Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8To-16-2023.pdf
PDF · 222.99 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/16/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Lucie Bašistovej a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.12.2023, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 288 Trestného zákona o odvolaní obžalovaného a poškodeného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v zastúpení Okresný úrad Stará Ľubovňa proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8T/9/2022 zo dňa 30.01.2023, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., okres C. D., trvale bytom B. XXX, E. C. D.,
j e v i n n ý , že
- dňa 30.8.2016 v čase okolo 15.00 hod. na parcele registra C č. XXXX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. B., okres C. D. za účelom úpravy terénu vydal F. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. C. XXX, okr. C. ústny pokyn na úpravu terénu, aby buldozérom upravil lesnú cestu
- svažnicu, kde následne počas vykonávania týchto terénnych prác došlo k pretrhnutiu prívodného vodovodného potrubia spájajúceho vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“ slúžiacej na hromadné zásobovanie pitnou vodou obyvateľov obce Kolačkov, v dôsledku čoho znemožnil prístup k tejto pitnej vode jej asi 800 odberateľom po dobu od dňa 30.8.2016 do 12.9.2016 vrátane, čím takto svojím konaním spôsobil vlastníkovi vodovodu, obci Kolačkov škodu najmenej vo výške 4.614,94 eur, ktorá bola refundovaná na základe uznesenia vlády SR č. 196 z 26.4.2017 z kapitoly Všeobecná pokladničná správa prostredníctvom Ministerstva vnútra SR,
t e d a
z nedbanlivosti ohrozil prevádzku všeobecne prospešného zariadenia - verejného vodovodu podľa § 286 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona,
č í m s p á c h a l
prečin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 288 Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 288 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, peňažný trest vo výške 165,- / jednostošesťdesiatpäť/ eur.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona u s t a n o v u j e obžalovanému pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ dní.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku povinnosť nahradiť poškodenému Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, škodu vo výške 4.614,94 /štyritisíc šesťstoštrnásť eur a deväťdesiatštyri eurocentov/.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku o d k a z u j e poškodeného Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na civilný proces.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8T/9/2022 zo dňa 30.01.2023 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., okres C. D., trvale bytom B. XXX, E. C. D., uznaný vinným z prečinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 288 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 30.8.2016 v čase okolo 15.00 hod. na parcele registra C č. XXXX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. B., okres C. D. za účelom úpravy terénu vydal F. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. C. XXX, okr. C. ústny pokyn na úpravu terénu, aby buldozérom upravil lesnú cestu
- svažnicu, kde následne počas vykonávania týchto terénnych prác došlo k pretrhnutiu prívodného vodovodného potrubia spájajúceho vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“ slúžiacej na hromadné zásobovanie pitnou vodou obyvateľov obce Kolačkov, v dôsledku čoho znemožnil prístup k tejto pitnej vode jej asi 800 odberateľom po dobu od dňa 30.8.2016 do 12.9.2016 vrátane, čím takto svojím konaním spôsobil vlastníkovi vodovodu, obci Kolačkov škodu najmenej vo výške 4 918,35 eur, ktorá bola refundovaná na základe uznesenia vlády SR č. 196 z 26.4.2017 z kapitoly Všeobecná pokladničná správa prostredníctvom Ministerstva vnútra SR,
Za to mu okresný súd uložil:
Podľa § 288 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, peňažný trest vo výške 165,- / stošesťdesiatpäť/ eur.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil obvinenému pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ dní.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodeného Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava s jeho nároku na náhradu škody na civilný proces.
Proti všetkým výrokom tohto rozsudku podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne písomne prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil tým, že prokurátor podal obžalobu na obžalovaného pre skutok, v ktorom založil objektívnu stránku trestného činu na tom skutkovom základe, že si vopred nezabezpečil príslušné povolenie podľa § 71 ods. 1 písm. a/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, pričom samotný okresný súd konštatoval, že túto časť skutkovej vety prokurátor nepreukázal a preto ju zo skutkovej vety vypustil. Odvolateľ má za to, že prvostupňový súd nepostupoval vecne správne a v súlade s teóriou dôkazného bremena v trestnom konaní, keď súčasť skutkovej vety tvoriacej obžalobu vypustil a nesankcionoval prokurátora za neunesenie dôkazného bremena, čím konal a postupoval nezákonne a
právne svojvoľne, lebo trestný poriadok nedáva súdu žiadne oprávnenie „vypustiť časť skutkovej vety obžaloby“ iba preto, že to nebolo pred súdom prokurátorom preukázané. Súd mal a bol povinný v prvom rade rešpektovať základnú zásadu trestného konania vyjadrenú v § 2 ods. 14 Trestného poriadku, podľa ktorej strany sú si v konaní pred súdom rovné, rešpektujúc ústavné právo obvineného na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy SR), rešpektujúc právo obvineného na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd v trestnom konaní nemôže nadržiavať prokurátorovi, nakoľko prokurátor a obžalovaný sú si v súdnom konaní rovní, nakoľko tým súd narušil vyššie spomínanú zásadu rovnosti strán a ústavné právo obvineného na nestranný súd. Podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 Dohovoru má každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Skutková veta vymedzená prokurátorom v časti povinnosti vybaviť si stavebné povolenie bola okrem iného nepochybne dôležitá aj vo vzťahu k preukázaniu subjektívnej stránky obžalovaného, pretože pokiaľ prokurátor podal obžalobu s tým, že chcel preukázať, že obžalovaný bol povinný si vybaviť príslušné stavebné povolenie, chcel tým inými slovami preukázať, že pokiaľ by obžalovaný o príslušné povolenie požiadal, zrejme by k porušeniu vodovodu nedošlo, pretože by mal vedomosť o tom, že na mieste, na ktorom žiadal stavebné povolenie, sa nachádza vodovod. Nakoľko však prokurátor povinnosť požiadať o stavebné povolenie nepreukázal, práve naopak, on túto povinnosť vyvrátil, je zrejmé, že nemohol vedieť, že na mieste prác sa nachádza vodovod. Aj z uvedeného dôvodu sa preto jedná o relevantnú časť výroku o skutku, ktorú nemožno súdom právne svojvoľne vypustiť. K neúplnosti skutkovej vety odvolateľ poukázal aj na časť skutkovej vety v napádanom rozsudku, ktorá hovorí, že obžalovaný „znemožnil prístup k tejto pitnej vode jej asi 800 odberateľom po dobu od dňa 30.08.2016 do 12.09.2016 vrátane“, pričom prokurátor podal obžalobu so skutkom v znení: „v dôsledku čoho znemožnil prístup k tejto pitnej vode jej 800 až 850 odberateľom po dobu od dňa 30.08.2016 do 12.09.2016 vrátane“. Aj v uvedenom prípade prokurátor neuniesol dôkazné bremeno k tejto časti (súdom protiprávne vypustenej časti) skutkovej vety, pretože nebolo žiadnym relevantným dôkazom preukázané, koľkým odberateľom bol prístup k pitnej vode znemožnený. Podľa názoru odvolateľa, prokurátor tak vo vzťahu ku skutku nepreukázal dve skutočnosti, pre ktoré podal obžalobu a to: v súvislosti s povinnosťou zabezpečiť príslušné povolenie podľa § 71 ods. 1 písm. a/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a v súvislosti s konečným počtom odberateľov, ktorí v dôsledku porušenia vodovodu nemali mať prístup k pitnej vode, pričom uvedené skutočnosti v súhrne spôsobujú výrazné pochybnosti o správnosti skutkového výroku a účelovosti obžaloby a snahy za každú cenu podať obžalobu a snahy za každú cenu ho odsúdiť. Okresný súd mal v nadväznosti na neúplnosť zistenia skutkové stavu prokurátorom a neunesenie jeho dôkaznej povinnosti postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo a rozhodnúť podľa § 285 písm. a/ alebo písm. c/ Trestného poriadku /R 118/2014/ a nie naprávať pochybenia prokurátora a právne svojvoľne, arbitrárne, zmätočne, a tak nezákonne a ústavne non konformne upravovať skutkovú vetu podanej obžaloby. Ak má prokurátor niesť zodpovednosť za dokázanie jeho viny v konaní pred súdom a ak má súd v tomto konaní vystupovať ako nestranný orgán, nemožno požadovať, aby súd bez návrhu prokurátora sám iniciatívne poukázal na rozpor v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní (kde vinu popiera) s jeho skoršou výpoveďou v prípravnom konaní, (kde vinu uznáva) – takýmto postupom by súd nahrádzal úlohu žalobcu. Spravodlivé je podľa odvolateľa, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v konaní pred súdom. Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že v napadnutom rozsudku súd dospel k záveru, že je naplnená aj subjektívna stránka trestného činu podľa § 288 Trestného zákona minimálne v rovine nevedomej nedbanlivosti, ktoré zavinenie zahŕňa všetky znaky objektívnej stránky trestného činu, teda konanie, následok, aj príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Okresný súd mal za to, že pri posúdení miery opatrnosti z objektívneho hľadiska je dôvodné vyžadovať, aby v prípadoch ako je tento, teda, ak niekto vykonáva terénne úpravy v bezprostrednej blízkosti vodného zdroja, si minimálne zabezpečil informácie od relevantných subjektov, či nie sú v mieste terénnych úprav vedené nejaké potrubia alebo inžinierske siete a ak áno, tak kadiaľ sú vedené a dospel k záveru, že túto mieru opatrnosti bol spôsobilý a schopný dodržať. Súd však úplne opomenul, že vypustil zo skutkovej časti vety obžaloby práve túto časť skutkovej vety, a to s odôvodnením, že žiadne takéto dôkazy OČTK ani v prípravnom konaní a ani prokurátor v konaní pred súdom neprodukovali, a tak je právne zarážajúce, že aj keď súd prvej inštancie vypustil práve túto časť skutkovej vety obžaloby, tak aj na tomto súčasne – podľa jeho názoru právne svojvoľne, zmätočne, arbitrárne – založil svoje závery o údajnom naplnení zavinenia formou nevedomej nedbanlivosti na jeho strane, čo je v rozpore jednak s obsahom vykonaných dôkazov a je jednak v rozpore so súdom upravenou časťou skutkovej vety napádaného rozsudku. Po citácii judikatúry odvolateľ poukázal na ustálenú súdnu prax k otázke skúmania existencie
nevedomej nedbanlivosti, či jej neexistencie, že pre naplnenie subjektívnej stránky trestného činu a nevedomej nedbanlivosti je potrebné posúdiť objektívne hľadisko a subjektívne hľadisko, pričom obe hľadiska musia byť splnené kumulatívne (súčasne). K objektívnemu hľadisku je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že konal ako fyzická osoba na pozemku v jeho vlastníctve, a teda na jeho postavenie sa nevzťahuje dodržiavanie zvýšenej miery opatrnosti, je preto potrebné nahliadať na neho ako na bežnú osobu bez znalostí odôvodňujúcich požadovanie zvýšenej opatrnosti. Z dokazovania vyplynulo, že vedomosť o tom, kde sa nachádza vodovod, nemal ani bývalý starosta a súčasný starosta obce Kolačkov, ako ani pracovník obecného úradu. Svedok H. I., zamestnanec obce Kolačkov, dokonca uviedol, že miesto, kde sa vodovod presne nachádza, nevie asi nikto. Z dokazovania taktiež vyplynulo, že presné trasovanie vodovodu nie je zakreslené v súpise geodetických a popisných informácii a do dnešného dňa nie je vyznačené verejné trasovanie vodovodu na zemskom povrchu. Starosta obce Kolačkov vo svojej výpovedi uviedol, že momentálne je zápis presnej trasy vodovodu do katastra nehnuteľností v štádiu riešenia. Taktiež nie je vodovod vyznačený ako vecné bremeno vo vzťahu k jeho pozemkom. Z uvedeného a z vykonaného dokazovania tak vyplýva, že nemôže byť splnená podmienka objektívneho hľadiska nevedomej nedbanlivosti na jeho strane, pretože nemožno od neho očakávať znalosť presnej trasy vodovodu, pokiaľ túto trasu nepozná nikto. Z uvedeného dôvodu tak nemôže byť naplnená podmienka objektívneho hľadiska nevedomej nedbanlivosti u obžalovaného. K subjektívnemu hľadisku uviedol, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že nie je povinný mať vedomosť o tom, kadiaľ vedie vodovod. Svojím vlastným konaním vodovod nenarušil, ale bol to šofér buldozéru, ktorý prácu vykonával, pričom on ani len nemá oprávnenie na šoférovanie buldozéru, a teda k takémuto stavebnému stroju nemá potrebné vedomosti a technické znalosti. Berúc do úvahy absenciu znalostí o tom, kde sa daný vodovod nachádza, aké sú požiadavky na vedenie vodovodu, t. j. v akej hĺbke je vodovod budovaný, a to v súvislosti s absenciou jeho znalosti o tom, akým spôsobom buldozér pracuje, t. j. do akej hĺbky zeme je spôsobilý buldozér zájsť, teda nemohol predpokladať, či buldozér je spôsobilý kopať do hĺbky, v akej sa vodovod nachádza. Svedok F. B., vodič buldozéru, vo svojej výpovedi uviedol, že videl, že to miesto je mokré a že by mohol zapadnúť buldozérom, ale obžalovaný mu povedal, že môže tam ísť a tak išiel. Príčinou narušenia vodovodu bolo, podľa odvolateľa, zapadnutie buldozéru vzhľadom na mokrosť terénu. Pri uvedenom konaní je však vodič buldozéru ten, kto je oprávnený a spôsobilý posúdiť vedenie buldozéru a prácu s ním s ohľadom na terén a podmienky. Nemožno preto preniesť trestnú zodpovednosť na neho. V zmysle Vyhlášky Ministerstva stavebníctva č. 77/1965 Zb. je zrejmé, že obsluha dozéra podlieha regulácii právnou úpravou, pričom obsluhovať dozér smie okrem iného len osoba, ktorá absolvovala predpísaný výcvik a skúšku odbornej spôsobilosti. Osoba oprávnená na obsluhu dozéra sa teda nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že sa odvolá na pokyn osoby bez oprávnenia na obsluhu dozéra, pretože osoba, ktorá obsluhuje dozér, sama zodpovedá v plnom rozsahu za jeho obsluhu, čo vyplýva zo samotného postavenia tejto osoby a jej odbornej spôsobilosti. Z uvedeného preto, pokiaľ mal F. B. ako odborne spôsobilá osoba na vedenie dozéru za to, že terén, po ktorom ho žiadal prejsť, je mokrý a je možné v ňom zapadnúť, F. B. bol povinný sa sám s ohľadom na svoje odborné znalosti a skúsenosti rozhodnúť, že po takom teréne dozérom neprejde a dodržať tak všetky zásady bezpečnosti, čo však neurobil a zapadol a tým porušil vodovod, čo však nemožno pričítať jeho zavineniu. Odvolateľ je teda toho názoru, že medzi jeho konaním a porušením objektu chráneného Trestným zákonom, nie je daná príčinná súvislosť ako obligatórna podmienka objektívnej stránky trestného činu a zároveň teda nemôže byť dané ani jeho zavinenie vo vzťahu k následku. Nemohol naplniť skutkovú podstatu ohrozovacieho trestného činu ohrozenia prevádzky verejného vodovodu, nakoľko samotným pokynom na prácu dozérom nemohlo dôjsť k ohrozeniu vodovodu, pretože ako už bolo uvedené, vodovod bol ohrozený a narušený v dôsledku prepadnutia dozéru a nie v dôsledku výkonu práce dozéru ako takého. Nemohol tak naplniť ani len objektívnu stránku trestného činu ohrozenia prevádzky verejného vodovodu. On požiadal p. F. B., aby mu dozérom urobil prístupovú cestu na vlastnom pozemku, pričom samotnou prácou dozéra bez komplikácii by k porušeniu vodovodu nedošlo, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal, čím konal právne svojvoľne a arbitrárne, a nepreskúmateľne, a tak nezákonne. Z uvedeného konania tak vyplýva, že jeho konaním nemohlo dôjsť k naplneniu objektívnej stránky trestného činu ohrozenia prevádzky verejného vodovodu ani vo forme ohrozenia, pretože svojím konaním verejný vodovod ohroziť nemohol, pretože bez prepadnutia sa dozéra by k následku nedošlo, pričom prepadnutie dozéra predpokladať nemohol, pretože k uvedenému nemá potrebné znalosti a skúsenosti. Bez konania p. F. B. by k porušeniu vodovodu nikdy nedošlo a preto došlo k porušeniu vodovodu v príčinnej súvislosti s nesprávnym rozhodnutím p. F. B. ako osoby odborne spôsobilej na obsluhu dozéru a nie v príčinnej súvislosti s jeho úmyslom upraviť cestu. Prepadnutie dozéru v dôsledku mokrého terénu bolo vo vzťahu ku konaniu a zavineniu neočakávanou a nepredpokladanou skutočnosťou, ktorú nemohol
predpokladať a predvídať, pretože k obsluhe dozéru nemá oprávnenie a potrebné vedomosti. Jeho konaním nebola naplnená ani objektívna stránka trestného činu a ani subjektívna stránka trestného činu ohrozenia prevádzky všeobecne prospešného zariadenia - verejného vodovodu podľa § 286 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona formou nevedomej nedbanlivosti, pretože vodovod bol porušený v dôsledku zapadnutia dozéra, ktorý obsluhoval F. B., ktorý sa rozhodol prejsť po mokrom teréne a zapadol a to napriek tomu, že ako osoba obsluhujúca dozér má na jeho obsluhu v zmysle Vyhlášky odbornú spôsobilosť a mal a mohol vedieť, že môže zapadnúť, pričom sa od takejto osoby s odbornou spôsobilosťou vyžaduje vyššia miera opatrnosti, pričom on nemal ako a nemohol vedieť, že dozér môže zapadnúť, pretože nemá odbornú spôsobilosť na obsluhu dozéra, nemá k jeho obsluhe potrebné znalosti a skúsenosti. Nie je u neho dané subjektívne a objektívne hľadisko nevedomej nedbanlivosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne, pretože od neho nemožno objektívne očakávať, že má potrebné znalosti k práci s dozérom, pretože tieto majú len osoby odborne spôsobilé v zmysle vyhlášky, ako aj z pohľadu subjektívneho hľadiska nemožno od neho očakávať, že v konkrétnej situácii bolo na jeho zodpovednosti rozhodnúť o bezpečnosti úpravy cesty, pretože túto skutočnosť bol v danej konkrétnej situácii spôsobilý posúdiť len p. F. B., ktorý dozér obsluhoval a preto nemožno nesprávne a neodborné rozhodnutie p. F. B., ako znalej osoby, prenášať na neho ako neznalú osobu. V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republike je právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/07). V odôvodnení rozsudku ostala, podľa odvolateľa, bez povšimnutia súdu prvého stupňa jeho argumentácia o tom, že počas práce bolo mokro a vzhľadom na to, že buldozér mal asi 25 - 26 ton, tak zapadol a došlo k rozmliaždeniu rúry. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať skutočnosťou, akým konkrétnym spôsobom bol vodovod narušený, či došlo k porušeniu vodovodu v dôsledku zapadnutia dozéra, odbornou spôsobilosťou p. F. B. na vedenie dozéra, zavinením a zodpovednosťou p. F. B., ktoré by vylučovalo jeho zodpovednosť, pretože len posúdením uvedených skutočností v jednotlivosti a následne vo vzájomnej súvislosti spoločne mohol súd dospieť k záveru, že vodovod nebol porušený v dôsledku jeho konania, ale v dôsledku neodborného konania p. F. B., čím sa však súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, čím súd prvej inštancie konal neurčito pre neuvedenie dôvodov, čím konal zmätočne, arbitrárne a právne svojvoľne a tak nezákonne, a preto dospel k nesprávnym záverom s následkom odsúdenia. Súd prvej inštancie tak neposúdil jeho zásadný argument, a to že k porušeniu vodovodu došlo zapadnutím dozéru v dôsledku neodbornosti p. F. B., čím súd nenaplnil fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, pretože rozhodnutie nedáva odpoveď na zásadnú otázku podstatnú pre výrok o vine obžalovaného. Odvolateľ má za to, že v ďalšom konaní je potrebné opätovne vypočuť svedka F. B., a to vo vzťahu k posúdeniu jeho zavinenia a jeho trestnej zodpovednosti, ktorá by vylučovala jeho trestnú zodpovednosť. Obžalovaný tiež zdôraznil, že takáto výpoveď je pre rozhodnutie o jeho vine kľúčová a je potrebné ju vykonať, pričom sa jedná o neopomenuteľný dôkaz v zmysle judikatúry uvedenej nižšie. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou materiálneho korektívu a nesprávne túto otázku posúdil. Súd prvej inštancie vyvodil záver o závažnosti skutku len na základe posúdenia spôsobu vykonania činu a následku, pričom súd opomenul posúdiť ďalšie okolnosti v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, a to okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a mieru zavinenia a pohnútku páchateľa. Súd pri posúdení materiálneho korektívu vychádzal hlavne z následku konania, ktorým bolo obmedzenie prísunu pitnej vody, pričom si súd prvej inštancie pri uvedenom odporuje, pretože sám uvádza, že z dokazovania vyplynulo, že oprava vodovodu sa vykonala pomerne rýchlo. Aj vzhľadom na uvedené má odvolateľ za to, že ani vzniknutý následok nie je takého závažného charakteru, ktorý by odôvodňoval vyvodenie trestnej zodpovednosti a uplatnenia prostriedkov trestného práva ako najkrajnejšieho prostriedku. Pokiaľ by však súd prvej inštancie dôkladne posúdil aj všetky ďalšie okolnosti, ktoré § 10 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje, dospel by k záveru, že spôsob vykonania činu nemôže byť závažný, pretože z dokazovania vyplynulo, že nemal vedomosť, kde presne sa vodovod nachádza, pretože túto vedomosť nemal nikto, spôsob vykonania činu nemôže byť závažný, pretože jeho úmysel smeroval len k úprave cesty na jeho vlastnom pozemku, pričom nemôže zodpovedať za to, že p. F. B., ktorý dozér obsluhoval, sa rozhodol prejsť dozérom aj napriek mokrej ceste, následok nebol takého závažného charakteru, pretože z dokazovania vyplynulo, že bol odstránený pomerne rýchlo, pričom počas tejto doby boli obyvatelia obce zásobovaný náhradnou pitnou vodou, okolnosti spáchania skutku sú také, že nemal a nemohol mať dostatok vedomostí a skúseností vo vzťahu k obsluhovaniu dozéra a teda nemohol vedieť a predpokladať, že dozér môže zapadnúť a tým narušiť vodovod, okolnosti spáchania skutku sú také, že rozhodnutie o tom, či prejsť dozérom po mokrej ceste bolo len na rozhodnutí
p. F. B., ktorý je v zmysle vyhlášky odborne spôsobilý viesť dozér. Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že miera zavinenia a jeho pohnútka absentuje, pretože zapadnutie dozéra a porušenie vodovodu nie je v príčinnej súvislosti s jeho konaním, a preto z uvedeného vyplýva, že sú naplnené podmienky pre uplatnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom tieto v zmysle judikatúry nemusia byť splnené kumulatívne, v jeho prípade aj kumulatívne naplnené sú, avšak súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal všetkými okolnosťami plynúcimi z § 10 ods. 2 Trestného zákona a tieto nedostatočne posúdil a preto dospel k nesprávnemu záveru, pretože závažnosť činu je zjavne nepatrná. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom trestnom konaní bol zo strany OČTK ako aj zo strany konajúceho súdu opomenutý princíp aplikácie trestného práva ako ultima ratio ako zásada subsidiarity trestnoprávnej represie a nástup trestného stíhania ako poslednej možnosti. Samotný zákon o vodovodoch osobitne upravuje zodpovednosť za škodu v dôsledku narušenia prevádzky vodovodu, pričom sa jedná o zodpovednosť v oblasti občianskeho, a teda súkromného práva, ktorú si je možné uplatniť v civilnom sporovom konaní, a teda z hľadiska hierarchie prostriedkov nápravy má civilné (sporové) konanie prednosť pred uplatnením trestnoprávnej zodpovednosti, pretože trestné právo má nastúpiť až tam, kde iné, netrestné prostriedky iných právnych odvetví, nie sú dostatočné, už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné (I. ÚS 316/2011). Odvolateľ je teda názoru, že vzhľadom na trestné stíhanie pre prečin, a to navyše z nedbanlivosti, nie je možné po tak dlhej dobe trestného konania a prieťahoch zo strany orgánov činných v trestnom konaní uložiť mu akýkoľvek trest. Obžalovaný zároveň analogicky poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tost 13/2008, v zmysle ktorého Najvyšší súd SR vzhliadol ako dôvod pre zastavenie trestného stíhania skutočnosť spočívajúcu v prieťahoch v konaní. Odvolateľ zároveň neuznal a rozporoval v celom rozsahu výrok o náhrade škody z dôvodu, že poškodený si nárok na náhradu škody neuplatnil v prípravnom konaní riadne a včas, pričom nie je podľa jeho názoru škoda a jej výška poškodeným preukázaná. Odvolateľ odmieta tak existenciu príčinnej súvislosti, ako ďalšej zložky nároku na náhradu škody, ako aj existenciu zavinenia a vznik, existenciu, výšku a rozsah škody.
Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu doplnil písomným podaním svoje odvolanie, kde poukázal na neprimeranú dĺžku konania s tým, že sa po celý čas nijakým spôsobom nevyhýbal trestnému stíhaniu, no súčasne plne využíval podávanie opravných prostriedkov, a to tak riadnych (sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia), ako aj mimoriadnych (podnet podľa § 363 Trestného poriadku), a to tak v prípravnom konaní ako aj v súdnom konaní (odvolanie), čo však z pohľadu ESĽP judikatúry k č. 6 ods. 1 Dohovoru nie je možné pripočítať na ťarchu konania obvineného či obžalovaného, že využíva a aktívne uplatňuje podávanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V predmetnej veci napriek tomu, že ide o jednoduchú trestnú vec, sa od začiatku konania, teda odo dňa vydania uznesenia o začatí trestného stíhania (31.08.2016), respektíve odo dňa vydania prvého uznesenia o vznesení obvinenia (31.10.2016) až do podania jeho odvolania, nekonalo riadne a včas, hospodárne, bez zbytočných prieťahov, čo dokazujú aj urgencie z jeho strany ako obžalovaného, ktoré sú súčasťou spisu. Ďalej de iure namieta, že doba trestného konania vedeného a začatého voči obvinenému dňa 31.10.2016 a trvajúceho do dňa 26.10.2023, kedy je pred odvolacím súdom nariadené verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného, čo je doba 7 rokov bez 4 dní, pričom je takáto doba trestného konania a taký postup OČTK a súdov v danej trestnej veci, v demokratickom a právnom štáte neudržateľný a netolerovateľný s prihliadnutím na jeho pokročilý vek, ktorý je dôchodcom so závažným kardiovaskulárnym ochorením. Obžalovaný berúc do úvahy vyššie uvedeného má za to, že z ústavného hľadiska je non konformná a plne nesúladná s judikatúrou ESĽP k čl. 6 ods. 1 Dohovoru celková doterajšia dĺžka voči obžalovanému vedeného trestného konania vedeného pre nedbanlivostný prečin od 31.10.2016, ktorá do 26.10.2023 predstavuje dĺžku 7 rokov (bez 4 dní), pričom ešte bude potrebné vyhotovenie súdneho rozhodnutia a jeho doručenie obžalovanému, čo už bude presahovať dobu 7 rokov, kde je podľa konštantnej judikatúry ESĽP akceptovateľná celková doba predsúdneho trestného konania spolu so súdnym trestným konaním pri prečinoch v maximálnej dĺžke spolu 5 rokov, no v danej veci ide už o dobu 7 rokov, čo je čo do dĺžky trestného konania a typu trestného činu, a to nedbanlivostného prečinu ústavne neakceptovateľná doba, a to pre akékoľvek prečiny nielen nedbanlivostné, a preto je podľa obžalovaného s poukazom na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 154c Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru na mieste, aby pre prípad, že odvolací súd nezruší v celom rozsahu prvostupňový rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, tak čo do výroku o vine a treste, aby odvolací súd v rámci výroku o treste upustil v celom rozsahu od potrestania obžalovaného, ergo aby odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa čo do výroku o treste tak, že by obžalovanému neuložil žiaden trest a aby u obžalovaného upustil od potrestania.
Na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby Krajský súd v Prešove v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ a písm. d/ Trestného poriadku v spojení s § 321 ods. 2 Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí, lebo nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Eventuálne, aby rozhodol tak, že ho podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, lebo skutok nie je trestným činom, eventuálne, aby odvolací v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti Okresnému súdu Stará Ľubovňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Proti výroku o náhrade škody podala včas a riadne odvolanie poškodená strana Ministerstvo Slovenskej republika (ďalej len MV SR) v zastúpení Okresný úrad Stará Ľubovňa, v ktorom poukázala na skutočnosť, že Okresný úrad Stará Ľubovňa vykonal dňa 29.09.2016 na základe požiadavky obce Kolačkov v súlade so zákonom č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov a v spojení s vyhláškou MV SR č. 599/2006 Z. z. a v súlade s Pokynom generálnej riaditeľky sekcie integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany MV SR o uplatňovaní náhrady skutočných výdavkov na civilnú ochranu obyvateľstva z prostriedkov štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtovej kapitoly MV SR zo dňa 17.12.2012, overovanie výdavkov na záchranné práce v období mimoriadnej situácie v mesiacoch august až september 2016 v obci Kolačkov. Opodstatnenosť predložených požiadaviek bola preverená MV SR a následne bol návrh výdavkov súvisiacich so záchrannými prácami počas mimoriadnej situácie predložený dňa 26.04.2017 na rokovanie vlády SR, ktorá tento návrh schválila uznesením č. 196 zo dňa 26.04.2017. Poškodenú stranu zastupoval na základe splnomocnenia MV SR JUDr. František Paralič, z výsluchu ktorého zo dňa 10.03.2021 vyplýva, že sa pripojil k trestnému konaniu o náhrade škody a žiadal, aby celá škoda v sume 6.053,57 eur bola páchateľom uhradená. Poškodený má za to, že nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený a výška spôsobnej škody bola riadne preukázaná. Zároveň má za to, že škoda bola v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovaného. Poškodený je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku v časti výroku, ktorým bol poškodený odkázaný s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Z odôvodnenia nie je dostatočne zrejmé, aké ďalšie dôkazy na preukázanie škody mal poškodený navrhnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené poškodený navrhol, aby krajský súd zmenil rozsudok v časti výroku, ktorým ho odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces tak, že uloží obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej strane Slovenská republika škodu vo výške 6.053,57 eur. Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný a poškodený podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, zistil nasledovné.
V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred okresným súdom vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného dokazovania vychádzal.
K odvolacej námietke obžalovaného, že napadnutý rozsudok okresného súdu považuje vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie námietky za arbitrárny a nezákonný, krajský súd uvádza nasledovné.
Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)
Pokiaľ ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, tento nie je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného oprávnenia a povinnosti uvedeného v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku, nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005). Aj z judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania.
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Vzhľadom na vyššie uvedené je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, okresný súd v odôvodnení logicky a precízne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si navzájom odporovali. Neopomenul podať aj právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva teda aj to, ktoré skutočnosti vzal okresný súd do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje. Len vzhľadom na odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť.
Obžalovaný počas celého trestného konania popieral spáchanie skutku, brániac sa tým, že požiadal buldozeristu, ktorý bol na vedľajšej parcele, aby mu urobil prístupovú cestu k pozemku, kde je les a kde bola kalamita. Keď buldozér prišiel na miesto, dal mu príkaz, aby ryl svažnicu v mieste, kde kedysi bola stará cesta. Bolo tam mokro a vzhľadom na to, že buldozér mal asi 25 - 26 ton, tak zapadol a došlo k rozmliaždeniu rúry. Obžalovaný nepoprel, že mal vedomosť, že niekde tam ide vodovod, ale nevedel presne, kadiaľ vedie. Ešte v roku 2010 - 2011 žiadal bývalého starostu, aby mu vytýčil, kde ide vodovod, no ani on presne nevedel, len sa domnieval, že ide okolo panelov. Preto mal za to, že tam, kde pustil buldozér, nemôže ísť vodovod. Je mu ľúto, že neohlásil vopred na obecnom úrade, že ide robiť prístupovú cestu. S obcou sa ohľadne škody doposiaľ nevysporiadal, pretože v tom čase mal stavebnú firmu a navrhol, aby zemné práce vykonal on sám. Doposiaľ mu nikto neukázal, kadiaľ presne ide vodovod, aj keď o to žiadal aj bývalého, aj súčasného starostu.
Odvolací súd dospel k záveru, že výsledkom vykonaného dokazovania bolo, že obhajoba obžalovaného bola nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť vyvrátená súborom usvedčujúcich dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a na ktoré poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný spáchal žalovaný skutok, v ktorom bolo ale namieste upraviť výšku vyčíslenej preukázanej škody odlišne od záveru súdu prvého stupňa. Jeho zavinené, nedbanlivostné konanie bolo v priamej príčinnej súvislosti so spôsobeným následkom.
Aj podľa názoru krajského súdu, vina obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku totiž takto vyplýva z výpovede svedkov F. B., H. I., H. J. K., L. A. K., H. M., N. M., H. F., N. B., z listinných dôkazov na hlavnom pojednávaní prečítaných.
Svedok F. B. potvrdil, že ho oslovil obžalovaný s tým, že mu treba robiť nejakú cestu. Ešte predtým bol o tom upovedomený jeho vedúcim. Priamo usvedčuje obžalovaného, že keď prišli na tvár miesta,
videl tam vodojem, preto sa pýtal, či tam nie sú žiadne inžinierske siete v mieste, kadiaľ má viesť cesta, pričom bol oboznámený obžalovaným, že nič sa tam nenachádza, že je to pozemok obžalovaného a že všetky siete sú vedené pod panelovou cestou, ktorá tam bola. Asi dvakrát sa pritom obžalovaného pýtal na inžinierske siete, či tam nejde potrubie na vodu alebo kábel na elektrinu. Videl, že to miesto je mokré a že by mohol zapadnúť s buldozérom, ale obžalovaný mu povedal, že môže tam ísť, tak išiel. Na inžinierske siete sa pýtal preto, lebo je strojník a ak by sa neopýtal, tak je zodpovedný on. Na mieste, kde mal robiť cestu, resp. svažnicu, neboli žiadne tabule alebo označenia, že tam vedie vodovod, akurát tam bol označený vodný zdroj. Vošiel na pozemok, asi dvakrát prešiel hore-dole buldozérom, ktorý má 25 ton. Následne sa otočil a videl, že začala vyvierať voda. Zistili, že je poškodené potrubie, a preto s prácami skončil.
Odvolací súd považuje za evidentné, že tento svedok vstúpil na pozemok obžalovaného výlučne s jeho súhlasom a na jeho požiadanie o vykonanie predmetných prác. To vlastne potvrdil aj samotný obžalovaný. Bolo zrejmé aj to, že akékoľvek práce a pohyb s bagrom tak vykonával svedok výlučne na základe súhlasu obžalovaného. Je zrejmé, že tento si svedka dohodol pre dané práce, lebo videl, že ide o obsluhu bagra, u ktorého mu muselo byť nepochybné, že tento, ako vodič stavebného stroja, tento obsluhuje ako školená osoba. Obžalovaný potvrdil, že nevedel, kadiaľ vedie na jeho pozemku vodovod, čo vlastne zodpovedá výpovedi svedka, že sa márne pýtal na to, či a kade vedie vodovod ako jedna z inžinierskych sietí. Obžalovaný pritom priznal, že vodovod na jeho pozemku sa nachádza, čo ale zjavne zatajil svedkovi. Odvolací súd ani v tomto nemá, s ohľadom na uvedené, dôvod neveriť svedkovi na rozdiel od obžalovaného odvolateľa, ktorý tak zjavne účelovo sa svojou obhajobou snažil preniesť zodpovednosť za predmetný prečin na svedka ako bagristu. Účelovosť je nepochybná, pretože takým zatajením informácie o prítomnosti vedenia vodovodu zo strany obžalovaného, ako objednávateľa prác na jemu patriacom pozemku, potom bagrista nemal dôvod prestať plniť pokyny obžalovaného.
Poznanie svojho pochybenia a zodpovednosti spočívajúcej v nedbanlivosti obžalovaného, ako majiteľa predmetného pozemku, potom zodpovedá aj konanie obžalovaného po skutku.
O pretrhnutí vodovodu sa priamo od obžalovaného dozvedel starosta obce Kolačkov, svedok poškodený K. M., ktorý uviedol, že sa následne s pánom I., ktorý je pracovníkom obecného úradu a má na starosti vodovod, dohodli, že pôjdu pozrieť na tvár miesta, kde zistili, že je pretrhnutý vodovod. Po kontrole vodojemu museli vodovod uzavrieť. Na ďalší deň ráno zvolali krízový štáb obce, kde boli prizvaní aj pracovníci okresného úradu a polícia a boli prijaté opatrenia, ako sa bude realizovať oprava poškodenej časti vodovodu, prepláchnutie vodovodu a vyčistenie vodojemu. Potom oslovili firmu Podtatranská vodárenská spoločnosť, aby vodovod spojazdnila a táto firma zabezpečovala aj pitnú vodu do doby, kým bol vodovod znova spustený. K pretrhnutiu vodovodu došlo medzi vodojemom a zdrojom vody, kadiaľ vedie prístupová cesta ku zdroju vyložená panelmi. Všetko je tam vyznačené tabuľami, že je tam ochranné pásmo zdroja pitnej vody a vodojem aj vodný zdroj sú oplotené. Celá oprava trvala asi 2 až 3 týždne, keďže sa musel opraviť vodovod, čo trvalo cca 4 - 5 dní, následne vyčistiť aj celé vodovodné potrubie v dedine, vodojem napustiť a vychlórovať ho, čo tiež trvalo cca 4 - 5 dní a potom zobrať z neho vzorky, ktoré išli na rozbor, čo tiež určitý čas trvalo. Až potom, ako boli vzorky nezávadné, mohol byť vodovod znova spustený. Po ukončení záchranných prác požiadali o preplatenie záchranných prác okresný úrad, ktorý obci vzniknutú škodu v plnej výške zaplatil. V lete v roku 2022, keď sa obžalovaný chcel dostať ku svojmu drevu, tak mu bolo pracovníkom obce ukázané, kde presne je vodovod a kadiaľ má prechádzať a nebol žiaden problém. Na obci je projektová dokumentácia, podľa ktorej sa stavba realizovala, čiže, ak niekto požiada, tak je možné mu vyznačiť trasu vodovodu.
Svedok H. I. na hlavnom pojednávaní uviedol, že starosta mu zavolal čo sa stalo. Zistili, že je roztrhnuté potrubie, preto šiel do vodojemu a zastavil prívod z prameňa, aby to nešlo do vodojemu a na druhý deň sa všetko riešilo. Kalnú vodu, ktorá bola vo vodojeme, musel vypustiť. K poškodeniu došlo na pozemku obžalovaného. Vzhľadom na to, že obsluhuje vodojem a celý vodovod v obci Kolačkov od r. 2000, tak vie, že je tam vedené vodovodné potrubie, aj keď nevie, kde presne, vie to len približne, keďže presne to nevie asi nikto. Obžalovanému nikdy neukazoval presnú trasu vodovodu, pretože sa ho to ani nikdy nepýtal.
Z výpovede svedka JUDr. Františka Paraliča vyplýva, že dňa 30.08.2016 v obci Kolačkov došlo k poškodeniu verejného vodovodu. Na ďalší deň sa uskutočnilo zasadnutie krízového štábu obce s obhliadkou terénu, kde aj v teréne bolo zistené, že došlo k neúmyselnému porušeniu vodovodného
potrubia na súkromných pozemkoch. Taký je postup na základe zákona, že starosta obce musí vyhlásiť mimoriadnu situáciu, aby sa mohli robiť záchranné práce, keďže došlo k ohrozeniu zdravia cca 800 osôb. Na základe vyhlásenej mimoriadnej situácie, ktorú vyhlásil starosta, starosta môže dávať príkazy na vykonanie záchranných prác firmám. Tam boli vydané príkazy Podtatranskej vodárenskej spoločnosti a firme Proseko alebo tak podobne nazvanej. Tieto firmy vykonávali záchranné práce a po ich vykonaní a po vykonaní laboratórnych skúšok bolo stanovené, že voda je pitná, bola odvolaná mimoriadna situácia a bol spustený vodovod a obnovené zásobovanie pitnou vodou obyvateľstva. Na základe zákona o civilnej ochrane, obec požiadala okresný úrad o úhradu výdavkov na záchranné práce. Bolo to okolo 6.000,- eur. Na základe zákona okresný úrad vykonával verifikáciu týchto výdavkov, ktoré schválil, postúpil túto žiadosť na Ministerstvo vnútra SR. Proces je taký, že Ministerstvo vnútra SR predkladá na zasadnutie vlády náklady na záchranné práce pri mimoriadnych situáciách za celé Slovensko. Pokiaľ ich schváli vláda, sú uvoľnené z rezervy štátneho rozpočtu, z kapitoly Všeobecná pokladničná správa. Tieto prostriedky následne boli schválené vládou, boli postúpené cestou okresného úradu obci a obec ich uhradila týmto subjektom, ktoré vykonávali tieto záchranné práce. Týmto bol tento proces zo strany krízového riadenia ukončený.
Svedok H. M. na hlavnom pojednávaní uviedol, že vie, že došlo k pretrhnutiu potrubia medzi záchytným prameňom a vodojemom, ale on tam nebol, ani to nevidel. Bol starostom v obci Kolačkov po revolúcii prvé volebné obdobie. Keď nastúpil do funkcie, tak začal prípravu na stavbu vodovodu. Pokyn na zápis trasy vodovodu do katastra nehnuteľností nedával, pretože on nebol pri dokončení vodovodu. Vodovod sa robil podľa projektovej dokumentácie. Pokyn na zaznačenie vedenia vodovodu v teréne nedával, zameriavali to geodeti, teda oni vytyčovali trasu vodovodu.
Svedkyňa N. M. na hlavnom pojednávaní uviedla, že po tom, ako došlo k poškodeniu prívodu pitnej vody do vodojemu, bol zvolaný krízový štáb, kde sa celá situácia začala riešiť. Nevie o tom, že by počas toho, ako pracuje v obci Kolačkov, žiadal pán B. o vytýčenie trasy vodovodu v teréne alebo o jeho zapísanie do katastra nehnuteľností. Bola zapisovateľkou krízovej komisie od 30.08.2016 do 12.09.2016.
Svedok H. F. na hlavnom pojednávaní uviedol, že bol členom krízového štábu, aj poslancom obecného zastupiteľstva, takže išli na miesto, kde bol poškodený vodovod. Nevie presnú trasu vodovodu a tú asi nevie nikto, ale ak je tu zdroj vody a vodojem, tak medzitým musí byť vodovod. Nevie o tom, aby počas toho obdobia, odkedy je poslancom obecného zastupiteľstva, obžalovaný žiadal starostu, poslancov alebo niekoho z obce o vyznačenie trasy verejného vodovodu medzi vodojemom a zdrojom vody.
Zo zápisnice o obhliadke miesta činu a fotodokumentácie mal okresný súd preukázané, ako to vyzeralo na mieste poškodenia vodovodu a v jeho okolí. Zo zápisníc z obecných zastupiteľstiev mal súd preukázané, že 27.12.2011 bola na obecnom zastupiteľstve riešená aj faktúra obžalovaného, ktorú zaslal obci za užívanie prístupovej cesty k vodojemu a na zasadnutí obecného zastupiteľstva 19.11.2015 bol prítomný aj obžalovaný so svojím synom, ktorí navrhli alternatívy vysporiadaniu majetku - vodojemu a prístupovej cesty k nemu. Z projektovej dokumentácie k vodovodu a jeho príloh z čl. 304 až 337 vyplýva, že na verejný vodovod v Kolačkove bolo vydané právoplatné stavebné povolenie a tento vodovod bol aj skolaudovaný. Z prečítaných kúpnych zmlúv a LV č. XXXX v k.ú. B., ako aj z listín predložených Okresným úradom Stará Ľubovňa, katastrálnym odborom z čl. 618 až 639 vyplýva, že od roku 2001 je vlastníkom parcely, na ktorej došlo k poškodeniu vodovodu, obžalovaný. Zo spisu Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru v Starej Ľubovni V 390/93 vyplýva, že obec Kolačkov v roku 1993 na základe kúpnej zmluvy uzavretej s urbariátom Nová Ľubovňa, žiadala o zápis vlastníckeho práva k parcelám, na ktorých je vodojem a vodný zdroj, ale k zápisu vlastníckeho práva do katastra nedošlo, keďže neboli odstránené nedostatky vytýkané správnym orgánom. Zo správy Okresného úradu Stará Ľubovňa, odboru krízového riadenia, z návrhu na úhradu výdavkov súvisiacich so záchrannými prácami a z uznesenia vlády SR č. 196 mal súd preukázané, že výdavky súvisiace so záchrannými prácami v súvislosti s poškodením vodovodu v obci Kolačkov dňa 30.08.2016 boli obci nahradené vo výške 6.053,57 eur po preverení nákladov Ministerstvom vnútra SR a po schválení vládou Slovenskej republiky.
Na základe takto vykonaného dokazovania teda dospel aj krajský súd k záveru, že objednávateľom zemných prác bol obžalovaný, ktorý túto skutočnosť ani nepopiera, keď z jeho výpovede vyplýva, že požiadal buldozeristu, aby mu urobil prístupovú cestu k pozemku a dal mu pokyn, aby ryl svažnicu v mieste, kde kedysi bola stará cesta. Obžalovaný nepoprel, že mal vedomosť, že niekde tam ide vodovod, ale nevedel presne, kadiaľ vedie, pričom prejavil ľútosť, že svoj zámer neoznámil obecnému úradu.
Prečinu ohrozenia prevádzky všeobecne prospešného zariadenia z nedbanlivosti podľa § 288 Trestného zákona sa dopustí ten, kto z nedbanlivosti ohrozí prevádzku všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 s výnimkou zvislej dopravnej značky zákazovej alebo príkazovej, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov.
Objektívnou stránkou tohto trestného činu je, že páchateľ svojím konaním ohrozil prevádzku všeobecne prospešných zariadení, ktoré sú predmetom ochrany. Konanie páchateľa smeruje k vzniku nebezpečenstva poruchy prevádzky všeobecne prospešného zariadenia (napr. páchateľ poškodí nejakú súčasť všeobecne prospešného zariadenia, čím ohrozí jeho prevádzku). Ide o ohrozovací trestný čin, pričom takéto nebezpečenstvo musí hroziť bezprostredne.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa u posudzovaného trestného činu vyžaduje nedbanlivosť [§ 16 písm. a/, b/ Trestného zákona]. Vedomá nedbanlivosť v zmysle § 16 písm. a/ Trestného zákona je budovaná na vedomí možnosti vzniku následku, čo je schopnosť páchateľa rozpoznať a zhodnotiť okolnosti, ktoré vytvárajú možné nebezpečenstvo pre záujem chránený Trestným zákonom. Pri vedomej nedbanlivosti páchateľ vie, že môže spôsobiť následok trestného činu, ale bez primeraných dôvodov spolieha, že taký následok nespôsobí. Nechce ho spôsobiť, ani s ním nie je uzrozumený. Spolieha, že ho nespôsobí, pritom ale nejde o spoliehanie sa na náhodu. Pri nevedomej nedbanlivosti podľa § 5 písm. b/ Trestného zákona páchateľ nevie, že svojím konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že čin je nezavinený (R 6/1988). Zavinenie z nedbanlivosti pritom nie je vylúčené spoluzavinením iných osôb, vrátane poškodeného.
V danom prípade teda vykonaným dokazovaním bolo, podľa názoru krajského súdu, bez pochybností preukázané, že na základe ústneho pokynu obžalovaného boli buldozeristom vykonané terénne práce, počas vykonávania ktorých došlo k pretrhnutiu prívodného vodovodného potrubia spájajúceho vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“ slúžiacej na hromadné zásobovanie pitnou vodou obyvateľov obce Kolačkov, v dôsledku čoho došlo k znemožneniu prístupu k tejto pitnej vode asi 800 odberateľom po dobu od dňa 30.08.2016 do 12.09.2016 vrátane. Uvedený nepochybný záver možno vyvodiť najmä zo svedeckej výpovede F. B., svedka poškodeného K. M. - starostu obce Kolačkov, svedka H. I. - pracovníka obce Kolačkov spravujúceho vodojem, zo zápisnice o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou, z odborného vyjadrenia ku škode, zo zápisníc z obecného zastupiteľstva, ako aj z výpovede samotného obžalovaného.
K námietke obžalovaného, že bez konania svedka F. B. by k porušeniu vodovodu nikdy nedošlo, a teda, že k následku v podobe porušeniu vodovodu došlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym rozhodnutím tohto svedka, ako osoby odborne spôsobilej na obsluhu dozéru a nie v príčinnej súvislosti s jeho úmyslom upraviť cestu, pričom, podľa názoru obžalovaného, prepadnutie dozéru v dôsledku mokrého terénu bolo vo vzťahu ku konaniu a zavineniu neočakávanou a nepredpokladanou skutočnosťou, ktorú nemohol predpokladať a predvídať, pretože k obsluhe dozéru nemá oprávnenie a potrebné vedomosti, krajský súd dodáva nasledovné.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výkopové zemné práce, spočívajúce vo vytvorení prístupovej cesty, boli v kritickom čase vykonávané na pozemku obžalovaného a na jeho pokyn. Za účelom uskutočnenia výkopu obžalovaný zabezpečil stavebný stroj spolu s osobou tento stroj obsluhujúcou. Obžalovaný jednoznačne pochybil, keď aj napriek vedomosti, že niekde na tom mieste by sa mal nachádzať vodovod, dal pokyn na vykonanie terénnych úprav, pričom bagristu, ktorý mu zabezpečoval výkopové práce ubezpečil, že sa na danom mieste inžinierske siete nenachádzajú, hoci túto okolnosť žiadnym spôsobom nepreveril a umožnil začať výkopové práce, pri ktorých došlo k poškodeniu tohto vodovodného potrubia. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu, obžalovaný sa nemôže zbaviť viny na úkor bagristu tvrdením, že k porušeniu vodovodu došlo zapadnutím dozéru v dôsledku neodbornosti svedka F. B..
V zmysle vyhlášky č.147/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich, sa v bode 2 Vyznačenie
inžinierskych sietí uvádza: V projektovej dokumentácii musia byť vyznačené inžinierske siete a iné prekážky pod zemou, na povrchu a nad zemou z hľadiska ich smerového, hĺbkového a výškového uloženia potvrdené ich prevádzkovateľom. Ak sa nezistia žiadne inžinierske siete alebo iné prekážky, táto skutočnosť sa uvedie v projektovej dokumentácií. Pred začatím zemných prác zodpovedná osoba zabezpečuje vyznačenie trasy podzemných vedení inžinierskych sietí a iných prekážok v teréne. Osoby, ktoré vykonávajú zemné práce, musia byť oboznámené s druhom inžinierskych sietí, ich trasami, hĺbkou uloženia a ich ochrannými pásmami a s trasami inžinierskych sietí v okolí staveniska, ktoré by mohli byť stavebnými prácami dotknuté. Tiež z vyjadrenia vyplýva, že obsluha stavebného stroja musí byť oboznámená zodpovednou osobou o inžinierskych sieťach v mieste výkonu stavebných prác. Legislatíva presne neuvádza, ako majú byť osoby oboznámené.
S poukazom na platné znenie už citovanej vyhlášky č.147/2013 Z. z., krajský súd konštatuje, že svedok F. B., ako osoba obsluhujúca stavebný stroj – buldozér, vyhlášku neporušil, pretože legislatíva neukladá, akým spôsobom ho mal zadávateľ informovať, a teda postačuje aj ústna informácia.
Svedok F. B. vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie a riadil sa pokynmi stavebníka, ktorý ho pred začatím prác oboznámil, že v mieste plánovaného výkopu sa žiadne potrubia ani informačné siete nenachádzajú.
Z uvedeného vyplýva, že svedok F. B., ako vykonávateľ prác zadaných obžalovaným, nemal povinnosť zabezpečovať podklady, za to všetko bol zodpovedný zadávateľ prác, v tomto prípade obžalovaný.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že obžalovaný síce nevedel, že svojím konaním môže ohroziť prevádzku verejnoprospešného zariadenia, ale vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol. Obžalovaný nielen mohol, ale aj bol povinný zistiť trasovanie vodovodu pred začatím výkopových prác, v tomto mu žiadne okolnosti nebránili, pričom sám vo svojej výpovedi vyjadril ľútosť nad tým, že vopred neohlásil na obecnom úrade svoj zámer urobiť prístupovú cestu.
Správne teda konštatoval okresný súd, že obžalovaný konal zavinene, a to vo forme nevedomej nedbanlivosti (§ 16 písm. b/ Tr. zákona).
Pokiaľ ide o námietky odvolateľa spočívajúce v údajnom pochybení súdu prvého stupňa v znení skutkovej vety, nemožno im prisvedčiť.
Okresný súd úpravu skutkovej vety spočívajúcej vo vypustení časti vety týkajúcej sa nezabezpečenia povolenia zo strany obžalovaného v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ zákona č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) odôvodnil tým, že k okolnosti, či si obžalovaný mal zabezpečiť takéto povolenie, neboli v rámci prípravného konania produkované takmer žiadne dôkazy a ani v priebehu súdneho konania neboli zo strany prokuratúry takéto dôkazy predložené alebo navrhnuté. Orgány činné v trestnom konaní zabezpečili k tejto otázke iba vyjadrenie Okresného úradu Prešov č. OU-PO-OVBP2-2018/25895/55226 zo dňa 31.05.2018, v ktorom menovaný úrad citoval § 39b ods. 1, ods. 3 písm. a/ a ods. 4 a § 71 ods. 1 písm. a/ stavebného zákona s tým, že z týchto vyplýva, že na uskutočnenie stavebných úprav, ktorými sa podstatne mení vzhľad prostredia alebo odtokové pomery, sa za predpokladu, že tieto neboli predmetom územného rozhodnutia, vyžaduje povolenie stavebného úradu. Z takto všeobecne koncipovaného stanoviska, podľa názoru okresného súdu, nebolo možné zistiť, či terénne úpravy vykonávaného na pokyn obžalovaného napĺňali takú zmenu prostredia, pri ktorej je potrebné žiadať povolenie v zmysle uvedených ustanovení stavebného zákona, príp. či bolo vydané nejaké územné rozhodnutie týkajúce sa parcely, kde došlo k pretrhnutiu vodovodu a či v nich bolo rozhodnuté aj o upustení od vydávania povolení na činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ stavebného zákona.
Objektívnou stránkou žalovaného prečinu je, že páchateľ svojím konaním ohrozil prevádzku všeobecne prospešných zariadení, ktoré je predmetom ochrany. Konanie páchateľa smeruje k vzniku nebezpečenstva poruchy prevádzky všeobecne prospešného zariadenia. Ide o ohrozovací trestný čin, pričom takéto nebezpečenstvo musí hroziť bezprostredne.
Z vyššie uvedeného, teda aj podľa názoru krajského súdu, vyplýva, ako to správne konštatoval aj okresný súd, že ustanovenie § 288 Trestného zákona neupravuje žiadne ďalšie podmienky takéhoto
konania, teda nemusí ísť o konanie, ktoré je porušením ešte aj ďalších, pomenovaných predpisov (ako napr. v tomto prípade stavebného zákona), stačí, že k ohrozeniu alebo poškodeniu reálne došlo. Aj bez preukázania toho, či obžalovaný bol alebo nebol povinný si nejaké povolenie zabezpečiť, je nepochybné, že došlo k poškodeniu vodovodu na základe pokynu obžalovaného. Inak povedané, pomenovanie porušených mimotrestných predpisov nie je podmienkou trestnej zodpovednosti páchateľa za daný trestný čin.
Skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, musí byť presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začatia trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa skutkový dej musí úplne rovnako popisovať, lebo vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní a súdu, získané poznatky o skutočnosti sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia alebo v obžalobe môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť. Skutok, ktorý je predmetom trestného konania, prejednáva súd v celej šírke. Môže preto prihliadať aj na zmeny skutkového stavu, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci pred súdom, a to bez ohľadu na to, či postavenie obvineného zlepšujú alebo zhoršujú.
V danom prípade, za tohto stavu aj pri vypustení tejto časti skutkovej vety, bola zachovaná zásada totožnosť skutku, pričom tento dostatočne nezameniteľne vystihuje naplnenie požiadavky zachovania totožnosti konania, následku i príčinnej súvislosti trestného činu kladeného obžalovanému za vinu. Preto nebolo možné ani v tomto odvolateľovi vyhovieť.
Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného, ako osobou zadávajúcou pokyn na vykonanie terénnych úprav a vzniknutým následkom v podobe ohrozenia prevádzky verejnoprospešného zariadenia, okresný súd sa ňou zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku, čo je správne, lebo otázka príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) je jednou z najdôležitejších otázok z hľadiska posúdenia viny, pretože je jedným zo základných predpokladov trestnej zodpovednosti. Príčinný vzťah, ktorý spája konanie s následkom, je obligatórnym znakom objektívnej stránky trestného činu, a preto je príčinná súvislosť objektívnou kategóriou. Samotná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním páchateľa a spôsobeným trestnoprávne relevantným následkom k jeho trestnej zodpovednosti nestačí, pretože vývoj príčinnej súvislosti musí byť zahrnutý zavinením aspoň v hrubých rysoch (R 20/1981 a R 21/1981). Požiadavka príčinného vzťahu znamená, že určitá osoba môže byť trestná len vtedy, ak svojím konaním následok skutočne spôsobila.
Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo (R 37/1975). Príčinou je totiž každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. nenastal spôsobom, akým nastal. Každé konanie, bez ktorého by následok nebol nastal, však nie je rovnako dôležitou príčinou následku (tzv. zásada gradácie príčinnej súvislosti). Dôležité tiež je, aby konanie páchateľa bolo z hľadiska spôsobenia následku príčinou dostatočne významnou. Rozlišovanie medzi následkami nevyhnutnými a náhodnými však nie je rozhodujúce pre stanovenie trestnej zodpovednosti. Konanie, ako príčina následku nie je vždy rovnaké, ale naopak, môže vyjadrovať rozdielne stupne spôsobenia následku. Stupeň spôsobenia následku je potom aj jednou z okolností, ktoré spoluurčujú stupeň závažnosti konkrétneho posudzovaného trestného činu.
Nie je tiež rozhodujúce, či k následku došlo pôsobením viacerých okolností, teda nielen konaním páchateľa. Určité konanie alebo okolnosť má povahu príčiny aj vtedy, keď okrem nej k následku viedli ďalšie konania, okolnosti a podobne. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, keď vedľa príčiny, ktorá bezprostredne spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia príčina, pričom je nerozhodné, či každá z týchto príčin bola inak spôsobilá privodiť následok sama osebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou (R 47/1970-II).
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom je daná vtedy, pokiaľ by bez zavineného konania páchateľa škodlivý následok nenastal. Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristupuje ďalšia
skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva skutočnosťou, bez ktorej by ku vzniku následku nebolo došlo. K prerušeniu príčinnej súvislosti by došlo jedine vtedy, pokiaľ by nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá by spôsobila následok bez ohľadu na konanie páchateľa. Pokiaľ teda pri vzniku následku uvedeného v § 288 Trestného zákona spolupôsobilo viacero príčin, je potrebné hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku zvlášť a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania obžalovaného nastal. Zavinenie musí zahŕňať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu (R 21/1981).
V predmetnej veci okresný súd zistil, že primárnou príčinou vzniku následku, teda pretrhnutiu prívodného vodovodného potrubia spájajúceho vodojem s pramennou nádržou, bolo konanie obžalovaného spočívajúce v jeho ústnom pokyne bagristovi na vykonanie výkopových prác. Preto nie je možné súhlasiť s námietkou obžalovaného, že príčinou narušenia vodovodu bolo zapadnutie buldozéru vzhľadom na mokrosť terénu s odôvodnením, že pri uvedenom konaní je vodič buldozéru tým, kto je oprávnený a spôsobilý posúdiť vedenie buldozéru a prácu s ním s ohľadom na terén a podmienky a že práve on bol povinný sa sám s ohľadom na svoje odborné znalosti a skúsenosti rozhodnúť, že po takom teréne dozérom neprejde a dodržať tak všetky zásady bezpečnosti, čo však neurobil a zapadol a tým porušil vodovod, skutočnosť, ktorú nie je možné pričítať jeho zavineniu.
Podľa názoru krajského súdu ani vyššie uvedená skutočnosť, nemohla byť dôvodom, aby obžalovanému nebola pričítaná trestná zodpovednosť za spôsobenie následku. Okresný súd tak správne uzavrel, že príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom nebola prerušená, hoci k jeho konaniu pristúpila ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobila pri vzniku následku (vykonávanie práce svedkom B. v mokrom teréne). Aj za tejto situácie konanie obžalovaného zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo.
Krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa stotožnil, kde okresný súd správne uzavrel, že obžalovaný tak po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu podľa § 288 Trestného zákona, pretože z nedbanlivosti ohrozil prevádzku všeobecne prospešného zariadenia - verejného vodovodu podľa § 286 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Obžalovaný pritom konal, ako už bolo vyššie uvedené, vo forme nevedomej nedbanlivosti.
V tejto súvislosti možno dodať, že ako krajský súd uviedol, obvinený konal vo forme nevedomej nedbanlivosti [§ 16 písm. b) Trestného zákona], ktorá je vybudovaná na povinnosti a súčasne i možnosti predvídať, že spôsobenie poruchy alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom môže nastať. O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti ide podľa judikatúry len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Avšak je potrebné uviesť, že nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že čin je nezavinený (R 6/1988).
Z príslušných ustanovení Trestného zákona vyplýva, že nedbanlivosť je druhou, ľahšou formou zavinenia, než úmysel. Môže mať podobu vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti. Pre obidve formy nedbanlivosti je spoločné, že chýba zložka vôle, t. j. že páchateľ nechce spôsobiť následok a nie je uzrozumený s tým, že ho spôsobí. Uplatňuje sa len zložka vedomostná. Vedomá nedbanlivosť je vybudovaná na vedomí možnosti vzniku následku pri spoliehaní sa bez primeraných dôvodov, že k následku nedôjde. To znamená, že páchateľ vie o možnosti vzniku následku, avšak bez primeraných dôvodov vylučuje možnosť porušenia alebo ohrozenia chráneného záujmu. Nevedomá nedbanlivosť je vybudovaná na povinnosti a súčasnej možnosti predvídať, že spôsobenie poruchy alebo ohrozenie chráneného záujmu môže nastať. Vedomostná zložka je tu vyjadrená len ako povinnosť a možnosť vedieť, nie ako skutočná vedomosť rozhodujúcich skutočností. Krajský súd uvádza, že zanedbanie potrebnej miery opatrnosti, ako predpoklad nedbanlivého zavinenia, je potrebné vyvodzovať z konkrétnych skutkových zistení a riadne zistených a vykonaných dôkazov pred súdom. Súčasťou rozhodnutia musí byť starostlivé zhodnotenie všetkých okolností, ktoré viedli súd k názoru, že táto osoba náležitú opatrnosť nezachovala a konala teda zavinene. Rovnako je potrebné skúmať ako objektívne, tak aj subjektívne hľadisko potrebnej miery opatrnosti, teda povinnosť aj možnosť obvineného predvídať vznik trestnoprávne relevantného následku (primerane pozri nález Ústavného súdu Českej republiky z 31. mája 2016, III. ÚS 2065/15-2).
Pokiaľ obžalovaný namietal, že nevedel, kadiaľ ide vodovod, a teda že nemôže byť splnená podmienka objektívneho hľadiska nevedomej nedbanlivosti na jeho strane, pretože nemožno od neho očakávať znalosť presnej trasy vodovodu, keďže túto trasu nepozná nikto, krajský súd poukazuje na správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde už okresný súd túto námietku obžalovaného nepovažoval za dôvodnú s poukazom jednak na skutočnosť, že v danom prípade sa nerieši konanie bývalého či súčasného starostu (ktorí nemali vedomosť o trase vodovodu) a jednak, že na určenie presnej trasy vodovodu slúži predovšetkým príslušná dokumentácia, na čo poukázal vo svojej výpovedi svedok K. M.. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať aj o správnosti záveru súdu prvého stupňa, že obžalovaný porušil objektívnu aj subjektívnu mieru opatrnosti, ktorú bol schopný a aj povinný dodržať, keď napriek vedomosti o vodovode niekde v okolí miesta jeho porušenia (aj keď ide o rozpätia pár metrov), spoliehajúc sa len na svoje presvedčenie, ktoré si neoveril úradnou žiadosťou na obec, dal pokyn na terénne úpravy, v dôsledku ktorých došlo reálne k poškodeniu verejného vodovodu. Navyše skutočnosť, že o vyznačenie trasy obžalovaný nepožiadal obecný úrad, vyplýva z výpovede svedka K. M..
Ako neopodstatnenú vyhodnotil krajský súd aj ďalšiu námietku obžalovaného, že sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s otázkou materiálneho korektívu. Aj tejto otázke sa okresný súd dostatočne venoval a v súvislosti s tým poukázal na skutočnosť, že došlo k poškodeniu vodovodu, ktorým je pitnou vodou zásobovaná takmer celá obec, vrátane rôznych inštitúcií v obci, a to počas vyššie uvedeného obdobia. Okresný súd poukázal tiež na potrebu obce vykonať opatrenia na opravu vodovodu, ako aj zabezpečovať pitnú vodu z iných zdrojov. Samotná oprava vodovodu sa vykonala pomerne rýchlo, avšak bolo potrebné jednak vyčistiť celé potrubie od nánosov blata, ale zároveň následne vykonať laboratórne skúšky, aby dodávaná voda bola skutočne pitná a zdraviu nezávadná, pričom dĺžka týchto testov nebola závislá od obce Kolačkov. K spôsobu spáchania skutku a jeho okolnostiam okresný súd uviedol, že obžalovaný pritom dal pokyn buldozeristovi na terénne úpravy s bagrom o hmotnosti cca 25 ton do sčasti rozmočeného terénu bez toho, aby si overil reálnu trasu vodovodu, aj keď vedel, že niekde medzi prameňom a vodojemom ide vodovod. Pohnútka obžalovaného, ktorou podľa jeho vyjadrení malo byť spracovanie dreva na jeho pozemku, v spojení so spôsobeným následkom, spôsobom vykonania skutku a vyššie uvedenými okolnosťami, podľa názoru okresného súdu, nespôsobili, že by išlo o nepatrnú závažnosť činu.
V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej stránky), sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom.
V danom prípade u obžalovaného, hodnotiac všetky kritériá závažnosti podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona vo svojom súhrne, krajský súd uzatvára, že nemožno dospieť k záveru, ktorý by potvrdzoval nepatrnú závažnosť jeho konania. Bol to práve obžalovaný, ktorý svojím nedbanlivostným konaním tým, že dal pokyn na terénnu úpravu poškodil a ohrozil prevádzku všeobecne prospešného zariadenia, v dôsledku čoho došlo pretrhnutiu prívodného vodovodného potrubia spájajúceho vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“ slúžiacej na hromadné zásobovanie pitnou vodou obyvateľov obce Kolačkov, v dôsledku čoho znemožnil prístup k tejto pitnej vode jej asi 800 odberateľom po dobu od dňa 30.08.2016 do 12.09.2016 vrátane. Obžalovaný vedomý si toho, že niekde tade vedie vodovod, sa svojvoľne rozhodol začať výkopové práce bez akejkoľvek snahy zistiť jeho trasovanie.
Vo vzťahu k namietanému neuplatneniu princípu ultima ratio krajský súd opätovne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o súkromnoprávny spor, ktorý by sa mal riešiť v civilnom konaní, prípadne že ide o konanie, ktoré by malo byť riešené v inom ako trestnom konaní a ktoré orgány činné v trestnom konaní posunuli do trestnoprávnej roviny. Podstatou konania nie je užívanie vodovodu a odplata za toto užívanie, či riešenie úpravy právnych vzťahov medzi obcou a obžalovaným, ale skutočnosť, že došlo k poškodeniu vodovodu ako verejne prospešného zariadenia, ktoré okresný súd mal preukázané, ako aj všetky znaky tohto trestného činu v zmysle vyššie uvedeného.
Ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. /R96/2014/
Závažnosť predmetného skutku je teda vysoká a vylučuje pochybnosti, že by išlo o prípad neprimeraného použitia prostriedkov trestnej prevencie a prípad použitia pravidla „ultima ratio“ a že by išlo o iné protiprávne konanie obžalovaného ako o trestný čin.
Aj podľa názoru krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, sa stal, má znaky trestného činu a spáchal ho práve obžalovaný.
K namietanej dĺžke trestného konania krajský súd poznamenáva, že je nesporné, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru má každý právo, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná a rozhodnutá súdom v primeranej lehote.
Prieťahy v trestnom konaní, ktoré svojím postupom spôsobili alebo spoluzavinili štátne orgány, sú takou skutočnosťou (okolnosťou), ktorá spravidla vyvoláva určité právne následky. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i rozhodovacia činnosť ústavných súdov, vyvodzuje z porušenia pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozhodnutie veci v primeranej lehote) sankcie voči štátu, pričom spravidla býva sťažovateľovi ako forma spravodlivého zadosťučinenia poskytnutá peňažná náhrada za súčasného konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade trestného procesu však u obvineného v dôsledku vzniku neopodstatnených prieťahov zo strany štátu prichádzajú do úvahy jednak peňažné prostriedky nápravy neprimeranej dĺžky trestného konania (priznanie finančného zadosťučinenia), avšak stále aktuálnejšie sú aj prostriedky nepeňažnej nápravy neprimeranej dĺžky konania. Vzniknuté prieťahy v konaní môžu potom značným spôsobom determinovať výrok o treste u páchateľa trestného činu.
Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (primerane pozri R 10/2011); nikdy však nejde o okolnosť, ktorá by zakladala opodstatnenosť postupu zastavenia trestného stíhania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, ktoré skutočnosti a dôkazy vzal okresný súd za východiskové pri svojich úvahách o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že okresný súd prihliadol na dĺžku konania a dospel k záveru, že prípravné konanie trvalo neprimerane dlhú dobu, kedy aj lehota na vyšetrovanie obzvlášť závažných trestných činov (kde je predpoklad potreby vykonania rozsiahlejšieho dokazovania) bola prekročená niekoľkonásobne. V zmysle ustálenej judikatúry, či už Ústavného súdu SR alebo aj ESĽP je pritom vecou štátu zabezpečiť, aby konania mohli prebiehať plynule a aby veci boli rozhodnuté v primeraných lehotách zohľadňujúc právo osôb na prejednanie ich veci v primeranej lehote. Súd vzhľadom na vyššie popísanú povahu uvedeného skutku, okolnosti jeho spáchania, formu zavinenia, osobnosť obžalovaného a jeho trestnoprávnu a priestupkovú minulosť a predovšetkým vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, uložil obžalovanému peňažný trest ako alternatívny trest. V tomto smere súd nedospel k záveru, že v danom prípade je napriek dĺžke konania dôvod na upustenie od potrestania, pretože na to neboli splnené podmienky v zmysle § 40 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, keďže obžalovaný sa ku skutku v priebehu konania nepriznal. Vzhľadom však na to, že v danom prípade ide o nedbanlivostný trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je 6 mesiacov, okresný súd s prihliadnutím najmä na dĺžku konania, ako aj na skutočnosť, že obžalovaný nebol doposiaľ trestne stíhaný, dospel k záveru, že tak na nápravu obžalovaného, ako aj na ochranu spoločnosti, teda tak z hľadiska generálnej, ako aj individuálnej prevencie, je postačujúci peňažný trest, a to aj na úplne spodnej hranici trestnej sadzby. Podľa názoru okresného súdu takýto trest odradí obžalovaného od prípadnej obdobnej protiprávnej nedbanlivostnej činnosti. Zároveň súd obžalovaného uložil náhradný trest odňatia slobody v zmysle § 57 ods. 3 Trestného zákona, pričom pri
určení jeho výmery súd prihliadol predovšetkým na už uvedenú dĺžku konania, doterajší bezúhonný život obžalovaného pred spáchaním skutku a skutočnosť, že išlo o nedbanlivostný trestný čin.
Krajský súd nezistil zásadnejšie pochybenie súdu prvého stupňa pri ukladaní trestu. Okresný súd dôsledne prihliadol pri ukladaní trestu na ustanovenie § 34 Trestného zákona, podľa ktorého, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, keď uložený trest zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom pri ukladaní trestu prihliadol na spôsob spáchania skutku, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Pokiaľ ide o osobné pomery obžalovaného, tento nebol doposiaľ právoplatne odsúdený a nemá žiadny záznam v registri trestov. Z výpisu Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že bol doposiaľ trikrát priestupkovo prejednávaný za priestupky na úseku cestnej premávky. Z miesta trvalého bydliska neevidujú na jeho osobu žiaden priestupok alebo správny delikt, jeho správanie nebolo nikdy prejednávané komisiou verejného poriadku.
Vo výroku o treste sa zároveň, podľa názoru krajského súdu, v prospech obžalovaného odzrkadľuje skutočnosť, že odo dňa spáchania skutku 30.08.2016 do dňa podania obžaloby 14.02.2022 ubehlo cca 5 a pol roka, ku dňu vyhlásenia rozsudku cca 6 rokov a 5 mesiacov a od prvého vznesenia obvinenia po vyhlásenie rozsudku doba cca 6 rokov a 3 mesiace. V posudzovanej trestnej veci nejde o náročnú vec, či už skutkovo alebo právne. Obžalovaný má právo na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote, čo mu garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v ďalšom Dohovor). Účelom práva na konanie bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní je predovšetkým odstránenie stavu neistoty obvineného, či je alebo nie je vinným zo spáchaného skutku, pre ktorý sa voči nemu vedie trestné stíhanie. Doba viac ako 7 rokov, po ktorú sa viedlo trestné stíhanie so zreteľom na vyššie uvedené zistenia, nie je primeranou lehotou, preto podľa názoru krajského súdu obžalovanému prináleží spravodlivé zadosťučinenie v podobe trestu, ktorý krajský súd uložil aj s ohľadom na skutočnosť, že odvolanie, čo do trestu, nebolo v neprospech obžalovaného podané.
Ukladaný trest je v súlade s účelom trestu, ktorého je okrem iného zabezpečiť aj nápravu páchateľa trestného činu a zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné konštatovať, že obžalovaný práve vedením spôsobu svojho života preukázal, že išlo iba o exces v jeho živote. Práve porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zohľadnenie spôsobených následkov, ako aj doterajší život základe ktorého možno dôvodne očakávať, že aj naďalej povedie riadny život, sú skutočnosťami, ktoré vedú krajský súd k záveru, že na dosiahnutie účelu trestu postačí uloženie už alternatívneho druhu trestu, keďže priaznivej možnosti nápravy obžalovaného zodpovedá peňažný trest vo výmere ukladanej okresným súdom na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 165,- eur, ktorý splňuje aj požiadavku vymožiteľnosti. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že po spáchaní predmetnej trestnej činnosti obžalovaný sa už nedopustil žiadneho protiprávneho konania. K tomu potom okresný súd správne uložil zodpovedajúci náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorý má však len podporný význam a nastúpil by až v prípade, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.
Pri napadnutom výroku o náhrade škody okresný súd poukázal na skutočnosť, že podľa obžaloby mal obžalovaný spôsobiť obci Kolačkov škodu vo výške 4.913,35 eur, pričom podľa názoru okresného súdu z vykonaného dokazovania nevyplýva, ako prokurátor k tejto výške škody dospel, pretože predložený cenník materiálov a služieb od Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., neobsahuje žiadne konkrétne vyúčtovanie obdobných výkonov, aké mali byť poskytované obci Kolačkov. Okresný súd dôvodil tiež tým, že v konkrétnej výške bolo zabezpečené iba odborné vyjadrenie od L. F. G. - IVS, ale z ďalších vykonaných dôkazov, ktoré prokurátor navrhol, nevyplýva, prečo bola zisťovaná cena výkonov práve za také časové obdobie, ktorého sa týkalo toto odborné vyjadrenie. Z návrhu na úhradu výdavkov súvisiacich so záchrannými prácami počas mimoriadnej situácie pritom vyplýva, že na refundáciu obci Kolačkov bola vládou SR schválená suma vo výške vo výške 6.053,57 eur, ktorú Okresný úrad Stará Ľubovňa aj reálne vyplatil obci Kolačkov, ako to vyplýva zo záverečnej reči jeho splnomocnenca a v ktorej výške si menovaný okresný úrad škodu aj uplatnil. Ohľadne uplatnenej škody však okresný úrad konajúci v danom prípade za štát, ako aj prokurátor zostali pasívni a nenavrhli v súdnom konaní
vykonať žiadne dôkazy, ktorými by túto škodu preukázali. Obžalovaný aktívne spochybňoval uplatnený nárok poškodeného tvrdiac, že išlo o umelé natiahnutie celej situácie a tiež, že navrhoval vykonať zemné práce sám, keďže v tom čase mal s.r.o., ktorá mala oprávnenie aj v tejto oblasti, teda navrhol pomoc pri odstraňovaní vzniknutej poruchy vodovodu. Okresný súd mal za to, že bolo potrebné odkázať poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilné konanie, lebo dokazovanie presnej škody, podľa jeho názoru, presahuje potreby trestného konania.
So závermi okresného súdu nebolo celkom možné súhlasiť. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obec Kolačkov vyčíslila výšku spôsobenej škody na celkovú sumu 6.053,57 eur, pozostávajúcu z prác vykonávaných spoločnosťou Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s. na núdzové zásobovanie vodou počas MS na sumu 3.044,98 eur, záchranné práce pri odstraňovaní havarijného stavu na sumu 1.438,63 eur, laboratórny rozbor vody na sumu 117,96 eur, spolu teda 4.601,57 eur a záchranné zemné práce pri odstraňovaní havarijného stavu vykonávané spoločnosťou PRESTAKO, s. r. o. na sumu 1.452,- eur. Na záchranné práce bola teda celkovo vynaložená sumu 6.053,57 eur.
V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s argumentáciou poškodenej strany, že náklady vzniknuté obci Kolačkov v súvislosti s poškodením vodovodu boli obci preplatené vo výške 6.053,57 eur, čím došlo k refundácii nákladov vynaložených obcou na opravu vodovodu v plnom rozsahu. Nie je sporná ani skutočnosť, ako to vyplýva z obsahu spisu, že vyššie uvedeným sumám za jednotlivé položky zodpovedajú faktúry spoločnosti Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, a.s. a spoločnosti PRESTAKO, s.r.o..
Na strane druhej je však potrebné poukázať na ustanovenie § 126 Trestného zákona o spôsobe určovania výšky škody.
Podľa § 126 ods. 1 Trestného zákona, pri určení výšky škody sa vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak výšku škody nemožno takto zistiť, vychádza sa z účelne vynaložených nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci, alebo na uvedenie veci do predošlého stavu.
Podľa § 126 ods. 2 Trestného zákona, ak ide o ujmu na životnom prostredí, ujmu spôsobenú na chránených druhoch živočíchov a rastlín, exemplároch alebo drevinách, alebo škodu na pamiatkovo chránených veciach, alebo veciach majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu, pri určení ujmy alebo výšky škody sa vychádza aj z hodnoty veci určenej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na základe zákona.
Podľa § 126 ods. 3 Trestného zákona, ak nemožno určiť výšku škody alebo ujmy ani jedným zo spôsobov podľa odsekov 1 a 2, alebo ak sú vážne pochybnosti o správnosti výšky škody, alebo takto určenej ujmy, určí sa jej výška na podklade odborného vyjadrenia alebo potvrdenia právnickej osoby, ktorej pôsobnosť alebo predmet činnosti poskytuje záruku objektívnosti určenia škody alebo ujmy; inak sa výška škody určí na podklade znaleckého posudku.
Pochybnosti o správnosti výšky škody, resp. ujmy možno mať v zásade vždy, pretože pochybnosti sú pomerne subjektívnou kategóriou a ťažko možno čakať od orgánov činných v trestnom konaní a súdov, že budú mať odborný prehľad o cene čo aj bežných vecí, ak nejde priamo o škodu na majetku v maloobchodnej predajni, kde je suma škody v zásade známa na základe maloobchodných cien. Z tohto dôvodu sú teda odborné vyjadrenia a ešte častejšie znalecké posudky na zistenie výšky škody v praxi často vyžadované aj pri jednoduchších veciach. A ak aj orgány činné v trestnom konaní alebo súdy nemajú pochybnosti o výške škody, môžu mať o nej pochybnosti iné subjekty trestného konania (najmä obvinený a poškodený), ktorí si, samozrejme, tiež môžu zabezpečiť odborné vyjadrenia či znalecké
posudky. Ak však o svojich dôvodných pochybnostiach nepresvedčia orgány činné v trestnom konaní či súd, sú tak nútené urobiť na vlastné náklady.
Okresný súd pri určovaní výšky škody nepostupoval dôsledne, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku len konštatoval, že z dokazovania nevyplýva, na základe akých skutočností dospel prokurátor k výške škody vyčíslenej v obžalobe v sume 4.918,35 eur a poškodenú stranu odkázal s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Na základe prieskumnej právomoci mal krajský súd v súlade s ustanovením § 126 Trestného zákona za dostatočne preukázanú výšku škody v sume 1.452,- eur, teda sumu vynaloženú spoločnosťou PRESTAKO, s.r.o. za záchranné práce, čomu zodpovedá jednak odborné vyjadrenie L., F. G. – IVS Plavnica, aj faktúra č. 201645 vystavená danou spoločnosťou. Zároveň nemal krajský súd pochybnosti ani o výške škody spočívajúcej v nákladoch Podtatranskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a.s. vynaložených na núdzové zásobovanie vodou vo výške 3.044,98 eur a nákladov na laboratórny rozbor vody vo výške 117,96 eur, čomu zodpovedajú v spise obsiahnuté faktúry spoločnosti. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že Podtatranská vodárenská spoločnosť, a.s. zabezpečuje dodávku vody okrem iných okresov aj v okrese Stará Ľubovňa. Pochybnosti o správnosti výšky škody vyvolávajú, podľa názoru krajského súdu, náklady za záchranné práce pri odstraňovaní havarijného stavu vyčíslené Podtatranskou vodárenskou spoločnosťou, a. s. na sumu 1.438,- eur. V danom smere nebolo vykonané dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru o správnosti výšky škody, absentuje v tomto smere minimálne odborné vyjadrenie, či uvedené práce zodpovedajú vyčíslenej sume. Nič nebránilo orgánom činným v trestnom konaní, ani obžalovanému, vyvinúť väčšiu aktivitu na preukázanie výšky škody.
Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj odvolaciu námietku obžalovaného o neexistencii príčinnej súvislosti ako ďalšej zložky nároku na náhradu škody, a to z nasledovných dôvodov.
Aby išlo o škodu spôsobenú trestným činom, a teda škodu podľa Trestného zákona, táto škoda musí vzniknúť v príčinnej súvislosti s trestným činom. Pritom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, vyžaduje sa preukázanie jej existencie (k tomu porovnaj R 21/1992 CV). Teda škoda musí byť priamym dôsledkom trestného činu. Nemožno ju vylučovať len z toho dôvodu, že ide len o jednu z príčin daného trestného činu, ktorá by sama osebe bez iných príčin či podmienok nenastala, alebo nemusela nastať (bagrista zapadol v mokrom terén, v dôsledku, čoho došlo k poškodeniu vodovodného potrubia). Príčinná súvislosť je teda daná aj vtedy, keď škodu spôsobila, okrem konania páchateľa, aj ďalšia príčina, pričom je nerozhodné, či každá z týchto príčin bola inak sama spôsobilá privodiť túto škodu sama osebe, alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou (R 47/1970 (časť, upravené znenie).
Z uvedených dôvodov krajský súd napravil pochybenie okresného súdu ohľadne výroku o náhrade škody tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa o odkázaní poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku a následne vo veci sám rozhodol tak, že podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, škodu vo výške 4.614,94 eur a podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal poškodeného Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na civilný proces.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol krajský súd na podklade odvolania obžalovaného a poškodeného tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.