Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-123-2013.pdf
PDF · 98.86 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/123/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. Q., M.. XX.XX.XXXX, Q. K. P. XXX/XX, XXX XX F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 5449/11, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške XXX,XX eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6Er/246/2011-23 zo dňa 29. novembra 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6Er/246/2011-23 zo dňa 29. novembra 2012 p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak po zistení, že predložený exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761, zo dňa 27.01.2011, sp. zn. SR 1343/10, bol vydaný v rozpore so zákonom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd považoval zmluvu o úvere uzatvorenú XX.XX.XXXX medzi povinným a oprávneným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Exekučný súd skúmal rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul znevýhodňuje spotrebiteľa (povinného) v porovnaní s veriteľom (oprávneným). Súdna prax preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s dlžníkom takmer vždy pred ním vybratým rozhodcovským súdom a nie pred príslušným súdom Slovenskej republiky, čím súd považuje v úverovej zmluve zakotvenú možnosť voľby súdu za účelovú. Zároveň súd uviedol, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná medzi oprávneným a povinným, keďže sa nachádza v predtlačených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorú sú súčasťou zmluvu o úvere, čo prakticky neumožňovalo uskutočniť akýkoľvek zásah do textu tohto tlačiva. Pokiaľ spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, tieto sú postihnuté absolútnou neplatnosťou. Absolútna neplatnosť neprijateľnej podmienky, v tomto prípade uzavretej rozhodcovskej doložky, nastáva priamo zo zákona. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v predmetnej veci sa na neplatnú rozhodcovskú doložku hľadí akoby vôbec nebola uzavretá, teda v danom prípade neexistuje dohoda medzi stranami zmluvy, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy. Keďže rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a vydať rozhodnutie, rozhodcovský rozsudok nie je formálne ani materiálne vykonateľný, preto prvostupňový súd rozhodol tak, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu z nasledujúcich dôvodov:
- všeobecný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci tým, že vykonával komplexné preskúmanie exekučného titulu, a to navyše po tom, ako už raz vec preskúmal a vydal poverenie na vykonanie exekúcie
- exekučný súd nie je súdom podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci, súd preskúmavaním veci dotvára v rozpore s princípom právnej istoty svoje rozhodovacie oprávnenie - extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je tak v rozpore s právom oprávneného na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právom vlastniť majetok ako aj s princípom legality a rovnosti účastníkov konania
- odvolateľ nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, hoci podľa názoru odvolateľa exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na základe rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania
- aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola
- v závere odvolateľ vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na to, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere.
Oprávnený v odvolaní súčasne navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej oprávnený navrhol, aby súd prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) a aby boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v predmetnom exekučnom konaní domáha vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Pohľadávka vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným XX.XX.XXXX, výška
úveru predstavovala sumu XXX,XX eura, ktorú sa povinná spolu s príslušným poplatkom zaviazala vrátiť v XX mesačných splátkach. Bod 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje rozhodcovskú doložku v tom znení, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme spravodlivého usporiadania právnych vzťahov potrebné vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách, preto posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu je vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozsudku z 27. januára 2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť
spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorých je ochrana práv spotrebiteľa.
Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný XX. T. XXXX je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov) a postavenie povinného (fyzická osoba nepodnikateľ). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou je povinnému fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).
Pokiaľ odvolateľ namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, odvolací súd poukazuje opäť na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd konštatoval, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov (pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1 CoE/493/2012-34, 2 CoE/515/2012-40). Záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných
veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a taktiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej.
Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Na základe uvedených skutočností odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania, podaný z obidvoch dôvodov, zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Keďže napadnuté prvostupňové rozhodnutie nemožno zmeniť na základe dôvodov odvolania tak, že exekúcia bude pokračovať (exekučné konanie nemožno viesť bez exekučného titulu), odvolací súd napadnuté prvostupňové rozhodnutie s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.