Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Sfk-45-2023.pdf
PDF · 196.51 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sfk/45/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobkyne: AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o., so sídlom Račianska 184/B, 831 05 Bratislava, IČO: 35 918 519, právne zastúpená advokátskou kanceláriou: LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/3126/2014/1042 zo dňa 7. januára 2014, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 S 99/2017-422 zo dňa 9. februára 2023, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“ alebo aj „daň“) za zdaňovacie obdobia január až december 2007, január až december 2008, január až december 2009 a január, marec až december 2010. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia správca dane vyhotovil protokol č. 9104405/5/1113356/2013/Sia zo dňa 22. marca 2013 (ďalej len „protokol“). 2. Prvostupňový orgán na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 9104405/5/4411399/2013/Sia zo dňa 1. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 357.745,80 € za zdaňovacie obdobie apríl 2009. Neuznal pritom žalobkyni uplatnené právo na odpočítanie dane v súvislosti so 4 faktúrami od spoločnosti H. T. KOV s.r.o. za (i) IV. čiastkovú dodávku pizzerie Žilina Tesco podľa dodacieho listu, ktorý k faktúre nebol pripojený, (ii) II. čiastkovú dodávku pizzerie Martin Tesco podľa dodacieho listu, ktorý k faktúre nebol pripojený a (iii) opravu oceľových častí skeletu a strechy pre halu A1 - demontáž a montáž oceľových častí a stavebné práce pre Autosalón + servis HALA A1 - základný pás, obvodový plášť so zateplením, sanita, priečky, obklady, elektro, voda, kúrenie. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/3126/2014/1042 zo dňa 7. januára 2014 (ďalej len „žalované rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 4. K dodaniu pizzerie Žilina Tesco dal žalovaný do pozornosti zistenia prvostupňového orgánu, že žalobkyňa so spoločnosťou H. T. KOV, s.r.o. uzatvorila zmluvu o kúpe kompletného zariadenia predmetnej pizzerie zo dňa 14. novembra 2008 podľa nepredložených dodacích listov, s časom plnenia 12/2008 až 4/2009. Žalobkyňa následne vyfakturovala predaj predmetnej pizzerie dňa 30. apríla 2009 spoločnosti RODUR, s.r.o. K tomuto dodaniu bol priložený dodací list (bez uvedenia cien konkrétnych položiek) - dodané mali byť pult - pizza lopata, otvárač na konzervy, lampa, reflektor, umývadlo,
stoličky, stoly, paraván, výťah, umelý kvet, pult na počítač, skriňa, pec + komín, základná konštrukcia poschodovej nadstavby bez obkladov, výstuže, mezonet, drevené parkety, kamerový systém, EPS, sprinklery, chladiace zariadenie, vzduchotechnika a iné. 5. K dodaniu pizzerie Martin Tesco dal žalovaný do pozornosti zistenia prvostupňového orgánu, že žalobkyňa so spoločnosťou H. T. KOV, s.r.o. uzatvorila zmluvu o kúpe kompletného zariadenia predmetnej pizzerie zo dňa 22. augusta 2008 podľa nepredložených dodacích listov, s časom plnenia 10/2008 až 04/2009. Žalobkyňa následne vyfakturovala predaj predmetnej pizzerie dňa 30. apríla 2009 spoločnosti RODUR, s.r.o. K tomuto dodaniu bol priložený zoznam majetku (bez uvedenia cien) - pult
- pizza, dvojrez, pizza pult, otvárač konzerv, lopata veľká pec, lopata malá - pec, zvonec, pec + komín, dekorácie drevená - pizza pult + bar, reflektor, lampa na stenu, bodové svetlo, zásuvky, stôl, stoličky, bojler, hifi veža, WC - zamestnanci, WC - zákazníci, sprcha, šatňa, dvere kovové vstupné, umývadlo, chladnička, laminátová podlaha, maľba priečok komplet, odsávacia mreža, rozvádzač, kabeláž, v obchodnej jednotke 180 m2, vodomer + rozvod vody, napájanie odpadu od umývadla, kanalizácia, pult
- bar, polica, police - bar, drez, konštrukcia poschodovej nadstavby. 6. Spoločnosť H. T. KOV s.r.o. za roky 2008 a 2009 nepodala daňové priznanie na DPH. V mieste sídla v Košiciach sa nikdy nenachádzala, nenahlásila žiadne prevádzky, nemala zamestnancov, nebola teda preukázaná jej ekonomická činnosť. 7. Prvostupňový orgán dožiadal miestne príslušného správcu dane (Daňový úrad Košice) o vypočutie pána Petra Kotúča, konateľa spoločnosti H. T. KOV s.r.o. v období od 5. apríla 2007 do 18. septembra 2009 (dňa 14. júla 2009 bola predmetná spoločnosť zrušená a následne dňa 19. septembra 2009 vymazaná z obchodného registra). Pán Kotúč sa k sporným obchodom a predloženým faktúram vyjadril tak, že žiadny tovar a ani služby pre žalobkyňu neposkytol ani nezaobstaral, žalobkyňu nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil a ani nepodpísal (podpis na nich nie je jeho), v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol a ani neprijal žiadne peniaze. 8. Konateľ žalobkyne sa vyjadril tak, že pána Kotúča pozná, jeho konateľstvo si overil z obchodného registra, spoločnosť H. T. KOV s.r.o. mala dodať a dodala jednotlivé kusy zariadenia sporných pizzerií. Konateľ žalobkyne nemal pochybnosti o vlastníctve zariadenia spoločnosťou H. T. KOV s.r.o., pretože pán Kotúč a pán Z., ktorý ho sprevádzal, vystupovali ako vlastníci a dali konateľovi žalobkyne príslušné zariadenia k dispozícií. Následne sa žalobkyňa rozhodla, z dôvodu pochybnostiach o rentabilite, predmetné pizzerie predať spoločnosti RODUR s.r.o. 9. Žalovaný poukázal aj na skutočnosti týkajúce sa úhrady vystavených faktúr. Úhrady žalobkyňa realizovala čiastočne na účet spoločnosti PHOTOART s.r.o. K týmto úhradám žalobkyňa predložila oznamovací list od spoločnosti H. T. KOV s.r.o., ktorým táto spoločnosť žalobkyni oznámila uzatvorenie factoringovej zmluvy o postúpení všetkých svojich pohľadávok spoločnosti PhotoArt s.r.o. a žiadala o vykonanie úhrad na jej účet. Ani žalobkyňa, ani spoločnosť H. T. KOV s.r.o. a ani spoločnosť PHOTOART s.r.o. predmetnú factoringovú zmluvu nepredložili (ani na výzvu). Konateľ spoločnosti PHOTOART, s.r.o. síce potvrdil prijatie finančných prostriedkov od žalobkyne, ale nevyjadril sa k dôvodu ich nadobudnutia. Finančné prostriedky neboli ďalej prevedené na iný účet, boli vybraté v hotovosti, pričom spoločnosť PHOTOART s.r.o. pokladničné doklady ani pokladničnú knihu nepredložila. Podľa názoru žalovaného teda nebola preukázaná existencia takejto zmluvy. 10. Ďalšie záväzky boli vysporiadané zápočtom (bez splnenia zmluvných podmienok) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a urovnaní uzatvorenej medzi žalobkyňou (postupca) a spoločnosťou H. T. KOV s.r.o. (postupník) zo dňa 19. augusta 2009. V čl. V uvedenej zmluvy sa uvádza, že postupca a postupník sa dohodli, že zaplatením postúpenej pohľadávky (ktorá vznikla z faktúr, ktorými mala žalobkyňa predať pizzerie spoločnosti RODUR, s.r.o.) zo strany dlžníka (žalobkyne) spoločnosti H. T. KOV, s.r.o. a zaplatením zmluvnej odmeny (3.333,- €) zaniká záväzok postupcu - žalobkyne voči postupníkovi
- spoločnosti H. T. KOV, s.r.o. Zmluvná odplata/odmena však žalobkyni nikdy nebola uhradená a žalobkyňou preukázaná. Napriek tomu bol vykonaný zápočet. Prvostupňový orgán zistil, že finančné prostriedky, ktorými mala čiastočne plniť svoje záväzky spoločnosť RODUR, s.r.o. následne žalobkyňa posielala na účet spoločnosti PHOTOART, s.r.o. Finančné prostriedky od spoločnosti RODUR, s.r.o. tak žalobkyňa zaúčtovala 2x, raz na úhradu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok a druhý krát ich zaúčtovala na účty s názvom „Katúry Rodur“. 11. Prvostupňový orgán tiež od Daňového úradu Žilina získal odpoveď od TESCO STORES SR a.s. (žiadosť o súčinnosť tretích osôb), že v priestoroch predmetných pizzerii vykonávali podnikateľskú činnosť nasledujúci nájomcovia: V Hypermarkete TESCO Martin: · od 27. decembra 2001 spoločnosť DUET MB, · od 15. júna 2004 do 15. júna 2009 spoločnosť EUROTECH SLOVAKIA,
· od 15. júna 2009 do 31. decembra 2011 spoločnosť RODUR, V Hypermarkete TESCO Žilina: · od 7. novembra 2001 spoločnosť DUET MB, · od 15. apríla 2009 do 15. júna 2009 spoločnosť EUROTECH SLOVAKIA, · od 15. júna 2009 do 31. decembra 2011 spoločnosť RODUR. 12. K odpovedi TESCO STORES SR, a.s. bola pripojená fotokópia čestného prehlásenia o vlastníctve stavieb a zariadenia zo dňa 26. marca 2009, v ktorom Ing. Marián Brichta (konateľ spoločnosti DUET MB s.r.o. od 29. júna 2001 do 19. októbra 2005) vyhlásil, že k 24. marcu 2009 sa výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia predmetných pizzerií stal pán Oto Uram (konateľ spoločností EUROTECH SLOVAKIA s.r.o. a RODUR, s.r.o.) 13. Pán Oto Uram bol vypočutý miestne príslušným správcom dane (Daňovým úradom Žilina) a uviedol, že spoločnosť RODUR s.r.o. prevádzkuje sporné pizzerie od 15. júna 2009, ako konateľ inej spoločnosti (EUROTECH SLOVAKIA s.r.o.) prevádzkoval predmetné pizzerie už skôr, zhruba od 15. júna 2004. Žiadna písomná zmluva medzi spoločnosťami DUET MB s.r.o. a EUROTECH SLOVAKIA s.r.o. nebola uzatvorená, keďže spoločnosť DUET MB s.r.o. mala byť rada, že od nich prevzal podlžnosti - voči TESCU asi 1.500.000,- Sk a voči leasingovej spoločnosti BOF a.s. cca 7.400.000,- Sk). Od spoločnosti DUET MB s.r.o. mala spoločnosť EUROTECH SLOVAKIA s.r.o. prevziať vybavenie stavebnej časti - priečky, podlahy, mezonet, WC a dvere. Z leasingovej spoločnosti kuchynské vybavenia a vybavenie samotných prevádzok (stoličky, stoly a pod.). Či išlo o nové zariadenie nevedel uviesť, ale bolo pravdepodobne z roku 2004. Užívanie bolo dohodnuté s Ing. Brichtom, nebolo určené na akú dlhú dobu, s tým, že ak sa vyplatia podlžnosti, nastane odkúpenie zariadenia prevádzok a stavieb cca v roku 2009. So žalobkyňou zoznámil pána Ota Urama Ing. Marián Brichta, jednania prebiehali v sídle žalobkyne za prítomnosti Ing. Brichtu a ten aj pánovi Uramovi oznámil, že vlastníkom vecí v pizzerii je žalobkyňa. 14. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu, že z vyššie uvedeného zisťovania nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že spoločnosť H. T. KOV s.r.o. bola niekedy vlastníkom stavieb a zariadenia v predmetných pizzeriách, a že by ich mohla predať žalobkyni. Žalobkyňa preto podľa názoru žalovaného neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k požiadavke na preukázanie dodávateľa deklarovaných plnení. 15. K stavebným prácam týkajúcim sa stavby a opravy budovy autosalónu a servisu (HALA A1) dal žalovaný do pozornosti zistenia prvostupňového orgánu. Na vykonanie prác bola uzatvorená zmluva o dielo zo dňa 22. augusta 2008, pričom práce mali byť dodané v období od 2. septembra 2008 do 20. apríla 2009. K predmetným službám žalobkyňa nepredložila stavebné povolenie a ani inú dokumentáciu (súpis vykonaných prác, stavebný denník, preberací protokol a pod.). Prvostupňový orgán si preto vyžiadal dokumentáciu od mestskej časti Bratislava - Rača, ktorý predložil kolaudačné rozhodnutie zo dňa 21. januára 2002 k predmetnej stavbe (Autosalón a servis značkových vozidiel Škoda na Račianskej ulici v Bratislave). Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavebné povolenie na predmetnú stavbu bolo vydané dňa 8. marca 1999. Kolaudačné rozhodnutie a stavebné povolenie boli vydané stavebníkovi ROTOS - CREDIT, s.r.o. (dnes spoločnosť AUTO - ROTOS s.r.o.). Tá istá spoločnosť je aj vlastníkom predmetnej stavby. Žalovaný a prvostupňový orgán zohľadnili tiež výpoveď pána Kotúča (konateľa spoločnosti H. T. KOV s.r.o.), absenciu ekonomickej činnosti spoločnosti H. T. KOV s.r.o. a skutočnosť, že v roku 2008 a 2009 nepodala žiadne daňové priznanie k DPH. Úhrada vystavených faktúr bola riešená zápočtom na základe zmluvy zo dňa 19. augusta 2009. 16. Stavba autosalónu a servisu na Račianskej ul. 184, Bratislava teda bola postavená v roku 1999, skolaudovaná v roku 2022 a stavebníkom bola iná spoločnosť - AUTO - ROTOS s.r.o., ktorá je aj vlastníkom stavby. Konateľ žalobkyne navyše vypovedal, že mu nie je známe, že by žalobkyňa mala nejakú nehnuteľnosť v nájme a nájom ani nemala zaúčtovaný v účtovnej evidencii. Žalovaný sa aj v tejto veci preto stotožnil s prvostupňovým orgánom v tom, že žalobkyňa ani v prípade stavebných prác nepreukázala, že tieto boli dodané deklarovaným dodávateľom. 17. Žalovaný nad rámec zistení prvostupňového orgánu zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázaní hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane (vrátane podmienky, že tovary a služby boli dodané od deklarovaného dodávateľa) ťaží primárne daňový subjekt, pričom žalobkyňa v predmetnej veci svoje dôkazné bremeno neuniesla. Žalovaný neuznal ani argumentáciu žalobkyne dobromyseľnosťou. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že medzi ňou a spoločnosťou AUTO - ROTOS s.r.o. mohlo dôjsť k nevýslovnému (konkludentnému) uzavretiu zmluvy o výpožičke, žalovaný dodal, že až zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec bezodplatne po dohodnutú dobu užívať. Bez uzatvorenej zmluvy o výpožičke nemá vypožičiavateľ právo vec užívať. II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
18. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) a žiadala, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 19. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala hodnotenie výsluchu konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. zo strany daňových orgánov. Tieto totiž nebrali do úvahy dôkazy a argumenty predložené žalobkyňou - (i) výpoveď konateľa žalobkyne, že pána Kotúča pozná a jeho postavenie si overil v obchodnom registri, (ii) na vykonanie zápisu v obchodnom registri musel pán Kotúč podať návrh alebo plnomocenstvo pre tretiu osobu podpísať u notára (§ 5 ods. 3 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), (iii) písomné dôkazy o obchodnej účasti pána Kotúča v obchodoch so žalobkyňou (faktúry, zmluvy, na ktorých bol jeho podpis a najmä v časti podpisu pána Kotúča, notársky overená zmluva o postúpení pohľadávky a urovnaní zo dňa 19. augusta 2009). S týmito tvrdeniami sa príslušné orgány ani náležite podľa žalobkyne nevysporiadali. 20. Ďalej žalobkyňa zastávala názor, že v predmetnej veci nie je sporné, že plnenie (tovar a služby) existuje. Sporné bolo len to, že (či) ho dodal konkrétny dodávateľ - spoločnosť H. T. KOV s.r.o. Takáto podmienka však podľa žalobkyne z právneho poriadku nevyplýva, rovnako ako podmienka preukázania riadneho splnenia daňovej povinnosti zo strany deklarovaného dodávateľa. Nerelevantné sú tak zistenia, či spoločnosť H.T.KOV s.r.o. vykonávala ekonomickú činnosť alebo podávala daňové priznania, ak o tom žalobkyňa ani nemohla vedieť. Svoje názory žalobkyňa opiera o rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Optigen Ltd, C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd C-353/03, Bond House Systems Ltd C-484/03. Navyše žalobkyňa predložila všetky dostupné dôkazy, aby preukázala, že predmetné dodávky tovarov a služieb jej dodala spoločnosť H.T.KOV s.r.o. Úhrady vykonala žalobkyňa spôsobom dohodnutým so spoločnosťou H.T.KOV s.r.o., pričom jej rozhodnutie uzatvoriť factoringovú zmluvu so spoločnosťou PHOTOART s.r.o. musela žalobkyňa rešpektovať. Žalobkyňa k správnej žalobe priložila tiež zápisnicu o výsluchu obvineného (Ota Urama) ČVS: ORP-329/3-OEK-ZA-2012 zo dňa 23. apríla 2013, ktorá má dokazovať, že pri kontrole predmetného zariadenia pizzerií (pri jeho predaji) boli Ing. Anton Rozbora, Ing. Marián Brichta a pán Oto Uram. 21. K spornej dodávke stavebných prác a opráv na budove autosalónu a servisu HALA A1 žalobkyňa dala do pozornosti, že daňovým orgánom už opakovane predložila stavebné povolenie, stavba bola riadne povolená, skolaudovaná, práce reálne vykonané a vyfakturované. Žalobkyňa síce nemala k dispozícii súpis vykonaných prác, avšak bez ich vykonania by stavba nemohla byť skolaudovaná. Kolaudačné rozhodnutie k stavbe bolo vydané dňa 16. apríla 2008. Vydanie predmetného rozhodnutia preto dokazuje, že súpis prác existoval rovnako ako stavebné denníky. 22. Žalobkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že hoci k samotnej hale nemá uzatvorený nájomný vzťah, má vlastníctvo k nehnuteľnosti - pozemku, na ktorom je hala postavená. Tento vzťah vznikol na základe zmluvy o predaji časti podniku, ktorú uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou AUTO - ROTOS s.r.o. Tento právny stav preto, podľa názoru žalobkyne, po dohode s predávajúcim, zakladal jej oprávnenie zabezpečiť stavebné práce vo vzťahu k predmetnej budove. Žalobkyňa tiež argumentovala, že medzi ňou a spoločnosťou AUTO -ROTOS s.r.o. došlo k uzatvoreniu zmluvy o výpožičke, ktorá môže byť uzatvorená aj ústne a konkludentne. Príslušné orgány pritom žalobkyni nevyčítali, že by v predmetnej nehnuteľnosti nevykonávala činnosť a nespochybňovali samotné vykonanie stavebných prác. 23. Správny súd rozsudkom č. k. 6 S 53/2014-116 zo dňa 6. júla 2016 zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1 Sžfk 15/2016 zo dňa 8. júna 2017 zrušil predchádzajúci rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol: „43. S týmto výkladom judikatúry Súdneho dvora na skutkový stav, ako je v preskúmavanej veci samej, kasačný súd nemôže súhlasiť. Predovšetkým správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v teréne vyhľadávať, kto, ako a kde dielo vyhotovil, resp. vo vzťahu k dodanému tovaru aj jeho zamýšľanú a aktuálnu využiteľnosť. Identifikovať, t.j. presne opísať a preukázať spôsob, zhotoviteľa diela a miesto, kde sa nachádza predmet zdaniteľného obchodu, poprípade u dodania tovaru preukázanie jeho nadobudnutia a využívania na ekonomickú činnosť je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku primárnou procesnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, nakoľko týmto potvrdzuje hodnovernosť údajov uvedených v daňovom priznaní. Preto doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Maks Pen (sp.zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. 44. Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho dvora (sp.zn. C-18/13, marginálny bod č. 25) neodmysliteľne a kumulatívne spája so vznikom práva platiteľa na odpočítanie dane je, že žalobca, ako osoba dotknutá zdaniteľným obchodom, musí byť
- jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice,
- jednak využíva uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a
- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. 45. Pokiaľ splní daňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté, t.j. vzniklo. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je podľa Súdneho dvora dôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane uplatnenia už vzniknutého práva na odpočet DPH. Preto bolo povinnosťou správneho súdu preveriť splnenie základných podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom na vznik práva na odpočítanie dane a následne, či si aj žalobca podaním daňového priznania toto právo v súlade s uvedeným právnym poriadkom uplatnil, t.j. preveriť súlad údajov došlej faktúry so skutkovými zisteniami správcu dane vo vzťahu k reálnosti zdaniteľného obchodu... 46. Kasačný súd má zo skutkových záverov správcu dane jednoznačne preukázané, že správny súd v preskúmavanej veci nemal pristúpiť k aplikácii úniového práva prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora, ale naopak nekolízny právny stav v preskúmavanej veci nasvedčoval aplikácii dotknutých ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z... 47. Medzi základné právne skutočnosti, ktoré zák. č. 222/2004 Z.z. spája so vznikom práva na odpočítanie dane, patrí vznik daňovej povinnosti u dodávateľa tovaru (v preskúmavanej veci ide nielen o stavbu ale aj o súbor nezameniteľných vecí, ktoré spolu vytvárajú osobitne využiteľné zariadenie pizzerie), s čím sa spája dôkazné bremeno žalobcu preukázať nadobudnutie tovaru od označeného platiteľa, ktorý vystupuje v úlohe jednoznačne identifikovateľného dodávateľa tovaru. Následne je nutné zobrať do úvahy aj skutkové zistenia, ktoré môžu preukázať, že žalobca ako daňový subjekt ním deklarovaný a existujúci tovar legálne užíva nielen v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ale aj v súlade s inými právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu plynie príjem z ekonomickej činnosti. 48. Avšak správca dane prostredníctvom daňového spisu k posúdeniu možnosti dodávateľa žalobcu vlastnými finančnými a personálnymi prostriedkami vyhotoviť stavbu v zmysle zmluvy o dielo na zhotovenie stavby z 20.03.2006 prostredníctvom miestneho zisťovania predkladá dôkazy (zápisnice z miestneho zisťovania), ktoré spochybňujú splnenie vecných a formálnych podmienok vykonania hore opísaných zdaniteľných obchodov (viď bod č. 4) v termíne 03.04.2009 (zariadenie pizzeria Žilina), v termíne 08.04.2009 (zariadenie pizzerie Martin) ako aj v období od 02.09.2008 do 20.04.2009:
- konateľ Peter Kotúč žiadny tovar ani služby pre žalobcu neposkytol, ani nezaobstaral,
- spoločnosť žalobcu nepozná,
- nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti,
- faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho,
- v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze,
- dodávateľ stavby hlásenie k zamestnaneckej dani podal len za roky 2004 a 2005,
- od roku 2006 až do svojho výmazu z obchodného registra dodávateľ stavby nepodal žiadne ročné hlásenia, ktoré by preukázali jeho ekonomickú činnosť ako aj že uznesením Okresného súdu Košice I. sp.zn. 27 Cbr 152/07-41 zo dňa 18. februára 2009 bola spoločnosť H.T.KOV s.r.o. (dodávateľ stavby) vymazaná z obchodného registra. 49. Hore uvedené skutočnosti, a to najmä „ex offo“ výmaz dodávateľskej spoločnosti z obchodného registra takmer 2 mesiace pred tým, čo mal dodávateľ žalobcu zrealizovať s plným podnikateľským nasadením svojich technických a personálnych zdrojov komplexné dokončenie dodaní údajne svojich zariadení pizzerií (viď bod č. 4 ods. 1 a 2) a vyhotovenie diela v rozsahu vymedzenom v bode 4 ods. 3 (i) rozsudku, pre kasačný súd predstavujú skutkové prekážky pre logický záver o reálnosti takýchto zdaniteľných plnení (dôkaz opaku). 50. Pokiaľ žalobca poukazuje na overený podpis pána Kotúča, resp. jeho vedomý zápis do obchodného registra vo funkcii konateľa spoločnosti, kasačný súd uvedenú argumentáciu nemôže vyhodnotiť ako relevantnú pre spochybnenie jeho celej výpovede zo dňa 11.04.2012 aj z toho dôvodu, že v zmysle prílohy č. 79 spisu správcu dane sa mala zmluva o urovnaní podpisovať dňa 19.08.2009, čo opätovne vzhľadom na hore uvedený výmaz spoločnosti z obchodného registra otvára otázku logických súvislostí a účinkov tohto právneho úkonu... 52. Tiež pozornosti kasačného súdu neuniklo, že žalobca nepredložil správcovi dane relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej a inej dokumentácie (najmä projekt stavby a inú relevantnú dokumentáciu v zmysle zmluvy o dielo z 22.08.2008 ako aj ustanovenia § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebnú na vydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcií stavieb,
rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník, ktorý bol podľa vyjadrenia X.. O.. F. riadne vedený v rozsahu vymedzenom v § 46d stavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel dodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola dohodnutá v zmluve o dielo... 55. Správny súd sa k takto zistenému skutkovému stavu vôbec nevyjadril a naopak tieto zistenia s neodôvodneným odkazom na judikatúru Súdneho dvora odmietol. Preto až po vyhodnotení relevancie skutkového stavu zisteného žalovaným a na základe preverenia zákonných podmienok na priznanie a uplatnenie práva na odpočítanie dane mohol správny súd vysloviť záver, či žalobca nielenže existenciu stavby ale aj jej využitie v čase daňovej kontroly relevantným spôsobom preukázal, a aké dôsledky pre žalobcu z toho budú vyplývať. Nakoľko tak správny súd nekonal, je oprávnený dôvod kasačnej sťažnosti, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec.“ 24. Správny súd rozsudkom č. k. 6 S 99/2017-422 zo dňa 9. februára 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol a zamietol tiež návrh žalobkyne na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. 25. Správny súd v napadnutom rozsudku akcentoval svoju viazanosť záväzným právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 15/2016 zo dňa 8. júna 2017 a prevzal jeho skutkovú a právnu argumentáciu (bod 23 tohto rozsudku). Nad rámec týchto záverov poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa dôkazného bremena, ktoré v daňovom konaní vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zaťažuje prioritne daňový subjekt. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa v predmetnej veci neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k dodávateľovi deklarovaných obchodných plnení. 26. K návrh na prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania správny súd uviedol, že sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že právna úprava Európskej únie v predmetnej veci nie je jednoznačná. Keďže však rozhodnutie správneho súdu bolo determinované právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bol správny súd viazaný, návrh na prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania zamietol (body 37 až 40 napadnutého rozsudku). III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde 27. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa - sťažovateľka kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a z dôvodu procesného pochybenia podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Žiadala zmeniť napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného a vec mu bude vrátená na ďalšie konanie. 28. Podľa názoru sťažovateľky sú v predmetnej veci rozhodujúce 3 skutkové a právne otázky: · existuje zdaniteľné plnenie týkajúce sa zmluvy medzi žalobkyňou a spoločnosťou H.T.KOV s.r.o.? · má právo Európskej únie vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma? · preukázali daňové orgány, že sťažovateľka vedela alebo mala a mohla vedieť, že dotknuté plnenia mohli byť súčasťou daňového podvodu? 29. Čo sa týka prvej otázky sťažovateľka konštatuje, že správca dane a žalovaný nikdy nespochybnili existenciu zdaniteľného obchodu, resp. s ním spojených plnení (tovarov a služieb). Tento sa stále nachádza na svojom mieste a je kedykoľvek preskúmateľný. Podľa názoru sťažovateľky bola preukázaná aj nedôveryhodnosť (rozpornosť) výpovede konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o., keďže (i) konateľ sťažovateľky vypovedal, že ho osobne pozná, (ii) jeho postavenie ako konateľa bolo overiteľné z obchodného registra, (iii) návrh na zapísanie do obchodného registra musel byť podpísaný u notára potvrdzujúceho identitu konateľa, (iv) existujú písomné dôkazy o účasti konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. na sporných dodávkach. Pre sťažovateľku je nepochopiteľné, prečo pri takomto type pochybností o výpovedi pána Kotúča nebol vypočutý notár osvedčujúci jeho podpis - S.. C.. 30. Pokiaľ správny súd poukázal na skutočnosť, že došlo k zrušeniu spoločnosti H.T.KOV s.r.o. uznesením zo dňa 18. februára 2009, podľa sťažovateľky to neznamená zánik jej právnej subjektivity, keďže ten je viazaný až na výmaz z obchodného registra, ku ktorému malo dôjsť dňa 19. septembra 2009 (§ 68 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov). V medziobdobí tak mohla predmetná spoločnosť vstupovať do obchodných vzťahov. 31. Pokiaľ daňové orgány v predmetnej veci poukazovali na skutočnosť, že nehnuteľnosť, ktorej sa týkala zmluva o dielo, nebola vo vlastníctve sťažovateľky, táto poukázala na skutočnosť, že sťažovateľka ako aj AUTO ROTOS s.r.o. sú personálne prepojené a majú to isté sídlo. Sťažovateľka preto bola oprávnená bezodplatne využívať a investovať do tejto nehnuteľnosti so súhlasom vlastníka. Zmluva o výpožičke nevyžaduje písomnú formu. Úhrady za všetky plnenia boli realizované tiež v súlade s právnym poriadkom.
32. Odkazujúc na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Sžfk 15/2020 zo dňa 30. júna 2022, publikované ako ZNSS 23/2022) a Súdneho dvora Európskej únie (vo veci Maks Pen, C-18/13 zo dňa 13. februára 2014 a iné) sťažovateľka dospela k názoru, že právo na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak zdaniteľné obchody vôbec neprebehli (teda neexistuje plnenie) alebo tieto obchody síce prebehli, ale sú prepojené s daňovým podvodom, o ktorom daňový subjekt vedel alebo mal a mohol vedieť. Tieto okolnosti v predmetnej veci nenastali. 33. Vo vzťahu k druhej nastolenej otázke sťažovateľka obšírne cituje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a uzatvára, že európske právo je aplikovateľné na predmetnú vec, pričom argumentácia v tom smere, že ustanovenia európskeho práva možno aplikovať iba v prípade kolízie právnych poriadkov, neobstojí. 34. Vo vzťahu k tretej otázke a s odkazom na ZNSS 23/2022 a rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében a Dávid, C-80/11 zo dňa 21. júna 2012, sťažovateľka argumentuje, že v predmetnej veci nebol preukázaný daňový podvod, resp. nebolo preukázané, že by sťažovateľka vedela alebo mala a mohla vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. 35. Sťažovateľka v ďalších častiach svojej kasačnej sťažnosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Afs 334/2017 zo dňa 23. marca 2022, rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s.r.o. zo dňa 9. decembra 2021, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 15/2020 zo dňa 30. júna 2022, či rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022 a sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022. Z tejto judikatúry vyvodila, že identifikácia dodávateľa na faktúre je len formálnou podmienkou uplatneného práva na odpočítanie dane a absencia jej splnenia nemôže mať za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane. 36. Sťažovateľka argumentuje, že jediným dôvodom nepriznania práva na odpočet dane v predmetnej veci bolo spochybnenie schopnosti vystavovateľa faktúry dodať predmet zdaniteľných obchodov. V tomto smere sťažovateľka navrhla správnemu súdu, aby predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Správny súd tieto otázky nepredložil a ani o tomto návrhu sťažovateľky nerozhodol, v čom sťažovateľka vidí porušenie jej procesných práv podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 37. Na záver svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby vec bola predložená veľkému senátu (pri odchýlení sa od jej iných vecí, ktoré skončili zamietnutím jej žalobných návrhov či kasačných sťažností), prípadne aby bolo iniciované konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v tom smere: · Je v súlade so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006..., pokiaľ je uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe podmienené splnením povinnosti zdaniteľnej osoby preukázať, že zdaniteľné plnenie, ktoré prijala, jej poskytla iná konkrétna zdaniteľná osoba? · V prípade kladnej odpovede a ak zdaniteľná osoba uvedenú dôkaznú povinnosť nesplní, možno odoprieť právo na odpočítanie dane na vstupe bez toho, aby daňové orgány preukázali, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že nadobudnutím tovaru alebo služieb sa zúčastňuje na daňovom podvode? 38. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj žalovaný, ktorý navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Stotožnil sa s napadnutým rozsudkom a jeho odôvodnením. Tri otázky, ktoré v predmetnej veci nastolila sťažovateľka, považoval žalovaný za irelevantné pre túto vec. V predmetnej veci nepreukazoval správca dane a ani žalovaný daňový podvod, keďže zo strany sťažovateľky neboli preukázané hmotnoprávne podmienky uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Predloženie veci veľkému senátu či položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie považoval sťažovateľ za nedôvodné. 39. Sťažovateľ podaním doručeným kasačného súdu dňa 31. júla 2024 poukázal na porušenie práva vlastniť majetok, pokojne ho užívať a nakladať s ním. Podľa sťažovateľa správny súd aproboval konanie správcu dane, ktoré umožňuje bez ďalšieho odoprieť právo odpočítať DPH a to bez toho, aby skúmal, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa jeho dodávateľ alebo ostatné subjekty v dodávateľskom reťazci dopustili daňového podvodu. V prejednávanej veci správca dane nepotvrdil a ani nespochybnil to, že by predmet zdaniteľného obchodu neexistoval, sústredil sa na osobu dodávateľa. Správca dane zaťažil sťažovateľa neprimeraným bremenom na preukázanie skutočností iných osôb (dodávateľa), pričom tieto skutočnosti majú preukazovať tieto iné osoby. Odkázal na výklad Európskeho súdu pre ľudské práva (pozn. kasačného súdu: bez bližšej špecifikácie rozhodnutia), podľa ktorého v prípade neexistencie akéhokoľvek náznaku priamej účasti jednotlivca na podvodnom zneužívaní dodávateľského reťazca, nemožno daňový subjekt sankcionovať za činnosti alebo nečinnosti dodávateľa, nad ktorými nemá žiadnu kontrolu. Vo zvyšku sa sťažovateľ v celom rozsahu pridržal kasačnej sťažnosti.
40. Po predložení veci kasačnému súdu bola vec sp. zn. 3 Sfk 45/2023 pridelená do senátu 3 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. IV. Posúdenie kasačného súdu 41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP účinného do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 42. Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť právne názory správneho súdu v rozsahu, či závery žalovaného a správcu dane o tom, že sťažovateľka neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu materiálnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov, vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci. Súčasne mal kasačný súd posúdiť aj význam procesnej vady týkajúcej sa rozhodnutia o neiniciovaní prejudiciálneho konania zo strany správneho súdu. IV.1. K právnemu posúdeniu týkajúcemu sa dôkazného bremena a záverov daňového konania 43. V súvislosti s nastolenou otázkou dáva kasačný súd do pozornosti, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). 44. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“), § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v príslušnom znení (ďalej len „zákon o DPH“), ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, § 51 ods. 1 zákona o DPH, či rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27). 45. Slovenská republika je jednou z krajín, ktoré si uplatňujú výnimku podľa čl. 287 Smernice, v kontexte ktorej niektoré zo zdaniteľných osôb podľa čl. 9 ods. 1 Smernice oslobodzuje od dane z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 1 zákona o DPH). Preto sa hmotnoprávna podmienka preukázania statusu dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) Smernice mení na požiadavku preukázania statusu dodávateľa ako platiteľa dane (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o DPH). Platiteľom dane je pritom osoba registrovaná pre daň
z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 3 zákona o DPH). Podmienka dodania tovaru/služby platiteľom dane ako podmienka priznania práva na odpočet dane je pritom zrejmá aj z § 49 zákona o DPH . 46. Kasačný súd dodáva, že podmienka uplatneného práva na odpočítanie dane - status odberateľa a dodávateľa ako platiteľov dane predstavuje jednu z kľúčových podmienok, ktoré umožňujú zabezpečiť princíp neutrality DPH. Predstavujú totiž garanciu prenosu daňovej povinnosti v rámci obchodného reťazca na ďalší subjekt s daňovom povinnosťou, s čím je spojená refundácia splnenej daňovej povinnosti na strane daňového subjektu uplatňujúceho si právo na odpočítanie dane. 47. V súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou kasačný súd zdôrazňuje, že správcom dane a žalovaným deklarovaným dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov sťažovateľky so spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. bolo neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu identity dodávateľa deklarovaných tovarov a služieb. 48. Kasačný súd konštatuje, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali, že sťažovateľka nepreukázala, že jej tovary a služby boli dodané deklarovaným dodávateľom (resp. dodanie od deklarovaného dodávateľa bolo spochybnené), spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o DPH. Takto vymedzeným dôvodom nepriznania odpočítania dane sťažovateľke bol pritom tak správny súd ako aj kasačný súd viazaný. 49. Vychádzajúc z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie dáva kasačný súd do pozornosti, že členské štáty Európskej únie sú oprávnené vnútroštátnym právom uložiť daňovým subjektom aj iné povinnosti, ako tie, ktoré ustanovuje Smernica, za účelom riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Takéto opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie určených cieľov a ich limitom je prísny zákaz uplatňovania takých opatrení, ktoré systematicky spochybňujú právo na odpočítanie DPH a princíp neutrality DPH ako taký (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 32; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 44; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, body 55 - 57, vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 28). 50. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 51. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami,
nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „Daňový poriadok“) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). 52. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022). 53. Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, aj v prospech daňového subjektu (§ 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku). 54. Kasačný súd preto zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/ zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). Rovnako platí, že pri preukazovaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dobrá viera daňového subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17, zo dňa 27. júna 2018), v prípade preukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva zo strany daňových orgánov je tomu naopak. 55. Z hľadiska požiadavky preukázania vynaloženia primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu je potrebné uviesť, že toto je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58). 56. Aplikujúc doteraz uvedené na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že v predmetnej veci je v zásade potrebné rozlišovať dve situácie týkajúce sa dvoch typov spochybnených obchodov sťažovateľky
so spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. - (i) dodávku tovarov a úprav týkajúcich sa zariadení sporných pizzerií v Žiline a Martine (dodávka zariadenia pizzerií), (ii) dodávku stavebných prác v súvislosti s autosalónom a servisom HALA A1. K spochybneným dodávkam zariadenia pizzerií v Žiline a Martine 57. Kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom v tom, že orgánom finančnej správy sa podarilo vzniesť dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane z obchodov týkajúcich sa dodávky zariadenia pizzerií v Žiline a Martine. 58. Pochybnosti správcu dane a žalovaného spočívali v tom, že (i) konateľ spoločnosti H.T.KOV s.r.o. (deklarovaného dodávateľa) poprel výkon ekonomickej činnosti predmetnou spoločnosťou, realizáciu obchodov so sťažovateľkou; (ii) z listu spoločnosti TESCO STORES SR, a.s. vyplynulo, že sťažovateľka nikdy nebola prevádzkovateľkou predmetných pizzerií a ani spoločnosť H.T.KOV s.r.o. (čo popiera vyjadrenie konateľa sťažovateľky o podnikateľských zámeroch v súvislosti s predmetnými prevádzkami a neskorším predajom z dôvodu nerentabilnosti); (iii) z výpovede pána Ota Urama, konateľa spoločností RODUR s.r.o. a EUROTECH SLOVAKIA s.r.o. (ktoré boli prevádzkovateľom predmetných pizzerií podľa vyjadrenia spoločnosti TESCO STORES SR, a.s. približne od roku 2004) vyplynulo, že zariadenie a úpravy pizzerií v nich boli asi od roku 2004, hoci deklarované plnenia zariadení mali byť podľa predložených faktúr realizované/dodané až v roku 2008/2009 žalobkyni a následne odpredané spoločnosti RODUR, s.r.o.; (iv) skutočnosť, že pán Oto Uram, ako dlhoročný užívateľ predmetného zariadenia, nemal vedomosť o tom, že by malo byť vo vlastníctve spoločnosti H.T.KOV s.r.o., pričom neexistuje žiadny dôkaz o vlastníctve predmetných zariadení spoločnosťou H.T.KOV s.r.o.; (v) vyjadrenie pána Ota Urama, že napriek dlhoročnému užívaniu pizzerií v Žiline a Martine a ich zariadenia o jeho odkúpení rokoval s predchádzajúcim nájomcom predmetných podnikov a užívateľom predmetných zariadení - konateľom spoločnosti DUET MB s.r.o. Ing. Mariánom Brichtom a konateľom žalobkyne, nie však s konateľom spoločnosti H.T.KOV s.r.o. - deklarovaným dodávateľom žalobkyne; (vi) úhrada za zakúpený tovar bola sťažovateľkou realizovaná na účet tretej spoločnosti bez toho, aby bola preukázaná existencia faktoringovej zmluvy zo strany sťažovateľky, dodávateľskej spoločnosti H.T.KOV s.r.o. či zo strany spoločnosti nadobúdajúcej pohľadávky - PHOTOART s.r.o.; (vii) sťažovateľka nepredložila dodacie listy, na ktoré sa odvolávajú vystavené faktúry a ktoré by objasnili rozsah dodávok tovarov v nadväznosti na predložené faktúry; (viii) sťažovateľka nepredložila žiadne ďalšie doklady o dodaní sporných zariadení spoločnosťou H. T. KOV, s.r.o. alebo o tom, že išlo o nové/iné zariadenia, ako tie, ktoré v predmetných pizzeriách boli približne od roku 2004 (žiadne doklady o preprave tovarov, preberacie protokoly a pod.). 59. Kasačný súd musí konštatovať, že vyššie uvedené pochybnosti sťažovateľka v daňovom konaní a ani súdnom konaní nevyvrátila. Sťažovateľka sa v podstatnom sústredila len na spochybňovanie vierohodnosti výpovede konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o., a to na tej skutočnosti, že existujú listinné doklady s jeho podpisom (faktúry, zmluvy a pod) a niektoré z nich obsahujú notársky overený podpis. V tomto kontexte môže kasačný súd len uviesť, že aj keby prijal argumentáciu sťažovateľky, nič by to nemenilo na tom, že tento svedok (konateľ spoločnosti H.T.KOV s.r.o.) neuviedol žiadne informácie o deklarovaných obchodoch. Neprihliadnutie na tento výsluch by teda nebolo spôsobilé vyvrátiť ďalšie pochybnosti zistené správcom dane a žalovaným a pomenované kasačným súdom vyššie (bod 57 tohto rozsudku). Naďalej by teda bol dôvodný záver, že dôkazné bremeno sťažovateľka v daňovom konaní neuniesla. 60. Pokiaľ sťažovateľka namietala závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správneho súdu (bod 23 tohto rozsudku), poukazujúce na ex offo zrušenie a výmaz spoločnosti H.T.KOV s.r.o., kasačný súd jej dáva za pravdu v tom, že v medziobdobí medzi zrušením (18. februára 2009) a výmazom spoločnosti z obchodného registra (19. septembra 2009) spoločnosť H.T.KOV s.r.o. mala právnu subjektivitu, a teda mohla vstupovať do obchodných vzťahov. Nič to však nemení na tom, že išlo o obdobie, v rámci ktorého spoločnosť H.T.KOV s.r.o. mala smerovať k svojmu zániku. Je preto nedôveryhodné deklarovanie uskutočňovania podstatnej/zásadnej obchodnej činnosti predmetnou spoločnosťou v takom rozsahu, ako to bolo v predmetnej veci a ešte v období 2 mesiacov po jej zrušení, navyše bez akýchkoľvek dokladov a dôkazov o tom, že táto obchodná činnosť - dodávky tovarov a služieb - bola uskutočnená (bod 58 tohto rozsudku). Ide teda o skutočnosť, ktorá dokresľuje celý prípad, nie však o skutočnosť, ktorá by bola v predmetnom prípade rozhodujúca. 61. Žalovaným a správcom dane formulované a zistené pochybnosti (bod 57 tohto rozsudku) považuje aj kasačný súd za dostatočné v tom smere, že spochybňujú deklarovaného dodávateľa zariadenia sporných pizzerií uvedeného na faktúrach. Tým, že nebol zistený ani žiadny iný dodávateľ a ani nie je zrejmé, či ide o tovary pochádzajúce (len) od jedného subjektu, nemožno ani s istotou konštatovať, že by predmetný tovar nevyhnutne musel pochádzať od osoby so statusom platiteľa dane podľa § 4
zákona o DPH. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti pritom sama neuvádza žiadne skutočnosti zistené v daňovom konaní, ktoré by mohli dokazovať existenciu neidentifikovaného, skutočného dodávateľa ako osoby so statusom platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH, ani neoznačila iné subjekty (než spoločnosť H.T.KOV s.r.o.), ktoré by týmto skutočným dodávateľom mali byť a ani neprodukovala dôkazy, ktoré by skutočného dodávateľa deklarovaných plnení mohli identifikovať. Správcom dane a žalovaným tak bola spochybnená nielen formálna podmienka uplatneného daňového oprávnenia - správnosť uvedenia skutočného dodávateľa na faktúre, ale aj hmotnoprávna podmienka uplatneného práva - status dodávateľa/dodávateľov ako platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH. K spochybneným dodávkam stavebných prác na autosalóne a servise HALA A1 62. Kasačný súd sa aj v tejto časti stotožňuje so správnym súdom, že orgánom finančnej správy sa podarilo vzniesť dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane z obchodov týkajúcich sa dodávky stavebných prác na stavbe autosalónu a servisu HALA A1. 63. Pochybnosti správcu dane a žalovaného spočívali v tom, že (i) konateľ spoločnosti H.T.KOV s.r.o. (deklarovaného dodávateľa) poprel výkon ekonomickej činnosti predmetnou spoločnosťou, realizáciu obchodov so sťažovateľkou; (ii) na stavbu autosalónu a servisu HALA A1 na Račianskej ulici v Bratislave bolo vydané stavebné povolenie v roku 1999 a kolaudačné rozhodnutie v roku 2002, teda viac ako 7 rokov pred spornými deklarovanými dodávkami stavebných prác od spoločnosti H.T.KOV s.r.o.; (iii) stavebné aj kolaudačné rozhodnutia boli vydané pre iný subjekt - pre spoločnosť AUTO - ROTOS s.r.o. ako stavebníka (teda nie pre spoločnosť H.T.KOV s.r.o. a ani pre sťažovateľku) - skutočnosti (ii) a (iii) vyplývali z odpovede a súčinnosti poskytnutej príslušným stavebným úradom - Mestská časť Bratislava
- Rača; (iv) stavba autosalónu a servisu HALA A1 je na liste vlastníctva zapísaná pre vlastníka AUTO
- ROTOS s.r.o.; (vi) sťažovateľka v daňovom konaní nepredložila súpisy vykonaných prác, stavebné denníky, preberacie protokoly a ani inú dokumentáciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť rozsah vykonaných prác a ich vykonávateľa/dodávateľa, ani neoznačila svedkov, ktorí by mali tieto skutočnosti preukázať. 64. Kasačný súd musí konštatovať, že vyššie uvedené pochybnosti sťažovateľka v daňovom konaní a ani v konaní pred správnym či kasačným súdom nevyvrátila. Pokiaľ sťažovateľka spochybňovala výpoveď konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. a okolnosti súvisiace s ex offo zrušením a výmazom spoločnosti H.T.KOV s.r.o., v tejto časti kasačný súd odkazuje na argumentáciu, ktorú už uviedol v bodoch 59 a 60 tohto rozsudku. Navyše je potrebné dodať, že sťažovateľkou deklarovaný obchodný vzťah spočíval v dodávke väčšieho množstva stavebných prác. Aj keby neprihliadol kasačný súd na výpoveď konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o., nič to nemení na skutočnosti, že sťažovateľka, ani jej deklarovaný dodávateľ nevedeli objasniť, ako a kým (ktorými osobami) boli predmetné stavebné práce vykonané. 65. Pokiaľ sťažovateľka v správnej žalobe poukazovala na skutočnosť, že predmetná stavba, resp. fakturované úpravy neboli skolaudované v roku 2002, ale ďalším rozhodnutím zo dňa 16. apríla 2008, táto skutočnosť by zistené pochybnosti správcu dane a žalovaného nevyvrátila. Kasačný súd dáva do pozornosti, že aj v prípade, ak by správca dane prihliadol na kolaudačné rozhodnutie zo dňa 16. apríla 2008, ide o rozhodnutie vydané 4 mesiace pred tým, ako sťažovateľka uzatvorila zmluvu o dielo na zhotovenie predmetnej stavby zo dňa 22. augusta 2008 a rok pred tým, ako mali byť ukončené stavebné práce podľa zmluvy a predložených faktúr (plnenia mali byť realizované v období od 2. septembra 2008 do 20. apríla 2009) a rok pred tým, ako boli vystavené faktúry (27. apríla 2009 a 22. apríla 2009). Naďalej tak platí, že zmluva o dodaní stavebných prác, deklarované dodanie stavebných prác a jeho fakturovanie sa mali uskutočniť medzi spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. a sťažovateľkou so značným časovým odstupom po tom, ako predmetné práce aj boli reálne uskutočnené a stavba s úpravami skolaudovaná. 66. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že z administratívneho spisu vyplýva (čo nepopiera ani sťažovateľka), že aj kolaudačné rozhodnutie (rovnako ako všetky predchádzajúce stavebné povolenia a kolaudačné rozhodnutia) č. SU-997/2008/IDT zo dňa 16. apríla 2008 bolo vydané pre stavebníka AUTO
- ROTOS s.r.o., teda nie pre sťažovateľku či spoločnosť H.T.KOV s.r.o. 67. Argumentácia uvedená sťažovateľkou tak nespochybňuje žalovaným a správcom dane pomenovanú pochybnosť o tom, že práce, ktoré mala uskutočniť spoločnosť H.T.KOV s.r.o. podľa predložených faktúr, boli uskutočnené už pred podpísaním súvisiacej zmluvy, pričom mali byť uskutočňované (podľa zabezpečených podkladov) v mene iného stavebníka - spoločnosti AUTO - ROTOS s.r.o., ktorý nemá žiadny právny vzťah so sťažovateľkou a spoločnosťou H.T.KOV, s.r.o., a to na budove vo vlastníctve predmetného stavebníka. 68. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že spoločnosti AUTO - ROTOS s.r.o. a sťažovateľka majú rovnakého konateľa, obe spoločnosti sú samostatnými právnymi, ekonomickými aj daňovými subjektami. Vyššie uvedená argumentácia preto pomenované pochybnosti správcu dane a žalovaného nevyvracia. Aj pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že so spoločnosťou AUTO - ROTOS s.r.o. mohla mať uzatvorenú
ústnu a konkludentnú zmluvu o výpožičke, kasačný súd dodáva, že túto skutočnosť sťažovateľka (i) jednak nepreukázala a (ii) na druhej strane táto skutočnosť ani nespochybňuje to, že sťažovateľka nepreukázala, že bola stavebníčkou podľa príslušných vydaných rozhodnutí a stavebníkom nebola ani spoločnosť H.T.KOV s.r.o. 69. Za tohto stavu musí kasačný súd konštatovať, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či vôbec boli stavebné práce podľa uzatvorenej zmluvy z 22. augusta 2008 vykonané, či boli vykonané pre sťažovateľku alebo pre spoločnosťou AUTO - ROTOS s.r.o. a kým vôbec predmetné práce boli vykonané. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či tieto práce (aj keby ich existencia nebola sporná) vykonal priamo stavebník - spoločnosť AUTO - ROTOS s.r.o. alebo neidentifikované tretie osoby (právnické alebo fyzické) alebo spoločne a v akom rozsahu. Nie je tak možné ani ustáliť, kto bol skutočným dodávateľom predmetných stavebných prác a či mal postavenie platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH. Takéto dôkazy totiž nepredložila ani samotná sťažovateľka a ani nevyplývajú z administratívneho spisu. 70. Kasačný súd tiež konštatuje, že sťažovateľka nepredložila ani súpis vykonaných prác či stavebné denníky a ani neoznačila iné dôkazy (napr. svedkov), ktorými by preukázala, že faktúrou a zmluvou deklarované práce boli uskutočnené a boli uskutočnené v mene dodávateľa, ktorý ma postavenie platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH. Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že tieto podklady museli byť k dispozícii príslušnému stavebnému úradu, lebo inak by nevydal kolaudačné rozhodnutie, kasačný súd dopĺňa, že účelom predmetných dôkazov malo byť preukázanie skutočných dodávateľov deklarovaných stavebných prác. Osobu, ktorá stavebné práce skutočne vykonala, pritom stavebný úrad v stavebnom a ani kolaudačnom neskúma. 71. Žalovaným a správcom dane formulované a zistené pochybnosti (bod 63 až 70 tohto rozsudku) považuje aj kasačný súd za dostatočné v tom smere, že spochybňujú deklarovaného dodávateľa stavebných prác uvedených na faktúrach. Tým, že nebol zistený ani žiadny iný dodávateľ a ani nie je zrejmé, či ide o služby pochádzajúce (len) od jedného subjektu, nemožno ani s istotou konštatovať, že by predmetné služby nevyhnutne museli pochádzať od osoby so statusom platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti pritom sama neuvádza žiadne skutočnosti zistené v daňovom konaní, ktoré by mohli dokazovať nevyhnutnosť postavenia neidentifikovaného, skutočného dodávateľa ako osoby so statusom platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH, a ani neoznačila iné subjekty (než H.T.KOV s.r.o.), ktoré by týmto skutočným dodávateľom mali byť, a rovnako neprodukovala dôkazy, ktoré by skutočného dodávateľa deklarovaných plnení mohli identifikovať. Správcom dane a žalovaným tak bola spochybnená nielen formálna podmienka uplatneného daňového oprávnenia - správnosť uvedenia skutočného dodávateľa na faktúre, ale aj hmotnoprávna podmienka uplatneného práva - status dodávateľa/dodávateľov ako platiteľa dane podľa zákona o DPH. K obom spochybneným obchodom 72. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že v ani jednom zo spochybnených obchodných prípadov neidentifikoval neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom. Pochybnosti správcu dane a žalovaného o obchodných prípadoch, ako aj doklady a dôkazy, ktoré boli od sťažovateľky vyžadované, sa týkali výlučne priamych obchodných vzťahov medzi sťažovateľkou - jej dodávateľom (bod 58, 63 až 70 tohto rozsudku). Správca dane a žalovaný tak nezaťažili sťažovateľku dôkazným bremenom vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré neboli pod jej priamym (bezprostredným) vplyvom. Na vec nie je v tomto smere aplikovateľný ani judikát ZNSS 23/2022, keďže sťažovateľke neboli vyčítané pochybnosti týkajúce sa subdodávateľov jej deklarovaného dodávateľa, ale nedostatky týkajúce sa jej priamych obchodných vzťahov. Taktiež tvrdenia o nedostatočných ekonomických či personálnych podmienkach pre realizovanie obchodnej činnosti zo strany deklarovaného dodávateľa - spoločnosti H.T.KOV s.r.o. boli v predmetnej veci len podporné (dokresľujúce celkovú situáciu), neboli rozhodujúce pre závery správcu dane a žalovaného (body 58, 63 až 70 tohto rozsudku). Pre vec nie je rozhodujúca ani sťažovateľkou akcentovaná faktická existencia s vecou spojených tovarov (zariadenie pizzerií v Martine a Žiline) a stavebných prác (postavený autosalón a servis HALA A1), keďže sporným v predmetnej veci bolo, či dodané tovary a služby skutočne pochádzajú od osoby so statusom platiteľa dane. 73. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021 a nadväzujúcu rozhodovaciu činnosť či už Súdneho dvora Európskej únie alebo vnútroštátnych súdov, tieto na prejednávanú vec rovnako nie sú aplikovateľné. Kasačný súd už uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane a preukazovaním daňového podvodu. Obe situácie (nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok či preukázanie daňového podvodu) pritom môžu viesť k neuznaniu uplatneného daňového oprávnenia v daňovom konaní (bod 43 tohto rozsudku). Jednou z hmotnoprávnych podmienok je pritom aj status skutočného
dodávateľa ako zdaniteľnej osoby, resp. platiteľa dane podľa zákona o DPH (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 27; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25). Súdny dvor Európskej únie pritom konštatoval, že je dôkazným bremenom - povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje daňové oprávnenie, preukázať splnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok predmetného práva (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 38, 39; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 33, 34). Takéto preukázanie nie je potrebné vyžadovať len za výnimočnej situácie, keď z vykonaného dokazovania pre správcu dane (aj napriek dôkaznej núdzi na strane daňového subjektu) s istotou vyplýva, splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38, 40). 74. V tejto veci však taká situácia nenastala, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by skutočným dodávateľom bola iná zdaniteľná osoba ako tá, ktorú označila sťažovateľka a žalovaný a ani správca dane nezistili také dôkazy, z ktorých by bolo nepochybné, že neidentifikovaný dodávateľ musel byť len jeden a musel mať postavenie platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH (body 61, 69 a 71 tohto rozsudku). Sťažovateľka tiež neponúkla žiadne také dôkazy, ktoré by umožnili identifikovať skutočného dodávateľa či bez ďalšieho uzatvoriť, že tento musel mať (nevyhnutne) postavenie platiteľa dane podľa § 4 zákona o DPH. Rozhodnutie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021 tak na predmetnú vec nie je aplikovateľné. Rovnako na predmetnú vec nie je aplikovateľná ani rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa daňového podvodu. IV.2. K návrhu na iniciovanie prejudiciálneho konania 75. Pokiaľ sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti namietala, že správny súd nerozhodol o jej návrhu na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, kasačný súd sa s touto námietkou nestotožnil. 76. Kasačný súd dáva do pozornosti, že SSP v zásade nepozná inštitút podnetu/návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany účastníka konania. Pokiaľ účastník konania - sťažovateľka požadovala iniciovanie prejudiciálneho konania a položenie otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, tak žiadala o prerušenie správneho súdneho konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. O tomto návrhu sťažovateľky správny súd rozhodol prvým výrokom napadnutého rozsudku tak, že tento návrh zamietol. Tento svoj postup správny súd odôvodnil v bodoch 35 až 40 napadnutého rozsudku. 77. Preštudujúc odôvodnenie správneho súdu kasačný súd konštatuje, že tento na jednej strane argumentoval nejednoznačnosťou práva Európskej únie aplikovateľného na predmetnú vec, s odvolaním sa na kasačne záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však rozhodol tak, že prejudiciálne konanie neiniciuje. Kasačný súd musí takto formulované odôvodnenie správneho súdu podrobiť kritike. Dáva pritom do pozornosti, že jednou z výnimiek uplatnenia kasačnej záväznosti rozhodnutí vnútroštátnych súdov je existencia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vyjadrujúca odlišný právny názor na vec, ako bol vyjadrený inštančne nadriadeným vnútroštátnym súdom (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 55/2020 zo dňa 30. marca 2022, bod 40). Ak teda príslušný (správny) súd zastáva názor, že existuje nezodpovedaná, nejasná otázka týkajúca sa európskeho práva aplikovateľného na určitý prípad, má takýto súd právo a v prípade konečného súdu, povinnosť, iniciovať prejudiciálne konanie, a to bez ohľadu na dovtedajšie kasačne záväzné právne názory vyjadrené vnútroštátnym súdom vyššej inštancie. Konečnou autoritou pre výklad práva Európskej únie je totiž Súdny dvor Európskej únie. 78. Hoci sa kasačný súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou správneho súdu, na druhej strane dáva do pozornosti, že prejudiciálne otázky, ktoré sťažovateľka navrhovala správnemu súdu ako aj kasačnému súdu spočívajú v podstatnom v otázkach (i) či možno neuznať právo na odpočítanie dane v prípade, ak nebol identifikovaný skutočný dodávateľ plnenia, resp. skutočný dodávateľ je odlišný od dodávateľa uvedeného na faktúre, avšak finančné orgány nepreukázali daňový podvod a vedomosť daňového subjektu o ňom a (ii) či a kto má preukazovať, že plnenie pochádza od osoby, ktorá faktúru vystavila alebo od inej konkrétnej osoby. Takto postavené prejudiciálne otázky boli už Súdnym dvorom Európskej únie zodpovedané v rozhodnutiach vo veciach Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021 a Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, pričom kasačný súd sa im podrobne venoval v bodoch 44 až 46 a 74 tohto rozsudku. Ide teda o otázky Súdnym dvorom Európskej únie už zodpovedané (tzv. acte éclairé), preto nebolo v predmetnej veci potrebné, aby či už kasačný alebo správny súd iniciovali prejudiciálne konanie. Z tohto dôvodu nedostatky odôvodnenia správneho súdu v tomto smere kasačný súd nepovažuje za majúce vplyv na správnosť výrokov napadnutého rozsudku a ani nemajú dopad na právo na spravodlivý proces sťažovateľky ako celok. Z rovnakého
dôvodu kasačný súd sám rozhodol tak, že návrh na prejudiciálne konanie nepodá a návrh sťažovateľky na súvisiace prerušenie kasačného konania zamietol. 79. Kasačný súd na predmetnú vec aplikoval vnútroštátne právo v súlade s výkladovými limitmi nastavenými európskym právom a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, pričom dospel k rovnakým meritórnym záverom ako správca dane, žalovaný, správny súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1 Sžfk 15/2016 zo dňa 8. júna 2017 a obdobne (v medziach podobného) sp. zn. 5 Sžfk 6/2017 zo dňa 29. apríla 2021. Nebol preto ani daný dôvod na predloženie veci veľkému senátu podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP. V. Záver 80. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci, postačujúco odôvodnený a súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu. Nezistil pritom ani také procesné porušenia, ktoré by v celku umožňovali prijať záver, že bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 81. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 82. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.