Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_44Ek-2914-2022.pdf
PDF · 129.97 KB
Case nature
Area
Subarea
44Ek/2914/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného „SpecMixTrade“ s.r.o., so sídlom Partizansky rad 6d, 220 03 Minsk, Bieloruská republika, IČ 191089402, právne zastúpený Hudec s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Lazaretská 23, 811 09 Bratislava, IČO 36 855 260 proti povinnému SOTEKO s.r.o., so sídlom Kadavého 829/6, 036 01 Martin, IČO 31 620 906, právne zastúpený Hronček & Partners, s. r. o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO 47 248 327, o vymoženie 98.535,39 USD s prísl. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Margita Rojčeková, Exekútorský úrad Žilina, A. Kmeťa 11, 010 01 Žilina, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 a sťažnosti súdneho exekútora proti IV. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 takto
rozhodol:
I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 z a m i e t a. II. Oprávnený n e m á právo na náhradu trov exekúcie v súvislosti so sťažnostným konaním.
III. Sťažnosť súdneho exekútora proti IV. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023, ktoré vydal vyšší súdny úradník, I. výrokom súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v celom rozsahu zastavil, II. výrokom oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal, III. výrokom povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal a IV. výrokom súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v danom prípade je exekučným titulom Rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Bieloruskej obchodnej a priemyselnej komore sp. zn. 2044/68-21 zo dňa 29.07.2022, t. j. cudzí exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku. Takýto cudzí rozhodcovský rozsudok sa má v zmysle § 54 ods. 1 Exekučného poriadku ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie doručovať povinnému s poučením o možnosti namietať dôvody neuznania podľa § 50 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom pre prípad uvedenia niektorého z dôvodov pre neuznanie rozsudku sa s nimi musí súd v rámci konania o návrhu na vykonanie exekúcie zaoberať. Preskúmaním spisového materiálu ako aj návrhu povinného na zastavenie exekúcie súd dospel k záveru, že vyšší súdny úradník nepostupoval procesne správne a dopustil sa procedurálnej chyby konania tým, že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedoručil cudzí exekučný titul povinnému v zmysle § 54 ods. 1 Exekučného poriadku a nepoučil ho o možnosti namietať dôvody neuznania podľa osobitného predpisu. Na základe vyššie uvedeného nie je možné viesť exekúciu voči povinnému, preto súd predmetnú exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil (I. výrok).
3. Súd však naviac uviedol, že zastavenie exekúcie v danom konaní nie je rozhodnutím meritórnym, nakoľko súd exekúciu zastavil z procedurálnych dôvodov, kedy nebol zo strany vyššieho súdneho úradníka dodržaný postup v rámci posudzovania cudzieho exekučného titulu, keď pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie nedoručil cudzí exekučný titul povinnému v zmysle § 54 ods. 1 Exekučného poriadku. To znamená, že rozhodnutie o zastavení exekúcie nespôsobuje prekážku res iudicata, preto oprávnený má možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému predloží všetky požadované podklady a vyšší súdny úradník bude v danom prípade postupovať podľa príslušnej právnej úpravy so zreteľom na cudzí exekučný titul vrátane eventuálneho postupu podľa § 52 Exekučného poriadku o odstraňovaní vád návrhu na vykonanie exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že exekučný súd exekúciu, ktorá začala ešte dňa 22.11.2022 (pred viac ako 7 mesiacmi) zastavil z dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku odkazujúc na nedodržanie svojho vlastného postupu v období od prijatia návrhu na začatie exekúcie (28.10.2022) do jej začatia (22.11.2022) upraveného v ust. § 54 ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný v zákonom stanovenej lehote (včas) podal dňa 05.12.2022 návrh na zastavenie exekúcie, ktorý ale nedôvodil údajným nedodržaním postupu podľa § 54 ods. 1 Exekučného poriadku a ani nenavrhoval zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Povinný svoj návrh dôvodil ust. § 61k ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, pričom tvrdil, že exekučný titul by nemal byť uznaným v SR pre a) jeho údajné nedoručenie povinnému, b) údajné porušenie procesných práv povinného v rozhodcovskom konaní, c) údajné rozhodnutie rozhodcom mimo rozhodcovskej zmluvy/doložky, d.) údajnú nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozhodnutia a e.) údajnú výhradu verejného poriadku SR, teda z dôvodov, ktoré má podľa vysloveného záveru exekučný súd skúmať pri preskúmavaní podmienok uznania a výkonu cudzozemského exekučného titulu pri aplikácii ust. § 54 ods. 1 Exekučného poriadku pred začatím exekúcie. Hoci teda povinný nežiadal zastaviť exekúciu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) v spojení s § 54 ods. 1 Exekučného poriadku, avšak vecne argumentoval práve dôvodmi, pre ktoré nemal byť exekučný titul uznaný a vykonávaný v SR, rozhodol exekučný súd čisto formalisticky bez toho, aby dôvody uznania či neuznania exekučného titulu preskúmal. Rozhodnutie súdu preto hodnotí oprávnený ako prekvapivé, keďže žiadny z účastníkov konania argumenty uvedené exekučným súdom súdu nepredkladal a ani sa k dôvodom, ktoré uviedol exekučný súd v konaní o zastavenie exekúcie, nevyjadril.
5. Oprávnený ďalej akceptuje, že exekučný súd môže z dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastaviť exekúciu aj bez návrhu a že ust. § 61k Exekučného poriadku je nástrojom, ako zastaviť exekúciu, ktorá ani nemala začať. Má však za to, že § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku nie je „opravným prostriedkom“ pre korekciu vlastného rozhodnutia exekučného súdu. Podľa záverov vyjadrených v napádanom uznesení malo exekučné konanie pred začatím exekúcie prebehnúť nasledovne: a. Súd prijal návrh na vykonanie exekúcie. Súd mal návrh s prílohami doručiť povinnému a umožniť mu v lehote 15 dní uviesť (a preukázať) dôvody brániace uznaniu a vykonaniu exekučného titulu. Na základe posúdenia týchto dôvodov mal rozhodnúť o uznaní exekučného titulu a vydať poverenie súdnemu exekútorovi alebo návrh zamietnuť. Oprávnený sa domnieva, že skutočnosť, že exekučný súd (podľa záveru vyjadreného v uznesení) nezaslal povinnému exekučný titul ešte pred začatím exekúcie, nie je sám o sebe dostatočným dôvodom na zastavenie exekúcie. Akceptuje, že by tomu tak mohlo (a aj malo) byť, ak by aj vecné dôvody pre neuznanie exekučného titulu v SR boli dané. To ale nie je predmetný prípad. V predmetnej veci totiž oprávnený exekučnému súdu preukázal, že: a) o ustanovení rozhodcu a o rozhodcovskom konaní bol povinný upovedomený listom rozhodcovského súdu zo dňa 01.12.2021 doručenom do rúk konateľa povinného dňa 17.12.2021; b) o termíne ústneho pojednávania na deň 14.4.2022 (na ktoré sa nedostavil) bol povinný upovedomený pozvánkou zo dňa 11.02.2022 doručenou do rúk konateľa povinného dňa 09.03.2022; c) rozhodcovský rozsudok prevzal konateľ povinného už dňa 16.08.2022 a nie až 05.12.2022 ako nepravdivo tvrdil v návrhu na zastavenie exekúcie a d) povinný nevyužil možnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok všeobecným súdom podľa rozhodného práva (hospodársky súd regiónu (mesto Minsk)); e) neexistuje dôvod aplikovať výhradu verejného poriadku SR, teda že boli splnené všetky podmienky pre uznanie a výkon exekučného titulu v SR. Pokiaľ exekučný súd len koriguje vlastné pochybenie v exekučnom konaní, hoci vecné dôvody na takýto postup nie sú dané, popiera účel exekučného konania ako integrálnej súčasti práva na prístup k súdu a spravodlivosti, t. j. poskytnutie reálnej a účinnej ochrany práv veriteľa (oprávnenému) a tým zasahuje do práva veriteľa (oprávneného) na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj práva na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru. Zásah je o to zásadnejší, že v exekúcii poverený súdny exekútor ešte v novembri 2022 zabezpečil celú vymáhanú sumu blokovaním finančných prostriedkov na bankovom účte povinného. Zastavením exekúcie tak účinky zabezpečenia majetku povinného pominú, čím sa bezpochyby zhorší postavenie oprávneného ako veriteľa. Zopakovanie exekúcie - ktoré naznačuje konajúci vyšší súdny úradník v napádanom uznesení - tak nemusí byť úspešné a je ohrozené. Tento aspekt súd v napádanom rozhodnutí nezohľadnil, čo ale podľa ich názoru mal.
6. V ďalšej časti sťažnosti oprávnený citoval § 54 ods. 1 Exekučného poriadku, čl. III Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 06.11.1958 (74/1959 Zb.) § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, čl. I ods. 1 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach z 12.08.1982 (95/1983 Zb.) Z týchto právnym noriem oprávnený má za to, že zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a rovnako i zákon o rozhodcovskom konaní nevyžadujú uznať rozhodnutie o priznaní nároku v majetkových sporoch osobitným výrokom. Uznanie a výkon sa potom majú vykonať rovnako ako pri rozhodcovskom rozsudku vydanom slovenským rozhodcom v (ne)spotrebiteľskom majetkovom spore a to jednak na základe zákona o rozhodcovskom konaní ale predovšetkým na základe Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 06.11.1958, ktorý má prednosť pred zákonom. O to skôr, ak majú mať obaja účastníci exekučného konania v zmysle cit. zmluvy o právnej pomoci rovnaké postavenie, t. j. akoby išlo o dva slovenské subjekty. Keďže pre nariadenie výkonu rozhodcovského rozsudku vydaného slovenským rozhodcom v (ne)spotrebiteľskom majetkovom spore sa nevyžaduje doručenie rozhodnutia povinnému pred uznaním a nariadením exekúcie, potom má rovnaký režim platiť aj vo vzťahu k predmetnému exekučnému titulu. Postup vyššieho súdneho úradníka pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi dňa 22.11.2022 bez toho, aby vopred doručil povinnému exekučný titul a potenciálne by tak mohol zmariť exekúciu, bol preto správny. Ten istý právny názor zastáva i Ministerstvo spravodlivosti SR, prezentujúc ho na svojej webovej stránke: https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/medzinarodne-pravo/justicna- spolupraca/prakticke-informacie-pre-justicne-organy-2. Zvolený procesný postup pred začatím exekúcie rešpektoval aj povinný, ktorá taktiež nespochybnil správnosť procesného postupu vyššieho súdneho úradníka v čase udelenia poverenia súdnemu exekútorovi a rešpektoval, že dôvody pre ktoré by mal súd odoprieť uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku, skúma exekučný súd až na podklade návrhu (námietok, výhrad) povinného po začatí exekúcie (dovtedy skúma len formálnu platnosť rozhodcovskej zmluvy a rozhodnutia a výhradu verejného poriadku). Z týchto dôvodov sa domnievajú, že napádané rozhodnutie vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia vyššie cit. zákonných ust. a dojednaní medzinárodných zmlúv.
7. Ďalej oprávnený považuje rozhodnutie za prekvapivé, keď žiaden z účastníkov konania z uvedeného dôvodu zastaviť konanie nenavrhol a argumenty uvedené exekučným súdom povinný súdu v konaní nepredkladal a ani sa oprávnený k dôvodom, ktoré uviedol exekučný súd v konaní o zastavenie exekúcie, nevyjadril. Nakoniec oprávnený považuje zastavenie exekúcie neprípustnou korekciou vlastného prvšieho rozhodnutia z 22.11.2022 vykonanou bez návrhu účastníkov konania, a je neúplným rozhodnutím, keď neobsahuje odpoveď na podstatné a rozhodné vecné argumenty prezentované povinným a vyvrátené oprávneným, čím zasahuje do práva na spravodlivý súdny proces vada odôvodnenia). Z toho dôvodu napáda výroky I. a II. a navrhuje napádané uznesenie v tejto časti zmeniť tak, že návrh povinného súd zamietne a uloží povinnému povinnosť nahradiť oprávnenému trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby súvisiace s konaním o návrhu na zastavenie exekúcie.
8. Povinný vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že ust. § 61k Exekučného poriadku je podľa oprávneného „nástrojom ako zastaviť exekúciu, ktorá ani nemala začať.“ Vzhľadom na to, že exekučný titul nebol zo strany vyššieho súdneho úradníka doručený povinnému v zmysle § 54 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúcia v skutku ani začať nemala. Hoc aj súd odôvodnil zastavenie exekúcie z procedurálnych dôvodov, nie je to v rozpore s účelom ustanovenia § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. K uvedenému ustanoveniu povinný odcitoval komentárovú literatúru C.H.Beck, Exekučný poriadok, 3. vydanie, 2018, s. 346 - 366. Povinný má za to, že súd aplikoval ustanovenie § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v predmetnej veci správne.
9. Povinný nesúhlasí s tvrdením oprávneného, v zmysle ktorého skutočnosť, že exekučný súd nezaslal povinnému exekučný titul ešte pred začatím exekúcie, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na
zastavenie exekúcie. Povinný má za to, že uvedená procesná vada je tak závažným porušením, že aj bez ďalšieho zakladá dôvod na zastavenie exekúcie. Exekučný súd v odôvodnení správne uviedol, že zastavenie exekúcie z predmetného dôvodu nezakladá prekážku rozhodnutej veci a oprávnenému nič nebráni podať nový návrh na začatie exekúcie. Oprávnený sa v bode 8 svojej sťažnosti snaží navodiť dojem, že aj v prípade správneho procesného postupu by povinný pri doručení návrhu na vykonanie exekúcie s prílohami nevedel uviesť a preukázať dôvody brániace uznaniu a vykonaniu exekučného titulu. Uvedené samozrejme nie je pravdou, nakoľko povinný viaceré relevantné dôvody uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie a explicitne poukázal na to, že za správneho procesného postupu by tieto dôvody uviedol už pri doručení návrhu, čo mu bolo nesprávnym procesným postupom znemožnené. Konštatovanie, že takéto dôvody neexistujú je tak len nepodloženým hodnotiacim záverom oprávneného (ktorému prijímanie takýchto subjektívnych záverov neprislúcha), ktorým bezdôvodne spochybňuje relevantné dôvody uvedené povinným v návrhu na zastavenie exekúcie. Záver oprávneného, že „Akceptujeme, že by tomu tak mohlo (a i malo) byť, ak by aj vecné dôvody pre neuznanie exekučného titulu v SR boli dané. To ale nie je predmetný prípad.“ tak nemôže byť braný inak, ako jeho subjektívne ničím nepodložené vnímanie.
10. Ďalej povinný zdôraznil, že podľa tvrdení oprávneného boli splnené všetky podmienky pre uznanie a výkon exekučného titulu v SR a neexistuje dôvod aplikovať výhradu verejného poriadku SR. Tvrdenia, ktoré oprávnený v bode 9 predmetnej sťažnosti uvádza, sú podľa názoru povinného opäť len neprislúchajúcimi hodnotiacimi závermi založenými na skresľujúcich argumentoch. To, čo oprávnený preukázal, je vecou hodnotenia súdu a nie jednostranného konštatovania oprávneného. Povinný rozporuje tvrdenie oprávneného o tom, že neexistuje dôvod aplikovať výhradu verejného poriadku SK. Oprávnený toto svoje tvrdenie riadnym spôsobom nepodložil. Povinný uvádza, že plneniu povinnosti v zmysle Kúpnej zmluvy bolo zamedzené v dôsledku účinku sankcií EÚ voči Bielorusku. Povinný v uvedenej spornej veci argumentoval, že prirastenie akéhokoľvek príslušenstva, sankcií, trov konaní, alebo iných položiek ku istine, ktorej úhrada bola vplyvom spoločných sankcií EÚ znemožnená, je v rozpore s verejným poriadkom každej krajiny EÚ, a to aj Slovenskej republiky. Ak je prirastenie akéhokoľvek príslušenstva, sankcií, trov konaní, alebo iných položiek ku istine, ktorej úhrada bola vplyvom spoločných sankcií EÚ znemožnená v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, musí byť aj uznanie a výkon rozhodnutia, v zmysle ktorého sa povinný zaväzuje uhradiť sumu nad rámec istiny rovnako v rozpore s vereným poriadkom Slovenskej republiky. V zmysle vyššie uvedeného má povinný za to, že v predmetnej veci je naplnený aj dôvod v zmysle článku V ods. 2 písm. b) vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Povinný ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že oprávnený opomenul argumentovať proti dôvodu v zmysle článku V ods. 1 písm. c) vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktorým argumentoval povinný v návrhu na zastavenie exekúcie. Povinný pri tejto argumentácií uviedol, že z umiestnenia ust. článku 12, bodu 12.1. (ako prvého bodu článku, ktorý predstavuje tzv. rozhodcovskú doložku) a z jeho znenia vyplýva, že uplatnenie bodov 12.2. a 12.3. Kúpnej zmluvy je podmienené splnením povinnosti oboch zmluvných strán v zmysle bodu 12.1. Kúpnej zmluvy - t. j. povinnosti podniknúť všetky možné kroky k tomu, aby sa spor, ktorý majú záujem riešiť pred rozhodcovským súdom, vyriešil vzájomným jednaním strán. Povinný mal a má tak za to, že skutočnosť, že splnenie povinnosti podniknúť všetky možné kroky k tomu, aby sa spor, ktorý mal oprávnený záujem riešiť pred rozhodcovským súdom, je predpokladom uplatnenia ust. 12.2. a 12.3. Kúpnej zmluvy. Uvedené tak ďalej napovedá o pluralite dôvodov brániacich uznaniu a vykonaniu exekučného titulu. Oprávnený nielenže nepreukázal ním tvrdenú neexistenciu týchto dôvodov, ale ich ani relevantným spôsobom nespochybnil. Namiesto konštatovania o preukázaní skutočností exekučnému súdu by tak nanajvýš mohol pomýšľať o spornosti uvedených dôvodov.
11. Povinný tiež vo vyjadrení zdôraznil, že je dobre fungujúcou a zabehnutou firmou, ktorá má stálych obchodných partnerov a dostatok finančných prostriedkov, dobrú platobnú disciplínu a mimo predmetného sporu (ktorý nie je sporom z dôvodu nevôle plniť svoje povinnosti) nemá nesplnené záväzky. Aktíva povinného vysoko prevyšujú jeho záväzky, o čom sám oprávnený musí mať vedomosť. Nie je tak pravdou, že zastavením exekúcie sa zhorší postavenie oprávneného ako veriteľa a zopakovanie exekúcie tak môže byť ohrozené. Je prekvapujúce, že oprávnený prichádza s týmto tvrdením, keď dobre vie, že povinný má záujem uhradiť kúpnu cenu (na rozdiel od príslušenstva, ktoré k nej z dôvodu nesúčinnosti oprávneného prirástlo a ktorého exekúcia by bola v rozpore s verejným poriadkom SR), pričom za týmto účelom počas celej doby trvania exekúcie vedú vzájomné rokovania. Jediné, čo je tak zastavením exekúcie „ohrozené“, sú trovy oprávneného. Povinný je dokonca ochotný
čiastočne uhradiť aj tieto čiastky, na ktorých úhradu by povinný inak nemal nárok. Ochotu povinného zaplatiť celú kúpnu cenu a podieľať sa na vzniknutých nákladoch oprávneného preukazujú návrhom dohody predloženým povinným, podpísaným protinávrhom dohody predloženým oprávneným (ktorý vychádza z návrhu povinného = preukazuje vedomosť oprávneného o tomto návrhu) a e-mailovou komunikáciou právnych zástupcov, kde si právny zástupca protistrany dokonca uplatňuje trovy za mimosúdne rokovanie.
12. Povinný nakoniec prehlásil, že len čo bude exekúcia zastavená, na účet oprávneného, ktorý mu bol určený v návrhu dohody, poukáže celú sumu kúpnej ceny a vynaloží všetko úsilie na dosiahnutie dohody ohľadom vysporiadania príslušenstva tak, ako navrhoval vo svojom návrhu dohody. Pri všetkých týchto skutočnostiach, pri aktivite oprávneného (kde možno predpokladať, že návrh na začatie novej exekúcie by bol podaný hneď prvý deň, alebo v prvých dňoch po zastavení pôvodnej exekúcie) a pri objeme majetku, ktorým disponuje povinný, je naozaj málo pravdepodobné, ba až nemožné, aby povinný úspešne vyviedol taký objem svojho majetku, že by tvrdený nárok oprávneného nebolo možné uspokojiť. Povinný záverom uvádza, že je presvedčený, že sa v predmetnom prípade jedná len o snahu využiť akýkoľvek argument v neodôvodnenom strachu o ohrozenie vymoženia svojho oprávneného nároku (kúpnej ceny) a nie o pažravosť po trovách konania. K bodu 20 povinný uvádza, že postup vyššieho súdneho úradníka pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi dňa 22.11.2022 bez toho, aby vopred doručil povinnému exekučný titul, nemožno považovať za správny. Uvedené vyplýva aj z § 54 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého: „Ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu a nejde o prípad podľa § 53 ods. 2, súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie doručí cudzí exekučný titul osobe, ktorá je v návrhu na vykonanie exekúcie označená ako povinný, a poučí ju o možnosti namietať dôvody neuznania podľa osobitného predpisu. Cudzí exekučný titul sa takejto osobe doručí do vlastných rúk.“ Ako aj povinný uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 05.12.2022, cudzí exekučný titul s prekladom do slovenského jazyka bol povinnému doručený dňa 05.12.2022, a to až na základe zaslania Žiadosti zo dňa 28.11.2022. Vzhľadom na to, že povinný takýmto procesným postupom nemohol využiť svoje procesné práva, ktoré by zrejme riadne využil, nemožno za žiadnych okolností súhlasiť s tvrdením oprávneného, že takýto postup vyššieho súdneho úradníka možno považovať za správny. Nesprávnym procesným postupom tak bolo povinnému znemožnené, aby dosiahol neuznanie a nevykonateľnosť exekučného titulu, čoho následkom by bolo zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a nevydanie poverenia súdnemu exekútorovi. Tvrdenie oprávneného, že povinný nijakým spôsobom nespochybnil správnosť procesného postupu vyššieho súdneho úradníka, kedy povinnému nebol vopred doručený exekučný titul, je nepravdivé, nakoľko povinný nesprávnosť procesného postupu vyššieho súdneho úradníka explicitne namietal, a tento nesprávny postup povinný priamo uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie aj ako dôvod na zastavenie exekučného konania. S námietkami povinného bol oprávnený dostatočne oboznámený, prekvapujúcim je tak práve jeho tvrdenie o „prekvapivom“ dôvode zastavenia exekúcie. Na základe vyššie uvedených skutočností majú za to, že sťažnosť oprávneného je neodôvodnená, nakoľko povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 05.12.2022 ako jeden z dôvodov na zastavenie exekúcie uviedol práve porušenie procesného postupu vyššieho súdneho úradníka, ktorý konal v rozpore s § 54 ods. 1 Exekučného poriadku.
13. Oprávnený vo vyjadrení k vyjadreniu povinného uviedol, že na začiatku oprávnený uvítal vôľu ako aj schopnosť (likvidite) dobrovoľne splniť prinajmenšom vymáhanú istinu. Napriek tomu je udivený, prečo tak povinný doteraz už takmer 27 mesiacov (od 23.04.2021, kedy nastala splatnosť vymáhanej pohľadávky) nečinil. K tomu totiž nepotreboval a nepotrebuje žiadnu osobitnú písomnú dohodu, ani jeho súhlas. Na okraj uviedol, že pokiaľ ide o priznanú sumu 15.000,- USD titulom dojednanej zmluvnej pokuty, táto medzičasom nedosahuje ani len zákonný úrok z omeškania, ktorý k dlhu prirástol. Z reálneho konania povinného sa zdá, že nie je ochotný, hoci je schopný, dobrovoľne svoj splatný záväzok splniť. Potom s ohľadom na ust. čl. 5 CSP patrí takémuto účastníkovi exekučného konania právna ochrana, ktorú získal v podobe napádaného (procesného) rozhodnutia?
14. Oprávnený zopakoval, že trvá na svojom tvrdení, že povinný sa návrhom na zastavenie exekúcie nebránil nedodržaním procesného postupu podľa § 54 ods. 1 EP. Na uvedené ust. exekučný súd ani len neupozornil, hoci až teraz vo svojom ostatnom vyjadrení tvrdí opak. Rovnako tvrdenie povinného o nedoručení exekučného titulu a neumožnení konať pred dojednaným rozhodcovským súdom sa v dôsledku nimi predložených listinných dôkazov ukázalo ako výslovne nepravdivé. Zopakoval, že povinnému bolo riadne dňa 17.12.2021 doručené upovedomenie o začatí rozhodcovského konania; povinnému bolo dňa 09.03.2022 riadne doručené predvolanie na pojednávanie konané dňa 29.07.2022
a povinnému bol dňa 16.08.2022 riadne doručený rozhodcovský nález (exekučný titul) v jazyku, na ktorom sa strany dohodli v písomnej dohode o rozhodcovi. Na margo uvedeného dopĺňajú, že nejde o „len neprislúchajúce hodnotiace závery založené na skresľujúcich argumentoch“ ako uvádza vo svojom ostatnom vyjadrení povinný (posl. odsek na 2. strane vyjadrenia z 14.07.2023), ale o riadne písomnými dôkazmi preukázané skutočnosti. Potom s ohľadom na ust. čl. 5 CSP v spojení s § 150 ods. 1 CSP patrí takémuto účastníkovi exekučného konania právna ochrana, ktorú získal v podobe napádaného (procesného) rozhodnutia? Napádané rozhodnutie preto i naďalej považuje za prekvapivé v intenciách, ako ich uviedol v sťažnosti.
15. Už v sťažnosti uviedli, že ak exekučný súd len koriguje vlastné procesné pochybenie v exekučnom konaní, hoci vecné dôvody na takýto postup nie sú dané, popiera účel exekučného konania ako integrálnej súčasti práva na prístup k súdu a spravodlivosti, t. j. poskytnutie reálnej a účinnej ochrany práv veriteľa (oprávneného) a tým zasahuje do práva veriteľa (oprávneného) na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj práva na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Zásah je o to zásadnejší, že v exekúcii poverený súdny exekútor ešte v novembri 2022 zabezpečil celú vymáhanú sumu blokovaním finančných prostriedkov na bankovom účte povinného. Zastavením exekúcie tak účinky zabezpečenia majetku povinného pominú, čím sa bezpochyby zhorší postavenie oprávneného ako veriteľa. Zopakovanie exekúcie - ktoré naznačuje konajúci vyšší súdny úradník v napádanom uznesení
- tak nemusí byť úspešné a je ohrozené. V tejto spojitosti uvádzajú, že je mu známe rozhodnutie zákonného sudcu zo dňa 30.12.2019 vo veci 26Ek/1174/2019. Toto rozhodnutie ale podľa jeho názoru nie je bez ďalšieho aplikovateľné v predmetnej veci, keď návrh na začatie exekúcie bol z ich strany podaný spolu so všetkými zákonom predpokladanými prílohami a zároveň preskúmanie exekučného titulu v rozsahu predpokladanom zákonodarcom v ust. § 54 ods. 1 EP mohol a mal byť vykonaný či doplnený v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie. Práve takéhoto postupu (vecného preskúmania vykonateľnosti exekučného titulu) sa podanou sťažnosťou domáhajú. Oprávnený poznamenal že ak povinný poukazuje na údajné nevyjadrenie sa k jeho argumentom podľa čl. V ods. 1 písm. c) Dohovoru (OSN) o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z New Yorku z 10.06.1958, k tomu sa obšírne vyjadrili v podaní z 16.12.2022 (body 13.-17.). Teraz povinný poukazuje na údajnú absenciu rokovaní predchádzajúcich rozhodcovskému konaniu, ide jednak o tvrdenie (opäť) nepravdivé, ako vyplýva z dôkazov predložených samotným povinným spolu s návrhom na zastavenie exekúcie (napr.: emailová komunikácia z 10.2021) a ďalej emaily z 1.2022, ktoré predložil exekučnému súdu podaním z 16.12.2022 (bod 41.). Zároveň procesne ide o obranu, ktorá mohla a mala byť uplatnená pred rozhodcom; resp. pred súdom, oprávneným preskúmať rozhodcovský rozsudok, ale nie pred exekučným súdom. Na podanej sťažnosti v plnom rozsahu trvajú a prosia exekučný súd, aby o nej rozhodol v primeranej lehote.
16. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
17. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
18. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
19. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
20. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
21. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
22. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
23. Podľa § 54 ods. 1 Exekučného poriadku ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu a nejde o prípad podľa § 53 ods. 2, súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie doručí cudzí exekučný titul osobe, ktorá je v návrhu na vykonanie exekúcie označená ako povinný, a poučí ju o možnosti namietať dôvody neuznania podľa osobitného predpisu. Cudzí exekučný titul sa takejto osobe doručí do vlastných rúk.
24. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
26. V prvom rade považuje exekučný súd za potrebné uviesť, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon. Exekučný súd je povinný skúmať, či tu nie je prekážka, pre ktorú by exekúcia nemala ďalej prebiehať. Ak exekučný súd zistí, že nie sú splnené podmienky vedenia exekúcie, je jeho povinnosťou na takto zistenú nezákonnosť vedenia exekúcie adekvátne procesne reagovať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 391/2012 zo dňa 21.03.2013). Aj v prípade exekučného konania je nevyhnutné dodržiavať všetky základné princípy a zásady, na ktorých je budované civilné konanie.
27. Základnou otázkou, ktorú oprávnený v sťažnosti predostrel, je, či bol vyšší súdny úradník v rámci prejdnávania návrhu povinného na zastavenie exekúcie oprávnený zastaviť exekúciu z dôvodu nedodržania procesného postup podľa § 54 Exekučného poriadku, keďže v danej veci je exekučným titulom rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Bieloruskej obchodnej a priemyselnej komore sp. zn. 2044/68-21 zo dňa 29.07.2022, ktorý nemožno subsumovať pod ustanovenie § 53 ods. 2 Exekučného poriadku. Základným pravidlom týkajúcim sa uznania cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike je neformálne uznanie prihliadnutím na toto rozhodnutie. Cudzie rozhodnutie nespĺňajúce podmienky podľa § 53 ods. 2 Exekučného poriadku (nejde o rozhodnutie vyhlásené za vykonateľné podľa osobitného predpisu; uznané osobitným rozhodnutím výrokom súdu; na výkon ktorého sa podľa osobitného predpisu vyžaduje osvedčenie a napokon ani o rozhodnutie, o ktorom bolo rozhodnuté, že neexistujú dôvody neuznania) však nemožno uznať len vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré ani nie je súdnym rozhodnutím, neobsahuje odôvodnenie, nedoručuje sa účastníkom a nie je proti nemu prípustný žiadny opravný prostriedok. K záväznému uznaniu takéhoto cudzieho rozhodnutia preto nemôže dôjsť bez toho, aby mal povinný možnosť sa k tejto otázke vyjadriť a uplatniť svoje námietky. Deje sa tak postupom normovaným v § 54 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd povinnému doručí exekučný titul do vlastných rúk, vyzve ho na namietanie dôvodov neuznania titulu a poučí ho o možnosti podať návrh na samostatné uznanie titulu. Práve tento postup predstavuje výnimku z podstate jednostranného konania pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého účastníkom je len oprávnený. V prípade takéhoto cudzieho rozhodnutia ide naopak o konanie kontradiktórne s účasťou povinného, t. j. obidvaja účastníci majú možnosť už v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie sa kontradiktórne vyjadriť k skutkovým, ako aj právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania. Právo na kontradiktórne konanie nerozlučne späté s rovnosťou zbraní je imanentným obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 CSP). Konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne nesprávny postup, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, považujú za odňatie možnosti konať pred súdom.
28. Medzi účastníkmi konania nie je z hľadiska právneho posúdenia spor o tom, že uznávacie konanie malo prebehnúť a neprebehlo. Vyplýva to zo samotného exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je vydaný v rámci krajín členov Európskej únie. Napokon nutnosť uznávacieho konania potvrdzuje vo svojom vyjadrení i samotný oprávnený. Exekučný súd uznáva námietku oprávneného, že uvedené rozhodnutie je prekvapivé z hľadiska tých požiadaviek, ktoré Ústavný súd SR
ale aj Najvyšší súd SR v rámci svoje ustálenej judikatúry dlhodobo formulujú. Na druhej starne túto prekvapivosť, ako zásah do práva na spravodlivý súdny proces v rámci svojej judikatúry najvyššie súdne autority vyvodzujú v tých prípadoch, ak uvedené rozhodnutie je konečné a právoplatné, t. j. pri rozhodnutiach, kde túto prekvapivosť je možné zvrátiť už len podaním mimoriadneho oprávneného prostriedku, resp. podaním ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu môže uzavrieť exekučný súd, že napadnuté uznesenie má síce prvky prekvapivosti, ale táto skutočnosť a vada vzhľadom na to, že uvedené rozhodnutie nie je konečné, sama o sebe nemôže viesť k tomu, aby bolo zrušené, resp. dokonca zmenené v prospech oprávneného. Napokon rušenie rozhodnutia by bolo aj v konečnom dôsledku nehospodárne, kedy by sa vec dostala do bodu, kedy by sa všetky tvrdenia a argumentácie len opakovali.
29. Exekučný súd má za to, že podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku môže zastaviť exekúciu aj z vážnych procedurálnych dôvodov, kedy súd svojim nezákonným postupom odňal relevantné procesné práva, ktoré vyplývajú z procesného predpisu. Vyplýva to zo samotného znenia uvedeného ustanovenia, ktoré zo svojej podstaty je právnou normou, pod ktorú je nutné zahrnúť všetky iné dôvody zastavenie než tie, ktoré spadajú pod § 61 ods. ods. 1 písm. a) až c) Exekučného poriadku. Ak teda zákonodarca pri cudzích exekučných tituloch nespadajúcich podľa § 53 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje uznávacie konanie a to neprebehne a povinnému sa nedá možnosť namietať dôvody neuznania exekučného titulu, tak ide o vážny procedurálny problém, ktorý má až ústavnoprávny presah a ide o zásadné odňatie možnosti realizácie procesných práv povinnému, ktoré sa nedajú odbiť tým, že tento postup bol správny, lebo by inač došlo k zmareniu exekúcie zo strany povinného, resp. že už súdny exekútor už má zablokované prostriedky. Taktiež v rámci prebiehajúceho sporu o zastavenie exekúcie nemôže exekučný súd aprobovať snahu oprávneného viesť samotný spor o uznanie exekučného titulu a tak konaním o zastavenie exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku nahrádzať uznávacie konanie podľa § 54 Exekučného poriadku. Záver, že je to možné, by potom v konečnom dôsledku viedol k tomu, že konanie podľa § 54 Exekučného poriadku bolo úplne zbytočne reglementovaným postupom. Exekučný súd musí skonštatovať, že ide o dva rozdielne exekučné spory s rôznou právnou reguláciou, postupom i rozdielnymi procesnými právami účastníkov, a teda na „ihrisku sporu“ o zastavenie exekúcie nie je možné riešiť uznanie či neuznanie exekučného titulu. Exekučný súd chce zdôrazniť, že na posúdenie spôsobilosti cudzieho exekučného titulu podľa § 54 Exekučného poriadku slúži uznávacie konanie a tam majú účastníci exekúcie viesť argumentáciu a protiargumentáciu o jeho spôsobilosť.
30. Premietnutím vyššie uvedených záverov na danú vec musí exekučný súd uzavrieť, že nemeritórne zastavenie exekúcie zo strany vyššieho súdneho úradníka z dôvodu, že vážnym spôsobom odňal povinnému zákonom priznané procesné práva, keď nerealizoval vo väzbe na charakter exekučného titulu uznávacie konanie podľa § 54 Exekučného poriadku, je nutné považovať za správne. V okolnostiach tohto konkrétneho prípadu má súd za to, že závažné nedodržanie procesného postupu spôsobujúce porušenie jedného zo základných zásad vedenia konania (princíp kontradiktórnosti) je takouto inou skutočnosťou brániacou vymáhateľnosti exekučného titulu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku neumožňujúcou pokračovanie v exekúcii a vyšší súdny úradník správne postupoval, keď exekúciu zastavil. Exekučný súd nemôže nechať pokračovať exekúciu, kde jeden z účastníkov sa nezúčastnil určitej fázy konania a nemohol ovplyvniť jeho výsledok, t. j. vydanie poverenie na vykonanie exekúcie, ktorý je základným procesným úkonom exekučného konania. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 zamietol.
31. Súd na záver uvádza, že zastavenie exekúcie v danom konaní nie je rozhodnutím meritórnym, nakoľko exekúciu zastavil z procedurálnych dôvodov, kedy nebol zo strany vyššieho súdneho úradníka dodržaný postup v rámci posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu (§ 54 ods. 2 Exekučného poriadku). To znamená, že rozhodnutie o zastavení exekúcie nespôsobuje prekážku res iudicata, preto oprávnený má možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie a súd bude v danom prípade postupovať podľa príslušnej právnej úpravy so zreteľom na cudzí exekučný titul.
32. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Keďže oprávnený si v súvislosti s podaním sťažnosti žiadal priznať i náhradu trov exekúcie, tieto mu exekučný súd nepriznal, nakoľko so svojou sťažnosťou bol neúspešný a exekúcia sa zastavila.
34. Proti IV. výroku uznesenia podal sťažnosť i súdny exekútor, v ktorej uviedol, že súd v uznesení zhodnotil, že k vydaniu poverenia nemalo dôjsť z dôvodu pochybenia na strane jeho zamestnanca. Súdny exekútor zastáva názor, že aj v danom prípade má nárok na odmenu, keďže svoju činnosť nevykonáva zadarmo alebo „pro bono“ a musí sám znášať celý chod exekútorského úradu (zamestnanci, výpočtová technika, kancelárske potreby a pod.). Nezriedka sa stáva, že dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodov objektívnych predpokladaných v zákonnom ustanovení § 61k Exekučného poriadku alebo subjektívnych - oprávnený podá návrh na zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. v) Exekučného poriadku a pod. V oboch uvedených prípadoch má súdny exekútor nárok na náhradu paušálnych výdavkov v súlade s § 22 vyhlášky č. 68/2017 Z. z., ktorá v závislosti od štádia predstavuje 30,- eur, resp. 60,- eur. V prípade, že je súdny exekútor platca DPH, tak sú uvedené sumy navýšené o 20 % DPH. Na zver sťažnosti súdny exekútor skonštatoval, že mu príde bez opory v zákone, aby musel v danom prípade znášať sám svoje trovy, a preto navrhuje, aby mu bola priznaná náhrada hotových výdavkov vo výške 30- eur + 20% DPH, t. j. 36,- eur, ktoré mu je povinný uhradiť štát prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica.
35. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku povinným a ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať, alebo z dôvodu, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, platí trovy podľa § 198 ods. 2 oprávnený. Ak ide o exekúciu na vymoženie pohľadávky na výživnom pre maloleté dieťa, platí trovy exekúcie zastavenej podľa § 61n ods. 1 písm. d) súd.
36. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie musí exekučný súd súhlasiť s názorom súdneho exekútora, že svoju činnosť nevykonáva zadarmo alebo „pro bono“ a musí sám znášať celý chod exekútorského úradu. Na druhej strane už aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že nie vždy má súdny exekútor právo na svoju odmenu a náhradu svojich výdavkov a že výnimočne nastávajú prípady, kedy nie je možné priznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Ide o tie prípady, kedy ani u jedného z účastníkov exekúcie neexistujú zákonné predpoklady, na základe ktorých by bolo ich možné zaviazať na nahradenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Tak je tomu aj v tomto prípade, kedy skutočne ani jednému z účastníkov nie je možné pričítať zodpovednosť za zastavenie exekúcie. Pokiaľ sa súdny exekútor domáha náhrady trov exekúcie od štátu, takémuto spôsobu bráni zákonná úprava, ktorá predpokladá iba právo a nie povinnosť štátu na náhradu trov (§ 199d Exekučného poriadku), resp. existuje iba právna úprava, ktorá stanovuje povinnosť štátu platiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi len vtedy, až došlo k zastaveniu exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a išlo o vymáhanie pohľadávky na výživnom pre maloleté dieťa. Keďže v danej veci nie je naplnená dispozícia uvedenej právnej normy, nie je možné zaviazať štát na náhradu trov súdneho exekútora. Preto súd sťažnosť súdneho exekútora proti IV. výroku uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Ek/2914/2022 zo dňa 24.05.2023 zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.