Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cpr/7/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovu v právnej veci žalobcu: L.. I. B., D. W. XX.X.XXXX, N. V. Č.. XX, XXX XX O., zastúpeného: O.. I. B., Z. XX, XXX XX Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova č.2, Bratislava, o náhradu funkčného platu titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru v sume 38.808,- € brutto spolu s príslušenstvom takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi funkčný plat za 36 mesiacov v sume 38.808,- € brutto, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu vo zvyšku zamieta. Súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 25.07.2013, doplnenou v zmysle uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 15.02.2016, na ktorom súd na žiadosť navrhovateľa verejne vyhlásil doplňujúci rozsudok za účasti účastníkov konania žiadal, aby súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, medzi ním a žalovaným, výpoveďou zo strany služobného úradu zo dňa 22.03.2013, doručenou dňa 22.03.2013, je neplatné. Žalobca sa zároveň žalobou domáhal aj nároku na náhradu funkčného platu. 2. Súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. -159 dňa 15.2.2016, potvrdeným Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. -203 zo dňa 26.4.2018 tak, že súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi štátnym zamestnancom L.. I. B., D. W. XX.X.XXXX a služobným úradom - Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, výpoveďou zo strany služobného úradu zo dňa 22.3.2013, doručenou dňa 22.3.2013, je neplatné. 3. Žalobca sa zaplatenia funkčného platu pôvodne domáhal odo dňa 23.5.2013 (kedy žalovanému oznámil, že považuje výpoveď za neplatnú a zároveň požiadal žalovaného, aby ho naďalej zamestnával). Žalobca v písomnom podaní, doručenom súdu dňa 10.1.2019, síce ešte zotrval na tvrdení, že nárok na náhradu funkčného platu mu vznikol dňom 23.5.2013, týmto podaním špecifikoval funkčný plat za tridsaťšesť mesiacov v celkovej výške 38.808,- € a zároveň sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania zo žalovaného peňažného plnenia. 4. Aktuálne predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu funkčného platu titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru v sume 38.808,- € brutto spolu s príslušenstvom za tridsaťšesť mesiacov odo dňa 1.6.2013. Súd na pojednávaní, konanom dňa 24.6.2019, pripustil špecifikáciu mzdového nároku v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 10.1.2019, doručeného súdu dňa 10.1.2019 (s upresnením dátumu vzniku nároku na náhradu funkčného platu od 1.6.2013, t.j. odo dňa uplynutia výpovednej doby písomným podaním doručeným súdu dňa 24.5.2019). Výšku uplatneného funkčného platu žalobca ustálil tak, že mu patril v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru funkčný plat v sume 1.078,- € brutto mesačne, v zmysle oznámenia o

výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca č. SPOU-POŠZ-7-103/2012 zo dňa20.11.2012 s účinnosťou od 1.12.2012. Výška funkčného platu žalobcu nebola menená. Splatnosť funkčného platu bola určená desiatym dňom kalendárneho mesiaca. Žalobca vo vzťahu k vyšpecifikovanej výške funkčného platu, náhrady ktorého sa domáha voči žalovanému uviedol, že za rozhodné obdobie nevykonával štátnu službu podľa , ani podľa osobitného predpisu nevykonával prácu vo verejnom záujme, ani nevykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý by bol úradom podľa Žalobca nebol ani v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa v zmysle . Žalobca je v starobnom dôchodku. Žalobca vo vzťahu k výške uplatneného nároku poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. NS SR konštatoval v rozhodnutiach, že ustanovenie je potrebné vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy, v tomto prípade funkčného platu z neplatného skončenia pracovného pomeru, v prejednávanej veci štátnozamestnaneckého pomeru zaručeného ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi, v zmysle článku 2 . Žalobca taktiež poukázal na SR, ktorý upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zaviedla sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť zákonom alebo na základe zákona v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer v prejednávanej veci štátnozamestnanecký pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa je v rozpore s daným článkom 2 ods.2 SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady funkčného platu (mzdy). Takýto výklad rešpektuje nielen ochranu slobody konania, ale aj hodnotu spravodlivosti. Hodnote spravodlivosti zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti čo znamená, že ustanovenie nemôže byť aplikované tak, aby sa tým negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ustanovenia , aby sa zamestnávateľovi vyplatilo konať protiprávne. Skúmanie možnosti zamestnanca po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru zamestnať sa je právne irelevantné s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. . 5. Žalovaný v prejednávanej veci výšku uplatneného finančného nároku ako takú nerozporoval. Žiadal však, aby súd vykonal dokazovanie (výsluchom žalobcu, dopytom na Sociálnu poisťovňu) zamerané na zistenie, či žalobca počas obdobia vzniku nároku na náhradu funkčného platu titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru, podľa ustanovenia o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v rozhodnom období, vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, 4) vykonával prácu vo verejnom záujme 41) alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona. Takýto rozsah dokazovania žalovaný navrhol v kontexte znenia ustanovenia , v zmysle ktorého za dobu, za ktorú žalovaný ako služobný úrad je povinný poskytnúť žalobcovi funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu, ktorú by žalobca poberal za výkon štátnej služby podľa alebo podľa osobitného predpisu, 4) alebo by vykonával prácu vo verejnom záujme 41) alebo by vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa Žalovaný zároveň žiadal, aby súd dopytom na Sociálnu poisťovňu zistil, či žalobca za rozhodné obdobie bol práceneschopný. Navrhnutý rozsah dokazovania žalovaný odôvodnil aj s poukazom na ustanovenia , podľa ktorého by žalovaný mohol navrhnúť zníženie náhrady funkčného platu presahujúceho obdobie 12 mesiacov, prípadne požiadať súd, aby takýto nárok za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov vôbec nepriznal. Žalovaný počas vedenia konania konštatoval, že je na úvahe súdu, či žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov, na žiadosť žalovaného zníži, resp. neprizná. Žalovaný v kontexte s jeho žiadosťou o zníženie funkčného platu za presahujúce obdobie zároveň uviedol, že žalobcovi bol 21.5.2012 priznaný starobný dôchodok, čo by mal súd pri rozhodovaní o priznaní mzdového nároku titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru zobrať do úvahy.

Žalovaný zároveň žiadal, aby súd žalobcovi funkčný plat priznal bez žalovaného úroku z omeškania, s poukazom na ustanovenie , ktorý v rozhodnom období odkazoval na znenie všeobecnej časti o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 6. Súd v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v rozsahu navrhovanom žalovaným. Z výsluchu žalobcu ako aj z obsahu listinného dôkazu - potvrdenia vystaveného Sociálnou poisťovňou mal súd preukázané, že žalobca v rozhodnom období od 1.6.2013 do nadobudnutia právoplatnosti medzitýmneho rozsudku - do dňa 11.6.2018, ktorým súd vyhovel žalobe o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nevykonával štátnu službu podľa alebo podľa osobitného predpisu, nevykonával prácu vo verejnom záujme a taktiež nevykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa a taktiež nebol v pracovnom pomere. Žalobca v rozhodnom období nebol práceneschopný. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané (výsluchom žalobcu a rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa 28.6.2013), že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok k 21.5.2012. 7. Podľa ustanovenia , o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov služobný úrad na účely tohto zákona je ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak, Podľa ustanovenia cit. zákona ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, 4) vykonával prácu vo verejnom záujme 41) alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. Podľa ustanovenia cti. zákona na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia , , , a , , , a , , , až 41, až 3 a , , až f), , , a , až 6, a , , , , , , a , , a , až 80, a , až 6, a , , až 95, , , , a , , , až 11, až 102, , , až 114, a , , až 132, až 139, , , , , , až 148, , , , , až 8, , , až 160, , až 170, až 185, až 189, až 4, až 198, až 222, až 236 a . Podľa ustanovenia (ďalej ) platného a účinného v rozhodnom období, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia . Podľa ustanovenia , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ustanovenia , ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 8. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (, ). Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona (, ).Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (CSP). Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté( ). 9. Súd na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovaného na zaplatenie funkčného platu žalobcovi za tridsaťšesť mesiacov v sume 38.808,- €.

Podľa ustanovenia , (ktoré ustanovenie bol súd povinný podľa ustanovenia primerane použiť) v znení účinnom v rozhodnom období, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd, na žiadosť zamestnávateľa, jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebola sporná výška funkčného platu prináležiaceho žalobcovi ku dňu neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru (1,078,- €), ktorého výšku nespochybnil žalovaný počas vedenia konania a ktorého výšku mal súd preukázanú z obsahu oznámenia o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca č.SPOU-PO-ŠZ-7-103/2012 zo dňa 20.11.2012, účinného od 1.12.2012 (výška funkčného platu žalobcu nebola už menená). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca písomným podaním doručeným žalovanému dňa 29.5.2013 oznámil, že považuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou za neplatné a zároveň žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Žalovaný v priebehu konania využil svoje právo žiadať súd o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov ( Zák. práce), resp. tento nárok nepriznať dôvodiac tým, že žalobcovi v rozhodnom období bol priznaný starobný dôchodok a zároveň žalovaný žiadal súd, aby v prípade zistenia, že žalobca vykonával štátnu službu, resp. službu vo verejnom záujme a bol by mu vyplatený plat, aby túto sumu, podľa ustanovenia , odpočítal z uplatneného nároku. Taktiež žalovaný žiadal súd, ak by vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca by bol za rozhodné obdobie uznaný práceneschopným a bola by mu vyplatená sociálna dávka, aby táto dávka bola taktiež súdom odpočítaná z uplatneného nároku. Súd pri zohľadnení právnej úpravy platnej v čase, kedy mal štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu na základe neplatnej výpovede skončiť (t.j. ku dňu 1.6.2013) musí konštatovať, že priznanie starobného dôchodku nie je dôvodom na zníženie, resp., nepriznanie náhrady funkčného platu za čas presahujúci dvanásť mesiacov. Takáto dávka nie je dávkou, ktorá je zahrnutá v ustanovení na vyplatenie ktorej by mal súd prihliadnuť a zároveň súd poukazuje na tú skutočnosť, že súbeh štátnozamestnaneckého pomeru a starobného dôchodku nie je právnou úpravou vylúčený.

prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods.3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení , ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (pracovného pomeru), zaručeného ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Takýto výklad je podľa názoru súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Na základe uvedeného, pri zohľadnení skutkových okolností daného prípadu je priznanie náhrady funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi za tridsaťšesť mesiacov v rozhodnom období od 1.6.2013 (od prvého dňa nasledujúceho po neplatnom skončení

štátnozamestnaneckého pomeru) do 11.6.2018 (právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.2.2016 č.k. -159 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.4.2018, č.k. -203) spravodlivým rozhodnutím poskytujúcim ochranu zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer. Vykonaným dokazovaním zistené skutkové zistenia o tom, že žalobca poberal starobný dôchodok po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, nie je možné kvalifikovať ako okolnosť, v dôsledku ktorej by bolo možné náhradu mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, resp. vôbec nepriznať. Súd akceptujúc zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pre úplnosť konštatuje, že názor prezentovaný v tomto rozhodnutí vychádza už z ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR z 14.9.2011, sp.zn. , na obsah ktorého poukázal aj žalobca v jeho písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 10.1.2019). Súd nevyužil moderačné právo v tom smere, že by žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov nepriznal, respektíve by tento mzdový nárok za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov znížil. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako štátny zamestnanec nevykonával štátnu službu podľa o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov alebo podľa osobitného predpisu, nevykonával prácu vo verejnom záujme, taktiež nevykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý by bol služobným úradom podľa o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nebol mu vyplácaný funkčný plat (ani mzda), ktorý bol povinný súd odpočítať z uplatneného nároku žalobcom z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ustanovenia . Na základe vykonaného dokazovania súd mal taktiež preukázané, že žalobca nebol v rozhodnom období uznaný za práceneschopného a nebola mu z tohto titulu vyplatená žiadna dávka, ktorej vyplatenie by bol povinný súd zohľadniť pri priznaný uplatneného nároku. Súd žalobcovi priznal mzdový nárok v uplatnenej sume 38.808,- € brutto a to z dôvodu, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný - ak chcel skončiť so žalobcom štátnozamestnanecký pomer pristúpiť k jeho skončeniu s odbornou starostlivosťou. Žalovaný pri rozviazaní štátnozamestnaneckého pomeru nepostupoval v súlade so svojimi internými predpismi a v súlade s kogentnými ustanoveniami o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a a so žalobcom štátnozamestnanecký pomer skončil neplatne. 10. Súd zamietol žalobu žalobcu v časti uplatneného príslušenstva zo žalovaného peňažného plnenia - funkčného platu, ktorého náhrady sa žalobca domáhal v dôsledku neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobca si svoj mzdový nárok uplatnil v súlade s ustanovením . Zamestnancovi v zmysle ustanovenia nárok na náhradu mzdy vznikne odo dňa, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Súd žalobcovi priznal nárok na náhradu funkčného platu za 36 mesiacov. Súd však zamietol časť žaloby, ktorou sa domáhal žalobca priznania úroku z omeškania zo žalovanej sumy. Pri zamietnutí uplatnenej časti nároku súd vychádzal zo znenia ustanovenia platného a účinného ku dňu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom, podľa ktorého, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia . , ktorého ustanovenia bolo potrebné primerane použiť aj pri ustálení mzdového nároku a ani , neobsahuje žiadne ustanovenie oprávňujúce zamestnanca požadovať od zamestnávateľa úroky z omeškania pre prípad omeškania sa s vyplatením peňažného plnenia titulom neplatne skončeného pracovného, resp. štátnozamestnaneckého pomeru. Nárok na úroky z omeškania z takéhoto peňažného plnenia by preto bolo možné priznať len na základe subsidiárnej aplikácie . Právo veriteľa požadovať od dlžníka popri peňažnom plnení aj úroky z omeškania totiž vyplýva až z ustanovenia , ktorý je obsiahnutý v osobitnej časti . Základným predpokladom uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde je podanie žaloby zamestnancom, predmetom ktorej je určenie, že pracovný pomer, resp. štátnozamestnanecký pomer sa skončil neplatne. Podľa , ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. neupravuje osobitne splatnosť náhrady mzdy. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ako aj štátnozamestnaneckého pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne išlo o neplatné skončenie

pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru. Uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, resp. štátnozamestnanecký pomer, je neplatný (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Pri priznávaní úrokov z omeškania, v súvislosti s náhradou mzdy v prejednávanej veci funkčného platu pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, musí súd vychádzať z existujúcej právnej úpravy v čase neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru . neupravuje inštitút úrokov z omeškania a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu v znení neskorších predpisov (ďalej len ""). , tak ako súd už uviedol vyššie, totiž zakotvuje vo svojom ust. subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti vo vzťahu iba k prvej časti . Ustanovenia upravuje pracovný pomer - založenie pracovného pomeru, vznik pracovného pomeru, trvanie a skončenie pracovného pomeru sú upravené v druhej časti a v štvrtej časti obsahuje ustanovenia upravujúce mzdové nároky. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je teda zrejmé, že všeobecné ustanovenia sa vzťahujú iba k prvej časti a nie k ďalším častiam - na pracovnoprávne vzťahy a mzdové nároky. Ustanovenia upravujúce úroky z omeškania sú upravené v jeho ôsmej časti. Podľa citovanej právnej úpravy neprichádza do úvahy priznanie úrokov z omeškania pre náhradu funkčného platu vyplývajúcu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V tejto súvislosti súd poukazuje na predchádzajúcu právnu úpravu - z roku 1965 (), ktorý priamo v ust. 256 upravoval inštitút úrokov z omeškania. Podľa právnej úpravy vyplývajúcej zo z roku 1965 bolo možné priznať aj úroky z omeškania spolu s nárokom na náhradu mzdy pri určení, že pracovný pomer bol so zamestnancom neplatne skončený. v znení v čase neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom odkazoval, tak ako súd uviedol vyššie, len na subsidiárnu pôsobnosť - jeho všeobecnej časti vo vzťahu k prvej časti . Súd uvádza, že aj v aktuálnom znení v ustanovení zakotvuje, že ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia . Súd teda jednoznačne zastáva názor, že pre priznanie úroku z omeškania z priznanej náhrady funkčného platu súdom, titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru, neexistuje právna úprava, na základe ktorej by mohol súd takýto nárok priznať. 11. Súd dodáva, že náhradu mzdy, resp. funkčného platu z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru možno charakterizovať aj ako satisfakčné plnenie, ktoré v sebe ani nemôže subsumovať nárok na ich priznanie spolu s úrokom z omeškania. Pre priznanie/ nepriznanie úrokov z omeškania súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. , ktorého závery možno aplikovať podľa názoru súdu aj v prejednávanej veci. Toto uznesenie vychádza už z právneho stavu podľa . Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj otázkou úrokov z omeškania zo mzdového nároku titulom náhrady mzdy z neplatne skočeného pracovného pomeru. Ústavný súd SR posudzoval sťažnosť, ktorá vychádzala zo súdneho sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady mzdy zamestnancovi. Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný súd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a sťažnosť zamestnanca odmietol. Príslušný okresný súd nepriznal úroky z omeškania z priznaného mzdového plnenia z dôvodu, že nárok na uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. Následne aj krajský súd nepriznal úrok z omeškania, pretože mal za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Zjednodušene by sa dalo uviesť, že priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti v čase neplatného skončenia pracovného pomeru a aktuálne len subsidiárnej pôsobnosti všeobecnej časti nemožno vykladať extenzívne, t.j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy (čo potvrdil napr. aj Krajský súd Bratislava v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 21.10.2014).

12. Podľa ustanovenia obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Podľa ustanovenia súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 13.Súd nepriznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca si tento nárok voči žalovanému neuplatnil.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ /. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/ /. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ /. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej / /. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/ /. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ /. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.