Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-46-2012.pdf
PDF · 121.11 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/46/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou JUDr. Eleonórou Noskovou, Exekútorsky úrad so sídlom C. C., ul. Q. č. X, vo veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Hattalova č. 12/C, IČO: 45 869 464, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Romanom Dulom, advokátom so sídlom C. C., ul. D. č. XX, proti povinnému: Z. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. E., ul. Z. č. XXX/X, pre vymoženie sumy 1.659,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 29. marca 2012 č. k. 8Er/11/2012-20, takto
rozhodol:
uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo dňa 29. marca 2012 č. k. 8Er/11/2012-20, vydaným vyšším súdnym úradníkom žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej, zamietol.
Exekučný súd na základe citovaných ustanovení (§ 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti [Exekučný poriadok] a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní“), § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r/, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) ex offo v konaní o žiadosti súdnej exekútorky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či žiadosť o vydanie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvuje podľa ustálenej súdnej praxe osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu a takéto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, a môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru svedčí i doslovné znenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Exekučný súd je takto povinný skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na začatie exekúcie a jedným z týchto predpokladov je preskúmanie exekučného titulu, bez ktorého exekúciu nie je možné vykonať. Aj keď je vždy potrebné akceptovať na jednej strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné, na druhej strane je nevyhnutné zohľadniť základné
právo občana, v tomto prípade spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktoré vyplývajú z Charty základných práv Európskej únie.
Preštudovaním spisového materiálu, ako aj pripojeného spisu rozhodcovského súdu č. IBC0610010, mal súd preukázané, že právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a. s.) uzavrel s povinným dňa 27. 05. 2008 zmluvu o úvere č. 7713602508, na základe ktorej oprávnený zriadil povinnému osobný účet a poskytol mu všadeplatikartu so schválenou výškou úverového rámca 50.000,- Sk (1.659,70 eur), ktorý úver sa povinný zaviazal splácať formou mesačných splátok vo výške 64,33 eur (1.938,- Sk) počnúc 27. 06. 2008 vždy do 27. v mesiaci s dátumom konečnej splatnosti dňa 27. 09. 2011. Súčasťou predmetnej zmluvy boli obchodné podmienky Poštovej banky, a. s., označené ako „obchodné podmienky pre úver/ verzia 1/2008/ (ďalej len „OP“) a Všeobecné obchodné podmienky Poštovej banky, a. s., platné od 17. 12. 2007 a účinné od 01. 01. 2008 (ďalej len „VOP“). Povinný v rámci povoleného limitu všadeplatikartou poskytnutý úver vyčerpal, avšak svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnil, a to najmä tým, že v určenej lehote neplatil dohodnuté povinné mesačné splátky. Preto právny predchodca oprávneného v súlade s čl. V. bod 5.2. OP vyhlásil splatnosť poskytnutého úveru ku dňu 16. 10. 2008 a 03. 06. 2010 podal na rozhodcovský súd žalobu o zaplatenie pohľadávky pozostávajúcej z istiny 1.659,70 eur, úroku vo výške 24 % ročne zo sumy 1.659,70 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.659,70 eur od 02. 04. 2010 do zaplatenia, sumy dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po splatnosti celého úveru vo výške 376,27 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po splatnosti celého úveru vo výške 577,75 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po splatnosti celého úveru do 01. 04. 2010 vo výške 577,75 eur a náhrady poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 104,55 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Následne podaním doručeným rozhodcovskému súdu 09. 03. 2011 spoločnosť PRO CIVITAS, s. r. o., požiadala rozhodcovský súd o povolenie zmeny účastníka konania tak, aby na miesto pôvodného žalobcu - Poštová banka, a. s., vstúpil do konania nový účastník na strane žalobcu - PRO CIVITAS, s. r. o., a to z dôvodu postúpenia pohľadávky voči povinnému, ku ktorému došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi Poštovou bankou, a. s. a PRO CIVITAS, s. r. o., dňa 15. 12. 2010.
Súd pri posudzovaní predmetného vzťahu, t. j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych právnych predpisov, ako aj z noriem európskeho práva. Na základe vyššie uvedených skutočností bol súd v danom prípade názoru, že vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je nesporne vzťahom spotrebiteľským, s čím sa napokon stotožnil aj rozhodcovský súd keď uviedol, že v rozhodovaní o návrhu žalobcu sa riadil príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka za rešpektovania príslušnej zákonnej úpravy, najmä na ochranu spotrebiteľa.
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
Nekalá podmienka je taká zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred, a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS). Zákon síce explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky, a tiež že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná, no pokiaľ však zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné podotknúť, že nekalá zmluvná podmienka a rozhodcovská doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor EÚ už v rozsudku C-40/08 Asturcom č. 51 judikoval, že Smernica Rady 93/13/EHS, zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách so záverom, že musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa musí, pokiaľ má za tým účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Súd tak zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy.
S účinnosťou od 01. 01. 2008 bol zákonom č. 568/2007 Z. z. v § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka rozšírený indikatívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok okrem iného aj o zákaz rozhodcovskej doložky, ktorá by vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z uvedeného a z všeobecne známej judikatúry vnútroštátnych súdov, súdov krajín EÚ ako aj Súdneho dvora ES, zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku sa jedná aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale pre prípad začatia rozhodcovského konania na návrh dodávateľa bol by spotrebiteľ nútený tomuto rozhodcovskému konaniu sa podrobiť alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z exekučnej činnosti je súdu známa vysoká miera zneužitia a zjavné uprednostňovanie riešenia sporov zo strany veriteľov na rozhodcovskom súde plne opodstatňujú zvýšenú pozornosť rozhodcovským rozsudkom ako exekučným titulom, a práve proti možnosti dodávateľa diktovať podmienky v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany. Exekučný súd nemá zatiaľ také poznatky, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcovským súdom a ak sa tak aj stalo, určite sa jedná o výnimočný prípad. Súd bol preto toho názoru, že možnosť voľby všeobecného súdu tak, ako je formulovaná vo VOP je pre spotrebiteľa len iluzórna, pretože v zásade rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak by aj spotrebiteľ výnimočne uplatnil svoje práva, tak využíva štátny súd a ak by niektorý spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu je nepravdepodobné, že by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože takéto vyjednanie by pre neho nemalo žiaden zmysel. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Súd preto zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý nemožno žiadosti exekútora o udelenie poverenia vyhovieť.
Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci bola daná na základe formulárovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorú uzavreli dňa 27. 05. 2008, ktorej obsahom bola okrem iného aj rozhodcovská doložka (bod 7). Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola súčasťou
zmluvy (bod 7), OP ( čl. 11, bod 11.2.) ako aj VOP (časť II, bod 10.2, podbody 10.2.2 až 10.2.6.) a zistil, že podľa bodu 7 zmluvy sa „zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach“. V zmysle článku 11 bod 11.2 OP sa „zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ alebo súvisiacich zo ZoÚ budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov“. Podľa bodu 10.2.2. VOP „Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na rokovanie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie rozhodnutia Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu (bod 10.2.2.). Ak klient najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/ alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal (bod 10.2.3) a Banka a Klient sa dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom Rozhodcovského súdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania (bod 10.2.4).
Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený v tomto konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že poskytol povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky, naopak povinný mal len možnosť buď odmietnuť službu - poskytnutie úveru, alebo ju prijať aj s OP aj s VOP. Je zjavné, že aj v tomto prípade je rozhodcovská doložka súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rovnako je súčasťou OP ako aj VOP, ktoré rovnako používa oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Preto ak aj v bode 10.2.3. VOP je uvedené, že „ak klient najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/ alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal“, toto ustanovenie len potvrdzuje skutočnosť, že spotrebiteľ, v tomto prípade povinný, nemal možnosť výberu, nakoľko uvedené tiež znamená, že ak by banke doručil písomné oznámenie že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, v tom prípade, by mu banka predmetný úver neposkytla, pre nesplnenie obchodných podmienok. Preto toto ustanovenie obsiahnuté vo VOP je možné považovať len za „budenie dojmu“ dodávateľa, že jeho zmluvy resp. VOP sú v súlade s platnou spotrebiteľsko-právnou úpravou. Súd zastáva názor, že ani v tomto prípade rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto obava, že povinná, ako slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP.
Súd vzhľadom na uvedené považoval výkon práv oprávnenej podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné
aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak by sa mal vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a tiež Smernice 93/13/EHS.
Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Na záver uviedol, že po právoplatnosti tohto uznesenia súd rozhodne o zastavení exekúcie postupom podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
Poukázal na to, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.
Ďalej uviedol, že v rámci skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Pokiaľ ide o úverové zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu Národnej banky. S uvedenými závermi sa stotožnil aj Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže súd I. stupňa založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú právnemu posúdeniu veci považovanému dovolacím súdom za správne a vec neposudzoval z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní uznesenie prvostupňového súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.), vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesenie sp. zn. 3M-Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011) a zároveň ako súvisiace zrušil tiež uznesenie odvolacieho súdu odmietajúce odvolanie proti mimoriadnym dovolaním napadnutému uzneseniu súdu I. stupňa.
Zároveň oprávnený uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si Poštová banka, a. s., splnila svoju zákonnú povinnosť - povinný v čl. II. ods. 1 zmluvy o úvere výslovne potvrdil, že prijíma návrhy predložené v obchodných podmienkach a v čl. II. ods. 6 zmluvy o úvere potvrdil, že si Poštová banka, a. s., splnila povinnosť podľa § 93b zákona o bankách. Text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní i s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ zo zásady zákazu retroaktivity v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec postupom podľa § 374 ods. 4 O. s. p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Vo svojom stanovisku uviedol, že sa stotožnil s názorom a právnym posúdením veci, uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je dôvodné, nakoľko exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, rozhodujúceho vo veci na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, vypracovaných veriteľom. Takéto „vnútenie“ rozhodcovskej doložky spôsobuje nerovnovážny stav v právach a povinnosti zmluvných strán, kde má dlžník postavenie spotrebiteľa a na zmluvný vzťah je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka upravená vo Všeobecných obchodných podmienkach v bode 10.2.2 a 10.2.3 je neprijateľnou zmluvou podmienkou, čo spôsobuje jej neplatnosť. Tým, že vo veci rozhodoval rozhodcovský súd, došlo k porušeniu práv spotrebiteľa v konečnom dôsledku k rozporu exekučného titulu so zákonom, preto sa na daný prípad vzťahuje ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v dôsledku čoho je potrebné žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie uvádza, že hlavným dôvodom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo, že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd dôsledne, v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní (§ 45) priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. V ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je riešená možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, lebo umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a/, b/ tohto zákona alebo ak zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 Smernice a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvou. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž skutočnosť, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný nemohol ovplyvniť, pretože boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Preto treba aj na danú vec aplikovať akékoľvek ustanovenia obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky (obchodné podmienky pre úver), ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučuje uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo oprávnený (ako veriteľ) má viaceré výhody, v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednaná riadnymi súdmi, oprávnený ani v odvolaní neuvádza, aké výhody má pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie č. 98/257/EHS z 30. 3. 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V postupe okresného súdu odvolací súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej.
Odvolací súd preto zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.
K neoprávneniu exekučných súdov v exekučnom konaní skúmať správnosť rozhodcovského rozsudku, na ktorú skutočnosť poukazuje v odvolaní oprávnený, odvolací súd uvádza, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 09. 12. 2010 sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, v ktorom konštatoval, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie z dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Pokiaľ ide o skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce so zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 07. 2012 sp. zn. 5 Cdo 61/2012).
Následne odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. 03. 2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012, v ktorom tento judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie, a to aj v štádiu poverenia súdneho exekútora na výkon exekúcie. Princíp „vigilantibus scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená,
že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd povinný skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Aj podľa odvolacieho súdu je preto v záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí odvolací súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti dojednanej rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Záver odvolacieho súdu má oporu z hľadiska historického výkladu aj v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a rozhodnutie okresného súdu preto ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .