Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/215/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Karolom Krochtom v právnej veci žalobkyne Y. N., A.. XX.X.XXXX, XXX XX M. XX, zastúpená JUDr. Jozefom Jaroščákom ml., advokátom, Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, zastúpený JUDr. Renátou Bačárovou, PhD., LL.M., advokátkou, Hlavná 11, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 388,14 € na účet právnej zástupkyni žalovaného JUDr. Renáty Bačárovej, PhD., LL.M. , advokátky, Hlavná 11, Prešov, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobkyňa podala na tunajší súd proti žalovanému žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, k.ú. M..

Žalobu odôvodnila tým, že vyššie uvedené nehnuteľnosti bolo pôvodne zapísané v PKV č. XXX, mpč. 466,467,469,576,470,473, k.ú. M., kde ako vlastníci týchto nehnuteľnosti boli zapísaní U. W. a P. W., H.. M.. Tí v roku 1942 odpredali predmetné nehnuteľnosti otcovi žalobkyne Y. M., t.j. svojmu švagrovi, o čom bola napísaná aj písomná zmluva. Ďalej uviedla, že Okresný súd Bardejov vydal uznesenie č.d. 1219/62 zo dňa 29.11.1962, ktorým povolil zápis v pozemkovej knihe k.ú. M. v zápisnici č. 269 na nehnuteľnosti zapísané pod A I, r.č. 1-6 lesa, roli a lúky

-2-

pod bod B4 v celosti na mene U. W. podľa právoplatného výmeru ONV - pôdohospodárskeho odboru v W., zo dňa 15.6.1950, číslo Pôd 611/1950-20 v zmysle § 10 z.č. 46/48Zb. vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát v správe ONV pôdohospodárky odbor W.. V roku 1964 otec žalobkyne Y. M. ako skutočný vlastník týchto nehnuteľností ich daroval žalobkyni, o čom bola urobená aj písomná zmluva a tieto nehnuteľnosti slúžili ako svadobný dar.

Súd vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov Y. M., Y. Š., oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov doložených do spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

Vytýčených pojednávaní dňa 21.11.2011 a 13.2.2012 sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nezúčastnil žalovaný, ktorého však neprítomnosť ospravedlnila jeho právna zástupkyňa so súhlasom prejednania veci v jeho neprítomnosti. Z uvedeného dôvodu súd postupom podľa prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalovaného s prihliadnutím na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Žalobkyňa trvala na podanej žalobe, pretože žila v tom, že jej tie nehnuteľnosti daroval otec v roku 1964 ako svadobný dar, ktorému tieto nehnuteľnosti predali W., keď odchádzali do Ameriky. Písomné zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníctva z W. na jej otca a následne na ňu, nemá.

Svedok Y. M. - brat žalobkyne vo svojej výpovedi uviedol, že od boby ako bol malý chlapec ( od svojich 5-6 rokov), pracovali na roľách spolu do roku 1959 a potom ako prišlo družstvo, sa o ne nikto nestaral a pásli sa tam družstevné kravy, po roku 1959 užívalo nehnuteľnosti družstvo, ktoré ich užíva aj nateraz. Podľa neho pred tým, ako nehnuteľnosti začala užívať žalobkyňa, užíval ich jej otec, nevedel však uviesť od kedy ich užíva žalobkyňa.

Svedkyňa Y. Š. - suseda žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že sporné nehnuteľnosti daroval otec žalobkyne, ako svadobný dar, pred tým na nich gazdoval on a pred tým patrili bratovi otca žalobkyne, ktorý odišiel do USA. Do doby, pokiaľ neprišlo družstvo, gazdovali na nich oni a teraz ich užíva družstvo.

Právny zástupca žalobkyne v nadväznosti na výpoveď svedkov poukázal na skutočnosť, že žalobkyni nikto nebránil užívať sporné nehnuteľnosti od roku 1964, kedy ich nadobudla darovaním od svojho otca. Toto užívanie trvalo najmenej do roku 2003, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vlastníckom práve žalovaného. Z výpovede svedkov vyplýva, že ďalšie subjekty, ktoré užívali sporné nehnuteľnosti nemajú výhrady k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobkyňou. Podľa neho splnenie predpokladov vydržania osvedčili výpovede svedkov, čestnými prehláseniami a obecným svedectvom. V prípade úspechu si neuplatnili trovy konania.

Právna zástupkyňa žalovaného navrhla žalobu zamietnuť. Podľa nej nebol preukázaný naliehavý právny záujem, pretože v danom prípade si mala žalobkyňa uplatniť vydanie nehnuteľnosti formou reštitúcie, keďže reštitučné predpisy majú prednosť pred všeobecnou úpravou a nemožno ich obchádzať. Poukázala na judikatúru súdov, v zmysle ktorej ak si niekto neuplatnil reštitučný nárok, nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Nedostatok naliehavého právneho záujmu videla aj v tom, že po otcovi žalobkyne sú viacerí

-3-

dedičia a z dedičského spisu po ňom nevyplýva, že by boli sporné nehnuteľnosti predmetom dedenia. Podľa nej zo svedeckých výpovedí vyplýva, že tieto nehnuteľnosti mali užívať všetci. Ďalej podľa nej nie sú splnené podmienky vydržania, predovšetkým čo sa týka dobromyseľnosti držby. Podľa jej názoru je nelogické tvrdenie, že U. W.O. mal predať tieto nehnuteľnosti otcovi žalobkyne v roku 1942 , keď U. W. nadobudol tieto nehnuteľnosti v roku 1940 od U. M., brata otca žalobkyne a je teda nelogické, aby U. W. o dva roky neskôr prevádzal predmetné nehnuteľnosti na otca žalobkyne. Zo zápisu z ČD 1219/62, vyplýva, že U. W. sa zrejme nezdržiaval ani na území Československa. Minimálne titulom vydržania má štát vlastnícke právo, pretože zápis na LV č. XXX bol realizovaný na základe ROEP, kde žaloba bola podaná až v roku 2010, pričom štát s týmito pozemkami nakladal, o čom svedčia predložené nájomné zmluvy. Z dôvodu, že časť sporných nehnuteľností sú lesnými pozemkami, s poukazom na § 34 z.č. 330/91Zb., pasívne legitimovaný na zastupovanie štátu sú Lesy SR. V prípade úspechu si uplatnila trovy konania.

Z PKV č. XXX, k.ú. M. vyplýva, že posledným pozemnoknižným vlastníkom nehnuteľností tam zapísaných bol U.A. W., ktorý ich nadobudol kúpou od U. M. v roku 1940. Následne na základe právoplatného výmeru ONV - pôdohosp. odboru v W., zo dňa 15.6.1950, č. pôd 611/1950-20 v zmysle

§ 10 z.č. 46/48Zb. bolo vložené vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam pre Československý štát v správe ONV pôdohosp. odbor v W.. Tento zápis bol povolený uznesením Okresného súdu W., č.d. 1219/62 zo dňa 29.11.1962.

Z LV č. XXX, k.ú. M. vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 1077- lesné pozemky, parc. č. 1078- trvalé trávnaté porasty, parc. č. 1079-orná pôda, parc. č. 1080 - trvalé trávnaté porasty, parc. č. 1081- ostatné plochy a parc. č. 1085 - orná pôda je Slovenská republika , správcom je Slovenský pozemkový fond, kde titulom nadobudnutia je výmer ONV-27.11.1962, čd 1219.

Zo žalobkyňou predložených čestných vyhlásení U. N., Y. Š., P. M., U. L. a obecného svedectva Obce F. zhodne vyplýva, že U. M. so svojou manželkou pred odchodom v roku 1942 do USA nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XXX, k.ú. M. na základe ústnej zmluvy odpredal svojmu švagrovi Y. M. - otcovi žalobkyne, ktorý ich mal nerušene užívať do 11.7.1964, kedy ich v dobrej viere ústne ako svadobný dar podaroval svojej dcére - žalobkyni. Tá sa mala ujať vlastníctva a užívania uvedených nehnuteľností, ktoré užíva nikým nerušená v dobrej viere.

Súd vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

Podľa Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

-4-

Podľa Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Podľa ,, Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Pokiaľ ide o námietku právnej zástupkyne žalovaného, že na takomto určení nemá žalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu neuplatnenia si reštitučných nárokov, súd považuje túto námietku za nedôvodnú. Rozhodovacia činnosť súdov je v zásade jednotná v tom, že všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok NS SR z 29.4.1998 sp.zn. , rozsudok NS SR z 20.8.1999 sp. zn. ). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov (napr. rozsudok NS SR z 25.2.2009 sp.zn. , rozsudok NS SR z 31.5.2011 sp.zn. , stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb., rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11.9.2003 sp.zn. , rozsudok NS ČR zo 17.2.2006 sp.zn. , rozsudok NS ČR z 1.7.2009 sp.zn. 22

Cdo 4505/2008, rozsudok NS ČR z 13.12.2006 sp.zn. ). Pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. z 13.9.2011. V tomto prípade žalobkyňa nemohla uplatniť svoje právo prostredníctvom reštitučného zákona č. 229/91Zb., pretože nebola oprávnenou osobou v zmysle § 4 citovaného zákona, resp. prostredníctvom reštitučného zákona č. 503/03Z.z., pretože nebola oprávnenou osobou v zmysle § 2 cit. zákona. Naopak súd má za to, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na takomto určení, pretože žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností, kde rozhodnutie súdu v danom prípade ( ak by žalobe bolo vyhovené) by bolo potom podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti ( pozri ZSP 4/2003). Z uvedeného dôvodu sa súd zaoberal vecou samou.

Žalobkyňa tvrdila, že sporné nehnuteľnosti jej daroval otec, ako svadobný dar v roku 1964, ktorý mal tieto nehnuteľnosti nadobudnúť kúpou od manželov W.. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnosti otca žalobkyne na základe kúpy, súd uvádza. Pred účinnosťou ( stredný ) , ktorá nastala 1. januára 1951, bola podľa obyčajového práva platného na území Slovenska pre úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva charakteristická jeho dvojfázovosť, ktorá spočívala v tom, že sa na prevod vlastníckeho práva vyžadoval jednak právny dôvod (titulus) a jednak právny spôsob nadobudnutia vlastníctva (modus). Podľa tejto úpravy uzavretie zmluvy (kúpnej, darovacej a pod.) neznamenalo ešte prevod vlastníctva. Dávalo nadobúdateľovi predbežne iba obligačný nárok žiadať od scudziteľa prevedenie vlastníctva k veci. Aby vzniklo vecné právo, muselo sa toto prevedenie stať určitým - zákonom stanoveným - spôsobom (modus) a len splnením modu bolo prevedené vlastnícke právo na nadobúdateľa. V zákone uznaným právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri prevode nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej knihy (intabulácia), t.j. pozemnoknižné odovzdanie, ktoré spočívalo v tom, že dovtedajší pozemnoknižný vlastník vydal vkladné

-5-

povolenie; toto povolenie bolo samostatným, od právneho titulu formálne oddeleným aktom. Zmluvný prevod nehnuteľnosti sa teda uskutočňoval nielen vlastnou zmluvou, ale musel byť nevyhnutne zavŕšený odovzdaním, a to tzv. intabuláciou alebo zápisom (vkladom) do verejných kníh k tomu určených (porov. Úr.zb. rozh. č. 230). K právne účinnému prevodu predmetných nehnuteľností za účinnosti obyčajového práva tak mohlo dôjsť len zápisom kúpnej zmluvy ( ak bola uzavretá) do pozemkovej knihy. V danom prípade je nepochybné, že intabulácia nebola vykonaná, teda otec žalobkyne sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti titulom kúpy. Keďže absentuje intabulácia, nebolo potrebné sa zaoberať otázkou, či vôbec došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi otcom žalobkyne a manželmi W.. Súd sa zaoberal aj možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva otca žalobkyne vydržaním. Ak by bolo pravdivé tvrdenie o tom, že sa otec žalobkyne ujal držby nehnuteľností v roku 1942, nebola prinajmenšom splnená podmienka 32-ročnej nepretržitej držby v zmysle vtedy platného uhorského práva, kde stredný obmedzil v prípade nehnuteľností vydržaciu dobu na 10 rokov, pričom vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1.1.1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskôr uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k 1.1.1961 ( z r. 1950). V danom prípade z výpovedí svedkov Y. M. a Y. Š. je nepochybné, že v roku 1959 vstúpilo do užívanie sporných nehnuteľností družstvo, preto otec žalobkyne nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ani vydržaním. Vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet nemohol potom otec žalobkyne previesť ďalej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalobkyňu, hoci aj darovacou zmluvou.

Pokiaľ ide o možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním žalobkyňou, súd uvádza nasledovné. 0/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964, t.j. za účinnosti predchádzajúceho s účinnosťou od 1.4.1983 bol novelizovaný , na základe ktorého platilo, že nepretržitou 10 ročnou držbou pozemku vydržala fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku pre štát a sama nadobudla právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. Tento zákon zaviedol princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou, vydržacia doba však neskončila skôr než za rok po jeho účinnosti, t.j. 31.3.1984 ( ). Súčasná úprava vydržania zavedená obnovila od 1.1.1992

tradičné dôsledky spojené s vydržaním. Podľa možno do vydržacej doby podľa započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 1.1.1992. Zákon pre vydržanie určuje predpoklady, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, medzi ne patrí spôsobilý subjekt a predmet držby, dobrá viera, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, uplynutie vydržacej doby. Z výpovede svedka Y. M., ktorý uviedol: „ potom ako prišlo družstvo, sa o to nik nestaral a pásli sa tam družstevné kravy a potom ako prišlo v roku 1959 družstvo, nehnuteľnosti užívalo družstvo“ a z výpovede svedkyne Y. Š., ktorá uviedla: „ do doby kým neprišlo družstvo, gazdovali na tých roľách oni, a že teraz ich neužíva ona ( má sa na mysli žalobkyňa), pretože ich užíva družstvo“ možno jednoznačne vyvodiť záver o tom, že u žalobkyni nie sú splnené tieto predpoklady potrebné pre vydržanie a to: dobrá viera a oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu. Súd neuveril v tomto smere tvrdeniam uvedených v čestných prehláseniach a obecnom svedectve o tom „ že žalobkyňa sa od 11.7.1964 v dobrej viere ujala sporných nehnuteľností, a tieto užíva nikým nerušená v dobrej viere“, a to jednak z dôvodu

-6-

ich úplnej obsahovej zhodnosti, ako aj z dôvodu, že tieto tvrdenia sú vyvrátené práve svedeckými výpoveďami svedkov Y. M. a Y. Š. ( ktorá svojou výpoveďou vlastne vyvracia obsah aj ňou podaného čestného prehlásenia), z ktorých jednoznačne vyplýva, že od roku 1959 sporné nehnuteľnosti užívalo družstvo, nie žalobkyňa a tieto nateraz naďalej užíva družstvo. Takému záveru nasvedčujú aj právnou zástupkyňou žalovaného predložené nájomné zmluvy, preukazujúce užívanie týchto nehnuteľností iným subjektom, ako je žalobkyňa. Námietka nedostatku pasívnej legitimácie vznesená právnou zástupkyňou žalovaného v časti týkajúcej sa lesných pozemkov je s poukazom na § 34 ods. 14 veta za bodkočiarkou z.č. 330/91Zb. nedôvodná.

Na základe hore uvedených skutočností a cit. zák. ustanovení súd žalobu, ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Z dôvodu, že manžel žalobkyne sa zúčastnil pojednávania dňa 21.11.2011 ako verejnosť, súd nepripustil jeho výsluch ako svedka na pojednávaní dňa 13.2.2012. Na vypočutí ostatných navrhnutých svedkov, žalobkyňa netrvala, preto súd od vykonania takéhoto dôkazu upustil.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s tak, že žalovanému ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie práva proti žalobkyni, teda neúspešnému účastníkovi. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde právna zástupkyňa žalovaného vychádzala pri určení sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z hodnoty pozemkov, ktoré boli predmetom sporu. V spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zákonná úprava, pokiaľ ide o vyrubenie súdneho poplatku za návrh, upustila od jeho určenia podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov […] percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota nehnuteľnosti, a počnúc od 1.7.2007 stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b/ danej položky sadzobníka (viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred a po novele ). Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je preto z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo. Podľa názoru súdu aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb treba aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci ( vyhlášky MS SR č. 655/04Z.z.). Pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. . Súd preto priznal trovy právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby podľa cit. vyhlášky nasledovne: prevzatie a príprava zastúpenia 16.6.11 57,-€ a paušálna náhrada 7,€, účasť na pojednávaní dňa 21.11.11 57,-€ a paušálna náhrada 7,41€, účasť na pojednávaní dňa 13.2.12 58,69€ a paušálna náhrada 7,63€, náhrada cestovných výdavkov PO-BJ a späť pri účasti na pojednávaní dňa 21.11.11 vo výške 27,-€, náhrada cestovných výdavkov PO-BJ a späť pri účasti na pojednávaní dňa 13.2.12 vo výške 26,73€, náhrada za stratu času pri účasti na pojednávaní dňa 21.11.11 za 4. polhod. á 12,35€, náhrada za stratu času pri účasti na pojednávaní dňa 13.2.12 za 4. polhod. á 12,71€. Po zvýšení odmeny za 3 úkony právnej

služby a režijného paušálu o DPH vo výške 39,03 € je tak žalobkyňa povinná nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne na trovách právneho zastúpenia sumu 388,14 € .

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

1, V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.