Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16C-12-2018.pdf
PDF · 118.31 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: M. R., T..: XX.XX.XXXX, Š. XX, XXX XX C., zastúpeného JUDr. Jozefom Širotníkom, advokátom, Hviezdoslavova 1018, 075 01 Trebišov, proti žalovanému: Bytové družstvo Prešov, Bajkalská 30, 080 01 Prešov, zastúpenému JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom, Bajkalská 30, 080 01 Prešov, za účasti intervenienta na strane žalovaného: M. C., T.. XX.X.XXXX, M. X, XXX XX C., o zaplatenie 699,33 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 699,33 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.12.2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 14.2.2018 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 699,33 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 15.12.2017 do zaplatenia a trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že bol od roku 2007 do 1.2.2017 vlastníkom nehnuteľnosti - v žalobe bližšie označeného bytu s tým, že vlastnícke právo k bytu previedol na tretiu osobu, a podľa listu vlastníctva vlastnícke právo k bytu bolo povolené vkladom do katastra nehnuteľností dňa 1.2.2017 v prospech tretej osoby (M. C.Š.). Uviedol, že žalovaný na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 23.10.2007 vykonáva správu bytového domu v ktorom sa tento byt nachádza, a že žalobca vykonával úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv počas obdobia kedy bol vlastníkom bytu, t.j. aj za obdobie od januára 2016 do decembra 2016. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu dňa 15.11.2017 odovzdal vyúčtovanie mesačných zálohových platieb a úhrad spojených s užívaním bytu za mesiace 1-12.2016 zo dňa 12.10.2017, a že podľa uvedeného vyúčtovania za obdobie od januára do decembra 2016, t.j. za obdobie počas ktorého bol vlastníkom bytu, vznikol preplatok vo výške 699,33 Eur. Poukázal na tretiu vetu ust. § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“) o tom, že „záväzky vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy zanikajú až ich usporiadaním“ a uviedol, že vyzval dňa 6.12.2017 žalovaného na úhradu preplatku, no žalovaný mu preplatok neuhradil.
3. Súd jeho návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, a preto ho súd postupom podľa § 267 ods. 3 CSP v celom rozsahu zrušil. Žalovaný odpor odôvodnil tým, že popiera skutočnosť, že by nevyplatil preplatok týkajúci sa predmetného bytu oprávnenej osobe. Uviedol, že dňa 15.2.2017 sa do prevádzky žalovaného dostavil p. M. C., T.. XX.X.XXXX - nadobúdateľ predmetného bytu, ktorý dňa 15.2.2017 písomne vyhlásil vo svojom mene, ako aj v mene žalobcu voči Bytovému družstvu Prešov, že sa tieto osoby dohodli, že vykázaný preplatok alebo nedoplatok z vyúčtovania predpisov mesačných platieb spojených s užívaním bytu ku dňu prevodu znáša kupujúci, teda p. M. C., a že zároveň sa p. M. C. preukázal Plnomocenstvom, ktoré mu dňa 6.12.2016 udelil žalobca, opatreným úradne overený podpisom žalobcu. Na základe toho zaslali dňa 22.5.2017 vyúčtovanie a samotný preplatok dňa 15.6.2017 priamo v prospech p. M. C.. Poukázal na § 8a ods. 7 ZoVB, a § 22 ods.1 a § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené sú toho názoru, že v čase vyplatenia preplatku z vyúčtovania zálohových platieb na predmetný byt bol vlastníkom bytu p. M. C. a teda v zmysle § 8a ods. 7 ZVB bol práve on jedinou zmluvnou stranou, s ktorou malo Bytové družstvo Prešov právny vzťah a práve p. M. C. bol podľa neho jedinou osobou oprávnenou na vyplatenie preplatku s poukazom na vyššie uvedené vyhlásenie z 15.2.2017. Podľa žalovaného okrem toho p. M. C. v mene p. M. R. s takýmto postupom súhlasil s tým, že až do samotnej splatnosti preplatku z vyúčtovania nedošlo zo strany p. M. R. k žiadnemu oznámeniu voči Bytovému družstvu Prešov, z ktorého by vyplývalo, že s vyhlásením nesúhlasí.
4. Žalovaný teda namietal, že nie je dlžníkom žalobcu, nakoľko svoj záväzok, ktorý je predmetom žaloby, riadne splnil, a tiež, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom ohľadne uplatneného nároku, nakoľko žalovaný svoj záväzok riadne uhradil na platobné miesto určené spoločným vyhlásením žalobcu a p. M. C. s tým, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní má byť preto predmetom vyporiadania medzi žalobcom a p. M. C..
4. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca v písomnom vo vyjadrení doručenom súdu 3.5.2018 (č.l. 32 spisu) uviedol, že splnomocnenec M. C., ktorého splnomocnil po prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu, bol oprávnený, aby v mene žalobcu odhlásil služby súvisiace s užívaním predmetného bytu a tieto následne prehlásil na svoju osobu. Splnomocnenec nebol nikdy splnomocnený na prevzatie preplatku. Žalobca nevedel o tom, že splnomocnenec v jeho mene požiadal o vyplatenie preplatku. O tejto skutočnosti podľa žalobcu svedčí aj fakt, že žalobca listom zo dňa 29.09.2017 vyzval žalovaného o poskytnutie vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv za rok 2016, vyúčtovania použitia úhrad za plnenia za rok 2016 a správy o činnosti žalovaného za rok 2016 vzťahujúcu sa k bytovému domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt. Až na základe tejto výzvy žalovaný odovzdal žalobcovi vyúčtovanie mesačných zálohových platieb a úhrad spojených s užívaním bytu za mesiace 1 -12.2016 zo dňa 12.10.2017, a následne žalobca listom zo dňa 05.12.2017 vyzval žalovaného o vyplatenie preplatku. Aj z uvedeného konania žalobcu je podľa neho zrejmé, že o excese splnomocnenca nevedel a nikdy takéto prekročenie splnomocnenia neschválil. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca mal oznámiť žalovanému pred splatnosťou preplatku, že exces splnomocnenca neschválil, podľa žalobcu tak urobiť nemohol, keďže do času splatnosti preplatku o excese splnomocnenca nemal žiadnu vedomosť. Žalobca uviedol, že „dôkazné bremeno o vedomosti splnomocniteľa zaťažuje osobu, ktorá sa nevyvrátiteľnej domnienky dovoláva“, a že žalovaný nepreukázal (pozn. súdu: ani neuviedol) kedy sa žalobca mal dozvedieť o excese splnomocnenca.
5. Žalobca ďalej uviedol, že splnomocnil splnomocnenca M. C. na prehlásenie služieb súvisiacich s užívaním bytu, a plnomocenstvo udelené dňa 06.12.2016 neurčuje oprávnenie splnomocnenca, aby konal v mene žalobcu aj ohľadom vyplatenia preplatku, a teda splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa (žalobcu), resp. konal bez plnomocenstva podľa § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že žalovaný vedel o tomto nedostatku plnomocenstva, keďže predmetné plnomocenstvo predložil súdu a formulácia oprávnenia obsiahnutá v plnomocenstve udelená splnomocnencovi je určitá a zrozumiteľná (a plnomocenstvo nezahŕňa oprávnenie splnomocnenca prevziať preplatok).
6. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného ešte navrhol zmenu žaloby - s eventuálnym petitom tak, aby bol na zaplatenie sumy eventuálne zaviazaný M. C., neskôr však (ešte pred rozhodovaním o pripustení zmeny žaloby podľa § 142 ods. 1 CSP) písomným podaním doručeným súdu v elektronickej podobe dňa 27.3.2019 oznámil, že na tejto zmene netrvá a žiadal, aby súd rozhodol v zmysle pôvodného žalobného návrhu.
7. Písomným podaním zo dňa 21.5.2018 do konania ako intervenient na strane žalovaného vstúpil M. C., ktorý uviedol, že uznáva, že mu Bytové družstvo Prešov - v jeho prospech vyplatilo preplatok za byt vo výške 699,33 € za obdobie roka 2016, kedy vlastníkom bytu bol žalobca. Ďalej uviedol „uznávam, že tieto peniaze som povinný žalobcovi vrátiť ja“ s tým, že sa pokúšal o komunikáciu so žalobcom, ale ten nesúhlasil so splátkami. Intervenient žiadal, aby mu súd povolil splácať tento dlh v splátkach po 150€ mesačne, nakoľko celú sumu nie som schopný naraz uhradiť (pozn. súdu: predmetom konania však podľa žaloby nebolo posudzovanie jeho povinnosti, ale posúdenie povinnosti žalovaného voči žalobcovi).
8. V duplike k vyjadreniu žalobcu sa následne žalovaný vyjadril v písomnom podaní zo dňa 28.5.2018 tak, že „popiera skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v podaní doručenom súdu 3.5.2018 a zároveň nesúhlasí s právnou argumentáciou žalobcu“. Uviedol, že obsahom plnomocenstva je okrem práva odhlásiť služby súvisiace s užívaním bytu aj právo vykonávať ďalšie úkony s tým súvisiace a to najmä v mene splnomocniteľa konať, podpisovať, podávať návrhy, žiadosti (oznámenia, podania a pod.) alebo ich brať späť, podávať riadne a mimoriadne opravné prostriedky... . S poukazom na to žalovaný vyslovil názor, že intervenient bol oprávnený v mene žalobcu požiadať o vyplatenie preplatku a určiť osobu, v ktorej tento preplatok má byť zaslaný, a to vyhlásením zo dňa 15.2.2017, a že v konečnom dôsledku žalobca si musel byť vedomý, keď podpisoval takto široké plnomocenstvo zo dňa 6.12.2016, že je to práve on, kto zodpovedá za prípadné dôsledky spojené s výkladom tohto plnomocenstva, ktoré bolo koncipované na odhlásenie všetkých služieb u správcu a na všetky úkony s tým spojené, najmä keď (podľa žalovaného) najpodstatnejšou otázkou pri prepise plnení u správcu je riešenie otázky vyporiadania doterajších pohľadávok a záväzkov pôvodného vlastníka bytu (pozn. súdu: už na tomto mieste však súd poukazuje na to, že vyporiadanie doterajších pohľadávok a záväzkov pôvodného vlastníka nie je podmienkou možnosti, platnosti a účinnosti odhlásenia služieb a ani ich „prehlásenia“ z pôvodného na nového vlastníka bytu, ktorá bola predmetom plnomocenstva, a teda s ním a s „prepisom plnení“ priamo nesúvisí). Žalovaný uviedol, že s M. C. konal na základe uvedeného plnomocesntva, ktoré bolo v konaní predložené ako dôkaz, a argumentácia ohľadne excesu splnomocnenca bola uvedená len okrajovo, nad rámec hlavnej právnej argumentácie v tom zmysle, že intervenient bol oprávnený podávať žiadosti a pod., a teda bol oprávnený podať vyhlásenie, ktorým sa žalovaný riadil. Žalovaný mal za to, že jeho právnu argumentáciu potvrdzuje aj vyhlásenia intervenienta doručené súdu. Podľa žalovaného intervenient je držiteľom tohto preplatku ako splnomocnenec, ktorý bol povinný tieto peniaze splnomocniteľovi odovzdať (pozn. súdu: hoci žalovaný neuviedol a nie je ani zrejmé z čoho by to malo vyplývať, keď pritom zároveň predtým sám vo svojom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že intervenient mal byť jedinou osobou oprávnenou na vyplatenie preplatku - teda nie len splnomocnencom na jeho prevzatie - a to podľa vyhlásenia intervenienta, že účastníci zmluvy o prevode vlastníctva bytu sa dohodli na tom, že preplatok alebo nedoplatok z vyúčtovania predpisov mesačných platieb spojených s užívaním bytu ku dňu prevodu znáša kupujúci - intervenient). Pokiaľ by tak neurobil, šlo by o bezdôvodné obohatenie na jeho strane (pozn. súdu: žalovaný neuviedol voči komu). Záverom dupliky žalovaný uviedol už len to, že minimálne od júla 2017 (pozn. súdu: po vyplatení preplatku) žalobca vedel komu a na základe čoho bol preplatok vyplatený, „že išlo o finančné plnenie za základe splnomocnenia a teda, že práve intervenient je povinný mu tieto finančné prostriedky vrátiť“.
9. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:
10. Nebolo sporné (§ 151 ods. 1 CSP), že žalobca bol v minulosti vlastníkom v žalobe označeného bytu, za ktorý počas tohto obdobia vykonával mesačné zálohové úhrady a platby za plnenia spojené s užívaním bytu a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv spravované žalovaným, t.j. aj za obdobie od januára 2016 do decembra 2016.
11. Ďalej medzi stranami ďalej nebolo sporné, že v zmysle vyúčtovania mesačných zálohových platieb a úhrad spojených s užívaním bytu za mesiace 1-12.2016 zo dňa 12.10.2017 za uvedené obdobie vznikol (podľa vyúčtovania úhrad za tento byt) preplatok vo výške 699,33 Eur, a napokon nebolo sporné (po zmene stanoviska žalovaného uvedeného v odpore) ani to, že tento preplatok by mal patriť žalobcovi (v zmysle obrany žalovaného, podľa ktorej intervenient M. C. bol oprávnený v mene žalobcu požiadať o vyplatenie preplatku, a že je držiteľom toto finančného plnenia (len) ako splnomocnenec, ktorý bol povinný tieto peniaze žalobcovi (splnomocniteľovi) odovzdať.
12. Okrem toho medzi stranami nebolo sporné ešte to, že žalobca splnomocnil splnomocnenca M. C. na niektoré úkony, a to (podľa žalobcu, viď bod 5. tohto odôvodnenia) „na prehlásenie služieb súvisiacich s užívaním bytu“, resp. (podľa žalovaného, viď bod 8. tohto odôvodnenia) „odhlásiť služby súvisiace s užívaním bytu a vykonávať ďalšie úkony s tým súvisiace“, a že na základe toho po predložení vyhlásenia M. C. ako (nového) vlastníka bytu (o tom, že „účastníci zmluvy o prevode vlastníctva hore uvedeného bytu sa dohodli, že vykázaný preplatok alebo nedoplatok z vyúčtovania predpisov mesačných platieb spojených s užívaním bytu ku dňu prevodu znáša kupujúci“) žalovaný zaslal dňa 22.5.2017 vyúčtovanie a samotný preplatok dňa 15.6.2017 priamo v prospech p. M. C.. Medzi stranami tak zostali sporné už iba právne otázky, či bol žalovaný oprávnený tak urobiť.
13. Podľa doslovného znenia žalovaným predloženého písomného plnomocenstva zo dňa 6.12.2016 (č.l. 18) pritom žalobca ako splnomocniteľ splnomocnil Richarda Petruša, nar. 11.5.1991, „aby v jeho mene odhlásil služby súvisiace s užívaním vyššie uvedeného bytu a tieto následne prehlásil na svoju osobu“. V tomto plnomocenstve bolo ďalej uvedené, že „za týmto účelom je splnomocnenec oprávnený v mene splnomocniteľa konať, podávať návrhy, žiadosti (oznámenia, podania a pod.) alebo ich brať späť, podávať riadne a mimoriadne opravné prostriedky“ najmä vo vzťahu k správcovi bytového domu (žalovanému) a ďalším tam uvedeným subjektom (označeným dodávateľom elektrickej energie, plynu a vody a iným orgánom, spoločnostiam (inštitúciám), ktoré vykonávajú alebo majú vykonávať službu (služby), ktoré sa dotýkajú predmetného bytu.
14. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Právne posúdenie
15. Podľa § 8a ods. 7 ZoVB - s prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome prechádzajú na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy. Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nadobudol byt alebo nebytový priestor v dome na základe zmluvy o vstavbe alebo nadstavbe domu, pristupuje k zmluve o výkone správy. Prevodom alebo prechodom bytu alebo nebytového priestoru v dome na nového vlastníka odstupuje doterajší vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome od zmluvy o výkone správy; záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy zanikajú až ich usporiadaním. Nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome zaväzujú aj právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku vykonané pred prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome.
16. Podľa § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
17. Podľa § 451 ods. 2 OZ - bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
18. Podľa § 456 veta prvá OZ - predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
19. Podľa § 559 ods. 1 a 2 OZ - splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.
20. Podľa § 562 OZ - dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať.
21. Podľa § 23 OZ - zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.
22. Podľa § 31 ods. 1 OZ - pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
23. Podľa § 32 ods. 2 OZ - ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi.
24. Podľa § 33 ods. 1 OZ - ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.
25. Podľa § 35 ods. 2 OZ - právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
26. Podľa § 37 ods. 1 OZ - právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
27. Podľa § 563 OZ - ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
28. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
30. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov (od 1.2.2013 o 5 percentuálnych bodov) vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
31. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 CSP a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).
33. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v súčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).
34. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že žalovaný mu plnenie (peniaze), ktoré mu je tento dlžný, ešte nevydal (nezaplatil), alebo že osobu, ktorej žalovaný plnenie eventuálne medzičasom vydal, na prijatie tohto plnenia nesplnomocnil, teda že toto plnenie (preplatok) za žalobcu (či už na základe zákona, plnomocenstva alebo iného dôvodu) nebola oprávnená prijať, a žalobca túto osobu na jeho prevzatie (prijatie) nepoveril. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že peňažný dlh žalobcovi už riadne vyplatil (dlh splnil), a to či už jemu, jeho oprávnenému zástupcovi alebo iným žalobcom (veriteľom) určeným spôsobom, alebo že tento dlh už zanikol inak. Tvrdiť a preukázať riadne splnenie resp. zánik dlhu je tak povinnosťou a zodpovednosťou dlžníka (ktorý za túto povinnosť zodpovedá)
35. V prejednávanej veci si žalobca voči žalovanému uplatnil právo na vrátenie preplatku vzniknutého z preddavkov na platby za služby spojené s užívaním bytu, ktoré mu uhrádzal v roku 2006, a to vo výške 699,33 Eur, a mal tak bremeno tvrdenia, že žalovanému preddavky na platby za služby spojené s užívaním bytu v určitej výške riadne zaplatil, a že (po vyúčtovaní) týchto platieb a reálnej spotreby týchto služieb mu vznikol preplatok v uvedenej výške, ktorý by mu tak mal žalovaný vrátiť, a že žalovaný mu ho doposiaľ nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal následne dôkaznú povinnosť preukázať, že požadovaný preplatok mu voči žalovanému (po vyúčtovaní ním uskutočnených úhrad a dodaných služieb) v žalovanej výške aj skutočne vznikol. Táto skutočnosť v konaní preukázaná bola (medzi stranami ani nebola sporná). Ostatné skutočnosti boli už vecou obrany žalovaného.
36. Pôvodná obrana žalovaného pritom spočívala v tom, že preplatok mohol a musel vydať iba novému vlastníkovi bytu, lebo s pôvodným vlastníkom už nebol aktuálne v zmluvnom vzťahu (v rámci zmluvy o výkone správy). Uvedené tvrdenie však súd neakceptoval, nakoľko zánik vzájomného zmluvného vzťahu so správcom - odstúpenie od zmluvy o výkone správy podľa § 8a ods. 7 ZoVB (len ohľadom ďalších vzájomných plnení vyplývajúcich stranám výlučne priamo zo zmluvy o výkone správy do budúcnosti) sa nijako nedotýka plnení resp. existujúcich povinností súvisiacich s platbami vlastníka bytu za plnenia (napr. za energie) dodané do bytu tretími osobami pred prevodom vlastníctva bytu, ktoré správca za vlastníkov iba spravoval a bol povinný vyúčtovať, čomu napokon zodpovedá aj záver tretej vety § 8a ods. 7 ZoVB, podľa ktorej záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy zanikajú až ich usporiadaním. Tak ako nový vlastník bytu bez ďalšieho sám o sebe nezodpovedá za nedoplatky za služby (energie) dodané do bytu (tretími osobami) jeho predchodcovi (ktoré spotreboval výlučne predchodca), tak nie je oprávnený, bez osobitnej dohody s predchádzajúcim vlastníkom bytu (odberateľom služieb a platcom preddavkov na ne) prevziať ani preplatky za služby vzniknuté jeho predchodcovi (ktoré predchodca zaplatil a nespotreboval). Žalovaný na tejto obrane („o zákonnom oprávnení“ nového vlastníka bytu na vyplatenie preplatku) napokon zrejme už ani netrval, lebo neskôr (v duplike) nezlučiteľne s tým tvrdil, že pri vyplatení preplatku v prospech intervenienta (nového vlastníka bytu) išlo o finančné plnene na základe splnomocnenia, na základe ktorého bol intervenient oprávnený požiadať o vyplatenie preplatku v mene žalobcu.
37. Obrana žalovaného teda napokon spočívala vlastne už len v tom, že tento preplatok (už) vydal (inej) oprávnenej osobe (intervenientovi), resp. že tento dlh už riadne zanikol (splnil) inak, čo však žalobca poprel, a bolo preto povinnosťou žalovaného tieto svoje tvrdenia vysvetliť a preukázať (čo sa však nestalo).
38. Dôkazné bremeno ohľadne týchto skutočností leží na tom účastníkovi, ktorý z nich vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a preto bolo povinnosťou žalovaného tieto svoje skutkové tvrdenia a všetky s tým súvisiace okolnosti preukázať. Žalovaný však na preukázanie týchto skutočností poukázal len na písomné vyhlásenie intervenienta ako (nového) vlastníka dotknutého bytu podpísané výlučne týmto intervenientom - na predtlačenom formulári žalovaného (so žalovaným predtlačeným vyhlásením vlastníka bytu, do ktorého boli doplnené už len údaje vlastníka bytu a podpisy intervenienta) - o tom, že „účastníci zmluvy o prevode vlastníctva hore uvedeného bytu sa dohodli, že vykázaný preplatok alebo nedoplatok z vyúčtovania predpisov mesačných platieb spojených s užívaním bytu ku dňu prevodu znáša kupujúci“, čo však (takúto dohodu) žalobca poprel a žalovaný a ani intervenient následne ďalej netvrdili, a na písomné plnomocenstvo zo dňa 6.12.2016. V tomto plnomocenstve však žalobca podľa jeho obsahu splnomocnil intervenienta iba na to, „aby v jeho mene odhlásil služby súvisiace s užívaním vyššie uvedeného bytu a tieto následne prehlásil na svoju osobu“ s ďalšou špecifikáciou rozsahu tohto splnomocnenia tak, že „za týmto účelom je splnomocnenec oprávnený v mene splnomocniteľa konať, podávať návrhy, žiadosti (oznámenia, podania a pod.) alebo ich brať späť, podávať riadne a mimoriadne opravné prostriedky“ najmä vo vzťahu k správcovi bytového domu (žalovanému) a ďalším tam uvedeným subjektom (označeným dodávateľom elektrickej energie, plynu a vody a iným orgánom, spoločnostiam (inštitúciám), ktoré vykonávajú alebo majú vykonávať službu (služby), ktoré sa dotýkajú predmetného bytu. Žalobca pritom poprel, že by splnomocnil intervenienta aj na prevzatie preplatku, resp. aby konal v mene žalobcu aj ohľadom vyplatenia preplatku, a ani z predloženého písomného plnomocenstva, i s prihliadnutím na nespochybnené tvrdenia žalobcu ako konajúcej osoby (v zmysle ust. § 35 ods. 2 OZ o tom, že nesplnomocňoval intervenienta aj na iné úkony) - ktoré žalovaný a ani intervenient nijako nespochybnili a ani z hľadiska jeho možnej pohnútky ďalej netvrdili, a napokon aj so zohľadnením jazykového vyjadrenia tohto plnomocenstva (aby splnomocnenec „odhlásil služby“ súvisiace s užívaním bytu a tieto následne „prehlásil na svoju osobu“) zjavne, a už vôbec nie určite a zrozumiteľne (v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ platne) žiadnou obvyklou metódou výkladu nevyplýva, že by malo zahŕňať aj úkony v mene žalobcu ohľadom vyplatenia preplatku, resp. urobiť zaňho vyhlásenie o tom, že preplatok alebo nedoplatok z vyúčtovania znáša kupujúci. Žalovaná a ani intervenient pritom k tomu ďalej nie len že nepreukázali, ale vôbec ani len neuviedli a netvrdili žiadnu, ani len neformálnu dohodu jedného alebo druhého z nich so žalobcom (ktorú by tak toto plnomocenstvo podľa skutočnej vôle konajúceho a na jej objasnenie v zmysle ust. § 35 ods. 2 OZ mohlo resp. malo pokrývať) o tom, ako sa tieto preplatky či nedoplatky medzi nimi mali (podľa vzájomných rokovaní a skutočnej vôle konajúcich osôb) vyporiadať, a preto nemôžu ani tvrdiť, že v plnomocenstve, v ktorom to výslovne uvedené nie je, je zahrnuté aj to, na čom sa so žalobcom vôbec nedohodli a čo z jazykového vyjadrenia plnomocenstva žiadnou obvyklou metódou výkladu (vrátane výkladu podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený) nevyplýva.
39. Žalovaný teda nepreukázal, že by plnil niekomu, kto predložil veriteľovo potvrdenie (potvrdenie veriteľa) o tom, že je oprávnený zaňho toto plnenie prijať, a jeho dlh voči žalobcovi tak nezanikol. Žalobca nesplnomocnil intervenienta na prijatie preplatku a nedohodol sa s ním a ani so žalovaným ani na jeho žiadnom inom vyporiadaní (napr. na postúpení dlhu a započítaní), a preto, hoci žalovaný druhovo rovnaké peňažné plnenie (obdobné ako preplatok patriaci žalobcovi) vlastnou chybou resp. nedôslednosťou (bez právneho dôvodu) poskytol intervenientovi, žalobca z tohto titulu voči intervenientovi nemá (a správne si ani neuplatnil) žiadny priamy nárok na vydanie tohto plnenia (čím ale nie je dotknuté eventuálne právo žalovaného na vydanie poskytnutého plnenia voči intervenientovi alebo na započítanie iného záväzku žalovaného voči nemu), jeho nárok na vydanie preplatku z vyúčtovania voči žalovanému teda trvá, a preto súd žalobe vyhovel.
40. Pokiaľ ide o čas plnenia (po vyúčtovaní), podľa nespochybnených tvrdení žalobcu žalobca vyzval žalovaného na úhradu preplatku dňa 6.12.2017 (v lehote 7 dní odo dňa doručenie výzvy), najneskôr odo dňa nasledujúceho je tak žalovaný v omeškaní s plnením svojho peňažného dlhu a v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ povinný platiť z tejto sumy aj zákonné úroky z omeškania, a preto mu súd uložil povinnosť na jej zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania od 15.12.2017 do zaplatenia uplatnenými v súlade so zákonom vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššími než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k tomuto dňu.
41. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalovanému v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.