Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_5Co-164-2012.pdf
PDF · 144.97 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/164/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu A.. A. K., E. XXX, zast, JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Advokátska kancelária, Michalovce, Nám. osloboditeľov 10, IČO: 35 547 375, proti žalovanej Spoločnosť 7 PLUS, s.r.o., Bratislava, Panónska cesta 9, IČO: 31 347 291, zast. JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, Bratislava, Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Rožňava 12C/87/2007-544 z 29.2.2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 12C/87/2007-579 z 23.4.2012
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok a dopĺňací rozsudok.
Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalovaná nemá právo na ich náhradu.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy 20 000 € a nahradiť mu trovy konania 9 935,32 €, na účet jeho zást., všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku uviedol o. i., čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal, ako rozhodol rozsudkom 12C/87/2007-317 z 8.4.2009 a, čo bolo jeho povinnosťou podľa uznesenia 4Co/131/2009-393 z 23.6.2010. Zdôraznil, že konal ďalej o nároku žalobcu z titulu nemajetkovej ujmy, spôsobenej zásahom do jeho práv článkom č.40/2004, uverejneným v týždenníku PLUS 7 dní, že uložil obom sporovým stranám označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie, že dokazovanie vykonané výsluchom pred jeho rozhodnutím účastníci nenavrhli opakovať ani doplniť, že žalovaná poukázala na nedôveryhodnosť uvedených výpovedí a, že z toho dôvodu vychádzal zo svedeckých výpovedí, nachádzajúcich sa v spise. Reprodukoval, čo uviedli svedkovia A.. R. K., C.. Z. Š., Z. Š., R. K., vnuk žalobcu, autorka článku Z.. H. Š. a, čo vyplynulo zo svedeckých výpovede svedka A.. Z. N. a brata žalobcu, Z. K.P.. Ďalej reprodukoval časť obsahu podania (č.l.431-432) žalobcu, došlého súdu 8.11.2011, a podstatnú časť prednesu zást. účastníkov konania na pojednávaní 8.2.2012 (zápisnica na č.l.446-452) a uviedol, čo bolo z pripojeného spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len OS Sp. N. Ves) oboznámené na pojednávaní 8.2.2012 oboznámené. Podotkol, že na návrh žalovanej súd požiadal OS Bratislava II o zapožičanie spisu pôvodne 7C/175/2006, v súčasnosti 58C/116/2009, že uvedený súd zaslal výlučne fotokópiu žaloby a fotokópiu výsluchu A.. Z.Q. D., pretože spis nebolo možné zapožičať a oznámil, že v konaní na ňom neboli vypočúvaní svedkovia C.. Š., Z.. Š., R.. K. B. Z.. K. a uviedol, čo z pripojených fotokópii listín zistil. Konštatoval ďalej, že žalovaná doručila pre účely konania rešerše článkov, ktoré sa vzťahovali k osobe žalobcu a boli uverejňované v rôznych médiách v období r.2004 a tieto články podrobne označil uvedením denníka, v ktorom boli uverejnené, ako aj deň, kedy sa tak stalo a, že neboli predložené listiny z Bratislava III. Poukázal na to, že žalovaná naďalej trvala na predložení listinných dôkazov,
a to predovšetkým zápisníc o výsluchu svedkov, že tomuto návrhu nevyhovel, pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania, z predložených a doplnených listinných dôkazov, ako aj z výsluchu svedkov a rešerší bolo možné vyhodnotiť intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu v tomto konaní, že umožnil tiež oboznámiť sa s doslovným výsluchom svedka A.. T. Š., sudcu OS Michalovce, ktorý bol vypočutý 11.12.2007 a zápisnica o jeho výpovedi bola založená do spisu 6C/28/2008 OS Sp. N. Ves a tiež reprodukoval podstatnú časť záverečných reči zást. účastníkov konania na pojednávaní 29.2.2012 (zápisnica na č.l.530-534). Vychádzajúc z § 11,§ 12 a § 13 ods.1,2 O. z. (ich znenie citoval) uviedol, že sa po zrušení veci a po vrátení na ďalšie konanie zameral na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, pretože o ospravedlnení, ktorého sa domáhal v prípade zásahu do jeho práva, článkom č.40/2004, uverejneným v týždenníku PLUS 7 dní, už právoplatne rozhodol rozsudkom 12C/87/2007-317 z 8.4.2009 a to, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, bolo preukázané už v súvislosti s označeným rozsudkom. Pokiaľ žalovaná trvala naďalej na prekážke právoplatne rozhodnutej veci v časti nemajetkovej ujmy, v súvislosti s rozhodovaním v konaní 6C/28/2008 na OS Sp. N. Ves, v tomto prípade však konštatoval, že je viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím a tiež dovolacím súdom v danej veci, a to, že predmetom náhrady za nemajetkovú ujmu bol v konaní na OS Sp. N. Ves len článok č.8/2004 a nie aj článok č.40/2004, z toho dôvodu ďalej konal o nemajetkovej ujme súvisiacej s článkom č.40/2004. Vyslovil právny názor, že aj napriek tomu, že odvolanie bolo podané len v časti nemajetkovej ujmy, nie je možné úplne oddeliť od tejto časti konanie súvisiace s morálnym zadosťučinením, aj z hľadiska posudzovania zásahu do práv žalobcu, že v § 13 ods.2 O. z. sa počíta s možnosťou primeraného peňažného zadosťučinenia, pokiaľ morálna satisfakcia nepostačuje, a súčasne došlo k neoprávneným zásahom, k zníženiu ľudskej dôstojnosti a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, že zadosťučinenie v peniazoch je inštitút, ktorý nemožno používať k vyváženiu a k zmierneniu bežnej hoci aj krátkodobo pôsobiacej majetkovej ujmy na fyzickú osobu, že pri určení výšky peňažného zadosťučinenia je potrebné zachovať 2 kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, že nedostatočnosť morálnej satisfakcie a priznanie finančného zadosťučinenia je potrebné posudzovať z hľadiska intenzity trvania rozsahu a ohlasov nepriaznivých následkov v rodine fyzickej osoby, v zamestnaní, v spoločnosti, že táto musí byť vždy zistená, pokiaľ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti adresáta zásahu, že od neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti je nutné odlíšiť porušenie práva na súkromie, v prípade ktorého nevzniká povinnosť preukazovať, že zásah mal za následok zníženie vážnosti a dôstojnosti adresáta zásahu, že právo na ochranu osobnosti patrí medzi základné ústavné právo (čl.19 Ústavy SR, zák.č.460/92 Zb.) a pri jeho realizácii môže dôjsť k stretu s iným ústavným právom, a to s právom na slobodu prejavu a právom na informácie, že z čl.7 Listiny základných práv a slobôd, upravujúcej slobodu prejavu a právo na informácie vyplýva, že je zabezpečené právo na vyjadrenie názoru, avšak aj uvedené právo je možné obmedziť práve v súvislosti s právom na ochranu osobnosti, že je zrejmé, že pri súbežnej realizácii oboch týchto práv musí dôjsť k obmedzeniu jedného v prospech druhého, avšak právo na ochranu osobnosti je považované za silnejšie právo, že z toho vyplýva, že je možné obmedziť ústavné právo na slobodu prejavu v prospech práva na ochranu osobnosti, že z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú vzhľadom na svoju publicitu zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače, kedy dochádza najčastejšie k zásahom do cti, dôstojnosti a do súkromia fyzickej osoby, že tlač nesmie prekročiť vymedzené hranice, najmä ochranu cti tretích osôb, že úlohou tlače je síce informovať aj komentovať dôležité skutočnosti, avšak za predpokladu, že nepresahujú určité dôležité hranice, najmä keď ide o povesť a práva iných osôb, že v prípade takejto publicity je spravidla opodstatnené uplatňovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom jej výška sa určí s prihliadnutím na závažnosť a intenzitu vzniknutej ujmy, že súd podľa voľného uváženia prihliada na všetky okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a, že kritéria výšky nemajetkovej ujmy závisia od závažnosti zásahu, tzn. čím je zásah závažnejší, tým je výška nemajetkovej ujmy vyššia. Zdôraznil tiež, že v prípade žalobcu nešlo o jednorazový zásah do chránených osobnostných práv, pretože články týkajúce sa jeho osoby a jeho konania boli uverejňované počas dlhšieho časového úseku, pričom žalobca - ako predstaviteľ súdnej moci (nie politik) - nemusel znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti, práve naopak, už z titulu špecifického postavenia sudcu v spoločnosti, ktoré je citlivé na dôveru verejnosti, je potrebné takýto zásah posudzovať ako zásah s určitým vyšším stupňom intenzity, s prihliadnutím na príčinné súvislosti zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol vykonaný viacerými článkami v rôznych periodikách a vysielaniami v médiách v období pred uverejnením článku č.40/2004, že za daného stavu nie je možné opomenúť skutočnosť, že nemajetková ujma mu vznikla nielen pôsobením činnosti žalovanej uverejnením článku č.40/2004 v októbri 2004, pretože nie je možné prehliadnuť, že i ďalšie články a hodnotiace úsudky na žalobcu boli uverejnené v období
r.2004, v čase pred októbrom 2004, že nepochybne aj touto predchádzajúcou medializáciou došlo k zásahom do jeho práv, odôvodňujúcim nemajetkovú ujmu, že napokon dokazovaním bolo zistené, že sa domáhal ochrany osobnosti a priznania nemajetkovej ujmy aj v iných konaniach, v súvislosti so zásahmi do jeho práv v období pred uverejnením článku č.40/2004, že pri posudzovaní zásahu do jeho práv, v každom prípade musí ísť o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť fyzickej osobe ujmu, resp. ohroziť jej vážnosť v spoločnosti, na pracovisku, v rodine, že zodpovednosť za takýto zásah je vždy objektívna a preto sa pôvodca zásahu nemôže oslobodiť určitým ospravedlniteľným omylom. Poukázal na to, že pravdivosť údajov a informácií uverejnených v článku o žalobcovi nebola potvrdená a teda išlo o nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie, ktoré boli objektívne spôsobilé znevážiť jeho dôstojnosť a vážnosť, a to nielen v jeho profesionálnom prostredí, ale aj v rodine a v bežnom občianskom živote, že v jeho osobe išlo o osobu verejne známu, osobu, ktorá z titulu svojho postavenia mala reprezentovať spravodlivosť a poriadok, čím sa dehonestoval aj výkon jeho sudcovskej činnosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) uznesením 2Toš/1/2006 z 30.10.2006 zrušil rozsudok samosudcu Špeciálneho súdu v Pezinku z 2.12.2005 a vec postúpil NS SR, disciplinárnemu súdu, nakoľko žalovaný skutok by mohol tento orgán prejednať ako disciplinárne previnenie, o ktorom je tento orgán príslušný rozhodovať a, že rozhodnutím NS SR, disciplinárneho súdu 2Ds/3/2004 z 22.11.2006 bol žalobca oslobodený spod návrhu na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť tak, že na podklade exekučného titulu, rozsudku OS Michalovce 7C/519/02-106 z 15.1.2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 17Co/235/03-160 z 26.9.2003 a na základe žiadosti o udelenie poverenia A.. F. Ž. poveril uvedenú súdnu exekútorku vykonaním exekúcie 7Er/444/03. Poukázal tiež na to, že určité obmedzenia v prístupe k informáciám zakotvuje priamo § 11 zák.č.211/2000 Z. z. o slobode informácií, z ktorého vyplýva, o. i., že informácia zo strany povinnej osoby sa obmedzí alebo nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdov, že sudca je verejne činnou osobou, ktorá všeobecne požíva dôveru a reprezentuje zákonnosť a spravodlivosť systému, že uvedené jeho špecifické postavenie si preto vyžaduje ochranu pred neprimeranými a urážlivými útokmi, ktoré znevažujú výkon jeho sudcovskej činnosti a, že podľa § 16 ods.2 Tlačového zák. (zák.č.81/66 Zb., v znení neskorších predpisov), uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače, za ktoré znáša zodpovednosť vydavateľ podľa § 19 Tlačového zák., v danom prípade žalovaná. Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na uvedené dôvody, vzal do úvahy skutočnosť, že v článku č.40/2004 boli obrazové snímky zachytávajúce rodinný dom žalobcu, jeho osobné motorové vozidlo (ďalej len vozidlo) s čitateľným evidenčným číslom (ďalej len EČ) a tiež jeho osobu z pohľadu od chrbta, že z dokazovania bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že privolenie na vyhotovenie týchto záznamov nedal a tieto neboli vyhotovené v súvislosti s výkonom jeho pracovnej činnosti, alebo v prostredí, kde by verejne vystupoval, práve naopak boli vyhotovené tak, že zaznamenávali snímky z jeho súkromia, že aj napriek tomu, že bol na verejnosti prostredníctvom rôznych médií, v čase do vydania článku č.40/2004, už opísaný takým spôsobom, že to navodzovalo domnienku, že v jeho prípade ide o osobu, ktorá protizákonnou činnosťou mala nadobudnúť finančné prostriedky, považoval za závažné práve uverejnenie obrazových záznamov, pretože na nich bola jeho osoba dostatočne identifikovaná, pričom v predchádzajúcich článkoch a vysielaniach sa spravidla označovalo len jeho meno v iniciálach alebo časť jeho mena, že aj keď zo žaloby podanej na OS Bratislava II, a z oboznamovanej svedeckej výpovede A.. D. vyplynulo, že o jeho osobe mal byť vyhotovený obrazový záznam (TV Markíza, relácia Paľba), v tomto konaní neboli predložené konkrétne dôkazy, ani prostredníctvom rešerší, ktoré by potvrdili, že to tak skutočne bolo a z toho dôvodu zobral do úvahy výlučne obrazové snímky v článku č.40/2004. Zhodnotením dokazovania dospel k záveru, že v prípade článku č.40/2004 došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, s dôrazom na právo zásahu do jeho súkromia, že išlo o zásah, ktorý vykazoval značnú intenzitu, pretože bol široko publikovaný a odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Výšku nemajetkovej ujmy však posúdil aj s poukazom na to, že v danom prípade v období od februára do októbra 2004, kedy bol uverejnený sporný článok, bolo publikovaných viac článkov, vzťahujúcich sa k činnosti žalobcu a z toho hľadiska sa domnieval, že v tomto prípade je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj z hľadiska intenzity zásahu, pretože tá bola už tými predchádzajúcimi článkami v médiách určitým spôsobom oslabená, z toho však nevyplýva, žeby mohla žalovaná bez akýchkoľvek následkov pokračovať v neoprávnených zásahoch do jeho osobnostných práv naďalej a práve z týchto dôvodov priznal nemajetkovú ujmu vo výške, ktorú považoval za primeranú, z hľadiska závažnosti zásahu a jeho intenzity v tomto konkrétnom konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.3 O. s. p. (jeho znenie tiež citoval) a uviedol, že v konaní bol úspešný žalobca, ktorý si vyčíslil trovy konania za jednotlivé úkony právnej služby z hodnoty uplatňovanej nemajetkovej ujmy 165 969,59 €, v celkovej výške 13 239,66 €, že výška plnenia závisela od jeho
úvahy, že celkovo mu priznal náhradu trov konania 9 935,32 € a prihliadol aj na to, že si uplatnil aj náhradu zaplateného súdneho poplatku z podanej žaloby vo výške 1 726 € a v konaní mu bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 1 659,50 €, z týchto dôvodov zaviazal na náhradu uvedených poplatkov, spolu vo výške 3 385,50 €, pričom podrobne uviedol podľa ktorých právnych predpisov a ako určil výšku odmeny a náhrady hotových výdavkov zást. žalobcu - advokáta.
Dopĺňacím rozsudkom žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v časti presahujúcej istinu 20 000 € zamietol.
V odôvodnení, o. i. uviedol, že počas plynutia odvolacej lehoty bolo zistené, že nedopatrením nerozhodol o zamietajúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola v žalobe pôvodne uplatnená až do výšky 165 969,59 €, preto vychádzajúc z § 166 ods.1,2 O. s. p. (jeho znenie citoval) a konštatujúc, že v danom prípade nesporne nedopatrením opomenul rozhodnúť o celom predmete konania, nezahrnul do výroku rozsudku výrok o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy presahujúcej výšku 20 000 € (náhradu nemajetkovej ujmy priznal v sume 20 000 €, ktorú považoval s poukazom na vykonané dokazovanie, obsiahnuté v odôvodnení rozsudku 12C/87/2007-544 z 29.2.2012, za primeranú), z týchto dôvodov rozhodol o ďalšej časti predmetu konania dopĺňacím rozsudkom.
Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie len proti výroku rozsudku a) o uložení jej povinnosti zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy 20 000 € a b) o uložení jej povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania 9 935,32 € a uviedla, že v intenciách § 205 O. s. p. podáva odvolanie podľa § 205 ods.2 písm. a) - v konaní došlo k iným vadám podľa § 221 ods.1 písm. f) O. s. p., nakoľko sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom a písm. h) O. s. p., nakoľko súd na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy a písm. c),d) a f) O. s. p. Vytýkala súdu, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, napriek tomu, že rozhodol o ich vykonaní. Keďže predmetom konania bol len nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2,3 O. z. - uviedla ďalej -, navrhla na pojednávaní 8.2.2012 vykonanie dôkazov oboznámením listín, zápisníc z pojednávaní, na ktorých boli vykonané výsluchy svedkov zo súdnych spisov 7C/175/2006 OS Bratislava II a 14C/92/2006 OS Bratislava III, že v nadväznosti na to súd rozhodol, že na vykonanie navrhnutých dôkazov si tieto listiny z uvedených súdov vyžiada, že na pojednávaní 29.2.2012 bolo zistené, že OS Bratislava poslal len kópiu žaloby a zápisnicu z výsluchu svedkyne A.. D., sudkyne OS v Michalovciach, vykonaného 11.2.2007 a OS Bratislava III neposlal žiadané listiny zo spisu 14C/92/2006, s ohľadom na neúplné dožiadanie zo súdu, ktoré neobsahovalo sp. zn. označujúcu spis, z ktorého sa listiny žiadali, takže žiadosti ani nemohol vyhovieť, že po zistení týchto okolností jej zást. žiadal 29.2.2012 pojednávanie odročiť, dožiadanie označených súdov riadne vykonať, aby sa tak riadne získali listinné dôkazy na ich vykonanie v tomto konaní, že súd takto porušil jej právo na riadny a spravodlivý proces zakotvené v čl.46 ods.1 Ústavy SR, keď od nej právo konať o navrhnutých dôkazoch, ich riadnym vykonaním a výsledkom takého dokazovania sa riadne vyjadriť z hľadiska ochrany jej záujmov v tomto konaní, že súd sám spôsobil, nekvalifikovaným dožiadaním OS Bratislava III, že nemal tieto listinné dôkazy k dispozícii na pojednávaní, na ktorom vo veci rozhodol a rozhodnutie vyhlásil. Čo sa týka nesprávnych skutkových zistení súdu uviedla, že - podľa jej názoru - zo znenia žaloby v konaní 14C/92/2006 OS Bratislava III, ako aj zo svedectva A.. D. je zrejmé, v relácii Paľba podobizeň žalobcu zverejnená bola, že žalobou podanou v tomto konaní sa však žalobca ani nedomáhal ochrany svojej podobizne (v texte ospravedlnenie sa žiaden zásah do ochrany jeho podobizne nespomína), že žalobou podanou v tomto konaní sa však ani nedomáhal ochrany svojho súkromia v súvislosti so zverejnením fotografie svojho domu a ani fotografie svojho auta, že tieto ani nie sú spôsobilé privodiť mu nejakú nemajetkovú ujmu a žiadna taká ujma v súvislosti so zverejnením fotografií jeho domu a auta nebola preukázaná, že - podľa jej názoru - EČ vozidla na fotografii na str.26 vydania týždenníka Plus 7 dní 40/2004 čitateľné nie je a, že žiadne ďalšie zistenia súdu, ktoré považuje za preukazujúce vznik nejakej ujmy na jeho strane, odôvodňujúcej vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy zo znenia odôvodnenia rozsudku nie sú zrejmé. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že právne posúdenie veci súd uvádza na str.11-14 písomného vyhotovenia rozsudku a vytýkala mu, že - okrem všeobecných právnych úvah posudzovaní, uprednostňovaní práva na ochranu osobnosti pred právom na slobodu prejavu - nemožno nájsť v odôvodnení rozsudku iné jeho konkrétne právne úvahy o neoprávnenom zásahu do niektorej zo zložiek ochrany osobnosti, len neoprávnené použitie podobizne a zásah do súkromia žalobcu, spočívajúci vo zverejnení fotografií jeho rodinného domu a osobného automobilu (str.13 rozsudku). K zverejneniu podobizne žalobcu opakovala, že v konaní uvádzala, že zverejnenie podobizne na fotografii bolo vyhotovené takým spôsobom, že
žalobcu na nej spozná len osoba, ktorá ho osobne pozná, osoba ktorá pozná jeho výšku, postavu, tvar hlavy, teda osoba, ktorá prichádza s ním do styku v pracovnom alebo inom prostredí, že z hľadiska jeho rozpoznateľnosti však zverejnenie jeho fotografie nemá žiaden význam, pretože svedkovia ním označení tvrdili, že na OS v Michalovciach bol len jediný sudca s iniciálami „A..K..“, takže jeho osobu popisovanú v médiách, aj keď nie uvedením mena a priezviska spoľahlivo spoznali. Poukázala pritom na skutočnosť, že žalovaný článok obsahuje aj časť, ktorá má nepochybne spravodajský charakter a to čas popisujúca návštevu redaktorky u predsedu OS v Michalovciach, ďalej popisujúca skutočnosť, že ho novinárka článku nenašla v pracovný deň na pracovisku a preto ho išla hľadať do miesta jeho bydliska, aby sa ho spýtala na skutočnosti týkajúce sa jeho osoby, popisované v článku a, že v článku autorka popisuje, ako sa k nej správal a ako nakoniec s ňou odmietol komunikovať. V tomto smere poukázala na zákonnú licenciu zakotvenú v § 12 O. z., právo vyhotoviť a zverejniť podobizeň aj bez súhlasu zobrazenej osoby, na účely spravodajstva. K zverejneniu fotografie rodinného domu, v ktorom býval žalobca s rodinou podotkla, že - podľa nej - nie je zrejmé akými zisteniami sa súd riadil, keď pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzal do úvahy popisované obrazové snímky jeho rodinného domu a auta a z čoho mal vôbec preukázané, že mu zverejnením týchto fotografií nejaká ujma v súkromí vznikla a v akom rozsahu, keď nepostačuje morálna satisfakcia. V týchto súvislostiach opätovne poukázala na judikát: Rozhodnutie NS SR 1Cdo/89/97 z 28.4.1998 (reprodukovala časť jeho odôvodnenia), zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ... pod č. 29/2001, v ktorom sú obsiahnuté právne vety podrobne definujúce hmotnoprávne podmienky vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. a ods.3 O. z. Z tohto hľadiska považovala dôvody priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a to v značnom rozsahu 20 000 € za nepreskúmateľné a tvrdila, že z tohto hľadiska nespĺňa rozsudok ani kritériá zakotvené v § 157 O. s. p. Na základe uvedeného žiadala rozsudok napadnutý týmto odvolaním v odvolacom konaní zmeniť, žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu jej trov konania.
Žalobca podal včas odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku. Uviedol, že pokiaľ súd v danej veci rozhodol rozsudkom 12C/87/2007-544 z 29.2.2012 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 € a tiež nahradiť mu trovy konania 9 935,32 €, čiže v tejto priznanej výške nemajetkovej ujmy a trov konania sa neodvoláva, odvoláva sa len voči zamietavej časti presahujúcej istinu 20 000 €, tiež voči zamietavej časti nepriznaných trov konania prevyšujúcich sumu 9 935,32 € a, že dôvody odvolania opiera o § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. (súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Tvrdil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že napadnutým článkom zverejneným v týždenníku Plus 7 dní č.40/2004 došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere, že negatívne následky napadnutého článku boli preukázané výsluchmi svedkov, že všetci svedkovia (A.. K., A.. N., R.. K., Z.. K., C.. Š. B. Z.. Š.) pred súdom potvrdili, že uverili obsahu napadnutého článku, podrobne rozpísali, s akými reakciami okolia sa stretli a potvrdili, že všetky reakcie boli negatívne, že svedkovia uverili tomu, že zneužil postavenie sudcu, že nadobudol majetok z nečestných zdrojov, že konal nečestne a že spáchal tr. čin, atď., že sa ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života, či už pracovného, súkromného alebo verejného, že napadnutým článkom došlo k zásahu do práva na súkromie, lebo bola zverejnená jeho podobizeň, jeho osobné vozidlo s čitateľným evidenčným číslom, jeho rodinný dom a hájovňa, že v napadnutom článku boli opísané jeho majetkové pomery, že rekonštruuje svoju vilu aj chalupu, že žije v prepychovej vile na konci dedinky neďaleko Zemplínskej Šíravy, atď., že čitateľom sa tak podsúva myšlienka, že nadobudol majetok z nečestných zdrojov a v tom spočíva zlý úmysel žalovanej a, že keď dôjde k zásahu do práva na súkromie, tak žalobcovi ani nevzniká procesná povinnosť preukazovať následky, t.j. že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (uznesenie NS SR, 3Cdo/137/2008). Tu považoval za žiaduce ešte dodať, že sudca má zák. zvýšenú ochranu osobnostných práv, že podľa § 34 ods.7 zák. o sudcoch a prísediacich, bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko a zverejňovať jeho súkromie, že v tejto veci už súd rozhodol a to rozsudkom z 8.4.2009, ktorým mu priznal len ospravedlnenie (citoval, čo sa uvádza na 11.str.,3.ods. zhora tohto rozsudku), že aj napriek uvedeným skutočnostiam súd mu priznal nemajetkovú ujmu len v sume 20 000 €, ustáliac, že táto výška je primeraná z hľadiska závažnosti zásahu a jeho intenzity a, že primeranosť tejto výšky súd ďalej odôvodňuje tým, že v období od februára do októbra 2004, kedy bol uverejnený sporný článok, bolo publikovaných viac článkov, vzťahujúcich sa k jeho činnosti a z tohto hľadiska sa súd domnieval, že v tomto prípade je potrebné túto skutočnosť zohľadniť aj z hľadiska intenzity zásahu, pretože táto intenzita bola už s tými predchádzajúcimi článkami v médiách určitým spôsobom oslabená. S uvedeným právnym názorom súdu - tvrdil ďalej - nemožno súhlasiť a to z dôvodov, že každý zodpovedá
sám za svoje protiprávne konanie a nemožno sa zbaviť zodpovednosti tým, že žalovaná vyhlási, že podobné nepravdy už boli zverejnené v iných médiách, že právny názor súdu je aj v rozpore s názormi najvyššieho súdu, ktoré sú obsiahnuté v uznesení 5Cdo/280/2010 z 20.10.2011, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej (reprodukoval, čo je uvedené na 7.str. tohto rozhodnutia). Citujúc znenie § 13 ods.3 O. z. uviedol, že v rámci závažnosti vzniknutej ujmy súd prihliada na intenzitu, rozsah, ohlas a dĺžku trvania, že možno konštatovať, že zásah trvá dodnes, lebo verejnosť sa k napadnutému článku cez webovú stránku žalovanej môže kedykoľvek dostať (www.plus7dni.sk <http://www.plus7dni.sk/>), že týždenník Plus 7 dní patrí medzi najčítanejší mienkotvorný týždenník na Slovensku, že napadnutý článok bol podrobený verejnej mienke a všetky reakcie na jeho adresu boli negatívne a, že najzávažnejšie sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez médiá, čiže neobstojí tvrdenie súdu, že intenzita zásahu bola oslabená, lebo podobné informácie boli zverejnené aj v iných médiách. Tu považoval za žiaduce ešte dodať, že ak dôjde k opakovaným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby, tak možno uzavrieť, že jej osobnostné právo bolo porušené úmyselne s cieľom zvýšiť kúpyschopnosť výtlačkov a dosiahnuť vyšší zisk a v takom prípade treba do sporu o výšku náhrady ujmy v peniazoch zahrnúť aj myšlienku prevencie ako faktor pre stanovenie tejto výšky, že tento právny názor je vyslovený v Justičnej revue č.11/2003,str.10-29 (prípad sa vzťahuje na vec Caroline von Monaco vs. Burda, VIZR56/94 z 15.11.1994), že zo spisu je preukázané, že podobný článok, ktorý obsahoval množstvo nepravdivých údajov o ňom, žalovaná zverejnila už 23.2.2004 v týždenníku Plus 7 dní v č.8/2004 pod názvom „Zlatá baňa“, čiže zasiahla do jeho osobnostných práv opakovane. Poukázal na to, že § 11 a n. O. z. neustanovuje presnú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, akú môže súd priznať, že tieto ust., sú len vo všeobecnej rovine a priznaná výška záleží na správnej úvahe súdu, to ale neznamená, že môže ísť o jeho svojvôľu a, že z uvedeného dôvodu podaním z 20.8.2010 - Vyjadrenie k výzve, poukázal na niektoré prípady politikov, tiež sudcu Pavla Polku, ktorým bola priznaná podstatne vyššia suma nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní o ochranu osobnosti. Bol toho názoru, že v jeho prípade ide o oveľa závažnejší zásah do jeho osobnostných práv, z uvedeného dôvodu požadovaná suma nemajetkovej ujmy 165 969,59 € je primeraná, že súd z požadovanej sumy priznal len 20 000 €, že požadoval priznať náhradu trov konania 13 239,66 € a súd priznal len 9 935,32 €, čiže odvolanie smeruje aj voči rozdielu nepriznanej výšky trov konania, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti. Na základe uvedeného navrhol, podľa § 220 O. s. p., dopĺňací rozsudok v spojení s rozsudkom zmeniť tak, že žalovaná je povinná zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy 145 969,59 €, tiež trovy konania 3 304,34 € na účet zást., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že je len formálne a neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti, z uvedeného dôvodu sa vyjadrí len k niektorým námietkam. Pokiaľ žalovaná žiadala vyžiadať zápisnice z pojednávaní, v ktorých sú obsiahnuté výsluchy svedkov zo súdnych spisov iných súdov, napr. z OS Bratislava II a OS Bratislava III a snažila sa spochybniť výsluchy svedkov, lebo niektorí vypovedali aj v iných konaniach o ochranu osobnosti, tvrdil, že uvedená námietka neobstojí, lebo v konaní o ochranu osobnosti nie je možné následky preukázať inak ako výsluchmi svedkov, že je logické, že nenavrhne vypočuť cudzích svedkov, ale len takých, ktorých poznal a bol pred zásahom s nimi v dennom kontakte, či už z oblasti pracovného, súkromného alebo verejného života, z uvedeného dôvodu sa mená niektorých svedkov môžu opakovať, ktorí vypovedali aj v iných konaniach o ochranu osobnosti na inom súde, to ale neznamená, že žalovaná sa môže zbaviť zodpovednosti za šírenie nepravdivých údajov o jeho osobe, že každý zodpovedá sám za svoje protiprávne konanie, že všetci svedkovia v konaní pred súdom zhodne uviedli, že uverili obsahu napadnutého článku zverejneného v týždenníku Plus 7 dní č.40/2004 pod názvom „Idylka“, podrobne rozpísali s akými reakciami okolia sa stretli a potvrdili, že všetky reakcie boli negatívne, že aj keď podobné informácie boli zverejnené aj v iných médiách, obsah napadnutého článku u svedkov len upevnil presvedčenie o tom, že zneužil svoje postavenie sudcu, že nadobudol majetok z nečestných zdrojov, že konal nečestne, že spáchal tr. čin, atď. ..., že námietka nevykonania navrhnutých dôkazov neobstojí aj z toho dôvodu, že súd listom z 27.10.2011 vyzval účastníkov, aby navrhli doplniť dokazovanie a stanovil lehotu do 16.11.2011, že ak boli nejaké prekážky na strane žalovanej s nemožnosťou predložiť návrhy dôkazov, tak je obvyklou praxou, že účastník požiada o predlženie lehoty na doplnenie dokazovania, žalovaná túto možnosť nevyužila a preto bol toho názoru, že súd po termíne 16.11.2011 už nemal akceptovať žiadne návrhy na vykonanie dôkazov, že ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov žalovaná predniesla na pojednávaní až 8.2.2012 a súd už nemal žiadne ďalšie návrhy vykonávať aj z toho dôvodu, že žaloba mu bola doručená ešte 28.9.2007 a dodnes na svete nie je právoplatné rozhodnutie a, že niektoré formy ochrany s odstupom času strácajú na aktuálnosti (napr. ospravedlnenie). Čo sa týka ďalšej námietky žalovanej, že podľa svedeckej výpovede A.. D. je zrejme, že v relácii Paľba bola zverejnená jeho podobizeň a táto svedkyňa
vypovedala o tejto skutočnosti v konaní 14C/92/2006 pred OS Bratislava III, zdôraznil, že - ako uviedol -, je nemožné zbaviť sa zodpovednosti s poukazom, že aj iné médiá zverejnili podobné nepravdivé údaje o jeho osobe alebo zverejnili tiež jeho podobizeň a každý zodpovedá sám za svoje protiprávne konanie. Vznesenú námietku žalovanej, že v konaní o ochranu osobnosti sa nedomáhal ochrany za zverejnenie svojej podobizne, svojho súkromia v súvislosti so zverejnením fotografie svojho domu a ani fotografie svojho auta, ďalej, že v texte ospravedlnenia sa takýto zásah nespomína, označil za zmätočnú a neprofesionálnu, lebo je dispozičným právom každého žalobcu, akej formy ochrany sa bude na súde domáhať, že zo žaloby je zrejme, že sa domáhal formy ochrany ospravedlnenia za zverejnenie nepravdivých údajov a tiež formy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a v žalobe je tiež uvedené, že zverejnením nepravdivých údajov o jeho osobe, obrazových snímok jeho osoby a jeho obydlia došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného života, ktorý zahŕňa i vzťah medzi blízkymi príbuznými, že právo na súkromie patrí medzi osobnostnú zložku ochrany osobnosti (str.7,1. a 2.ods. zospodu), že zverejnenie fotografií sudcu zo súkromia je neprípustné, z uvedeného dôvodu forma ochrany - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je opodstatnená, čiže neobstojí námietka žalovanej, že v texte ospravedlnenia sa nespomína zverejnenie jeho podobizne, zverejnenie fotografie jeho domu a vozidla. Pokiaľ žalovaná ďalej namietala, resp. poukazovala na zákonnú licenciu zakotvenú v § 12 O. z., zastával názor, že uvedené tvrdenie opäť neobstojí, lebo § 12 ods.1 (jeho znenie citoval) umožňuje použiť obrazové snímky aj bez privolenia fyzickej osoby, ale primeraným spôsobom a citoval tiež poslednú vetu § 12 ods.3 O. z., že obsah napadnutého článku je dôkazom toho, že jeho zverejnená podobizeň, a jeho domu a vozidla je v rozpore s jeho oprávnenými záujmami, že v napadnutom článku boli opísané jeho majetkové pomery, že rekonštruuje svoju vilu aj chalupu, že žije v prepychovej vile na konci dedinky neďaleko Zemplínskej Šíravy, atď. ..., čitateľom sa tak podsúva myšlienka, že nadobudol majetok z nečestných zdrojov a v tom spočíva zlý úmysel žalovanej a rozpor s jeho oprávnenými záujmami a navyše sudca má zák. zvýšenú ochranu osobnostných práv, keď podľa § 34 ods.7 zák. o sudcoch a prísediacich bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko a zverejňovať jeho súkromie. Napokon k ďalšej námietke žalovanej, že nevie z čoho mal vôbec súd preukázané, že mu zverejnením fotografií vznikla nejaká ujma v súkromí a v akom rozsahu, a že prečo by mu nepostačila morálna satisfakcia a tom smere poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, uviedol, že aké následky spôsobil napadnutý článok, tak to presvedčivo preukázal výsluchmi svedkov, že všetci svedkovia pred súdom zhodne uviedli, že uverili obsahu napadnutého článku, podrobne rozpísali s akými reakciami okolia sa stretli a potvrdili, že všetky reakcie boli negatívne a že sa ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života, či už pracovného, súkromného alebo verejného. Pri preukazovaní následkov považoval za žiaduce ešte dodať, že ak dôjde k zásahu do práva na súkromie, tak žalobcovi ani nevzniká procesná povinnosť preukazovať následky, t.j. že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti (uznesenie 3Cdo/137/2008 NS SR; poznamenal, že toto rozhodnutie je v spise), že ak dôjde k zásahu do osobnostných práv žalobcu cez médiá, tak fyzická osoba má stále nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, že najzávažnejšie sú zásahy, ku ktorým dôjde cez médiá, treba vždy vychádzať z toho, že to má širokú publicitu a také zásahy sú podrobené verejnej mienke, že tento právny názor je vyslovený v rozsudku 1Co/15/97 z 24.6.1998 NS SR a, že odvolanie žalovanej je nedôvodné a je tu len snaha zbaviť sa zodpovednosti za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Ako prílohy pripojil list súdu z 27.10.2011 a účtoval si odvolacie trovy konania 232,06 €.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden z účastníkmi uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 221 ods.1 písm. f) a h) O. s. p. odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, resp. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
Odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký jeho postup, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazu (bez zreteľa na to, či je alebo nie je navrhovaný účastníkmi) nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Súd nepostupoval nesprávne, keď nevykonal listinné dôkazy označené žalovanou v jej odvolaní, lebo skutočnosti, právne významné pre rozhodnutie, boli riadne zistené z ostatných vykonaných dôkazov.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd v podstatnej miere vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že tvrdenie žalovanej, že žalobca sa žalobou podanou v tomto konaní nedomáhal ochrany svojej podobizne, lebo v texte ospravedlnenia sa žiaden zásah do ochrany jeho podobizne nespomína, nemá nijaký právny význam, pretože v žalobe je uvedené, že zverejnením nepravdivých údajov o jeho osobe, obrazových snímok jeho osoby a jeho obydlia došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného života a táto skutočnosť bola posudzovaná pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výške. Rovnako tak skutočnosť, že EČ vozidla na fotografii na str.26 vydania týždenníka Plus 7 dní 40/2004 naozaj nie je čitateľné nemá nijaký právny význam, lebo na spomínanej fotografii vidno žalobcu a vozidlo, ktorého EČ sa nedá prečítať, čo každého čitateľa muselo viesť k záveru, že toto vozidlo patrí žalobcovi, resp., že žalobca má k nemu nejaký vzťah.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
Súd použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
K dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku možno doplniť, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy 20 000 € dostatočne odôvodňujú už skutočnosti, ktoré sú obsahom ospravedlnenia sa žalovanej žalobcovi, podľa rozsudku 12C/87/2007-317 z 8.4.2009, preto okolnosť, že v článku č.40/2004 boli obrazové snímky zachytávajúce rodinný dom žalobcu, jeho vozidlo s čitateľným EČ a tiež jeho osobu z pohľadu od chrbta, nie je pre priznanie náhrady nemajetkovej rozhodujúca a táto náhrada by mu patrila aj vtedy, ak by spomínané snímky v článku neboli.
Žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy 145 969,59 € je zjavne neprimeraná a neodôvodnená, pričom poukazovanie na niektoré prípady politikov, tiež sudcu P. Polku, ktorým bola priznaná podstatne vyššia suma nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní o ochranu osobnosti, nemá v prejednávanej veci žiaden právny význam, lebo súdne rozhodnutia v spomínaných prípadoch nie sú v prejednávanej veci záväzné. Priznaná náhrada 20 000 € je spravodlivá a to aj po zohľadnení tých skutočností, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní výslovne poukazuje.
Čo sa týka trov konania, nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v žalobnom návrhu žiadal priznať trovy konania 13 239,66 € (je to nepochybne zrejmé z petitu žaloby) a žalobca neuvádza nič, čoby by opodstatňovalo záver, že súd priznal náhradu trov konaní v nesprávnej výške.
Pokiaľ žalovaná považovala dôvody priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a to v značnom rozsahu 20 000 € za nepreskúmateľné a tvrdila, že z tohto hľadiska nespĺňa rozsudok ani kritériá zakotvené v § 157 O. s. p., ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný.
Rovnako tak tvrdenie žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti, je iba jeho subjektívnym presvedčením a nie je opodstatnené.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Ani žalobca, ani žalovaná nemali v odvolacom konaní úspech, preto nemajú právo na náhradu jeho trov a odhliadnuc od uvedeného, vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti (opakuje sa v ňom sčasti to, čo žalobca už uviedol v odvolaní a sčasti to, čo bolo uvádzané v konaní na súde prvého stupňa), z toho dôvodu trovy spojené s týmto úkonom by nemohli byť považované za potrebné na účelné uplatňovanie práva.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.