Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-467-2012.pdf
PDF · 94.05 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/467/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, Bratislave, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX L., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 4213/09, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 916,13 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/564/2009-46 zo dňa 17. mája 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/564/2009-46 zo dňa 17. mája 2012
p o t v r d z u j e.
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 4213/09 na vymoženie pohľadávky oprávneného.
V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave zo dňa 11. mája 2009, sp. zn. SR 00232/09 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 4. augusta 2008, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 464,71 eura (14.000,- Sk). Túto zmluvu okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na uvedené súd skúmal rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere a túto s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci ASTURCOM posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Keďže rozhodcovská doložka v predmetnej zmluve je podľa názoru prvostupňového súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je neplatná. Z toho okresný súd vyvodil, že exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy bol vydaný v rozpore so zákonom, ide teda o nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať. Na základe týchto skutočnosti súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil.
Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
V odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu z nasledujúcich dôvodov:
- všeobecný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci tým, že vykonával komplexné preskúmanie exekučného titulu, a to navyše po tom, ako už raz vec preskúmal a vydal poverenie na vykonanie exekúcie
- exekučný súd nie je súdom podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci, súd preskúmavaním veci dotvára v rozpore s princípom právnej istoty svoje rozhodovacie oprávnenie - extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je tak v rozpore s právom oprávneného na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právom vlastniť majetok ako aj s princípom legality a rovnosti účastníkov konania
- odvolateľ nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, hoci podľa názoru odvolateľa exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na základe rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania
- aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola
- v závere odvolateľ vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na to, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere.
Dňa 10. augusta 2012 bolo exekučnému súdu doručené podanie označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby Súdnemu dvoru Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie na vymoženie pohľadávky oprávneného začalo 24. júna 2009, poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 2. marca 2010. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý právomoc konať a rozhodnúť vo veci odvodzoval od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „VOP“) podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené a) pre Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so VOP a prevzal ich spolu so zmluvou.
Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka (obsahujúca dojednanie oprávnenia rozhodcovského súdu riešiť spory vzniknuté zo zmluvy medzi účastníkmi) v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu medzi oprávneným a povinným v čase jej uzatvárania predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) neplatná. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so záverom prvostupňového súdu o nemožnosti viesť exekúciu na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) vydaného rozhodcovským súdom bez toho, aby bola založená právomoc tohto súdu platnou rozhodcovskou doložkou. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory totiž neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012). Hoci možno prvostupňovému súdu vytknúť, že exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a/, pričom podľa názoru odvolacieho súdu mal súd správne exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a následne ju zastaviť podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, samotný výrok o zastavení exekúcie je správny a dôvodný.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozsudku z 27. januára 2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak
je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorých je ochrana práv spotrebiteľa.
Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný 31. januára 2007 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov) a postavenie povinného (fyzická osoba nepodnikateľ). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konania vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou je povinnému fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Pokiaľ odvolateľ namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, odvolací súd poukazuje opäť na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd konštatoval, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov (pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1 CoE/493/2012-34, 2 CoE/515/2012-40). Záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a navrhuje, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený taktiež navrhol konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej.
Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Na základe uvedených skutočností odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.