Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/70/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. A., nar. X.XX.XXXX, bytom B. C. X, D., zastúpená splnomocnencom: KADUC & PARTNERS s.r.o. Trojičné námestie 4, Trnava, proti žalovanému: E. A., nar. XX.X.XXXX, F. XX, D., zastúpený splnomocnencom: AK Petrovič, s.r.o., Hlavná 44, Trnava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č.k. -151 zo dňa 16. februára 2023, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne: I. Určuje sa, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor, okres Trnava, obec D., katastrálne územie D., na liste vlastníctva č. XXXX a na liste vlastníctva č. XXXX, bližšie špecifikovanej ako:

- byt č. XX, 2. poschodie bytového domu B. C. G. X,X,X,X, vchod 9, súpisné číslo XXXX, na pozemku parcely registra „C“, parcelné číslo 1487, v celosti (1/1), spoločne so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve o veľkosti 69/1770 k celku;

- spoluvlastnícky podiel na pozemku parcelné číslo 1487 - zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 637 m2, parcely registra „C“, na ktorom je bytový dom B. C. G. X,X,X,X postavený, o veľkosti 69/1770 k celku. II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil citáciou ust. , a , a , , a .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že strany sporu uzatvorili dňa 17.8.2017 darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorou matka darovala synovi E. byt v D., tiež bolo zriadené v prospech darkyne právo vecného bremena doživotne a bezodplatne byt matkou užívať a bývať v ňom. Pri podpise zmluvy obdarovaný syn E. na žiadosť matky do zmluvy rukou dopísal „Dochovať a pochovať“. Z výpisov z LV č. XXXX H. G. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor pre katastrálne územie D. vyplýva, že ako vlastník sporného bytu č. XX I. B. C. X A. D. v podiele 1/1, spoluvlastníkom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, na jeho príslušenstve o veľkosti podielu 69/1770 k celku a rovnakým spoluvlastníckym podielom na pozemku, kde je tento bytový dom postavený, je žalovaný i napriek tomu, že žalobkyňa odvolala darovanie výzvou zo dňa 18.5.2021, kde poukázala na predchádzajúcu korešpondenciu medzi stranami,

ktorou požadovala špecifikovanú pomoc od žalovaného, tiež upozornila na viacero svojich zdravotných problémov, že je slepá na jedno oko, na druhé vidí slabo, veľmi zle počuje a má značne obmedzený pohyb, teda sa bez žiadanej pomoci už nezaobíde. Za hrubé porušenie dobrých mravov odôvodňujúce vrátenie daru v zmysle považovala ignorovanie týchto žiadostí o pomoc zo strany žalovaného, teda nie jeho konanie, ale opomenutie, lebo sa s matkou napriek jej prosbám neskontaktoval. Výzva bola dňa 25.5.2021 doručená advokátke žalovaného, čo vyplývalo z pripojenej doručenky. Za rozhodné obdobie pre naplnenie skutkovej podstaty pre odvolanie darovania súd považoval čas od darovania 17.8.2017 až do 18.5.2021, kedy došlo k odvolaniu darovania, teda takmer 4 roky, počas ktorých sa správal žalovaný hrubo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný v lehote do 3 dní od doručenia výzvy, teda do 28.5.2021, ani doposiaľ žalobkyni dar nevrátil, čo nebolo v konaní sporné.

4. Vecne argumentoval tým, že „žalobkyňa realizovala svoje právo domáhať sa vrátenia daru prostredníctvom výzvy na vrátenie daru z 18.5.2021 (odvolanie daru), je nepochybné, že darovací vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným zanikol dňa 25.5.2021 (deň doručenia výzvy). Konanie žalovaného v rozhodnom čase, teda od darovania dňa 17.8.2017 až do výzvy žalobkyne na vrátenie daru, prejavujúce sa v jeho hrubom nezáujme o matku v situácii, kedy potrebovala jeho starostlivosť, oporu a pomoc, vykazuje znaky pokračujúceho resp. opakovaného správania sa, spočívajúceho v ignorovaní množstva jej žiadostí, prosieb a požiadaviek, či už písomných alebo telefonických, hrubo porušujúceho dobré mravy, a v dôsledku toho relevantného podľa citovaného . Žalobkyňa je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, má viacero vážnych problémov a jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval, slabo vidí a počuje, je tak odkázaná na pomoc iných. Žalobkyňa podstúpila viacero operácií chrbtice a dolných končatín, jej pohybové možnosti boli a sú vzhľadom na vysoký vek značne obmedzené, čo je významná okolnosť tohto konkrétneho prípadu, pre ktorú požadovala matka od žalovaného ako svojho syna, zároveň obdarovaného a povinného z vecného bremena, potrebnú pomoc i v rozhodnom čase medzi rokmi 2017 a 2021, lebo sa bez nej už nezaobišla, čo preukazovala poskytovanou starostlivosťou od druhého syna E. a svedkýň pani J. a K.. Keďže žalobkyňa žiadala mnohokrát žalovaného o výpomoc, ktorú jej žalovaný v rozhodnom období neposkytoval, je zrejmé, že konanie žalovaného vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov, a to najmä vo forme neposkytnutia potrebnej pomoci a úmyselným vyhýbaním sa žalobkyni. Toto súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu žalobkyni za účelom ochrany jej práv, v tomto prípade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kedy žalobkyňa nie je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka domu, lebo darovacou zmluvou ho darovala žalovanému a ten je zapísaný ako vlastník. Žalobkyňa dar potom odvolala, vlastnícke právo jej ale z verejného registra nevyplýva. Stav tejto neistoty sa odstraňoval v predmetnom konaní na základe určovacej žaloby o vlastníckom práve žalobkyne, ktorej súd ako dôvodnej vyhovel. Svojou žalobou žalobkyňa nežiadala vydanie držby veci, lebo ona fakticky obýva sporný byt (momentálne sa nachádza v opatere zariadenia pre seniorov, no prejavuje vôľu vrátiť sa späť do bytu), ale na jej základe žiadala dosiahnuť právne panstvo nad vecou, teda aby ňou mohla znova právne disponovať. Strana žalobkyne predkladala súdu počas konania aj listinné dôkazy týkajúce sa správania strán v období, ktoré nasledovalo až po výzve žalobkyne na vrátenie daru, teda neboli pre posúdenie veci relevantné, a preto sa nimi súd vo svojom odôvodnení podrobne nezaoberal. Žalovaný tiež namietal, že nerozumie aktuálnym výzvam o starostlivosť, keď sú mimo rozhodného obdobia a považuje ich za nekorektné, no nevládna matka nimi len žiadala syna o pomoc, čo nepovažoval súd za neprimerané, napriek tomu, že matka odvolala voči nemu darovanie bytu. Syn E. napokon aj nejakú pomoc od novembra 2022 matke poskytoval na veľké urgovanie brata a matky, hoci vedel, že žalobkyňa trvá na svojej žalobe. Ako však v závere žalobkyňa cestou zástupcu zdôraznila, toto nevynahradí roky nezáujmu, ktoré žalovaný o žalobkyňu prejavoval. Podľa názoru žalovaného túži po dare jeho brat E. a on je iniciátorom tohto konania. Toto tvrdenie bolo vyvrátené vyjadrením samej žalobkyne, že ona žiada o vrátenie daru od syna E., ktorý sa nestará. Žalovaný vypovedal, že v roku 2021 a 2022 väčšinu z 30 až 40 telefonátov od žalobkyne zodvihol, iba párkrát nezdvihol. Teda potvrdil, že žalobkyňa ho telefonicky často kontaktovala. On jej volal asi 5 až 6 krát, ale nezdvihla. Rozpor vo výpovedi samotného žalovaného bol ohľadom opísania vzťahov strán sporu v minulosti, lebo pri prvom výsluchu v septembri 2022 uviedol, že mali dobré vzťahy s mamou, aj mama to hovorila. Žalovaný teda najskôr tvrdil, že v minulosti boli vzťahy strán dobré a narušili sa až neskôr, pri poslednej výpovedi zas uvádzal, že si odmalička s mamou nerozumeli, preto súd ostatným slovám žalovaného neuveril a považoval ich za účelové kvôli posúdeniu negatívneho správania matky voči nemu a preferencie brata E.. Tiež poukázal žalovaný na skutočnosť, že pri obdarovaní E.

vecné bremeno matka nezriaďovala. K tomu súd uvádza, že E. sa napriek tomu o matku staral. Platby žalovaného za umiestnenie matky v zariadení pre seniorov boli pre hodnotenie veci irelevantné, rovnako ako jeho správanie po odvolaní darovania, i keď z konania vyplynulo, že bolo rovnaké aj po výzve na vrátenie daru a začalo sa trochu meniť až k záveru tohto konania. S ohľadom na splnenie podmienok pre odvolanie darovania, kedy darkyňa nadobudla opätovne vlastnícke právo k spornému bytu v D., avšak z výpisu z listu vlastníctva táto skutočnosť nevyplýva, súd určil jej právo vo výroku tohto rozsudku, teda žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel. Týmto rozhodnutím sa končí konanie, preto sa podľa rozhoduje tiež o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na úplný úspech žalobkyne jej súd podľa priznal i nárok na náhradu trov konania voči protistrane v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka“.

5. Žalovaný proti tomuto rozsudku podal odvolanie z dôvodov podľa , , , , a , pretože má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, odoprel mu právo na spravodlivé súdne konanie. Súd zhodnotil starostlivosť žalovaného a skutočnosť, či mala žalobkyňa pomoc potrebovať, od toho, že brat žalovaného mal potrebnú starostlivosť zabezpečovať, čo potvrdili aj priateľky žalobkyne svedčiace pred súdom. Táto úvaha však nie je objektívne zisteným skutkovým stavom a to, či žalobkyňa nevyhnutne potrebovala pomoc tretej osoby, pretože tieto úkony je možné poskytovať aj osobe, ktorá si ich dokáže zabezpečiť aj sama. Samotnú pomoc alebo starostlivosť je potrebné hodnotiť v kontexte ostatných dôkazov a celej skutkovej situácie. Súd sa koncentroval na zdravotný stav žalobkyne, avšak vychádzal z jej aktuálneho zhoršeného zdravotného stavu a neskúmal, v akom zdravotnom stave bola žalobkyňa v rozhodnom období (17.8.2017 do 18.5.2021). Ak súd chcel považovať zdravotný stav žalobkyne za významnú okolnosť daného prípade, neobstojí odvodenie z výpovedí svedkýň a brata žalovaného, ale predovšetkým sa k svojmu zdravotnému stavu vyjadrila žalobkyňa a súčasne mal byť skúmaný objektívne a to lekárskymi nálezmi, dopytom u lekára a pod. Otáznym zostáva, akú starostlivosť reálne nevyhnutne žalobkyňa potrebovala, resp. či bola odkázaná na starostlivosť od žalovaného, pretože svedkyne potvrdili ojedinelú výpomoc. Samotná žalobkyňa totiž pri svojej výpovedi uviedla, že pred 25.5.2021 bola sebestačná. Na otázku na žalobkyňu, kto sa o ňu staral pred 25.5.2021, či to bol aj žalovaný, žalobkyňa uviedla, že bola sebestačná, že im piekla, že syn E. (ktorého nazýva žalobkyňa „E.“ a žalovaného „E.“) robil väčšie nákupy, že žalovaný sa starať nemal. V konaní tak bolo preukázané, že zdravotný stav žalobkyne sa zhoršil mimo rozhodného obdobia a to až v závere súdneho sporu a to na jeseň 2022, kedy vyžadoval hospitalizáciu. Súd uzatvára, že predmetné súdne konanie má byť chápané ako určitá služba žalobkyni za účelom ochrany jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorom kontexte žalovaný poukazuje na to, že je otáznym, či bolo potrebné/dôvodné vlastnícke právo žalobkyne chrániť, keďže sa z vykonaného dokazovania preukázala, že sa jedná skôr o zmenu názoru žalobkyne a nie o naplnenie zákonného dôvodu na vrátenie daru. Súd súčasne nepovažoval za neprimerané, že žalobkyňa počas súdneho sporu požadovala starostlivosť a pomoc od žalovaného, navyše túto prijímala a to, že s ňou riešil lekárske ošetrenia, umiestnenie do zariadenia pre seniorov (z výsluchu svedka L. E. A. vyplýva, že tento krok bol potrebný, pretože po návrate žalobkyne z nemocnice sa so žalovaným dohodli, že zabezpečí 24hodinovú starostlivosť v domove seniorov, lebo starostlivosť doma o žalobkyňu by bola neúnosná). Tiež žalobkyňa prijímala to, že za ňu žalovaný platil od novembra 2022 všetky poplatky v súvislosti s týmto umiestnením v zariadení a to 538,- € mesačne + lieky 50,- €, čo je pre žalovaného neúnosné, predstavuje to 60% jeho mesačného príjmu. Preto je prekvapivým, že podľa názoru súdu uvedené nie je ničím neprimeraným, t.j. že žalobkyňa na jednej strane teda trvala a trvá na vrátení daru, avšak trvalo žiada(la), aby podľa nej žalovaný konal tak, ako mu to malo vyplývať z darovacej zmluvy jej optikou. Tiež je nesporné, že sa na platbách za pobyt žalobkyne v zariadení seniorov nechcel podieľať aj brat žalovaného s odôvodnením, že to malo byť povinnosťou žalovaného. Samotná žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že chce, aby jej žalovaný našiel opatrovateľku na pár hodín, že trvá na žalobe, že nechce, aby byt vlastnil žalovaný, že ničím si to nezaslúži. Práve z uvedeného sú zrejmé úvahy a postoje žalobkyne. Ak žalovaný nekoná podľa jej predstáv, dar si nezaslúži a žiada ho vrátiť, naopak sa dožaduje rôznych plnení a pomoci, ako keby ani neboli so žalovaným v súdnom spore. Uvedené úvahy a závery súdupovažuje žalovaný za nesprávne, neobjektívne, bez právneho základu. V prvom rade sa darovanie riadi princípom neodvolateľnosti a výnimkou z tejto zásady sú presne viazané podmienky ako právne dôvody pre vrátenie daru. Má sa jednať o okolnosti, ktoré nastali po uzavretí

darovacej zmluvy. Takéto okolnosti v danom prípade absentujú. Súd komplexne nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti a dôkazy. K výpovedi svedkyne A. uzatvoril súd iba to, že sa má jednať iba o sprostredkované informácie od žalovaného a reálnu skúsenosť so žalobkyňou mala mať iba z čias, kedy boli so žalovaným manželia. Svedkyňa M. A. však uviedla, že žalovaný sa narodil ako nechcené dieťa a že žalobkyňa sa tak k nemu aj správa, naopak všade videla len syna E.. Svedkyňa uviedla aj to, že sa jej žalovaný sťažoval v ostatnom období, že sa chce dostať do bytu, zvoní na dvere a mama (žalobkyňa) neotvára. Svedkyňa tiež uviedla, že žaluje brat žalovaného a nie žalobkyňa, že všetko je o peniazoch a majetku, nie o starostlivosti. Žalobkyňa je podľa svedkyne extrémne tvrdá povaha. Súčasne žalovaný uviedol, že na dlhodobo zlých vzťahoch medzi stranami sporu má podľa žalovaného podiel viny aj jeho matka (žalobkyňa), v minulosti odmietala jeho pomoc, nesprístupnila mu byt, po poslednej návšteve v lete 2022 ho obvinila z krádeže nožníc, čo nebola pravda. Keď volal žalobkyni asi 5-6x, táto mu nedvíhala. Ťažko je tak možné očakávať od dieťaťa (hoci dospelého) vrelý a vrúcny vzťah k rodičovi, ktorý ho sústavne odmieta, resp. preferuje druhé dieťa, keď sa cíti neprijímané a nevítané. V konaní bolo preukázané, že kľúče boli viackrát menené (výsluch žalobkyne) a žalovaný kľúčom nedisponoval, navyše žalobkyňa sa zamykala a kľúč nechávala v zámke pootočený. Sporné bolo aj, či žalobkyňa poslala žalovanému kľúč, pretože žalovaný toto popieral. Aktuálne žalobkyňa uviedla, že zámka bola bezpečnostná a kópia kľúču sa dala vyhotoviť iba s kartičkou, t.j. žalovaný nemal možnosť sám si nechať kľúč zhotoviť. Z postojov žalobkyne je zrejmé, že si svoje rozhodnutie obdarovať žalovaného prehodnotila, že podľa jej názoru nie je daru žalovaný proste hodný, uviedla, že si dar nezaslúži. Takáto koncepcia nezodpovedá hrubému porušeniu dobrých mravov, ale zohľadňuje iba akúsi zmenu postoja darcu. V tomto smere poukazuje na vzájomné správanie sa strán darovacej zmluvy, kedy samotná žalobkyňa nesie významný podiel na tom, do akého stavu sa dostali vzájomného vzťahy strán sporu. Je notorietou, že nie každé negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré by nespĺňalo predstavy darcu, zakladá hrubé porušenie dobrých mravov. Z princípu vzájomnosti, na ktorý žalovaný poukazoval v priebehu konania a ktorého aplikáciou sa súd vôbec nevysporiadal, je tiež odvodené, že od žalovaného nie je možné požadovať správanie sa a starostlivosť, ako keby boli vzťahy ideálne. Postoje žalobkyne sú zrkadlené aj v tom, že aktuálne nežiadala od žalovaného „iba“ platenie za jej pobyt v zariadení seniorov, ale aj platby za energie a byt, kedy žalobkyňa poberá starobný dôchodok a dobre vie, že žalovaný nie je zo svojho príjmu všetky tieto platby pokryť. Navyše žalobkyňa žiada tieto plnenia a súčasne trvá na žalobe, čo všetko naopak žalovaný považuje za správanie sa v rozpore s dobrými mravmi voči nemu a za správanie sa šikanózne. Neprimerané nároky na žalovaného boli zrejmé aj z rozpisu, ako si žalobkyňa predstavuje starostlivosť, kedy tiež vedia, že žalovaný žije sám a pracuje a teda je všetka starostlivosť o jeho vlastnú domácnosť popri práci iba na ňom. Žalovaný opätovne poukázal na judikatúru vo vzťahu k hrubému porušeniu dobrých mravov a splneniu podmienok na vrátenie daru, R 31/1999, R 61/1997, podľa ktorých pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Žalovaný má preto aj naďalej za to, že žaloba je nedôvodná. Žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný konal voči nej hrubo a v rozpore s dobrými mravmi, ale azda iba v rozpore s predstavami žalobkyne. Má za to, že nebolo preukázané, že by zdravotný stav žalobkyne mal byť a to v rozhodnom období významnou okolnosťou, pre ktorú mala požadovať celkom zjavne neúmerné služby a pomoc od žalovaného, ktorého napokon ako svoje dieťa neprijímala a nesprávala sa k nemu rovnocenne so svojim ďalším dieťaťom a pri ktorom je spoluzodpovedná za nie ideálny vzťah, pričom ako rodič má na dlhodobom vývoji vzťahu zjavne prevahu. Vo vzťahu k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dáva žalovaný odvolaciemu súdu do pozornosti množstvo rozhodnutí vrcholných súdnych autorít, z ktorých vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie, resp. absencia vyporiadania sa súdu s podstatnými argumentami predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Príkladmo možno uviesť uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. , Možno len doplniť, že aj ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako, podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. ). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Žalovaný v ďalšom podaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že vypúšťa odvolacie dôvody podľa a a v zákonnej lehote na podanie odvolania pomenováva ostatné odvolacie dôvody tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom zdôvodnenie, z čoho tieto odvolacie dôvody žalovaný odvodzuje vyplýva z odvolania.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala upriamiť pozornosť súdu na skutočnosť, či bola dodržaná lehota na podanie odvolania, pretože podľa informácie z infocentra Okresného súdu Trnava táto lehota dodržaná nebola. Pre prípad, že by lehota na podanie odvolania bola zachovaná, žalobkyňa sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku, ktorý považuje za vecne aj formálne správny. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že žalobkyňa má podiel viny na dlhodobo zlých vzťahoch medzi ním a žalobkyňou a že žalobkyňa odmietala jeho pomoc. Tieto tvrdenia žalovaného sú v jasnom rozpore s tým, čo uviedol na pojednávaní dňa 8.9.2022. Žalovaný sa na predmetnom pojednávaní vyjadril, že so žalobkyňou komunikuje vtedy, keď mu ona zavolá. O aktuálnom zdravotnom stave žalobkyne, ktorá bola v tom čase v nemocnici, mal žalovaný vedomosť od brata, ktorý mu z vlastnej iniciatívy (keďže žalovaný sa nezaujímal) napísal email, že žalobkyňa je hospitalizovaná. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobkyňa nikdy neodmietla pomoc zo strany žalovaného (strana 4 a 5 zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.9.2022). Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, resp. z vykonaného dokazovania nevyplýva, že správanie žalobkyne by bolo príčinou nevhodného správania sa žalovaného voči nej. Zároveň tu poukazuje na aktuálne obdobie, v ktorom vidí naplnenie tohto princípu. Teda z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia žalovaného sú v zjavnom rozpore, keď najskôr tvrdí, že správanie žalobkyne bolo príčinou jeho nevhodného správania k nej (princíp vzájomnosti) a následne tvrdí, že toto nevhodné správanie žalobkyne badá. Žalovaný sa pokúša dôkazné bremeno preniesť na súd, keď tvrdí, že súd neskúmal zdravotný stav žalobkyne v rozhodnom období, teda podľa názoru žalovaného, súd mal skúmať zdravotný stav žalobkyne lekárskymi nálezmi, dopytom u lekára a pod. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že je daná povinnosť iniciatívneho predkladania dôkazov procesných strán na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný nielenže nepreukázal uvedené tvrdenie, ale žalovaný ani len netvrdil, žeby zdravotný stav žalobkyne bol taký, že by nepotrebovala v rozhodnom období starostlivosť a pomoc. Právne naopak, jej zdravotný stav spochybnil, keď na pojednávaní dňa 8.9.2022 navrhol skúmanie zdravotného stavu žalobkyne a to v smere, či nie je a nebola v čase, keď žiadala vrátenie daru jej spôsobilosť na právne úkony obmedzená (teda v podstate naznačoval, že žalobkyňa trpí, resp. trpela už v čase, keď žiadala vrátenie daru späť, duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná). Na jednej strane žalovaný navrhoval nariadenie znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie (od tohto návrhu neskôr upustil, a to podaním s názvom „oznámenie žalovaného“ zo dňa 29.9.2022) a na druhej strane žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa vlastne bola po zdravotnej stránke sebestačná a nebola odkázaná na starostlivosť od žalovaného. Žalobkyňa má v tejto súvislosti za potrebné dodať, že sama vo výpovedi uviedla, že od júna do septembra (v období darovania bytu) schudla cca 24 kg (v kontexte situácie je preto zrejmé, že sa jej zdravotný stav zhoršil). Ak by sa žalovaný zaujímal o zdravotný stav žalobkyne, resp. akokoľvek o žalobkyňu, tak by vedel, že žalobkyňa bola po zdravotnej stránke odkázaná na starostlivosť a pomoc iných. Žalovaný sa vyjadruje v konaní viackrát protichodne, keď niekedy tvrdí, že od malička bol vlastne nechcené dieťa a od malička si so žalobkyňou nerozumel (strana 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.2.2022), inokedy zase uvádza, že si s ňou v minulosti vychádzal dobre a preto mu aj darovala byt (strana 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.9.2022), ale že momentálne už so žalobkyňou nekomunikujú ako ľudia (strana 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.9.2022). Žalovaný sám na pojednávaní dňa 8.9.2022 uviedol, že pracuje a vie zabezpečiť pre žalobkyňu nákup, upratovanie bytu a spoločných priestorov, sprevádzanie pri návšteve lekárov, pranie, doručenie liekov, náhradnú formu stravovanie formou donáškovej služby s tým, že tento náklad na zabezpečenie stravovania by znášal z vlastných

zdrojov v plnom rozsahu (strana 2 zápisnice o pojednávaní zo dňa 9.6.2022). Na ďalšom pojednávaní dňa 8.9.2022 sa žalovaný vyjadril, že sa od posledného pojednávania nepokúsil o nič, čo prisľúbil (strana 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.9.2022), pričom tento stav zostal nezmenený dodnes. Žalobkyňa v tomto smere dodáva, že žalovaný do dnešného dňa neposkytuje žalobkyni žiadnu starostlivosť, odmieta s ňou komunikovať a odmieta sa akokoľvek podieľať na starostlivosti a opatere o ňu. Žalobkyňa sa už aktuálne nenachádza v dome seniorov, pričom jej starostlivosť zabezpečuje pán E. A. (druhý syn žalobkyne) a opatrovateľka, ktorú zabezpečil pán E. A., ktorý ju taktiež aj hradí. Žalobkyňa v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2007, sp. zn. . Žalobkyňa naďalej zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach. Žalobkyňa podané odvolanie v celom rozsahu neuznáva a navrhuje, aby odvolací súd v zmysle potvrdil napadnuté rozhodnutie a žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ( ).

9. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na určenie vlastníckeho práva k bytu z dôvodu vrátenia daru. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože žalovaný v období od darovania nehnuteľností žalobkyňou hrubo porušil dobré mravy spočívajúce v hrubom nezáujme o matku (žalobkyňu) v situácii kedy potrebovala starostlivosť, oporu a pomoc, opakovane ignoroval množstvo žiadostí o pomoc. Žalovaný nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní poukazoval najmä na nesprávne právne posúdenie veci, pretože starostlivosť o žalobkyňu bolo potrebné hodnotiť aj v kontexte jej zdravotného stavu, ktoré okolnosti súd neskúmal; absentujú právne dôvody na vrátenie daru vzhľadom na okolnosti po uzavretí darovacej zmluvy; súd nezohľadnil správne výpoveď svedkyne M. A.; žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaný správal v rozpore s dobrými mravmi; absentuje riadne odôvodenie rozhodnutia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

10. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

11. Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody

uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku vo veci samej, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku vo veci samej, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. K odvolacím argumentom žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal zdravotný stav žalobkyne v rozhodnom období, ktorý mal byť skúmaný objektívne a to lekárskymi správami, dopytom u lekára a pod.

14. Ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán a to povinnosť tvrdiť. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť je úspech v spore. Skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany. Žalobca a žalovaný majú povinnosť uviesť skutkové tvrdenia. Nesplnenie povinnosti tvrdiť resp. nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Tá sankcia má podobu prehry sporu. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jednu zo základných princípov civilného procesu. Strany sporu sú oprávnené vykonať procesné úkony, s ktorými sú spojené procesnoprávne účinky. 15. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný bol povinný uplatniť prostriedky procesnej obrany teda navrhnúť dokazovanie na ním prezentovanú otázku zdravotného stavu, pričom v prvoinštančnom konaní navrhol vykonať dokazovanie za účelom skúmania duševného stavu žalobkyne, avšak napokon od svojho návrhu upustil. Iné návrhy na doplnenie dokazovania neuplatnil, pričom ani netvrdil, že žalobkyňa bola v rozhodnom období schopná sa o seba postarať. Keďže žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol doplniť dokazovanie na otázku zdravotného stavu žalobkyne, potom neuniesol procesné bremeno svojich tvrdení, pretože ich ani neuplatnil. Z tohto pohľadu bola odvolacia argumentácia žalovaného nedôvodná.

16. Žalovaný tiež v odvolaní dôvodil, že v danej veci absentujú okolnosti na vrátenie daru, ktoré by sa vzťahovali na obdobie po vrátení daru.

17. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa zaoberal správaním strán sporu v rozhodnom období odo dňa darovania od 17.8.2017 až do výzvy žalobkyne na vrátenie daru a zistil, že konanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyne vyhodnotil ako hrubý nezáujem o matku v situácii, keď potrebovala jeho starostlivosť, oporu a pomoc, žalovaný ignoroval množstvo žiadostí žalobkyne (bod 39. odôvodnenia). Odvolací súd súhlasí s prvoinštančným súdom, že v rozhodnom období došlo k preukázaným okolnostiam pre ktoré žalobkyňa dôvodne žiadala vrátiť dar od žalovaného. Odvolacia námietka je nedôvodná.

18. Podľa odvolacej argumentácie žalovaného, súd nezohľadnil všetky dôkazy, poukazoval na výpoveď svedkyne M. A. a výpoveď žalovaného o vzťahu so žalobkyňou.

19. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté

stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

20. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia ods. písm. f) je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

21. V tomto smere odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, súd prvej inštancie správne zhodnotil výpoveď svedkyne M. A. i žalovaného spôsobom vyššie uvedeným, preto odvolacia námietka nie je opodstatnená.

22. Žalovaný v odvolaní poukazoval na princíp vzájomnosti a vytýkal súdu, že sa s touto argumentáciou nevysporiadal. Z odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie z tohto princípu vychádzal (bod 31. odôvodnenia) a tiež poukázal na výpoveď žalovaného o jeho vzťahu k žalobkyni, ktorej súd neuveril a považoval jeho tvrdenia za účelové vo vzťahu k posúdeniu negatívneho správania matky k nemu (bod 42. odôvodenia). Uvedené závery podľa odvolacieho súdu zodpovedajú vykonanému dokazovaniu.

23. Žalovaný tiež argumentoval, že žalobkyňa nepreukázala také správanie žalovaného, ktoré by spadalo pod hrubé konanie v rozpore s dobrými mravmi; nebolo preukázané, že by zdravotný stav žalobkyne vyžadoval požadovanú starostlivosť, ktorá podľa žalovaného bola neprimeraná; žalobkyňa žalovaného ako svoje dieťa neprijímala a nesprávala s k nemu rovnocenne v porovnaní s ďalším dieťaťom, pričom je spoluzodpovedná za takýto vzťah.

24. Uvedená argumentácia spadá pod odvolací dôvod podľa ustanovenia o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru, že k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia došlo, keďže konanie žalovaného v rozhodnom čase spočívalo v hrubom nezáujme o žalobkyňu v situácii kedy potrebovala starostlivosť, pomoc a oporu, žalovaný ignoroval žiadosti žalobkyne, pričom vzhľadom na zdravotný stav a vek sa bez pomoci nezaobišla, teda konanie žalovaného vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil, svoje závery vyčerpávajúco vysvetlil.

25. Napokon žalovaný poukazoval na absenciu riadneho odôvodenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že sa súd nevysporiadal s podstatnými argumentmi žalovaného, čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.

26. V zmysle ustanovenia rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

27. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. 28. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené. 29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 30. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a vo výroku o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení , v spojení s ustanovením , pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením do 60 dní po právoplatnom skončení veci. 32. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).