Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-154-2021.pdf
PDF · 116.49 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/154/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., zast. F. C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, E., proti žalovanej: I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, E., zast. advokátskou kanceláriou Consilior Iuris, s.r.o., IČO : 47 231 157, so sídlom Radlinského 51, Bratislava, o zaplatenie 23 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V zo dňa 05.03.2020, č.k. 12C/183/2016-176, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 23 000 eur spolu s príslušenstvom (výrok I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu ( výrok II.).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 15 ods. 1, ust. § 132 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 630, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporným, že strany sporu cca od februára 2015 udržiavali bližší, priateľský vzťah. Rovnako nebolo stranami sporu rozporované, že žalobca dňa 13.04.2016 vybral zo svojho účtu v J. J., K. sumu 10.932,55 USD a sumu 6.000 eur a dňa 14.4.2016 vybral sumu 8.000 eur ako i skutočnosť, že žalobca poskytol žalovanej pomoc pri obstaraní motorového vozidla zn. Honda. Medzi stranami tak zostala spornou skutočnosť, či kúpu motorového vozidla financoval žalobca, resp. či žalovanej poskytol peňažné prostriedky na jeho kúpu, príp. ak ich poskytol, tak za akým účelom a z akého právneho titulu. Uviedol, že v prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že žalovanej poskytol pôžičku v žalovanej výške a z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať náležitými dôkazmi, ktoré by pravdivosť tohto tvrdenia preukázali. Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď tvrdil, že so žalovanou uzavrel konkludentnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mal žalovanej dňa 14.04.2016 odovzdať v motorovom vozidle stojacom na parkovisku pred predajňou vozidiel L. (D. M. X, E.) finančnú hotovosť vo výške 23.000 eur za účelom zakúpenia motorového vozidla zn. L. a že žalovaná mala túto hotovosť prevziať. Zo skutkových tvrdení žalobcu, resp. z ním predložených dôkazov nevyplývalo, že by žalobca žalovanej poskytol takúto finančnú hotovosť ako dar, či majetkový prospech, ktorý by žalovaná mala získať na jeho úrok plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, či ako majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Práve naopak, žalovaná poskytnutie takejto finančnej hotovosti od žalobcu poprela a preukázala, že finančné prostriedky na kúpu vozidla
obdržala od svojich príbuzných - brata a matky, čo bolo rovnako preukázané aj v trestnom konaní, ktoré bolo ukončené vydaním uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV zo dňa 20.01.2017, tým, že vec podozrenia zo zločinu podvodu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná, orgán činný v trestnom konaní odmietol, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Z odôvodnenia vyplýva, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či sa v prípade oboch zúčastnených strán jednalo o uzatvorenie zmluvy o pôžičke alebo naopak zmluvy darovacej. Taktiež sa nepodarilo zistiť, či poškodený predmetnú finančnú hotovosť vo výške 23.000 eur žalovanej aj odovzdal a či túto sumu žalovaná aj použila na dohodnutý účel. Naopak z dokazovania vyplynulo, že žalovaná v čase zakúpenia vozidla disponovala sumou potrebnou na jeho zakúpenie, a to od svojho brata a matky. Na záver vyšetrovateľ skonštatoval, že posúdenie podmienok vrátenia daru je v kompetencii súdu, a teda je na poškodenom (žalobcovi), aby si žalobou v rámci občiansko-právneho konania vymáhal vrátenie daru, a nie je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní posúdiť jej zákonnosť. Bolo teda vecou žalobcu vymedziť predmet sporu tak, aby všetky skutkové tvrdenia a smer dokazovania preukázali dôvodnosť uplatneného nároku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal vznik nároku na vrátenie pôžičky, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý na prvom pojednávaní vo veci dňa 16.05.2019 stranám sporu oznámil, že nebude prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré budú uplatnené po uplynutí doby v trvaní niekoľko dní po skončení daného pojednávania, čo považoval za porušenie ust. § 154 CSP. Súd uvedenú koncentráciu konania porušil tým, že na poslednom pojednávaní dňa 05.03.2020 pripustil výsluch svedka navrhnutého žalovanou a predkladanie listinných dôkazov. Keďže tieto dôkazy mohla žalovaná uplatniť už skôr v čom vzhliadol rozpor s ust. § 153 CSP. Súd prvej inštancie pochybil aj pri hodnotení dôkazov, keďže žalovaná účinne nepoprela jeho skutkové tvrdenia, ktoré sa týkali odovzdania sumy 23 000 eur na účely kúpy auta, tým že neposkytla vlastné skutkové tvrdenia. Poukázal na vyjadrenie zo dňa 27.01.2020 majúc za to, že po riadnom procesnom postupe mal súd prvej inštancie dospieť k záveru, že ním uplatnený nárok je dôvodný. Súd pri akceptovaní dôkazu - výpis z účtu svedka N. E. zo dňa 26.06.2015 porušil ust. CSP, nakoľko táto listina nebola predložená stranou sporu ale svedkom a žiadna zo strán tento dôkaz nenavrhla. Súd prvej inštancie uvedenú listinu nedoručil žalobcovi, znemožnil sa mu s ňou oboznámiť, napriek tomu túto listinu vyhodnotil. Takýto postup súdu prvej inštancie je porušením procesných práv žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie pochybil, nakoľko skutkové zistenia založil len na výpovedi strán sporu a výpovedi svedka N. E.. Uviedol, že žalovaná vo svojej výpovedi neuvádzala pravdivé skutočnosti, klamala. Pričom v jeho výpovedi boli skutkové tvrdenia podporujúce ním podanú žalobu, napriek tomu súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov prihliadol na klamlivé skutkové tvrdenia žalovanej. Svedok N. E. je blízka osoba žalovanej, preto vypovedal v jej prospech. Matka žalovanej je imobilná a nemá iné príjmy ako z dôchodku, i napriek tomu žalovaná tvrdila, že jej poskytla sumu 7 000 eur. Svedok uviedol, že na konci roku 2015 sa dohodol so žalovanou a ich matkou, že žalovanej poskytnú prostriedky na kúpu auta. Napriek tomu svedok tvrdil, že už dňa 26.06.2015 si vybral z účtu sumu 20 000 eur, aby mohol prispievať žalovanej na kúpu auta, na ktorého kúpe sa dohodli až o 6 mesiacov neskôr, čo je v rozpore s vyjadrením žalovanej, že s bratom prvý krát o kúpe auta hovorila koncom roku 2015. Poukázal aj na SMS komunikáciu so žalovanou. Uviedol, že už dňa 14.04.2016 disponoval sumou 23 345,66 eur, čo korešponduje s potvrdením Slovenskej sporiteľne a.s.. Zatiaľ čo v konaní nebolo preukázané, že by brat žalovanej dňa 14.04.2016 (prípadne koncom roka 2015 alebo začiatkom roka 2016) disponoval sumou 15 000 eur a už vôbec, že by sumou 7 000 eur disponovala matka žalovanej. Namietal i právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorý nárok právne posúdil ako nárok zo zmluvy o pôžičke nie nárok na bezdôvodné obohatenie, resp. nárok na vrátenie daru. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a priznal mu nárok v plnom rozsahu ako i nárok na náhradu trov konania.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobcom uvádzaná lehota na doplnenie dokazovania zo zápisnice o pojednávaní dňa 16.05.2019 nevyplýva. Výsluch svedka N. E. navrhla už
vo vyjadrení k žalobe s návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 14.07.2017. K predloženému listinnému dôkazu pri výsluchu svedka N. E. uviedla, že jeho predloženie bolo bezprostrednou reakciou na otázku právneho zástupcu žalobcu. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že prostriedky procesnej obrany neuplatnila včas, nakoľko poprela všetky žalobcom uvádzané tvrdenia, keď poukázala na zdroj finančných prostriedkov, z ktorých zakúpila motorové vozidlo, poukázala na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom odovzdania finančných prostriedkov a predložila dokumenty preukazujúce, že ako odberateľ motorového vozidla vystupovala ona a nie žalobca. Konajúci súd postupoval podľa ust. 191 ods. 1 CSP a svoje úvahy náležite odôvodnil. Nesúhlasila s námietkami žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pričom ona preukázala, že disponovala finančnými prostriedkami na kúpu motorového vozidla.
6. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovanej uviedol, že i keď žalovaná výsluch svedka N. E. najskôr v podaní zo dňa 14.07.2017 navrhla, na pojednávaní dňa 16.05.2019 tento návrh odvolala a až následne tento návrh „obnovila“. Predloženie listiny svedkom N. E. nebolo bezprostrednou reakciou svedka na výsluch, ale dôkazom premysleného postupu žalovanej a svedok touto listinou disponovali dávno pred pojednávaním a nepredložili ju včas. Trval na tom, že žalovaná účinne nepoprela jeho skutkové tvrdenia, preto ak jej skutkové tvrdenia súd vyhodnotil inak, konal v rozpore so zákonom. Svoje úvahy súd prvej inštancie ani dôsledne neodôvodnil.
7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaná uviedla, že žalobca dezinterpretuje jej vyjadrenie. V súvislosti s výsluchom svedka uviedla, že súd prvej inštancie až na pojednávaní dňa 05.03.2020 po výsluchu svedka, vyhlásil dokazovanie za skončené, pričom výsluch svedka navrhla vo vyjadrení zo dňa 14.07.2017. Nedisponovala potvrdením z internetu, ktorý predložil svedok, nakoľko nie je majiteľom ani disponentom účtu. Svedok sa pripravil na pojednávanie a na podporu svojich tvrdení predložil dôkaz. Rovnako nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že neúčinne poprela jeho skutkové tvrdenia. Práve naopak, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko len poukazoval na to, že s ňou udržiaval bližší priateľský vzťah, že jej pomáhal pri výbere motorového vozidla a že vybral zo svojho účtu istý obnos finančných prostriedkov. Neuniesol však dôkazné bremeno v časti tvrdení, že jej poskytol časť finančných prostriedkov vo forme pôžičky na kúpu motorového vozidla, ani to, že by jej finančné prostriedky odovzdal. Tým, že preukázala, že disponovala finančnými prostriedkami na kúpu motorového vozidla, že ich získala od rodinných príslušníkov a ona vystupovala ako odberateľ daných služieb a vkladateľ finančných prostriedkov, poprela skutkové tvrdenia žalobcu.
8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní. Pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.
10. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, naplnenie ktorého odvodzoval od porušenia procesných ustanovení Civilného sporového poriadku, a to konkrétne ust. § 153 CSP. Podľa ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Sudcovská koncentrácia konania je
koncentráciou vhodnou (nie koncentráciou nutnou – § 154 CSP), jej účelom je zabrániť tomu, aby strany sporu zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Pričom je ponechané na úvahe súdu, aby v okolnostiach konkrétneho prípadu vyhodnotil včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. V prejednávanej veci žalobca nespochybnil, že žalovaná už v podaní zo dňa 14.07.2017 navrhla výsluch svedkov (I. E. a N. E.). Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 16.05.2019 uviedol, že netrvá na výsluchu žalovanej a navrhnutých svedkov, uvedené je potrebné vyhodnotiť v kontexte s vyjadrením právneho predchodcu žalovaného, ktorý v reakcii na to, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie pôžičky žalovanej, mal za to, že výsluchy svedkov sú nadbytočné. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 07.11.2019 vyplýva, že výsluch svedka N. E. bol reakciou na výsluch žalovanej, kedy žalobca žiadal od žalovanej predloženie dôkazov, že peniaze získala od brata (N. E.). Bolo na posúdení súdu, či takto navrhnutý dôkaz bol navrhnutý včas a či tento dôkaz vykoná. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie listinu predloženú svedkom N. E. na pojednávaní dňa 05.03.2020 nedoručil žalobcovi, je potrebné uviesť, že uvedenú listinu svedok N. E. predložil na pojednávaní dňa 05.03.2020, za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu i samotného žalobcu, preto nič nebránilo žalobcovi do uvedenej listiny nahliadnuť a oboznámiť sa s jej obsahom. Dokazovanie výsluchom svedka N. E. bolo vykonané za prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, k vykonaniu ktorého mohol žalobca vyjadriť svoje stanovisko, príp. požiadať o doplnenie dokazovania. Procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivý proces.
11. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd nezistil naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.
12. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie pochybil pri hodnotení dôkazov, majúc za to, že žalovaná účinne nepoprela jeho skutkové tvrdenia. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdenia strán sporu, pričom posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé jej privodiť úspech v spore. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ. Je potrebné preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (rozhodnutie NS SR, sp.zn. 4Cdo 403/2014 zo dňa 31.05.2010).V spore mal žalobca ( v postavení veriteľa) bremeno tvrdenia, že so žalovanou ( v postavení dlžníka ) : a) uzavrel zmluvu o pôžičke, b) že žalovanej predmet pôžičky odovzdal, a c) že žalovaná požičané peniaze riadne a včas nevrátila. Na preukázanie splnenia podmienok rozhodných z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 657 Občianskeho zákonníka neboli postačujúcimi skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaná potrebovala motorové vozidlo a nedisponovala potrebnou sumou ani prípadná prítomnosť žalovanej pri výbere peňažných prostriedkov žalobcom z jeho účtu. Nakoľko žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno, preukazujúce, že zmluva o pôžičke bola stranami sporu uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanej sumu 23 000 eur, neunesenie dôkazného bremena vedie nevyhnutne k zamietnutiu žaloby, bez toho, aby
sa súd musel zaoberať pravdivosťou tvrdení uvádzaných žalovanou v jej procesnej obrane a za týmto cieľom vykonávať dokazovanie. Vzhľadom k uvedenému bolo nadbytočným osobitne vyhodnocovať námietky odvolateľa vo vzťahu k procesnej obrane žalovanej.
13. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka N. E. odvolací súd dáva do pozornosti, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie dôkaz – výsluch svedka N. E. vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, a priznal mu rovnakú dôkaznú silu ako ostatným v konaní vykonaným dôkazom. Pričom skutočnosť, že svedok N. E. má príbuzenský vzťah k žalovanej sama o sebe neznamená nespôsobilosť svedka N. E. svedčiť, túto okolnosť súd vezme súd do úvahy pri hodnotení svedkovej výpovede ( NS ČR, sp.zn. 22 Cdo 2516/2008). V prejednávanej veci súdu prvej inštancie nemožno vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
14. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu uvádzaných v žalobe na základe zásady iura novit curia právne nárok žalobcu posúdil ako nárok titulom zmluvy o pôžičke. Civilné súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe
právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 196/2009 zo dňa 22.09.2010).
16. Pokiaľ odvolateľ namietal, že v prípade, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, mal ním uplatnený nárok posudzovať ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia príp. ako nárok na vrátenie daru, odvolací súd uvádza. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, nakoľko sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Porušenie povinnosti tvrdiť pravdivo a úplne má za následok prehru sporu. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy ( skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú neoprávnené získanie majetkových hodnôt na strane určitej osoby (obohateného) a to na úkor iného subjektu, v ktorého majetkových pomeroch sa táto zmena negatívne prejaví (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcu voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby žalobca skutkovo tvrdil a preukázal, že medzi ním a žalovanou právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že žalovaná (v konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získala, že mu (v konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Zatiaľ čo v prípade vrátenia daru, toto právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. K platnosti právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru je z hľadiska jeho určitosti nevyhnutné, aby v ňom darca celkom zreteľne a jednoznačne uviedol tie konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Úkon darcu smerujúci k vráteniu daru môže byť obsiahnutý priamo v žalobe; aj v nej musí však žalobca dostatočne presne, určito a konkrétne opísať skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Právne účinky jednostranného právneho úkonu darcu (pokiaľ sú splnené podmienky vyplývajúce z § 630 Občianskeho zákonníka) nastanú v takom prípade ex nunc momentom doručenia výzvy darcu obdarovanému, resp. doručenia žaloby obdarovanému. Skutkové okolnosti uvedené darcom vo výzve alebo v žalobe sú potom predmetom dokazovania a tiež posudzovania z hľadiska, či došlo k naplneniu predpokladov, za ktorých sa darca môže domáhať vrátenia daru (§ 630 Občianskeho zákonníka). Nakoľko žalobca v žalobe neuviedol dostatok skutkových tvrdení preukazujúcich splnenie podmienok rozhodných z hľadiska hypotézy hmotnoprávnych noriem vzťahujúcich sa k vydaniu bezdôvodného obohatenia ( § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) ani vo vzťahu k vráteniu daru ( § 630 Občianskeho zákonníka), a obmedzil sa len na konštatovanie.. „ z opatrnosti týmto uplatňujeme nárok Žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy z titulu povinnosti Žalovanej vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré plnením zo strany Žalobcu získala alebo z titulu povinnosti Žalovanej vrátiť dar Žalobcovi. Žalobca sa v takomto prípade domáha vrátenia daru z dôvodu, že žalovaná sa voči nemu správala tak, že hrubo porušila dobré mravy“, nesplnil si svoju povinnosť „relevantne“ tvrdiť, t.z. neuviedol také skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné subsumovať pod hmotnoprávnu normu bezdôvodného obohatenia príp. vrátenia daru, na podporu ktorých bol povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru mohli prispieť k objasneniu veci a zároveň bol povinný ich k žalobe pripojiť (§ 132 CSP). Nemožno však opomenúť zásadnú skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce, že žalovanej poskytol ním tvrdené peňažné prostriedky, preto neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu poskytnutia peňažných prostriedkov by viedlo nevyhnutne k prehre v spore i v prípade, ak by súd prvej inštancie na základe dostatočne uvádzaných skutkových tvrdení posudzoval nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia príp. ako nárok na vrátenie daru.
17. V podanom odvolaní odvolateľ namietal i nesprávnosť výroku o trovách konania majúc za to, že za vznik trov konania minimálne v časti trov konania od vydania rozsudku pre zmeškanie až po rozhodnutie odvolacieho konania zodpovedná súd prvej inštancie. Základným kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v sporovom konaní je miera úspechu strán sporu vo veci. Úspech žaloby závisí od toho, do akej miery výrok rozsudku akceptuje žalobou uplatňovaný petit, ktorý určuje, o čom má súd vo veci konať a rozhodovať. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor
skončený. Nárok na náhradu trov konania má strana sporu voči protistrane, nie voči súdu, ktorý konanie vedie. Trovy konania sú iba tie výdavky, ktoré majú priamu súvislosť s uplatňovaním alebo bránením práva. Skutočnosť, že žalovaná podala odvolanie proti prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie( ktorým súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie), t.z. využila svoje procesné práva a toto rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo odvolacím súdom zrušené, nemá vplyv na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania, nakoľko v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď v konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
18. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedeného, na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
19. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mala v plnom rozsahu úspech žalovaná, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešná žalovaná má voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).