Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/102/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., 3. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., 4. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., všetci zastúpení: JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA - advokát, s.r.o., Masarykova 2, Košice, IČO: 36 861 324, proti žalovaným: 1/ F. G. H., nar. X.X.XXXX, bytom I. XX, D., zastúpená: JUDr. Alexander Farkašovský, advokát, Němcovej 30, Košice, 2/ Základná škola, Drábova 3, Košice, IČO: 35 542 641, zastúpená: Mgr. Karol Ševec, advokát, Hlavná 29, Prešov, o náhradu škody a ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. -173 zo 17. februára 2022

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 19.985,16 eura s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 20.3.2020 do zaplatenia, žalobkyni v 2. rade sumu 16.500,- eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 20.3.2020 do zaplatenia, žalobcovi v 3. rade sumu 16.500,- eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 20.3.2020 do zaplatenia a žalobkyni vo 4. rade sumu 16.500,- eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 20.3.2020 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv došlo v súvislosti s usmrtením mal. F. B., s ktorou boli v blízkom príbuzenskom pomere, za ktorý trestný čin bola právoplatne odsúdená žalovaná v 1. rade rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. z 29.1.2020. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnili existenciou závažnej ujmy vzniknutej na ich osobnostných právach spočívajúcej v strate blízkej osoby, čím u nich došlo k zásahu do práva na ochranu súkromia a do ich emocionálnej sféry, pričom táto ujma je podľa nich nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá, keďže mal. F. s nimi žila v úzkom kruhu rodiny s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, pričom jej smrťou stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a jej stratu prekonávajú dodnes s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami, bolesťou, silnými emóciami a utrpením, keďže došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, a to práva na súkromie i rodinného života. Podľa nasledujúcej argumentácie žalobcov v súvislosti s usmrtením mal. F. B. vznikli žalobcovi v 1. rade náklady vo výške 3.485,16 eura pozostávajúce z platieb za pomník vo výške 2.634,- eur, za pohreb vo výške 554,66 eura, za výkopové práce vo výške 280,- eur a za prenájom hrobového miesta vo výške 16,50 eura.

3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia , až 3, a , , a , , a , a (ďalej len „“), z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keď pred posúdením naplnenia podmienok pre odškodnenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa vysporiadal s dôvodnosťou námietok nedostatku vecnej legitimácie žalovanej v 1. rade a premlčania nárokov žalobcov vo vzťahu k žalovanej v 2. rade. V tomto myšlienkovom postupe vyšiel z toho, že žalovaná v 1. rade spôsobila škodu ako zamestnanec žalovanej v 2. rade pri výkone činnosti učiteľa a pedagogického vedúceho lyžiarskeho výcviku, ktorá skutočnosť vyplývala zo Súhlasu riaditeľa žalovanej v 2. rade na uskutočnenie lyžiarskeho výcviku z 22.2.2016 a z Poverenia riaditeľa žalovanej v 2. rade výkonom funkcie pedagogického vedúceho lyžiarskeho výcviku udeleného žalovanej v 1. rade z 22.2.2016, pričom v danom prípade podľa prvoinštančného súdu nedošlo k vybočeniu žalovanej v 1. rade z povinností zamestnanca, hoci jej konanie malo povahu trestného činu, v dôsledku čoho žalobu vo vzťahu k žalovanej v 1. rade z dôvodu nedostatku jej vecnej legitimácie zamietol. Čo sa týka nárokov žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanej v 2. rade konštatoval dôvodnosť vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej v 2. rade. Vo vzťahu ku škode vo výške 3.485,16 eura počítal začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty dňom jednotlivých platieb za pohrebné a cintorínske služby, výkop hrobu a výrobu, dodávku a montáž hrobky, keďže mal za to, že dňom zaplatenia týchto súm sa žalobcovia ako poškodení dozvedeli o škode, ktorú mohli objektívne vyčísliť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, s tým, že žaloba bola voči žalovanej v 2. rade doručená súdu až po jej uplynutí. Vo vzťahu k nároku žalobcov voči žalovanej v 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch počítal začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty dňom nasledujúcom po dni, v ktorom došlo k zásahu do ich osobnostných práv, t.j. od 4.3.2016, s tým, že táto uplynula dňa 4.3.2019, v dôsledku čoho, keďže žalobcovia doručili žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade na súd až dňa 15.12.2020, posúdil námietku premlčania vznesenú žalovanou v 2. rade ako dôvodnú. V súvislosti s tvrdeniami žalobcov o spočívaní plynutia premlčacej lehoty po uplatnení týchto nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v adhéznom konaní poukázal na skutočnosť, že žalobcovia si uplatnili tieto svoje nároky v trestnom konaní len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, teda vo vzťahu k žalovanej v 2. rade nedošlo k spočívaniu premlčacej lehoty v zmysle ust. . Pokiaľ ide o posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej v 2. rade s dobrými mravmi, poukázal na to, že hoci sa žalobcovia v tomto spore nedovolávali rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi a ani nijakým spôsobom nepreukazovali dôvody neuplatnenia svojho nároku včas, v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR bol oprávnený a aj povinný v zmysle základných princípov túto otázku preskúmať. V tejto súvislosti zdôraznil, že pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi je treba skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou „právo patrí bdelým“, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri uplatňovaní svojich práv (). Argumentoval, že postup žalobcov, ktorým si v adhéznom konaní uplatnili nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, nebránil tomu, aby si pri zohľadnení ust. uplatnili tento svoj nárok aj vo vzťahu k žalovanej v 2. rade v civilnom konaní, keďže žalovaná v 2. rade nebola účastníkom trestného konania. Vytkol žalobcom, resp. ich právnym zástupcom, že nekonali s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti a týmto nedôsledným resp. neopatrným postupom zavinili márne uplynutie premlčacej doby. Uzavrel, že vznesením námietky premlčania zo strany žalovanej v 2. rade nejde o taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor žalobcov, keďže sa žalovaná v 2. rade žiadnym spôsobom nepričinila na tom, že si žalobcovia svoje nároky neuplatnili včas. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. , keď vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa ako na strane žalobcov, pri ktorých prihliadol na ich osobné a zárobkové pomery, tak aj vo výnimočných okolnostiach danej veci, ktoré spočívali v správaní žalovaných ohľadom príčin vzniku tejto škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcov.

4. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe vyhovel. Žalobcovia v odvolaní namietali nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 1. rade a premlčania ich nárokov vo vzťahu k žalovanej v 2. rade. K vecnej legitimácii žalovaných uviedli, že v danej veci ide o štandardnú solidárnu zodpovednosť za škodu, resp. nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcom. Doplnili, že v tomto prípade išlo o zjavný exces žalovanej v 1. rade, ako osoby vykonávajúcej dozor nad žiakmi zúčastnenými na lyžiarskom zájazde, od plnenia svojich povinností, ktorý privodil smrť ich dcéry, resp. sestry, ktorej

nezáujem o činnosť neb. F. B. po skončení lyžiarskeho výcviku, vrátane jej ponechania na aktivite kĺzania sa svahom za tmy, kde je to aj vo dne zakázané, viedol k právoplatnému odsúdeniu žalovanej v 1. rade za trestný čin usmrtenia. Analogicky poukázal na prípady usmrtenia motorovým vozidlom pri dopravnej nehode. Zdôraznil, že k usmrteniu neb. F. B. nedošlo počas lyžiarskeho výcviku konaného 3. marca 2016, ale až po jeho skončení, teda v čase, keď už žalovaná v 1. rade neviedla výcvik na lyžiach, ale len mala nad voľným časom žiakov dozor, pričom práve vybočenie z tejto jej jedinej povinnosti v predmetnom čase (predstavujúcej základnú úlohu všetkých pedagógov) absolútnym nezáujmom na tom, ako a kde žiaci trávia uvedený čas, zakladá zodpovednosť žalovanej v 1. rade za škodu, resp. nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcom. Uzavrel, že v danom prípade ide o klasické konanie mimo rámca plnenia pracovných povinností, pri ktorom žalovaná v 1. rade nemôže v snahe vyviniť sa zo zodpovednosti iba odkazovať na svoj pracovný pomer s úplnou zodpovednosťou jej zamestnávateľa. Poukázaním na rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 28. 6. 2007 sp. zn. a z 25. 9. 2003 sp. zn. vyslovil právny názor o nepremlčateľnosti práva žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa . Vo vzťahu k otázke posúdenia premlčania ich nároku ďalej argumentovali tým, že s poukazom na prezumpciu neviny nemohli podať na civilnom súde žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy ešte predtým, ako bola žalovaná v 1. rade za trestný čin usmrtenia právoplatne odsúdená. Úvahu o rozpore vznesenej námietky premlčania žalovanou v 2. rade s dobrými mravmi opreli o skutočnosť, že im „nemožno klásť za vinu, že OČTK nevzniesli obvinenie aj žalovanej v 2. rade..., kde by si voči nej mohli uplatniť nárok už v prípravnom konaní...., ako ani to, že trestné konanie sa viedlo až 4 roky a skončilo až v roku 2020, kedy aj žalobcovia podali žalobu na súd.“ Poukázaním na nález Ústavného súdu ČR z 5.8.2010 sp. zn. uviedli, že voči nim by zánik ich nároku v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom nimi uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnili. Poukázali na selektívny postup žalovanej v 2. rade pri odškodňovaní jednotlivých poškodených. Svojimi odvolacími námietkami vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobcovia podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolací dôvod podľa ust. . Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaná v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne správny. Zdôraznila, že argument žalobcov, že v danom prípade išlo o konanie mimo rámca plnenia pracovných povinností neobstojí, nakoľko dokazovaním bolo preukázané, že bola poverená výkonom funkcie pedagogického vedúceho lyžiarskeho výcviku na lyžiarsky výcvik ako celok a jej zodpovednosť je preto v zmysle ust. vylúčená. Vyjadrila sa aj k otázke premlčania nárokov žalobcov a rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

6. Žalovaná v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila s napadnutým rozsudkom. Poukázala na to, že aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemajetkových osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorej počiatok je podľa viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, s tým, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Uviedla, že žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči nej na vykonať prvý krát 4.3.2016, odkedy začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 4.3.2019, pričom svoj nárok voči nej uplatnili až 15.12.2020, preto pokladala nárok žalobcov za premlčaný. Mala zato, že v danom prípade vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobcom nič nebránilo, aby si nárok voči nej uplatnili včas, pričom ani v odvolaní neuviedli žiaden logický dôvod, ktorý im bránil podať žalobu včas, v dôsledku čoho nepreukázali dostatočnú bdelosť pri ochrane svojich práv.

7. Žalobcovia v odvolacej replike zotrvali na svojej odvolacej argumentácii.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas ( ), oprávnenými osobami (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.12.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcov v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

11. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovanej v 1. rade a zároveň premlčania nárokov žalobcov vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.

12. Podľa ustanovenia a v platnom znení (ďalej len „“) každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

13. V ustanovení 420 ods. 2 je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou alebo fyzickou osobou. (Podľa pôvodného znenia to platilo len vo vzťahu pracovníka k organizácii.) Terajšie znenie odseku 2 je formulované oveľa širšie ako pôvodné znenie, pretože v odseku 2 sa ustanovuje, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla na základe pracovnoprávneho pomeru. Formulácia je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej alebo fyzickej osoby na základe iného právneho pomeru než pracovnoprávneho, hoci najčastejšie ide o vykonávanie činnosti na základe pracovnoprávneho pomeru. Pôvodné znenie sa vzťahovalo na škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh tými, ktorí tieto úlohy plnili, pričom sa odkazovalo na pracovnoprávne vzťahy. Judikatúra potom dôsledne vysvetľovala pojmy „v rámci plnenia úloh“, „pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi“ (pozri ) v snahe zdôrazniť, že „při odpovědnosti za škodu ůsobenou zaviněným porušením povinností z pracovního poměru v souvislosti s plněním pracovních úkolů nejde o jakoukoli, tedy i jen nepřímou souvislost, ale o přímou souvislost“.

14. Skutočnosť, že zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému je právnická osoba alebo fyzická osoba, ak bola spôsobená škoda pri ich činnosti, ešte neznamená, že osoby,

ktoré túto činnosť za právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu, vyjdú z tejto konštrukcie bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby však nezodpovedajú priamo poškodenému, ale ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá. To znamená, že zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi, ktorý môže voči nim uplatniť pracovnoprávny regres podľa , ktorého rozsah závisí od toho, či pracovník spôsobil škodu z nedbanlivosti alebo úmyselne (pozri ).

15. Pracovnoprávna úprava zodpovednosti zamestnanca zahŕňa nielen prípady škody spôsobenej zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním zamestnávateľovi, u ktorého je zamestnanec v pracovnom pomere, ale aj prípady škody spôsobenej zamestnancom tretím osobám alebo inému zamestnávateľovi. Priamo proti tomuto zamestnancovi môže byť uplatnený len nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselnou trestnou činnosťou na veciach patriacich inému zamestnancovi zamestnávateľa, pretože v tomto prípade zamestnávateľ zamestnancovi za škodu nezodpovedá. V ostatných prípadoch nemôže tretia osoba, resp. iný zamestnávateľ uplatňovať nárok na náhradu škody proti priamemu škodcovi, ale proti zamestnávateľovi, ktorý sám uplatní nárok na náhradu škody, takto mu vzniknutej, proti zamestnancovi (R III/1967).

16. Po premietnutí týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovanej v 1. rade, keďže v preskúmavanej veci nešlo o škodu spôsobenú (tretím osobám) mimo plnenia pracovných povinností žalovanej v 1. rade (tzv. prekročením, resp. vybočením z pracovných povinností), ktorou by bola napr. škoda spôsobená tretej osobe v dôsledku zneužitia prideleného vozidla na súkromné účely, ale o škodu spôsobenú porušením jej pracovných povinností (porušením povinnosti vykonávať dozor vo voľnom čase žiakov), za ktoré porušenie (dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jej zamestnania) bola právoplatne odsúdená a zodpovedá za neho jej zamestnávateľ, teda žalovaná v 2. rade. Žalovaná v 1. rade teda spôsobila škodu tým, že si riadne neplnila, resp. porušila svoje pracovné povinnosti pri plnení pracovných úloh, resp. v priamej súvislosti s nimi, a nie tým, že konala mimo plnenia svojich pracovných povinností.

17. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii týkajúcej sa otázky premlčania odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje s názorom odvolateľov o nepremlčateľnosti ich práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ani s argumentom, že s poukazom na prezumpciu neviny nemohli podať na civilnom súde žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy ešte predtým, ako bola žalovaná v 1. rade za trestný čin usmrtenia právoplatne odsúdená.

18. Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

19. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Odvolací súd má za to, že zásah do osobnostných práv žalobcov bol spôsobený jedným (ne)konaním žalovanej v 1. rade, aj keď účinky mohli pretrvávať po dlhú dobu. Prípadná námietka, že zásah do osobnostných práv žalobcov stále trvá, neskončil, resp. že skončil odsudzujúcim rozsudkom, je neopodstatnená.

20. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 25. novembra 2008, podľa ktorého „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ Na odôvodnenie tohto svojho záveru Najvyšší súd SR uviedol, že právo na toto zadosťučinenie má, na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti, výrazný majetkový charakter; ide o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v podobe sankcie. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina, napríklad právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, podlieha režimu premlčania. (pozri aj I, 2. vydání, 2019, s. 83 - 96: J. Vozár)

21. V kontexte ďalšieho odvolacieho argumentu žalobcov odvolací súd poukazuje na to, že princíp prezumpcie neviny je vlastný trestnému právu, avšak pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nejde tu teda vôbec o to, či sa škodca dopustil konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojim (zavineným) konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného. Námietka, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu, teda nie je dôvodná (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13. novembra 2008, sp. zn. ).

22. Pokiaľ ide o nárok na náhradu vecnej škody, pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia . Podobne je to aj v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale by už uplynula objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

23. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho a) vedomosti o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním. Vedomosť o škode nemožno totiž zamieňať s dozvedením sa iba o škodnej udalosti alebo o protiprávnom úkone, ktorý škodu spôsobil. Nestačí teda iba dozvedenie sa o púhej právnej skutočnosti, z ktorej vznikla škoda. Pojem "dozvedel sa o škode" vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch), aby mohol poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške, t.j. o rozsahu v peňažnom zmysle; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. V niektorých prípadoch však za škodu môže zodpovedať aj iná osoba, napríklad ak škodu spôsobili zamestnanci právnickej osoby či fyzickej osoby (§ 420) alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania (§ 422 ods. 1), a pod..

24. Je na mieste si položiť otázku, kedy sa poškodený reálne dozvedá o zodpovednej osobe. Poškodený sa dozvie o zodpovednej osobe napr. z uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe. Podľa , ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení obvinenia musí okrem iného obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie. O vznesení obvinenia policajt upovedomuje poškodeného. Týmto okamihom sa poškodený reálne dozvedá o zodpovednej osobe. O zodpovednej osobe sa poškodený môže dozvedieť napr. i pred vznesením obvinenia napr. z uznesenia o pribratí znalca. Orgán činný v trestnom konaní môže pribrať znalca za

účelom podania znaleckého posudku. V trestnom konaní vedenom pre trestný čin ublíženia na zdraví sa priberá znalec z odboru zdravotníctva a znalec z odboru cestná doprava. Znalecký posudok môže byť vypracovaný po začatí trestného stíhania ešte pred vznesením obvinenia. V uznesení o pribratí znalca môže byť uvedená osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, proti ktorej nebolo ešte vznesené obvinenie. Uznesenie o pribratí znalca je súčasťou vyšetrovacieho spisu, do ktorého má poškodený právo nahliadnuť. Takýmto spôsobom sa poškodený rovnako dozvie o zodpovednej osobe z uznesenia o pribratí znalca.

25. V nadväznosti na to sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu v 1. rade na náhradu škody, ako aj práva žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v tejto časti poukazuje na správne úvahy a právne závery súdu prvej inštancie.

26. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že za špecifických okolností výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by oslabenie uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. júla 2015; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 9. decembra 2015 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 20. apríla 2011).

27. Žalobcovia v odvolaní na odôvodnenie svojho názoru o amorálnosti námietky premlčania argumentovali rešpektovaním prezumpcie neviny, resp. dĺžkou trestného stíhania, čo, vzhľadom na vyššie prezentovaný názor odvolacieho súdu o začiatku plynutia premlčacej lehoty, nemožno považovať za tak významné, aby to odôvodňovalo tak výnimočný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. Nemôže byť predsa posúdené na ťarchu žalovanej v 2. rade, že právni zástupcovia žalobcov neuplatnili včas ich nároky aj proti žalovanej v 2. rade. Žalobcovia neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovanej v 2. rade a k odopretiu výkonu jej práv a právnej ochrany zaručenej jej platným právnym poriadkom. Je pritom nepochybné, že žalobcom nebránila včasnému uplatneniu nároku nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, prípadne dôsledky konania žalovanej v 2. rade, aj s ohľadom na skutočnosť, že napr. škoda, ktorej náhradu požadujú, a určenie jej výšky, vychádza z jednoduchých vyúčtovaní. Na strane žalovanej v 2. rade preto nemožno hovoriť ani o šikanóznom správaní sa ani o zneužití práva. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená v konaní žalovanou v 2. rade, z pohľadu žalobcami uvedených skutočností, nie je v kolízii s dobrými mravmi.

28. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie a dospel k záveru, že žalobcovia podaným odvolaním nedôvodne uplatnili odvolací dôvod podľa ust. , ktorý v prejednávanej veci nebol preukázaný. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje ( , , , , ), napadnutý rozsudok v zamietavom výroku ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa ust. a ako vecne správny potvrdil.

29. Pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd konštatuje, že podľa výsledku konania mali v spore plný procesný úspech žalovaní ( ) a preto im v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí boli v odvolacom konaní neúspešní.

30. Podľa ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

31. Aplikácia tohto ustanovenia ( ) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde, na chovanie strán v priebehu konania a ich postoj v konaní, ako aj k ďalším relevantným skutočnostiam, ktoré určitým spôsobom individualizujú situáciu strany v tom smere, že si zasluhuje špecifické zaobchádzanie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000, nález sp. zn. III. ÚS ČR 1840/10 zo dňa 23.9.2010, dostupný na http://nalus.usoud.cz). Odvolací súd v tejto otázke poukazuje na výstižný záver, formulovaný Ústavným súdom Českej republiky v náleze sp. zn. zo dňa 5.11.2008, v zmysle ktorého ust. . (pozn. odv. súdu: obdobne ) slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, obdŕžal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

32. Dôvody hodné osobitného zreteľa vidí odvolací súd v okolnostiach prípadu, majúcich v širších súvislostiach dosah na spravodlivé usporiadanie pomerov strán. Odvolací súd v prvom rade prihliadol takisto ako súd prvej inštancie na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade prispela k vyvolaniu tohto sporu zanedbaním svojich povinností pedagogického dozoru, ako aj na to, že žalovaná v 2. rade je subjektom, ktorý je nepochybne zodpovedný za vznik tejto škody a nemajetkovej ujmy. Takisto prihliadol na dôvody, pre ktoré nebolo žalobe vyhovené, postoj úspešných žalovaných k tejto citlivej veci a na majetkové pomery strán. Za tohto stavu by bolo by podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s požiadavkou spravodlivosti ( ), pokiaľ by boli žalobcovia zaviazaní povinnosťou nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania. O trovách odvolacieho konania teda odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia 257 tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

33. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).