Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zastúpeného: JUDr. Ambróz Motyka, advokátom, so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35510722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd Svidník) č.k. -164 zo dňa 8.12.2022

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 3.300,- eur; vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku III. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovaného.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil odkazom na , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , Obč. zák., , , -3, , , , , , , , , a o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých bol účinný v čase bezpečnostného incidentu (ďalej „“), čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, (ďalej „“).

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vyjadril k namietanej miestnej príslušnosti. Uviedol, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, keďže k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaný poskytoval žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. Keďže spor považoval za spor spotrebiteľský, bola namieste aplikácia pri založení miestnej príslušnosti. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti aj na závery

odvolacieho súdu v identickej právnej veci v rozsudku č. k. -530 z 30.3.2021. K pasívnej legitimácii žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v spotrebiteľskom právnom vzťahu so žalovaným a osobné údaje odovzdal v súvislosti s poskytovanými službami práve žalovanému. Je potom nepodstatné, že žalovaný konal prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a zástupcom nevznikol žiaden právny vzťah. Právny vzťah na zákonnom základe vznikol len medzi žalobcom a žalovaným, preto iba žalovaný musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom rozsahu. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovaným došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.08.2017 číslo XXXXX/XXXX-XX-17 je konštatované, že sprostredkovateľ ELSIG, s.r.o. porušil ustanovenie a ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou“. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovaného, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000,- eur. Poukázal na to, že predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu bola dlhé obdobie bez povšimnutia na prevádzke obchodného zastúpenia žalovaného v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca žalovaného (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu pracovníkovi (E.) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovaného v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovaného v Lučenci“. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovaného vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti žalovaného a zostala nepovšimnutá 3 roky. Tvrdenie žalovaného, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 09.03.2018 č.k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia zo dňa 09.03.2018 celkom výstižne pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. S poukazom na uvedené nie sú individuálne pocity žalobcu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv. Už samotný počet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobcu na relutárnu satisfakciu za zásah do jej práva na súkromie. Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný ) súd prvej inštancie konštatoval, že aj v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 3.300,- eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať. Nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva. Súčasne priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

4. Označený rozsudok včas podaným odvolaním, čo do I. vyhovujúceho výroku a čo do III. súvisiaceho výroku o trovách konania napadol žalovaný, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. , , a . Žalovaný uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa Obč. zák. a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa , nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a tým aj nezákonný sudca a zároveň žalobca nebol zaviazaný ako spotrebiteľ na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je odvolacím dôvodom podľa .

5. Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov platí o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na mieste analogické použitie Obč. zák. z dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Žalovaný nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaný nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a organizačných údajov, pričom ani súd neuvádza tento dôkaz medzi podkladmi svojho rozhodnutia a samotný dokument je informatívnym dokumentom a nemožno ho aplikovať na vzťah medzi sporovými stranami. Žalovaný poukázal na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaný teda neporušil svoje povinnosti podľa Zákona o ochrane osobných údajov. Žalovaný poukázal na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale vec aj nesprávne právne posúdil. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu právne irelevantná.

Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanému irelevantné. Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietal nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil len, že mu hrozila, pričom aj s poukazom na časový odstup odo dňa bezpečnostného incidentu (6 rokov) a jeho zistenia bolo dôvodné predpokladať, že už nevznikne. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané všetky predpoklady pre jej priznanie. Zároveň žalovaný namietal ako neproporcionálnu a nespravodlivú sumu priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 3.300,- eur, pričom súd prvej inštancie túto sumu odôvodnil, no táto jeho argumentácia nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Žalovaný poukázal na to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neadekvátna k uvedenému prípadu. Poukázal aj na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v totožných veciach, kde Krajský súd v Prešove už vo vzťahu k spolu 71 žalobcom považoval za primeranú sumu 110,- eur. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč cca 377,- eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna. Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu žalobcov bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami . Uviedla, že aj žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade, že uplatňuje neprimeranú, či premrštenú sumu a táto skutočnosť by sa mala prejaviť v rozhodnutí o trovách konania s tým, že súd by mal využiť inštitútu a trovy konania nepriznať prípadne ich primerane znížiť s tým, že pri tomto bezpečnostnom incidente boli postihnuté viaceré osoby, pričom už v predošlom konaní ďalších 42 žalobcov uplatnilo nárok na náhradu trov konania s tým, že u každého vznikli trovy konania vo výške po 1.183,20 eur, čo je viac ako desaťnásobok priznanej náhrady. V takomto prípade je suma za trovy konania neadekvátna a v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ by odvolací súd dospel k názoru, že základom pre výpočet trov konania má byť prisúdená suma, ako to bolo uvedené v rozsudkoch senátu 8Co, mal by túto skutočnosť výslovne uviesť vo výroku rozhodnutia. Z týchto dôvodov žalovaný navrhla napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III.. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že miestna príslušnosť súdu prvej inštancie je daná , pričom rovnaký záver by platil v prípade, že by bola miestna príslušnosť určená v zmysle vzhľadom na to, že tento spor by nebol vznikol v prípade, že by nebola medzi stranami sporu uzavretá spotrebiteľská zmluva, a to zmluva o pripojení. K záverom rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. k. -530 zo dňa 30.03.2021 v identickej právnej veci, uviedol, že odvolací súd v tomto rozhodnutí argumentoval v prospech dôvodov miestnej príslušnosti podľa , neposkytol však žiadnu argumentáciu proti uplatniteľnosti aj miestnej príslušnosti podľa . Zároveň žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného o tom, že nie je pasívne legitimovaný s poukazom na odôvodnenie súdu prvej inštancie s tým, že žalovaný tendenčne zamieňa administratívnu právnu zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má objektívny charakter, teda žalovaný nesie zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracúvanie dát svojich klientov. Konštatoval, že rozhodnutia Úradu o zastavení konania voči žalovanému nie sú pre súd podľa záväzné a nemajú vplyv na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti. Ďalej uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou o neexistencii zásahu do jeho súkromia, nakoľko z výpovede osoby, ktorá našla predmetnú krabicu vyplynulo, že krabica bola pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade, ku ktorej

mal prístup neobmedzený počet nepovolaných osôb a iba v teoretickej rovine zostávajú námietky žalovanému o potrebe skúmať individuálne dopady na každú z dotknutých osôb osobitne. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva, že došlo k neprípustnému zásahu do súkromia žalobcu, čo je v rozpore s . Ide o právo na súkromie v zmysle garancie práva ako o objektívnu kategóriu, pričom pri jeho porušení subjektívny pocit dotknutej osoby nie je dôležitý a v tejto súvislosti aj výška priznanej relutárnej náhrady je primeraná s tým, že komparatistika s rozhodnutím vo veci českého predajcu mall.cz je neporovnateľná, nakoľko unikli údaje zákazníkov „v nižšej kvalite.“ Napriek tomu však žalobca akceptuje rozhodnutie o priznaní sumy nižšej než požadoval. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu trov konania je rozhodujúce to, či vo veci pokiaľ rozhodnutie záviselo od úvahy súdu bola strana sporu v merite úspešná ako v tomto prípade a nemožno v tomto prípade akceptovať použitie ustanovenia , nakoľko na strane žalovanému neexistujú žiadne sociálne aspekty, ktoré by ju mohli pri priznaní trov konania ohroziť. Žalovaný bol oslovený s ponukou na mimosúdnu dohodu, ktorú neprijala a napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu naďalej neakceptuje nárok žalobcu na mimosúdne vyporiadanie. Napriek odmietnutiu argumentácie žalovanému ohľadne trov konania aj ústavným súdom uznesením č. k. -18 zo dňa 24.05.2022 žalovaný tvrdošijne trvá na svojej argumentácii a popiera základ nároku žalobcu, čo má nezanedbateľný vplyv na navyšovanie trov konania.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že trvá na námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník s tým, že nejedná sa o spotrebiteľský spor, pričom sa nestotožňuje ani s názorom odvolacieho súdu, že tento súd je príslušný z dôvodu, že nastala v jeho obvode skutočnosť, ktorá zakladá právo žalobcu na náhradu škody. Rovnako zotrvala na svojom stanovisku o neexistencii jej pasívnej legitimácie s tým, že k porušeniu právnej povinnosti došlo zo strany sprostredkovateľa služieb. Rovnako v administratívnom konaní nebolo skonštatované porušenie povinnosti žalovaného v súvislosti s ochranou osobných údajov. Pri otázke výšky náhrady je nutné vychádzať z predpokladov pre vznik zodpovednosti, kde žalovaný vychádzala z prezentovaných východísk v odbornej literatúre či vedeckými, právnickými autoritami. Nie každý protiprávny úkon má automaticky za následok aj vznik ujmy, a to či už majetkovej alebo nemajetkovej. Pokiaľ sa týka rozhodnutia českých súdov vo veci mall.cz jedná sa o porovnateľný prípad, aj keď je na úvahe súdu ako v takýchto veciach rozhodnúť s tým však, že musí byť takéto rozhodnutie predvídateľné v súlade s princípom legitímneho očakávania ako aj proporcionálne a primerané. V prípade úniku údajov z internetového obchodu mall.cz išlo o únik identifikačných údajov ako meno, priezvisko, užívateľské meno, heslo, číslo preukazu totožnosti ako aj kontaktné osoby, pričom tieto údaje boli na internete prístupné viac ako jeden mesiac. Z týchto dôvodov nemožno hovoriť o úniku údajov „nižšej kvality.“ V porovnaní s priznanou sumou českými súdmi vo výške 410,- eur je suma 3.300,- eur, ktorá bola priznaná súdom prvej inštancie osemnásobkom tejto sumy, čím je jednoznačne neprimeraná. Pokiaľ sa týka trov konania aj v prípade sporov o ochranu osobnosti možno rozhodnúť o nepriznaní trov konania, pričom už samotná premrštená požiadavka žalobcu na zaplatenie 5.000,- eur vylučovala úspešnú mimosúdnu dohodu strán sporu.

8. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného v podstate len zotrval na svojej argumentácií v priebehu celého konania a stotožnil sa s tým, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Svidník. Následne žalobca poukázal na dôležitosť ochrany práva na súkromie, ktoré bolo garantované vo viacerých rozhodnutiach vyšších súdnych autorít. Poukázal na to, že žalovaný bol ešte oficiálne pozvaný na ďalšie mimosúdne rokovanie, na ktoré sa ani nedostavil.

9. Vo svojom ďalšom vyjadrení z 26.06.2023 žalovaný okrem už skôr uvádzanej argumentácie poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn. , kde v skutkovo a právne rovnakých veciach odvolací súd konštatoval, že právny záver prvoinštančného súdu o tom, že spor má spotrebiteľský charakter, je nesprávny, rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedla, že v prípade, ak odvolací súd nevyhovie návrhu žalovaného z dôvodov uvedených v odvolaní na nepriznanie alebo aspoň krátenie trov konania žalobcovi a rozhodne, že žalobcovi prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100 %, avšak bude toho istého názoru ako odvolací súd v konaní ohľadom žaloby F. G. a ďalších 42 žalobcov, ako aj v ďalších rozsudkoch v skutkovo a právne identických veciach žalobcu p. H. I. (spis, zn.: ), J. K. (spis, zn.: ), žaloby L. M. (spis, zn.: ), žaloby N., C. B. a ďalších 11 žalobcov (spis, zn.: ) a žaloby J. O. (spis, zn.: ) a ďalších, to jest že 100 % náhrada by mala byť priznaná výlučne z prisúdenej sumu, mal by to odvolací súd uviesť v samotnom výroku rozhodnutia a nielen v jeho odôvodnení.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (, ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( veta prvá ) a právnemu zástupcovi žalobcu aj elektronicky ( veta druhá), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného možno priznať iba čiastočný úspech, čím boli splnené podmienky tak pre čiastočné potvrdenie ( ) ako i pre čiastočnú zmenu ( ) napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá žalobca odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

13. Odvolacia argumentácia žalovaného, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení súdu prvej inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesplnení procesných podmienok, o porušení práva žalovaného na spravodlivý proces, tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

14. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces ( ) odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.

15. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces.

16. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, v rámci ktorej žalovaný poukázal aj na rozdielnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu vo veciach sp. zn. a sp. zn. odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. Poukazuje pri tom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, ktorá je v absolútne prevažujúcej miere iná, než vyplýva z rozhodnutí, na ktoré poukázala žalovaný. Odvolací súd tu poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe ústavného súdu, cit.: ,,Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý

nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva)“ (IV. ). Pokiaľ ide o samotnú námietku miestnej nepríslušnosti významné je v danom prípade to, že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. a s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v tom zmysle, či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na výber keďže podľa je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa Princípov európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález zo 04.05.2005) je škodou, ktorá je spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1). Podľa odvolacieho súdu z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že udalosť únikom dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s osobnými dátami, tj. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe . Tvrdenie žalovanému o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak bolo bez relevancie. Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný namieta, že miestna príslušnosť nebola daná z dôvodu podľa , odvolací súd konštatuje, že aj pokiaľ by toto tvrdenie bolo pravdivé, pokiaľ boli splnené podmienky miestnej príslušnosti súdu podľa , nebol naplnený odvolací dôvod podľa a .

17. Pokiaľ žalovaný k nenaplneniu dôvodu určenia miestnej príslušnosti podľa tvrdí, že v danom prípade nešlo o spotrebiteľský spor, odvolací súd tu poukazuje na správne a udržateľné závery súdu prvej inštancie vyjadrené v bodoch 86. – 90. rozsudku. Odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá spochybniť súvis bezpečnostného incidentu so spotrebiteľskou Zmluvou o pripojení uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným. Záver zodpovedajúci aplikovateľnosti na súdenú vec je udržateľný aj pri uplatnení zásady adekvátnej príčinnej súvislosti, v zmysle ktorej príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Protiprávny úkon pritom nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 31.01.2023). Spotrebiteľský charakter posudzovaného právneho vzťahu je pritom možné vyvodiť aj z primeranej aplikácie záverov, ktoré už odvolací súd opakovane judikoval (napr. sp. zn. zo dňa 29.04.2021). Vo vzťahu k tejto námietke je tiež potrebné uviesť, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by malo vyplývať, akým konkrétnym spôsobom (s výnimkou miestnej nepríslušnosti súdu a nevyžadovania súdneho poplatku od žalobcu) tento žalovaným tvrdený nesprávny úsudok súdu prvej inštancie znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

18. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaný aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. , nakoľko ide o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanému, nie je relevantné použitie ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení Zákona o ochrane osobných

údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná. Navyše nebyť spotrebiteľskej zmluvy, nedošlo by ani k vzniku tohto nároku, porovnaj C-147/16 a C-59/12 - rozsudky Súdneho dvora EÚ (pozri už zmieňované uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 29.04.2021).

19. Odvolací dôvod podľa sa týka pochybenia v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúceho v tom, že skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie sú nesprávne.

20. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných dôkazov dospel nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie skutkového stavu.

22. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov () (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. ).

23. K námietke o nesprávnom právnom posúdení ( ) odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. ). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.

24. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovaného sa značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,

že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:

- dĺžka protiprávneho konania,

- reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,

- dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,

- škandalizácia osoby,

- opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,

- úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

25. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia v bode 106 a 108 nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak žalovaný sa ospravedlnil za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť o nejakej škandalizácii žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno- sankčnú, je primerané priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

26. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaný vo svojom odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,- Eur až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) ( ). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, tj. 435/2, t. j. cca 220,- Eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie, či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanému (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí už Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.) vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci. Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa žalovanému spoločnosti. (pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

07.09.2022, zo dňa 15.12.2022, zo dňa 17.12.2022, zo dňa 24.11.2022, zo dňa 18.01.2023, zo dňa 18.01.2023, zo dňa 27.10.2022, zo dňa 27.10.2022, zo dňa 27.10.2022)

28. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. , ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 09.01.2020.

29. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 110,-Eur potvrdil ako vecne správny postupom podľa a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil ( ) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

30. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. v spojení s tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania. Obdobne rozhodol ústavný súd napr. vo veciach pod sp. zn. , , , .

31. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

32. Žalovaný mal za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo, keďže priznané trovy konania viac ako 10 - násobne prevyšujú výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcu. Situácia ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu . Odvolací súd má za to, že dôvody, ktoré uvádza žalovaný vo svojom odvolaní, ktorými navrhuje rozhodnúť o trovách konania v zmysle sú vo vzťahu k danej veci nepoužiteľné. Z vyplýva, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy tak, ako to vyplýva z Komentára k , sú prípady charakteristické sociálnym aspektom., ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán. Prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti, a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to právo s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Takéto dôvody odvolací súd nezistil. V danom prípade sa podľa odvolacieho súdu nejedná ani o výnimočnosť spočívajúcu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu, pričom zobral do úvahy, že kritériá pre nepriznanie náhrady trov konania prichádzajú do úvahy len výnimočne, a má sa to vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania, a nesmie odporovať dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade sa aj s ohľadom na to, že výška trov bude určená zo sumy podľa vyhl. č. o neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k žalovanému nejedná, a rozhodnutie o trovách konania ani neodporuje dobrým

mravom. Preto žalobcovi patrí plná náhrada trov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( ).

33. Pre spojenie veci neboli splnené podmienky predpokladané hypotézou právnej normy .

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).