Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-38-2023.pdf
PDF · 109.38 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/38/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom: Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XX, XXX XX C. D. E., o zaplatenie sumy 104,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2022-54 zo dňa 19.6.2023 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2022-54 zo dňa 19.6.2023 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie vyšším súdnym úradníkom samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. SK-1C/10/2022-54 zo dňa 19.6.2023 v I. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 104,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 104,- eur od 17.09.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v II. výroku žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 17.08.2020 vystavená faktúra č. 8060203205 vo výške 104,- eur splatná do 16.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení Hotel Grand Piešťany, za obdobie od 18.05.2020 do 25.05.2020. Žalobca žalovanému doručoval výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy, pričom žalovaný dlžnú sumu v lehote splatnosti nezaplatil, preto sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania. Žalobca poukázal na ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“), a dodal, že uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Žalobca tiež poukázal na zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
3. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že Ministerstvo vnútra ho protizákonne a doslovne ako zločinca zatvorilo do štátnej karantény aj napriek tomu, že test na hraniciach mal negatívny a mal možnosť doma v súkromí byť v karanténe, aby som neohrozil rodinných príslušníkov. Čo sa týka faktúry od 18.05.2020 do 25.05.2020 žalovaný odmietol celú sumu uhradiť, bol ochotný uhradiť 30,- eur za raňajky, nie obedy a večere, pretože má dlhodobé problémy so žalúdkom a z tohto dôvodu si musí stravu vyberať, a preto nemohol a ani nekonzumoval obedy a večere a taktiež vodu Budiš, ktorú sme dostávali každý deň, pretože obsahovala bubliny a sodík. V karanténe nebola možnosť si vybrať aj niečo iné, pričom žalovaný sa sťažoval personálu, avšak tí reagovali, že iné možnosti nemajú.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca ako dodávateľ vystavil žalovanému dňa 17.08.2020 faktúru č. 8060203205 vo výške 104,- eur splatnú do 16.09.2020, v ktorej žalovanému fakturoval náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Hotel Grand Piešťany za obdobie od 18.05.2020 do 25.05.2020. Výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa 19.10.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Opakovanou výzvou zo dňa 24.01.2022 žalobca vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky štátu vo výške 104,- eur.
5. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval § 51 ods. 1, písm. a), § 12 ods. 2, písm. f), § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP/3992/2020 zo dňa 15.05.2020, § 2 ods. 1, písm. a), e), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu, § 517 ods. 1 a 2 veta prvá zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nesk. predpisov, § 151 ods. 1 a § 215 ods.1 CSP.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca ako dodávateľ vystavil žalovanému dňa 17.08.2020 faktúru č. 8060203205 vo výške 104,- eur splatnú do 16.09.2020, v ktorej žalovanému fakturoval náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Hotel Grand Piešťany za obdobie od 18.05.2020 do 25.05.2020. Výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa 19.10.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Opakovanou výzvou zo dňa 24.01.2022 žalobca vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky štátu vo výške 104,- eur.
7. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 51 ods. 1, písm. a), § 12 ods. 2, písm. f), § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP/3992/2020 zo dňa 15.05.2020, § 2 ods. 1, písm. a), e), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu, § 517 ods. 1 a 2 veta prvá zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nesk. predpisov, § 151 ods. 1 a § 215 ods.1 CSP.
8. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v období od 18.05.2020 do 25.05.2020 bol žalovaný z dôvodu nariadenej izolácie umiestnený v karanténnom zariadení, nakoľko bol v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. povinný plniť opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva. Za poskytnutú stravu v tomto karanténnom zariadení v súlade s § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. žalovaný v lehote splatnosti faktúru neuhradil, a neuhradil ju ani na opakované výzvy na zaplatenie. Žalobcom uvádzané skutočnosti mal súd prvej inštancie za preukázané na základe nim predložených listinných dôkazov, uvádzané skutočnosti nepovažoval súd prvej inštancie zo strany žalovaného za popreté a teda za nesporné, preto súd prvej inštancie nárok žalobcu voči žalovanému na úhradu pohľadávky štátu vo výške 104,- eur za úhradu nákladov za stravu poskytnutú žalovanému počas nariadenej karantény v období od 18.05.2020 do 25.05.2020 vyhodnotil za nesporný a oprávnený aj spolu so zákonným úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 104,- eur odo dňa 17.09.2020 do zaplatenia.
9. O nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, avšak žalobca hoci mal plný úspech, si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a z obsahu spisu mu v žiadne trovy konania nevyplynuli, preto súd prvej inštancie mu náhradu trov konania nepriznal.
10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom poukázal, že mailom poslal ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní z dôvodu pracovnej cesty a súčasne požiadal
o stanovenie iného termínu pojednávania a prípadne zaslanie dokladov a dôkazov, ako aj súhlas, aby súd rozhodol bez jeho prítomnosti. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca nepravdivo uvádza, že ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. je v súlade s ustanoveniami Ústavy SR a tiež poukázal na znenie bodu 34 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 4/2021. Ďalej žalovaný dodal, že stravu v karanténnom zariadení nemohol konzumovať pre svoje zdravotné problémy, o čom v prílohe predložil správu z lekárskej kontroly. Žalovaný dodal, že stravu si objednával z miestnych reštaurácii. Odvolaciemu súdu žalovaný navrhol, aby rozsudok zrušil.
11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok zmeniť, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
13. Z obsahu odvolania žalovaného vyplynulo, že odvolanie podal z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
14. K uvedenému odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
15. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v súdenej veci použil správny právny predpis, ale tento predpis nesprávne interpretoval. Je nepochybné, že súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“)
16. Podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
17. Podľa ust. § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
18. Hoci žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. 4PL. ÚS. 4/2021, na ktorý tiež v odvolaní poukázal aj žalovaný, súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky závery z tohto nálezu plynúce. Ústavný súd SR rozhodol, že ust. § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a taktiež ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n)
v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak pokiaľ sa ústavný súd zaoberal ústavnosťou § 58 ods. 2 citovaného zákona, v tejto časti návrhu nevyhovel.
19. Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na body odôvodnenia tohto nálezu, konkrétne: „167. V štáte rešpektujúcom slobodu jednotlivca je zároveň vecou každej osoby, aby pri užívaní slobody dbala i na (ochranu zdravia) ostatných, a to aj voľbou alternatív svojho konania v najširšom zmysle tejto možnosti. So slobodou jednotlivca je spojená i jeho zodpovednosť. Vo svetle týchto úvah je potrebné vnímať v situácii ohrozenia verejného zdravia širšie aj zavinenie jednotlivca a jeho správanie pri riešení otázky, či si jednotlivec svojím konaním zavinil nariadenie opatrenia (na ochranu verejného zdravia) alebo nie. Tu totiž nejde iba o právny význam pojmu zavinenia. Prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným z najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu nepovažuje ústavný súd argumentáciu navrhovateľky tým, že uloženie povinnosti znášať náklady opatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia verejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia s tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena. Preto argumentácia navrhovateľky nevyvracia záver o vhodnosti právnej úpravy, ukladajúcej jednotlivcovi povinnosť náklady znášať, a ani záver, podľa ktorého v tomto prípade ujma na základnom práve vlastniť majetok je vyvážená prínosom na kolidujúcom verejnom záujme (ochrane verejného zdravia), hoci nepochybne exaktné účinky tohto opatrenia sú iba obťažne kvantifikovateľné vzhľadom na aktuálny stupeň poznania.“
20. K účinkom nálezu Ústavný súd SR tiež uviedol: „196. Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.“
21. Odvolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu zdravia. V rozhodnom čase od 18.5.2020 do 25.5.2020, kedy sa žalovaný nachádzal v karanténnom zariadení, (čo v konaní sporné nebolo), bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. upravujúca opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb definované ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenie“. Predmetná právna norma bola derogovaná nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, na základe čoho obsah tejto právnej normy týkajúcej sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení znie „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z textu predmetnej právnej normy, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia.
22. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v čase posudzovania veci súdom z právnej úpravy nevyplýva oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenie a preto nemôže ani existovať povinnosť žalovaného znášať náklady. Nález ústavného súdu bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod č. 551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť a následne i platnosť podľa § 91 ods. 2 citovaného zákona. Odvolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení.
23. Úrad verejného zdravotníctva SR vydal dňa 15.5.2020 opatrenie č. OLP/3992/2020, a to na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., pričom toto opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR bolo dôvodom, že žalovaný bol počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Hotel Grand Piešťany. Odvolací súd konštatuje, že z dôvodu rozporu s Ústavou SR v dôsledku vyššie uvedeného nálezu stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, a preto nemožno práve z hore uvedených dôvodov dospieť k záveru, že by dotknutej osobe (žalovanému) mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady spojené štátu. S prihliadnutím na vyššie uvedené je preto nutné dôjsť k záveru, že za situácie, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola ústavným súdom vyhodnotená ako protiústavná, v súlade so zmyslom právnej zásady, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nie je prípustné, aby dotknutá osoba (žalovaný) mal preplatiť náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. Inak povedané štát nemôže mať majetkový prospech z takých vykonaných opatrení proti fyzickým osobám, na ktorých uloženie štát nebol oprávnený, a to aj v takom prípade, ak sa v čase ich výkonu ich oprávnenosť prezumovala.
24. Odvolací súd je tiež toho názoru, že za situácie, keď súd prvej inštancie rozhodoval v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nebolo účinné a platné, t. j. nebolo už súčasťou právneho poriadku SR, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona ani aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. Ak by sa aj pripustilo, že ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia je tým ustanovením, ktoré predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by možné uplatnený nárok žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, pretože opatrenie, ktoré sa vykonávalo - izoláciu mimo domáceho prostredia v inom zariadení, nebolo súladné so základnými ľudskými právami a slobodami.
25. Nemožno preto podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že by žalovanému mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením náklady, ktoré vznikli štátu. Keďže horeuvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považoval za dôvodnú, postupom v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu zmenil a žalobu žalobkyne zamietol. Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné sa detailne zaoberať správnosťou postupu súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní podania žalovaného, ktorým ospravedlňoval svoju neúčasť a žiadal zmeniť termín pojednávania.
26. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie, podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).
27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka žalovaného čo do nesprávneho právneho posúdenia veci je dôvodná, preto odvolací súd viazaný skutkovým stavom v rozsahu zistenom súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol (§ 388 CSP).
K trovám konania
28. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
29. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
30. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), ktorá je premietnutá v ust. § 255 CSP a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Úspech v konaní treba chápať teda v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane žalovaného je stav, keď súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, čo je aj daný prípad.
31. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, podľa ktorých žalovaný ako sporová strana, ktorý mal v konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.