Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-43-2012.pdf
PDF · 116.54 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/43/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej P., F..E..D.. so sídlom v V. na P. ul. č. XX, IČO: 35 807 598 zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Grösslingovej ul. č. 4 proti povinnému K. Z. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v Z. na U. ul. č. XX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 pod sp.zn. EX 8241/2011 o vymoženie 643,40 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 4.1.2012 č.k. 12Er/626/2011-15 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Z a m i e t a návrh na prerušenie konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti prezentovala názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Uviedla, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom uvedeným v § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak povinný nevyužil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok už nie je možné zvrátiť. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jej názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V prípade,
ak by sa odvolací súd nestotožnil s týmto výkladom žiadala, aby postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznila, že súd môže podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní posudzovať bez návrhu len nedostatky rozhodcovského konania a nie v rozhodcovskom rozsudku. V opačnom prípade by ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní nemali význam, pretože účastník by sa mohol vždy spoľahnúť na revíziu exekučným súdom. Navyše, v prípade takejto revízie je účastník zvýhodnený oslobodením od dôkazného bremena Vyjadrila presvedčenie, že súd môže zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozhodnutia len na návrh. Konštatovala, že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Navyše, v konaní mala výrazne nevýhodné postavenie v dôsledku toho, že je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Navyše, nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemala možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia. Poznamenala, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči nej vymáha. Konštatovala, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože na skutkový stav aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, napriek tomu, že nemajú v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Namietala, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, pretože sa nemali možnosť vyjadriť k vykonaným dôkazom. Poukázala na to, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Namietala, že súd prvého stupňa konštatuje v odôvodnení napadnutého uznesenia aj také skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, čo však nespravil. V poslednom bode podaného odvolania uviedla, že exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie aj to, či je v súlade s dobrými mravmi rozhodcovská doložka, ktorá je podľa jej názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nesúhlasila ani s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa jej názoru nebolo možné podradiť Zmluvu o úvere pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedla, že predmetom úveru sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, a že zmluva nemusela obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov. Poukázala tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Konštatovala, že úrok má sankčný charakter, že pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie, a že je jeho výška primeraná vzhľadom na obchodné riziko, ktoré pri poskytovaní pôžičiek podstupuje. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je podľa jej názoru dôvodné v prípade, keď si povinný nesplnil svoje povinnosti zo zmluvy.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca rozhodol podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak zastavil exekúciu. Pokiaľ oprávnená namietala rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ešte v štádiu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd poukazuje na to, že ak oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011). Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov konania rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z), je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Práve v tomto prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a zostal v rozhodcovskom konaní nečinný, je tu irelevantná. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.3.2012, sp.zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, keď pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, tak ako to oprávnená namietala v odvolaní; exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).
Pokiaľ oprávnená namietala nesprávne právne posúdenie jej vzťahu s povinným ako spotrebiteľského, odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvého stupňa postupoval správne, pretože povinný uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver za účelom jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že nie je označený v žiadnom z
bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaný svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské zmluvy sú pritom také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej Zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, alebo neprijatie návrhu. Navyše podľa výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 25.4.2008 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.), v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 41a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o jej neprijateľnosti, pretože prakticky vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, nakoľko bol spísaný na predtlačenom formulári. Vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, povinný mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010).
K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávnenej a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tejto časti súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa s obsahom listín, za účelom posúdenia splnenia podmienok konania, sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Navyše, podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie, okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto nemožno aplikovať § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. na exekučné konanie, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadala oprávnená.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal odvolacími námietkami oprávnenej týkajúcimi sa povahy úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za posielanie upomienok, pretože ich posudzovanie je vzhľadom na vyššie konštatované právne úvahy nadbytočné.
Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie z 13.8.2012 označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. V ňom žiadal, aby súd pri rozhodovaní o veci vychádzal z tohto návrhu a dôsledne uplatňoval právo Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, t. j. aby sa zaoberal aj rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú v prospech tvrdení oprávnenej. Namietal, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť a nezakladajú práva a povinnosti priamo jednotlivcovi, ale štátu, ktorý musí zosúladiť pravidlá obsiahnuté v smernici s jeho právnym poriadkom. V prípade, ak preberie smernicu do právneho poriadku, má sa aplikovať tento poriadok. Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Vyjadril presvedčenie, že je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prerušil konane a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?“
„2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?“
„3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd poukazuje na to, že rozsah a dôvody odvolania možno podľa § 205 ods. 3 O.s.p. dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci lehota na podanie odvolanie uplynula oprávnenej 17.1.2012 a nová právna argumentácia odvolacích dôvodov bola súdu prvého stupňa predložená až dňa 13.8.2012. Vzhľadom k tomu, že oprávnená nedoručila doplnené dôvody odvolania v lehote na podanie odvolania, súd na ne neprihliadal.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Odvolací súd konštatuje, že predloženie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ) ako základný cieľ sleduje výklad alebo preskúmanie platnosti právneho aktu patriaceho do práva Únie. Potrebu podať návrh na Súdny dvor Európskej únie posudzuje vnútroštátny sudca, pričom nie je povinný vyhovieť žiadosti účastníkov, aby prejudiciálnu otázku položil. Položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ je totiž právom vnútroštátneho súdu, okrem prípadu, ak sa jedná o súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V právnom poriadku Slovenskej republiky to bude zásadne dovolací súd alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Súdny dvor aj z tejto povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku definoval tri výnimky (rozsudok CILFIT zo dňa 06.10.1982). Situácie, kedy súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, nemá povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sú:
1.) otázka nie je relevantná
2.) doktrína „act éclairé“ t.j. ak je otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v analogickom prípade alebo už bola vyriešená judikatúrou Súdneho dvora EÚ
3.) doktrína „act clair“ t.j. ak je uplatňovanie práva EÚ také jednoznačné, že nepripúšťa žiadne pochybnosti.
Prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru Európskej únie pritom musí spĺňať predovšetkým požiadavku relevantnosti a užitočnosti vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá ovplyvňovať jeho výsledok.
Prvá otázka, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku odvolací súd považuje za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak
dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Z uvedených dôvodov je teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
V danom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti práva Európskej únie. Právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.