Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/36/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, C.- D. E., právne zastúpený : Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom: Jesenského 7713/12, Trenčín, IČO: 52 471 420, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.01.2023, č. k. -112 takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, výroku V. a VI. o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 23,86%.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur od 01.05.2022 do zaplatenia, zastavil. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 994,27 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 994,27 eur od 01.05.2022 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.500,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. súd žalobu vo zvyšku zamietol. Výrokom V. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu škody v rozsahu 76,14 %. Výrokom VI. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %, ktorý nárok patrí žalobcovi z prisúdenej sumy. Na vec aplikoval ust. SR, , , , , , , , , ods. 1, , ,,,, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , veta prvá a , nariadenia vlády SR č. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady skutočnej škody v sume 3.046,97 eur, ušlého zisku v sume 5.000,- eur, nemajetkovej ujmy 5.000,- eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 13.046,97 eur od 01.05.2022 do zaplatenia. Následne podaním zo dňa 09.08.2022 zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie úrokov z omeškania 5% ročne z nemajetkovej ujmy 5.000,- eur od 01.05.2022 do zaplatenia. Súd na pojednávaní dňa 15.12.2022 pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu, ktorý sa domáhal nad rámec uvedeného ešte sumy 288,-eur titulom náhrady skutočnej škody za trovy obhajoby za ďalšie 2 úkony právnej služby naviac (pozn. súdu: úroky z omeškania z takto rozšírenej istiny žalobca do návrhu

na zmenu žaloby formulovaného na pojednávaní nepoňal, preto súd pripustil zmenu žaloby len čo do sumy 288,- eur bez úrokov z omeškania z tejto sumy). Žalobu žalobca odôvodnil tým, že uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia policajného zboru Nemšová zo dňa 10.10.2016, ČVS: ORP - 1088 /NE - TN - 2016 bol žalobca obvinený z prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že "dňa 09.10.2016 v čase približne o 09.30 hodine, keď išiel po ceste smerom domov po ulici Podhorská v obci Trenčianska Závada a prechádzal okolo domu číslo XXXX/XX, kde bol vo dvore F. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. -D. E., H., B. I. XXXX/XX, spolu s ostatnými členmi rodiny, po vzájomnej verbálnej potýčke sa vyhrážal poškodenému F. G. a jeho rodine takým spôsobom, že im povedal: "Všetkých Vás vystrieľam!," čím konanie obvineného vyvolalo u poškodeného F. G. obavu o svoj život a život svojich rodinných príslušníkov". V súvislosti so začatým trestným stíhaním pre uvedený prečin bola žalobcovi dňa 09.10.2016 o 16:20 hod. obmedzená osobná sloboda. Následne bol žalobca na podklade príkazu na umiestnenie osoby do cely policajného zaistenia, ktorý vydalo OO PZ Nemšová pod ČVS:ORP-1088/NE-TN-2016 dňa 09.10.2016, umiestnený do cely policajného zaistenia OO PZ Púchov v čase 23:45 hod. dňa 09.10.2016. Obžalobou prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. -8 zo dňa 11.10.2016, podanej na Okresnom súde Trenčín dňa 11.10.2016, bol žalobca obžalovaný pre skutok z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa , ktorý mal spáchať na už vyššie uvádzanom skutkovom základe. Sudca pre prípravné konanie v trestnej veci proti žalobcovi ako obžalovanému pre trestný čin nebezpečného vyhrážania Príkazom zo dňa 12.10.2016, sp. zn.: , rozhodol o prepustení žalobcu zo zatknutia na slobodu dňom 12.10.2016 o 11.00 hod., pretože nebol zistený dôvod na jeho vzatie do väzby. Obmedzenie osobnej slobody žalobcu trvalo odo dňa 09.10.2016 od 16.20 hod. do dňa 12.10.2016 do 11.00 hod. Sudca pre prípravné konanie súčasne dňa 12.10.2016 pri výsluchu obžalovaného na Okresnom súde Trenčín vydal trestný rozkaz sp. zn. , ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania žalovaného skutku, za čo mu bol uložený tam uvedený trest, avšak proti trestnému rozkazu podal žalobca ako obžalovaný odpor riadne a včas. Následne rozsudkom Okresného súdu Trenčín, zo dňa 22.06.2017, sp. zn. bol žalobca uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania voči rozsudku uznesením zo dňa 01.02.2018, sp. zn. -117 Krajský súd v Trenčíne zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.06.2017 a vec vrátil konajúcemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie . Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, zo dňa 21.02.2019, sp. zn. -161 bol žalobca znovu uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania voči vyššie uvádzanému rozsudku, uznesením zo dňa 31.10.2019 sp. zn. -184 Krajský súd v Trenčíne, znovu zrušil napadnutý rozsudok zo dňa 21.02.2019 a vec vrátil konajúcemu súdu na opätovné prejednanie. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.02.2020 sp. zn. -208 bol žalobca opäť uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania na tom istom skutkovom základe. Za to bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania voči vyššie uvádzanému rozsudku bol žalobca rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.04.2021 sp. zn. -230 oslobodený v celom rozsahu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Žalobca podal dňa 30.12.2021 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 14.02.2022 vyzvala žalobcu na doplnenie o doklad preukazujúci úhradu trov trestného konania. Žalobca následne podal písomné doplnenie zo dňa 24.02.2022. O vybavení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalobca upovedomený písomne listom zo dňa 06.04.2022, z obsahu ktorého vyplýva, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žiadosť žalobcu posúdila ako nedôvodnú, keď žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalobca mal za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by sa nemalo vyžadovať splnenie podmienky podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V danom prípade bol žalobca vypočúvaný takmer 24 hodín po obmedzení osobnej slobody, bez svojho obhajcu, čo pre neho znamenalo extrémne stresujúcu situáciu, pričom mu zo strany policajta nebolo dostatočne vysvetlené, čo pojem "sťažnosť" vlastne znamená a aké má dôsledky. Žalobca bol v čase zadržania a svojho výsluchu osobou vyššieho veku, je právny laik, ktorý v daný okamihu nevedel a nemohol vedieť, aký by bol postup po podaní sťažnosti. Navyše v ďalšom priebehu trestného konania sa žalobca ako obvinený aktívne obhajoval, avšak zo strany dozorujúceho prokurátora nedošlo k zastaveniu trestného stíhania, ale tento podal obžalobu, čím sa trestné konanie

proti žalobcovi dostalo do štádia konania pred súdom, kde mu už hrozilo uloženie trestu odňatia slobody. Prokurátor ani po opakovanom zrušení nezákonných odsudzujúcich rozsudkov prvostupňového súdu od obžaloby neustúpil, preto sa žalobca musel opakovane brániť proti nezákonnému rozhodnutiu z prípravného konania, ale aj neprávoplatným prvostupňovým rozsudkom okresného súdu. Je potrebné poukázať na nezákonný trestný rozkaz a tri nezákonné prvostupňové rozsudky, voči ktorým musel žalobca podávať opravné prostriedky, aby sa domohol po rokoch stresov majúcich vplyv na jeho celkovú psychickú pohodu spravodlivosti a pokoja. Titul, z ktorého sa nárok na náhradu škody žalobca domáha, spočíva v nezákonnom trestnom stíhaní, ktoré trvalo viac ako 4 roky, ako aj v nezákonnom obmedzení osobnej slobody a uvádzanom uznesení o vznesení obvinenia voči žalobcovi zo dňa 10.10.2016, sp. zn. ČVS: ORP - 1088 /NE - TN - 2016, pričom rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.04.2021 sp. zn. -230 bol žalobca oslobodený v celom rozsahu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Čo sa týka jednotlivých nárokov na náhradu škody, uviedol , že žalobcovi boli v septembri 2016 zaistené strelné poľovné zbrane a odobratý zbrojný preukaz. Od roku 2016 až do roku 2021, t. j. 5 rokov, bol žalobca stále členom poľovného združenia a platil členský príspevok v sume 150 eur na rok. Za obdobie 5 rokov (2016-2021), žalobca vyplatil členský príspevok celkovo vo výške spolu 750 eur, ktorú sumu si uplatňuje ako skutočnú škodu. Ďalej počas trestného konania vznikla žalobcovi aj majetková škoda vo výške 1.914,14 Eur + 20% DPH = 2.296,97 eur, pozostávajúca z trov právneho zastúpenia v danom trestnom konaní, ktorá bola vyčíslená za konkrétne uvedené úkony spolu v sume 908,49 + 129,53 = 1.038,02 eur, k tomu špecifikoval cestovné náhrady v sume 353,77 eur a náhrady za stratu času v sume 522,35 eur, spolu teda titulom trov obhajoby žiadal žalobou sumu s DPH: 2.296,97 eur (plus po zmene žaloby za ďalšie dva v žalobe pôvodne neuplatnené úkony žiadal 2 x 144,- eur, teda naviac sumu 288,- eur). Uviedol, že predkladá faktúry v sume 1 008,- eur, avšak žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody spočívajúci v odmene za zastupovanie určenej ako tarifnej odmeny advokáta podľa ustanovenia § 18 ods. 3 zákona, podľa ktorého je súčasťou trov konania aj odmena za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Ďalej uplatnil ušlý zisk v sume 5.000,- eur s poukazom na ustanovenia Vnútorného poriadku PZ Háj, kedy každý člen poľovného združenia má možnosť získavania určitého počtu bodov za jednotlivé činnosti ako napríklad organizačná činnosť, poľovnícka činnosť, kynologická činnosť, iná činnosť (strelecká, osvetová) . Za tieto uvádzané činnosti na základe získaného počtu bodov, každý člen získaval isté výhody napríklad pri prideľovaní odstrelu trofejovej zveri. Zároveň podľa Článku IV "Rozdeľovanie diviny" podľa vnútorného poriadku, mal každý člen nárok na "prideľovanie delín", teda prideľovanie ulovenej diviny. Za uvádzané obdobie 2016-2021 žalobca bol stále členom združenia, avšak nemohol vykonávať aktivitu v poľovníckom združení a tak získavať body podľa vnútorného poriadku. Nemohol vykonávať činnosť odstrelu, z ktorého mu vyplývali materiálne výhody, napr. prideľovanie ulovenej diviny a nárok na trofeje. Vznikol mu ušlý zisk plynúci z materiálnych výhod za obdobie od 2016-2021 v sume 5.000, - eur. Ďalej si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, lebo len konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Trestné stíhanie spôsobilo nenapraviteľnú ujmu vo sfére žalobcu, nakoľko vedením trestného stíhania a následným šírením nepravdivých skutočností počas trestného stíhania bolo značne zasiahnuté do psychickej sféry žalobcu a do jeho osobnostných práv, čím došlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu, čo malo negatívny dopad na jeho súkromný a spoločenský život. Žalobca veľmi ťažko znášal vedenie trestného stíhania počnúc vzatím do cely predbežného zadržania dňa 09.10.2016, ktorá trvala odo dňa 09.10.2016 od 16.20 hod. do dňa 12.10.2016 do 11.00 hod.. Celkový tlak pociťoval zo vzneseného obvinenia, opakovaných odsudzujúcich rozsudkov, ktorý trval viac ako 4 roky a ktorý sa negatívne odrazil na psychike žalobcu. Poukázal na judikatúru a konštatoval, že vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí, odôvodňuje s ohľadom na a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

2. Prvý výsluch žalobcu v pozícii podozrivého sa konal dňa 09.10.2016 (bez prítomnosti obhajcu). Dňa 09.10.2016 bol žalobca umiestnený do cely policajného zaistenia, pričom k obmedzeniu osobnej slobody došlo 09.10.2016 o 16,20 hod v C., dňa 09.10.2016 o 23,45 hod bol odovzdaný OO PZ Púchov. Uznesením Obvodného oddelenia Nemšová ČVS: ORP-1088/NE-TN-2016 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a následne uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia policajného zboru Nemšová zo dňa 10.10.2016, ČVS: ORP - 1088 /NE - TN - 2016 bol žalobca obvinený z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa , ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že "dňa 09.10.2016 v čase približne o 09.30 hodine, keď išiel po ceste smerom domov po ulici Podhorská v obci Trenčianska Závada a prechádzal okolo domu číslo XXXX/XX, kde bol vo dvore F. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. -D. E., H., B. I. XXXX/XX, spolu s ostatnými členmi rodiny, po

vzájomnej verbálnej potýčke sa vyhrážal poškodenému F. G. a jeho rodine takým spôsobom, že im povedal: "Všetkých Vás vystrieľam!," čím konanie obvineného vyvolalo u poškodeného F. G. obavu o svoj život a život svojich rodinných príslušníkov". Uznesenie bolo doručené podľa doručenky žalobcovi a aj jeho obhajcovi dňa 10.10.2016. Plnomocenstvo advokátovi - Advokátskej kancelárii BÁNOS s.r.o. udelil žalobca, ale osobitne aj jeho dcéra J. B. na zastupovanie v predmetnej právnej veci plnomocenstvom datovaným dňom 10.10.2016. Žalobca ako obvinený bol vypočutý dňa 10.10.2016 a v rámci zápisnice je uvedené, že sťažnosť voči uzneseniu žalobca nepodáva, obhajcu si nevolí. Tento výsluch sa uskutočnil bez prítomnosti obhajcu. V zmysle potvrdení č. AA 013012- AA 013017 došlo dňa 09.10.2016 u žalobcu k predbežnému zaisteniu zbraní, streliva a zbrojného preukazu. Dňa 10.10.2016 obhajca žalobcu podľa ním podpísaného záznamu preštudoval vyšetrovací spis. Dňa 11.10.2016 bola proti žalobcovi podaná obžaloba na súd na vyššie uvedenom skutkovom základe pre prečin nebezpečného vyhrážania. Dňa 12.10.2016 bol žalobca súdom v prítomnosti obhajcu vypočutý, Okresný súd Trenčín príkazom sp.zn. z 12.10.2016 prepustil žalobcu na slobodu dňom 12.10.2016 o 11,00 hod, pretože nebol zistený dôvod na jeho vzatie do väzby. Dňa 12.10.2016 bol vydaný trestný rozkaz sp. zn. , ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania žalovaného skutku, za čo mu bol uložený tam uvedený podmienečný trest, avšak proti trestnému rozkazu podal žalobca ako obžalovaný odpor, a preto sa pristúpilo k riadnemu súdnemu konaniu. Následne rozsudkom Okresného súdu Trenčín, zo dňa 22.06.2017, sp. zn. bol žalobca uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania žalobcu uznesením zo dňa 01.02.2018, č.k. -117 Krajský súd v Trenčíne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil konajúcemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Následne rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.02.2019 č.k. -161, bol žalobca znovu uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na rovnaký podmienečný trest. Na základe podaného odvolania žalobcu uznesením zo dňa 31.10.2019 č.k. -184 Krajský súd v Trenčíne znovu zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil konajúcemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. V poradí tretím rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.02.2020 č.k. -208 bol žalobca opäť uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania na tom istom skutkovom základe, znovu pod mu uložený rovnaký podmienečný trest odňatia slobody. Na základe podaného odvolania žalobcu proti tomuto rozsudku bol žalobca rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.04.2021, č.k. -230 oslobodený v celom rozsahu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Konečný oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2021.

3. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, ORPZ v Trenčíne, odboru poriadkovej polície, odd. dokladov Trenčíne ORPZ-TN-EZP-296-007/2016 z 02.11.2016 bol žalobcovi zaistený zbrojný preukaz (držanie zbrane a streliva na poľovné účely), strelné zbrane a preukazy zbraní. Podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia bolo vydanie uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu ČVS: ORP-1088/NE-TN-2016 z 10.10.2016. Nebolo sporným, že proti tomuto uzneseniu žalobca odvolanie nepodal a toto sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 15.12.2016. Žalobca podal na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej znenie je prakticky celkom zhodné s podanou žalobou, predbežne prerokovaná bola skutočná škoda titulom trov obhajoby v sume 2.296,97 eur, škoda titulom členského príspevku v sume 750,- eur, ušlý zisk v sume 5.000,- eur a náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur. Po doplnení tejto žiadosti zo dňa 24.02.2022, Generálna prokuratúra listom zo dňa 06.04.2022 oznámila, že nárok na náhradu škody nebude uspokojený, pretože nie sú splnené podmienky podľa zákona č, - nebola podaná sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Podľa odpisu z registra trestov, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu, žalobca bol pred vznesením sporného obvinenia 3x právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, hľadelo sa na neho, akoby nebol odsúdený, a to rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Bratislava z 11.08.1989, trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín z 03.02.2014 a z 24.04.2014 (za ohrozenie podľa vplyvom návykovej látky a za marenie výkonu úradného rozhodnutia). Podľa stanoviska Poľovníckeho združenia Háj, Nemšová z 04.08.2021, žalobca bol od roku 2016 až do roku 2021 členom poľovníckeho združenia, nemohol však vzhľadom na zaistené strelné zbrane vykonávať právo odstrelu a za toto obdobie uhradil sumu 750,- eur ako členský príspevok (150,- eur ročne). Prišiel o materiálne výhody (mäso a trofeje). Vnútorný poriadok PZ Háj Nemšová upravuje okrem iného aj pravidlá bodovania aktivity jeho členov - za organizačnú činnosť, za poľovnícku činnosť, kynologickú činnosť, inú činnosť (streleckú, osvetovú) a tak isto upravuje pravidlá pre rozdeľovanie diviny - srnčej, jelenej a diviačej zveri.

4. Predložené boli faktúry č. 021/2017 z 19.01.2017 (zastupovanie na pojednávaní), č. 030/2018 z 26.01.2018 (zastupovanie na pojednávaní), č. 164/2017 z 05.04.2017 (zastupovanie na pojednávaní), č. 298/2017 z 21.06.2017 (zastupovanie na pojednávaní), č. 335/2017 z 13.07.2017 (vypracovanie odvolania) - tieto všetky vystavené žalobcovi Advokátskou kanceláriou BÁNOS s.r.o. a ďalej faktúry č. B. z 14.02.2020 (zastupovanie na pojednávaní), č. PO2020046 z 06.03.2020 (vypracovanie odvolania), - tieto dve vystavené žalobcovi Advokátskou kanceláriou LUKAJKA & PARTNERS s.r.o.. Každá faktúra znie na sumu 144,- eur, t.j. 7 faktúr po 144,- eur. Žalobca tiež predložil doklady o bezhotovostných úhradách zo dňa 04.04.2017, 20.06.2017, 12.07.2017, 25.01.2018, 06.06.2018, 18.12.2018, 21.02.2019, 15.03.2019, 30.10.2019, 14.02.2020, 06.03.2020, každá v sume 144,- eur, a to na bankové účty uvedené vo vyššie uvedených faktúrach. Súd rozhodol, v zmysle ust. , o čiastočnom späťvzatí v časti úrokov z omeškania 5,00% ročne z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur od 01.05.2022 do zaplatenia. Súd posúdil uplatnený nárok podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení účinných od 01.01.2013. Žalobca uvádzal, že škoda (vo všetkých uplatnených častiach) mu jednak mala vzniknúť titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, na základe ktorého sa viedlo trestné stíhanie, ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby. Ďalej tiež titulom nezákonného obmedzenia osobnej slobody v trvaní od 09.10.2016 o 16,20 hod do 12.10.2016 o 11,00 hod. Dodatočne vymedzil tiež výslovne aj to, že sa náhrady škody domáha aj titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý postup vymedzoval tak, že jeho trestné stíhanie trvalo viac ako 4 roky, odsudzujúce rozsudky okresného súdu boli opakovane rušené krajským súdom a prokurátor naďalej trval na obžalobe a od nej neustúpil ani ju nevzal späť. Súd sa preto musí vysporiadať so všetkými uvedenými titulmi a posúdiť, či žaloba o náhradu škody v jej jednotlivých častiach môže z jednotlivých uplatnených titulov (každého osobitne) obstáť.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedol, že žiada posudzovať nárok na náhradu škody v tomto konaní aj titulom nesprávneho úradného postupu, keď veľmi stručne poukázal iba na to, že trestné konanie trvalo viac ako 4 roky, odsudzujúce rozsudky boli opakovane rušené a prokurátor stále trval na podanej obžalobe a od nej neustúpil a nevzal ju späť. V tejto súvislosti súd uvádza, že to, že žalobca mienil žalobu podať aj z titulu nesprávneho úradného postupu, prvýkrát spresnil až na pojednávaní dňa 15.12.2022, dovtedy, hoc zastúpený advokátom, výslovne nespomínal nesprávny úradný postup, ani v žalobe neuviedol, že by konkrétne namietal práve aj nejaký úradný postup konkrétneho orgánu a neuviedol, v čom konkrétne tento nesprávny úradný postup vidí a aká je súvislosť medzi škodou, ktorú žiada priznať a konkrétnym postupom, ktorý hodnotí ako nesprávny a tiež ani zo žaloby nevyplýva to, že by uplatnenú náhradu škody vôbec mal v úmysle na nesprávny úradný postup viazať. Jediné, čo v žalobe uviedol, bolo, že sa náhrady škody domáha aj titulom nezákonného trestného stíhania trvajúceho viac ako 4 roky, avšak toto viac ako 4 roky (teda zrejme myslené ako neprimerane dlho) trvajúce konanie za nesprávny úradný postup výslovne neoznačoval. Aj súd (až do 15.12.2022) z obsahu žaloby vyvodzoval, že na dĺžku trestného konania žalobca poukazuje len ako na kritérium, skutočnosť, ktorú by súd mal vziať do úvahy napr. pri hodnotení vzniku a závažnosti ujmy v osobnej sfére žalobcu (vo význame dlho trvajúce konanie má negatívnejší dopad na žalobcu ako pár mesiacov trvajúce konanie, čo by malo odôvodniť priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch) a nie ako na výčitku voči úradnému postupu kohokoľvek. Už vôbec sa v žalobe neuvádzala námietka produkovaná na pojednávaní dňa 15.12.2022, v zmysle ktorej sa v rámci nesprávneho úradného postupu vyčítalo prokurátorovi, že napriek opakovane zrušeným rozsudkom na obžalobe naďalej trval, toto bolo nové skutkové tvrdenie, ktoré malo nesprávny úradný postup predstavovať. Že by žalobca mienil žalobu podať aj odvolávajúc sa na nesprávny úradný postup niektorého z konajúcich orgánov nevyplýva nielenže zo žaloby, ale ani zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá je viac menej obsahovo identická ako žaloba a výčitky voči nesprávnemu úradnému postupu neobsahuje, neuvádza sa, že by žalobou uplatnená škoda a predbežne prerokúvaná škoda mala by byť daná aj do súvisu s procesným postupom konkrétneho orgánu, ktorému sa vyčíta konkrétne konanie, nekonanie či zdĺhavé konanie. Napokon aj v žalobe v bode 34 žalobca sám uvádza, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nie že by táto mala byť podaná aj v súvislosti s konkrétnym úradným postupom. V tejto súvislosti súd vzhľadom na takýto postup žalobcu, kedy on sám svoju žalobu výslovne skutkovo vymedzil prvýkrát aj ako žalobu titulom nesprávneho úradného postupu až na druhom a poslednom pojednávaní dňa 15.12.2022, nepovažuje ako konanie s odbornou starostlivosťou. V konečnom dôsledku, jednalo by sa aj o podstatné doplnenie rozhodných skutkových tvrdení (teda "žiadam náhradu škody nielen z titulu nezákonného obvinenia a následného oslobodenia spod obžaloby a z titulu obmedzenia osobnej slobody počas trestného konania, ale že vytýkam aj konkrétny postup konkrétne označeného orgánu"),

čo by v konečnom dôsledku bolo v zmysle zmenou žaloby, ktorý návrh žalobca nepodal, a preto o zmene žaloby v tomto smere súd ani nemal dôvod rozhodovať. Aj keby súd menej formálne (bez potreby rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby v tomto smere) chcel prihliadnuť na takto doplnené skutkové tvrdenia, je tu ďalší dôvod, pre ktorý nebol súd povinný prihliadnuť na takto dodatočne produkované rozhodné skutkové tvrdenia, pre ktoré na ne súd neprihliadol a pre ktoré nárok neposudzoval v kontexte takto dodatočne produkovaných rozhodných skutkových tvrdení. Podľa a , Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedkom procesného útoku sú aj skutkové tvrdenia ( ), ktoré je strana, a teda aj žalobca, povinný uplatniť včas. Žalobca uvedené dodatočne predostreté skutkové tvrdenia, teda ďalšie vytýkané pochybenia spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe (dlho trvajúce konanie a neodstúpenie prokurátora od obžaloby), ktoré dovtedy v písomných podaniach ani ústnych prednesoch nespomínal, uviedol až na pojednávaní dňa 15.12.2022. Žalobcovi pritom nič nebránilo tieto dôvody uviesť aj v žalobe, vysvetliť, že konkrétne úkony konkrétnych orgánov považuje za nesprávny úradný postup, v čom nesprávnosť vidí a ako súvisí vytýkaný postup s jeho uplatnenou škodou. Tieto tvrdenia mohol rozvinúť v žalobe, neuviedol ich, neoznačoval konkrétne konanie nesprávnym úradným postupom. Súd preto dospel k záveru, že ani z tohto dôvodu by nebolo možné na takto dodatočne produkovaný prostriedok procesného útoku žalobcu prihliadnuť z dôvodu potreby uplatnenia zásady sudcovskej koncentrácie konania v zmysle citovaných ustanovení, keďže ich žalobca mal a mohol uplatniť skôr a ich uplatnenie teda nemožno považovať za včasné. O tom, čo je to sudcovská koncentrácia konania a aké sú jej následky pritom žalobca bol v konaní poučený (vo výzve na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe, tzv. replike zo dňa 01.08.2022 na čl. 70 a osobitne tiež v poučení strany sporu o procesných právach a povinnostiach doručené žalobcovi - č.l. 61).

6. Nad rámec vyššie uvedeného súdu uvádza, že to, že by škoda, ktorá je teraz uplatňovaná v žalovanej výške a ktorá bola predbežne prerokovaná žiadosťou z 30.12.2021 doručenou Generálnej prokuratúre, mala byť aj škodou vzniknutou v príčinnej súvislosti s akýmkoľvek nesprávnym úradným postupom, nevyplýva ani zo žiadosti o predbežné prerokovanie z 30.12.2021. Kde sa síce jednou vetou (tak ako v žalobe) poukazuje na viac ako 4 roky trvajúce konanie, ale kde sa prerokúvaná škoda výslovne ani nedáva do súvisu s dĺžkou konania a kde už vôbec sa nespomína, že by v konaní prokurátora, ktorý mal podľa žalobcu ustúpiť spod obžaloby, ale tak neurobil, videl žalobca nesprávny úradný postup. Ako bolo uvedené, aj žalobca v bode 34 žaloby píše, že žiadosťou predbežne prerokoval náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čiže je zrejmé, že úmysel prerokovať ho v súvislosti s procesným postupom orgánu verejnej správy ani sám neprezentoval. Potom v zmysle , aj keby súd na túto argumentáciu prihliadal, nebola splnená podmienka, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný, t. j. ak nebol prerokovaný nárok na náhradu škody aj titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý nebol ani riadne v žalobe vylíčený, v čom mal vlastne spočívať, potom by súd tak či tak z tohto titulu ani škodu žalobou uplatnenú nemohol žalobcovi priznať. Okrem toho treba dodať, že nielen v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku adresovanej Generálnej prokuratúre, ale ani počas tohto súdneho konania podľa názoru súdu žalobca ani riadne neuniesol vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatnenej titulom nesprávneho úradného postupu, bremeno tvrdenia. V podstate jediné, na čo sa v tejto súvislosti žalobca obmedzil, bolo konštatovanie, že nesprávny úradný postup vidí vo viac ako 4 roky trvajúcom trestnom stíhaní a v tom, že prokurátor napriek opakovane zrušovaným odsudzujúcim rozsudkom trval na obžalobe ďalej a od nej neustúpil. Jediná táto jedna veta je vlastne skutkovým odôvodnením žaloby v tejto časti. Žalobca v tomto smere neprodukoval vôbec žiadne konkrétne tvrdenia ani dôkazy, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že skutočne došlo k neprimeranej dĺžke konania, k prieťahom, nečinnosti, keď ani netvrdil ani nepreukazoval, žeby príslušný orgán, takéto pochybenie, z ktorého súd musí vychádzať pri hodnotení postupu, konštatoval. Aj toto by bol nedostatok, pre ktorý by z titulu tvrdeného neprimeraného, viac ako 4 roky trvajúceho trestného konania, nebolo možné žalobcovi náhradu škody priznať. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené v tejto časti (z tohto dôvodu uplatnenú náhradu škody) súd žalobu zamietol.

7. Súd má za to, že v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne v trestnej veci žalobcu je tiež obmedzenie osobnej slobody žalobcu trvajúce od 09.10.2016 od 16,20 hod do

12.10.2016 o 11,00 hod nutné v zmysle považovať za nezákonné. Aj obmedzenie osobnej slobody bolo naviazané na trestné konanie, ktoré sa v dôsledku neskoršieho oslobodenia žalobcu spod obžaloby ukázalo ako nedôvodné, a teda ak má oslobodenie spod obžaloby taký účinok, akoby uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené, potom je súd toho názoru, že aj rozhodnutie, či úkon, ktorým bola žalobcovi práve a len v súvislosti s týmto trestným stíhaním a obvinením obmedzená osobná sloboda, je nutné považovať v dôsledku neskoršieho oslobodenia spod obžaloby, ako by bolo neskôr zrušené pre nezákonnosť. Niet totiž dôvodu, aby žalobca nedôvodne stíhaný, nemal byť odškodnený aj za to, že mu v súvislosti s týmto trestným stíhaním nie po zanedbateľnú dobu, bola obmedzená osobná sloboda, ktoré konanie nepochybne je silným zásahom do jeho základných práv.

8. Špecifickým prvkom v tomto konaní je, žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, čo nebolo sporným. Priznať náhradu škody pritom podľa možno vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu dôvodil žalobca. Naopak žalovaný tvrdil, že bolo nutné podať opravný prostriedok a žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by túto povinnosť žalobcu vylučovali, nie je daná. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššej súdnej autority, a síce Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 29.09.2020, kde bolo uvedené, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V tomto smere nie je správny výklad v otázke podmienenia nároku na náhradu škody podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, s poukazom na , keď tento výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca, výsledok trestného konania. Za správny argument dovolací súd považuje poukázanie na skutočnosť, že i v prípade podania sťažnosti a jej zamietnutia (teda rovnako ako v prípade nepodania sťažnosti - pozn. súdu), rozhodujúci je z hľadiska nároku výsledok trestného konania a objektívna zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie. Najvyšší súd sa teda v tomto rozhodnutí vyslovil, že nie je dôvodným podmieňovať nárok na náhradu škody podaním sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a teda nepovažoval za správne ani tam posudzované rozhodnutie, kde len pre tento nedostatok bola žaloba zamietnutá. Ak žalovaný namietal, že ide len o ojedinelé rozhodnutie, že judikatúra je rozbiehavá a že toto rozhodnutie nebolo publikované v zbierke, a teda že zrejme nemá mať pre súdnu prax nijakú "extra váhu", k tomu súd uvádza, že úplne k rovnakému záveru dospel v aktuálnom rozhodnutí aj Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 24.10.2022 (teda až po začatí tohto konania), ktorý uviedol, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Priklonil sa k interpretácii učinenej vo vyššie uvedenom rozhodnutí a uviedol, že trvanie na doslovnom výklade by bolo prejavom uprednostnenia formalizmu pred účelom a teleologickým cieľom dotknutej regulácie. Bol si tiež vedomý, že týmto spôsobom dochádza k rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona, ale bolo podľa neho plne opodstatnené, aby veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia veta prvá pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Vzhľadom na to, že sa jedná o rozhodnutie Veľkého senátu, ktorého úlohou je práve zjednocovať judikatúru ( ), pričom jeho právny názor je pre senáty NSSR záväzný ( ), neobstojí argument žalovaného o tom, že právny názor, na ktorý poukazoval súd v rámci predbežného právneho posúdenia, je ojedinelý a nemožno z neho vychádzať. Aj keď žalobca nevyužil možnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, súd vychádzal z extenzívneho výkladu ustanovenia a uzavrel, že nie je možné požadovať splnenie podmienky stanovenej v ustanovení z hľadiska priznania nároku, ak bol žalobca spod obžaloby napokon právoplatne oslobodený. Inými slovami, z hľadiska priznania nároku za tejto situácie nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky. Z týchto dôvodov sa otázkou podania riadneho opravného prostriedku zo strany žalobcu súd ani nezaoberal a bolo preto aj nadbytočné skúmať existenciu dôvodov, pre ktoré žalobca sťažnosť

nepodal (lebo jej podanie sa nevyžaduje) a toho, či by tieto mohli alebo nemohli byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. V súvislosti s námietkou žalovaného, že takéhoto výkladu práva, ktorý zaujal súd a s ktorým strany súd aj pri predbežnom právnom posúdení oboznámil, sa žalobca nedomáhal, a preto súd porušuje rovnosť strán, s touto argumentáciou sa súd nestotožnil. V danom prípade ide o otázku aplikácie právnej normy, otázku právneho posúdenia, ktorá je zverená výlučne súdu a žalobca ani nemusí nijako svoj nárok právne kvalifikovať a nemusí sa dovolávať žiadneho konkrétneho výkladu, alebo žiadneho konkrétneho spôsobu aplikácie právnej normy, ako sa mylne domnieva žalovaný. Ak by sa konkrétneho spôsobu výkladu a aplikácie normy žalobca aj dovolal, súd ho nemusí akceptovať, pretože právne posúdenie je zverené súdu a "súd pozná právo". Súd samozrejme k aplikácii a výkladu práva nemôže pristúpiť svojvoľne, ale k svojvôli v danom prípade podľa názoru súdu nedošlo, pretože súd sa pri aplikácii pridŕžal zjednoteného právneho názoru najvyššej súdnej autority, čo je napokon aj jednou zo zásad civilného sporu v rámci povinnosti zachovania právnej istoty ( ).

9. Čo sa týka ďalšieho predpokladu pre vznik škody z týchto titulov, súd uvádza, že z titulu nezákonného rozhodnutia (vznesenia obvinenia a následného oslobodenia spod obžaloby) a aj z titulu obmedzenia osobnej slobody žalobcu bola náhrada škody uplatnená žalobou (len žalobou uplatnená časť, nie však už časť pripustená zmenou žaloby dňa 15.12.2022 - o tom neskôr) u príslušného orgánu predbežne prerokovaná, a preto v tejto časti bola splnená aj podmienka podľa . Pokiaľ ide o škodu, podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Čo sa týka uplatnenej škody titulom uhradeného členského príspevku v poľovnom združení v sume 750,- eur (za roky 2016-2021 á rok po 150 eur), súd v tejto časti žalobu považoval za nedôvodnú, keď povinnosť platiť členský príspevok v združení bola žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou z jeho členstva v poľovnom združení, na ktorú sa titulom svojho členstva zaviazal a táto je daná a trvá bez ohľadu na iné skutočnosti, a teda aj bez ohľadu na trestné stíhanie žalobcu či obmedzenie osobnej slobody žalobcu počas neho. Rovnako súd žalobu považoval za nedôvodnú v sume 5.000,- eur titulom ušlého zisku, uplatnenú na tom skutkovom základe, že žalobca bol síce v rokoch 2016-2021 členom poľovného združenia, ale nemohol získavať body podľa vnútorného poriadku a nemohol vykonávať právo odstrelu. Súd uvádza, že sám žalobca v rozpore s tým, čo tvrdil v žalobe, pri výsluchu uviedol, že aj počas trestného stíhania vždy dosiahol 150 bodov potrebných na prídel mäsa, a to za aktivity nesúvisiace so zbraňou, a teda ukázalo sa byť nepravdivým jeho tvrdenie, ktorým tento nárok tiež odôvodňoval v žalobe, že nemal možnosť získavať v združení body. Avšak v tejto súvislosti, ak by žalobcovi čo i len hypoteticky vznikla nejaká škoda, žalobca neprodukoval vôbec žiaden dôkaz, ktorým by preukázal rozsah tejto škody, ktorá mu z dôvodu nemožnosti odstrelu vznikla. Ak sa žalovaný bránil tým, že škoda v sume 750,- eur (členský príspevok) a ušlý zisk (5.000,- eur) môže mať nanajvýš príčinnú súvislosť s prípadnou nezákonnosťou rozhodnutia o zaistení zbraní z 02.11.2016, ktoré vydalo ORPZ v TN pod č. ORPZ-TN-EZP-296-007/2016 ( čl. 87) vydaného v samostatnom správnom konaní, nie však s nezákonným vznesením obvinenia a následným trestným stíhaním vedúcim k oslobodeniu žalobcu, súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Súd má za to, že je možné dávať do súvisu následok v podobe nemožnosti použitia zbrane a vzneseným obvinením, táto príčina (obvinenie) a následok (nemožnosť použiť inak legálne držané zbrane) je priamy. V danom prípade, ak je povinnosťou policajného útvaru vždy v prípade začatia trestného stíhania voči držiteľovi strelnej zbrane za tento trestný čin rozhodnúť o zaistení zbrane, teda ak je v prípade vedenia trestného stíhania voči obvinenej osobe zaistenie zbrane obligatórnym úkonom, a teda nevyhnutným s tým spojeným úkonom, potom podľa názoru súdu je možné viazať zaistenie zbrane na samotné (ako sa neskôr ukázalo nezákonné) obvinenie. Zaistenie zbrane, a teda aj nemožnosť ju legálnym spôsobom použiť, podľa názoru súdu je priamym následkom samotného obvinenia, s ktorým je zaistenie povinne spojené, lebo ak by nebolo obvinenia, nebolo by ani povinného zaistenia zbrane. Iné by to bolo podľa názoru súdu v situácii, ak by príslušný policajný útvar v prípade vznesenia obvinenia mohol, ale nemusel zaistiť zbraň. Vtedy by sa dalo uvažovať tak, že pokiaľ za stavu, ak zbraň rozhodnutím ani pri vznesení obvinenia nemusí byť vždy zaistená, no napriek tomu sa ju policajt rozhodne fakultatívne zaistiť, a neskôr sa ukáže, že dôvody na vznesenie obvinenia dané neboli, potom by sa dalo uvažovať len o príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o fakultatívnom zaistení zbrane (ku ktorému policajt pristúpil, hoci nemusel) a následkom v podobe nemožnosti ju použiť. Ak je ale na obvinenie za konkrétny trestný čin zaistenie zbrane naviazané vždy, povinne a bezvýnimočne, potom podľa názoru súdu je daná aj priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a nemožnosťou zaistenú zbraň po určitú dobu povinného zaistenia užívať. Táto úvaha ale napokon, vzhľadom na iné nedostatky, ktoré bránili žalobcovi priznať sumu 750,- eur ako skutočnú škodu a sumu 5.000,- eur ako ušlý zisk, nič

nemení na tom, že pre nepreukázanie iných povinných predpokladov vzniku náhrady tejto škody súd žalobu v tejto časti zamietol.

10. Ďalej si žalobca žalobou uplatnil náhradu trov obhajoby (tarifná odmena za 14 úkonov právnej služby + režijný paušál + cestovné náhrady a náhradu za stratu času za časť úkonov + DPH) v sume 2.296,97 eur s úrokom z omeškania. Po zmene žaloby z 15.12.2022 za ďalšie dva úkony právnej služby si uplatnil k tomu naviac ešte 2 x 144,- eur. S týmto nárokom sa súd vysporiadal nasledovne:

11. Čo sa týka dodatočne doplnených úkonov právnej služby zmenou žaloby - a to dodatočne uplatnených 288,- eur za úkon - zastupovanie na pojednávaní z 12.06.2018 a dňa 18.12.2018, súd uvádza, že v tejto časti žaloba nie je dôvodná, nakoľko nebola vo vzťahu k tejto náhrade škody uplatnená podmienka, že každá časť žalobou uplatnenej náhrady škody musí byť predtým predbežne prerokovaná ( zákona v spojení s zákona č ). Pri uplatnení nároku na súde môže žalobca požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Medzi škodou predbežne prerokovanou žiadosťou žalobcu z 30.12.2021 sa úkony - zastupovanie na pojednávaní 12.06.2018 a 18.12.018 neuvádzajú, tieto prerokované neboli, a preto žalobou nie je možné požadovať úhradu škody za ne. V tejto časti súd preto žalobu zamietol.

12. Ďalej si žalobca uplatnil náhradu škody titulom trov obhajoby za úkony uvedené v žalobe pod č. 1, 2, 3, 4 ako Príprava a prevzatie obhajoby zo dňa 10.10.2016, Výsluch svedkov na OO PZ Nemšová 10.10.2016, Preštudovanie spisu na OO PZ Nemšová 10.10.2016 a Výsluch obvineného na OS Trenčín dňa 12.10.2016. Vo vzťahu k nimi si uplatnil tarifnú odmenu podľa vyhl. MSSR , režijný paušál, cestovné náhrady a stratu času za deň 10.10.2019 a tiež za deň 12.10.2019 a DPH. Vo vzťahu k týmto 4 úkonom, ani na výzvu súdu, kedy súd dal žalobcovi dodatočnú lehotu na riadnu špecifikáciu, resp. podloženie úkonov príslušnými dokladmi, neboli doložené ani faktúry, ktorými by boli bývali tieto úkony vyúčtované žalobcovi, ale čo je podstatnejšie, ani doklady o tom, že by vôbec boli bývali tieto trovy žalobcovi uhradené, vynaložené a že by vôbec sa majetková sféra žalobcu bola bývala o sumu uplatnenú týmto titulom ponížila. Len za takéhoto stavu totiž možno hovoriť o škode na strane žalobcu. Ku škode, ktorá mala žalobcovi vzniknúť titulom trov obhajoby, súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k okamihu vzniku škody, pokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, škoda mu zatiaľ nevznikla, pretože samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi ani prípadne súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, neznižuje majetkový stav poškodeného, teda dlžníka a nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. ). Za tohto stavu potom súd konštatuje, že pokiaľ žalobca nepreukázal, že by svojmu právnemu zástupcovi trovy obhajoby uplatnené za vyššie uvedené úkony č. 1 až 4 (vrátane na ne sa viažuceho režijné paušálu, cestovných náhrad, náhrad za stratu času a DPH) zaplatil, v tejto časti bolo nutné žalobu zamietnuť. Nemožno v tomto rozsahu hovoriť na jeho strane o vzniku škody, pretože v tomto rozsahu k zmenšeniu jeho majetku nedošlo. Nepreukázanie úhrad pritom žalovaný výslovne namietal. To isté konštatovanie súd musí vztiahnuť aj na uplatnenie náhrady trov za úkon uvedený v žalobe pod č. 5 - zastupovanie na hlavnom pojednávaní zo dňa 19.01.2017 (vrátane náhrad k nemu sa viažucich - režijný paušál, cestovné náhrady, náhrady za stratu času, DPH), ku ktorému síce faktúra týkajúca sa vyúčtovania bola priložená, ale opäť nebolo preukázané, že by bola zaplatená náhrada za tento úkon zo strany žalobcu svojmu obhajcovi, keď k nemu nebol ani dodatočne doložený doklad o úhrade (doklady o platbách žalobcu boli doložené až počnúc úkonom z 06.04.2017). Žalovaný pritom namietal okrem iného práve aj to, že neboli preukázané úhrady žalobcu, a teda to, že by v tomto rozsahu vôbec bola bývala žalobcovi vznikla škoda. Nie je možné, aby žalobcovi bola priznaná náhrada za niečo, čo mu z majetku neušlo a podmienkou odškodnenia v zmysle zákona č, je práve, aby trovy boli reálne vynaložené, teda skutočne aj zaplatené, v opačnom prípade, by sa nemohlo jednať o škodu na strane žalobcu, ak by sa mu majetok o tieto platby neznížil. Len vystavenie faktúry (vo vzťahu k úkonom 1-4 nebolo preukázané ani len to) na priznanie náhrady škody nestačí, čo vyplýva aj z rozhodnutia, na ktoré súd vyššie poukázal. Aj v časti tohto úkonu pod č. 5 súd žalobu zamietol.

13. Následne boli uplatnené trovy obhajoby, ktoré súd posúdil v zmysle vychádzajúc zo žaloby a dodatočnej špecifikácie učinenej podaním z 21.11.2022. Treba dodať, že spôsob, akým boli tieto trovy uplatnené, nebol prehľadný a to ani po špecifikácii na výzvu súdu, kedy ešte aj po nej ostali čo do tohto nároku nezrovnalosti, ktoré súd musel na pojednávaní s právnym zástupcom žalobcu odstraňovať a sumarizácia si vyžadovala prácne zosúlaďovanie úkonov v zmysle žaloby, v zmysle dodatočnej špecifikácie, priradzovanie faktúr a úhrad o platbách k nim a porovnávanie

sumy odmeny advokáta reálne žalobcom zaplatenej, odmeny faktúrami vyúčtovanej a odmeny žalobou uplatnenej, ktoré boli vzájomne rozdielne a ešte k tomu boli aj iné než tá výška odmeny, ktorá by žalobcovi patrila podľa vyhlášky. Napriek tomuto nie celkom prehľadnému uplatneniu však bolo možné definitívnu sumarizáciu súdom vykonať a dôvodnosť tohto nároku posúdiť.

14. Za prečin nebezpečné vyhrážanie v zmysle , za ktorý bol žalobca stíhaný, zákon stanovuje v tomto ustanovení hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody 1 rok. Podľa vyhl. MSSR č. , pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. Táto pre rok 2017 bola 73,66 eur, rok 2018 bola 76,75 eur, rok 2019 bola 81,67 eur a rok 2020 bola 88,50 eur.

15. K jednotlivým námietkam žalovaného k úkonom sa súd vyjadroval pri týchto úkonoch osobitne. Žalovaný nenamietal, že by tvrdené úkony neboli vypracované advokátom žalobcu (odvolania), resp. že by advokát na jednotlivých pojednávaniach nebol prítomný, a v tomto ohľade teda nebolo sporné, že tieto úkony boli vykonané aj podľa trestného spisu. Ak žalovaný namietal, že v zásade uplatnené trovy sa viažu k potenciálnemu inému právnemu zastúpeniu žalobcu ako k zastúpeniu v spornom trestnom konaní, a teda namietal nedostatok ich príčinnej súvislosti, s týmto sa súd nestotožnil. Žalobca uviedol, že v danom čase ho v inej veci daný advokát nezastupoval. Ak žalovaný mal za to, že trovy obhajoby sa mohli viazať na iné zastúpenie v inej veci, bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu aj iného súbežne prebiehajúceho právneho zastúpenia žalobcu ako v spornej veci. Žalobca napokon ani nemá ako preukázať neexistenciu iného zastúpenia ako toho jediného, o ktoré v tomto konaní ide. Ak mal žalovaný vedomosť o súbežne inom zastúpení, mohol takéto tvrdenia produkovať, toto ale zistené nebolo. Niet dôvodu preto pochybovať o tom, že tie úhrady, ktoré žalobca vykonal, boli úhradami trov obhajoby v predmetnom trestnom konaní, ktoré bolo vedené nezákonne, napokon aj časové súvislosti účtovania úkonov a čas ich úhrad (v zásade vždy bezprostredne pred alebo po jednotlivých úkonoch v tejto veci vykonaných, resp. tiež v čase vystavenia faktúr) tomu jednoznačne nasvedčujú, a to aj bez toho, aby na faktúrach či dokladoch o úhradách bola uvedená napr. spisová značka, ktorá by číslo konania, v ktorom dochádza k obhajobe, jednoznačne identifikovala. Súd všetky úkony považoval za účelne vykonané, keď sa jednalo len o zastúpenie na pojednávaniach a o vypracovanie odvolaní proti odsudzujúcim rozsudkom, ktoré predstavujú nepochybne dôvodné a aj minimálne úkony potrebné na riadnu obhajobu žalobcu, ktoré neboli nadbytočné, naopak, ich vykonanie sa od žalobcu a jeho obhajcu aj reálne očakávalo, ak chceli dosiahnuť oslobodenie spod obžaloby. Neúčelnosť vykonania úkonov a konkrétne dôvody, pre ktoré ich za neúčelné treba považovať, napokon žalovaný ani neprodukoval. Ak žalovaný namietal, že nebola doložená dohoda o právnom zastúpení, z ktorej by vyplývala zmluvná odmena advokáta, toto súd nepovažoval za potrebné. Pri viacerých úkonoch bola uplatnená suma trov obhajoby nižšia (úkony 8, 11, 12, 13 a 14), než bola reálne zaplatená suma (v zmysle dohody advokáta a klienta stanovená pevná suma), dokonca nižšia než vyplývala tarifná odmena z vyhlášky č. , len takúto nižšiu sumu súd aj žalobcovi priznal, a preto nebolo treba podrobnejšie skúmať, aká odmena bola medzi nimi dohodnutá. Pri úkonoch, pri ktorých súd priznal uhradenú dohodnutú sumu 144, -eur (úkony 6, 7, 9 a 10), táto bola opäť nižšia, než by patrila žalobcovi, ak by došlo k účtovaniu odmien a náhrad striktne podľa vyhlášky, preto nebolo treba skúmať dohodu o právnom zastúpení. Ostatné námietky týkajúce sa nedôvodnosti účtovania DPH, resp. týkajúce sa výšky odmeny a náhrad a nemožností priznať cestovné náhrady a náhrady za stratu času, súd rozobral pri jednotlivých úkonoch nasledovne: 6) Účasť na Hlavnom pojednávaní na OS Trenčín dňa 06.04.2017: za tento úkon bola faktúrou č. 164/2017 ( čl. 47) advokátom Advokátska kancelária Bános s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trov obhajoby spolu vo výške 144,-eur (120 eur + 20% DPH, spolu 144,- eur), túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 04.04.2017 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 91) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 65,08 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 8,84 eur plus DPH 20% v sume 14,78 eur. Ak žalovaný namietal, že nebolo zistené, že by A. K. v danom čase bol platiteľom DPH, súd v tomto smere vychádzal z obsahu faktúry, kde je uvedené, že tomuto subjektu je pridelené riadne IČ DPH L., tento subjekt používal toto IČ DPH aj na pečiatke, ako vyplýva z fotokópie faktúry, a preto súd nezistil dôvod, pre ktorý by mal uzavrieť, že sa o platiteľa DPH takto riadne identifikovaného existujúcim identifikačným číslom pre DPH, v danom čase nejednalo. Súd preto za dôvodné považoval aj priznanie

účtovanej DPH. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 65,08 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2017 bola až 73,66 eur) a režijného paušálu 8,84 eur, plus 20% DPH z odmeny a náhrady v sume 14,78 eur, spolu 88,70 eur, pričom žalobca si uplatnil na týchto položkách menej, než by mu patrilo podľa vyhlášky, ale súd nemôže prekročiť návrh. Táto suma bola pritom ním aj uhradená (v rámci uhradených 144,- eur), a teda túto náhradu škody mu súd priznal. Okrem toho si k tomuto úkonu žalobca uplatnil aj cestovné náhrady a náhradu za stratu času. AK Bános, ktorý tento úkon realizoval, mal sídlo v Galante, úkon právnej služby bol realizovaný v Trenčíne, a teda podľa vyhlášky vznikol nárok účtovať na náhradu za stratu času (1/60 výpočtového základu za á začatú polhodinu) a cestovné náhrady v zmysle a vyhl. MSSR č. , pričom tieto boli uplatnené v sume 50,12 eur (cestovné náhrady) a v sume 73,65 eur ( strata času) + 20% z uvedených súm. Konkrétny výpočet žalovaný nenamietal ako nesprávny, nenamietal chybu v matematickom výpočte či v použitých veličinách dosadených do vzorca na výpočet cestovných náhrad, resp. náhrad za stratu času. Treba si ale uvedomiť, že ak by súd nad rámec dôvodnej sumy 88,70 eur priznal aj celé naviac uplatnené náhrady (50,12 eur + 73,65 eur +20%), dostane sa v súčte na sumu vyššiu, ako žalobca reálne za tento úkon uhradil, a súd mu nemôže priznať náhradu nad rámec škody, ktorá mu skutočne vznikla (nad rámec reálne vynaložených trov obhajoby za tento úkon). Dôvodné teda podľa vyhlášky síce bolo žalobcovi účtovať tarifnú odmenu, režijný paušál a vzhľadom na sídlo advokáta a potrebu jeho cesty do Trenčína aj zvyšné náhrady a tiež DPH z nich (keďže súd uzavrel, že bol platiteľom DPH podľa vyhl.), avšak ako škodu je možné ju žalobcovi priznať len v sume skutočne zaplatenej, a to je suma 144,- eur za tento úkon. V celej uplatnenej sume by škodou táto časť bola iba ak by aj v tejto plnej výške bola žalobcom zaplatená. Súd teda priznal žalobcovi za tento úkon iba sumu zaplatenú 144,- eur. Nad rozsah sumy 144,- eur sa nejedná o škodu, súd tak túto časť žalobu zamietol. 7) Účasť na Hlavnom pojednávaní na OS Trenčín dňa 22.06.2017 (v žalobe uvedené chybou v písaní 26.6.2017, opravený dátum žalobcom na pojednávaní 15.12.2022): za tento úkon bola faktúrou č. 298/17 ( čl. 48, ako túto faktúru k tomuto úkonu priradil právny zástupca na pojednávaní 15.12.2022) advokátom Advokátska kancelária Bános s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trov obhajoby spolu vo výške 144,-eur (120 eur + 20% DPH, spolu 144,- eur), túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 20.06.2017 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 92) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 65,08 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 8,84 eur plus DPH 20% v sume 14,78 eur. Ak žalovaný namietal, že nebolo zistené, že by A. K. v danom čase bola platiteľom DPH, súd v tomto smere vychádzal z obsahu faktúry, kde je uvedené, že tomuto subjektu je pridelené riadne IČ DPH L., tento subjekt používal toto IČ DPH aj na pečiatke, ako vyplýva z fotokópie faktúry, a preto niet dôvodu, pre ktorý by súd mal uzavrieť, že sa o platiteľa DPH takto riadne identifikovaného existujúcim identifikačným číslom pre DPH, v danom čase nejednalo. Súd preto za dôvodné považoval aj priznanie účtovanej DPH. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 65,08 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2017 bola až 73,66 eur) a režijného paušálu 8,84 eur, plus 20% DPH z odmeny a náhrady v sume 14,78 eur, spolu 88,70 eur, pričom žalobca si uplatnil na týchto položkách menej, než by mu patrilo podľa vyhlášky, ale súd nemôže prekročiť návrh. Táto suma bola pritom ním aj uhradená (v rámci uhradených 144,- eur), a teda túto náhradu škody mu súd priznal. Okrem toho si k tomuto úkonu žalobca uplatnil aj cestovné náhrady a náhradu za stratu času. AK Bános, ktorý tento úkon realizoval, mal sídlo v Galante, úkon právnej služby bol realizovaný v Trenčíne, a teda podľa vyhlášky vznikol nárok účtovať na náhradu za stratu času (1/60 výpočtového základu za á začatú polhodinu) a cestovné náhrady v zmysle a vyhl.č. , pričom tieto boli uplatnené v sume 47,55 eur (cestovné náhrady) a v sume 73,65 eur ( strata času) + 20% z uvedených súm. Konkrétny výpočet žalovaný nenamietal ako nesprávny, nenamietal chybu v matematickom výpočte či v použitých veličinách dosadených do vzorca na výpočet cestovných náhrad, resp. náhrad za stratu času. Treba si ale uvedomiť, že ak by súd nad rámec dôvodnej sumy 88,70 eur priznal aj celé naviac uplatnené náhrady (47,55 eur + 73,65 eur +20%), dostane sa v súčte na sumu vyššiu, ako žalobca reálne za tento úkon uhradil, a súd mu nemôže priznať náhradu nad rámec škody, ktorá mu skutočne vznikla (nad rámec reálne vynaložených trov obhajoby za tento úkon). Dôvodné teda podľa vyhlášky aj bolo žalobcovi účtovať tarifnú odmenu, režijný paušál a vzhľadom na sídlo advokáta a potrebu jeho cesty do Trenčína aj zvyšné náhrady a tiež DPH z nich (keďže súd uzavrel, že bol platiteľom DPH podľa vyhl.), avšak ako škodu je možné ju priznať len v sume skutočne zaplatenej, a to je suma 144,- eur za tento úkon. V celej uplatnenej sume by škodou táto časť bola, iba ak by aj v

tejto plnej výške bola žalobcom zaplatená. Súd teda priznal žalobcovi za tento úkon iba sumu zaplatenú 144,- eur. Nad rozsah sumy 144,- eur sa nejedná o škodu, súd tak túto časť žalobu zamietol. 8) Odvolanie proti rozsudku OS Trenčín : za tento úkon (prvé odvolanie proti rozsudku z roku 2017) bola faktúrou č. 335/2017 ( čl. 49) advokátom Advokátska kancelária Bános s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trovy obhajoby spolu vo výške 144,-eur (120 eur + 20% DPH, spolu 144,- eur), túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 12.07.2017 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 93) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 65,08 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 8,84 eur plus DPH 20% v sume 14,78 eur. Ak žalovaný namietal, že nebolo zistené, že by A. K. v danom čase bola platiteľom DPH, súd v tomto smere vychádzal z obsahu faktúry, kde je uvedené, že tomuto subjektu je pridelené riadne IČ DPH L., tento subjekt používal toto IČ DPH aj na pečiatke, ako vyplýva z fotokópie faktúry, a preto niet dôvodu, pre ktorý by mal súd uzavrieť, že sa o platiteľa DPH takto riadne identifikovaného existujúcim identifikačným číslom pre DPH v danom čase nejednalo. Súd preto za dôvodné považoval aj priznanie účtovanej DPH. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 65,08 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2017 bola až 73,66 eur) a režijného paušálu 8,84 eur, plus 20% DPH z odmeny a náhrady v sume 14,78 eur. Spolu teda bolo uplatnená suma 88,70 eur. Žalobca si uplatnil len túto sumu a nie sumu 144,- eur, ktorú reálne uhradil, pričom ak by sa aj jednalo o zmluvnú odmenu za tento úkon prevyšujúcu tarifnú odmenu, platí, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady iba v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ). Nakoľko si žalobca uplatnil menej, než by mu podľa vyhlášky patrilo, súd mu priznal túto nižšiu sumu. 9) Účasť na Verejnom zasadnutí na KS Trenčín dňa 01.02.2018 : za tento úkon bola faktúrou č. 030/2018 ( čl. 46) advokátom Advokátska kancelária Bános s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trov obhajoby spolu vo výške 144,-eur (120 eur + 20% DPH, spolu 144,- eur), túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 25.01.2018 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 94) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 67,- eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 9,21 eur plus DPH 20% v sume 15,24 eur. Ak žalovaný namietal, že nebolo zistené, že by A. K. v danom čase bola platiteľom DPH, súd v tomto smere vychádzal z obsahu faktúry, kde je uvedené, že tomuto subjektu je pridelené riadne IČ DPH L., a preto niet dôvodu, pre ktorý by súd mal uzavrieť, že sa o platiteľa DPH takto riadne identifikovaného existujúcim identifikačným číslom pre DPH, v danom čase nejednalo. Súd preto za dôvodné považoval aj priznanie účtovanej DPH. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 67,- eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2018 bola až 76,75 eur) a režijného paušálu 9,21 eur, plus 20% DPH z odmeny a náhrady v sume 15,24 eur, spolu 91,45 eur, pričom žalobca si uplatnil na týchto položkách menej, než by mu patrilo podľa vyhlášky, ale súd nemôže prekročiť návrh. Táto suma bola pritom ním aj uhradená (v rámci uhradených 144,- eur), a teda túto náhradu škody mu súd priznal. Okrem toho si k tomuto úkonu žalobca uplatnil aj cestovné náhrady a náhradu za stratu času. AK Bános, ktorý tento úkon realizoval, mal sídlo v Galante, úkon právnej služby bol realizovaný v Trenčíne, a teda podľa vyhlášky vznikol nárok účtovať na náhradu za stratu času (1/60 výpočtového základu za á začatú polhodinu) a cestovné náhrady v zmysle a vyhl.č. , pričom tieto boli uplatnené v sume 48,84 eur (cestovné náhrady) a v sume 76,75 eur ( strata času) + 20% z uvedených súm. Konkrétny výpočet žalovaný nenamietal ako nesprávny, nenamietal chybu v matematickom výpočte či v použitých veličinách dosadených do vzorca na výpočet cestovných náhrad, resp. náhrad za stratu času. Treba si ale uvedomiť, že ak by súd nad rámec dôvodnej sumy 91,45 eur priznal aj celé naviac uplatnené náhrady (48,84 eur + 76,75 eur +20%), dostane sa v súčte na sumu vyššiu, ako žalobca reálne za tento úkon uhradil, a súd mu nemôže priznať náhradu nad rámec škody, ktorá mu skutočne vznikla (nad rámec reálne vynaložených trov obhajoby za tento úkon). Dôvodné teda podľa vyhlášky aj bolo žalobcovi účtovať tarifnú odmenu, režijný paušál a vzhľadom na sídlo advokáta a potrebu jeho cesty do Trenčína aj zvyšné náhrady a tiež DPH z nich (keďže súd uzavrel, že bol platiteľom DPH podľa vyhl.), avšak ako škodu je možné ju priznať len v sume skutočne zaplatenej, a to je suma 144,- eur za tento úkon. V celej uplatnenej sume by škodou táto časť bola, iba ak by aj v tejto plnej výške bola žalobcom zaplatená. Súd teda priznal žalobcovi za tento úkon iba sumu zaplatenú 144,- eur. Nad rozsah sumy 144,- eur sa nejedná o škodu, súd tak túto časť žalobu zamietol.

10) Účasť na Hlavnom pojednávaní na OS Trenčín dňa 21.02.2019: za tento úkon uhradil žalobca v zmysle špecifikácie trov sumu 144,- eur dňa 21.02.2019 (č.l. 97) na účet advokáta (tento je zhodný ako účet tohto advokáta na iných faktúrach), pričom faktúra nebola predložená. Pre účely tohto konania je však podstatné nie to, či formálne advokát vystavil faktúru klientovi, ale či boli tieto trovy obhajoby žalobcom vynaložené, uhradené. To, že bol tento úkon vykonaný nie je sporné. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 69,91 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 9,80 eur plus DPH 20%. Nebolo pritom preukázané, že by A. M. v danom čase bol platiteľom DPH, čo nemožno vyvodiť ani z obsahu k tomuto úkonu viažucej sa faktúry, keďže predložená nebola, ani z iného dôkazu, ktorý je obsahom spisu. Napokon však ani inými faktúrami z obdobia aj po februári 2019, JUDr. Lukajka DPH neúčtoval a ani neuvádza údaje o sebe ako platcovi DPH v rozsahu IČ DPH (ak nebol platiteľom v roku 2020, zrejme ním ešte nebol ani v roku 2019) a súčasne aj PZ žalobcu na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedla, že v tom čase JUDr. Lukajka zrejme ešte platiteľom DPH. Nie je preto jasné, z akého dôvodu si žalobca uplatnil aj náhradu DPH, pokiaľ ju jeho obhajca preukázateľne neúčtoval, ani ju neodviedol a žalobca ju v rámci úhrady sumy 144,- eur teda ani neplatil. Nebola predložená žiadna faktúra, a teda ani faktúra vystavená AK Bános, z ktorej by sa dalo vyvodiť, či vôbec na tento úkon bola alebo nebola uplatnená a uhradená DPH. Náhrada DPH za tento úkon preto nemôže byť žalobcovi priznaná. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať len o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 69,91 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2019 bola až 81,67 eur) a režijného paušálu 9,80 eur. Spolu teda bolo uplatnené (bez nedôvodnej DPH) suma 79,71 eur, pričom žalobca si uplatnil na týchto položkách menej, než by mu patrilo podľa vyhlášky, ale súd nemôže prekročiť návrh. Táto suma bola pritom ním aj uhradená (v rámci uhradených 144,- eur), a teda túto náhradu škody mu súd priznal. Okrem toho si k tomuto úkonu žalobca uplatnil aj cestovné náhrady a náhradu za stratu času. AK Bános, ktorý tento úkon realizoval, mal sídlo v Galante, úkon právnej služby bol realizovaný v Trenčíne, a teda podľa vyhlášky vznikol nárok účtovať na náhradu za stratu času (1/60 výpočtového základu za á začatú polhodinu) a cestovné náhrady v zmysle a vyhl.č. , pričom tieto boli uplatnené v sume 49,13 eur (cestovné náhrady) a v sume 81,65 eur ( strata času) + 20% z uvedených súm. Konkrétny výpočet žalovaný nenamietal ako nesprávny, nenamietal chybu v matematickom výpočte či v použitých veličinách dosadených do vzorca na výpočet cestovných náhrad, resp. náhrad za stratu času. Treba si ale uvedomiť, že ak by súd nad rámec dôvodnej sumy 79,71 eur priznal aj celé naviac uplatnené náhrady (49,13 eur + 81,65 eur +20%), dostane sa v súčte na sumu vyššiu, ako žalobca reálne za tento úkon uhradil, a súd mu nemôže priznať náhradu nad rámec škody, ktorá mu skutočne vznikla (nad rámec reálne vynaložených trov obhajoby za tento úkon). Dôvodné teda podľa vyhlášky aj bolo žalobcovi účtovať tarifnú odmenu, režijný paušál a vzhľadom na sídlo advokáta a potrebu jeho cesty do Trenčína aj zvyšné náhrady a tiež DPH z nich (keďže súd uzavrel, že bol platiteľom DPH podľa vyhl.), avšak ako škodu je možné ju priznať len v sume skutočne zaplatenej, a to je suma 144,- eur za tento úkon. V celej uplatnenej sume by škodou táto časť bola, iba ak by aj v tejto plnej výške bola žalobcom zaplatená. Súd teda priznal žalobcovi za tento úkon iba sumu zaplatenú 144,- eur. Nad rozsah sumy 144,- eur sa nejedná o škodu, súd tak túto časť žalobu zamietol. 11) Odvolanie proti rozsudku OS Trenčín : za tento úkon (druhé odvolanie proti rozsudku z roku 2019) uhradil žalobca v zmysle špecifikácie trov sumu 144,- eur dňa 15.03.2019 (č.l. 98) na účet advokáta (tento je zhodný ako účet tohto advokáta na iných faktúrach), pričom faktúra nebola predložená. Pre účely tohto konania je však podstatné nie to, či formálne advokát vystavil faktúru klientovi, ale či boli tieto trovy obhajoby žalobcom vynaložené, uhradené. To, že bol tento úkon vykonaný nie je sporné (napokon na základe tohto druhého odvolania, bol rozsudok druhýkrát zrušený). Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 69,91 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 9,80 eur plus DPH 20%. Nebolo pritom preukázané, že by A. M. v danom čase bol platiteľom DPH, čo nemožno vyvodiť ani z obsahu k tomuto úkonu viažucej sa faktúry, keďže predložená nebola, ani z iného dôkazu, ktorý je obsahom spisu. Napokon však ani inými faktúrami z obdobia aj po marci 2019, JUDr. Lukajka DPH neúčtoval a ani neuvádza údaje o sebe ako platcovi DPH v rozsahu IČ DPH (ak nebol platiteľom v roku 2020, zrejme ním ešte nebol ani v roku 2019) a súčasne aj PZ žalobcu na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedla, že v tom čase JUDr. Lukajka zrejme ešte nebol platiteľom DPH. Nie je preto jasné, z akého dôvodu si žalobca uplatnil aj náhradu DPH, pokiaľ ju jeho obhajca preukázateľne neúčtoval, ani ju neodviedol a žalobca ju v rámci úhrady sumy 144,- eur teda ani neplatil. Nebola predložená žiadna faktúra, a teda ani faktúra vystavená AK Bános, z ktorej by sa dalo vyvodiť, či vôbec na tento úkon bola alebo nebola uplatnená

a uhradená DPH. Náhrada DPH za tento úkon preto nemôže byť žalobcovi priznaná. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať len o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 69,91 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2019 bola až 81,67 eur) a režijného paušálu 9,80 eur. Spolu teda bolo uplatnené (bez nedôvodnej DPH) suma 79,71 eur. Žalobca si uplatnil len túto sumu a nie sumu 144,- eur, ktorú reálne uhradil, pričom ak by sa aj jednalo o zmluvnú odmenu za tento úkon, prevyšujúcu tarifnú odmenu, platí, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady iba v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ). Nakoľko si žalobca uplatnil menej, než by mu podľa vyhlášky patrilo, súd mu priznal túto nižšiu sumu. 12) Účasť na Verejnom zasadnutí na KS Trenčín dňa 31.10.2019 (v žalobe uvedené chybou v písaní 30.09.2019, opravený dátum žalobcom na pojednávaní 15.12.2022): za tento úkon uhradil žalobca v zmysle špecifikácie trov sumu 144,- eur dňa 30.10.2019 (č.l. 99) na účet advokáta (tento je zhodný ako účet advokáta aj na iných faktúrach), pričom faktúra nebola predložená. Pre účely tohto konania je však podstatné nie to, či formálne advokát vystavil faktúru klientovi, ale či boli tieto trovy obhajoby žalobcom vynaložené, uhradené. To, že bol tento úkon vykonaný nie je sporné, nebolo výslovne namietané, že by sa advokát tohto úkonu nezúčastnil. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 71,50 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 9,80 eur plus DPH 20%. Nebolo pritom preukázané, že by A. M. v danom čase bol platiteľom DPH, čo nemožno vyvodiť ani z obsahu k tomuto úkonu viažucej sa faktúry, keďže predložená nebola, ani z iného dôkazu, ktorý je obsahom spisu. Napokon však ani inými faktúrami z obdobia aj po októbri 2019, JUDr. Lukajka DPH neúčtoval a ani neuvádza údaje o sebe ako platcovi DPH v rozsahu IČ DPH (ak nebol platiteľom v roku 2020, zrejme ním ešte nebol ani v roku 2019) a súčasne aj PZ žalobcu na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedla, že v tom čase JUDr. Lukajka zrejme ešte platiteľom DPH nebol. Nebola predložená žiadna faktúra, a teda ani faktúra vystavená AK Bános, z ktorej by sa dalo vyvodiť, či vôbec na tento úkon bola alebo nebola uplatnená a uhradená DPH. Nie je preto jasné, z akého dôvodu si žalobca uplatnil aj náhradu DPH, pokiaľ ju jeho obhajca preukázateľne neúčtoval, ani ju neodviedol a žalobca ju v rámci úhrady sumy 144,- eur teda ani neplatil. Náhrada DPH za tento úkon preto nemôže byť žalobcovi priznaná. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať len o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 71,50 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2019 bola až 81,67 eur) a režijného paušálu 9,80 eur. Spolu teda bolo uplatnené (bez nedôvodnej DPH) suma 81,30 eur. Žalobca si uplatnil len túto sumu a nie sumu 144,- eur, ktorú reálne uhradil, pričom ak by sa aj jednalo o zmluvnú odmenu za tento úkon, prevyšujúcu tarifnú odmenu, platí, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady iba v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ). Nakoľko si žalobca uplatnil menej, než by mu podľa vyhlášky patrilo, súd mu priznal túto nižšiu sumu. 13) Účasť na Hlavnom pojednávaní na OS Trenčín dňa 13.02.2020 : za tento úkon bola faktúrou č. PO2020027 ( čl. 50) advokátom LUKAJKA & PARTNERS s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trovy obhajoby spolu vo výške 144,-eur, túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 14.02.2020 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 100) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 73,66 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 10,62 eur plus DPH 20%. Nebolo pritom preukázané, že by A. M. v danom čase bol platiteľom DPH, čo napokon vyplýva aj z obsahu faktúry č. B., kedy DPH neúčtoval a ani neuvádza údaje o sebe ako platcovi DPH v rozsahu IČ DPH a súčasne aj PZ žalobcu na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedla, že v tom čase JUDr. Lukajka zrejme ešte platiteľom DPH nebol. Nie je preto jasné, z akého dôvodu si žalobca uplatnil aj náhradu DPH, pokiaľ ju jeho obhajca v zmysle faktúry neúčtoval, ani ju neodviedol a žalobca ju teda v rámci úhrady sumy 144,- eur ani neplatil. Náhrada DPH za tento úkon preto nemôže byť žalobcovi priznaná. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať len o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 73,66 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2020 bola až 88,50 eur) a režijného paušálu 10,62 eur. Spolu teda bolo uplatnené (bez nedôvodnej DPH) suma 84,28 eur. Žalobca si uplatnil len túto sumu a nie sumu 144,- eur, ktorú reálne uhradil, pričom ak by sa aj jednalo o zmluvnú odmenu za tento úkon prevyšujúcu tarifnú odmenu, platí, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady iba v rozsahu

tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ). Nakoľko si žalobca uplatnil menej, než by mu podľa vyhlášky patrilo, súd mu priznal túto sumu. 14) Odvolanie proti rozsudku OS Trenčín : za tento úkon (posledné odvolanie proti rozsudku z roku 2020) bola faktúrou č. PO2020046 ( čl. 51) advokátom LUKAJKA & PARTNERS s.r.o. účtovaná žalobcovi suma trovy obhajoby spolu vo výške 144,-eur, túto žalobca v zmysle príkazu na úhradu z 06.03.2020 uhradil na účet uvedený v tejto faktúre (č.l. 101) v sume 144,- eur. Tento úkon bol v zmysle žiadosti adresovanej Generálnej prokuratúre predbežne prerokovaný v žalovanej sume (žiadosť totožná so žalobou). Žalobca si uplatnil žalobou za tento úkon tarifnú odmenu v sume 73,66 eur + režijný paušál podľa vyhl. MSSR č. v sume 10,62 eur plus DPH 20%. Nebolo pritom preukázané, že by A. M. v danom čase bol platiteľom DPH, čo napokon vyplýva aj z obsahu faktúry č. PO2020046, kedy DPH neúčtoval a ani neuvádza údaje o sebe ako platcovi DPH v rozsahu IČ DPH a súčasne aj PZ žalobcu na pojednávaní dňa 15.12.2022 uviedla, že v tom čase JUDr. Lukajka zrejme ešte platiteľom DPH nebol. Nie je preto jasné, z akého dôvodu si žalobca uplatnil aj náhradu DPH, pokiaľ ju jeho obhajca v zmysle faktúry neúčtoval, ani ju neodviedol a žalobca ju teda v rámci úhrady sumy 144,- eur ani neplatil. Náhrada DPH za tento úkon preto nemôže byť žalobcovi priznaná. Ohľadom daného úkonu teda je možné uvažovať len o priznaní uplatnenej tarifnej odmeny 73,66 eur (ktorá bola uplatnená napokon v nižšej sume, ako by prináležalo v zmysle odseku 34, kde 1/12 pre rok 2020 bola až 88,50 eur) a režijného paušálu 10,62 eur. Spolu teda bolo uplatnené (bez nedôvodnej DPH) suma 84,28 eur. Žalobca si uplatnil len túto sumu a nie sumu 144,- eur, ktorú reálne uhradil, pričom ak by sa aj jednalo o zmluvnú odmenu za tento úkon prevyšujúcu tarifnú odmenu, platí, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady iba v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ). Nakoľko si žalobca uplatnil menej, než by mu podľa vyhlášky patrilo, súd mu priznal túto sumu.

16. Spolu priznané titulom trov obhajoby suma 994,27 eur. Z uplatnenej náhrady škody si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania 5% ročne od 01.05.2022 do zaplatenia. Úrokov z omeškania sa žalobca môže domáhať od momentu vzniku omeškania štátu s plnením, a to vo výške podľa predpisov občianskeho práva. Problém s ustálením okamihu omeškania bol vyriešený v zákona č účinnom ku dňu vzniku omeškania štátu v prejednávanej veci, podľa ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Štát odpovedal na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 06.04.2022 tak, že ho neuspokojí, a teda okamih omeškania sa odvíja od tohto dňa. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania až od 01.05.2022, teda odo dňa neskoršieho, kedy už bol štát v omeškaní, a preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 994,27 eur od tohto dňa. Výška úrokov z omeškania sa posudzuje podľa nariadenia vlády SR č. v znení účinnom od 01.02.2013, a teda výška úrokov z omeškania predstavuje súčet základnej úrokovej sadzby ECB + 5%, čo k prvému dňu omeškania činí úroky z omeškania 5% ročne.

17. Ďalej si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur poukazujúc na nedôvodné obmedzenie osobnej slobody v trvaní 4 dní a viac ako 4 roky trvajúce trestné stíhanie na podklade nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, pričom tvrdil výrazný zásah do svojich osobnostných práv týmito skutočnosťami. Predpokladom jej priznania je to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd mal za to, že v súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu jeho zatknutím a držaním v cele policajného zaistenia, a to od 09.10.2016 o 16,20 hod do 12.10.2016 o 11.00 hod, teda 4 začaté dni, sú splnené podmienky na to, aby súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy. Treba vychádzať z toho, že samotné držanie akejkoľvek osoby v zaistení má vždy výrazne negatívny dopad na dôležité osobné práva, akými sú sloboda pohybu či právo na súkromie a sám osebe takýto zásah bez ďalšieho spôsobuje ujmu na základných právach a slobodách a na ľudskej dôstojnosti, kedy akákoľvek osoba v rovnakej pozícii ako žalobca pri držaní v zaistení by uvedené obmedzenie odôvodnene vnímala ako zásah do svojich osobnostných práv bez možnosti sám sa rozhodnúť kde a ako bude tráviť svoj čas, kde sa bude v danom čase nachádzať a akým aktivitám sa bude venovať, čo predstavuje elementárne zložky práva rozhodovať sám o svojej osobe, súkromnom živote, pohybe a pobyte. Podľa názoru súdu na preukázanie, že došlo k závažné mu zásahu do osobnostných práv žalobcu pri obmedzení osobnej slobody, ktoré by si vyžadovalo spravodlivé finančné odčinenie, nie je nutné ani vypočúvať svedkov, pretože takéto zaobchádzanie vždy a pre každého v rovnakej pozícii predstavuje zásah, ktorý musí byť

napravený. Nápravou tak závažného zásahu, akým je zásah do osobnej slobody, nemôže byť len to, že by súd konštatoval, že došlo k zásahu, nakoľko každá fyzická osoba má právo na výraznú ochranu svojej osobnosti, medzi inými aj na ochranu pred zásahom do jej osobnej slobody. Osobná sloboda jednotlivca predstavuje po jeho živote a zdraví najvyššiu životnú hodnotu. Toto právo je nadzákonné a je garantované v článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov a v článku 17 ods.1 . Hodnota tohto práva je v podstate nevyčísliteľná, je nehmotná a mnohokrát je vzácnejšia ako akékoľvek hmotné zabezpečenie fyzickej osoby. Ak niet zákonného dôvodu, každý musí toto právo človeka rešpektovať a pri nerešpektovaní musí dôjsť k spravodlivej náprave. Navyše, žalobca bol obmedzovaný na osobnej slobode po dobu niekoľkých dní nepretržite, nebol to celkom zanedbateľný čas. Bol prepravovaný z C. do cely policajného zaistenia do Púchova a to v neskorých večerných hodinách 09.10.2016 o 23,45 hod, odtiaľ znovu na výsluchy do Nemšovej (výsluch sa uskutočnil 10.10.2016). Žalobca opisoval, že v Nemšovej pri svojom zaistení bol pripútaný k stoličke (čo nebolo rozporované), čo nepochybne nielenže obmedzuje pohyb osoby, ale sa takéto počínanie negatívne dotýka aj základnej ľudskej dôstojnosti. Počas zaistenia prakticky na akýkoľvek úkon sa vyžaduje asistencia inej osoby, ktorá činí dohľad nad zaisteným. Nehovoriac o podmienkach pri zaistení, kedy osoba je obmedzená na svojom bežnom dennom režime či realizácii hygienických návykov. Takéto počínanie sa nepochybne musí vždy odraziť na negatívnom psychickom rozpoložení akejkoľvek osoby, to všetko podporené neistotou z toho, aký bude jej ďalší osud, či a kedy bude prepustená na slobodu, resp. či bude stíhaná väzobne. Na tieto zaisťovacie úkony na žalobcovi vykonávané navyše žalobca nemal žiaden vplyv a musel ich len vydržať a vyčkať na svoje prepustenie, resp. na rozhodnutie o väzobnom stíhaní (ktoré sa v danej veci nerealizovalo). Navyše žalobca opisoval, ako bol do zadržania vzatý na kultúrno-spoločenskej akcii, teda verejne, kde musel nechať svoje auto a odísť v aute policajnom, čo rovnako predstavuje podstatný negatívny zásah do cti a povesti osoby, pokiaľ k obmedzeniu osobnej slobody dôjde v prítomnosti iných ľudí, ktorí toto vnímajú a aj cez tento úkon si nepochybne učinia minimálne podozrievavý náhľad na žalobcu. Vychádzajúc z týchto úvah súd preto priznal nemajetkovú ujmu z titulu obmedzenia osobnej slobody žalobcu v rámci trestného stíhania. Neexistuje žiaden racionálny argument, ktorý by mohol spochybniť tvrdenia žalobcu o tom, že išlo o negatívny zážitok, ktorý ovplyvnil jeho vtedajšie psychické rozpoloženie, pretože rovnako by sa takýto zážitok odrazil na komkoľvek inom, kto by niekoľkodňový pobyt v cele musel absolvovať a neodškodnenie takéhoto zásahu by sa podľa názoru súdu práve preto, aký závažný je to zásah do osobnej slobody, priečilo spravodlivému usporiadaniu veci. Súd za primeranú určil sumu vo výške 50,- eur za každý začatý deň obmedzenia osobnej slobody, čo pri 4 dňoch predstavuje sumu 200,- eur. Uvedené približne zodpovedá aj výške odškodnenia, ktoré sa priznáva z titulu nezákonného pobytu vo väzbe, čo je v zásade porovnateľný inštitút, keďže pri oboch je obmedzené to isté právo, sloboda, rovnako je osoba obmedzovaná na bežnom spôsobe života a takýto pobyt v oboch prípadoch je nepochybne stresujúcim zážitkom s výrazne negatívnym vplyvom na psychické prežívanie. Súd má za to, že suma 50,- eur je porovnateľná s náhradou nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných prípadoch, aj keď za obmedzenie osobnej slobody vo väzbe, avšak súd uvedené použil ako komparáciu vzhľadom na už uvedenú blízkosť inštitútov a cielenie na tie isté zložky osobnostných práv obmedzovaného, ktoré sú negatívne dotknuté (sloboda, súkromie, voľný pohyb, dôstojnosť), napr. v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave sp.zn. - 57,47 eura/deň, v konaní sp. zn. - 50 eur/ deň, v konaní sp. zn. - 50 eur/deň. Súd tiež vzal do úvahy napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. z 11.01.2012, kde súd sumarizoval právnu úpravu a súdnu prax pri ustálení výšky odškodnenia za nezákonnú väzbu v Českej republike, Nemeckej spolkovej republike, Rakúskej republike, Francúzskej republike, Talianskej republike, Belgickom kráľovstve, Švédskom kráľovstve, Malte, Maďarskej republike, Rumunskej republike, Fínskej republike, Holandskom kráľovstve, Slovinskej republike, Nórskom kráľovstve a Poľskej republike, kde tiež rádovo sa jedná pri obmedzení, resp. pozbavení osobnej slobody o sumy od 20 eur a maximálne 50 eur za deň obmedzenia osobnej slobody (Rakúsko), priemerne 100,- eur (Fínsko), 80,- eur až 105,- eur (Holandsko), či 500,- Kč až 1.500,- Kč (Česká republika), čo teda tiež zodpovedá približne takej sume, akú v danej veci zvolil aj súd pre tento prípad - 50,- eur denne. Podľa názoru súdu preto z uplatnenej sumy 5.000,- eur pripadlo na dané obmedzenie osobnej slobody celkovo 200,- eur.

18. Čo sa týka nemajetkovej ujmy vo zvyšku, súd považoval návrh v tejto časti dôvodný len v časti. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol dokazovaný výsluchom žalobcu samotného, iné dôkazy (napr. svedkovia) navrhovaní neboli, z čoho žalovaný usudzoval, že nie je možné priznať za vedené trestné stíhanie zakončené oslobodením spod obžaloby žiadnu nemajetkovú ujmu, pretože jej vznik žalobca svedkami či listinami nepreukázal. V tejto súvislosti súd konštatuje, že aj výsluch strany sporu

je prípustným dôkazným prostriedkom, a to najmä v sporoch dotýkajúcich sa osobnej sféry jednotlivca. Podľa názoru súdu nezákonne vedené trestné stíhanie je zásahom objektívne spôsobilým privodiť vznik ujmy v nemajetkovej sfére stíhaného, a to aj závažnej, teda takej ujmy, ktorú vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu, jeho trvanie či dopad a dôsledky by v danom mieste a v danom čase (v takej situácii či spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba za ujmu závažnú. Teda súd vždy zvažuje, či aj iná osoba, nielen žalobca, by sa v danej situácii mohla cítiť na svojich osobnostných právach dotknutá, čo v danom prípade súd vyhodnotil tak, že by sa ktokoľvek na mieste žalobcu cítil dotknutý na svojich osobnostných právach, keďže dopad vedeného trestného stíhania nebol celkom zanedbateľný, čo súd konštatuje aj s poukazom na skutočnosti zistené výsluchom žalobcu, o ktorých dôvod pochybovať nemá, pretože bolo zistené nielen negatívne subjektívne prežívanie trestného konania samotným poškodeným, ale i negatívne vnímanie jeho stíhania v očiach komunity. V zásade pritom akékoľvek trestné stíhanie je vnímané v spoločnosti cez prsty, resp. minimálne s pochybovaním o ne/vine stíhaného. Súd toto konštatuje vo svetle všeobecne známych a akceptovaných skutočností, že trestné stíhanie samo osebe vždy predstavuje nie nepatrný, ale naopak závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca, žalobcu nevynímajúc, vyvoláva negatívne dopady na jeho osud, zasahuje do súkromia, cti aj povesti dotknutého. Za závažný zásah, ktorý treba spravodlivo odčiniť, súd považuje trestné stíhanie žalobcu, s prihliadnutím na to, že išlo o 4,5 roka vedené trestné stíhanie, teda bolo vedené pomerne dlhý čas, pričom mu hrozil aj trest odňatia slobody. Na žalobcu vplýval tento proces dlhú dobu niekoľkých rokov. Žalobca počas tohto obdobia neprispel k takémuto trvaniu trestného stíhania neospravedlnenými absenciami na úkonoch trestného konania, so súdom spolupracoval, vykonával riadne úkony spojené so svojou obhajobou. Išlo o trestné konanie, kde bolo viacero hlavných pojednávaní, a čo objektívne prispelo nepochybne k nezanedbateľnému negatívnemu dopadu na prežívanie žalobcu bol fakt, že žalobca bol súdom prvého stupňa celkovo 3 x neprávoplatne odsúdený, došlo k opakovanému vráteniu veci na ďalšie konanie, až napokon o oslobodení rozhodol až odvolací súd. Stav prameniaci aj z potreby viacnásobného odvolávania je objektívne závažnejší a nepochybne u kohokoľvek by navodil oveľa frustrujúcejší pocit, ako v prípade, keď súd prakticky ihneď na prvýkrát dospeje k záveru o nevine obžalovaného. To, že táto situácia žalobcu objektívne ťažila, ako uviedol, mátala a stresovala, je za takéhoto stavu pomerne ľahko predstaviteľné. Vzhľadom na uvedené opakované odsudzovanie a s tým spojenú dĺžku samotného konania, vzhľadom na žalobcov aktívny prístup v trestnom konaní po podaní obžaloby, podľa súdu je potrebné mať za to, že význam vedeného trestného konania a jeho vplyv na žalobcu nebol zanedbateľný, práve naopak, predstavoval objektívne nepochybne pre každého iného človeka, ktorý by sa ocitol v "koži" žalobcu výrazne negatívny element v živote, s ktorým musel niekoľko rokov žiť a aj svoj dovtedajší režim tomuto súdnemu konaniu nepochybne aj podriadiť. Trestné konanie na žalobcu intenzívne a dlhodobo vplývalo, tak, ako by negatívne vplývalo na život a fungovanie každého jednotlivca v rovnakej situácii. To, že je vedenie trestného stíhania voči komukoľvek stresujúca situácia s nepriaznivým dopadom i na psychiku človeka, je nepochybným faktom. Samotné oslobodenie spod obžaloby a v tomto konaní konštatovanie, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu, preto podľa názoru súdu nemôže byť dostatočnou morálnou satisfakciou pre žalobcu, ktorá by v celom rozsahu bola spôsobilá napraviť ujmu, ktorá už vznikla. Samotné konštatovanie porušenia práva podľa názoru súdu môže byť postačujúce tam, kde ide o trestné stíhanie akceptovateľného trvania, pre osobu, ktorá prípadne sťažuje trestné konanie, vyhýba sa mu, resp. je v trestnom konaní pasívna, alebo ho svojím prístupom marí. O takýto prípad sa v danej veci podľa názoru súdu nejedná a s prihliadnutím na tieto kritériá je súd toho názoru, že z hľadiska všeobecnej spravodlivosti by sa skutočne mala dostať žalobcovi satisfakcia aj vo forme primeranej náhrady nemajetkovej ujmy.

19. Otázkou je teda ešte to, v akej výške bude náhrada nemajetkovej ujmy primeraná. Súd vychádzal z toho, že v zásade platí, že čím závažnejšia trestná činnosť a čím vyšší trest hrozí, tým negatívnejšie obvinený prežíva trestné stíhanie. Žalobca čelil obvineniu z jedného prečinu, čo závažnosť situácie znižuje oproti situáciám, kedy je osoba stíhaná pre závažnejšie skutky, zločiny, či obzvlášť závažné zločiny, prípadne ak ich je viac popri sebe, kde hrozí aj oveľa vyšší trest. Čím závažnejší skutok/skutky sa kladú za vinu, tým je osoba zo strany spoločnosti vystavená vyššiemu odsúdeniu, než keby sa jednalo o jeden menej závažný skutok. V tomto ohľade ide o kritérium, ktoré závažnosť ujmu znižuje, naopak, dĺžka a opakované odsudzovanie na prvom stupni je kritérium, ktoré závažnosť ujmy zvyšujú. Žalobca bol pomerne dlhú dobu v neistote, ako to s ním nakoniec dopadne, čo nepochybne tiež prispelo k prehĺbeniu frustrácie na jeho strane. Kauza stíhania žalobcu nebola medializovaná či už na regionálnej alebo celoštátnej úrovni (toto preukázané nebolo), a teda ak sa prejavilo negatívne hodnotenie žalobcu tak, ako ho opisoval žalobca, tak v podstate "iba" v komunite spoluobčanov v

príslušnej obci, resp. v miestnych záujmových spolkoch, kde pôsobil žalobca (urbár, záhradkársky zväz, poľovný zväz), kde uviedol, že jeho vnímanie bolo tak pol na pol, polovica ľudí ho podržala a zvyšok mal námietky voči ďalšiemu zastávaniu funkcií jeho osobou. K odsúdeniu žalobcu v očiach širokej masy ľudí nad rámec obce, kde žalobca žije, teda nepochybne nedošlo, čo závažnosť ujmy znižuje oproti široko medializovaným prípadom. Napriek tomu ľudia v obci stíhanie žalobcu určite vnímali negatívne, čomu nepochybne dopomohlo aj jeho zadržanie políciou na miestnej kultúrnej akcii, ako už bolo uvedené, čoho bolo svedkom viacero osôb, ako aj to, že bol stíhaný za skutok, ktorý mal byť namierený voči susedom, a teda ako "páchateľ", tak aj "obeť" boli v obci známi a z tohto istého prostredia. Preto niet dôvod pochybovať o tom, že to bola "vďačná" téma na miestne klebety, v dôsledku čoho sa toto na malej obci rýchlo rozšírilo na neprospech žalobcu. Súd preto zohľadnil pri určení výšky náhrady toto miestne povedomie o stíhaní a s tým spojené zneváženie osoby žalobcu na miestnej úrovni v najbližšej komunite. Treba ale ako kritérium v neprospech žalobcu pri určení výšky ujmy zohľadniť to, že v jeho prípade sa jedná o osobu, ktorá bola už predtým právoplatne odsúdená (ohrozenie pod vplyvom návykovej látky a marenie výkonu úradného rozhodnutia), hoci sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. O týchto skutkoch sa však v obci tiež predtým všeobecne vedelo a rozprávalo, ako potvrdil žalobca, čo nepochybne tiež prispelo k tomu, že vážnosť a povesť žalobcu bola už aj pred týmto nezákonným stíhaním v obecnej komunite viac či menej narušená. Niet pritom dôvodu tieto dve predošlé odsúdenia zľahčovať, ako sa to snažil učiniť žalobca na poslednom pojednávaní. Súd nespochybňuje to, že nezákonné trestné stíhanie, navyše skutkovo vymedzené tak, že prečin bol namierený voči spoluobčanom v obci, k narušeniu dobrej povesti žalobcu prispelo nie malou mierou, čo je závažná vec, ktorú treba odčiniť, ale treba zohľadniť, to, že už aj inými skoršími skutkami povesť žalobcu bola potenciálne narušená, a teda potreba odčinenia bude rádovo v sume nižšej, ako v prípade celkom bezúhonnej osoby, ktorá bola len jediný raz stíhaná a aj to nezákonne. K naštrbeniu či rozvratu rodinných či pracovných vzťahov na strane žalobcu nedošlo, uvedené preukázané nebolo. K obmedzovaniu v zárobkovej či pracovnej činnosti aj vzhľadom na vek žalobcu tiež nedošlo, žalobca o prácu či živobytie v dôsledku stíhania neprišiel. Čo sa týka dopadov na rodinný život žalobcu, bolo zistené, že žalobca mal plnoletú dcéru a vnukov, nebolo zistené, že by stíhanie zasiahlo do vzťahov medzi žalobcom a prípadnými jeho maloletými deťmi, ktoré by boli na neho odkázané a ktoré by si vyžadovali stopercentnú prítomnosť, podporu a opateru rodiča, ktorá by bola stíhaním značne narušená, obmedzená. To všetko sa tiež musí prejaviť vo výške priznanej náhrady tak, že ju bude znižovať. Ak žalobca uvádzal, že mu stíhanie zahatalo jeho snahu o kandidatúru na poslanca obecného zastupiteľstva, toto v konaní jednoznačne preukázané nebolo, nebolo zistené, či a aké úkony smerujúce ku kandidatúre už žalobca vykonal, resp. či uvedená vízia bola len jeho subjektívny zámer v rovine plánov bez začatia realizácie konkrétnych krov. Žalobca poukazoval na to, že mu stíhanie zahatalo jeho aktivity v obci, napr. že chcel revitalizovať starú studničku, od čoho upustil. Ako dôvod vzdania sa týchto plánov však uviedol to, že vzhľadom, ako sa ľudia k nemu zachovali v súvislosti so stíhaním, si jeho aktivity spoluobyvatelia nezaslúžili, a preto sa ďalej neangažoval. Rozhodnutie ďalej sa neaktivizovať teda bolo skôr jeho vlastným rozhodnutím z dôvodu "nevďačnosti ľudí", ako z dôvodu, že by mu v týchto aktivitách bránilo trestné stíhanie. Toto preto vplyv na zvýšenie náhrady mať nemôže. Je však na druhej strane pochopiteľné, že prirodzene sa žalobca stránil ľudí v obci, aby sa vyhol otázkam a konfrontácií o jeho stíhaní, navyše, keďže sa stíhanie týkalo skutku, ktorý mal byť spáchaný voči susedom tej istej obce, a preto v tomto ohľade súd nepochybuje o tom, že žalobca celkom z logických dôvodov bol chtiac- nechtiac nútený zmeniť dovtedajšie svoje bežné návyky (chodiť nakupovať inam ako do miestnych potravín, tráviť voľný čas inak, ako medzi ľuďmi v obci) a dá sa chápať, že sa vyhýbal miestam s vyššou koncentráciou spoluobyvateľov. To je pochopiteľný prejav toho, že žalobca predsa len zmenil v dôsledku stíhania svoje bežné zvyky, k čomu by zrejme nepristúpil, nebyť nepríjemným klebetám o stíhaní. Uvedené závažnosť dopadov na život žalobcu zvyšuje. V prospech priznania ujmy tiež svedčí to (vzhľadom na preukázanú príčinnú súvislosť s obvinením), že bol po dlhú dobu v dôsledku zaistenia zbraní žalobca obmedzený v realizovaní svojej vášne, ktorou je právo poľovníctva. Dôvod na priznanie náhrady skutočnej škody a ušlého zisku v tejto súvislosti súd nevidel, ale súčasne je túto okolnosť možné čiastočne zohľadniť ako okolnosť, ktorá tiež zasiahla do bežného spôsobu života žalobcu, ktorý musel sa zamerať na iný druh aktivít v poľovnom združení (stavanie posedov, krmelcov, brigády, poľovná kynológia, prechádzky bez zbrane), ale nemohol sa zúčastňovať individuálnych či spoločných poľovačiek, či spoločných strelieb, ktoré činnosti k členstvu v poľovnom združení prirodzene patria. Aj v tomto smere teda musel žalobca podriadiť svoj dovtedy prakticky bežný spôsob trávenia voľného času novej situácii a novému obmedzeniu, ktoré by nenastalo, keby nedošlo k obvineniu a s tým spojenému zaisteniu zbraní. Bol tiež obmedzený v možnostiach socializácie s ostatnými poľovníkmi, osobami rovnakých záujmov, pri činnostiach, ktorých sa pre zaistenie zbraní zúčastňovať nemohol tak ako predtým. Právo výkonu poľovníctva samozrejme

nie je osobnostným právom. Ale právo na súkromný život a možnosť v súkromí realizovať sa spolu s inými podľa svojho presvedčenia a osobných preferencií, napĺňať ho takým dovoleným spôsobom, ktorý vedie k zmysluplnému tráveniu voľného času, by podľa názoru súdu ochranu požívať malo. Neúčasť žalobcu na spoločných streľbách, poľovačkách či iných aktivitách so zbraňou, totiž objektívne vedie k viac či menej citeľnému vyčleneniu z kolektívu, pretrhne väzby a nevedie k utužovaniu vzťahov v kolektíve, čomu by nasvedčovalo tvrdenie žalobcu, že sa v združení stal počas stíhania skôr samotár. Ak dôjde v dôsledku nezákonného trestného stíhania k nutnosti takto predtým bežne trávený voľný čas zmeniť, ide o okolnosť, ktorú treba zohľadniť. Dôvodne je pritom možné konštatovať, že aj iná osoba v rovnakom postavení (aktívny poľovník) by takéto obmedzenie tiež vnímala ako vážny zásah do dovtedajšieho spôsobu vedenia súkromného života. Žalobca nepreukázal, že by sa mu v dôsledku stíhania konkrétne zhoršil zdravotný stav, či už fyzický alebo psychický, že by musel absolvovať liečbu, ktorú dovtedy nepotreboval, že by vyhľadal odborníka na zmiernenie následkov stresujúceho obdobia života Možno na druhej strane ale na prospech žalobcu zohľadniť, že každé trestné stíhanie objektívne u každého je psychickou záťažou pre jednotlivca, spôsobuje stres, pocity frustrácie, neistoty či strachu, pričom už len samotnú prítomnosť takýchto stavov, aj bez diagnostikovania konkrétnej poruchy, je nutné zohľadniť, aj keď, prirodzene nie v takej miere, ako keby skutočne v dôsledku trestného stíhania bola prítomná dovtedy neznáma diagnóza.

20. Vychádzajúc tak z vyššie uvedených úvah a zistení, posúdiac tak komplexne intenzitu zásahov do súkromnej sféry žalobcu, súd konštatuje, že nemajetková ujma ním uplatnená je neprimeraná. Súd dospel s prihliadnutím na vyššie uvedené zistenia k záveru, že v prejednávanej veci je primeranou nemajetkovou ujmou za samotné vedenie trestného konania (vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania a následné oslobodenia spod obžaloby) suma 1.300,- eur. Súd pritom zobral na zreteľ to, že samotná náhrada za obmedzenie osobnej slobody bola odškodnená samostatne sumou 200,- eur, a preto do sumy 1.300,- eur už táto náhrada premietnutá nie je. Súd zohľadnil všetko to, čo bolo opísané v predošlom odseku, ktoré skutočnosti znižujú výšku náhrady (prečin, nie zločiny, nie viac činov, nie vysoký trest, nie široko medializovaný prípad, neboli narušené rodinné väzby ani pracovné uplatnenie, nejde o otca maloletých detí, nedošlo k diagnostikovanému zhoršeniu zdravotného stavu, už predtým trestne stíhaná osoba), ale ktoré súčasne opodstatňujú priznanie aspoň určitej náhrady (dlho trvajúce trestné stíhanie, opakované odsudzovania, aktívny prístup žalobcu pri obhajobe, priebeh konania nemaril, negatívne vnímanie žalobcu v obecnej komunite a jeho konfrontovanie s otázkami trestného stíhania, vnímanie žalobcu ako páchateľa skutku namiereného voči spoluobyvateľom, všeobecne prijímaný fakt strachu, stresu, neistoty a frustrácie pri akomkoľvek vedení trestného stíhania, potreba zmeniť zaužívaný spôsob života, obmedzenie v realizácii práva na súkromie, obmedzenie sociálnych kontaktov v poľovnom združení a vyčlenenie z niektorých aktivít združenia). S poukazom na uvedené zistenia preto súd konštatuje, že suma 1.300 eur sa javí ako primeraná a spravodlivá náhrada za ujmu spôsobenú žalobcovi (cca 300 eur za rok stíhania, stíhanie vedené približne 4,5 roka). Súd tiež poukazuje príkladmo na iné prípady, kedy sa priznala právoplatne suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, teda v sume ako žiadal žalobca, kde však takáto suma bola priznaná v mediálne oveľa viac pokrytých kauzách, pri osobách dovtedy netrestaných, verejne známych, resp. odborne vysoko hodnotených v odborných či vedeckých kruhoch, prípadne s preukázanými psychiatrickými následkami s nutnosťou liečby. Zjavne táto suma v praxi v tejto výške odškodňuje oveľa závažnejšie zásahy, ako sa podarilo žalobcovi preukázať v tejto veci. Súd poukazuje príkladmo na rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp.zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. z 30.06.2022 ( síce porovnateľná dĺžka trestného konania, avšak iný sociálny status poškodeného - známy primár oddelenia fakultnej nemocnice a plošne medializovaná kauza, opísané sú vážnejšie dôsledky na osobu poškodeného ), ďalej napr. rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 23.8.2016 bola potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby v sume 6.000,- eur (avšak išlo o verejne angažovanú osobu dovtedy netrestanú, až 6 rokov trvajúce trestné stíhanie, bolo preukázané negatívne psychické dôsledky osoby poškodenej a negatívny vplyv na rodinných príslušníkov), prípadne suma 5.000,-eur potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. z 26.7.2017 (porovnateľná dĺžka konania avšak poškodený prednosta kliniky fakultnej nemocnice, vysokoškolský pedagóg s vedeckou hodnosťou, uznávaná odborná kapacita, dovtedy netrestaný a preukázaný následok trestného stíhania v podobe ambulantného psychiatrického liečenia poškodeného). Súd konštatuje, že uplatnená suma 5.000,- eur bola v danej veci neprimerane vysoká, pričom súd uvádza, že bolo na žalobcovi, ak trestné stíhanie zanechalo na ňom mimoriadne vážne následky, aby tieto preukázal prípadne aj svedkami, ktorých vo veci nenavrhoval vypočuť. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v tejto časti čo do sumy 1.300,- eur vyhovel a vo zvyšku

žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Lehota na plnenie stanovená v rozsudku súdu (tzv. paričná lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné. Dlhšiu lehotu žalovaný žiadal a súd tejto žiadosti vyhovel. Vyplatenie sumy priznanej súdom žalobcovi podlieha istému úradnému postupu, čo si vyžaduje dlhšiu lehotu na dobrovoľné plnenie zo strany žalovaného. Zároveň mal súd za to, že určenie dlhšej, 30 - dňovej lehoty na plnenie, nebude mať za následok zhoršenie postavenia žalobcu. Podľa § ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Čo sa týka nároku na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy), náhrada škody bola v konaní uplatnená v sume 750 eur (členský príspevok) + 5.000,- eur (ušlý zisk) + 2.584,97 eur ( trovy obhajoby 2.296,97 eur + 288 eur po zmene žaloby), teda v sume 8.334,97 eur, pričom priznanie tejto sumy by bolo 100%ným úspechom žalobcu. Čo do škody však súd žalobcovi priznal len sumu 994,27 eur, čo predstavuje z celku úspech žalobcu v rozsahu 11,93 %. Žalovaný bol úspešný vo zvyšku, teda v rozsahu 88,07 %, teda bol v konaní v tejto časti úspešnejší. Jeho čistý úspech (úspech - neúspech) predstavuje 76,14%, a teda má nárok na náhradu trov konania voči neúspešnejšiemu žalobcovi v tomto rozsahu, ktorý mu súd priznal. O výške náhrady trov tejto časti konania rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa . Čo do posúdenia úspechu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola uplatnená v sume 5.000,- eur, súd konštatuje, že čo základu tento nárok bol dôvodný, čo do výšky však úspech žalobcu bol len čiastočný. Vzhľadom na potrebu iného nazerania na úspech žalobcu v tejto časti vychádzajúc z odlišnej povahy tohto nároku, bolo podľa súdu potrebné rozhodnúť v tejto časti o trovách konania osobitným výrokom podľa iných pravidiel. Posúdenie výšky plnenia tu (na rozdiel od náhrady škody) závisela výlučne na úvahe súdu. Zásadu úspechu vo veci ( ) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu( k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. . Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 8. februára 2017, sp. zn. konštatoval, že ani nová právna úprava podľa nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa úpravy v , teda tak, ako to už súd načrtol vyššie (v na to dopadalo ustanovenie ). Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre účely trov tejto časti konania bol žalobca plne úspešný (keďže základ bol dôvodný), a teda mu patrí proti žalovanému plná náhrada trov tejto časti podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nárok na plnú náhradu trov konania sa v tejto časti ale potom prizná iba z prisúdenej sumy, čo súd aj vyjadril v rozsudku. O výške náhrady trov tejto časti konania rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

21. Proti tomuto rozsudku, výroku II., III., V. a VI. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , , a , keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok trpí vadami v časti právneho posúdenia a právneho záveru v otázke nepodania sťažnosti žalobcu ako dôvodu neumožňujúceho priznať náhradu škody podľa Z. z, v časti priznanej náhrady škody a jej rozsahu, v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Bolo zasiahnuté do práva na spravodlivý proces žalovanej bez toho, aby súd dokazoval, či je zákonné a dôvodné netrvať na podmienke podania opravného prostriedku ako podmienke pre priznanie nároku na náhradu. Nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je zákonnou prekážkou, ktorá ex lege neumožňuje nárok na náhradu škody priznať zákonným spôsobom. Žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a predĺžil celé konanie. Podmienku nepodania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia

možno odpustiť ako zákonnú podmienku iba v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. V danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa neexistovali. Trvanie trestného stíhania si žalobca primárne privodil sám. Pokiaľ súd priznal žalobcovi nárok, rozsudok trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia, nesprávnych skutkových zistení a porušením práva na spravodlivý proces. Na porušení ústavného práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a založení odvolacích dôvodov podľa . písm. d/ a nič nemení ani odôvodnenie konajúceho súdu ,ktorý argumentoval judikatúrou Najvyššieho súdu SR, osobitne rozhodnutím Veľkého senátu sp. zn. zo dňa 24.10.2022. Súd konal v rozpore s princípom spravodlivého procesu, najmä rovnosť strán, keď na danú otázku aplikoval vyššie citovaného rozhodnutie Veľkého senátu, keďže jeho použitie oznámil až pri vyhlasovaní rozsudku dňa 12.1.2023, postupoval prekvapivo a odňal žalovanej možnosť vyjadriť sa. Konal v rozpore s SR. V zmysle posudzovania nároku žalobcu podľa ust. -3 súd v rozpore so zákonom priznanie trov obhajoby ako skutočnej škody založil na otočenom dôkaznom bremene v neprospech žalovanej, keď konštatoval, že žalovaná nepreukázala súbežné zastúpenie žalobcu advokátskymi kanceláriami Bános, s.r.o., a LUKAJKA-PARTNERS, s.r.o., v rozhodnom období. Záver súdu, že tieto skutočnosti nemá ako preukázať žalobca, je nesprávny. Žalobca v konaní nepredložil dohodu o právnom zastúpení s predmetom zastúpenia a dohodu o cene úkonu právnej služby a celé konanie zaťažil zmätočnosťou vyčíslovania náhrady škody v podobe trov obhajoby. Skutočnosť, že žalobcovi vznikla škoda v podobe platieb za úkony vychádzajúc z potvrdení prevodov na účet obhajcu žalobcom nemožno odôvodňovať domnienkami súdu a ničím nepreukázaným tvrdením žalobcu na pojednávaní, že platby advokátskym kanceláriám boli aj skutočnými úhradami trov obhajoby za stavu, že žalobca ani jeho obhajca nepredložil doklady preukazujúce súvislosť platieb s trestným konaním. Súd priznal žalobcovi sumu 144,- eur v rozpore so zákonom, ako nárok na náhradu škody za úkony označené číslicami 6-11, keďže tieto boli uplatňované nielen bez preukázania zastupovania advokátom v trestnom konaní, ale aj bez predloženia akýchkoľvek dôkazov a potvrdení o registrácii na DPH, potvrdení o cestách realizovaných z Galanty do Nemšovej a Trenčína, cenách pohonných hmôt, za stavu, že advokátsku kanceláriu Bános, s.r.o, na úkonoch v C. a v Trenčíne ako koncipient zastupoval A. A. M., ktorý vykazuje pri údajoch advokátskej kancelárie v Obchodnom registri miesto bydliska Horné Srnie. Nesprávnym právnym posúdením trpí celá právna úvaha súdu o tom, že postačí, ak žalobca preukáže, že škodu zaplatil. Súd rovnako nesprávnym právnym posúdením veci zaťažil aj právny záver v časti priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorej priznanie je sporné aj v súvislosti s porušením Pri hodnotení miesta zadržania žalobcu ako podozrivej osoby ako aspektu vplyvu trestného stíhania na miestnu komunitu založil konajúci súd aj odvolací dôvod podľa , keďže nie je pravdou, že žalobca bol zadržaný v mieste bydliska, t.j. v komunite, v ktorej žije, ale v obci Bohunice. Súd na účely priznania majetkovej škody v podobe členského príspevku v poľovnom združení neuznal tvrdenia o ujme spočívajúce v nemožnosti poľovania so zbraňou a získavania trofejí a výhod, avšak v časti rozhodnutia o nemajetkovej ujme súd toto kritérium zásahu do života žalobcu vníma ako kritérium zvyšujúce rozsah nároku, napriek tomu, že výkon poľovníctva nie je obsahom práva na súkromný život. Žalobca nebol obmedzovaný v členských aktivitách poľovného združenia a ak sa aj vyčleňoval z kolektívu , bolo to primárne jeho rozhodnutie. Nesprávne je aj kritérium pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa času trvania trestného stíhania, keď žalobca existenciu ujmy žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd priznal nemajetkovú ujmu nad rámec, bez preukázania akýchkoľvek dôkazov jej vzniku, iba na základe vlastných úvah, keď žalobca má procesnú povinnosť uniesť dôkazné bremeno. Odôvodnenie súdom prvej inštancie, že stíhanie žalobcu určite vnímali negatívne, resp. v zásade akékoľvek trestné stíhanie je vnímané v spoločnosti cez prsty......, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. -196 zo dňa 29.9.2022. Nesprávnym právnym posúdením trpí aj zhodnotenie skoršieho odsúdenia žalobcu za úmyselné trestné činy pre jeho dobré meno, povesť, status v miestnej komunite. Ak by súd vychádzal z vykonaného dokazovania, unesenia dôkazného bremena žalobcom a striktne aplikoval ust. v spojení s odsekom 2 , dospel by k správnemu záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi nepatrí. Súd prvej inštancie nesprávne vyčíslil aj rozsah nároku na náhradu trov konania, keď o trovách konania rozhodol izolovane po jednotlivých nárokoch, aj keď o nárokoch konal v jednom konaní, čo de facto znemožňuje úkony strán rozdeliť medzi dva samostatné nároky. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ev. pre nesplnenie zákonných podmienok priznania nároku na náhradu škody zmenil podľa tak, že sa žaloba na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci zamieta a žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

22. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s námietkami žalovaného vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobcovi súd priznal nárok na náhradu škody i napriek tomu, že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Argumentácia žalovaného je formalistická, reštriktívna a nespravodlivá. Žalobca bol vypočúvaný takmer 24 hodín po obmedzení osobnej slobody, bez obhajcu, čo pre žalobcu znamenalo extrémne stresujúcu situáciu, pričom zo strany policajta nebolo žalobcovi vysvetlené, čo pojem sťažnosť vlastne znamená . Žalobca bol v čase zadržania osobou vo vyššom veku, právny laik. V ďalšom priebehu trestného konania sa žalobca ako obvinený aktívne obhajoval, avšak i napriek tomu nedošlo k zastaveniu trestného stíhania, ale prokurátor podal obžalobu. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 7.7.2016 so záverom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Nie je správny výklad v otázke podmienenia nároku na náhradu škody podaním opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalobca k žalobe priložil faktúry, ktorými disponoval, predkladal špecifikáciu trov obhajoby, z ktorej konajúci súd vychádzal. Pokiaľ mal žalovaný vedomosť o inom súbežne prebiehajúcom konaní, mal preukázať, o aké konanie išlo, avšak počas celého konania neprodukoval žiadne dôkazy. Aj ďalšie námietky žalovaného považuje žalobca za neopodstatnené, keď žalovaný žiadal potvrdenie preukazujúce registráciu DPH , ktoré je možné preveriť si z verejných registrov. Námietka ohľadom trvalého pobytu obhajcu žalobcu nie je dôvodná, keď obhajca v danom čase pracoval ako advokátsky koncipient advokátskej kancelárie Bános, s.r.o., ktorá sídlila v N., čo bolo aj miesto výkonu jeho práce. Žalobca v konaní, vo vzťahu k nemajetkovej ujme, zásah do osobnostných práv žalobcu preukázal výsluchom. V dôsledku vedeného trestného stíhania po dobu viac ako 4 rokov, zníženia vážnosti a cti v žalobcovom okolí, vzhľadom na to, že žalobca bol vnímaný a hodnotený v období pred začatím trestného stíhania medzi susedmi a ďalšími členmi poľovníckeho združenia, stíhanie značne poznačilo súkromný a rodinný život žalobcu. Zásadný zásah predstavovalo už samotné obmedzenie osobnej slobody ako aj účasť na jednotlivých úkonoch trestného konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

23. Žalovaný v písomne podanej replike uviedol, že trvá na odvolacích dôvodoch poukazom na ustanovenia , keď neboli splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody ako i skutočnosť, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k rozsahu konajúcim súdom priznaného nároku na náhradu škody. žalobca bol od okamihu vznesenia obvinenia právne zastúpená advokátom, pričom tento, okrem účasti na výsluchoch svedkov, vo veci trestného stíhania neuplatnil nijaké návrhy na doplnenie dokazovania a v zákonnej lehote nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia žiadne opravné prostriedky. Akékoľvek tvrdenia o dôvodoch hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu boli skutkovo rozptýlené. Žalobca v rámci výsluchu žiadal o podmienečné zastavenie trestného stíhania, o konanie o dohode o vine a treste a uloženie alternatívnych trestov, pričom sťažnosť proti vzneseniu o vznesení obvinenia nepodal. Pokiaľ žalobca poukázal na nález ÚS SR sp. zn. zo dňa 07.07.2016, uvedené nemení nič na skutočnosti, že záver o neskoršom výsledku trestného stíhania nezbavuje žalobcu zákonnej povinnosti nie iba tvrdiť, ale aj preukázať splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody. V časti prikladaných faktúr žalobca počas súdneho konania celkovo 2-krát preukazoval vzniknuté trovy obhajoby, pričom v oboch prípadoch tieto s poukazom na priložené listiny neboli v súlade s nárokmi uplatňovanými v žalobe, boli dokladované neúplne a zmätočne. Tvrdenie žalobcu o prenesení dôkazného bremena na žalovaného , ktorý mal údajne preukázať, že žalobca nebol Advokátskou kanceláriou Bános, s.r.o., a LUKAJKA- PARTNERS, s.r.o., zastúpený aj v inej právnej veci, je v rozpore s pravidlami a princípmi civilného sporu, kde dôkazné bremeno znáša žalobca, pričom žalobca nebol schopný predložiť zmluvu o poskytovaní právnej pomoci a uniesť dôkazné bremeno preukázania vzniku a výšky nárokov tvoriacich trovy obhajoby. Žalovaný zopakoval poukazom na ich zmätočnosť námietky vo vzťahu k trovách konania. V súvislosti s nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy sa žalobca odvoláva na trvanie trestného stíhania, ktoré je však subsumované pod nesprávny úradný postup, ktorý žalobca voči žalovanej neuplatnil v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Priznaný nárok nemajetkovej ujmy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobca sa cíti poškodený vo veci dotknutým trestným stíhaním, pričom bagatelizuje svoje vnímanie v miestnej komunite v dôsledku skoršieho právoplatného odsúdenia pre úmyselné trestné činy. Žiadal rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

24. Žalobca v písomne podanom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, trvá na svojich vyjadreniach a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu na základe ust. ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

25. Žalovaný v podaní zo dňa 23.05.2023 – „doplnenie odvolania“ - uviedol, že dopĺňa odvolanie proti rozsudku súdu a v to v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu založeného v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením žalobcovi priznaného nároku nemajetkovej ujmy a jej výšky a jednak v súvislosti s rozhodnutím súdu o trovách konania vo výrokoch V. a VI. rozsudku. Predložil rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.03.2023, č. k. -221, keď odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie trpí vadami nepreskúmateľnosti súdom uplatnených kritérií a stanovenej výšky nemajetkovej ujmy, ktorej dôvodnosť vzniku nebola preukázaná. Rozsudok trpí vadami aj v časti trov konania, keď v zmysle ust. v spojení s ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, ktorým sa konanie končí a to ako celku, pri zohľadnení pomeru úspechu, teda povinnosť o nároku na náhradu trov konania aj v takomto prípade rozhodnúť jedným výrokom.

26. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k doplneniu odvolania žalovaným poukázal na ust. , keď odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Doplnenie odvolania žalovaného zo dňa 23.05.2023, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania je bez právneho významu a preto navrhol, aby odvolací súd na označené podanie neprihliadal.

27. Žalovaný v ďalšom vyjadrení uviedol, že doplnenie odvolania bolo vykonané v intenciách v podanom odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov. Tento postup je súladný s a právne účinný, súladný s , 2 .

28. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaní dotknutých častiach vydané podľa a , že spĺňajú popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v dotknutom rozsahu a jemu predchádzajúceho konania.

29. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa a , a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa potvrdiť a vo výrokoch V. a VI. o trovách konania podľa zmeniť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej – zastavujúcej časti (výrok I.) nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

30. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi pri výkone verejnej moci čiastočne vyhovel, žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 994,27 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 994,27 eur od 01.05.2022 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.500,- eur. Vo zvyšnej časti žalobu pokiaľ išlo o uplatnený nárok presahujúci žalobcovi prisúdenú náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, zamietol a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu škody v rozsahu 76,14% a žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100% .

31. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalovaného), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,

pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. ). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia , , I.ÚS 117/05,IV.ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (N. O. proti P. zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. ), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalovaného, ktoré v konaní prezentoval, keď z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku, a preto sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že odôvodnenie rozsudku je v odvolaním napadnutých výrokoch nepreskúmateľné.

32. Odvolateľ odvolaním namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozsudok má inú vadu, ktorá má za následok jeho nesprávnosť, keď súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (, , a ).

33. Odvolací dôvod podľa predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

34. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

35. Pokiaľ žalovaný deklaroval v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa , odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu , že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní /napr.

vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne/ alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Odvolateľ však v odvolaní nešpecifikoval žiadne konkrétne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré podľa jeho názoru mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

36. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

37. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. . Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

38. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

39. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

40. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného skutočného stavu veci , keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil dôvodnosť nárokov sčasti. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. . Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje ( ), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

41. Žalovaný namietal, že rozsudok trpí vadami v časti právneho posúdenia a právneho záveru v otázke nepodania sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako dôvodu neumožňujúceho priznať náhradu škody podľa , v časti priznanej náhrady škody a jej rozsahu, v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

42. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom od 01.01.2013, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

43. Podľa a , štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

44. Podľa právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

45. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

46. Podľa , právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

47. Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

48. Podľa -4 , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) . Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

49. Podľa nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku(ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11.

50. Podľa , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

51. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

52. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody náhrady škody podľa sa považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý ( ).

53. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa účinného od 01. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

54. Žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, na základe ktorého sa viedlo trestné stíhanie, ktoré sa skončilo oslobodením ako i titulom nezákonného obmedzenia osobnej slobody v trvaní od 09.10.2016 o 16.20 hod. do 12.10.2016 o 11.00 hod.. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu došlo od 09.10.2016 o 16.20 hod. Uznesením Obvodného oddelenia Nemšová ČVS: ORP-1088/NE-TN-2013 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu a uznesením Obvodného oddelenia policajného zboru Nemšová zo dňa 10.10.2016, ČVS :ORP-1088/NE-TN-2016 bol žalobca obvinený z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa . Dňa 11.10.2016 bola proti žalobcovi podaná obžaloba na súd na vyššie uvedenom skutkovom základe pre prečin nebezpečného vyhrážania. Okresný súd Trenčín príkazom sp. zn. z 12.10.2016 prepustil žalobcu na slobodu dňom 12.10.2016 o 11,00 hod. , pretože nebol zistený dôvod na jeho vzatie do väzby. Dňa 12.10.2016 bol vydaný trestný rozkaz sp. zn. , ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania žalovaného skutku, za čo mu bol uložený tam uvedený podmienečný trest, avšak proti trestnému rozkazu podal žalobca ako obžalovaný odpor. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.06.2017, sp. zn. bol žalobca uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom výkonu trestu

odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Na základe podaného odvolania žalobcu uznesením zo dňa 01.02.2018, č.k. -117 Krajský súd v Trenčíne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil konajúcemu súdu. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.02.2019 č.k. -161 bol žalobca znovu uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, za čo bol odsúdený na rovnaký podmienečný trest. Na základe podaného odvolania žalobcu uznesením zo dňa 31.10.2019 č.k. -184 Krajský súd v Trenčíne znovu zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil konajúcemu súdu. V poradí tretím rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.02.2020 č.k. -208 bol žalobca opäť uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania na tom istom skutkovom základe, znovu pod mu uložený rovnaký podmienečný trest odňatia slobody. Na základe podaného odvolania žalobcu proti tomuto rozsudku bol žalobca rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.04.2021, č.k. -230 oslobodený v celom rozsahu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Konečný oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2021.

55. Uznesením zo dňa 10.10.2016, č. ČVS: ORP-1088/NE-TN-2016 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie. Proti tomuto uzneseniu žalobca odvolanie nepodal.

56. Ťažisko odvolacích námietok žalovaného je v tvrdení, že nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je zákonnou prekážkou, ktorá ex lege neumožňuje nárok na náhradu škody priznať. Súd prvej inštancie sa veľmi rozsiahlo a dôsledne vysporiadal s posúdením predmetného nároku a dospel k správnym právnym záverom, keď uviedol judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s právnymi závermi, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Na kľúčovú otázku dal jednoznačnú odpoveď vo svojom rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým je súd prvej inštancie a rovnako i odvolací súd viazaný a od ktorého záverov nie je možné sa odkloniť. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. zo dňa 24.10.2022 zjednotil, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „podľa doslovného výkladu príslušných ustanovení zákona možno právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a súčasne náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Avšak sumarizujúc vyššie uvedené právne východiská, zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a so zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, niet pochýb o tom, že zmyslu a účelu ustanovenia v spojení s ods. 2 veta prvá zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa ), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Týmto spôsobom dochádza k rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona, o ktorých jednoznačnosti na podklade doposiaľ uvedeného v okolnostiach konkrétnej veci niet pochybností, na základe čoho bolo plne opodstatnené, aby veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia veta prvá pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“.

57. Ako vyplýva z predmetného rozhodnutia Veľkého senátu, sp.zn. zo dňa 24.10.2022, v danej veci podala žalovaná 1/- Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. , zo dňa 16.6.2020, dovolanie. Preto námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vydal prekvapivé rozhodnutie, keď pred vyhlásením

rozhodnutia citoval rozhodnutie Veľkého senátu o vyriešení zásadnej otázky, ku ktorej sa žalovaný nemal možnosť vyjadriť, je celkom zjavne nedôvodná. Ako vyplýva z obsahu predmetného rozhodnutia Veľkého senátu, dovolanie v danej veci podala žalovaná 1/. Rozhodnutie bolo vydané tri mesiace pred rozhodnutím v danej veci. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie správne pri vyhlásení rozhodnutia aplikoval vyššie citované rozhodnutie Veľkého senátu, pretože prvoradou úlohou súdov je, v súlade s čl. 2. ods. 2 , že spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, teda konal v súlade s princípmi spravodlivého procesu. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 08. novembra 2022, tak, ako to vyplýva zo zvukovej nahrávky, v rámci predbežného právneho posúdenia, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. , ktorý vyhodnotil, že aj keď nedôjde k podaniu opravného prostriedku, nie je možné zákonné ustanovenie vykladať tak, že je to podmienkou pre uplatnenie náhrady škody, od ktorých právnych záverov sa súd prvej inštancie predbežne nemieni odchýliť. Námietka žalovaného, že súd prvej inštancie postupoval prekvapivo, v rozpore s princípom spravodlivého procesu je celkom zjavne nedôvodná. Súd prvej inštancie správne aplikoval na danú vec rozhodnutie Veľkého senátu, preto skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade, že žalobca sťažnosť nepodal, lebo jej podanie sa nevyžaduje, je nadbytočné.

58. Po posúdení dôvodnosti podaného návrhu žalobcu sa súd prvej inštancie správne zaoberal jednotlivými nárokmi žalobcu na náhradu škody. S poukazom na odvolacie námietky žalovaného, odvolací súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k uplatnenému nároku len v časti priznaných trov právneho zastúpenia v trestnom konaní.

59. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody súd posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Podľa zodpovedá štát za splnenia zákonných podmienok za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody alebo rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe. Zákonom je daná absolútna objektívna zodpovednosť, pričom daný princíp je nevyhnutný, keďže je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti sa neskúma zavinenie, zodpovedá sa za vzniknutý protiprávny stav. Spôsob a rozsah náhrady škody sú upravené v a Uhrádza sa nielen skutočná škoda, ale aj ušlý zisk, s výnimkou prípadov, ak osobitný právny predpis (vo vzťahu špeciality) ustanovuje inak ( ). Náhrada škody pritom zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie ( ). Trovy konania zahŕňajú trovy právneho zastúpenia, s výnimkou nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody. Vo všeobecnosti možno trovami konania rozumieť ,,náklady resp. finančné výdavky subjektov, ktoré sa na konaní zúčastňujú a ktoré sú vynaložené na úkony súvisiace s konaním. Trovami konania môžu byť výdavky na poštovné, odmenu znalca, prekladateľa, svedočné a pod. Trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy. Obvinený znáša trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom ( ). V súvislosti s touto náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil, pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych, Zbierku stanovísk NS a súdov SR 2/2018: ,,Aj v prípade, ak nárok na náhradu škody vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých

zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov“.

60. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na náhradu škody, pričom odvolací súd, poukazom na odvolacie námietky žalovaného, preskúmaval napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k námietkam žalovaného k priznaným trovám právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalovaný namietal, že žalobcu súbežne zastupovala advokátska kancelária Bános, s.r.o. a LUKAJKA-PARTNERS, s.r.o. aj v iných právnych veciach, keď žalobca v konaní nepredložil dohodu o právnom zastúpení ako i cenu úkonov.

61. Vychádzajúc z strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V zmysle až strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musí splniť do určitého okamihu konania /do vyhlásenie uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom/.

62. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že základnou povinnosťou žalobcu/žalovaného v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca/žalovaný sú nielen povinní tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzujú a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinní označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Q. A., Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.

63. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.

64. Súd prvej inštancie v bode 35. a nasl. svojho rozhodnutia komplexne, dôsledne a precízne špecifikoval každý jeden úkon právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní a vyvodil aj správne závery. Žalovaný predostrel v odvolaní námietky, s ktorými sa vysporiadal súd prvej inštancie a na ktoré odvolací súd poukazuje. Podmienky pre náhradu škody nemajú odrádzať obvineného, aby v ktoromkoľvek štádiu trestného konania využil svoje právo na obhajobu. Účelnosť trov obhajoby /nie jednotlivých úkonov/ možno objektívne hodnotiť až výsledkom trestného stíhania. Tvrdenia žalovaného, že žalobcu v danom čase zastupoval advokát aj v inej veci sú zjavne celkom bezdôvodné, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto smere odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že žalobca nemá ako preukázať zastúpenie v inom konaní tak, ako to namieta žalovaný ako toho jediného, o ktoré v tomto konaní ide. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o súbežnom právnom zastúpení, pričom súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena.

65. V podanom odvolaní žalovaný zopakoval svoju argumentáciu, s ktorou sa vysporiadal súd prvej inštancie. Žalobca si uplatnil trovy právneho zastúpenia v predmetnej trestnej veci za

účasť na pojednávaniach, vypracovanie žiadosti o prepustenie z väzby, vypracovanie odvolaní proti odsudzujúcim rozhodnutiam v zmysle tarifnej odmeny podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. Rovnako je nedôvodná námietka žalovaného poukazom na skutočnosť, že žalobca nepredložil dohodu o právnom zastúpení, z ktorej by vyplývala zmluvná odmena advokáta , ktorú skutočnosť správne vyhodnotil súd prvej inštancie, keď uzavrel, že pri jednotlivých úkonoch bola uplatnená nižšia odmena, než bola reálne zaplatená , dokonca nižšia ako tarifná odmena, preto nebolo potrebné skúmať, aká odmena bola medzi žalobcom a jeho advokátom dohodnutá. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2016, sp.zn. , v ktorom dovolací súd uviedol, že účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená , že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú. Pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu preto niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní podľa počtu úkonov právnej pomoci odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny.

66. Žalovaný nesúhlasil s priznaním náhrady škody poukazom na skutočnosť, že žalobca nepredložil potvrdenia o cestách realizovaných z Galanty a Nemšovej a Trenčína, cene pohonných hmôt. Odvolací súd uvádza, že námietky žalovaného v tomto smere sú nedôvodné, keď pri priznaní nároku na náhradu škody ohľadne cestovného treba vychádzať z toho, že je to ujma, ktorá vznikla poškodenému- žalobcovi tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu právneho zástupcu na procesné úkony, ktoré uskutočnené boli za situácie, že žalovaný ani nenamietal, že tieto procesné úkony advokát žalobcu nevykonal. A naviac, súd prvej inštancie v bode 35. 6- uviedol, že v časti určenia výšky náhrady za cestovné náhrady a náhrady za stratu času konkrétny výpočet žalovaný nenamietal ako nesprávny, nenamietal matematický výpočet resp. výpočet v použitých veličinách dosadených do vzorca na výpočet cestovných náhrad. Rovnako je bez významu poukaz žalovaného na bydlisko advokátskeho koncipienta, keď v zmysle vyhlášky č. , , sa posudzuje úkon právnej služby vykonávaný v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, teda je bez významu bydlisko advokátskeho koncipienta.

67. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal i s námietkou žalovaného pri priznaní náhrady škody v sume 144,- eur /úkony označené číslami 6-11/ vo vzťahu k DPH. Žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že tieto úkony boli uplatnené bez preukázania zastupovania advokátom v trestnom konaní . V tomto smere odvolací súd uvádza, že v trestnom konaní bol žalobca riadne zastúpený advokátom, o čom svedčia skutočnosti vyplývajúce z obsahu trestného spisu preukazujúceho, kedy sa advokát žalobcu zúčastňoval procesných úkonov- výsluchov, pojednávaní a pod., teda odvolacia námietka žalovaného, že žalobca nepreukázal zastupovanie advokátom je nedôvodná. Žalobca v konaní predložil faktúry preukazujúce úhradu jednotlivých úkonov advokátovi, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie aj pri vyhodnotení, že advokát ako subjekt mal pridelené IČ DPH. Z pečiatky na faktúre vyplýva, že advokát bol riadne identifikovateľný číslom pre DPH uvedeným na faktúre a odvolaciemu súdu ani nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný túto skutočnosť namieta. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie, že niet pochybností o tom, že úhrady, ktoré žalobca vykonal, boli úhradami trov obhajoby v predmetnom trestnom konaní, nakoľko časové súvislosti vyúčtovania úkonov a čas ich úhrad / v zásade vždy bezprostredne pred alebo po jednotlivých úkonoch v tejto veci vykonaných, resp. v čase vystavenie faktúr/ tomu jednoznačne nasvedčujú. Žalovaný v podanom odvolaní len zopakoval námietku vo vzťahu k preukázaniu skutočných úhrad žalobcom ako trovy obhajoby, s ktorou sa vysporiadal súd prvej inštancie, pričom neúčelnosť vykonania úkonov, resp. konkrétne dôvody žalovaný neprodukoval.

68. Žalovaný zopakoval námietky, s ktorými sa správne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 15 a nasl. svojho rozhodnutia a na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody ohľadne cestovného treba vychádzať z toho, že je to ujma, ktorá poškodenému vznikla tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu právneho zástupcu na procesné úkony. Žalovaný naviac nenamietal, že tieto procesné úkony právny zástupca žalobcu nevykonal. Všetky vyššie uvedené

závery súdu prvej inštancie sú správne a žalovaný produkoval rovnaké námietky pred súdom prvej inštancie tak, ako i v odvolacom konaní.

69. V ďalšom odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie v časti o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže k nemu smerovali ďalšie odvolacie námietky odvolateľa a to z hľadiska možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. . Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil miesto zadržania žalobcu ako aspektu vplyvu trestného stíhania na miestnu komunitu, ako i čas trvania trestného stíhania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. -196 zo dňa 29.9.2022.

70. Predmetom posudzovania v odvolacom konaní bola primeranosť výšky žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu zásahom do jeho osobnostných práv nezákonným rozhodnutím. V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami nie je sporné, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu súdu /vzneseniu obvinenia a trestnému stíhaniu/, v dôsledku ktorého bol žalobca trestné stíhaní od 10.10.2016, kedy došlo k vzneseniu obvinenia žalobcu z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa ako i skutočnosť, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný.

71. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia, rodinného života . Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa samotné konštatovanie porušenia práva nejavilo ako dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo je dané intenzitou zásahu okolností, za ktorých k nemu došlo, ako aj stupeň negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva v individuálnych okolnostiach každého prípadu. Ide o zásah a ujmu na nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej osoby, jej dôstojnosti, cti, dobrej povesti, ale tiež iných hodnôt, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka, ako je rodinný život, neistota. Ak ktorákoľvek z týchto zložiek, prípadne kumulatívne aj všetky, sú negatívne dotknuté, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej ujmy došlo. Intenzita zásahu týchto hodnôt priamo ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia. Je pritom potrebné vychádzať z toho, že prípadná výška nemajetkovej ujmy nemôže byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti.

72. Odvolací súd uvádza, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda ak je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné, ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.

73. Podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

74. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej ktorým sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinným

od 1. januára 2013. V zmysle v znení sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením v znení bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v a tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle v znení výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie ). bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

75. Súd prvej inštancie správne, postupom v súlade s ust. a posúdil osobu poškodeného - žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení a vyhodnotil, že trestné stíhanie žalobcu trvalo 4,5 roka, zdôraznil opakované rozhodnutia okresného súdu ako i krajského súdu, aktívny prístup žalobcu pri obhajobe, keď priebeh trestného konania nemaril, hrozba trestu odňatia slobody, neistota, negatívne vnímanie žalobcu v obecnej komunite- v urbári, v záhradkárskom a poľovnom zväze, jeho konfrontovanie s otázkami trestného stíhania, pričom nešlo o široko medializovaný prípad, nedošlo k diagnostikovaniu zhoršeného zdravotného stavu v súvislosti s trestným stíhaním, v súlade s ust. K zásahu do rodinného, pracovného života či k obmedzeniu v zárobkovej a pracovnej činnosti nedošlo. Súčasne súd prvej inštancie správne poukázal na predchádzajúce právoplatné odsúdenie žalobcu, v jeho neprospech a to ohrozenie pod vplyvom návykovej látky a marenie výkonu úradného rozhodnutia. Pri priznaní predmetného nároku poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Trenčíne ako i iných odvolacích súdov. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní uviedol rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. , odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutie vychádza z iných skutkových zistení, ktoré nie je možné aplikovať na danú vec, vychádzajúc z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.

76. Námietka žalovaného, že súd priznal daný nárok žalobcovi bez akýchkoľvek dôkazov vzniku, iba na základe vlastných úvah, je nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorý posudzoval nárok v zmysle -4 , nasledovne: v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2020, sp. zn. ustálil, že ,,nárok žalobcu podľa až 4 voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.1.2017, bolo okrem iného konštatované, že kritériá určujúce výšku priznanej nemajetkovej ujmy určuje a to s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

77. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27. apríla 2006 sp. zn. konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. , v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Na zdôraznenie odvolací súd aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, sp.zn. , zo dňa 26.09.2023 posudzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc

z konkrétnych skutkových okolností, dĺžky trestného stíhania žalobcu, súkromný život žalobcu, dopad na rodinný život.

78. V ďalšom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. , zo dňa 28.5.2020 uviedol, že súd prvej inštancie v predmetnom konaní žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnom možnom zákonnom limite, ktorý v čase rozhodovania okresného súdu (2017) predstavoval 50-násobok minimálnej mzdy v Slovenskej republike v sume 21.750 eur (435 eur x 50O), čím bolo zrejmé, že už v prvoinštančnom konaní došlo k limitovaniu náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.430 eur potvrdil a vo zvyšku náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal, keď pri svojich úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupoval v zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. júla 2018 sp. zn. , keď žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.430 eur, a teda 22- násobku minimálnej mzdy v čase rozhodovania (22 x 437 eur). Stanovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy teda nepresahuje maximálnu možnú hranicu 50-násobku minimálnej mzdy. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval aj v ďalších rozhodnutiach sp.zn. zo dňa 28.5.2020 , sp.zn. , sp. zn. výšku nemajetkovej ujmy.

79. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad R. F. Q., L. a Q. v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

80. Priznanie prehnaných súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (viď rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.04.2006). Aj v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2007, sp. zn. , ktoré bolo publikované pod , skonštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súlade s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa z. č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Neurčité právne pojmy neumožňujú súdu ľubovôľu alebo absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je nutné zdôvodniť a vyrovnať s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávaných obdobných veciach (poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 17.07.2012, v prípade Winkler proti Slovenskej republike). Tiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu z 30.09.2013, sp. zn. bolo konštatované, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy. Základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí.

81. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná ktorým sa mení a dopĺňa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej ktorým sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinným od 1. januára 2013. V zmysle v znení sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením v znení bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle v znení výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie ). bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

82. Odvolateľ namietal, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uvádza, že odvolacia námietka žalovaného je celkom zjavne nedôvodná poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo viacerých rozhodnutiach – sp.zn. zo dňa 27.8.2019, ustálil, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Škodou treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda ak je bez ďalšieho spôsobilé vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné, ide o zodpovednosť objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, resp. v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 21.10.2020, zotrval na svojich záverov, pričom svoju argumentáciu doplnil , keď uviedol, že žiadne skutkové okolnosti nie je možné preukázať s absolútnou istotou, vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Poukazom na zdôraznil, že všetky strany sporu v konaní sú si rovné tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Ide o spravodlivú rovnováhu medzi stranami sporu. Uzavrel nie je možné uložiť nesplniteľné dôkazné bremeno iba na žalobcu, ako jednu stranu civilného sporu, inak by došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní/ rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Q. zo dňa 1.2.2011 , resp. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko zo dňa 2.9.2010Metalco Bt. v. Q. zo dňa 1.2.2011- už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia - nemajetkovej ujmy.

83. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, že sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to aj v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru, aj , avšak vo výške 1.500,- eur.

84. Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

85. Zákonná koncentrácia konania sa uplatňuje aj v opravných konaniach, preto lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj vymedzenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, preto po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhnuté dôkazy. V danom prípade však žalovaný podaním zo dňa 23.5.2002 odvolacie dôvody a dôkazy nemenil, resp. nedoplnil, keď už v podanom odvolaní namieta výroky rozhodnutia V. a VI. , preto námietky žalobcu poukazom na uplynutie lehoty na doplnenie odvolaniu sú nedôvodné.

86. Podľa , , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

87. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí o náhrade trov konania postupoval správne, avšak svoje rozhodnutie skonštatoval v 2 samostatných výrokoch V. a VI. poukazom na rozdielny režim. V tejto časti je námietka žalovaného dôvodná i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2022. č.k. .

88. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. "Úspech vo veci" súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu , podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Zásadu úspechu vo veci podľa nového procesného predpisu - však tiež treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V tomto prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nakoľko ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Žalobca aj v tomto prípade má nárok na náhradu trov konania, keď úspech vo veci súd skúmal čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

89. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu na náhradu škody, keď žalobcovi priznal len sumu 994,27 eur, čo predstavuje vo vzťahu k celku úspech žalobcu v rozsahu 11,93% a úspech žalovaného v rozsahu 88,07%, teda čistý úspech žalovaného predstavuje 76,14%. Žalovaný k priznaniu trov konania v tejto časti konkrétne námietky nevzniesol. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd zdôrazňuje, že nárok je závislý od úvahy súdu, pričom je potrebné posúdiť, či žalobca bol v základe nároku úspešný, čo v danom prípade splnené bolo. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca bol plne úspešný a patrí mu náhrada trov konania v zmysle ust. , pričom nárok na plnú náhradu trov konania sa v tejto časti prizná len z prisúdenej sumy.

90. V zmysle ust. v spojení s , ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, ktorým sa konanie končí a to ako o celku. Žalovaný dôvodne vzniesol námietky vo vzťahu k výroku V. a VI., keď je potrebné zohľadniť pomer úspechu a o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť jedným výrokom, preto odvolací súd napadnutý výrok V. a VI: v zmysle ust. zmenil tak, že žalobca bol v konaní o nároku na nemajetkovú ujmu úspešný v rozsahu 100% a žalovaný v nároku žalobcu o náhradu škody v rozsahu 76,14%, teda úspech žalobcu je v rozsahu 23,86%.

91. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch V. a VI. zmenil tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,86%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku podľa ust. . Záverom odvolací súd uvádza, že i keď súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania samostatnými výrokmi, rozhodol správne, posúdiac zákonné ustanovenia o trovách konania, pomer úspechu a neúspechu ako i poukazom na osobitný režim pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, keď postup súdu nemal vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

92. Žalovaným uplatnené odvolacie námietky tak v ich súhrne argumentačne neboli spôsobilé k odlišnému, v prospech neho spôsobilému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

93. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa , a tak, že žalobca má vzhľadom na ich plný úspech v odvolacom konaní nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

94. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

95. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).