobody za neprimerané a neúčelné a navrhuje rozsudok odporcu zrušiť.

Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia podľa ust. a nasl. po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu odporcu zistil, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný.

Žalobca v opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu:

- odporca neskúmal či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení,

- žalobca požiadal o azyl v priebehu správneho konania pred vydaním rozhodnutia, pričom odporca v prejednávanom prípade vec nesprávne právne posúdil aj pri aplikovaní ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 čl.31 Dohovoru,

- odporca neuplatnil iné mechanizmy, ktoré spočívajú podľa názoru žalobcu v existencii špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl a pod.

- odporca nesprávne aplikoval rozsudok Najvyššieho súdu SR ,

- lehota stanovená na zaistenie do 7.8.2013 nezodpovedá požiadavke odovzdať navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody „bezodkladne“,

- odporca dostatočne neodôvodnil ani reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie I., ani dĺžku stanovenej doby zaistenia.

Z administratívneho spisu odporcu súd mal zistené, že dňa 7.3.2013 v zápisnici navrhovateľ sám uviedol, že prekročenie hraníc z územia I. na Slovenskú republiku urobil nelegálnym spôsobom. Navrhovateľ odišiel z mesta z W. v E., je slobodný, jeho rodičia žijú v meste W.. Nemá žiadnych súrodencov a je bezdetný. Na Slovensku nemá žiadnych známych, ani príbuzných. Účelom jeho vycestovania z územia E. cez územie Slovenskej republiky spočívalo v tom, že navrhovateľ sa chcel zdržiavať na území Francúzska, kde chcel pracovať a žiť. Uviedol tiež, že z domoviny vycestoval z dôvodu politických, avšak ďalej neuviedol bližšie informácie akých, zastrašovaný nebol. V tejto zápisnici, ktorá bola spísaná dňa 7.3.2013 o 10.40 hod. neuviedol, že požiadal o azyl.

Dňa 7.3.2013 odporca o 12.20 hod. opakovane spísal s navrhovateľom zápisnicu, z ktorej vyplýva, že navrhovateľ by chcel požiadať o udelenie azylu z dôvodu politického prenasledovania. Uvedené podanie bolo bezodkladne postúpené na príslušný útvar ÚPZC v Sečovciach. V tejto zápisnici navrhovateľ tiež uviedol, že v E. je politicky prenasledovaný a vyhrážali sa mu zavretím, prípadne zabitím. Na území I. mu však nehrozí nič.

Podľa ust. zákona o pobyte cudzincov () ustanovuje, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

c/ na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo

d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 88 ods.3, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

V opravnom prostriedku navrhovateľ poukazuje na zákony o azyle, ako aj na nadnárodné akty, ktoré spočívajú v dohovoroch medzi členskými štátmi vzťahujúce sa na utečencov, najmú článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951.

V tejto súvislosti navrhovateľ má možnosť v konaní o azyle, ktoré nie je možné spájať s rozhodnutím o zaistení pre účely, pre ktoré bol navrhovateľ zaistený, vzniesť konkrétne dôvody úteku. Nebola daná prekážka z dôvodu žiadosti o udelenie azylu na prepustenie tohto navrhovateľa zo zaistenia, uvedené neumožňuje ust. § 88 ods.3. V azylovom konaní je potrebné vyhodnotiť prejav vôle navrhovateľa a to tým spôsobom, že sa má dokazovať jeho útek z E. podľa jeho tvrdenia z politických dôvodov a v tomto konaní je potrebné si zadovážiť dôkazy o tvrdeniach navrhovateľa, že dôvodom jeho úteku z domovskej krajiny boli politické prenasledovania. Pokiaľ ide o zaistenie, v tomto prípade príslušný policajný orgán konal v súlade s platnou právnou úpravou, pretože navrhovateľ nemal pri sebe žiadne doklady, ani sa nevedel preukázať žiadnou identitou a z jeho výpovede vyplynulo, že z domovskej krajiny utiekol z dôvodov, že chce pracovať na území Francúzska. V prvej zápisnici zo dňa 7.3.2013 neuviedol, že jeho útek z domoviny nastal z dôvodov politických, až následne zmenil svoju výpoveď, ktorá sa vzťahovala však na azylové konanie, čo súd považoval za účelové.

Na základe rozhodnutia Rady 2007/839/ES zo dňa 29.11.2007 o uzavretí dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb (Ú.V.EÚ L332, 18.12.2007), žalovaný správny orgán správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ak bol navrhovateľ zadržaný medzi hranicami I. - Slovenská republika, je dôvodné uvedeného navrhovateľa vrátiť na toto územie v zmysle readmisnej dohody.

Podľa ust. § 88 ods.4 citovaného zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia, najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa ust. § 88 ods.6 citovaného zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy (readmisná dohoda), môže byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia.

Podľa ust. § 90 ods.1 písm.d/ citovaného zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že je v kompetencii policajného útvaru dôvod zaistenia predĺžiť alebo skrátiť, akonáhle nastanú dôvody, pre ktoré zaistenec prestal spĺňať podmienky zaistenia, zo zákonných dôvodov policajný útvar zaistenca prepustí, bez ohľadu na to ako pôvodne rozhodol vo svojom rozhodnutí o zaistení.

Prepustiť zaistenca bez zbytočného odkladu je možné iba v prípadoch stanovených v zákone podľa ust. § 90 ods.2 písm.b/

1. ak zanikol účel zaistenia,

2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu,

3. ak uplynula lehota zaistenia,

4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods.10,

5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil zaistený peňažnú záruku na účet policajného zboru.

Súd sa nestotožňuje s názorom zástupcu navrhovateľa, že v danom prípade správny orgán pochybil, keď dĺžku zaistenia stanovil do 7.8.2013, vzhľadom na citáciu zákonných ustanovení, na základe ktorých je nepochybne preukázané, že kým sa neuskutoční azylové konanie a všetky dôkazné prostriedky nebudú vyhodnotené v súlade s platnou právnou úpravou, nie je možné konštatovať, že nebola splnená zákonná podmienka podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov. Zaistenec nemôže byť zaistený bezdôvodne, ale iba na čas nevyhnutný, čo odporca aj zdôvodnil.

K citovaným nadnárodným aktom, ktoré boli obsahom opravného prostriedku, súd dodáva, že uvedenými nadnárodnými aktami je navrhovateľ chránený, ale iba v rozsahu, v akom sa dokáže jeho skutočný dôvod úteku, v tomto prípade z E.. Skutočné dôvody úteku navrhovateľa v tomto konaní preukázané neboli, a preto nie je možné k nim zaujať ani právne relevantné stanovisko. Navrhovateľ v čase konania o zaistení mal iba snahu požiadať o azyl, ale či požiadal, nebolo v konaní protokolované.

Navrhovateľ bol riadne poučený, že v ďalšom konaní sa bude postupovať podľa zákona o azyle, preto neobstojí tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca takto nepostupoval.

Podľa ust. , súd uvedie podstatné odôvodnenie rozsudku, na základe ktorých dospel k záveru a korešpondujú s výrokom rozhodnutia súdu. Súčasne uvedie aj poradie, v akom by mali byť v odôvodnení rozsudku tieto dôvody premietnuté. V odôvodnení rozsudku súd musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR č. č.313/2003).

Z uvedeného pohľadu súd nepovažoval za potrebné zachádzať do medzinárodných aktov, ktoré právny zástupca navrhovateľa uvádzal v opravnom prostriedku, pretože v danom prípade bol rozhodujúcim právnym aktom iba dohovor, na základe ktorého bol navrhovateľ aj posudzovaný pri vydávaní z územia Slovenskej republiky na I. podľa readmisnej dohody v citovanom odôvodnení tohto rozsudku.

Podľa ust. prvá veta , o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie, súd rozhodnutie odporcu potvrdil, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by odporca konal nezákonným spôsobom a malo by za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. , k ods.1 . Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, odporcovi trovy konania nevznikli, resp. obidvom účastníkom v tomto konania trovy konania nevznikli, preto im súd právo na náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.