Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15Sa-6-2023.pdf
PDF · 103.05 KB
Case nature
Subarea
15Sa/6/2023
Uznesenie
Správny súd v Banskej Bystrici sudkyňou Mgr. Denisou Slivovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom D. XX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátová 1, 813 04 Bratislava, o žalobe na obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 14Sa/19/2022, takto
rozhodol:
Žalobu na obnovu konania odmieta.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou datovanou dňa 13.09.2023 a doručenou Správnemu súdu v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) dňa 14.09.2023 sa žalobca domáhal obnovy konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 14Sa/19/2022. Tvrdil, že v rámci správneho konania boli až deväťkrát porušené jeho základné procesné práva garantované Európskym dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd, Listinou základných ľudských práv, Ústavou SR a právnymi predpismi týkajúcimi sa sociálneho zabezpečenia. Žalobu na obnovu konania žalobca odôvodnil nasledovne: Samosudkyňa Krajského súdu v Žiline A. E. F. pred konaním o správnej žiadosti zo dňa 1.4.2022 vedela a ak nie tak mala vedieť, že v zmysle § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. sa od 1.7.2002 na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. v zmysle ustanovenia § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. GR ZVJS bolo v zmysle § 142 zákona č. 100/1988 Zb. oprávnené konať a rozhodovať o sociálnych dávkach u policajtov (kam patril aj on ako príslušník ZVJS) len do 30.6.2002. Dňom 31.10.1999 (kedy skončil služobný pomer) mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) v tom čase účinného zákona č 100/1988 Zb. Zákonom dané podmienky na priznanie starobného dôchodku teda splnil dňom 14.10.1999. K uvedenému dňu mal odpracovaných viac ako 25 rokov (38 rokov) a k uvedenému dňu vykonával službu I. kategórie funkcií viac ako 20 rokov (28 rokov.) K uvedenému dňu dosiahol vek 55 rokov. Splnením týchto zákonných podmienok splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) v tom čase účinného zákona č. 100/1988 Zb. Žiadosťou zo dňa 3.10.2002 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku. Sociálna poisťovňa, rešpektujúc § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. a v súlade v tom čase účinného a platného zákona č. 100/1988 Zb. ako aj v súlade s platným zákonom č. 100/1988 Zb. po 30.6.2003, mu právoplatným rozhodnutím zo dňa 16.1.2003 priznala starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. účinného po 30.6.2003 do 31.12.2003, od 1.7.2002. Hoci neexistoval žiadny právny – zákonný dôvod Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 5.8.2003 mu raz podľa zákona právoplatným rozhodnutím priznaný starobný dôchodok odňala od 22.9.2003 s odvolaním sa na zákon č. 222/2003 Z.z. (§ 173i, § 21 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb.), ktorý nadobudol právoplatnosť a účinnosť dňom 1.7.2003, teda rok po tom, čo mu bol právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.1.2003 v súlade so zákonom priznaný starobný dôchodok od 1.7.2003. Odňatie starobného dôchodku Sociálna poisťovňa vo svojom rozhodnutí zo dňa 5.8.2003 zdôvodnila ust. § 173i a § 21 ods. 3 zákona č.222/2003 Z.z., o ktoré bol doplnený zákon č. 100/1988 Zb. a ktorého účinnosť nadobudol 1.7.2003, teda rok potom, čo mu
bol právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.1.2003 priznaný od 1.7.2002 a riadne v mesačných dávkach vyplácaný starobný dôchodok, Služba 28 rokov mu nezaložila nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Hoci ani doplnené retroaktívne ust. § 173i ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb neukladalo Sociálnej poisťovne odňať starobné dôchodky, priznané od 1.7.2002 do 30.6.2003 i napriek v rozpore s týmto § 173i ods. 1 mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 5.8.2003 odňala starobný dôchodok (predtým priznaný právoplatným rozhodnutím) od 22.9.2003 v sume 9.219.- Sk mesačne. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu v obdobnej veci sp. zn. 25Sd/87/2010 zo dňa 30. septembra 2010 vyplýva, že....Pod novým posúdením nároku na starobný dôchodok v zmysle § 173i ods. 1 zákona sa rozumie spravodlivé posúdenie nároku na hmotné zabezpečenie v starobe, ktorého primeranosť podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR je závislá od toho, či boli navrhovateľke zohľadnené všetky zákonom splnené podmienky priznaného nároku na starobný dôchodok. Ust. §173i ods. 1 zákona treba preto vykladať, tak že započítanie profesionálnej služby pre vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu (zák. 328/2002) nemôže mať vplyv na zánik samotného nároku na priznaný starobný dôchodok pred 1.júlom 2003. Iný výklad ust. 173 ods. 1 by bol v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. V rámci odvolacieho konania Najvyšší súd SR ako odvolací súd v danej veci, svojim právoplatným a vykonateľným rozsudkom zo dňa 31.10.2012 (sp. zn. 9So/190/2011) rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 3.6.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR v tomto právoplatnom a vykonateľnom rozsudku konštatoval a právne zdôvodnil, že ...Z obsahu podaní a prednesu navrhovateľa vyplýva, že sa domáha toho, aby mu bol starobný dôchodok uvoľnený od 22.9.2003 vo výške 9.219 Sk mesačne. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľovi bol podľa § 211 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 od 1.11.1999 priznaný výsluhový príspevok za dobu od augusta 1963 do 31.10.1999, v ktorom vykonával v I kategórií funkcií v rozsahu viac ako 28 rokov. Doba výkonu služby v I. kategórie funkcií nezaložila navrhovateľovi nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z., a preto túto dobu treba považovať za obdobie dôchodkového poistenia získané do 31.12.2003, podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003. Je zrejmé, že navrhovateľ, narodený XX.XX.XXXX, dosiahol vek XX rokov dňa XX.XX.XXXX a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov a splnil aj podmienku výkonu služby zaradenej do I. kategórie funkcií v rozsahu viac ako 20 rokov. Dňom 14.10.1999 teda splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. Po vzniku nároku na starobný dôchodok ďalej nebol zamestnaný. Menovaná samosudkyňa tým, že v danej veci odmietla jeho správnu žalobu zo dňa 1.4.2023, tak došlo k hrubému porušeniu jeho práva garantovaným mu článkom 19 Dohovoru č. 128, ktoré SR ratifikovala a zaviazala sa ho dodržiavať. V zmysle článku 19 Dohovoru č. 128 (aplikovaného do nášho právneho systému zákonom č. 416/1991 Zb.), občan, ktorý splnil zákonom dané podmienky na priznanie a vyplácanie starobného dôchodku, ak požiada žiadosťou o jeho vyplácanie, tak tento starobný dôchodok sa mu musí vyplácať do konca života. Tým, že menovaná samosudkyňa rozhodla bez nariadenia verejného konania došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd. Podľa tohto článku každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach. Tým, že v danej veci nebolo nariadené verejné konanie, tak došlo aj k porušeniu článku 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 (ktorým bola do nášho právneho systému aplikovaná listina Základných ľudských práv a slobôd). Tým, že bolo rozhodnuté bez nariadenia verejného konania, tak zo strany samosudkyne došlo k vedomému a hrubému porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Menovaná sudkyňa, tým, že nenariadila v danej veci verejné pojednávanie tak vedome a hrubo porušila aj príslušné ustanovenia zákona č. 162/2015 (SSP), týkajúce sa pojednávania. Je síce pravda, že ustanovenie § 137 ods. 1 písm. SSP umožňuje súdu prejednať jeho vec bez nariadenia pojednávania, týmto však dochádza k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania, ktorá nie je iba v záujme jeho účastníkov, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je to jedným z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti. Takýto postup súdu (bez verného konania) je však v rozpore článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd (ktorý má prednosť aj pred SSP) ako aj s Ústavou SR. Tým, že sa nekonalo verejné pojednávanie došlo k tomu, že ako účastník konania (žalobca) nebol súdom riadne vypočutý a nemohol sa vyjadriť k (ne)vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy. Aj z tohto dôvodu, je toto napadnuté uznesenie nezákonné. Tým, že samosudkyňa napadnutým uznesením odmietla správnu žalobu zo dňa 1.4.2022, sa dopustila aj porušenia ustanovenia § 147 ods. 1 písm. a) SSP. Menovaná sudkyňa pred vydaním uznesenia zo dňa 14.7.2022 vedela a ak nie tak mala vedieť aj o všeobecných záväzných rozhodnutiach Ústavného súdu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že základným prvkom právnej istoty je
v právnom štáte istota občana, že sa voči nemu bude zachovávať právo. Tak isto menovaná sudkyňa ako aj senát NSSR, ktorý v danej veci rozhodol, vedeli aj o všeobecne záväzných dovolacích rozsudkov NS SR, ktoré už citoval v tejto žalobe. Taký postup – teda odňatie starobného dôchodku, priznaného predtým právoplatným rozhodnutím a v súlade so zákonom sa nedá inak nazvať ako vedomé porušenie pilierov právneho a demokratického štátu a to princípu všeobecného zákazu retroaktivity ako aj princípu právnej istoty. Žalobca ďalej v odôvodnení žaloby na obnovu konania uviedol, že uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.7.2022 (sp. zn. 14Sa/19/2022) mu bolo doručené poštou dňa 24.7.2022. Dňa 2.8.2022 voči uzneseniu správneho súdu zo dňa 14.7.2022 dňa 2.8.2022 podal kasačnú sťažnosť. Hoci kasačný súd bol viazaný dôvodmi podanej kasačnej sťažnosti, obsahom kasačnej sťažnosti ako aj petitom návrhu, tak justičný mafiánsky zločinecký senát NSS, v v ktorom nechýbala ani hyena v talári – A. E., jeho kasačnú sťažnosť zamietol z titulu toho, že sa nedal zo strany adeptky sudkyne správneho súdu naviesť na najväčšie justičné svinstvo, hnus a hyenizmus. Nakoľko sa jednalo o hrubé, vedomé porušenie základných procesných práv, tak kasačnému súdu navrhol zrušiť uznesenie správneho súdu zo dňa 14.7.2022 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo zrušiť rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 11.2.2022. Kasačný súd si neosvojil ani jeden z týchto návrhov hoci sa jednalo o hrubé a vedomé porušenie základných ľudských práv. Najvyšší správny súd SR (senát zložený z justičných mafiánskych zločineckých sudcov – A. G., A. E. A. H.) uznesením (teda nie rozsudkom!) zo dňa 14.7.2023 (sp. zn. 7Ssk/177/2022), kasačnú sťažnosť zo dňa 2.8.2022 zamietol, hoci vedel, že došlo k vedomému porušeniu základných ľudských práv a hoci v zmysle § 253 zákona č. 162/2025 bol viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti ako sťažnostným návrhom, nakoľko sa jednalo o porušenie základných ľudskych práv (práva na verejné konanie ako aj práva na už vzniknutý nárok na starobný dôchodok.
2. Podľa § 472 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023 (ďalej „SSP“) žalobou na obnovu konania možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu, ak a) bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej na konaní, b) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným zadosťučinením, c) rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné.
3. Podľa § 477 ods. 1 a 2 SSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, možno rozšíriť len počas trvania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Dôvody obnovy konania možno meniť len počas trvania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania.
4. Podľa § 480 ods. 2 SSP žalobu na obnovu konania prejedná správny súd, ktorý o veci rozhodoval. Ak bolo pôvodné konanie skončené rozhodnutím kasačného súdu podľa § 462 ods. 2, prejedná žalobu na obnovu konania krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo kasačným súdom zmenené.
5. Podľa § 481 ods. 2 SSP dôvodmi žaloby na obnovu konania je správny súd viazaný okrem prípadov, keď nie je viazaný žalobnými bodmi.
6. Podľa § 483 ods. 1 písm. e) SSP správny súd žalobu na obnovu konania uznesením odmietne, ak je zjavne nedôvodná.
7. Podľa § 483 ods. 2 SSP ak sa postupuje podľa odseku 1, žalobu na obnovu konania nie je potrebné doručovať ostatným účastníkom konania na vyjadrenie.
8. Z rozhodovacej činnosti je správnemu súdu známe, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14.07.2022, sp. zn. 14Sa/19/2022 odmietol žalobu žalobcu proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa žalobca v žalobnom návrhu domáhal zrušenia rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvar sociálneho zabezpečenia číslo: GR ZVJS- d-12379/14-2022 zo dňa 11.02.2022 a vrátenia veci na nové konanie. Správny súd aj napriek neformálnemu posudzovaniu žaloby fyzickej osoby dospel k záveru, že správna žaloba zo dňa 01.04.2022 bola natoľko nezrozumiteľná, že z nej nebolo zrejmé, čoho sa týka a čo ňou žalobca sleduje,
a pre rozpor medzi žalobným návrhom a označením žalovaného, a preto žalobcu uznesením č. k. 14Sa/19/2022-29 zo dňa 30. mája 2022 vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia odstránil vadu žaloby, ktorá bránila jej vecnému vybaveniu, spočívajúcu v rozpore medzi označením žalovaného a označením preskúmavaného rozhodnutia. V danom prípade nedostatky a neúplnosti v náležitostiach žaloby v zmysle § 202 ods. 1 SSP boli tak zásadného charakteru, že viedli k nemožnosti súdu efektívne konať a rozhodovať o veci samej a k odmietnutiu žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 59 ods. 3 SSP. Žalobca nielenže neakceptoval prístup správneho súdu k náležitostiam jeho podania pri označení žalovaného, napadnutého rozhodnutia, uvedení žalobného návrhu, a napriek zrozumiteľnému poučeniu zo strany správneho súdu vady svojho podania v lehote určenej súdom neodstránil, ale postup správneho súdu spochybňoval a polemizoval o zákonnosti postupu správneho súdu.
9. Správny súd k inštitútu obnovy konania vo všeobecnosti uvádza, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého využívanie by malo byť výnimočné, pričom sa v žiadnom prípade nemôže jednať o nástroj na zmenu výkladu práva v prospech účastníka, ktorý takúto žalobu podal. Obnova konania v zmysle procesnej právnej úpravy sa člení do dvoch fáz. Prvou z nich je konanie o žalobe na obnovu konania, ktorej výsledkom je buď povolenie obnovy konania, alebo zamietnutie žaloby na obnovu konania. Až po kladnom rozhodnutí správneho súdu o povolení obnovy konania nasleduje druhá fáza, keď rozhodnutie o povolení obnovy konania nadobudne právoplatnosť, kedy následne správny súd bez ďalších návrhov vo veci znova koná a žalobu v povolenej obnove konania opätovne prejedná, pričom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednávaní obnovy (§ 485 SSP). Zo skutočnosti, že sa zasahuje do právnych vzťahov, ktoré už boli upravené právoplatným rozhodnutím súdu, vyplýva aj povinnosť a zodpovednosť správneho súdu obozretne, dôsledne a s prihliadnutím na všetky okolnosti skúmať danosť dôvodu na povolenie obnovy už raz právoplatne skončeného konania a to mimo kasačného konania, v ktorom koná a rozhoduje kasačný súd. Tento mimoriadny procesný inštitút môžu uplatniť oprávnené subjekty (§ 474 SSP) len za splnenia zákonom taxatívne vymedzených podmienok uvedených v § 472 SSP, pričom sa jedná o objektívne podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania. Správny súdny poriadok upravuje tri situácie, kedy možno napadnúť rozhodnutie správneho súdu žalobou na obnovu konania. Takáto žaloba je prípustná len vtedy, ak napádané rozhodnutie v neprospech účastníka je dôsledkom trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej na konaní, ak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným zadosťučinením, alebo rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné.
10. Správny súd s poukazom na obsah a odôvodnenie žaloby na obnovu konania, konštatuje, že žiaden z vyššie uvedených dôvodov obnovy konania žalobca v žalobe netvrdil. V žalobe žalobca uviedol, že jej dôvodom je porušenie jeho základných práv garantovaných Európskym dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd, Listinou základných ľudských práv a Ústavou SR a že napadnutým právoplatným uznesením došlo zo strany správneho súdu k vedomému a zámernému nerešpektovaniu všeobecne záväzného rozhodnutia ústavného súdu. Ďalej v žalobe namietal, že bolo rozhodnuté bez nariadenia verejného konania, hoci aj v konaní na obnovu konania musí byť verejné pojednávanie nariadené. Obsahom žaloby je skôr subjektívny postoj žalobcu k predošlému konaniu tak správneho súdu, ako aj kasačného súdu. V prejednávanom prípade ide o žalobu o obnovu konania v sociálnych veciach, v konaní o ktorej správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, a preto nie je viazaný ani dôvodmi žaloby v zmysle § 481 ods. 2 SSP. Správny súd preto pristúpil k preskúmaniu, či nie sú eventuálne dané ďalšie dôvody na obnovu konania, ktoré žalobca v žalobe neuviedol a správny súd sa zaoberal posúdením dôvodnosti podanej žaloby, a teda prípustnosti obnovy konania, aj keď žalobca výslovne žiadny zákonom predpokladaný dôvod v zmysle dikcie ust. § 472 SSP neuviedol.
11. Ako už bolo vyššie konštatované, Správny súdny poriadok predpokladá tri situácie, kedy je možné napadnúť rozhodnutie správneho súdu žalobou na obnovu konania. Podľa ust. § 472 písm. a) SSP sa jedná o rozhodnutie v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka alebo osoby zúčastnenej na konaní. Podľa písm. b) tohto ustanovenia je žaloba na obnovu konania prípustná, ak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a
podľa písm. c) je žaloba na obnovu konania prípustná, ak rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné. Správny súd z obsahu podanej žaloby ani zo spisového materiálu nezistil, že bol naplnený dôvod podľa ust. § 472 písm. a) SSP, teda že by bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu. Rovnako nemožno konštatovať naplnenie dôvodu podľa § 472 písm. c) SSP, teda že by rozhodnutie správneho súdu bolo v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady alebo Komisie.
12. Obsahovo vo vzťahu k podanej žalobe možno konštatovať, že žalobca prípustnosť žaloby na obnovu konania odvodzuje od tvrdenia, že v rámci správneho konania boli porušené jeho základné práva garantované Európskym dohovorom, Listinou základných ľudských práv a Ústavou SR a že došlo k vedomému a zámernému nerešpektovaniu všeobecného záväzného rozhodnutia ústavného súdu. Ak by sa vzhľadom na takéto obsahové vymedzenie podanej žaloby malo jednať o dôvod pre prípustnosť obnovu konania podľa § 472 písm. b) SSP, tak je potrebné zvýrazniť, že pre naplnenie podmienky prípustnosti žaloby je potrebné, aby o porušení základných ľudských práv účastníka rozhodol Európsky súd pre ľudské práva. Subjektívny názor účastníka, že rozhodnutím, resp. konaním správneho súdu došlo k porušeniu jeho základných ľudských práva alebo slobôd, nie je na povolenie obnovy konania dostačujúci. Žalobca žiadny rozsudok Európskeho súdu pre ľudského práva vzťahujúci sa k jeho konkrétnej osobe, v ktorom by ESĽP konštatoval porušenie jeho práv konaním správneho súdu, nepredložil a argumentoval len svojimi subjektívnymi právnymi názormi. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 9Sk/2/2017 zo dňa 28.02.2018. V žalobe tak žalobca ani netvrdil dôvod na obnovu konania v zmysle § 472 písm. b) SSP. V danom prípade by sa muselo jednať o rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by bolo rozhodnuté, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, teda konkrétne v konaní sp. zn. 14Sa/19/2022, ktoré žalobca touto žalobou žiada obnoviť, boli porušené jeho základné ľudské práva alebo slobody. Takéto rozhodnutie žalobca nepredložil, a preto dôvod na obnovu konania z tohto dôvodu nie je daný. Súčasne je nutné konštatovať, že z obsahu žaloby nevyplýva ani dôvod možnej obnovy konania vyplývajúci z § 472 písm. c/ SSP, pretože žalobca nepredložil, ani netvrdil existenciu, žiadneho záväzného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ alebo Komisie, s ktorým by bolo rozporné rozhodnutie správneho súdu v danej veci.
13. Správnemu súdu nie je známy žiadny dôvod na obnovu konania stanovený v § 472 SSP, t.j. že by bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej v konaní, že by rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva bolo konštatované porušenie jeho práv alebo že by bolo rozhodnutie správneho súdu č. k. 14Sa/19/2022-43 zo dňa 14.07.2022 v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ alebo Komisie, ktoré by pre účastníkov konania bolo záväzné.
14. Možno potom zhrnúť, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by bol relevantný pre prijatie záveru o dôvodnosti žaloby na obnovu konania, či už podľa § 472 písm. a) - právoplatný odsudzujúci rozsudok, písm. b) - rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého účastníkom by bol samotný žalobca a týkalo by sa rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého obnovu žalobcu žiada povoliť, alebo písm. c) - rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ, Rady EÚ alebo Komisie, ktoré by bolo v rozpore s rozhodnutím v danej veci, pričom tieto skutočnosti ako dôvod prípustnosti obnovy konania ani v žalobe o obnovu konania neuvádzal, ale uvádzal tvrdenia, ktoré sú pre prípustnosť povolenia obnovy konania právne irelevantné, nie sú dôvodmi, ktoré Správny súdny poriadok expressis verbis pripúšťa ako dôvod obnovy konania. Žalobca tak v žalobe neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by dôvodnosť žaloby na obnovu konania preukazovali. V tomto prípade má správny súd povinnosť žalobu na obnovu konania bez jej ďalšieho prejednania odmietnuť v zmysle § 483 ods. 1 písm. e) SSP ako zjavne neprípustnú. Z obsahu samotnej žaloby je už na prvý pohľad zrejmé, že je nedôvodná, keďže neobsahuje dôvody na jej podanie v zmysle § 472 SSP.
15. Správny súd preto konštatuje, že dôvody žaloby na obnovu konania, ktoré žalobca uviedol v žalobe, nenapĺňajú žiadnu zo skutkových podstát prípustnosti obnovy konania v zmysle § 472 písm. a), b), c) SSP a zároveň správny súd sám nezistil (§ 481 ods. 2 SSP) žiadny relevantný dôvod na obnovu konania.
16. V zmysle uvedených zhodnotení bolo potom potrebné žalobu na obnovu konania podľa ust. § 483 písm. e) SSP odmietnuť ako zjavne nedôvodnú (výrok I.).
17. Správny súd žalobu na obnovu konania uznesením odmietol, preto nebolo potrebné, aby ju doručoval ostatným účastníkom konania na vyjadrenie (§ 483 ods. 2 SSP). Žalobu na obnovu konania správny súd odmietol formou uznesenia bez nariadenia pojednávania, a teda bez verejného prejednania veci. Takýto postup je v súlade s procesnými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku, ktorý vyžaduje nariadenie pojednávania len na niektoré prípady meritórneho prejednania veci samej, inak správny súd rozhoduje bez pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). Keďže v prejednávanej veci nešlo o prejednanie veci samej, ale o procesné rozhodnutie, správny súd postupoval tak, že zjavne nedôvodnú žalobu na obnovu konania odmietol bez nariadenia pojednávania.
18. Keďže žaloba bola odmietnutá, správny súd o náhrade trov konania o povolení obnovy rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP v spojení s § 480 ods. 1 SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.)
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Kasačná sťažnosť sa podáva Správnemu súdu v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis), uvedie označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa ust. § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Podľa ust. § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.