Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_20S-87-2009.pdf
PDF · 151.42 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/87/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a z členov senátu JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Mária Urbanová, v právnej veci žalobcu: Radoslav Mizera, s miestom podnikania Záborského 1686/1, 010 08 Žilina, IČO: 37 597 183, právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom X. XX, XXX XX K., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/228/13683-105136/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, takto jednomyseľne
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, so sídlom Nová u. 13 Banská Bystrica č. I/228/13683-105136/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina I dodatočný platobný výmer č. 694/231/40945/09/Polť z 20.05.2009 z r u š u j e pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a) a e) O.s.p. a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 768,31 € z titulu trov právneho zastúpenia a vo výške 66,- € z titulu súdneho poplatku, všetko na účet právneho zástupcu JUDr. Eugena Kostovčíka do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Daňový úrad Žilina I rozhodnutím č. 694/231/40945/09/Polť zo dňa 20.05.2009 vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty Radoslavovi Mizerovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2007 vo výške 867.343,62 €. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt nakupoval v mesiaci apríl 2007 zlato od spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. Spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. kupovala uvedené zlato od spoločnosti VITOX, s.r.o. Prešov. Spoločnosť VITOX, s.r.o. nakupovala zlato vo forme tehličiek u rakúskej spoločnosti Schoeller Munzhandel GmBH Viedeň, ktorá iné ako investičné zlato ani nepredáva. K týmto obchodom sa vyjadrila konateľka spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. Katarína Kardosová, z ktorej výpovede vyplýva, že zlato preberala od sprostredkovateľa a následne ho bezo zmeny odovzdala daňovému subjektu. Zlato čo nakupovala od spoločnosti VITOX, s.r.o., bolo zlato investičné, potom i zlato, ktoré predávala bezo zmeny muselo byť investičné aj keď to vo faktúrach, ktoré vystavovala pre daňový subjekt, takto nedeklarovala. Následne aj predaj tohto zlata, ktoré uskutočňoval daňový subjekt svojim odberateľom, je predajom investičného zlata. Aj keď daňový subjekt konštatuje, že dodané zlato bolo určené na ďalšie spracovanie, túto skutočnosť daňový subjekt nepreukázal. Na základe toho správca dane neuznal podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 200743, 200746, 200751, 200752, 200753, 200754, 200755 a 200757, v ktorých bol vyfakturovaný predaj investičného zlata vystavených spoločnosťou M&K GLOBAL, s.r.o., pretože pri predaji tohto tovaru nevznikla daňová povinnosť podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Výška neuznaného nároku na odpočítanie je 7.458.697,73 Sk. Ďalšie obchody, ktoré uskutočňoval daňový subjekt boli uskutočnené od spoločnosti ALEXANDRA, s.r.o. Bratislava. Nakupované zlato od tejto spoločnosti bolo deklarované vo faktúrach ako investičné, potom
následne aj predaj tohto zlata, ktoré uskutočňoval daňový subjekt svojim odberateľom bol predajom investičného zlata. Preto správca dane opätovne neuznal daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 20070102, 20070103, 20070104, 20070107, 20070108, 20070110, 20070112, 20070115, 20070116, 20070117, 20070118, 20070119, 20070120, 20070122, 20070124 vystavených spoločnosťou ALEXANDRA, s.r.o., pretože pri predaji tohto tovaru nevznikla daňová povinnosť, Výška neuznaného nároku na odpočítanie dane je 15.259.380,- Sk. Ďalším obchodným partnerom, ktorý dodával daňovému subjektu investičné zlato je spoločnosť SAFINA SLOVAKIA, s.r.o., pričom správca dane taktiež neuznal podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 2007111225, 2007111263, 2007111321, 2007111330, 2007111343 vystavených spoločnosťou SAFINA SLOVAKIA, s.r.o., pretože pri predaji tohto tovaru nevznikla daňová povinnosť. Výška neuznaného nároku na odpočítanie dane je 2.381.197,90 Sk. Skutočnosť, že ide o investičné zlato mal správca dane preukázanú tým, že od daňového subjektu uvedené investičné zlato odkúpil Jozef Kubaščík - K.O.S. Horný Vadičov, ktorý dodal spoločnostiam v ČR dodávku investičného zlata, ktorá pochádzala z dodávok zlata dodaných spoločnosťou SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. Radoslavovi Mizerovi. Vzhľadom na to, že zlato dodané do ČR J. Kubaščíkom bolo dodaním investičného zlata, potom aj nákup tohto zlata uskutočnený Jozefom Kubaščíkom od R. Mizeru a taktiež nákup R. Mizeru so spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. bol dodaním investičného zlata. Spoločnosť SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. získala toto zlato od spoločnosti A Energie, s.r.o. Trnava, pričom zo skladovej evidencie spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. vyplýva, že bolo nakúpené a predané v ten istý deň. Nie je tam zápis o tom, že by bolo vyskladnené do výroby na pretvorenie. Naopak, je tam zápis o dodávateľovi (A Energie, s.r.o.) a odberateľovi (R. Mizera). SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. teda nemala v týchto obchodných prípadoch dostatočný časový priestor na pretvorenie tohto dodaného zlata a zlato na faktúrach nemohla zdaňovať. Ďalej sa správca dane zaoberal faktúrou č. 200740 zo dňa 30.03.2007, z ktorej si daňový subjekt uplatnil DPH na odpočítanie dane v II. štvrťroku roku 2007. Správca dane uviedol, že táto bola uplatnená i v I. štvrťroku roku 2007, a to vo výške 1.028.495,31 Sk (doklad N/166), pričom v II. štvrťroku bola uplatnená vo výške 1.030.436,30 Sk (doklad N/216). Skutočnosť, že neexistujú dve rôzne faktúry č. 200740 potvrdzuje i čestné prehlásenie Kataríny Kardosovej. Správca dane teda neuznal nárok na odpočítanie dane vo výške 1.030.436,30 Sk, ktorú si daňový subjekt uplatnil v II. štvrťroku 2007. Celkovo správca dane znížil nárok na odpočítanie dane za II. štvrťrok 2007 o 26.129.711,93 Sk., t.j. na výšku 826.531,07 Sk. Čo sa týka uplatňovania zdanenia v daňovom priznaní, daňový subjekt nesprávne uplatnil zdanenie, keďže mu vôbec nevznikla daňová povinnosť. Avšak vzhľadom na to, že daň na faktúrach uviedol, vznikla mu povinnosť platiť daň podľa § 71 ods. 6 zák. o DPH. Z číselného zhrnutia výsledkov kontroly potom vyplýva, že daňový subjekt si v daňovom priznaní uplatnil celkom daň 26.705.665,- Sk a na odpočítanie si uplatnil 26.956.243,- Sk. Po úprave daňového priznania po kontrole mu správca dane odpočítal len daň vo výške 827.042,- Sk. Aj vzhľadom na daňovým subjektom deklarovanú daňovú povinnosť potom vlastná daňová povinnosť daňového subjektu predstavuje 25.879,016 Sk, pričom rozdiel dane z pridanej hodnoty predstavuje sumu 26.129.594,- Sk, čo predstavuje 863.343,62 €.
Na odvolanie odvolateľa vo veci rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/13683-105136/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Správny orgán sa stotožnil so skutkovým zistením prvostupňového správneho orgánu, že dodávky zlata daňovému subjektu od spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. boli dodávkami investičného zlata, ktoré je oslobodené od dane z pridanej hodnoty. Z výpovede svedkyne Kardosovej vyplýva, že zlato predávala od sprostredkovateľa a následne ho bezo zmeny odovzdala daňovému subjektu ešte v ten istý deň. Pokiaľ ide o formu zlata a vyjadrenie K. Kardosovej, že zlato bolo vo forme zliatkov tvaru kvádra, pásov a granulátu toto považoval za účelové, lebo ústne pojednávanie s Kardosovou ako svedkom R. Mizeru sa uskutočnilo v čase, keď sa problém investičného zlata riešil na celoslovenskej úrovni a snahou všetkých kontrolovaných daňových subjektov bolo spochybniť údaje na predmetných faktúrach, najmä však formu zlata, ktoré bolo vo faktúrach deklarované v rýdzosti 999,9/1000. Čo sa týka nesprávne fakturovanej DPH na faktúrach vystavených daňovým subjektom, správca dane nebol oprávnený z úradnej moci upraviť nesprávne fakturovanú DPH a určiť ju správne, pretože platiteľ vystavil faktúru, na ktorej uviedol DPH. Opraviť ju môže len sám platiteľ, ktorý faktúru vystavil. Došlo by k porušeniu čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES, keď DPH uvedená na faktúre musí byť zaplatená každou osobou, tzn. že nie je rozhodujúce postavenie tejto osoby (platiteľ, neplatiteľ, nezdaniteľná osoba), ako aj to, či dodávka uvedená na faktúre podlieha DPH alebo je mimo predmetu DPH. V predmetnej veci platiteľ uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od dane uviedol na faktúre vyššiu sumu DPH ako to stanovuje
zákon, preto je povinný túto DPH zaplatiť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH. Ďalej bolo správcom dane správne zistené, že investičné zlato, ktoré odoberal daňový subjekt od spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. faktúrami zo dňa 14.06.2007, 18.06.2007, 25.06.2007, 27.06.2007 a 28.06.2007 je zlato investičné. Uvedené bolo preukázané preverením zmeniteľných obchodov medzi dodávateľom Mizerom a jeho odberateľom Jozefom Kubaščíkom - K.O.S. v roku 2007, keď predmetom dodávok Jozefa Kubaščíka do ČR bolo zlato nakúpené od Radoslava Mizeru. Z výsledku medzinárodného dožiadania vyplýva, že do ČR bolo dodané investičné zlato. Rovnako správne bol zistený skutkový stav aj čo sa týka dodania investičného zlata daňovému subjektu od spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. Jednalo sa o to isté zlato, ktoré R. Mizera predal J.Kubaščíkovi, ktorý toto následne predal do ČR firme SOLITER, a.s. Záver, ku ktorému dospel správca dane potvrdzuje tovarový tok, keď v priebehu dvoch až troch dní bolo zlato dodané od spoločnosti 1. Martinská, s.r.o. Bratislava cez spoločnosť A Energie, s.r.o., SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. R. Mizerovi, J. Kubaščíkovi až do spoločnosti SOLITER, a.s. v ČR. V súvislosti s neuznaním nároku na odpočítanie dane z faktúry č. 200740 odvolací orgán uviedol, že táto je zaevidovaná v peňažnom denníku dvakrát, a to raz pod položkou N/166 a druhýkrát pod položkou N/216. Pod položkou N/166 s dátumom 29.03. je prepočítaná kurzom z 30.03. čo predstavuje DPH 1.028.495.31 Sk, v knihe daňových dokladov od 01.04.2007 do 30.6.2007 sa opätovne nachádza táto faktúra pod položkou N/216 prepočítaná kurzom z 11.04.2009 čo predstavuje sumu 1.030.436,30 Sk. Preto bola faktúra zaradená na odpočítanie do I. štvrťroka 2007.
V zákonom stanovenej lehote podal žalobca správnu žalobu voči rozhodnutiu žalovaného, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ako žalobné námietky uviedol, že tvrdenie správcu dane a žalovaného, že išlo o dodávky investičného zlata, ktoré sú podľa § 67 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je nesprávne. Ak túto skutočnosť tvrdí, k tomu tvrdeniu nesie aj dôkazné bremeno. Túto skutočnosť musí jednoznačne preukázať správca dane. Správca dane, ako i žalovaný bezvýhradne akceptovali faktúry vyhotovené v reťazci dodávateľov a k záverom, že sa jedná o dodanie investičného zlata v požadovanej forme postačovalo len to, že na faktúrach sa formálne deklarovalo dodanie investičného zlata a niekedy postačovalo aj to, že na faktúrach bola uvedená váha zlata rýdzosť. Preto bolo povinnosťou správcu zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Preto záver o tom, že sa jedná o investičné zlato je predčasný a nepotvrdený. Čo sa týka formy investičného zlata, napriek tomu, že Nariadenie Rady ES č. 1777/2005 uvádza, že trh formálne akceptuje zlaté tehly o hmotnosti 1 kg, reálne trh s drahými kovmi zlaté tehly o hmotnosti 1 kg neakceptuje. V ust. § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sa neuvádza, že ide o hmotnosti, ktoré sú uvedené v prílohe č. II Nariadenia Rady ES č. 1777/2005, ale sa výslovne uvádza, že musí ísť o hmotnosti, ktoré akceptuje trh drahých kovov. Smernica Asociácie Londýnskej burzy drahých kovov prestavuje dôkaz, že zlaté tehly, ktoré nakupoval a predával žalobca, nemali hmotnosť, ktorú by akceptoval trh drahých kovov. Ďalšou žalobnou námietkou bolo, že nastala zmena výkladu §-u 67 zák. č. 222/2004 Z.z. bez akejkoľvek jeho legislatívnej zmeny, čo je nezlučiteľné s princípom materiálneho právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Od roku 2004 do roku 2008 daňové orgány nenamietali predaj zlata, ktoré formálne spĺňalo podmienky investičného zlata podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v cenách vrátane dane z pridanej hodnoty a nenamietali odpočítanie dane z nákupu uvedeného zlata, kým v súčasnej dobe túto skutočnosť namietajú. Ďalšou námietkou bolo, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uvádza, že žalobca nakupoval zlato od spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o., ktorá nakúpila investičné zlato od spoločnosti VITOX, s.r.o. Táto ho nakúpila od spoločnosti Schoeller Munzhandel GmBH Viedeň. Žalovaný v rozhodnutí o odvolaní však uvádza, že spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. nakúpila zlato od spoločnosti AVETI, s.r.o., ktorá ho nakúpila od spoločnosti KENGURA, s.r.o. a VELOB, s.r.o. Žalovaný sa o nákupe zlata od spoločnosti ALEXANDRA, s.r.o. vo svojom rozhodnutí nezmieňuje. Taktiež žalobca v žalobe namieta, že z dodatočného platobného výmeru správcu dane nevyplýva, že by faktúra (bez uvedenia jej čísla) bola zaradená na odpočítanie do I. štvrťroka roku 2007. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z dodatočného platobného výmeru správcu dane za I. štvrťrok 2007. Poslednou žalobnou námietkou je, že z textu §-u 71 ods. 6 zákona o DPH jednoznačne nevyplýva, na rozdiel od ust. § 69 ods. 5 citovaného zákona, že platiteľ je povinný platiť daň aj vtedy, ak uvedie vo faktúre daň na plnenie nepodliehajúc dani. Uvedené žalobca namietol aj v odvolaní, s čím sa však odvolací orgán nevyrovnal.
Podaním zo dňa 01.04.2011, doručené Krajskému súdu v Žiline 05.04.2011 žalobca doplnil žalobné dôvody. Namietol nekompletnosť správneho spisu, keď uviedol, že protokol Daňového úradu Žilina 1 č. 694/320/109647/2008/Sim zo dňa 16.12.2008, ako aj zápisnica toho istého daňového úradu č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 08.01.2009 sa v správnom spise nenachádzajú. Ďalej namietal, že
správca dane nebol oprávnený vystaviť nový protokol z 24.03.2009 a taktiež namietal dĺžku daňovej kontroly, ktorá podľa neho mala byť ukončená najneskôr 31.01.2009 a nie 18.05.2009.
Podaním zo dňa 23.05.2011 žalovaný súdu doručil protokol č. 694/320/109647/2008/Sim zo dňa 16.12.2008. Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 08.01.2009 sa v správnom spise - v jeho origináli nachádzala.
Podaním zo dňa 23.05.2011, ako aj podaním zo dňa 17.05.2010 sa k veci vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR. Žalobu žiadalo ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrvalo na skutkových zisteniach správcu dane a právnych záveroch uvedených v prvostupňovom i druhostupňovom rozhodnutí. Čo sa týka doplnenia žaloby uviedlo, že námietky v súvislosti s prekročením lehoty na výkon daňovej kontroly uviedol žalobca až v doplnení k žalobe a preto navrhlo, aby k tejto námietke súd neprihliadal.
Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 20S/87/2009-101 zo dňa 13.09.2011 napadnuté rozhodnutie, ako i prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Súčasne ho zaviazal na náhradu trov konania.
Na odvolanie Daňového riaditeľstva SR vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č.k. 8Sžf/56/2011 zo dňa 24.07.2012 rozsudok Krajského súd v Žiline č.k. 20S/87/2009-101 zo dňa 13.09.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozsudkom NS SR sp. zn. 3Sžf/76/2009, na ktorý poukazovalo vo svojom vyjadrení k žalobe Daňové riaditeľstrvo. Ak sa krajský súd riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, postupoval nedôsledne a preto NS SR napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom svoje rozhodnutie náležite odôvodní a vysporiada sa aj s námietkami žalobcu ohľadom dĺžky daňového konania a jeho zákonnosti a to z úradnej povinnosti.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, krajský súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
Krajský súd v Žiline opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 247 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) O.s.p. z nasledujúcich dôvodov:
Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu (bod V. žaloby), že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacím dôvodom ohľadne výkladu § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z., z ktorého podľa právneho názoru žalobcu nevyplýva (na rozdiel od § 69 ods. 5 citovaného zákona), že platiteľ je povinný platiť daň aj vtedy, ak uvedie vo faktúre daň na plnenie nepodliehajúce dani. Krajský súd sa s právnym názorom žalovaného nestotožnil a preto je žalobná námietka vo svojej podstate dôvodná. Z prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že správca dane pri určovaní vlastnej daňovej povinnosti ponechal žalobcom uvedenú daň v daňovom priznaní vo výške 26.705.665,- Sk a od takto priznanej dane odpočítal správcom dane upravenú výšku 827.042,- Sk namiesto priznaného odpočítania dane 26.956.243,- Sk. Správca dane sa so skutočnosťou, že prihliadol na daň uvedenú daňovým subjektom v daňovom priznaní, hoci podľa jeho právneho názoru ide o plnenie oslobodené od dane z pridanej hodnoty, vysporiadal tak, že vzhľadom na to, že žalobca daň na faktúrach uviedol, vznikla mu povinnosť platiť daň podľa § 71 ods. 6 zák. o DPH.. Druhostupňový správny orgán sa s touto skutočnosťou vysporiadal tak, že poukázal na čl. 203 Smernice 2006/112/ES, podľa ktorého DPH uvedená na faktúre musí byť zaplatená každou osobou. V danom prípade podľa neho, platiteľ, t.j. dodávateľská spoločnosť uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od dane uviedla na faktúre vyššiu sumu DPH ako stanovuje zákon, preto je povinná túto DPH platiť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH.
Podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení ku dňu 30.06.2007 ak osoba, ktorá nie je platiteľom, pri dodaní tovaru alebo služby uvedie vo faktúre daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 71 ods. 6 citovaného zákona v znení účinnom k 30.6.2007 ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.
Podľa čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty účinnej od 01.01.2007 DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre.
Krajský súd v Žiline zastáva právny názor, podľa ktorého transpozícia čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ ES účinnej od 01.01.2007 nastala do zákona č. 222/2004 Z.z. v § 69 ods. 5 tohto zákona, pričom znenie ods. 5 §-u 69 sa menilo, až kým došlo k úplnému transponovaniu tohto článku smernice tým, že došlo k úprave znenia ods. 5 na dnešnú podobu. Do 31.12.2009 znelo toto ustanovenia tak, že ak osoba, ktorá nie je platiteľom, uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Až novelou zákona o DPH účinnou od 01.01.2010 nastala zmena tohto ustanovenia, ktoré znie, že každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Ust. § 71 ods. 6 citovaného zákona, na ktoré poukazuje druhostupňový správny orgán netransponuje čl. 203 uvedenej smernice, pretože uvádza, povinnosť platiť daň, ktorú uviedol vo faktúre má platiteľ, tj. osoba, ktorá má povinnosť platiť daň. V danom prípade však nešlo o platiteľa dane, ale o osobu, ktorá je oslobodená od dane. Tým, že daňový subjekt uviedol nesprávne na faktúre DPH, hoci DPH vôbec nemala byť zaplatená, nestal sa platiteľom a teda vo faktúre neuviedol vyššiu daň ako stanovuje zákon, pretože vo faktúrach nemala byť uvedená žiadna daň. Preto na daný prípad nie je možné aplikovať § 71 ods. 6 zákona o DPH. Čo sa týka aplikácie § 69 ods. 5, v zdaňovacom období II. štvrťroku 2007, ktoré obdobie rieši napadnuté rozhodnutie, čl. 203 Smernice 2006/112/ES nebol výslovne podľa jeho znenia transponovaný do slovenského právneho poriadku. Správca dane pritom akceptoval daň uvedenú žalobcom v daňovom priznaní, hoci podľa jeho skutkových zistení išlo o plnenie oslobodené od dane z pridanej hodnoty podľa § 71 ods. 6. Z odôvodnenia druhostupňového správneho orgánu vyplýva, že taktiež aplikoval § 71 ods. 6 zákona o DPH s tým, že daňový subjekt uviedol ako platiteľa uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od dane. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci, a to. Rozsudok NS SR 3SžoKs 167/2006 zo dňa 19. júla 2007, v ktorom NS SR konštatoval, že úprava v § 71 ods. 6 Zákona DPH sa nepochybne vzťahuje na prípad, ak plnenie nie je oslobodené a daň premietnutá do ceny tovaru (služby) bola vyššia, ako bol platiteľ povinný platiť.
Ďalej v tejto časti žalobného bodu súd konštatuje, že žalovaný aplikoval pri rozhodovaní nielen ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ale tvrdil, že v danom prípade došlo aj k porušeniu čl. 203 Smernice. Rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné, a to z dôvodu, že na jednej strane konštatuje, že je správny postup aplikovať pre stanovenie daňovej povinnosti § 71 ods. 6 Zákona o DPH a súčasne konštatuje, že opačnou aplikáciou by došlo k porušeniu čl. 203, pričom, okrem iného, v dôvodoch odkazuje aj na čl. 22 Šiestej smernice.
V tomto smere súd konštatuje, že samotné rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné, nakoľko nie je zrejmé, či daňovú povinnosť, ktorú správca dane uložil podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ukladá žalovaný iba v súlade s názorom správcu dane, alebo že je tu povinnosť žalobcu platiť daň aj podľa čl. 203 Smernice o DPH.
Z uvedeného dôvodu vzhľadom na to, že právny názor Krajského súdu v Žiline na túto otázku je rozdielny od právneho názoru žalovaného, súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.
Čo sa týka žalobnej námietky, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, keď správca dane i žalovaný konštatovali, že ohľadne jednotlivých plnení spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o., SAFINA SLOVAKIA, s.r.o., ALEXANDRA, s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi bolo preukázané, že bolo dodávané
investičné zlato, krajský súd konštatuje, že táto námietka je nedôvodná. Správca dane zistil riadne skutkový stav veci a dostatočným spôsobom bolo listinnými dôkazmi preukázané, že v týchto obchodných prípadoch sa jedná o komoditu investičného zlata.
Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok NS SR č.k. 3Sžf/76/2009 zo dňa 21.01.2010, podľa ktorého žalobca a jeho dodávateľ nie sú platiteľmi dane, pretože nevyrábajú investičné zlato, ani nepretvárajú zlato na investičné zlato, obaja len zlaté tehly nakupujú a v takom istom stave aj predávajú, teda ich zámer je obchodovať s investičným zlatom. Žalobca nesplnil podmienku stanovenú v citovanom ustanovení zákona o DPH a preto zdanenie investičného zlata na kontrolovaných faktúrach bola v rozpore so zákonom a žalobcovi nevznikla možnosť odpočítania dane podľa § 49 zákona o DPH. Najvyšší súd SR, rovnako ako Krajský súd v Žiline, vychádzal z toho, že sa jedná o investičné zlato.
Podľa § 67 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v znení ku dňu 30.09.2007 na účely tohto ustanovenia investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého hmotnosť akceptuje trh drahých kovov a ktoré má rýdzosť 995 tisícin a viac.
Podľa § 67 ods. 3 citovaného zákona od dane je oslobodené dodanie investičného zlata, nadobudnutie investičného zlata z iného členského štátu a dovoz investičného zlata vrátane investičného zlata vo forme certifikátu na alokované alebo nealokované zlato alebo obchodovaného na účet zlata vrátane pôžičiek v zlate a swapových obchodov, ktoré obsahujú vlastnícke práva alebo iné práva týkajúce sa investičného zlata, ako aj obchody týkajúce sa investičného zlata zahŕňajúce futurity a forwardy, ktoré vedú k prevodu vlastníckych práv alebo iných práv týkajúcich sa investičného zlata. Sprostredkovanie dodania investičného zlata v mene a na účet inej osoby je oslobodené od dane.
Jednotlivé faktúry od spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. s dátumami zdaniteľného plnenia 03.04.2007, 11.04.2007, 18.04.2007, 20.04.2007, 23.04.2007, 26.04.2007 a 27.04.2007 uvádzajú celkovú gramáž jednotlivých komodít, pričom sa jedná o 11.500 gramov, 14 000 gramov, 10 000 gramov, 3 000 gramov, 5 000 gramov, 3 000 gramov, 8 000 gramov, 2 000 gramov, 3 000 gramov, 3 000 gramov, 12 000 gramov a 4 000 gramov. Za firmu M&K GLOBAL, s.r.o. vystupovala ako konateľka Katarína Kardosová, ktorá vypovedala ako svedkyňa, pričom z jej výpovede je zrejmé, že táto zlato nakupovala od spoločnosti VITOX, s.r.o. a toto bezo zmeny predávala žalobcovi. Následne žalobca predával toto zlato svojim odberateľom, a to Jozefovi Kubaščíkovi, ktorý ho následne predával do ČR firme SOLITER, a.s. taktiež bezo zmeny. Z tohto uceleného reťazca jednotlivých obchodov vyplýva, že zlato, ktoré bolo na začiatku predávané ako investičné, nebolo pretvorené na neinvestičné zlato, resp. použité na iné ako investičné účely ako napr. na priemyselné účely. Ak žalobca tvrdil opak, t.j. že zlato malo byť použité na ďalšie spracovanie, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov toto jeho tvrdenie preukázať relevantnými dôkazmi. Dôkaznú povinnosť má každý účastník daňového konania. Na správcovi dane bola dôkazná povinnosť preukázať, že sa jedná o investičné zlato a naopak na daňovom subjekte bolo preukázať jeho tvrdenie, že v danom prípade nejde o investičné zlato. Krajský súd konštatuje, že správca dane riadnym spôsobom preukázal, že išlo o investičné zlato a naopak žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že nejde o investičné zlato. Rovnako tak tomu bolo i u faktúr od firmy SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. pre žalobcu s dátumom zdaniteľného plnenia 14.06.2007, 18.06.2007, 25.06.2007, 27.06.2007 a 28.06.2007. V týchto faktúrach sú uvedené jednotlivé množstvá zlatých odliatkov v rýdzosti 999,9, a to 5 000 gramov a 5 kg. Hoci nie je uvedené, že sa jedná o investičné zlato vzhľadom na to, že spoločnosť SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. tento tovar kúpila od dodávateľa A Energie, s.r.o. Trnava a krátkom časovom odstupe ho predala žalobcovi, ktorý následne predával taktiež v krátkych časových odstupoch niekoľkých dní zlato Jozefovi Kubaščíkovi, ktoré bolo do ČR nakúpené ako investičné zlato (výsledok medzinárodného dožiadania zo dňa 31.03.2007 Form „SCAC 2004“), bolo dostatočne preukázané, že sa jednalo o investičné zlato. Naopak žalobca nepreukázal, že by sa jednalo o zlato určené na iné účely. Na preukázanie tejto skutočnosti - na preukázanie rozčlenenia jednotlivých faktúr z hľadiska množstva v gramoch a časového hľadiska - osobitnou výzvou vyzval správca dane žalobcu, avšak žalobca na túto výzvu nereagoval. Čo sa týka dodávok od firmy ALEXANDRA, s.r.o. jednalo sa o faktúry zo dňa 02.05.2007, 03.05.2007, 04.05.2007, 09.05.2007, 10.05.2007, 15.05.2007, 18.05.2007, 21.05.2007, 22.05.2007, 25.05.2007, 29.05.2007, 31.05.2007 a 05.06.2007. Vo faktúrach, ktoré vyhotovila spoločnosť ALEXANDRA, s.r.o. žalobcovi je uvedené, že predmetom dodávok bolo investičné zlato a boli splnené i ďalšie podmienky
investičného zlata. Preto bol správne prijatý záver správcom dane, že vo všetkých týchto prípadoch ide o investičné zlato. Čo sa týka námietky, že neboli dodržané parametre investičného zlata ako to má na mysli § 67 ods. 1 zákona o DPH najmä jeho formy, krajský súd konštatuje, že zlato malo formu tehál a jednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť na jednotlivých faktúrach. Pokiaľ definičným znakom tehličky alebo prútu je hmotnosť, ktorú akceptuje trh drahých kovov, možno usudzovať, že hmotnosť aj obvykle býva na tehličke alebo prúte vyznačená, avšak preto, aby správny orgán takéto zlato považoval za investičné, nie je podstatná a nevyplýva zo zákona. Zákon len požaduje, aby mal trhom drahých kovov akceptovanú hmotnosť tak, ako bola uvedená v prílohe II. čl. 19 nariadenia Rady (ES) č. 1777/2005 zo dňa 17.10.2005, z ktorej vyplýva, že akceptovanou hmotnosťou na trhu drahých kovov je hmotnosť 1 kg a aj hmotnosť 100 gramov, ktoré boli žalobcom obchodované, pričom k zrušeniu alebo zmene hmotnosti akceptovaných trhom drahých kovov nedošlo. Správca dane preto správne zistil, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH.
Na námietku žalobcu ohľadne zmeny prístupu správnych orgánov pri vykladaní § 67 zákona o DPH krajský súd uvádza, že výklad zákona môže podať len súd. Úlohou správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona. Ak teda správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola v súlade so zákonom, mal na takýto postup právo. Až pri následnom súdnom spore môže súd následne rozhodnúť, či táto aplikácia právnej normy je v súlade alebo nie je v súlade so zákonom. Preto na túto žalobnú námietku súd nemohol prihliadnuť.
Čo sa týka žalobnej námietky spočívajúcej v tom, že v druhostupňovom rozhodnutí správneho orgánu je nesprávnosť, keď sa uvádza, že spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. nakúpila zlato od spoločnosti AVETI, s.r.o., ktorá ho nakúpila od spoločnosti KENGURA, s.r.o. a VELOB, s.r.o., avšak žalovaný sa o nákupe zlata od spoločnosti ALEXANDRA, s.r.o. nezmieňuje, nejde o pochybenie zo strany žalovaného. Žalovaný vo svojom odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. nakupovala zlato od spoločnosti AVETI, s.r.o., ktorá ho nakupovala od spoločnosti KENGURA, s.r.o. a VELOB, s.r.o. Spoločnosti AVETI, s.r.o. ho teda predávala spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. Tieto zdaniteľné plnenia však nastali podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v mesiacoch január až marec 2007, t.j. nie v II. štvrťroku roku 2007, ktorý je predmetom vydaného dodatočného platobného výmeru. Preto na túto námietku súd nemohol prihliadnuť.
Poslednou námietkou uvedenou v žalobe je tvrdenie žalobcu, že ani z napadnutého dodatočného platobného výmeru za II. štvrťrok roku 2007, ani z dodatočného platobného výmeru za I. štvrťrok roku 2007 nevyplýva, že správca dane faktúru neuvedeného čísla zaradil na odpočítanie. K tomu súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná. Aj keby táto faktúra bola skutočne nesprávne zaradená, nemá to vplyv na výšku dodatočne vyrubenej dane z pridanej hodnoty, pretože išlo o odpočet DPH z tejto faktúry, ktorý však v skutočnosti nemal byť vykonaný, lebo v danom prípade plnenie je od dane z pridanej hodnoty oslobodené. O DPH uvedenú na tejto faktúre sa mal zvýšiť odpočet DPH, ktorý však ani v nižšej výške nebol zo strany správcu dane žalobcovi uznaný práve preto, že plnenie je od DPH oslobodené. Podľa vyjadrenia žalovaného však nedošlo k chybe a faktúra bola zaradená na odpočítanie do I. štvrťroka 2007 a teda nebola opomenutá. K rozdielnym hodnotám základu dane i samotnej dane došlo z dôvodu, že bol na to isté zdaniteľné plnenie zo strany žalobcu použitý iný konverzný kurz eura k slovenskej korune. Námietku, že faktúra nebola zaradená na odpočítanie ani v prvom štvrťroku 2007 bolo potrebné uplatniť v odvolaní voči rozhodnutiu, ktoré riešilo toto časové obdobie.
Čo sa týka námietok uvedených v doplnení žaloby zo dňa 01.04.2011, súd sa zaoberal len žalobnými dôvodmi, ktorými sa musí zaoberať z úradnej povinnosti v zmysle § 250j ods. 3 O.s.p., a to úplnosťou správneho spisu a v zmysle právneho názoru NS SR uvedenom v zrušujúcom uznesení aj zákonnosťou daňovej kontroly z pohľadu jej dĺžky.
Hoci žalobca namietal nepredloženie protokolu Daňového úradu Žilina I č. 694/320/109647/2008/Sim zo dňa 16.12.2008 ako aj zápisnice Daňového úradu Žilina I č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 08.01.2009, krátko súd konštatuje, že zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 08.01.2009 bola od počiatku súčasťou správneho spisu a čo sa týka protokolu zo dňa 16.12.2008, tento žalovaný v priebehu súdneho konania
doložil do súdneho spisu. Preto je potrebné konštatovať, že správny spis bol predložený kompletne a námietka bola nedôvodná.
Čo sa týka namietanej nezákonnosti z dôvodu nedodržania dĺžky daňovej kontroly, súd uvádza, že táto námietka je dôvodná.
Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31. januára 2008 spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 694/320/7242/2008/Matu. Dňa 11. júna 2008 požiadal správca dane Daňový úrad Žilina I žiadosťou č. 694/320/50902/2008/Matu zo dňa 11. júna 2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu do 31. januára 2009. Daňové riaditeľstvo prípisom č. V/320/3818/2008/Hol zo dňa 16.06.2008 žiadosti správcu dane vyhovelo a lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžilo do 31. januára 2009. Následne správca dane upovedomením č. 694/320/63756/2008/Sim zo dňa 26. júna 2008 oznámil žalobcovi, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola nadriadeným orgánom predĺžená do 31. januára 2009. Protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly č. 694/320/109647/2008/Sim zo dňa 16. decembra 2008 s výzvou na písomné vyjadrenie sa k protokolu v lehote ôsmich pracovných dní bo doručený dňa 16.12.2008 s tým, že termín prerokovania protokolu bol určený na deň 30. januára 2009. Ďalej mal súd za preukázané, že dňa 8. januára 2009 sa žalobca spolu so svojim zástupcom dostavili k správcovi dane, ktorý ich oboznámil so skutočnosťami zistenými pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2006 a I. a II. štvrťrok 2007, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 8. januára 2009. Ďalej sa v administratívnom spise žalovaného nachádza oznámenie správcu dane č. 694/320/4288/2009/Matu zo dňa 29. januára 2009, z ktorého vyplýva, že dňa 26. januára 2009 Daňový úrad Žilina I prevzal písomné vyjadrenie žalobcu k protokolu o výsledku daňovej kontroly za II. štvrťrok 2007 a vzhľadom na skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v tomto vyjadrení, má považovať výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na prerokovanie protokolu zo dňa 16. decembra 2008 za bezpredmetnú a že správca dane bude v predmetnej veci konať ďalej. Následne správca dane vypracoval nový protokol o výsledku daňovej kontroly č. 694/320/21760/2009/ Matu zo dňa 24.03.2009 s tým, že sa k protokolu môže písomne vyjadriť v lehote ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia a súčasne určil termín prerokovania tohto nového protokolu na deň 18.05.2009. Ďalej mal súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu preukázané, že žalobca v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu o výsledku daňovej kontroly písomné vyjadrenie nezaslal, avšak prerokovania protokolu sa zúčastnil zástupca žalobcu, ktorý predmetný protokol podpísal.
Vychádzajúc z § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., lehota ustanovená v tomto ustanovení je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 Zákona o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu (§ 2 ods. 2 Zákona o správe daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania u žalobcu uvedený limit ustanovený v § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, z ktorého vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon.
Tento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že „zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť“.
Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 15 ods. 13 Zákona o správe daní končí prerokovaním protokolu a keďže v danom prípade daňová kontrola začala dňa 31. januára 2008 mala
byť ukončená prerokovaním protokolu najneskôr dňa 31. januára 2009 v súlade s predĺžením lehoty na jej vykonanie tak, ako to povolil žalovaný prípisom zo dňa 16. júna 2008. V danom prípade však správca dane pôvodný protokol o výkone daňovej kontroly zo dňa 16. decembra 2008 anuloval a dňa 26.03. 2009 vydal nový protokol, ktorý sa stal podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru zo dňa 20. 05.2009, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007. Z obsahu administratívneho ani súdneho spisu nemal súd za preukázané, že by žalobca so správcom dane nespolupracoval a že by mu nebol poskytol primeranú súčinnosť.
Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola v danom prípade tak nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá Zákona o správe daní). V danom prípade však použitý bol, čo znamená, že celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto skutočnosti, je rovnako nezákonné. V konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia a& preto súd rozhodnutie zrušil aj podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal v konaní úspech a preto mu patrí náhrada trov konania. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 996,06 eur, ktoré špecifikoval v osobitnom podaní zo dňa 20. 11. 2012. Uplatnené trovy konania zahŕňali trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci v roku 2009 - prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom zo dňa 30. 11. 2009 vo výške 115,90 Eur + režijný paušál 6,95 Eur a písomné podanie na súd (žaloba) z 02. 12. 2009 vo výške 115,90 Eur + režijný paušál 6,95 Eur. V roku 2011 uplatnil náhradu za 2 úkony - účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 13. 09. 2011 vo výške 123,50 Eur + režijný paušál 7,41 Eur a doplnenie žaloby zo dňa 28.03.2011 123,50 eur + režijný paušál 7,41 eur. V roku 2012 uplatnil 2 úkony právnej pomoci: stanovisko k uzneseniu NS SR 127,16 eur a účasť na pojednávaní na KS v Žiline 20.11.2012 127,16 eur + 2 krát režijný paušál 7,63 eur. Z uplatnených trov vyčíslil súhrnne DPH vo výške 152,96 eur. Ďalej požadoval náhradu hotových výdavkov za súdny poplatok 66,- eur.
Krajský súd preskúmal obsah spisového materiálu a zistil, že žalobcovi vznikli trovy konania v sume zaplateného súdneho poplatku 66,- € a trov právneho zastúpenia 768,31 €. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony:
- prevzatie veci vo výške 115,90 € + režijný paušál 6,95 €,
- písomné podanie žaloby na súd vo výške 115,90 € + režijný paušál 6,95 €,
a to v zmysle § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“), v znení účinnom do 31.5.2010,
- doplnenie žaloby zo dňa 28.3.2011 vo výške 123,50 € + režijný paušál 7,41 €,
- účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 13.09.2011 vo výške 123,50 € + režijný paušál 7,41 €,
- účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 20.11.2012 vo výške 127,16 € + režijný paušál 7,63 €,
a to v zmysle § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“),
- 19% DPH zo sumy 245,70 € (2 x 115,90 + 2 x 6,95) vo výške 46,68 €,
- 20% DPH zo sumy 396,61 € (2 x 123,50 + 127,16 + 2 x 7,41 + 7,63) vo výške 79,32 €.
Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 834,31 € (66,- € + 768,31 €). Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka, X. XX, XXX XX K., do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..
Súd nepriznal žalobcovi náhradu za úkon - stanovisko k uzneseniu NS SR z 21.8.2012, spolu s režijným paušálom a DPH. Žalobca v podaní citoval časti odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžf/56/2011 zo dňa 24. júla 2012 a uvádzal judikatúru, na ktorú NS SR pri rozhodovaní o odvolaní poukazoval. Súčasne žalobca namietal absenciu dostatočných a relevantných dôvodov k záveru NS SR o odňatí možnosti konať pred súdom zo strany Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na obsah tohto podania ho súd nepovažoval za úkon vykonaný na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1, prvá veta O.s.p.. Nevyjadroval sa ním k meritu veci, ale len k obsahu rozhodnutia NS SR, ktorým zrušil pôvodný rozsudok vydaný Krajským súdom v Žiline v predmetnej veci, č.k. 20S/87/2009-101 zo dňa 13. septembra 2011, pričom však právnym názorom Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho je prvostupňový súd viazaný podľa § 250ja ods. 4 O.s.p.. Preto nemožno tento úkon a trovy v súvislosti s ním vzniknuté považovať za účelne vynaložené trovy konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2), ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.