Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Co-56-2013.pdf
PDF · 80.15 KB
Case nature
Subarea
9Co/56/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza so sídlom Trnava, Hollého 10, IČO: 00 419 702, zastúpeného advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Rajská 15/A, IČO: 36 718 432, proti odporcovi: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpenému JUDr. Lenkou Molčanovou, advokátkou so sídlom vo Vranove nad Topľou, Kamenná Poruba 15, prevádzka v Prešove, Hlavná 10, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 24. septembra 2012, č. k. 6C/176/2006-1188, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh odporcu na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prerušil konanie vo veci do právoplatného ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 42/2011. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) OSP a uviedol, že v danej veci z podaného návrhu na prerušenie konania, ako aj z priložených listín (ústavnej sťažnosti zo dňa 17. 01. 2011 a uznesenia Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 42/2011-17 zo dňa 03. 02. 2011) zistil, že dňa 17. 01. 2011 podal sťažovateľ - Slovenský pozemkový fond v rámci ústavnej sťažnosti podnet k postupu podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, a to podnet na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR ohľadom problematiky určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy. Poukázal pritom na uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 419/2009 a sp. zn. III. ÚS 12/2010. Posúdenie tejto otázky a zaujatie zjednocujúceho stanoviska považoval za dôležitú skutočnosť, ktorá môže mať významný vplyv na rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci samej, keďže predmetom konania na tunajšom súde je vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. S poukazom na uvedené mal za to, že je potrebné konania na Okresnom súde Komárno prerušiť do právoplatného ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR pod sp. zn. II. ÚS 42/2011, keďže rozhodnutie Ústavného súdu v tomto konaní (zaujatie zjednocujúceho stanoviska k otázke určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy) je rozhodnutím majúcim podstatný vplyv na rozhodnutie v tomto konaní.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, poukazujúc na skončenie konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod spisovou značkou II. ÚS 42/2011. S poukazom na účel reštitučného zákona bol toho názoru, že prerušenie konania je v rozpore s uvedeným účelom, ako aj so základným právom navrhovateľa na spravodlivé, verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. V tejto súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR spisová značka I. ÚS 41/02, ako aj nález pod spisovou značkou I. ÚS 142/04. Okrem toho namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa pri rozhodnutí o prerušení
konania. Mal pritom za to, že dôvod uvedený v § 109 ods. 2 písm. c) OSP predstavuje fakultatívne a nie obligatórne prerušenie konania, teda možnosť súdu rozhodnúť na základe vlastnej úvahy o prerušení konania. Vzhľadom k tomu, že predmetom konania pred Ústavným súdom SR je ústavná sťažnosť SPF, ktorá smeruje proti rozhodnutiam vydaným v iných konaniach, medzi inými účastníkmi, ktoré nesúvisia s týmto konaním a odporca ani nie je účastníkom tohto konania, bol toho názoru, že napadnuté uznesenie je arbitrárnym a svojvoľným rozhodnutím opomínajúcim účel reštitučného zákona a porušujúcim základné právo navrhovateľa. Zároveň poukázal, že Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR sa vo viacerých svojich rozhodnutiach zaoberali jednotlivými podmienkami reštitučného zákona, pričom vychádzali predovšetkým z účelu reštitučného zákona, teda tieto otázky sú už vyriešené konštantnou súdnou judikatúrou, od ktorej nie je dôvod sa odchyľovať. V tejto súvislosti dal do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, z ktorej považoval za zrejmé, že judikatúra v otázkach týkajúcich sa splnenia podmienok vyžadovaných reštitučným zákonom je už v súčasnosti jednotná a ustálená. Ohľadom otázky určitosti, zrozumiteľnosti a perfektnosti reštitučnej výzvy poukázal na vyjadrenie Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 28. 09. 2010, spisová značka 4Cdo 247/2009. Vytýkajúc pochybenie spočívajúce v neskúmaní, či odporca je účastníkom konania pred Ústavným súdom SR, ako aj neumožnenie sa navrhovateľovi vyjadriť k návrhu na prerušenie, namietal odňatie možnosti konať pred súdom. Z uvedených dôvodov a skutočností navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrh odporcu na prerušenie konania zamietne, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.
K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, považujúc námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní za nedôvodné, majúc za to, že súd prvého stupňa sa vysporiadal riadne so všetkými otázkami podstatnými pre vydanie rozhodnutia v danej veci. Zároveň dal do pozornosti, že Slovenský pozemkový fond svojím podaním zo dňa 17. 01. 2011 podal súčasne dva podnety a to ústavnú sťažnosť proti individuálnemu rozhodnutiu, ale aj podnet podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Okrem toho zdôraznil, že podľa dostupných informácií o podnete Slovenského pozemkového fondu v zmysle § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodnuté nebolo. S poukazom na uvedené mal za to, že v danej veci nie sú založené dôvody pre vyhovenie odvolaniu navrhovateľa.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že toto rozhodnutie je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal vydania nehnuteľných vecí špecifikovaných v návrhu. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 14. 09. 2005 vyzval odporcu podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie, nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., vedených v pozemkovoknižnej vložke č. 190. Ďalej uviedol, že o podanej výzve tiež upovedomil Odštepný závod Palárikovo, pretože predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci jeho územného obvodu.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.
Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní
procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS. 21/2000 z 20. septembra 2000).
Ak v priebehu konania vznikne prekážka odôvodňujúca prerušenie konania, súd preruší konanie uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Podľa § 109 ods. 2 OSP súd môže sporové konanie prerušiť podľa úvahy, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.
Prerušenie sporového konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP súdom je odôvodnené v konaniach, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iného začatého konania môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s právoplatným rozhodnutím súdu.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa o návrhu odporcu na prerušenie konania rozhodol napadnutým uznesením tak, že prerušil konanie do právoplatného ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 42/2011. Dôvodil tým, že v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 42/2011 ide o posúdenie otázky a zaujatie zjednocujúceho stanoviska, ktoré môže mať významný vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, keďže predmetom konania na tunajšom súde je vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.
Z návrhu odporcu na prerušenie konania vyplýva, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 42/2011 prebieha konanie, v ktorom sa rozhoduje o sťažnosti Slovenského pozemkového fondu ohľadom problematiky určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy, v rámci ktorej sťažovateľ podal aj podnet k postupu podľa § 6 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov, resp. na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR týkajúcich sa uvedenej problematiky.
Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že takýto postup súdu prvého stupňa nie je správny. Je tomu tak z dôvodu, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie jeho povinnosť a pri neprerušení konania podľa uvedeného ustanovenia nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom. Pri návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd má povinnosť najskôr zvážiť možnosť iných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť predmetného konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil, že prípadné zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov Ústavného súdu SR týkajúcich sa problematiky určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy môže mať podstatný význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci samej, pretože úplne opomenul skutočnosť, že posúdenie otázky určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy je potrebné posúdiť v každom konkrétnom prípade individuálne.
Naviac, z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 42/2011-56 vyplýva, že ústavný súd o podnete Slovenského pozemkového fondu na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde už právoplatne rozhodol a to tak, že podnetom sťažovateľa na postup
senátu ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde sa nezaoberal, pretože na takýto návrh fyzickej alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie jej základného práva alebo slobody neexistuje zákonný podklad, a tiež k takému postupu nebola podľa názoru ústavného súdu splnená zákonná podmienka spočívajúca v tom, že senát dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil tak, že návrh odporcu na prerušenie konania zamietol.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.