Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Co/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XXX/XX, E., obaja zast.: JUDr. Zuzana Ondrejovičová, advokátka, Komenského 7, Nové Mesto nad Váhom, a žalovaného: F. G. H., nar. XX.X.XXXX, I. XX/XX, J., zast.: AK Petrovič s. r. o., IČO: 54 980 682, Kollárova 566/32, Trnava, o vypratanie nehnuteľností a o vzájomnej žalobe o určenie podielového spoluvlastníctva a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 06.02.2023, č. k. -278, takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok sa vo výrokoch I a II a v súvisiacich výrokoch o trovách konania V a VI potvrdzuje.

II. Žalobcom sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

– 25 –

Krajský súd -321 v Trnave IČS: 2122201567 ECLI:SK:KSTT:2024:2122201567.1 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto: „I. Žalovaný je povinný vypratať a vydať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor pre k.ú. K. L. H., a to: Parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako: - pozemok s parc.č. 2341/40 - orná pôda o výmere 925 m2, -pozemok s parc.č. 2341/57 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 471 m2, -pozemok s parc.č. 2341/90 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 117 m2, -pozemok s parc.č. 2341/198 - orná pôda o výmere 542 m2, -pozemok s parc.č. 2341/199 - ostatná plocha o výmere 218 m2 Stavby: -rodinný dom so súp.č. XXX ležiaci na pozemku s parc.č. 2341/90, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Vzájomná žaloba žalovaného o určenie podielového spoluvlastníctva a o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, sa zamieta. III. Vzájomná žaloba žalovaného o určenie, že stavebný materiál patrí do BSM, sa vylučuje na samostatné konanie. IV. Návrh žalovaného na prerušenie konania sa zamieta. V. Žalobcovia 1 a 2 majú nárok voči žalovanému na náhradu trov konania o žalobe v plnej výške.“

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:

3. Výpisom z listu vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor ku dňu 7.1.2022 bolo preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území K. L. H., a to:

parciel registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape ako: -pozemok s parc. č. 2341/40 - orná pôda o výmere 925 m2, -pozemok s parc. č. 2341/57 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 471 m2, -pozemok s parc. č. 2341/90 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 117 m2, -pozemok s parc. č. 2341/198 - orná pôda o výmere 542 m2, -pozemok s parc. č. 2341/199 - ostatná plocha o výmere 218 m2, stavby:

- rodinný dom so súp. č. XXX ležiaci na pozemku s parc. č. 2341/90, sú A. B., nar. XX.XX.XXXX v podiele o veľkosti 1 a C. B., nar. XX.XX.XXXX v podiele o veľkosti 1. Titulom nadobudnutia je zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vklad povolený dňa 28.10.2020. Na pozemku s parc. č. 2341/40, 2341/57 a 2341/90 a rodinnom dome viazne ťarcha – záložné právo v prospech záložného veriteľa Československá obchodná banka, a.s. Výpismi z účtu žalobkyne 2 za mesiace 12/2020 a 11/2021 bolo preukázané, že v decembri 2020 platila v prospech ZSE Energia, a.s. sumu 36 € a v prospech Slovenský plynárenský priemysel, a.s. sumu 50 €; v novembri 2021 platila v prospech Trnavská vodárenská sumu 20 €, v prospech ZSE Energia, a.s. sumu 36 eur a v prospech Slovenský plynárenský priemysel, a.s. sumu 60 €. Počas výsluchu žalobkyňa 2 uviedla, že to boli náklady v súvislosti s užívaním sporných nehnuteľností žalovaným, pričom tieto náklady platili žalobcovia do júna 2022 v pravidelných mesačných platbách. Táto skutočnosť bola medzi stranami nesporná. Rovnako nebolo sporné, že nehnuteľnosti užíva žalovaný a že uhrádza náklady s tým spojené odkedy ich neplatia žalobcovia. Zmluvou o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 28.08.2020 s dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 16.10.2020 bolo preukázané, že darkyňa C. H., M. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „dcéra žalobcov“), ako výlučná vlastníčka nehnuteľností v K. L. H. zapísaných na LV č. XXXX ich darovala svojim rodičom ako obdarovaným 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorí ich s vďakou prijali do svojho podielového spoluvlastníctva, každý v podiele 1 vzhľadom k celku. Vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaných do katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy z 28.08.2020 v znení jej dodatku zo 16.10.2020 bol Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom povolený dňa 28.10.2020, čo vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor z 28.10.2020. So zmenou vlastníka založených nehnuteľností (rodinný dom a tri parcely o výmere 925 m2, 471 m2 a 117 m2) zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. K. L. H. vyjadril súhlas záložný veriteľ ČSOB dňa 25.09.2020. Výzvou k vysťahovaniu a vyprataniu zo 16.09.2021 s doručenkou preukazovali žalobcovia, že písomne vyzvali žalovaného k vysťahovaniu a vyprataniu z nehnuteľnosti na LV č. XXXX v K. L. H. N. XXX, ktorú obýva od 28.10.2020 bez relevantného právneho dôvodu a povolenia. Žalovaný si výzvu prevzal osobne na adrese I. XX/XX, J. dňa 20.9.2021. Zo stanoviska žalovaného tejto k výzve z 23.09.2021 súd zistil, že žalovaný cestou právnej zástupkyne spochybnil platnosť prevodu predmetných nehnuteľností na žalobcov ako obdarovaných, lebo tvrdil, že tieto boli nadobudnuté zo spoločných prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) darkyne a žalovaného ako jej bývalého manžela a z výlučných prostriedkov žalovaného, a teda patria do BSM napriek výpisu z listu vlastníctva, kde sa uvádzala darkyňa ako ich výlučná vlastníčka. Zo sobášneho listu vyplýva, že dňa 03.05.2008 žalovaný a dcéra žalobcov uzatvorili v Trnave manželstvo. Manželstvo manželov H. bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 07.09.2020, č. k. -65, právoplatne dňa 16.03.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 23.02.2021, sp. zn. , čo súd zistil z pripojeného rozhodnutia súdu prvej inštancie. V rozhodnutí sa tiež uvádza, že návrh na rozvod podala manželka (dcéra žalobcov), lebo ju manžel kontroluje, manipuluje a obmedzuje, čo on prezentuje ako starostlivosť. Manželka zo svojho príjmu financovala bývanie, splácala úver, všetky náklady spojené s prevádzkou domu; napriek tomu, že ako onkologická pacientka bola plne invalidná a poberala dôchodok, pracovala na polovičný úväzok. Manžel sa snažil izolovať manželku od rodiny, kontrolovať jej majetok i zdravotný stav. Problémy v manželstve spôsobovalo manželove požívanie alkoholu. Manželka opustila spoločnú domácnosť v apríli 2020 z obavy o svoj život potom, čo sa jej manžel vyhrážal. Odkedy od neho odišla, bola spokojnejšia. Zvyšok života chcela prežiť v šťastí a bez manžela. Manžel chcel naopak manželstvo zachovať, obnoviť spolužitie, lebo uzatvorili cirkevný sobáš, manželstvo si plnilo svoje funkcie, manželia chodili na dovolenky, manžel organizoval a riešil všetko, čo bolo potrebné. Manželka pevne trvala na rozvode; v tom čase bola zamestnaná ako administratívna pracovníčka, schopná samostatnej existencie, plne spôsobilá na právne úkony. Výslovne si nepriala, aby sa v prípade nejakého zhoršenia jej zdravotného stavu o ňu staral manžel. Skutočným dôvodom jeho nesúhlasu s rozvodom podľa manželky bola kontrola nad jej majetkom. Manželka od roku 2017 uvažovala o rozvode, chcela mať od manžela pokoj, bála sa ho, cítila k nemu neprekonateľný odpor, lebo ju psychicky aj fyzicky týral, vyhrážal sa jej smrťou, že ju zakope na záhrade, že ju zbaví svojprávnosti, pošle k rodičom s igelitkou. Manžel je podľa vyjadrenia manželky direktívny, zlomyseľný, škodoradostný, posadnutý plánovaním, extrémne pomstychtivý manipulátor. Manžel znova dňa 29.06.2020 počas rozvodu zopakoval, že manželku neskutočne miluje. Obetoval jej zdravie i rodinu. Potvrdil, že z účtu manželky sa platila hypotéka a poplatky za bývanie v dome. Mzdu manžela nepoužívali. Žili z peňazí,

ktoré mu posielal jeho brat a rodina. Nepracoval od prvej manželkinej operácie, lebo sa o ňu staral, vozil ju do práce a z práce. Budil ju dva až trikrát za noc, aby sa presvedčil, či dýcha, mal o ňu strach. Manželka na súdnom pojednávaní dňa 07.09.2020 uviedla, že pracuje na polovičný úväzok, chodí na pravidelné lekárske kontroly, intenzívne na sebe pracuje, bola u psychiatričky na vyšetrení a vystavila jej odborné vyjadrenie o jej dobrom zdravotnom stave, opakovane. Na tomto pojednávaní dňa 07.09.2020 žalovaný uviedol, že začal chodiť k psychologičke, aby nespáchal samovraždu; nikdy neuvažoval nad tým, že by spravil manželku nesvojprávnou. Už v rámci tohto rozvodového konania žiadala právna zástupkyňa manžela doplniť dokazovanie skúmaním zdravotného stavu manželky znalcom z odboru psychológie, resp. psychiatrie, nakoľko mala pochybnosť o jej slobodnom a uvedomelom rozhodovaní, či dokáže posúdiť následky svojho konania, a to vôľu rozviesť sa. Súdy rozhodujúce o rozvode manželov H. ustálili, že navrhovateľka v čase rozvodu netrpela žiadnou duševnou poruchou, diagnózou, ani poruchou, ktorá by ju akokoľvek „zneschopňovala“ na právne úkony; chodila do zamestnania, pracovala zodpovedne a spoľahlivo, bez konfliktov. Nebol dôvod na obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony. Z potvrdenia spoločnosti VUJE, a.s. o pracovnej činnosti dcéry žalobcov a z prehľadu jej príjmov od roku 2010 do XX.XX.XXXX vyplynulo, že do tohto dátumu vykonávala zamestnankyňa v spoločnosti funkciu účtovníčky, pracovala 4 hodiny denne 5 dní v týždni, jej pracovná náplň si vyžadovala vysokú mieru pozornosti, aktívneho prístupu k práci, schopnosti spolupráce a komunikácie; pracovala veľmi zodpovedne a spoľahlivo, úlohy plnila načas, bez nedostatkov s maximálne ústretovým prístupom k ľuďom, empaticky, samostatne a koordinovane. Zamestnávateľ skonštatoval spokojnosť s prístupom k práci a pracovným výkonom zamestnankyne. Výmenný list - poukaz G. O. J. z 23.06.2020 obsahuje potvrdenie pre účely rozvodového konania, že dcéra žalobcov bola vyšetrená v odbornej ambulancii a netrpí žiadnou diagnózou, ani poruchou, ktorá by ju akokoľvek „zneschopňovala“ na právne úkony; nie je daný žiaden dôvod na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Ďalší výmenný list – poukaz G. O. J. z 28.08.2020 potvrdzuje pre právne účely totožný záver ako pri vyšetrení zo dňa 23.06.2020. Zároveň dňa 09.12.2022 psychiatrička G. J. potvrdila, že dňa 28.08.2020 vystavila túto lekársku správu. Z lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu dcéry žalobcov (správa neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava, správy neurologickej kliniky Univerzitnej nemocnice Bratislava, správa z onkologického Ústavu Sv. Alžbety s.r.o.), ktoré súd ako dôkaz napriek námietke žalobcov pripustil, lebo žalovaný ich nadobudol z obdobia spolužitia s darkyňou, súd zistil, že od roku 2008 mala darkyňa epileptické záchvaty, bol jej následne diagnostikovaný nádor na mozgu a absolvovala operáciu. Zo stavebného povolenia č. Výst.168/2004/Zá datovaného 22.11.2004 vyplýva, že bolo vydané obcou K. L. H. stavebníčke C. B., nar. XX.XX.XXXX na stavbu rodinného domu. Z potvrdenia J. B., C., o disponibilnom zostatku na účte darkyne z 22.02.2005 vyplýva, že k tomuto dňu bol vo výške 525 269,93 Sk. Z výpisu z účtu darkyne vedeného v J. B., C., z 29.05.2006 vyplýva, že dňa 01.05.2006 poslala trvalým príkazom Štátnemu fondu rozvoja bývania (ďalej len „ŠFRB“) sumu 3 952 Sk a 16.05.2006 prijala od spol. MARMED SLOVAKIA, s.r.o. sumu 24 192 Sk. Z výpisu z účtu darkyne vedeného v J. B., C., z 28.04.2007 vyplýva, že dňa 30.03.2007 poslala trvalým príkazom ŠFRB sumu 3 952 Sk a 11.04.2007 prijala od spol. MARMED SLOVAKIA, s.r.o. sumu 24 238 Sk. Z poslednej strany zmluvy so ŠFRB z 26.09.2005 vyplýva, že ručiteľom bol P. N., nar. XX.XX.XXXX a F. P. N., nar. XX.XX.XXXX. Zo súkromného znaleckého posudku znalca Viliama Lanáka č. 46/2007 súd zistil, že na jeho základe bola do katastra nehnuteľností podľa výpisu z LV č. XXXX ku dňu 14.11.2007 zapísaná stavba – rozostavaný rodinný dom ležiaci na parcele č. 2341/90 vlastník: dcéra žalobcov, spoluvlastnícky podiel: 1/1; z tohto znaleckého posudku tiež vyplýva, že v deň ohliadky 02.08.2007 bol rodinný dom v štádiu rozostavanosti, pričom z technického popisu nehnuteľnosti je zrejmé, že na 1. podzemnom podlaží boli dokončené: osadenie do terénu, murivo, deliace konštrukcie, stropy, schody; na 1. nadzemnom podlaží boli dokončené: základy, murivo, deliace konštrukcie, stropy, krovy, krytiny strechy na krove, klampiarske konštrukcie strechy, schody a na 2. nadzemnom podlaží: murivo a deliace konštrukcie. Zmluvou o poskytnutí úveru z 21.02.2008 bolo preukázané, že ČSOB, a.s., ako banka a dcéra žalobcov a žalovaný ako dlžníci uzatvorili zmluvu o poskytnutí úveru č. 062444 vo výške 1 500 00 Sk, pričom časť z neho vo výške 600 000 Sk je bez uvedenia účelu a časť vo výške 900 000 Sk sa použije na účel: výstavba / prestavba nehnuteľnosti + iný účel a objektom je rozostavaný rodinný dom v K. L. H. na LV č. XXXX podľa výpisu z 01.02.2008. Dňa 21.02.2008 bola tiež uzatvorená zmluva reg. č. 062444/Zal/1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti: rozostavaný rodinný dom v K. L. H. na LV č. XXXX podľa výpisu z 01.02.2008, spoluvlastnícke podiely: dcéra žalobcov, podiel 1/1. Z výpisu z účtu darkyne vedeného v N., C., za roky 2020 a 2021 vyplýva, že dcéra žalobcov splácala úver v pravidelných mesačných splátkach. Návrhom na vydanie kolaudačného rozhodnutia, kolaudačným rozhodnutím a rozhodnutím obce o určení súpisného čísla bolo preukázané, že dcéra žalobcov podala na obec K. L. H. návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia a obec K. L. H. dňa 01.10.2010 vydala stavebníkovi –

dcére žalobcov kolaudačné rozhodnutie a povolila užívanie stavby rodinný dom na pozemku parc. č. 2341/90 v katastrálnom území K. L. H. a dňa 04.10.2010 bolo pre túto stavbu určené súpisné číslo XXX, vlastníkom stavby je: dcéra žalobcov. Výpismi z účtu darkyne sa preukázalo, že na jej účet vedený v N., C., v mesiaci 4/2020 bol prijatý: dôchodok 744,90 € a výplata od VUJE, a.s. 585,10 € a realizovali sa z neho tieto platby: UPC 14,75 €, inkaso ZSE Energia, a.s. 36 €, inkaso SPP 50 €, inkaso vodárenská 33 €, splátka úveru 191,84 €, poistenie PZP a havarijné 610,80 €. Za obdobie rokov 2011 až 2022 boli z jej účtu v N., C., uhrádzané platby ročného poistného za poistenie nehnuteľnosti, havarijné poistenie, Generali životné poistenie, mesačné platby vo výške 165,34 € v prospech ŠFRB, mesačné splátky úveru v prospech ČSOB, a.s., mesačne sa platilo UPC aj ZSE Energia, a.s., štvrťročne za vodu, mesačne za plyn SPP, a.s. až do konca roka 2020 a na účet boli mesačne prijímané platby od Sociálnej poisťovne (invalidný dôchodok) a VUJE, a.s. (výplata), od Generali Slovensko došla platba vo výške 3 467,20 € (v mesiaci 12/2011). Potvrdením ČSOB, a.s., o zostatku úveru z 23.09.2022 bolo preukázané, že k tomuto dňu predstavovala celková pohľadávka z úveru čerpaného dňa 21.02.2008 vo výške 49 790,88 € sumu 30 085,24 €. Z oznámenia ČSOB poisťovne z 22.09.2022 o výplate poistného plnenia vyplýva, že k tomuto dňu bola ukončená likvidácia poistnej udalosti – úmrtie dcéry žalobcov. Poisťovňa pristúpi k výplate poistného plnenia – zostatok istiny k dátumu vzniku poistnej udalosti, v súlade s poistnou zmluvou o poistení dlžníkov z hypotekárnych úverov pre fyzické osoby na úverový účet. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX ku dňu 25.10.2022 súd zistil, že vlastníci tam zapísaných nehnuteľností sú A. B. a C. B., každý v 1 spoluvlastníckeho podielu a v časti C je poznámka bez tiarch. Z potvrdení Sociálnej poisťovne datovaných 09.09.2022 o výplate dôchodkovej dávky za roky 2011 až 2021 je zrejmé, že v roku 2011 mala dcéra žalobcov mesačný dôchodok vo výške 645,60 €, v roku 2012 vo výške 667 €, v roku 2013 vo výške 677,10 €, v roku 2014 vo výške 684,90 €, v roku 2015 vo výške 689,50 €, v roku 2016 vo výške 691,20 €, v roku 2017 vo výške 698,30 €, v roku 2018 vo výške 705,50 €, v roku 2019 vo výške 723,90 €, v roku 2020 vo výške 744,90 € a v roku 2021 vo výške 764,30 €. Potvrdením Generali poisťovne, a.s., z 22.09.2022 k poistnej zmluve č. 2403711496 bolo preukázané, že zo životného poistenia dcéry žalobcov boli vyplatené finančné prostriedky nasledovne: dňa 02.07.2010 na účet žalovaného (na č. l. 90 spisu sa nachádza výpis z tohto účtu na meno žalovaného) bola poukázaná suma 16 430,79 €, dňa 20.11.2011 bola na účet dcéry žalobcov poukázaná suma 3 467,20 €, dňa 02.12.2016 bola na účet žalovaného (totožný s č. l. 90) poslaná suma 3 467,20 €, dňa 22.12.2021 bola na účet dcéry žalobcov poukázaná suma 10 968,57 €, výpisom z účtu P. H. v „Q. B.“ z 29.06.2018 sa preukázalo, že dňa 01.06.2018 vybrala majiteľka z účtu sumu 15 000 € a dňa 06.06.2018 vybrala z účtu sumu 6 000 €. Tiež dňa 01.06.2018 došla na jej účet platba 20 893,90 € od B. G. F. Žiadosťou darkyne o predčasné splatenie úveru zo ŠFRB z 02.12.2019, ktorá nie je podpísaná, sa preukazovalo, že dcéra žalobcov požiadala o súhlas s predčasným splatením úveru z úverovej zmluvy č. . Výpisom z účtu žalovaného z 05.02.2020 v J. B., C., sa preukázalo, že z tohto účtu dňa 08.01.2020 bola odoslaná platba 22 818,50 eur, detail: splatenie úveru . Z čestného vyhlásenia rodičov žalovaného z 09.08.2022 vyplýva, že F. C. H., nar. XX.XX.XXXX a P. H., nar. XX.XX.XXXX čestne vyhlásili, že poskytli synovi (žalovanému) finančné prostriedky na vyplatenie ŠFRB vo výške 23 000 € 6/2018 vybrané z bankového účtu vo výške 15 00 € a 6 000 €; následne 12/2019 doplatok 2 000 €, finančné prostriedky na dokončenie domu č. XXX v obci K. L. H. v sume 13 500 €, finančné prostriedky na zariadenie domu č. XXX v obci K. L. H. v sume 24 000 €. Ďalej čestne vyhlásili, že ich syn G. R. H., nar. XX.XX.XXXX dal svojmu bratovi F. G. H., nar. XX.XX.XXXX finančné prostriedky na stavbu plotu, brány, terasy a prístavby rodinného domu č. XXX S. T. K. L. H. vo výške 25 000 €. Boli prítomní pri odovzdávaní peňazí na dvakrát. Pred stavbou plotu a brány 10 000 € a pred stavbou terasy a prístavby 15 000 €. Napokon vyhlásili, že ich syn R. až do svojej smrti 19.06.2018 svojho brata G. pravidelne finančne podporoval každý mesiac sumou 2 000 € a podľa potreby aj ďalšími financiami alebo darmi. Boli prítomní pri preberaní, resp. ich odovzdali oni. Geometrickým plánom č. 162/2022 zo 16.06.2022 na zameranie stavby na parcele č. 2341/392 preukazoval žalovaný miesto, kde sa má nachádzať stavebný materiál, ktorý žiada určiť vzájomnou žalobou, že patrí do BSM. Odvolaním plnej moci v Suchej nad Parnou z 13.05.2020 sa preukazovalo, že dcéra žalobcov s okamžitou platnosťou odvolala všetky plné moci udelené manželovi na podpisovanie listín, podávanie vysvetlení, vyhlásení voči fyzickým, právnickým osobám, orgánom štátnej správy a samosprávy, peňažným , na zastupovanie pred orgánmi štátnej správy a súdmi a na preberanie zásielok. Odvolanie si prevzal žalovaný osobne dňa 15.05.2020. Listom z 25.05.2020 požiadala žalovaného o vrátenie mobilného telefónu a parkovacej karty. Listom zo dňa 10.08.2020 dcéra žalobcov žiadala žalovaného o vrátenie zdravotnej dokumentácie. Z listu z 13.08.2020 pre žalovaného vyplýva zákaz úprav a opráv prístavby, nákupu materiálu, zákaz objednávok materiálu a prác na prístavbe. Dedičský spis Okresného súdu Trnava sp. zn. po poručiteľke – dcére žalobcov, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. L. H. XXX obsahuje listiny,

z ktorých vyplýva, že poručiteľka zanechala len majetok nepatrnej hodnoty, ktorý súd vydal tomu, kto sa postaral o pohreb, teda A. B. (I. výrok uznesenia zo dňa 06.12.2022) a konanie o dedičstve zastavil (II. výrok uznesenia zo dňa 06.12.2022). Predpokladaní dedičia po poručiteľke zo zákona a zo závetu neboli preto ani vyzvaní, aby sa vyjadrili k závetom poručiteľky, ktoré za života zriadila. Závety boli tri, a to prvý rukou písaný zo dňa 01.12.2012, podpísaný vlastnoručne dcérou žalobcov; druhý napísaný na počítači dňa 16.01.2013 podpísaný dcérou žalobcov s úradne osvedčeným podpisom Mesta Trnava dňa 16.01.2013 a tretí spísaný dňa 14.05.2020 na Notárskom úrade v Seredi JUDr. Michalom Irsákom vo forme notárskej zápisnice pod sp. zn. N 120/2020, , ktorý bol registrovaný v notárskom centrálnom registri listín pod značkou 12602/2020 a v Notárskom centrálnom registri závetov pod sp. zn. 2704/2020. Z prvých dvoch závetov vyplýva, že poručiteľka všetok svoj majetok, hnuteľné a nehnuteľné veci, cennosti, finančnú hotovosť a vlastnícky podiel v K. E. K., D. XXX/XX, E. odkázala žalovanému. Žalovaný v dedičskom konaní dňa 13.09.2022 pred notárkou JUDr. Ivetou Vaškovou vyhlásil, že si chce uplatniť dedičské právo po poručiteľke. Z tretieho závetu v poradí (vo forme notárskej zápisnice) vyplýva, že dcéra žalobcov odvoláva skorší závet, ktorého dátum si nepamätá a ktorý bol napísaný na počítači, ňou podpísaný s úradne overeným podpisom bez prítomnosti svedkov. Na tento závet sa nemá prihliadať a považuje sa za zrušený v celom rozsahu, pričom žiadny iný závet už podľa poručiteľky zriadený nebol. Ďalej poručiteľka vyhlásila, že sa rozhodla dobrovoľne, slobodne, vážne a určito, bez akéhokoľvek donútenia, nie v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, pre prípad smrti odkázať všetok majetok svojim rodičom, každému v 1 ku všetkému majetku. V čase spísania závetu 14.05.2020 bola poručiteľka vydatá za žalovaného, s ktorým nežila v spoločnej domácnosti. Týmto závetom zriadeným ešte počas existencie manželstva žalovaného vylúčila z dedenia v celom rozsahu. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonal všetky listinné dôkazy, ktoré do spisu žalovaný založil, tiež žalovaného riadne vypočul a pripojil si dedičský spis po poručiteľke (dcére žalobcov), čo je dôkaz, ktorý rovnako navrhol žalovaný. Zamietnuté boli návrhy žalovaného na znalecké skúmanie duševného stavu nebohej darkyne (zriaďovateľky závetu), na vyžiadanie ďalších výpisov z jej účtu (pričom na takmer sto stranách spisu sa už nachádzajú výpisy z účtu darkyne za obdobie posledných desiatich rokov, ktoré údaje boli relevantné pre posúdenie veci iba okrajovo) i návrh na výsluch bývalého partnera darkyne N., ktorý o veci nič podstatné nemohol uviesť. Z predložených dôkazov a výpovedí žalobcov mal totiž súd prvej inštancie za dostatočne preukázané, že darkyňa v období roku 2020 netrpela žiadnou duševnou poruchou, ktorá by odôvodňovala obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony, pričom takéto konanie sa počas jej života ani neviedlo. Pokiaľ mal žalovaný v tomto smere určité pochybnosti, mohol podať návrh na súd, hoci v rozvodovom konaní výslovne poprel spochybňovanie dcéry žalobcov spôsobilosti. Darovanie ani závet neurobila v stave neschopnom posúdiť následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie, čo preukazujú jej úkony ako osoby plne spôsobilej, ktoré robila jednak ako účastníčka konania o rozvod, tiež ako zamestnankyňa i ako osoba vyšetrovaná u psychiatričky. Súd teda považoval za nadbytočné znalecky skúmať spôsobilosť dcéry žalobcov po jej smrti, keď na to nevidel dôvod. V súlade s článkom 17 základných princípov (taký postup súdu v konaní, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, hospodárne konanie bez zbytočných prieťahov a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb) by nebolo žalovaným navrhované zaťažovanie iných subjektov mimo tohto konania (Sociálnej poisťovne, posudkových lekárov, znalca z odboru psychiatrie, všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti darkyni, banky, svedka N.), preto ich dopytovanie a výsluch za účelom skúmania psychického stavu darkyne, minulých obratov na jej účte a predchádzajúceho vzťahu súd nezrealizoval.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa , , , , , , , a , , , 2, a , , , , , , a (ďalej len „“), , , až 3, , , a (ďalej len „“) a až 4, , , , (ďalej len „“) takto:

5. V konaní bolo nesporne preukázané, že dcéra žalobcov ako darkyňa a žalobcovia ako obdarovaní uzatvorili dňa 28.08.2020 zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (rodinný dom súpisné č. XXX a pozemky parc. č. 2341/40 - orná pôda o výmere 925 m2, parc. č. 2341/57 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 471 m2, parc. č. 2341/90 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 117 m2, parc. č. 2341/198 - orná pôda o výmere 542 m2, parc. č. 2341/199 - ostatná plocha o výmere 218 m2) v K. L. H. zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX s dodatkom č. 1 zo dňa 16.10.2020 a vklad ich vlastníckeho práva v spoluvlastníckom podiele 1 u každého z nich bol povolený Okresným

úradom Trnava katastrálnym odborom dňa 28.10.2020, pričom sporná bola platnosť tejto darovacej zmluvy v zmysle námietky žalovaného podľa spočívajúcej v nespôsobilosti darkyne na takýto právny úkon, keď mala byť v dôsledku svojho ochorenia po operáciách mozgu ľahko ovplyvniteľná, manipulovateľná a ovládateľná. Tiež bolo preukázané sobášnym listom a rozhodnutím o rozvode, že manželstvo žalovaného a dcéry žalobcov bolo uzatvorené dňa 03.05.2008 a trvalo takmer 13 rokov, keď sa rozsudkom tunajšieho súdu zo 07.09.2020 v konaní pod sp. zn. rozviedlo, právoplatne dňa 16.03.2021. Uzavretie manželstva je základnou podmienkou vzniku BSM. Samotným uzatvorením manželstva dňa 03.05.2008 však BSM nevzniklo. V okamihu uzavretia manželstva bolo toto ich majetkové spoločenstvo „prázdne“. K nadobudnutiu majetku do bezpodielového spoluvlastníctva totiž dochádza až na základe právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú vznik vlastníckeho práva. Keďže dcéra žalobcov bola vlastníčkou rodinného domu v K. L. H. i priľahlých pozemkov ešte pred uzatvorením manželstva, čo vyplývalo z vtedajšieho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX k 14.11.2007 i predloženého znaleckého posudku č. 46/2007, vznikom manželstva vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam manžel (žalovaný) nenadobudol. Iba veci nadobudnuté počas trvania manželstva patria do BSM. BSM zaniklo zánikom manželstva v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu o rozvode manželstva. Vyše roka po právoplatnom zániku manželstva rozvodom bývalá manželka dňa XX.XX.XXXX zomrela. K vyporiadaniu BSM manželov počas života, ani po smrti manželky v dedičskom konaní nedošlo, čo bolo takisto nesporné. Dcéra žalobcov po smrti zanechala len nepatrný majetok, ktorý bol vydaný obstarávateľovi jej pohrebu a dedičské konanie sa zastavilo, čo vyplýva z pripojeného dedičského spisu po nej. V prípade existencie majetku ku dňu jej smrti by tento pripadol závetným dedičom, teda jej rodičom (žalobcom), každému v 1, lebo poručiteľka zriadila závet, pričom relevantný je jej posledný – tretí závet v poradí vo forme notárskej zápisnice zo 14.05.2020, ktorým vylúčila vtedajšieho manžela (žalovaného) z dedenia, lebo predtým mu holografným – vlastnoručným (prvým) závetom z 01.12.2012 odkázala majetok; druhý závet v poradí nenapísaný rukou (alografný) zo 16.01.2013 nebol podpísaný svedkami, a teda bol neplatný. Poručiteľka mala právo svoj predchádzajúci závet zrušiť aj tým postupom, že zriadila nový platný závet, ktorý sa vo svojom obsahu odlišoval od predchádzajúceho závetu tak, že nebolo pochýb o tom, že poručiteľka pre prípad smrti mienila so svojím majetkom naložiť inak. Poručiteľka tiež vyslovene uviedla, že svojho manžela z dedenia vylučuje. Pre prípad existencie majetku (t. j. dedičstva) poručiteľky, by tento majetok žalovaný nezdedil. Žalovaný by nebol zákonným dedičom po poručiteľke preto, lebo ku dňu jej smrti boli už manželia právoplatne rozvedení. Prioritne by však nededil z dôvodu, že závetnými dedičmi boli iba poručiteľkini rodičia, každý v jednej polovici. Ak by sa po skončení konania o dedičstve zistil nejaký majetok v BSM, platí, že ho nie je prípustné vyporiadať v sporovom konaní na základe žaloby. Keď je rozsah BSM sporný, účastník konania, ktorý tvrdí, že majetok je v BSM (ten, kto má záujem, aby bol tento majetok ako BSM vyporiadaný), je legitimovaný na podanie určovacej žaloby. Petit žaloby znie na určenie, že majetok (vec, právo alebo iná majetková hodnota) je v bezpodielovom spoluvlastníctve pozostalého manžela a poručiteľa. Ak právoplatnosť rozsudku, ktorým sa určí, že vec (právo alebo iná majetková hodnota) je v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa a pozostalého manžela nastane až po skončení konania o dedičstve, tento majetok sa vyporiada ako BSM a prejedná sa ako dedičstvo v dodatočnom konaní o dedičstve podľa . Bývalý manžel (žalovaný) by teda bol účastníkom dedičského konania len v tej časti, keby sa rozhodovalo o jeho nevyporiadanom BSM. Žalovaný nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po dcére žalobcov. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (rozsudok NS SR zo 14.03.2011, sp. zn. ). V konaní nebolo sporné, že dcéra žalobcov trpela od roku 2008 onkologickým ochorením, v dôsledku čoho sa podrobila operáciám mozgu a poberala invalidný dôchodok. Pracovala tiež na čiastočný úväzok v spoločnosti VUJE, a.s., až do konca svojho života. Dôchodok i mzda pravidelne mesačne chodili na jej účet vedený v N., C., a z tohto účtu sa uhrádzali mesačné náklady na chod domácnosti v K. L. H., čo vyplýva z výpisov z účtu darkyne za obdobie rokov 2011 až 2022. Dcéra žalobcov vykonávala vo firme VUJE, a.s. prácu účtovníčky; pracovala samostatne, zodpovedne, spoľahlivo; úlohy si plnila načas a riadne, čo potvrdilo personálne oddelenie jej zamestnávateľa dňa 13.09.2022. Dcéra žalobcov v roku 2020 podala návrh na súd na rozvod manželstva so žalovaným, lebo mala z manžela strach, podľa jej vyjadrení počas rozvodu ju týral psychicky aj fyzicky, takže bola nútená utiecť zo svojho rodinného domu, ktorý až doposiaľ užíva žalovaný. Do júna 2022 žalovaný neplatil náklady na prevádzku tejto nehnuteľnosti, ktoré hradili žalobcovia ako noví vlastníci od konca roku 2020, dovtedy sa hradili zo spomínaného účtu darkyne v N., C.. Žalovaný nebol v spornej nehnuteľnosti nikdy prihlásený na trvalý pobyt. Ešte pred

uzavretím manželstva dňa 21.02.2008 čerpali z ČSOB, a.s., žalovaný a dcéra žalobcov spoločne úver vo výške cca 50 000 € a v prospech banky bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnosť v K. L. H. (rodinný dom a dva pozemky), úver sa splácal z účtu darkyne vedený v N.. Predtým v roku 2005 si zobrala dcéra žalobcov úver zo ŠFRB, ktorý tiež splácala zo svojho účtu, pričom ručiteľom bol jej vtedajší partner P. N., nar. XX.XX.XXXX. Sporné bolo predčasné splatenie tohto úveru začiatkom roka 2020, keďže strana žalobcov tvrdila, že sa naň použili prostriedky z poistného plnenia zo životného poistenia darkyne a žalovaný tvrdil, že ho splatil z financií darovaných mu od svojich rodičov. Táto skutočnosť nebola v konaní relevantná, lebo nemala vplyv na platnosť darovania, ani nemohla ovplyvniť výlučné vlastníctvo sporných nehnuteľností darkyne pred darovaním, či neoprávnenosť ich užívania žalovaným. Spornou v konaní bola teda otázka spôsobilosti dcéry žalobcov na právne úkony v čase darovania nehnuteľností rodičom i v čase zriadenia závetu u notára a sporné bolo aj výlučné vlastníctvo dcéry žalobcov k nehnuteľnostiam pred darovaním. Súd mal v konaní preukázané, že dcéra žalobcov bola výlučná vlastníčka nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území K. L. H. v čase ich darovania rodičom, o čom svedčí zápis jej výlučného vlastníckeho práva na tomto liste vlastníctva ku dňu 14.11.2017 (pred uzatvorením manželstva so žalovaným dňa 03.05.2008) podľa znaleckého posudku č. 46/2007 k rozostavanému domu so suterénom, 1. nadzemným podlažím, 2. nadzemným podlažím (podkrovím) so strechou, ktorý bol už stavbou, teda existujúcou vecou v právnom zmysle, pričom žiadna dohoda pred začatím stavebných prác o spoluvlastníctve so žalovaným neexistovala, pretože v tom čase sa bývalí manželia H. ešte ani nepoznali a dcéra žalobcov mala vzťah s P. N., ručiteľom úveru zo ŠFRB, ktorý si brala sama v roku 2005. Tiež bolo preukázané, že v tom čase mala dcéra žalobcov, ktorej bolo dňa 22.11.2004 vydané stavebné povolenie, vlastné úspory na účte v sume 525 269,93 Sk. Jej rodičia pri výsluchu potvrdili, že dcéra si hrubú stavbu nehnuteľnosti tak, ako bola zdokumentovaná v roku 2007, manažovala a vybudovala sama. Z označeného súkromného znaleckého posudku znalca Viliama Lanáka vyplýva, že v deň ohliadky 02.08.2007 bol rodinný dom v štádiu rozostavanosti. Tiež zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 16.01.2023 uviedol, že prvky dlhodobej životnosti boli zrejme vybudované pred uzatvorením manželstva a stavbu následne manželia počas manželstva dokončili a obývali. Posúdenie okamihu vzniku stavby je vecou právnou. Súdu je zrejmé, že iba na základe skutočnosti, že všetky príslušné stavebnoprávne rozhodnutia (stavebné povolenie z 22.11.2004, kolaudačné rozhodnutie z 01.10.2010, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla z 04.10.2010) boli vydané a zneli na meno iba jedného z manželov, ktorý vlastnil aj stavebný pozemok (manželka), nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že stavba je výlučným vlastníctvom tohto manžela (manželky). Rozhodujúcim je to, na čom sa účastníci dohodli pred začatím stavebných prác, keď ešte neboli manželia a tiež okamih vzniku stavby ako veci v právnom zmysle. Ak s vytváraním veci (napr. rodinného domu) začal jeden z manželov pred uzavretím manželstva, je potrebné posúdiť, či manželia za trvania manželstva len dokončovali úpravu stavby, ktorá už existovala v okamihu uzavretia manželstva, alebo či spoločnou prácou stavbu za trvania manželstva tvorili (R 26/1989). Vznik stavby nemožno klásť do roviny s jej stavebnou dokončenosťou. Rozostavaná stavba sa stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť samostatným predmetom právnych vzťahov v okamihu, kedy je dobudovaná minimálne do takého kvalitatívneho štádia, od ktorého počínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujú len na dokončenie takto druhovo i individuálne už nezameniteľne určenej veci. Za tento okamih je považovaný stav, kedy je už jednoznačne individualizované a nepochybne známe aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov celkom právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo či nepriamo smerujúce na dokončenie už existujúcej veci, bez ohľadu na to, že náklady na ne často i niekoľkonásobne prevyšujú čiastky už vynaložené, podobne ako i časovú cenu nedokončenej stavby. Všetko, čo tak k pôvodnej rozostavanej stavbe v dôsledku dokončovacích prác (ale aj pri jej prístavbe či nadstavbe) prirastie, sa stáva jej súčasťou a vlastnícky už patrí tomu, komu patrila stavba ako vec v okamihu svojho vzniku. Ak je teda rozostavaná stavba v čase svojho vzniku ako veci vo výlučnom vlastníctve iba jedného z manželov, stavba nebude patriť do BSM, ani pokiaľ by na ďalšie dokončovacie práce boli použité spoločné prostriedky oboch manželov. Prípadné investície do oddeleného majetku jedného z manželov by mohli byť zohľadnené až v rámci konania o vyporiadanie BSM. Pokiaľ v čase, kedy došlo k uzavretiu manželstva, už boli na stavbe – rodinnom dome –vybudované prvky dlhodobej životnosti (hlavne zvislé a vodorovné konštrukčné prvky, konštrukcia strechy a schodište) a prípadne väčšina ostatných prvkov, ktoré stavbu charakterizujú ako vec v právnom zmysle slova, možno z toho spravidla vyvodiť, že stavba ako samostatná vec vznikla ešte v čase pred uzavretím manželstva; ak je takáto vec dokončovaná za trvania manželstva, možno uzavrieť, že je dokončovaná už existujúca vec. V takom prípade stavba do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrí (Rc 44/1993, Najvyšší súd SR, sp.zn. ). Žalovaného tvrdenia o tom, že stavbu realizovali s dcérou žalobkyne pre seba, teda pre oboch s úmyslom, aby

ostalo všetko žalovanému, pričom na začiatku spoločnej realizácie ešte nemala nehnuteľnosť prvky dlhodobej životnosti, boli vyvrátené dôkazmi predloženými žalobcami, a to znaleckým posudkom o rozostavanej stavbe zapísanej na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve stavebníčky, darovacou zmluvou, zriadením závetu u notára, ktorým vylúčila poručiteľka žalovaného z dedenia po nej, a tiež doteraz neprihláseným trvalým pobytom žalovaného na adrese v K. L. H. K. N. XXX. Jedinou obranou žalovaného v spore boli jeho vyjadrenia o domnelom vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam bez dôkazov a spochybňovanie príčetnosti jeho bývalej manželky, teda darkyne a zriaďovateľky závetu. Súd mal v konaní preukázané platné zriadenie závetu u notára poručiteľkou i platné darovanie sporných nehnuteľností darkyňou žalobcom, a to zmluvou z 28.08.2020 o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 16.10.2020, rozhodnutím Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor o povolení vkladu z 28.10.2020 a tiež aktuálnym výpisom z LV č. XXXX, z ktorého vyplýva, že žalobcovia sú ich podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1. Súd musel pred vyslovením tohto záveru posudzovať ako predbežnú otázku žalovaným spochybňovanú plnú spôsobilosť dcéry žalobcov na uskutočnenie označených právnych úkonov v zmysle . Právne úkony podľa tohto ustanovenia môžu byť neplatné aj z toho dôvodu, že boli urobené v duševnej poruche bez toho, aby bolo potrebné pozbavenie, resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu. Tento stav môže trvať iba určitý čas v prípade, ak osoba vykoná úkon v stave, kedy nie je schopná posúdiť následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Skutočnosť, či osoba konala v stave duševnej poruchy, sa skúma vždy pri každom posudzovanom úkone (alebo navzájom súvisiacich súboroch úkonov). Čas preskúmania duševnej poruchy sa musí viazať na čas vykonania právneho úkonu. V konaní bolo nesporné, že dcéra žalobcov nebola rozhodnutím pozbavená, resp. obmedzená spôsobilosti na právne úkony; pričom takéto konanie ani nebolo začaté. Bolo by teda potrebné na preukázanie jej nespôsobilosti na určitý právny úkon dokázať, že 14.05.2020 (keď zriadila závet u notára) a v období augusta až októbra roku 2020 (keď uzatvorila darovaciu zmluvu a dodatok k nej) trpela takou duševnou poruchou, ktorá ju robila neschopnou hodnotiť dôsledky svojho konania, resp. toto konanie ovládať, teda že v skutočnosti závet zriadiť nechcela a nebol reálny a vážne mienený jej úmysel darovať svoje nehnuteľnosti rodičom. Ak by dcéra žalobcov v čase zriadenia týchto právnych úkonov nebola príčetná, tak mala dosť času od ich uskutočnenia túto prejavenú vôľu zmeniť. Keďže tak neurobila, vychádza sa z toho, že konala v stave úplnej spôsobilosti. Ani prípadné lekárske záznamy, či správy posudkových komisií by neboli dostatočne presvedčivé, aby mohli preukázať, že práve v označený deň zriadenia závetu a v čase uzatvorenia darovacej zmluvy i dodatku, trpela dcéra žalobcov vážnou duševnou poruchou. Práve naopak, uzatvorená darovacia zmluva o darovaní sporných nehnuteľností rodičom počas rozvodu so žalovaným, ktorý sa správal k dcére žalobcov v zmysle rozvodového rozsudku založeného v spise nepekne, svedčila o jej úplnej príčetnosti. Keby im spornú nehnuteľnosť dcéra nedarovala, bolo by toto jej správanie viac nepochopiteľné ako uzatvorenie darovacej zmluvy, pretože si nepriala a chcela zrejme zabrániť tomu, aby dom vlastnil jej (ešte vtedy nie bývalý) manžel pre prípad skoršieho úmrtia manželky. Preto tiež zriadila posledný závet vo forme notárskej zápisnice, ktorým vylúčila svojho manžela z dedenia podľa predchádzajúceho závetu. V rozvodovom konaní sa posudzovala aj príčetnosť dcéry žalobcov, kde súd ustálil, že je plne spôsobilá na právne úkony, čo bol čas rozhodujúci i pre obdobie darovania. Túto otázku mal súd vyriešenú ako prejudiciálnu v spojení s potvrdením od zamestnávateľa dcéry žalobcov a vyjadreniami jej psychiatričky, preto nepovažoval za potrebné nariaďovať k skúmaniu jej spôsobilosti na právne úkony žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by len neúmerne predĺžilo toto konanie. Žalovaný sa vyjadril, že je nepochopiteľné prečo sa žalobcovia bránia vykonaniu tohto dôkazu, keď sú presvedčení, že ich dcéra bola úplne v poriadku. Ich presvedčenie súvisí s citlivým predmetom tohto konania (mala sa skúmať príčetnosť ich nebohej dcéry na návrh jej bývalého manžela, po búrlivom rozvodovom konaní s ním, ktorý odmieta opustiť nehnuteľnosť v ich vlastníctve) a postup, keď onkologicky chorá manželka darovala nehnuteľnosti počas rozvodového konania svojim rodičom s úmyslom, aby v jej dome neostal žiť žalovaný, pričom ho tiež vylúčila z dedenia, považoval súd rovnako za pochopiteľný. K námietke žalovaného týkajúcej sa dôveryhodnosti listinných dôkazov predložených žalobcami, konkrétne vystavených potvrdení psychiatričky z UNB Nem. ak. L. Dérera Bratislava G. O. J., ktorá pre právne účely po vyšetrení dcéry žalobcov skonštatovala, že netrpí žiadnou diagnózou ani poruchou, ktorá by odôvodňovala obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony, súd uvádza, že tento dôkaz má rovnakú silu ako každý ďalší dôkaz predložený stranami v tomto spore a súd ho hodnotil podľa svojej úvahy, spoločne s potvrdením od zamestnávateľa darkyne, s prihliadnutím na účasť darkyne v rozvodom konaní i s obsahom lekárskych správ založených do spisu žalovaným a dospel k záveru, že napriek závažnej diagnóze akou je nádor na mozgu, ktorou diagnózou trpela darkyňa i v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu, bola plne spôsobilá na právne úkony, keď riadne vystupovala v konaní pred súdom počas svojho rozvodu so žalovaným,

podávala rozsiahle vyjadrenia podrobne opisujúce ich manželské spolužitie, vykonávala zodpovednú prácu v oblasti účtovníctva a pri plnení svojich úloh jednala spoľahlivo, samostatne, maximálne ústretovo k ľuďom a bez nedostatkov. Návrhy na dôkazy ku skúmaniu jej duševného stavu vedeckými poznatkami znalcov zo zdravotných dokumentácii nebohej darkyne, o spôsobilosti ktorej nemal nikto okrem jej bývalého manžela v konaní pochybnosti, zamietol súd ako nepotrebné. Pritom aj on sám sa počas rozvodového konania vyjadril, že spôsobilosť svojej manželky nenamieta. Návrh na takéto znalecké dokazovanie považoval súd tiež za účelový zo strany žalovaného s cieľom predĺžiť tento spor v úmysle obývať predmetnú nehnuteľnosť čo najdlhšie. Jej užívanie žalovaným nebolo v konaní sporné a zároveň bolo preukázané, že žalovaný nemá žiadne oprávnenie, aby tam naďalej zotrvával, preto súd žalobe žalobcov o jej vypratanie a vydanie (v zmysle petitu žaloby, no pri nehnuteľnostiach sa používa ako správny pojem „vypratať“) vyhovel. Súd sa pred rozhodnutím o vyprataní žalovaného zo sporných nehnuteľností musel ešte vysporiadať so vzájomnou žalobou žalovaného a vyriešiť otázku, či bol tento spoluvlastníkom spornej stavby - rodinného domu v K. L. H.. Nakoľko mal za preukázané znaleckým posudkom č. 46/2007, i výpisom z LV č. XXXX ku dňu 14.11.2007 (pred uzatvorením manželstva), že darkyňa bola výlučnou vlastníčkou rozostavaného domu, ktorý bol už stavbou, teda vecou v právnom zmysle, potom bol tento dom skolaudovaný, bolo mu pridelené súpisné číslo a v katastri nehnuteľností bolo zapísané výlučné vlastníctvo darkyne aj ku dňu darovania nehnuteľností žalobcom (28.08.2020 uzatvorená zmluva a 16.10.2020 dodatok k nej), nebol dôvod pre vyhovenie 1. časti petitu vzájomnej žaloby o určenie spoluvlastníctva žalovaného k rodinnému domu. Ďalej súd pokračoval v posudzovaní, či sporná stavba v polovici a všetky sporné pozemky v celosti mohli patriť do dedičstva po nebohej poručiteľke, teda riešil platnosť prevodu vlastníckeho práva k pozemkom a stavbe (keďže súd uzavrel, že darkyňa bola jej výlučná vlastníčka) zo žalobkyne ako darkyne na žalobcov ako obdarovaných. Tu súd posúdil ako predbežnú otázku žalovaným spochybnenú plnú spôsobilosť darkyne (jeho bývalej manželky) na právne úkony, ktorú mal za preukázanú (ako už uviedol vyššie) jej konaním počas rozvodu v priebehu roku 2020, t. j. v rozhodnom období aj pre darovanie, potvrdeniami psychiatričky G. O. J., i vyjadrením zamestnávateľa VUJE a.s., personálneho oddelenia o pracovnej činnosti darkyne a hodnotením jej práce z 13.9.2022, teda nielen v čase darovania, ale i dva roky potom, prakticky až do času jej úmrtia. Žalovaný mohol kedykoľvek iniciovať spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keď mal za to, že verejne dostupné údaje o vlastníkovi (jeho manželke, resp. žalobcoch) nie sú správne. Obranu žalovaného spočívajúcu v spochybňovaní správnosti údajov katastra a spôsobilosti darkyne na právne úkony považuje súd za účelovú. Rodičia, zamestnávateľ, notár spisujúci závet, kataster, psychiatrička J., ani súd konajúci o rozvode jej spôsobilosť nespochybnili. Ak bol (bývalý) manžel presvedčený o opaku, mohol sám podať návrh na súd na začatie konania. Keďže tak neurobil, vychádza sa z toho, čo bolo v konaní preukázané, že spôsobilosť darkyne na právne úkony nebola nijako obmedzená. Došlo teda k platnému darovaniu sporných nehnuteľností ich výlučnou vlastníčkou v celosti jej rodičom do podielového spoluvlastníctva, preto nemohli byť predmetom prejednania v dedičskom konaní, lebo ku dňu smrti poručiteľky ich už nevlastnila. Z tohto dôvodu ani 2. časť petitu vzájomnej žaloby nebola dôvodná. Súd má tiež za to, že žalovaný nebol ani aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto vzájomnej žaloby, lebo v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, ním môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom (bez ohľadu na to, či bol účastníkom dedičského konania podľa , alebo nebol účastníkom dedičského konania podľa ods. 2 tohto ustanovenia, hoci mal byť). Žalovaný ako bývalý manžel poručiteľky by nebol účastník dedičského konania (resp. bol by účastník iba tej časti, kde by sa vyporiadavalo nejaké BSM) keby nedošlo k jeho zastaveniu pre nepatrný majetok poručiteľky v čase jej smrti, lebo bol z dedenia vylúčený platným posledným závetom poručiteľky zo dňa 14.05.2020. Napokon sa súd zaoberal 3. časťou petitu vzájomnej žaloby žalovaného a dospel k záveru, že požadované určenie, že vec (nešpecifikovaný stavebný materiál) patrí do BSM žalovaného a jeho bývalej manželky, je potrebné riešiť v samostatnom konaní, kde sa budú odstraňovať jeho vady. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že ak by súd vylúčil časť vzájomnej žaloby na samostatné konanie, žiada toto konanie prerušiť, až do právoplatného vyriešenia všetkých vylúčených vecí. S týmto návrhom sa súd vysporiadal v ďalšom výroku tohto rozsudku. Ak by aj dospel k záveru, že nejaký konkrétne špecifikovaný stavebný materiál do zaniknutého BSM patrí, nemohla by táto skutočnosť ovplyvniť posúdenie rozhodujúcich otázok v tomto spore (výlučné vlastníctvo darkyne v čase darovania k rodinnému domu a pozemkom, terajšie podielové spoluvlastníctvo žalobcov k sporným nehnuteľnostiam, neoprávnené užívanie nehnuteľností žalovaným), preto súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol podľa spolu s rozhodnutím vo veci samej. Pokiaľ súd na pojednávaní dňa 16.01.2023 vylúčil na samostatné konanie spočiatku výroky vzájomnej žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva (2. časť) a o určenie, že stavebný materiál patrí do BSM (3. časť), nebol týmto uznesením viazaný podľa , lebo sa ním upravuje vedenie konania.

Pred odročením pojednávania to stranám oznámil a ani jedna z nich voči tomuto postupu nenamietala. Záverom súd ešte poznamenal, že sa nepúšťal do riešenia polemiky medzi stranami sporu, koho konanie bolo väčšmi v súlade, či rozpore s dobrými mravmi, pretože vec sa dala posúdiť jednoznačne aj bez toho, aby musel hodnotiť túto ich dilemu. Vzhľadom na úplný úspech žalobcov v spore o ich žalobe a tiež o vzájomnej žalobe žalovaného, ktorá ostala predmetom tohto konania, im súd podľa priznal nárok na náhradu trov konania voči protistrane v plnej výške.

6. Včasným odvolaním proti výrokom I, II, V a VI napadnutého rozsudku sa žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Domnieval sa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý svojím postupom porušil viaceré ustanovenia , ktoré majú za následok vznik takých vád konania, pre ktoré je nutné predmetné rozhodnutie zrušiť (nelegitimovanie sporových strán a ich zástupcov, odročovanie pojednávaní tak, že v priebehu troch týždňov súd vykonal 3 pojednávania, zjavne bezdôvodná prítomnosť justičnej stráže na pojednávaniach, spôsob vyhotovenia rozsudku, v ktorom súd bývalú manželku označuje krstným menom bez použitia priezviska ako „C.“, nepripustenie žiadneho relevantného dôkazu zo strany žalovaného a pri zohľadnení bodu 61. odôvodnenia rozsudku, ktorý pôsobí až urážlivo). Zo spôsobu písomného vypracovania rozsudku je zrejmé, že súd sa objektívne nejaví byť nestranným, čo spôsobuje zásadnú vadu konania. Nesúhlasil so spôsobom, ako súd prvej inštancie dospel k záveru o spôsobilosti dcéry žalobcov na právne úkony z vyjadrení žalobcov. Ignoroval závažnú diagnózu nádorového ochorenia mozgu dcéry žalobcov a nepripustil nielen znalecký posudok na účely posúdenia, či táto osoba v čase urobenia právnych úkonom darovacej zmluvy a spísania závetu bola na tieto úkony spôsobilá, ale ani iné dôkazy, ktoré žalovaný navrhoval a ktoré mohli viesť k procesnému úspechu žalovaného a procesnému neúspechu žalobcov. Súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti zbraní sporových strán, keď nevykonal dôkazy, ktoré majú potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok. Uvedené pochybenie súdu je o to závažnejšie, že vo vzťahu k preukázaniu skutočností rozhodných pre posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu (v danom prípade darovacej zmluvy a neskôr spísaného závetu) nemá žalovaný ani povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť. Nebolo preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, a ani to, že dcéra žalobcov bola v čase urobenia právneho úkonu darovacej zmluvy (na konci roku 2020) na predmetný právny úkon spôsobilá. To obdobne platí aj o spísaní závetu bývalou manželkou žalovaného v roku 2020. V odvolaní žalovaný vysvetľuje, prečo neinicioval konanie o spôsobilosti na právne úkony dcéry žalobcov, spochybňuje správnosť konštatovania súdu prvej inštancie, že žalovaná nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žalobu o určenie, že vec patrí do dedičstva po dcére žalobcov, tvrdil, že hradil náklady na prevádzku sporných nehnuteľností, upozornil na údajné logické lapsusy v odôvodnení napadnutého rozsudku a na údajne pozabudnutý dôkaz navrhnutý žalovaným (znalecký posudok), vytkol súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy skutočnosť, že osoba, ktorá je chorá, potrebuje pomoc a opateru a je odkázaná a aj ľahšie manipulovateľná práve osobami, ktoré jej pomoc poskytujú, a ohradil sa voči označovaniu rozvodového konania s dcérou žalobcov ako „búrlivého“. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe súd prvej inštancie rovnako pochybil, keď odmietol vykonať dôkazy navrhnuté žalovaným – najmä výsluch bývalého partnera dcéry žalobcov. Pozornosti súdu uniklo, že žalovaný žiadal určiť, že tieto stavby patria do podielového spoluvlastníctva jeho osoby a bývalej manželky, teda že časť týchto nehnuteľností patrí jemu (podiel 1 z celku) a časť patrí do dedičstva (podiel 1 z celku). Prednášal tvrdenia týkajúce sa s výstavbou sporného rodinného domu a vlastníctva k nemu a súd prvej inštancie kritizoval, že opomenul argumenty žalovaného, že stavba bola vyhotovená zle a musela byť v značnej časti strhnutá a postavená nanovo, a to počas jeho vzťahu so žalovanou [zrejme dcérou žalobcov – pozn. odvolacieho súdu] (ešte pred uzatvorením manželstva), a že na účel vybudovania a dokončenia stavby si ešte pred uzatvorením manželstva brali žalovaný s vtedajšou partnerkou úver, ktorý následne splácali počas trvania manželstva. Prvoinštančný súd opomenul aj argumentáciu žalovaného týkajúcu sa judikatúry v tejto oblasti. S odkazom na obsah závetu, ktorým bol žalovaný určený ako jediný dedič, tvrdil, že má naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vecne a právne správny, netrpí žiadnymi vadami. Nedošlo zo strany súdu k odopretiu práva na spravodlivý proces, nerozhodoval vylúčený sudca a svojím postupom neporušil viaceré ustanovenia , ktoré by mali za následok vznik takých vád, pre ktoré by bolo predmetné rozhodnutie zrušiť. ktoré sa aj uskutočnilo. Žalobcovia rade a žalovaný boli na pojednávaní riadne legitimovaní občianskymi preukazmi a právni zástupcovia účastníkov boli riadne legitimovaní preukazmi SAK a ich totožnosť bola

teda súdom zistená. Žalobcovia nepovažujú za pravdivé domnienky o tom, že sa zákonná sudkyňa poznala so sporovými stranami. Zákonná sudkyňa vykonala listinné dôkazy založené v spise zo strany žalobcov, ako aj listinné dôkazy predložené žalovaným. Z podaní žalovaného je viac ako zjavné, že jeho spochybňovanie spôsobilosti na právne úkony dcéry žalobcov je účelové. Tá podala návrh na rozvod na súde dňa 25.05.2020 a súd vydal rozsudok o rozvode dňa 07.09.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.03.2021. Právne úkony, ktorých neplatnosť žalovaný napáda, boli vykonané v čase rozvodového konania, keď súd dospel k záveru o tom, že navrhovateľka je spôsobilá na právne úkony a súd nezistil, že by trpela nejakou diagnózou alebo poruchou, ktorá by ju „zneschopňovala“. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade uvádzajú, že aj po niekoľkonásobnom prečítaní odôvodnenia rozsudku nenašli v odôvodnení rozsudku úsudok zákonného sudcu o tom, že by bez akýchkoľvek relevantných dôkazov mal mať za to, že žalovaný mal svoju bývalú manželku týrať. Takéto slovo sa v odôvodnení rozsudku ani nenachádza ani žiadne iné priame či nepriame obviňovanie. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré už uvádzal vo svojich vyjadreniach, ku ktorým sa žalobcovia vyjadrovali a ktorých sa pridŕžajú. Žalovaný prezentuje v odvolaní skôr rečnícke otázky a tvrdenia všeobecného charakteru bez toho, aby akékoľvek svoje tvrdenia počas konania preukázal, resp. vyvrátil tvrdenia žalobcov a listinné dôkazy predložené žalobcami. Všetky tvrdenia žalovaného sú a ostávajú v rovine tvrdení bez akéhokoľvek dôkazu opaku.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky , a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť.

9. Prvá časť odvolania žalovaného sa zakladá na odvolacej námietke, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Žalovaný ju vzniesol až v odvolaní, čo odôvodňoval tým, že až z písomného vyhotovenia rozsudku pochopil, že v očiach zákonnej sudkyne (ktorá sa zjavne nekriticky a bez dôkazov stotožnila s tvrdeniami žalobcov 1 a 2 a nimi zjavne manipulovanej nebohej bývalej manželky žalovaného) bol tento tyran, od ktorého sa chcela bývalá manželka odlúčiť a pripraviť ho o majetok. Následne žalovaný odkázal na niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku a opísal postup súdu prvej inštancie, ktorý považuje za prejav nestrannosti sudkyne. Konkrétne mu vytýkal nelegitimovanie sporových strán a ich zástupcov, odročovanie pojednávaní tak, že v priebehu troch týždňov súd vykonal tri pojednávania, zjavne bezdôvodnú prítomnosť justičnej stráže na pojednávaniach, spôsob vyhotovenia rozsudku, v ktorom súd bývalú manželku označuje krstným menom bez použitia priezviska ako „C.“ a nepripustenie žiadneho relevantného dôkazu zo strany žalovaného.

10. Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu – napriek jeho vnútornému úsiliu – zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Integrálnou súčasťou na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestranný súd poskytuje stranám rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (, ). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, resp. strany konania) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

11. Súdna prax už viackrát judikovala, že nestrannosť sudcov v konaní sa prejavuje v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, založené na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danej veci, a o kritérium objektívne, spočívajúce v uistení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Z hľadiska subjektívneho sa osobná nestrannosť sudcu predpokladá, až kým sa nepreukáže opak (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ – z 01.10.1982 vo veci Piersack v. Belgicko). Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudky ESĽP zo 17.01.1970 vo veci Delcourt v. Belgicko a z 26.02.1993 vo veci Padovani v. Taliansko). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti ().

12. Dôvody vylúčenia, ktoré žalobca v prejednávanej veci uplatňuje, sa netýkajú subjektívneho hľadiska otázky nezaujatosti sudcu, ale jej objektívnej stránky. Aby bolo možné konštatovať, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, musí obava žalobcu zo zaujatosti konajúcej sudkyne v zmysle vyššie cit. súdnej praxe vychádzať z dostatočne závažných skutočností, ktoré sa týkajú vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavov sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k stranám konania. Tak to však v tomto konaní nebolo napriek viacerým okolnostiam, z ktorých žalovaný vyvodzuje zaujatosť konajúcej sudkyne.

13. Hneď na úvod treba odmietnuť kritiku žalovaného, že súd prvej inštancie vykonal tri pojednávania v krátkom čase. Predovšetkým je povinnosťou súdu konať tak, aby v nevznikali zbytočné prieťahy. Keďže od doručenia žaloby uplynulo do prvého pojednávania približne 10 mesiacov, odročenie pojednávania zo 16.01.2023 na 02.02.2023 možno vnímať ako snahu súdu o dodržanie spomenutej povinnosti. Tomu zodpovedá aj odročenie druhého pojednávania na 06.02.2023, ku ktorému došlo z dôvodu poplašnej správy.

14. Neobstojí ani argument žalovaného, že by zaujatosť sudkyne mal naznačovať jej údajný postup v rozpore s z dôvodu, že pred otvorením pojednávania nelegitimovala prítomné osoby. Dôkazom o priebehu každého pojednávania sú zápisnice, ktoré súd riadne vyhotovil a tvoria obsah spisu. Zápisnica o pojednávaní je verejnou listinou, takže potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak sa nepreukáže opak ( ). V týchto zápisniciach sa pri generáliách strán a ich právnych zástupcov uvádza poznámka „osobne“, z čoho vyplýva, že na pojednávaní boli prítomné práve tie fyzické osoby, ktoré boli takto v zápisnici označené. Z toho možno rozumne usudzovať, že súd tieto osoby aj legitimoval. Domnienka správnosti verejnej listiny je síce vyvrátiteľná, avšak na tento účel nepostačí len jednoduché tvrdenie o opaku. Zo zvukových záznamov nevyplýva, že by súd nepostupoval podľa . Takisto z nich nevyplýva, že by žalovaný alebo jeho právny zástupca predniesol pochybnosť o totožnosti osôb prítomných v pojednávacej miestnosti. Za týchto okolností a keď aj žalobcovia, ktorí boli na pojednávaní prítomní, vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd všetky osoby legitimoval na prvom pojednávaní, je toto tvrdenie žalovaného nepreukázané a javí sa aj ako účelové.

15. Nedôvodný aj argument týkajúci sa prítomnosti justičnej stráže na pojednávaniach. Predovšetkým je tvrdenie žalovaného, že na pojednávaniach sa zúčastňovali členovia justičnej stráže, opäť v rozpore so obsahom jednotlivých zápisníc o pojednávaní. Každá zápisnica obsahuje v úvodnej časti označenie osôb prítomných na pojednávaní, teda sudkyne, asistentky, žalobcov a žalovaného a ich právnych zástupcov. O prítomnosti iných osôb v zápisnici nie je zmienka. V dôsledku domnienky pravdivosti sa teda predpokladá, že v pojednávacej miestnosti sa nenachádzali iné osoby. Tvrdenie žalovaného o opaku nie je dostatočné na vyvrátenie tejto domnienky. Žalovaný ani nenavrhol žiadne dokazovanie v tomto smere, takže ani v tomto prípade danú domnienku nemožno považovať za vyvrátenú len jeho

tvrdením. Okrem toho sa žiada dodať, že ak by to aj bolo inak, prítomnosť justičnej stráže v pojednávacej miestnosti (ak by bola preukázaná) nie je znakom zaujatosti konajúceho sudcu, pretože len z toho, že je v pojednávacej miestnosti prítomná, ešte nemožno vyvodiť, že by sa táto okolnosť mala posudzovať z hľadiska strán odlišne, teda že by bola „v prospech“ jednej strany, ale zároveň „v neprospech“ druhej strany. Keďže žalovaný ani netvrdil, že by prítomnosť justičnej stráže bola z nejakého dôvodu vyslovene v prospech žalobcov a v neprospech žalovaného, výčitka, že sudkyňa je z tohto dôvodu zaujatá, je málo presvedčivá.

16. Ani spôsob vedenia výsluchu žalobcov nevykazuje znaky zaujatosti sudkyne, pretože otázka diagnózy úmrtia dcéry žalovanej je nepodstatná. Dcéra žalobcov vykonala žalovaným spochybňované právne úkony približne dva roky pred svojou smrťou. Odpoveď žalobcov v rámci ich výsluchu, ktorý mimochodom prebiehal ako výsluch strany konania, k tejto otázke nemohla byť rozhodujúca, takže ak sudkyňa súvisiace otázky žalovaného nepripustila, nijako nepochybila. Navyše, keďže to bol žalovaný, kto tvrdil existenciu duševnej poruchy dcéry žalobcov, bol to on, koho zaťažovalo dôkazné bremeno. Dokazovanie tejto skutočnosti nie je povinnosťou žalobcov a nešlo ani o prípad, že by túto skutočnosť nebolo možné dokázať inak, než výsluchom žalobcov ako strany sporu (porov. ). To, že sa výsluch žalobcov vôbec uskutočnil, predstavoval postup skôr v prospech žalovaného, než žalobcov.

17. Ďalšia výčitka žalovaného, že sudkyňa nepripustila žiadny relevantný dôkaz zo strany žalovaného, je zase v priamom rozpore nielen s odôvodnením napadnutého rozsudku, ale aj s obsahom zápisnice o pojednávaní zo 16.01.2023 (č. l. 246). Sudkyňa v rámci dokazovania oboznámila listinné dôkazy, ktoré do spisu založil žalovaný. Je pritom zjavné, že pod relevantnými dôkazmi treba rozumieť aj lekárske správy (č. l. 85 – 88), pretože tými mienil žalovaný preukázať svoje tvrdenie o duševnom stave dcéry žalobcov. Táto výčitka žalovaného je preto nedôvodná.

18. Celkom zjavne nie je dôvodom rozumných pochybností o objektívnej stránke nestrannosti konajúcej sudkyne spôsob vykonania dokazovania a jeho hodnotenie. Odvolací súd tu nezistil žiadne také nedostatky, ktoré by naznačovali existenciu neprípustného excesu signalizujúceho zaujatosť sudkyne. Výhrady žalovaného však odvolací súd vyhodnotí nižšie z hľadiska odvolacích dôvodov týkajúcich sa skutkovej stránky veci.

19. Znakom zaujatosti nemôže byť ani tvrdenie žalovaného, že súd oslovoval dcéru žalobcov krstným menom. Predovšetkým žalovaný vyslovene zavádza, ak v tejto súvislosti odkazuje na bod 33 napadnutého rozsudku s poznámkou „napríklad“. V napadnutom rozsudku sa krstné meno dcéry žalobcov vyskytuje 55-krát, z toho 54-krát sa sprevádza priezviskom. Bod 33 je teda jediným bodom, takže zjavne nejde len o „príklad“ oslovovania dcéry žalobkyne krstným menom. Okrem toho súd prvej inštancie označoval C. H. na mnohých miestach ako „dcéru žalobcov“, „manželku žalovaného“ či „poručiteľku“. Súd prvej inštancie teda označoval dcéru žalobkyne nielenže systematicky aj jej priezviskom, ale pravidelne aj inými neosobnými výrazmi. Označenie dcéry žalobcov iba jej krstným menom jediný raz v bode 33 napadnutého rozsudku je ojedinelým prípadom, ktorý je celkom nepostačujúci na to, aby vyvolal objektívne pochybnosti zaujatosti súdu a aby žalovaný uspel vo svojej snahe spochybniť nestrannosť sudkyne z tohto dôvodu.

20. Napokon čo sa týka tvrdenia žalovaného, že až z odôvodnenia písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku pochopil, že žalovaný bol v očiach konajúcej sudkyne „tyran“, treba zdôrazniť, že v napadnutom rozsudku súd takto žalovaného vôbec neoznačuje. Tam, kde sa tento výraz, prípadne jeho deriváty objavujú, ide napospol o zhrnutie alebo rekapituláciu prednesov žalobcov, a nie o hodnotenie žalovaného súdom. Vzhľadom na to nemožno dané tvrdenie žalovaného považovať za nič iné, než jeho subjektívny pocit. To platí aj pre jeho poznámku, že bod 61 napadnutého rozsudku pôsobí na žalovaného urážlivo. Odhliadnuc od toho, že žalovaný nespresňuje, z akého dôvodu na neho takto pôsobí, žalovaný nevysvetľuje ani to, prečo bod odôvodnenia týkajúci sa argumentu, ktorý uplatňovali obe strany, teda nielen žalovaný, ale aj žalobcovia, malo naznačovať zaujatosť sudkyne len a práve voči žalovanému. Subjektívne pocity strany vo vzťahu ku konajúcemu sudcovi nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu. Inak by súdnictvo prakticky nemohlo fungovať.

21. Tu sa ešte žiada uviesť, že vo vyjadrení k žalobe z 10.08.2022 (č. l. 95), ale ani vo vyjadrení z 31.10.2022 žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcov o správaní žalovaného k ich dcére počas manželstva a po ňom, ale ani obsah rozvodového rozsudku, ktorý vydal Okresný súd Trnava v konaní

sp. zn. , takže sa považujú za nesporné. Nepoprel ich výslovne, a teda účinne ani vo vlastnom vyjadrení z 27.10.2022, v ktorom sa obdobiu pred podaním návrhu na rozvod príliš nevenoval, hoci nepochybne mal ako manžel možnosť predniesť vlastné vnímanie jednotlivých incidentov a svojich konkrétnych úkonov z čias pred rozvodom, ktoré mu dcéra žalobcov ako jeho vtedajšia manželka vyčítala. Mohol predostrieť napríklad vlastné vnímanie k tvrdeniam manželky o vyhrážkach žalovaného ublížením na zdraví manželky alebo dokonca jej zabitím, či ku kopnutiu manželky do hrude a buchnátov do jej chrbta, ktoré údajne od žalovaného utŕžila (vlastné tvrdenia žalovaný predniesol len vo vzťahu k tzv. vreckovému manželke a disponovaniu s jej účtom). Vzhľadom na tento postoj žalovaného, ako aj jeho nesúhlas s rozvodom (ktorý vyústil do odvolania žalovaného voči rozsudku o rozvode) preto ani označenie rozvodu ako „búrlivého“ (a, mimochodom, ani prípadné negatívne hodnotenie správania žalovaného k dcére žalobcov počas manželstva, hoci toto fakticky z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani vyslovene nevyplýva) nemožno považovať za znak zaujatosti zákonnej sudkyne.

22. Vyššie uvedené úvahy neumožňujú prijať zmysluplný záver, že existujú dôvody vylúčenia konajúcej sudkyne prvoinštančného súdu, či už zo subjektívneho hľadiska, alebo po objektívnej stránke, a už vôbec nie z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Zároveň je z týchto úvah zrejmé, že nebolo ani preukázané, že by sa súd prvej inštancie dopustil vád konania, ktoré by si vyžadovali zrušenie jeho rozhodnutia.

23. Ďalšiu časť svojho odvolania žalovaný zameriava na kritiku spôsobu zisťovania skutkového stavu súdom prvej inštancie jednak vo vzťahu k žalobe, ako aj vo vzťahu k vzájomnej žalobe.

K žalobe

24. Žalovaný svoju argumentáciu pred súdom prvej inštancie, ale aj počas odvolacieho konania zakladá predovšetkým na spochybňovaní spôsobilosti dcéry žalobcov spísať závet zo 14.05.2020 vo forme notárskej zápisnice a uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva sporných nehnuteľností (darovaciu zmluvu) z 28.08.2020 vrátane jej dodatku zo 16.10.2020.

25. Hoci odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje relevantné úvahy súdu prvej inštancie roztrúsené na viacerých miestach, čo nepridáva na jeho prehľadnosti, myšlienkový postup súdu prvej inštancie je dostatočne jasný a vnútorne súladný a možno ho zhrnúť tak, že súd prvej inštancie založil svoj záver spôsobilosti dcéry žalobcov na uskutočnenie sporných právnych úkonov na základe vyjadrenia psychiatričky dcéry žalobcov, vyjadrenia zamestnávateľa dcéry žalobcov, vyjadrení žalovaného v rozvodovom konaní, skutočností súvisiacich so spísaním notárskej zápisnice o závete a na časovej a logickej nadväznosti právnych úkonov, ktoré nesporne (žalovaný netvrdil opak) uskutočnila. Odvolací súd preberá skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ako sú uvedené v bode 3 vyššie, lebo ich považuje za správne (s výnimkou zjavne mylného konštatovania, že list vlastníctva z 14.11.2017 sa týka obdobia pred uzavretím manželstva žalovaného a dcéry žalobcov, čo ale nemalo vplyv na celkové vyhodnotenie dokazovania) a súhlasí s jeho právnym posúdením. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa odvolací súd tieto úvahy:

26. Na úvod považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť skutočnosť, ktorú zdôrazňoval aj súd prvej inštancie, že napriek tomu, že dcéra žalobcov trpela vyše 10 rokov diagnózami, ktoré žalovaný označoval za dôvod jej nespôsobilosti na právne úkony, žalovaný podľa vlastných slov, ktoré predniesol v rozvodovom konaní, nikdy neuvažoval nad tým, že by ju „spravil nesvojprávnou“. Ak potom žalovaný poznamenáva, že hoci je pravda, že takéto konanie [o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony – pozn. odvolacieho súdu] neinicioval, ale bolo to preto, lebo „žalovaný disponoval (aj v čase rozvodu) závetom dcéry žalobcov (z obdobia, keď jej spôsobilosť na právne úkony nepovažoval za spornú) a mal za to, že nehnuteľnosti, v ktorých spolu bývali budú po jej smrti jeho vlastníctvom (čo mu aj počas manželstva prisľúbila), pričom jej počas života poznačeného ťažkou chorobou nechcel spôsobovať psychickú záťaž“, naznačuje to vyslovenú účelovosť spochybňovania spôsobilosti dcéry žalobcov na právne úkony. Z celkovej argumentácie a tvrdení žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa snaží po smrti dcéry žalobcov navodiť dojem, že znakom nespôsobilosti dcéry žalobcov sú jej dve rozhodnutia: a) rozísť sa so žalovaným a b) nenechať mu svoj majetok. Okrem toho ak žalovaný tvrdí, že dôvodom, prečo neinicioval konanie o spôsobilosti na právne úkony dcéry žalobcov, bola nechcená psychická záťaž a skorší závet, ktorý znie v prospech žalovaného, je jeho postoj aj vnútorne protirečivý. Aj skorší záver, ktorý znel v prospech žalovaného, učinila dcéra žalobcov takisto po tom, čo jej bol diagnostikovaný

nález, ktorý žalovaný považuje za dôvod na pochybnosti o jej spôsobilosti na právne úkony. Ak tvrdí, že dcére žalobcov nechcel konaním o obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony spôsobovať nechcenú psychickú záťaž, tým vlastne tvrdí, že dôvod na podanie takého návrhu tu bol. Návrh však nepodal, pretože existoval závet v jeho prospech. Žalovaný teda buď považuje dcéru žalobcov za nespôsobilú na právne úkony, ktoré sú v jeho neprospech (návrh na rozvod, spísanie nového závetu, darovacia zmluva v prospech žalobcov), ale za spôsobilú na právne úkony, ktoré sú v jeho prospech (skorší závet), alebo celkovo za nespôsobilú aj na spísanie skoršieho závetu, ale spôsobilosť svojej bývalej manželky sa rozhodol verejne nespochybňovať, keďže mu tento závet vyhovoval. Za týchto okolností nie je potom vôbec prekvapivé, ak žalovaný svojou námietku nesvojprávnosti dcéry žalobcov súdy nepresvedčil.

27. Zároveň to nie je súd prvej inštancie, kto má selektívny prístup k argumentom v konaní, ale práve žalovaný. To je zrejmé aj z toho, že žalovaný súdu prvej inštancie takisto vyčíta, že zjavne nevzal do úvahy skutočnosť, že osoba, ktorá je chorá, potrebuje pomoc a opateru a je odkázaná a aj ľahšie manipulovateľná práve osobami, ktoré jej pomoc poskytujú. Hoci tu má žalovaný zrejme na mysli žalobcov, sám tvrdil, že dcéru žalobcov dlhodobo opatroval on ako jej manžel a že táto bola odkázaná práve na neho, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý nesúhlasil s rozvodom manželstva. Pokiaľ teda žalovaný žiada, aby súd prihliadal na to, že takáto osoba je „ľahko manipulovateľná“, keď inde tvrdí, že žalobcovia boli so svojou dcérou len v sporadickom kontakte, kým on sa o ňu vyše 10 rokov staral, musel by súd o to viac prihliadnuť na to, že správanie dcéry žalobcov počas manželstva so žalovaným mohlo byť výsledkom práve manipulácie zo strany žalovaného. Žalovaný si zrejme neuvedomuje, že tým spochybňuje aj skorší závet dcéry žalobcov, na základe ktorého mal jej majetok nadobudnúť on a o ktorý sa v tomto konaní aj opiera.

28. Podobné závery o selektívnom a účelovom prístupe žalovaného možno učiniť aj v súvislosti s výčitkou, že súd prvej inštancie mal skúmať dôvody absolútnej neplatnosti ex offo, bez povinnosti tvrdenia strán. Žalovaný, ktorý spochybňuje platnosť právnych úkonov pre nespôsobilosť na právne úkony (v danom prípade na uzavretie darovacej zmluvy a spísanie závetu), zavádza, ak s odkazom na všeobecné závery judikatúry k skúmaniu absolútnej neplatnosti, ale bez prihliadnutia na konkrétny dôvod neplatnosti, ktorého sa žalovaný dovoláva (duševná porucha), tvrdí, že vo vzťahu k preukázaniu skutočností rozhodných pre posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu nemá žalovaný ani povinnosť tvrdenia. Povinnosť tvrdenia predsa závisí od toho, o aký dôvod absolútnej neplatnosti ide. Niektoré dôvody absolútnej povinnosti nemá súd ako a prečo predpokladať. Existencia duševnej poruchy, ktorá by mala byť dôvodom nespôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, ak o nej súd nemá vedomosť z vlastnej činnosti a nevyplýva ani z listín, ktoré tvoria obsah spisu, je nepochybne skutkovou okolnosťou, ktorú musia strany v konaní tvrdiť. Česká judikatúra, na ktorú odkazuje žalovaný, je v tomto kontexte nepoužiteľná. Ustanovenia § 120 ods. 1 a 3 OSŘ, ktoré žalovaným cit. rozhodnutie českého najvyššieho súdu vykladalo, sa týkali dokazovania, nie povinnosti prednášať skutkové tvrdenia. Inak povedané, ak by sa mal prijať žalovaným presadzovaný názor, viedlo by to k absurdnému dôsledku, že by súd bol povinný ex offo a bez tvrdenia strán skúmať aj spôsobilosť strán na uskutočnenie všetkých právnych úkonov, ktoré sú potrebné na rozhodnutie vo veci (vrátane spôsobilosti strany udeliť plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi).

29. Ani tu si žalovaný zrejme neuvedomuje, že ak by sa mala ujať jeho argumentácia, úlohou súdu prvej inštancie by bolo ex offo preskúmať spôsobilosť dcéry žalobcov nielen v čase, keď uskutočnila právne úkony, ktorými disponovala so svojím majetkom po rozchode so žalovaným (čo inak súd prvej inštancie aj urobil), ale aj v čase, keď spísala skorší závet v prospech žalovaného. Proti takémuto dokazovaniu by inak žalovaný nemal mať žiadne námietky, keďže sám žalobcom vyčítal, že sa „kŕčovito“ bránili skúmaniu duševného stavu ich dcéry, ak zároveň tvrdili, že jej stav bol v poriadku. Ak je teda postoj žalovaného úprimný, nie je zrejmé, prečo nenavrhoval dokazovanie duševného stavu dcéry žalobcov aj v čase spísania závetu v jeho prospech.

30. Nie je pravda, že súd prvej inštancie ignoroval diagnózu dcéry žalobcov. Nielenže vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi vrátane tých, ktoré navrhoval žalovaný, ale tieto aj riadne vyhodnotil (body 6 až 8, 16, 33 a 37 napadnutého rozsudku), a aj právne posúdil (body 38 a 57 až 59 napadnutého rozsudku). Dôvod, pre ktorý nepristúpil k znaleckému dokazovaniu a vyžiadaniu ďalších listinných dôkazov, takisto vysvetlil (body 33 a 57 a 58 napadnutého rozsudku). Odvolací súd považuje dokazovanie za dostatočné a jeho celkové hodnotenie za správne.

31. K rozsahu dokazovania sa žiada dodať, že žalovaný odkazuje na názor v odbornej literatúre, podľa ktorého musí súd dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom, inak by sa založil odvolací dôvod podľa , avšak pozornosť už nevenuje dôvetku „ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom“. Súd nie je povinný vykonať každý dôkaz, ktorý strana navrhne ( ). Predovšetkým, ako to už odvolací súd naznačil vyššie, pokiaľ ide o námietku neplatnosti právneho úkonu pre nedostatočnú spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony, je na strane, aby predniesla relevantné skutkové tvrdenia, ktoré túto spôsobilosť vylučujú. Pri posudzovaní platnosti právnych úkonov fyzických osôb totiž neplatí predpoklad, že fyzické osoby sú nespôsobilé na právne úkony. Nespôsobilosť treba tvrdiť a preukazovať. Účelom dokazovania je však overiť skutkové tvrdenia, nie ich nahrádzať. Súd sa môže v súvislosti s duševným stavom konajúcej osoby obrátiť na odborne spôsobilú osobu ( ), ak z okolností nevyplýva, že by bol nutné znalecké dokazovanie ( ).

32. Preto bolo aj v prejednávanej veci na žalovanom, aby svoju námietku, že sporný závet a darovacia zmluva sú neplatné z dôvodu, že dcéra žalobkyne nebola spôsobilá ich uskutočniť, podložil substancovanými tvrdeniami. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že túto nespôsobilosť odôvodňoval existenciou nádorového ochorenia mozgu dcéry žalobcov. Táto jej bola ale nesporne diagnostikovaná v roku 2008 a žalovaný podľa svojich slov pred rozvodom (2020) nikdy neuvažoval nad tým, že by „spravil manželku nesvojprávnou“ (s dôvodom, prečo tak údajne neurobil, sa už odvolací súd vysporiadal vyššie). Za týchto okolností len samotný fakt, že dcéra žalobcov mala v roku 2008 nádorové ochorenie mozgu, ešte nič nevypovedá o tom, aký vplyv mala na spôsobilosť dcéry žalobcov na právne úkony táto diagnóza. Z tvrdení žalovaného nevyplýva, že by išlo o diagnózu, s ktorou je automaticky spojené obmedzenie alebo úplná strata spôsobilosti na právne úkony. Práve naopak, vyjadrenie odborne spôsobilej osoby – psychiatra, ktoré dokonca nie je všeobecné, ale týka sa práve osoby, o ktorej svojprávnosť ide, svedčí o opaku. Keďže žalobcovia tvrdili, že ich dcéra bola plne spôsobilá na právne úkony, dokazovanie bolo potrebné prispôsobiť takto substancovaným tvrdeniam žalovaného. Na účely vysporiadania sa s námietkou žalovaného, ktorá bola postavená na existencii určitej diagnózy a symptómoch, ktoré ju môžu sprevádzať, bolo postačujúce vykonať dokazovanie vyjadrením ošetrujúcej lekárky – psychiatričky žalovanej z rozvodového konania, teda z obdobia, ktorého sa týkajú aj žalovaným napádané právne úkony dcéry žalobcov. Toto vyjadrenie je jednoznačné a nepripúšťa priestor na spochybnenie duševného zdravia dcéry žalobcov. Ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie, vyjadrenie zamestnávateľa, z ktorého je zrejmé, že dcéra žalobcov vykonávala svoju prácu účtovníčky roky zodpovedne a spoľahlivo, tento záver podporuje. Odhliadnuc od ďalších nesporných okolností (bod 28 napadnutého rozsudku) ho v konečnom dôsledku podporujú aj ďalšie súvislosti, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie (body 37 a 57 napadnutého rozsudku), hoci žalovaný považuje úvahy súdu za „celkom podarený žart“. Pozabudol však, že jedným zo symptómov, na ktoré sám upozorňoval, bola zmena nálad. Namietanú úvahu súdu prvej inštancie, že „ak by darkyňa, resp. poručiteľka v čase zriadenia týchto právnych úkonov nebola príčetná, tak mala dosť času od ich uskutočnenia túto prejavenú vôľu zmeniť“, preto odvolací súd nepovažuje za smiešnu. Aj podľa odvolacieho súdu právne, ale aj faktické úkony dcéry žalobcov, ktorých uskutočnenie nebolo sporné (odvolanie plnomocenstiev žalovanému, návrh na rozvod, závet v prospech rodičov, darovacia zmluva v prospech rodičov a neskorší dodatok k nej) sledujú rovnaký účel a koherentne na seba nadväzujú. Súd prvej inštancie preto správne uvažoval aj v ďalšom bode (s ktorým žalovaný takisto nesúhlasí, avšak nedôvodne), že „práve naopak, uzatvorená darovacia zmluva o darovaní sporných nehnuteľností rodičom počas rozvodu so žalovaným, ktorý sa správal k dcére žalobcov v zmysle rozvodového rozsudku založeného v spise nepekne, svedčila o úplnej príčetnosti darkyne.“ Závet, ktorým dcéra žalobkyne zanechala svoj majetok žalobcom ako svojim rodičom namiesto žalovaného ako svojho manžela, od ktorého podľa vlastných slov utiekla z dôvodu týrania, zriadila dcéra žalobcov dňa 14.05.2020. Závet je na rozdiel od darovacej zmluvy právnym úkonom mortis causa, teda pre prípad smrti. Nie je nič zvláštne na tom, ak sa poručiteľ ešte za svojho života rozhodne disponovať svojím majetkom. Na základe všeobecných skúseností možno dokonca povedať, že ide skôr o pravidlo, než výnimku. Aj za okolností prejednávanej veci, najmä vzhľadom na snahu dcéry žalobcov rozviesť sa so žalovaným, ktorý zase tejto snahe oponoval, je pochopiteľné, ak sa dcéra žalobcov rozhodla ešte za života darovať svoju nehnuteľnosť, v ktorej žalovaný zostal bývať, rodičom, ku ktorým podľa vlastných slov dcéra žalobcov utiekla pred žalovaným. Nepochopiteľná je skôr vážnosť, s akou žalovaný tvrdí, že uskutočnenie takýchto právnych úkonov je dôkazom nesvojprávnosti konajúcej osoby.

33. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že ani prípadné lekárske záznamy, či správy posudkových komisií by neboli dostatočne presvedčivé, aby mohli preukázať, že práve v označený deň zriadenia závetu a v čase uzatvorenia darovacej zmluvy i dodatku, trpela dcéra žalobcov vážnou duševnou poruchou, ktorá by jej bránila v uskutočnení sporných právnych úkonov. Žalovaný tvrdil existenciu niekoľkých diagnóz, avšak ošetrujúca psychiatrička dcéry žalobcov vylúčila, že by dcéra žalobcov v rozhodujúcom období trpela „diagnózou alebo poruchou, ktorá by ju akokoľvek zneschopňovala na právne úkony“ a vyjadrila sa, že „nie je daný žiaden dôvod na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony“. Žalovaný pritom ani netvrdil, že by dcéra žalobkyne trpela nejakou inou diagnózou, o ktorej jej psychiatrička nemohla vedieť, ani že by sa liečila z dôvodu duševnej poruchy.

34. V tejto súvislosti neobstoja ani formálne výhrady žalovaného, ktoré sa týkali náležitostí vyjadrenia ošetrujúcej psychiatričky dcéry žalobcov. Ustanovenie o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravuje, čo všetko obsahuje zdravotná dokumentácia, ale na rozdiel od toho, čo sa snaží žalovaný podsúvať, neupravuje formu a obsah vyjadrenia lekára k zdravotnému stavu pacienta na účely súdneho konania. Obsahové nedostatky vyjadrenia psychiatričky dcéry žalobcov, ktoré mu žalovaný vyčíta, preto nemajú vplyv na jeho výpovednú hodnotu. Ani to, že sa v ňom odkazuje na rozvodové konanie, nevylučuje, aby sa použilo aj v sporovom konaní, najmä keď sporné právne úkony uskutočnila dcéra žalobcov v období bezprostredne súvisiacom s rozvodovým konaním.

35. Na základe vyššie uvedené vrátane zistení v rozvodom konaní ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o spôsobilosť dcéry žalobcov uskutočniť žalovaným namietané právne úkony.

K vzájomnej žalobe

36. V tejto súvislosti žalovaný napáda úvahy súdu prvej inštancie, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, žalovaná [správne dcéra žalobcov – pozn. odvolacieho súdu] mohla scudziť, a to z toho dôvodu, že ich spoluvlastníkom nebol žalovaný. Žalovaný uvádza, že žiadal určiť, že stavby patria do podielového spoluvlastníctva jeho osoby a bývalej manželky, pretože stavbu rodinného domu vybudovali žalovaný so svojou zomrelou manželkou počas trvania ich vzťahu.

37. Judikatúra (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ), dospela k záveru, že stavba ako samostatný predmet právnych vzťahov (ako vec v právnom zmysle) vzniká v okamihu, v ktorom je vybudovaná minimálne do takého štádia, počnúc ktorým všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu tejto druhovo a individuálne určenej veci. K tomu u nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, keď je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia.

38. Žalovaný s odkazom na slovenskú súdnu prax (napr. R 16/1983) jednak argumentuje, že spoluvlastnícky vzťah k stavbe vybudovanej spoločnou činnosťou viacerých osôb vzniká na základe dohody o založení spoluvlastníckych vzťahov k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb. Ďalej sa odvoláva na českú judikatúru (napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 05.11.2002, sp. zn. alebo z 25.6.2007, sp. zn. ), podľa ktorej ak stavbu vykonáva viac osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, resp. sa jej uzavretie nepodarilo stavebníkmi v konaní preukázať, podielovými spoluvlastníkmi stavby sa tieto osoby stávajú len vtedy, ak z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorej z týchto osôb. Aj v tomto rozsahu odvolací súd preberá relevantné skutkové zistenia súdu prvej inštancie a s odkazom na ďalšie vyjadrenia žalovaného v konaní konštatuje, že z okolností veci je dostatočne zrejmé, že sporný rodinný dom nemohol byť stavbou vo vlastníctve žalovaného.

39. Žalovaný tvrdil, že stavbu rodinného domu „vybudoval“ s dcérou žalobcov počas trvania ich vzťahu. V zmysle žalovaným citovanej súdnej praxe bolo úlohou žalovaného, ak mienil súdy presvedčiť, že aj on sa stal vlastníkom stavby, tvrdiť, že počas trvania jeho vzťahu s bývalou manželkou uviedli spoločnou činnosťou stavbu do stavu, keď už bolo jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Na pojednávaní 06.02.2023 (č. l. 270 rub) však žalovaný tvrdil, že „v období, keď som sa spoznal s manželkou v roku 2006, tak uvedená stavba bola,

bol postavený suterén – pivnica, obvodové múry a strecha“. Hoci následne dodal, že „v žiadnom prípade tá stavba nemala prvky dlhodobej životnosti“, tu už ide len o jeho subjektívny názor na to, čo sa považuje za prvky dlhodobej životnosti. Ak v čase, keď sa s dcérou žalobcov spoznal, existoval suterén, obvodové múry a dokonca aj strecha, je nepochybné, že dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia bolo už zrejmé. Žalovaný teda v podstate sám tvrdí, že sporná nehnuteľnosť bola v čase, keď sa s dcérou žalobcov spoznal, už v takom stupni rozostavanosti, že existovala ako vec v právnom zmysle. Keďže žalovaný netvrdil, že by sa na stavbe podieľal skôr, než s dcérou žalobcov nadviazal vzťah, z právneho hľadiska je vylúčené, aby sa žalovaný stal podielovým spoluvlastníkom spornej stavby. Žalovaný sa mohol podieľať na vybudovaní stavby do jej konečnej podoby, avšak práce, ktorých uskutočnenie tvrdil (oprava pivnice, výmena časti obvodového múru, reklamácia a oprava strechy, iné dokončovacie práce), vykonal podľa svojho vlastného tvrdenia až po tom, čo sa stavba stala vecou v právnom zmysle. Nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej“ stavbe je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (R 29/1999, Rc 4/2006). Takúto deštrukciu stavby však žalovaný ani netvrdil.

40. Súd prvej inštancie nepochybil, ani keď odmietol vykonať dokazovanie výsluchom bývalého partnera dcéry žalobcov P. N.. Tento bol podľa žalovaného jediný, kto mohol potvrdiť, v akom stave stupni rozostavanosti sa nachádzali nehnuteľnosti. Predovšetkým stupeň rozostavanosti stavby v čase, keď sa spoznal s dcérou žalobcov, bol dostatočne zrejmý z prednesov samotného žalovaného. Žalovaný neuviedol k tomuto návrhu na dokazovanie žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť jeho dostatočnú relevanciu pre dokázanie jeho tvrdenia, že sa stal podielovým spoluvlastníkom stavby. Žalovaný totiž netvrdil, že by s dcérou žalobcov nadviazal vzťah bezprostredne po tom, ako sa rozišla so svedkom N.. Tento výsluch by preto nepriniesol relevantné skutkové zistenia, pretože aj keby svedok N. potvrdil, že stavba nemala dostatočný stupeň rozostavanosti v čase jeho rozchodu s dcérou žalobcov, nič by to nevypovedalo o stave stavby v čase, keď s dcérou žalobcov nadviazal vzťah žalovaný. Okrem toho aj keby vypovedal, že v čase ukončenia jeho vzťahu s dcérou žalobcov a začatia nového vzťahu bola stavba v stave, ktorý podľa občianskoprávnych predpisov nepredstavuje novú vec, nebolo by to dostatočným dôkazom toho, že stavba mala patriť aj žalovanému, resp. toho, že na jej dovŕšení do tohto stupňa sa podieľal žalovaný a ani akou mierou. Žalovaný netvrdil, že by svedok N. mal vedomosti o predstave dcéry žalobcov a žalovaného, pokiaľ ide o vlastníctvo stavby, a ani že sa zúčastňoval prác na stavbe. Navyše, len ťažko si predstaviť dôvod, pre ktorý by takéto vedomosti mal, prípadne pre ktoré by sa zúčastňoval na stavbe stavby pre svoju bývalú partnerku, ktorá v dome údajne mienila bývať s novým priateľom – žalovaným. Žalovaný mal okrem toho nepochybne lepšie dôkazné prostriedky k dispozícii, keďže tvrdil, že na dokončenie stavby sa používali prostriedky z úverov (ŠFRB a ČSOB, a.s.). Je všeobecne známe, že tak ŠFRB, ako aj bežné banky, akou ČSOB nepochybne je, požadujú na čerpanie úveru na výstavbu alebo prestavbu nehnuteľnosti doklady k spôsobu použitia prostriedkov z úveru. Samotný žalovaný sa o nich (zálohových faktúrach) zmieňoval na pojednávaní (č. l. 271). Žalovaný síce tvrdil, že mu tieto doklady boli odcudzené, ale mal možnosť navrhnúť dokazovanie ich vyžiadaním od ŠFRB a ČSOB, a.s., prípadne mohol tvrdiť a preukazovať, kto všetko sa na stavbe zúčastňoval a mohol mať vedomosť o tom, kto sa mal stať ich vlastníkom. Z týchto listinných dôkazov, resp. z výpovedí fyzických, či právnických osôb, by bolo možné vyvodiť spoľahlivejší záver o tom, akou mierou sa na stavbe podieľal žalovaný, resp. či vôľou dcéry žalobcov (a žalovaného) bolo, aby sa žalovaný stal podielovým spoluvlastníkom spornej stavby.

41. Súd prvej inštancie teda nemal k dispozícii žiadne relevantné tvrdenia žalovaného ani návrhy na dokazovanie, ktoré by umožnili dospieť k právnemu záveru, že sa stal podielovým spoluvlastníkom spornej stavby. Žalovaný takéto tvrdenia nepredniesol ani v odvolaní. Nedostatočné skutkové vymedzenie uplatňovaného nároku má za následok nedokázanie hmotnoprávnej skutočnosti a zamietnutie žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie ÚS SR z 11.06.2019, sp. zn. , uznesenie NS SR sp. zn. , alebo aj BAJÁNKOVÁ, J. In: ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 486). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného je preto správne.

42. Obiter dictum odvolací súd pripomína aj ďalšie nesporné okolnosti, z ktorých nemožno vyvodiť, že by žalovaný mal spornú stavbu nadobudnúť do svojho (spolu)vlastníctva: projekt z roku 2004 a stavebné povolenie z 2004, teda z času, keď sa dcéra žalobcov so žalovaným ani nepoznala; zostatok na účte dcéry žalobcov cca 525 000 Sk z 22.02.2005; úverová zmluva so ŠFRB z 26.09.2005 uzavretá na strane

dlžníkov ešte s bývalým partnerom dcéry žalobcov, tvrdenie žalobcov, že hrubá stavba bola hotová v roku 2006/vo februári 2007 (č. l. 247 rub); listiny, kde sa spomína sporná rozostavaná stavba a len dcéra žalobcov, ale nie žalovaný (geometrický plán z 03.04.2007, rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Trnava z 24.07.2007 o odňatí pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, znalecký posudok zo 16.08.2007, záložná zmluva z 21.02.2008, kde záložcom bola opäť len dcéra žalobcov, č. l. 35). K tomu možno pripočítať aj tvrdenie žalovaného vo vyjadrení z 27.10.2022, že dcéra žalobcov požiadala o [úver – pozn. odvolacieho súdu] ŠFRB, z ktorého postavila uvedené objekty, ale aj ďalšie listiny, v ktorých sa žalovaný vôbec nespomína (návrh na kolaudáciu z 08.09.2010, kolaudačné rozhodnutie z 01.10.2010, rozhodnutie o súpisnom čísle z 04.10.2010), a v konečnom dôsledku aj vyjadrenie žalovaného, že dcéra žalobcov počas manželstva vyslovene odmietla do katastra nehnuteľností zapísať aj žalovaného (č. l. 271). Tiež je vhodné spomenúť aj historický vývoj argumentácie žalovaného v súvislosti so spornou stavbou, ktorá je nekoherentná, a teda málo nepresvedčivá: Dňa 23.09.2021 sa žalovaný v stanovisku k výzve k vysťahovaniu (mimochodom, tu sa žalovaný ani raz nezmienil o tom, že by dcéra žalobcov trpela akoukoľvek duševnou poruchou) dovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy pre svoj názor, že nehnuteľnosti patria do BSM. Vo vyjadrení k žalobe (č. l. 97 rub) už žalovaný v rozpore s tým tvrdil, že nehnuteľnosti tvorili podielové spoluvlastníctvo žalovaného a dcéry žalobcov, pretože rodinný dom stavali najmenej v období od roku 2008, spoločne si vo februári 2008 zobrali úver v ČSOB, a.s., a manželstvo uzavreli v máji 2008. Vo svojom vlastnom vyjadrení z 27.10.2022 (č. l. 239 rub) žalovaný predniesol, že „je pravda, že v roku 2007 bol postavený suterén, podlažie a strecha, uvedené bolo postavené zo ŠFRB“ (nespornou skutočnosťou bolo, že úverovú zmluvu so ŠFRB uzatvorila dcéra žalobcov ešte so svojím bývalým priateľom v roku 2005). V tomto vyjadrení pritom nespomínal, že by sa s dcérou žalobcov spoznal už v roku 2006, alebo že by stavbu staval v tom roku aj on, a predovšetkým ďalej tiež uviedol, že objekty postavila dcéra žalobcov. Žalovaný napokon ešte tvrdil, že s dcérou žalovaných mal vzťah k dátumu vyhotovenia znaleckého posudku (z ktorého súd prvej inštancie vyvodil, že stavba už ako vec v právnom zmysle existovala ku dňu 16.08.2017). Žalobcovia to však popreli (č. l. 255 rub), čo robí z tvrdenia žalovaného nakoniec spornú skutočnosť, ktorej dokazovanie žalovaný ani nenavrhol.

43. Odvolací súd preto aj na základe všetkých vyššie uvedených úvah nevidí priestor na prehodnocovanie či vyvracanie skutkových zistení, ktoré súd prvej inštancie učinil v súvislosti s duševným stavom dcéry žalobcov a okolností vzniku spornej stavby v právnom zmysle na základe tvrdení a návrhov žalovaného. Skutkový stav možno považovať za dostatočne zistený. Žalovaným predostretá odvolacia argumentácia nie je ani spôsobilá viesť k inému právnemu posúdeniu žalobou uplatneného nároku.

44. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvody [, , , a ] preto nie sú dané. Keďže v konaní nevyšla najavo ani existencia tzv. inej vady konania [ ], odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I (o žalobe) a II (o vzájomnej žalobe) a súvisiacich výrokoch V a VI o trovách konania podľa potvrdil ako vecne správny (výrok I).

45. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s ). V danom prípade žalovaný so svojím odvolaním neuspel, takže odvolací súd podľa priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).

46. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

– 2 –

Krajský súd -321 v Trnave IČS: 2122201567 ECLI:SK:KSTT:2024:2122201567.1 Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok a . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej

značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .