Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Saz-3-2023.pdf
PDF · 123.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6Saz/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. W. republika, cestovný doklad: V. toho času miesto pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14,078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 17. augusta 2023, o nariadenie prepustenia žalobcu zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca Y. D., nar. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 17. augusta 2023 domáhal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Žalovaný rozhodnutím o zaistení zo dňa 26. júla 2023 č. HCP-BA12-3493-011/2023-AV podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) rozhodol o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej „Nariadenie Dublin III“) z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 26. septembra 2023. Žalobca si taktiež uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania.
2. Žalovaný podľa žalobcu svoje rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že konanie o zaistení bolo začaté z dôvodu, že žiadosť žalobcu o azyl na území Slovenskej republiky bola zamietnutá rozhodnutím Migračného úradu, dublinského strediska č. MU-DS-16-7/2023-Ž zo dňa 21. júla 2023 ako neprípustná a žalobca bude na základe tohto rozhodnutia zároveň odovzdaný na územie Rumunska, pretože krajinou zodpovednou za azylové konanie žalobcu je Rumunsko, ktoré mu udelilo v minulosti vízum. Dňa 05. júla 2023 Rumunsko písomne akceptovalo prevzatie žalobcu späť na svoje územie, čo vyplýva z rozhodnutia Migračného úradu, dublinského strediska č. MU-DS-16-7/2023-Ž zo dňa 21. júla 2023, ktoré v čase vydania rozhodnutia o zaistení žalobcu mal žalovaný k dispozícii.
3. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia žalovaný mal za to, že zaistenie žalobcu môže trvať ešte 6 týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia dublinského strediska o zamietnutí žiadosti o azyl resp. odovzdaní žalobcu je vykonateľné uplynutím lehoty 20 dní na podanie správnej žaloby proti tomuto rozhodnutiu.
4. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že držanie žalobcu v zaistení je v rozpore s Dublinským nariadením III a ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov vo veciach zaisťovania cudzincov za účelom odovzdania do iného členského štátu, pričom napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Žalobca mal za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňa 05. júla 2023 a v tento deň zároveň začala plynúť 6- týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 16. augusta 2023, pričom túto lehotu nebolo možné predĺžiť. V zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej „zákon o azyle“) podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle Správneho súdneho poriadku môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Zdôraznil, že žalobca nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutiu o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Nariadenia Dublin III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 16. augusta 2023. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 21 ods. 3“ nie je možné na danú vec aplikovať. Konštatoval, že v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia žalobou, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu, nariadenia Dublin III, no nesprávne ich vyložil resp. ich nesprávne aplikoval.
6. Na podporu svojho právneho názoru a svojich tvrdení s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III žalobca poukazoval na právny názor kasačného súdu vysloveného v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EU, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť“. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. in. 1Szak/8/2021 z 25. mája 2021. Rovnako poukazoval na výklad ustanovení Nariadenia Dublin III upravujúcich osobitné lehoty zaistenia všeobecnými súdmi (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 6Sa/56/2020) a rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-60/16). Konštatoval, že žalobca je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 16. augusta 2023 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a správnych súdov.
7. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-3493-011/2023-AV zo dňa 26. júla 2023 podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a na základe akceptácie podania vedeného Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“ alebo „Migračný úrad“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, najviac do 26. septembra 2023. Podľa § 88 ods. 5 ZoPC ho umiestnil do Ústavu policajného zaistenia pre cudzincov. Žalovanému bolo dňa 25. júla 2023 doručené rozhodnutie z Dublinského strediska, že podľa § 11 ods. 1 písm. c) zamieta žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko podľa §11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žiadateľa príslušná na konanie o udelenie azylu Rumunská republika. Z uvedeného dôvodu žalovaný začal konanie za účelom vykonania administratívnych úkonov vo veci zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Tú skutočnosť, že žalobca
ako účastník konania ušiel z iného členského štátu, mal žalovaný za dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Žalobca nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že v prípade prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a išiel by do Talianska, pretože nemá kam ísť. Na základe vyjadrenia žalobcu mal žalovaný za preukázané, že aj v prípade prepustenia by nezotrval na našom území, pričom jeho úmysel nezotrvania na území Slovenskej republiky predstavuje v prípade žalobcu reálne riziko úteku.
8. Žalobca do zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní uviedol, že v prípade prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a išiel by do Nemecka, pretože nemá kam ísť. Podľa názoru žalovaného úmysel žalobcu nezotrvania na území Slovenskej republiky predstavuje v jeho prípade riziko úteku, pričom žalovaný nedisponuje iným legitímnym oprávnením na zabezpečenie jeho prítomnosti ako zaistením. Žalovaný zároveň skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu podľa Nariadenia, pričom dospel k záveru, že žalobca je žiadateľom o azyl v rôznych krajinách EÚ, a teda sa na neho nevzťahuje možnosť uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06. júla 2023 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Mal za to, že v prípade rozhodnutia vydaného Migračným úradom pod č. MU-DS-16-7/2023- Ž ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Odo dňa písomnej akceptácie dožiadaného štátu o spaťvzatie žiadateľa o azyl, podľa názoru žalovaného nezačína plynúť žiadna lehota. Spomínaná lehota začína podľa žalovaného plynúť až odo dňa, kedy je Migračným úradom vydané rozhodnutie o vrátení žiadateľa na územie konkrétnej krajiny a nie od akceptácie dožiadaného štátu, k čomu do dňa vydania napadnutého rozhodnutie nedošlo. K žalobným námietkam uviedol, že žalovaný zaistil žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, čo je v súlade s platnou legislatívou na území Slovenskej republiky. Na žalobcu bolo z pohľadu žalovaného hľadené ako na osobu, ktorá je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska, a preto mal za to, že žalovaný vec posúdil správne. Skutkový stav veci bol podľa jeho názoru dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Preto považoval preskúmavané rozhodnutie o zaistení plne v súlade s Ústavou SR, zákonmi a inými predpismi, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
10. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu85), ak existuje značné riziko jeho úteku.
11. K poznámke 85) je uvedené „Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
12. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy, alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
13. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
14. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
16. Podľa kapitoly I. čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
17. Podľa kapitoly I. čl. 2 písm. m) veta prvá Nariadenia Dublin III. „vízum“ je povolenie alebo rozhodnutie členského štátu, ktoré sa vyžaduje pre tranzit alebo vstup s cieľom zamýšľaného pobytu v členskom štáte alebo v niekoľkých členských štátoch.
18. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
19. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
20. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
21. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
22. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
23. Podľa kapitoly III článok 12 ods. 1 Nariadenia Dublin III ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.
24. Podľa kapitoly III článok 12 ods. 4 Nariadenia Dublin III ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.
25. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného
predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
26. Podľa § 46 a ods. 4 zákona o azyle ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
27. Podľa § 46c zákona o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
28. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
29. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
33. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
34. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
37. Podľa § 211 ods. 2 SSP správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
38. Podľa § 213 ods. 2 SSP ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie
správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
39. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
40. Podľa § 225 ods. 2 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
41. Podľa § 225 ods. 3 SSP správna žaloba sa podáva žalovanému.
42. Podľa § 227 ods. 1 SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.
43. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
44. Podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
45. Správy súd v Košiciach ako súd správny v konaní o žalobe vo veciach zaistenia (§ 221-230 SSP) preskúmal žalobu žalobcu o nariadenie jeho prepustenia zo zaistenia v zmysle § 221 ods. 2 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení ako rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej a ďalší obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom prihliadol na stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že podaná správna žaloba je dôvodná a je potrebné nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia.
46. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
47. Predmetom konania je posúdenie existencie zákonných dôvodov na zaistenie ako aj následne držanie žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach a to predovšetkým s poukazom na námietku žalobcu ohľadne porušenia 6- týždňovej lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá začala plynúť odo dňa kedy Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu, teda dňa 05.07.2023, a ktorá uplynula dňa 16.08.2023, pričom túto lehotu nebolo možné predĺžiť.
48. Z administratívneho spisu žalovaného, informačných systémov a zo vstupného pohovoru žalobcu bolo zistené, že žalobcovi bolo dňa 15. marca 2023 Rumunskou republikou vydané vízum platné do 12. júna 2023, na základe ktorého pricestoval dňa 30. apríla 2023 letecky cez Katar do Rumunska, následne približne po troch dňoch sa rozhodol Rumunsko opustiť a mal v úmysle dostať sa do Talianska. Dňa 05. mája 2023 bol zadržaný hliadkou OoPZ Kolárovo, ktorá ho odovzdala žalovanému. Z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky bolo voči žalobcovi dňa 05. mája 2023 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v ten istý deň bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ- HCP-BA12-888/010/2023-AV a zároveň bol rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-888-015/2023- AV zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel administratívneho vyhostenia. Dňa 29. mája 2023 žalobca požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v ÚVZC Sečovce.
49. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je v zmysle kapitoly I čl. 12 určenie kritérií a zodpovednosti na posúdenie žiadosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu v prípade žiadateľa, ktorý je držiteľom povolenia na pobyt. V zmysle čl. 12 ods. 4 za použitia ods. 1 je potom za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie, bez ohľadu na to či ide o povolenie na pobyt platné, alebo jeho platnosť skončila pred menej ako dvomi
rokmi, resp. ide o vydanie víz, ktorých platnosť skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi, a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu. V uvedenej veci bolo žalobcovi vydané Rumunskom vízum platné do 12.06.2023, na ktoré aj žalobca do Rumunska pricestoval.
50. Dňa 05. júla 2023 Rumunská republika písomne akceptovala prevzatie žalobcu v zmysle čl. 12 ods. 2 Nariadenia Dublin III a článkom 3 vykonávacieho Nariadenia Komisie č. 118/2014 Z. z. späť na svoje územie, nakoľko žalobca je držiteľom platného víza, pričom za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný ten členský štát, ktorý toto vízum vydal, v tomto prípade Rumunsko.
51. Žiadosť žalobcu o azyl na území Slovenskej republiky bola zamietnutá rozhodnutím Migračného úradu, dublinského strediska č. MU-DS-16-7/2023-Ž zo dňa 21. júla 2023 ako neprípustná a žalobca tým istým rozhodnutím zároveň rozhodol o odovzdaní žalobcu na územie Rumunska, pretože krajinou zodpovednou za azylové konanie žalobcu je Rumunsko, ktoré mu udelilo v minulosti vízum. Predmetné rozhodnutie žalobca nenapadol správnou žalobou.
52. Rozhodnutím žalovaného č. HCP-BA12-3493-011/2023-AV zo dňa 26. júla 2023, žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 26. septembra 2023 a rozhodol o jeho umiestnení do ÚPZC Sečovce.
53. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
54. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že žalobca je držiteľom platného víza, ktoré vydalo Rumunsko, čím je táto krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Správny súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
55. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1Sza/6/2016 1Sza/8/2015, 10Sza/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
56. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. augusta 2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
57. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska vydaného žalobcovi podľa § 46a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP v spojení s §46c ZoA). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska (§211
ods. 2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejme, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“
58. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
59. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18. júna 2014 v ktorom kasačný súd uviedol, že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.
60. Dňa 05. júla 2023 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 16. augusta 2023. Preto následne držanie žalobcu v zaistení po uvedenej lehote už nie je v súlade s Nariadením Dublin III v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
61. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k.: 1Sža/5/2015 zo dňa 06. februára 2015).
62. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil žalovanému, aby žalobca bola bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
63. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti..