Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/160/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v spore žalobcu: V. N., I.. XX.X.XXXX, Z. B. U.. Č.. X, XXX XX Z., zastúpený: Mgr. Martin Pohovej, advokát, Advokátska kancelária Nám. Slobody 10, 811 06 Bratislava, proti žalovanej Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 811 03 Bratislava o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.3.2019, č.k. -109, jednomyseľne takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 31 300 eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II) a žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil , ,, , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ( ďalej „ “), keď po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru o dôvodnosti žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur, keď žalobca v tejto časti nároku preukázal kumulatívne splnenie a to, že má podľa právo na náhradu škody z dôvodu, že v ďalšom konaní bol odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného výroku o treste z právoplatného rozsudku. Súd prvej inštancie mal za preukázané (a v konaní ani nebolo sporné), že výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 15.5.2007 (právoplatnom dňa 15.5.2007), ktorým bol žalobcovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace bol uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 2.10.2014 na základe povolenej obnovy konania v prospech odsúdeného žalobcu zrušený. Súd o povolení obnovy konania rozhodol na základe žiadosti odsúdeného žalobcu z dôvodu použitia tzv. „asperačnej zásady“ pri výmere jeho trestu, keď Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom pod č. zo dňa 28.11. 2012 publikovanom v Zbierke tak, že v v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou "súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" nie sú v súlade s a podľa ustanovenie slová v texte za bodkočiarkou "súd uloží páchateľovi

trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s , stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Následne Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. zo dňa 23.3.2015 rozhodol vo vzťahu k výroku o treste tak, že upustil u obžalovaného žalobcu od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 9.2.2010 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.2.2010). Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 9.7.2015 na základe odvolania prokurátora rozhodol tak, že rozsudok sp. zn. zo dňa 23.3.2015 vo výroku o treste zrušil a obžalovanému žalobcovi uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Okresný súd Bratislava III uznesením sp. zn. zo dňa 7.10.2015 následne započítal odsúdenému žalobcovi do úhrnného trestu odňatia slobody po povolení obnovy konania výkon trestu (správne malo byť výkon väzby) od 12.4.2005 do 29.6.2005 a výkon trestu od 7.9.2008 do 2.10.2014. Sumarizáciou uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že rozdiel medzi vykonaným trestom odňatia slobody na základe zrušeného rozsudku sp. zn. zo dňa 15.5.2007 a miernejším trestom odňatia slobody uloženým v ďalšom konaní predstavuje 1 565 dní.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca nastúpil na výkon trestu odňatia slobody dňa 7.9.2008 a trest vykonával do dňa 2.10.2014, osobná sloboda žalobcu bola obmedzená i výkonom väzby, do ktorej bol vzatý dňa 12.4.2005 a z väzby bol prepustený dňa 29.6.2005. Na základe následných rozhodnutí súdu po povolení obnovy konania (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 23.3.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 9.7.2015) žalobca trest odňatia slobody uložený mu v konaní sp. zn. vykonal dňa 20.6.2010. Časový rozdiel medzi dňom 20.6.2010, dňom kedy žalobca trest vykonal a dňom 2.10.2014, kedy bol zrušený rozsudok zo dňa 15.5.2007 a žalobca vzatý do väzby, predstavuje 1 565 dní. Osobná sloboda žalobcu bola obmedzená po dobu 2 296 dní, keď žalobca bol vo väzbe od 12.4.2005 do 29.6.2005, t.j. 79 dní a vo výkone trestu odňatia slobody na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 15.5.2007 od 7.9.2008 do 2.10.2014 t.j. 2 217 dní. Žalobcovi bol následne po povolení obnovy konania vo vzťahu vo výroku o treste rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 9.7.2015 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Ďalej uviedol, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31. 5.2007 nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmienkou na odškodnenie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru, pričom škodou sa rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna, pričom čl. 5 ods. 5 Dohovoru je nutné aplikovať prednostne pred zákonom.

4. V danej veci sa žalobca v konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 eur spôsobenej mu rozhodnutím o treste rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 15.5.2007, keď na ňom bol nezákonne vykonaný trest odňatia slobody v rozsahu 1 565 dní. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil všeobecne tým, že nezákonným rozhodnutím mu bola spôsobená ujma v najprísnejšej forme, ktorú právny poriadok pripúšťa, pričom táto ujma zároveň predstavuje zásadný zásah do jeho života. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou žalovanej , podľa ktorej žalobcovi podľa náhrada za vykonaný trest odňatia slobody v rozsahu 1 565 dní neprináleží, keď je v zmysle vylúčená, nakoľko súd pri stanovení výmery trestu rozsudkom sp. zn. zo dňa 15. 5.2007 v trvaní 6 rokov a 4 mesiace vychádzal z platnej a účinnej právnej úpravy v rozhodnom čase, a teda napadnuté rozhodnutie o treste nemôže byť nezákonné keďže bolo vydané v súlade s platnou a účinnou úpravou. Ústavný súd SR vydal nález sp. zn. , ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov SR, a teda došlo k zmene právnej úpravy týkajúcej sa rozhodovania o výmere trestu odňatia slobody, pričom až v dôsledku tejto zmeny bol žalobcovi v konaní po povolení obnovy konania uložený miernejší trest oproti pôvodne uloženému trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie dospel k záveru o danosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné obmedzenie osobnej slobody v počte 1 565 dní podľa , nakoľko v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca bol v ďalšom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku. Rozsudok, ktorým bol žalobca odsúdený na

trest odňatia slobody v rozsahu 6 rokov a 4 mesiace bol zrušený v časti výroku o treste na základe obnovy konania, keď trest, ktorý bol žalobcovi uložený bol uložený podľa protiústavnej právnej úpravy. Rozsudok, ktorým bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody bol zrušený ako nezákonný, nakoľko trest bol žalobcovi uložený v rozpore s . V prejednávanej veci teda nedošlo k zrušeniu výroku o treste pôvodne žalobcovi uloženému na základe zmeny právnej úpravy, v dôsledku legislatívneho procesu ako to tvrdila žalovaná. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -12 zo dňa 11.10.2016, v ktorom ústavný súd jednoznačne uviedol, že žalobca reálne vykonal trest odňatia slobody v rozsahu výrazne prevyšujúcom výmeru stanovenú korigujúcim rozsudkom prijatým v obnovenom konaní a že prípad žalobcu je v popísanom komplexnom stave výrazne špecifický a pre žalobcu za výkon trestu nad rámec stanovený konečným právoplatným rozsudkom je možnosť satisfakcie daná jedine ustanovením Ústavný súd uviedol, že aj keď neumožňuje v prípade žalobcu sanáciu nezákonného obmedzenia jeho osobnej slobody formou započítania, existuje právna úprava umožňujúca žalobcovi dosiahnuť v určitej forme reparáciu jemu spôsobenej škody, a to uplatnením náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa zákona o zodpovednosti za škodu, čo považoval ústavný súd v danej konkrétnej situácii žalobcu za formu zmiernenia tvrdosti zákona. Súd prvej inštancie za daného stavu ustálil, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práva žalobcu a tento má nárok na náhradu škody za nezákonné obmedzenie osobnej slobody v rozsahu 1 565 dní.

8. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie sa nestotožnil s výškou, ktorú žalobca žiadal v žalobe (200 000 eur) a mal za to, že nemajetková ujma v priznanej výške 31 300 eur je primeraná, vzhľadom k prezumovanému zásahu do práv žalobcu. Konštatoval, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom, ktorý môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Mal za nepochybné, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu v dôsledku nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody v rozsahu 1 565 dní predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje citovaný zákon v čl. 19 ods. 1, 2 . Mal za nesporné, že nezákonným výkonom trestu odňatia slobody nad rámec právoplatne uloženého trestu odňatia slobody došlo k obmedzeniu súkromného a rodinného života žalobcu, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších a táto skutočnosť zasiahla do jeho osobného a spoločenského života. Žalobca bol obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi v rozsahu 1 565 dní a je nepochybné, že má nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy, keď uvedené i bez ďalšieho možno považovať za vážny zásah do života akéhokoľvek človeka v celom jeho spektre a samo o sebe má jednoznačne negatívny dopad na život ktoréhokoľvek človeka.

9. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca preukázal prezumovaný zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy za čas nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody vo výške 31 300 eur. Pri stanovení výšky náhrady za jeden deň vykonaného trestu súd prvej inštancie vychádzal zo sumy 20 eur, ktorú stanovil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch ako i v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Vo zvyšku žalobu zamietol, keď žalobcom požadovanú nemajetkovú ujmu nad určený prísudok do sumy 200 000 eur považoval za neprimeranú.

10. Súd prvej inštancie zamietol žalobu i v časti o zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania dôvodiac, že žalovaná sa so zaplatením nemajetkovej ujmy nedostala do omeškania, keďže povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým je stanovené v akej výške a v akej dobe splnenia má žalovaná povinnosť nemajetkovú ujmu žalobcovi zaplatiť. Až nesplnením právoplatného rozhodnutia súdu o uložení povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu žalobcovi v stanovenej lehote sa žalovaná ako dlžník môže dostať do omeškania. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 6. 1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pod č. 45/2000 a ktorý judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na

základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, keď až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

11. O lehote na plnenie rozhodol podľa (ďalej „“).

12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.2, 262 ods.1,2 C.s.p ., keď po ustálení čistého úspechu žalovanej (68,70%) zohľadnil, že žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila.

13. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v , , , nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu ku posúdeniu podmienky upravenej v sa nestotožnila s prijatým záverom súdu prvej inštancie a konštatovala, že práve z dôvodu vydania nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu, resp. jeho časti s SR a jeho následného uverejnenia v Zbierke došlo k zmene právnej úpravy, konkrétne k zmene spôsobu ukladania trestov, ktoré malo priamy dosah na určovanie výmery trestu odňatia slobody aj v prípade žalobcu. Z dôvodu existencie v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy bolo možné žalobcovi uložiť trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace. Jedine z dôvodu zmeny tejto právnej úpravy a vyslovením nesúladu časti ust. s SR a jeho následnou neúčinnosťou, mohlo dôjsť v prípade žalobcu k obnove konania, k prehodnoteniu uloženej výmery trestu odňatia slobody, a teda aj k uloženiu miernejšieho trestu v trvaní dvoch rokov oproti pôvodne uloženému trestu odňatia slobody. Bez zmeny tejto právnej úpravy by nedošlo v prípade žalobcu ani k povoleniu obnovy trestného konania ohľadom výmery uloženého trestu odňatia slobody, ani k následnému uloženiu miernejšieho trestu. Tieto skutkové okolnosti bez akýchkoľvek pochybností naplnili podmienku predpokladanú v , teda podmienku vylučujúcu vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže k uloženiu miernejšieho trestu došlo v prípade žalobcu výlučne z dôvodov a zmeny právnej úpravy. Tieto skutočnosti by mali viesť k zamietnutiu žaloby z dôvodu, že došlo k naplneniu negatívnej podmienky upravenej v . Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vysporiadať sa s námietkou žalovanej o naplnení predpokladu podľa citovaného ustanovenia nielen konštatovaním, že o uvedený prípad nejde, ale aj uvedením, za akých okolností by túto námietku žalovanej mohol akceptovať.

14. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšku odvolateľka konštatovala, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, že vznik nemajetkovej ujmy, potreba jej náhrady v peniazoch a následne aj jej výška, sa má posudzovať s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Súd prvej inštancie v tejto časti rozhodnutia nepristúpil k riadnemu zdôvodneniu prijatého záveru, žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď ani zo žalobného návrhu, ani zo všeobecných tvrdení žalobcu, bez akéhokoľvek vykonania dokazovania v predmetnej veci nevyplynula nijaká vedomosť o vzniku konkrétnej ujmy, jej závažnosti a takých následkov, ktoré by boli hodného odškodnenia v peniazoch práve vo výške 31 300 eur. Týmto postupom došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C s.p.. Záver prijatý súdom prvej inštancie o prezumovaní , a teda nedokazovaní vzniku nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za nesprávnu právne posúdenie veci, v dôsledku, ktorého je rozhodnutie súdu prvej inštancie poznačené aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu ( ). Hoci výkon trestu nepochybne predstavuje zásah do súhrnu osobnostných práv poškodeného, nezbavuje ho to povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jeho jednotlivých oblastiach života. Relevantná právna úprava zodpovednostného vzťahu medzi štátom a poškodeným totiž neobsahuje paušalizovanú náhradu škody na princípe automatického odškodňovania majetkovej ujmy, naopak, je založená na legitímnej požiadavke, že pokiaľ v dôsledku nezákonného, resp. nesprávneho výkonu verejnej moci došlo k vzniku nemajetkovej ujmy, táto musí byť individuálne posúdená a priznaná v zmysle kritérií upravených v , . V predmetnom konaní si žalobca nesplnil ani základnú procesnú povinnosť uviesť podstatné skutkové tvrdenia odôvodňujúce uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a nesplnenie tejto procesnej povinnosti by malo, pri správnom posúdení

veci zo strany súdu, bez ďalšieho viesť k procesnému neúspechu žalobcu, a teda k zamietnutiu žaloby, resp. uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

15. Odvolateľka konštatovala, že pri rozhodovaní o žalobách o náhradu škody majú súdy nie jednotný prístup, o čom svedčia aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritériá na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aj keď je výška náhrady nemajetkovej ujmy predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská, pričom obmedzenia vo vzťahu k priznávaniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajú tak z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ESĽP. Pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolateľka poukázala na právne závery uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR - uznesení sp.zn. , sp.zn. zo dňa 31. 7. 2012, sp. zn. zo dňa 7. 8. 2018, sp. zn. zo dňa 31. 7. 2018 a sp. zn. zo dňa 14. 7. 2018. V danej veci súd prvej inštancie odignorovaním inej relevantnej hmotnoprávnej úpravy a záverov prijatých ustálenou judikatúrou ohľadom primeranosti priznávania náhrady nemajetkovej ujmy dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur, čo zakladá odvolací dôvod podľa o to viac, keď tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa v takéto limity výslovne upravuje. Zo skutkových okolností daného prípadu za žiadnych okolností nemožno vyhodnotiť zásahy odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Na základe uvedeného odvolateľka žiadala, aby odvolací súd v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 31 300 eur rozhodnutie zmenil a žalobu z dôvodu neexistencie zákonného titulu a nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol.

16. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Žalobca konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K odvolacím tvrdeniam o neexistencii zákonného titulu konštatoval, že táto argumentácia nie je dôvodná, nakoľko stále platí, že pôvodný trest uložený žalobcovi bol protiústavný, a teda nezákonný. V danom prípade zmenou úpravy v dôsledku dôvodu vydania nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 28.11. 2012 došlo k zmene spôsobu ukladania trestov, nie ku zmene príslušnej trestnej sadzby alebo ku zmene druhu trestu. Zákon teda na trestný čin nestanovil miernejší trest, preto je argumentácia žalovanej nedôvodná. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch , súd prvej inštancie na strane 13 napadnutého rozhodnutia pomerne vyčerpávajúco zdôvodnil, prečo podľa jeho názoru priznaná suma 31 300 eur je adekvátnou náhradou nemajetkovej ujmy žalobcu za čas nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody a takéto odôvodnenie sa javí byť dostatočné. K argumentácii žalovanej žalobca konštatoval, že skutočnosť, či 1 565 dní nezákonného výkonu najprísnejšieho možného druhu trestu v našej republiky predstavuje alebo nepredstavuje „vznik konkrétnej ujmy „ ponechá na úvahu odvolaciemu súdu. Žalobca napokon uviedol, že v odvolaní citovaná judikatúra sa buď vzťahuje na skutkovo veľmi odlišné prípady alebo je z rozhodnutím súdu prvej inštancie v súlade.

17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (, a ods. 1 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovanej podaného proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur.

18. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ).

19. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( ) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním žalovanej napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa k výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (, ). V odôvodnení rozhodnutia sa preto obmedzuje iba na skonštatovanie vecnej a právnej správnosti rozhodnutia v tejto to časti a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva nasledovné.

20. K námietke odvolateľky o tom, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s argumentáciou žalovanej a nepristúpil k riadnemu zdôvodneniu rozhodnutia odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. -34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. ). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalovanej možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje a odvolacie námietky žalovanej sú nedôvodné a nepodložené. V danej veci odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá požiadavkam na neho kladeným v ust. , súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku podrobne vysvetlil dôvody vedúce ho k úvahe o neopodstatnenosti námietky žalovanej o naplnení negatívnej podmienky upravenej v a o opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu škody za v konaní preukázané nezákonné obmedzenie osobnej slobody v rozsahu 1 565 dní a primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo „ vysporiadať sa s námietkou žalovanej o naplnení predpokladu podľa nielen konštatovaním, že o uvedený prípad nejde, ale aj uvedením, za akých okolností by túto námietku žalovanej mohol akceptovať „ , takýto výklad ust. upravujúceho náležitosti odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu nepovažuje odvolací súd za správny. Jeho prijatie by totiž znamenalo povinnosť súdu prvej inštancie (a i odvolacieho súdu v odvolacom konaní) vysporiadavať sa nielen s námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán majúcimi podstatný význam pre rozhodnutie (), ale aj povinnosť vysporiadať sa so všetkými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (teda aj nemajúcimi podstatný význam pre rozhodnutie), pri ktorom by súd zároveň (neprípustne) vyslovoval právny názor , za akých skutkových okolností by nepodstatné námietky strán vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci mohol akceptovať.

21. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu vo vzťahu k posúdeniu podmienky upravenej v spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada nebola odvolacím súdom zistená a odvolací súd v tomto smere plne odkazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia .

22. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej podotýka, že nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 28.11.2012 a jeho následným uverejnením v Zbierke stratilo ust. v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody „hmotnoprávne účinky ex tunc. Uvedené znamená, že Okresný súd Bratislava II oprel svoje rozhodnutie o treste v rozsudku zo dňa 15.5.2007, sp.zn. o také znenie , ktoré bolo v rozpore s SR a ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné. Preto pokiaľ súd prvej inštancie pri zohľadnení následných rozhodnutí súdu po povolení obnovy konania (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn. zo dňa 23.3.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 9.7.2015) dospel k záveru o opodstatnenosti základu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za obmedzenie jeho osobnej slobody v rozsahu 1 565 dní podľa , jeho úvaha je vecne a právne správna.

23. Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky žalovanej týkajúce sa výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi za nezákonné obmedzenie osobnej slobody v rozsahu 1 565 dní náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31 300 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní v úvahu právne závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 31.5.2007, podľa ktorých nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmienkou na odškodnenie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru, pričom škodou sa rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna, pričom čl. 5 ods. 5 Dohovoru je nutné aplikovať prednostne pred zákonom. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva ďalej to, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné obmedzenie osobnej slobody žalobcu v rozsahu 1 565 dní súd prvej inštancie vychádzal z prezumovaného zásahu a nepriaznivého dopadu v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody v osobnom, súkromnom a rodinnom živote žalobcu a jej výšku 20 eur za 1 deň nezákonného obmedzenia osobnej slobody stanovil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch ako i v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie, a to s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. .

24. Odvolací súd s odkazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky obsahujúce označenie a citovanie podstatných právnych záverov rozhodnutí ESĽP z ktorých je možné vyvodiť, že základnými pravidlami pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné obmedzenie osobnej slobody sú povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby konštatuje, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní uvedené kritériá vzal v úvahu. K námietkam žalovanej o nesplnení procesnej povinnosti žalobcu uviesť podstatné skutkové tvrdenia odôvodňujúce uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zdôrazňuje, že pri hodnotení následkov nezákonného obmedzenia osobnej slobody je nutné vychádzať z toho, že obmedzenie osobnej slobody (zadržanie, väzba, výkon trestu odňatia slobody) má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu, do práva na súkromie a v tomto ohľade samo osebe pôsobí ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, pôsobí takejto osobe stres, neistotu, úzkosť a pod. V takýchto prípadoch je naviac treba prihliadať aj k ďalším individuálnym okolnostiam jednotlivého prípadu, ako môžu byť životné podmienky vo väzobnej väznici, resp. v ústave na výkon odňatia trestu slobody, dopad obmedzenia osobnej slobody do profesného života jedinca, do jeho spoločenskej povesti a cti. V danej veci z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobným tvrdeniam žalobcu o zásadnom zásahu do jeho života spôsobenom nezákonným rozhodnutím a vo vzťahu k priznávanej náhrade nemajetkovej ujmy prihliadol na to, že nezákonné obmedzenie osobnej slobody v dĺžke 1 565 dní samo osebe predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do jeho súkromného života a je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje ,2 SR. Z takto formulovaného odôvodnenia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri kvantifikácii priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal z prezumovaných následkov nezákonného zásahu do osobnej slobody žalobcu a do práva na súkromie, ktoré v konaní netreba osobitne preukazovať. Preto pokiaľ za daného stavu pri kvantifikácii priznanej nemajetkovej ujmy využil

komparačnú metódu vo vzťahu k iným obdobným prípadom ako aj s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody v iných štátoch Európskej únie s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a vychádzal zo sumy 20 eur za jeden deň nezákonného obmedzenia osobnej slobody (t.j. sumy na spodnej hranici priznávaného rozpätia v rozpätí 20 až 60 eur), jeho úvaha nie je svojvoľná a ani nerozumná Odvolací súd naviac poukazuje na to, že v obdobnom prípade sa v minulosti totožný odvolací senát v právnej veci sp.zn. stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý s odkazom na rovnaké rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky priznal náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej väzby v sume 40 eur denne, keď pri rozhodovaní okrem následkov tzv. prezumovaného zásahu prihliadol i na individuálne okolnosti daného prípadu zistené vykonaným dokazovaním (podmienky vo väzobnej väznici, následky v profesionálnom živote poškodeného a pod.).

25. Za právne nesprávnu posúdil i námietku odvolateľky o tom, že v danej veci mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zohľadniť ust. v znení účinnom od 1.1.2013 , upravujúce limit pri priznávaní takejto náhrady. V danej veci súd prvej inštancie s poukazom na to, že k nezákonnému obmedzeniu osobnej slobody žalobcu v dĺžke 1 565 dní došlo rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 15.5.2007, pri rozhodovaní správne zohľadnil znenie v znení účinnom do 31.2.2008.

26. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolania žalovanej podaného z dôvodov podľa , , a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi) podľa ako vecne a právne správne potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením ( ).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).