Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-54-2018.pdf
PDF · 143.05 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/54/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: X.. Q. K., R.. X.XX.XXXX, XXXXX C., K. I. X, Č. W., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/168/2015-225, zo dňa 29.6.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu; žalovanej priznal voči žalobcovi plnú náhradu trov konania. V odôvodení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou 2.7.2015 Okresnému súdu Bratislava I domáhal voči žalovanej zaplatenia majetkovej ujmy 435.940 eur s prísl. a nemajetkovej ujmy 25.000 eur s prísl. titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla v rokoch 1999 - 2015 v exekučnej veci Ex 1552/98 vedenej u exekútora S.. J. K. pre nevymoženie sumy 3.386.822,10 Sk (112.421,90 eura) od povinného Poľnohospodárske družstvo Ďurkov, IČO: 17149240.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie posúdil základ nároku žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. rekapitulujúc, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora spočívajúceho v prieťahoch, ku ktorým malo dôjsť v období rokov 1999 až 2015. Podľa Najvyššieho súdu SR v prípade vzniku prieťahov za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktoré trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (1.7.2004), je potrebné o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť v režime zákona č. 514/2003 Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.7.2010, sp. zn. 1 Cdo 107/2009); ozrejmil, že súdny exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, ako štátny orgán koná v mene zodpovedného subjektu - štátu, Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že podľa cit. ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Žalobca považoval za nesprávny úradný postup, postup súdneho exekútora v exekučnom konaní EX 1552/98,
ktorý mal prieťahy v exekučnom konaní vzhľadom na jeho celkovú dĺžku a ako obdobie prieťahov exekučného konania uvádzal obdobie rokov 1999 až 2015 (obdobie odkedy exekučné konanie začalo do obdobia, kedy bola žalobcom podaná žaloba na náhradu škody). Súd prvej inštancie dôvodil, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že na základe žalobcom podanej sťažnosti Slovenskej komory exekútorov na činnosť súdneho exekútora v predmetnom exekučnom konaní, Slovenská komora exekútorov v stanovisku zn. 206-10478/15 SKE 2001/15, zo dňa 19.5.2015 skonštatovala, že po prešetrení sťažnosti žalobcu, v ktorej namietal nečinnosť exekútora, preskúmaním spisového materiálu a posúdení skutkového stavu, súdny exekútor JUDr. Ing. J. K. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), sťažnosť považovala za neopodstatnenú a prešetrenie za ukončené. I na základe opakovanej sťažnosti žalobcu na činnosť súdneho exekútora Slovenská komora exekútorov v stanovisku zn. SKE 1011/2017 110-12023/2017, zo dňa 8.3.2017 uviedla, že súdny exekútor neporušil pri vykonávaní exekúcie žiadne z ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. a preto považuje sťažnosť žalobcu za neopodstatnenú a prešetrenie za ukončené.
4. Vo vzťahu k exekučnému konaniu poukázal na to, že exekučné konanie bolo v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania povinného zo zákona prerušené a teda v období od vyhlásenia konkurzu t.j. od 22.6.1999 (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-13, zo dňa 22.6.1999) do dňa zrušenia konkurzu t.j. do 18.5.2004 (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-81, zo dňa 18.3.2004) žiadne úkony nemohli byť uskutočnené. Prisvedčil žalobcovi, že súdny exekútor v exekučnej veci nekonal plynulo a riadne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok povinného, keď z exekučného spisu predloženého súdnym exekútorom vyplýva, že súdny exekútor až 16.3.2010 vykonal u povinného PD Ďurkov miestne zistenie, pri ktorom zistil, že povinný neexistuje viac ako 10 rokov a že areál je rozkradnutý. Z listinných dokladov však považoval za zrejmé, že povinný nemal a nemá žiaden majetok, z ktorého by bolo možné reálne vymôcť pohľadávku žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť súdneho exekútora osobitne informovať oprávneného o priebehu exekúcie; oprávnený má právo požiadať súdneho exekútora o zaujatie stanoviska k priebehu exekúcie a má právo počas trvania exekučného konania nahliadať do exekučného spisu. Z predloženého exekučného spisu ako aj vyjadrení žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že sám žalobca v priebehu exekučného konania v postavení oprávneného sa o exekučnú vec nezaujímal a o zaujatie stanoviska ohľadom priebehu exekúcie súdneho exekútora požiadal až v roku 2003 (v čase keď exekučné konanie bolo prerušené) a v roku 2015, keď podal sťažnosť na nečinnosť súdneho exekútora. Žiadne ďalšie aktivity zo strany žalobcu v súvislosti s predmetným exekučným konaním v priebehu konania nevyplynuli. Súd prvej inštancie súhlasil so žalovanou, že sám žalobca nepreukázal, že by vykonal akýkoľvek úkon smerujúci k náprave ním tvrdených prieťahov, a že podal sťažnosť na prieťahy pred rokom 2015.
5. Vo vzťahu k žalobcom vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu súdneho exekútora spočívajúcom v tom, že žalobcovi ako oprávnenému neoznámil vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu súd prvej inštancie uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu takáto povinnosť súdnemu exekútorovi nevyplýva. Zdôraznil, že žalobca ako veriteľ má sám postupovať v zmysle zásady „vigilantibus iura“ (každý nech si stráži svoje právo) a neprenášať zodpovednosť a svoje povinnosti na tretie subjekty.
6. Druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v dôsledku neprávneho úradného postupu je preukázanie vzniku škody a jej výšky; mal za to, že v prejednávanej veci žalobca nemohol byť v konaní o náhradu škody v dôsledku ním uvádzaného nesprávneho úradného postupu úspešný z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku uplatnenej majetkovej škody a jej výšky, keď nepreukázal vznik škody, ktorej náhrady sa domáhal. Žalobca sa
domáhal náhrady škody 435.940 eur s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 1.8.2015 do zaplatenia. Suma 435.940 eur predstavovala pohľadávku žalobcu voči povinnému PD Ďurkov vyčíslenú k 2.3.2015, ktorá bola žalobcovi priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím - platobným rozkazom vydaným Krajským súdom v Košiciach č.k. 17Rob/80/98-7, zo dňa 28.9.1998 a predstavovala istinu 302.305,- Sk, vyčíslené úroky v sume 919.007,- Sk (19 % za omeškanie od 3.3.1999 do 2.3.2015), vyčíslenú zmluvnú pokutu v sume 8.827.306,- Sk (0,5 % denne od 3.3.1999 do 2.3.2015). Podľa súdu prvej inštancie pre úspech v konaní na náhradu škody, bol žalobca povinný preukázať, že ním uplatnená škoda mu vznikla v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora spočívajúceho v prieťahoch exekučného konania. Žalobca však v konaní nepreukázal, že mu škoda v uplatnenej výške vznikla, teda, že jeho majetok sa zmenšil o ním vyčíslenú sumu, resp. že došlo ku škode v podobe ušlého zisku.
7. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom priznané peňažné plnenie, ktoré veriteľ môže pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatňovať voči "bonitnému" dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase realizácie výkonu majetok buď nemá alebo ho síce má, no je nepatrný alebo nemôže byť postihnutý pri výkone rozhodnutia. Charakter majetkovej ujmy má zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa (oprávneného), ktoré však nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia, ak k poklesu hodnoty pohľadávky došlo práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu. Ozrejmil, že otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky treba vždy riešiť so zreteľom na konkrétne okolnosti toho - ktorého prípadu a reálne možnosti výsledku konania o výkon rozhodnutia (napr. s prihliadnutím na výšku uplatnenej pohľadávky, majetok povinného, ktorého sa nariadený výkon týka a v neposlednom rade tiež na práva ďalších subjektov (niektoré z nich môžu mať prednosť a zužovať alebo úplne vylučovať možnosti oprávneného veriteľa pri uspokojovaní pohľadávky). Dodal, že výšku majetkovej ujmy, ktorá prípadne vznikla nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 3 Cdo 134/2003).
8. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že skutočnosť, že v inom konaní bol určitý subjekt zaviazaný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu sama o sebe nie je preukázaním vzniku škody a jej výšky. Súd by mohol žalovanú sumu posúdiť ako preukázanú výšku škody len v prípade, ak by žalobca preukázal, že túto sumu by aj v exekučnom konaní od povinného, nebyť ním vytýkaných prieťahov v konaní, aj získal. Žalobca však nepreukázal, že by bol v exekučnom konaní úspešný a že by vykonanou exekúciou súdom priznanú sumu nebyť prieťahov v exekučnom konaní získal, resp. že túto sumu od povinného subjektu nezískal práve v dôsledku prieťahov v konaní. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že povinný PD Ďurkov nemal dostatok finančných prostriedkov a majetok už ani v čase začatia exekučného konania v súvislosti s vedením, ktorého si žalobca náhradu škody voči štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupu uplatnil, nakoľko v krátkom čase po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a to uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-13, zo dňa 22.6.1999. Z predložených listinných dokladov súvisiacich s predmetným konkurzným konaním mu jednoznačne vyplynulo, že už v čase začatia konkurzného konania nebol predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, vzhľadom na to, že povinný PD Ďurkov nedisponoval majetkom, ktorý by mohol byť speňažený a z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu v rámci exekučného konania uspokojená. Žalobca teda nijakým spôsobom nepreukázal, že ním vytýkané prieťahy exekučného konania a teda celková dĺžka exekučného konania boli práve príčinnou tej skutočnosti, že mu vznikla škoda v uplatnenej výške.
9. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca v konaní nepreukázal ani ním požadovanú nemajetkovú ujmu, ktorú si uplatnil v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekútora spočívajúceho v prieťahoch v exekučnom konaní. Poukázal na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a zdôraznil, že pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch; právne relevantná je len taká nemajetková
ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom; základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencia skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že mu ujma vznikla a že by mu vznikla práve v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu s tým, že zo žiadnych tvrdení uvádzaných žalobcom nemožno vyvodiť, že v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo k závažným negatívnym následkom vo sfére žalobcu a teda že by mu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Len všeobecné tvrdenia žalobcu, že mu morálna ujma vznikla v dôsledku prieťahov v konaní nepostačuje na preukázanie vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, bez uvedenia konkrétneho zásahu spôsobeného práve v dôsledku deklarovaného nesprávneho úradného postupu v danej exekučnej veci a jeho preukázania. Tvrdenie žalobcu ohľadne stresu, obáv o budúcnosť, pocitu zmaru a zdravotných problémov spojených s ťažkou nevyliečiteľnou chorobou, nemali podľa názoru súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu (bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti práve s vytýkaným nesprávnym úradným postupom) bez ďalšieho právnu relevanciu.
10. Na margo preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy, ako ďalšej podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie poznamenal, že v konaní nebol preukázaný vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy v dôsledku žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Žalobca príčinnú súvislosť preukazoval skutočnosťou, že v prípade, že by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdneho exekútora, došlo by v exekučnom konaní k uspokojeniu jeho pohľadávky a škoda v podobe majetkovej a nemajetkovej ujmy by mu nevznikla. Takto žalobcom uvádzaná príčinná súvislosť však neobstojí, nakoľko nejde o priamu príčinnú súvislosť, keďže i v prípade, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdneho exekútora v podobe prieťahov v exekučnom konaní, tento by nebol v príčinnej súvislosti so žalobcom uplatnenou náhradou škody. Upriamil pozornosť na to, že žalobca si uplatnil ako náhradu škody judikovanú pohľadávku, na zaplatenie, ktorej bol právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu zaviazaný tretí subjekt a ktorú sa v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, prieťahov v exekučnom konaní nepodarilo od povinného subjektu vymôcť. V súvislosti s takto uplatnenou náhradou vzniknutej škody však nie je možné tvrdiť, že škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní. Nesprávny postup nemohol s ohľadom na časovú následnosť a logickú súvislosť byť bezprostrednou príčinou toho, že žalobcovi vznikla takto uplatnená škoda a vysvetlil, že o vzťah príčinnej súvislosti v prejednávanej veci by išlo len vtedy, ak by škoda vznikla ako následok porušenia povinnosti, resp. ako následok právom kvalifikovanej okolnosti, teda ak by bol nesprávny úradný postup súdneho exekútora a žalobcom uplatnená škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku a žalobca by preukázal, že ak by sa súdny exekútor nedopustil ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu, ku škode by neprišlo. Ak bola príčinou škody iná skutočnosť, nevzniká zodpovednosť za škodu. Zo samotného nesprávneho úradného postupu nie je možné dovodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.
11. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom v priebehu konania a to výsluch svedkov S.. J. K., I. E., K.. K.R. W., N. N. Ď., Č. N. N. Ď. - O. Č., F. V., O. K., Š. C. O. S.. C. Z., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu a dokazovanie vyžiadaním podkladov k jednotlivým pohľadávkam od správcu konkurznej podstaty a vyžiadaním špecifikovania pohľadávok a podkladov k jednotlivým pohľadávkam od súdneho exekútora S.. J. K.. Žalobca uvedené dokazovanie navrhol vykonať na preukázanie skutočnosti, či povinný v exekučnom konaní - PD Ďurkov má majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu v exekučnom konaní a či v rámci konkurzného konania bol celý majetok úpadcu riadne zohľadnený. Súd žalobcom navrhnuté dokazovanie považoval za nadbytočné a s predmetom konania nesúvisiace, nakoľko žalobca sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní v podobe prieťahov v konaní, pričom exekučné konanie stále prebieha, nebolo právoplatne skončené a teda skutočnosť či v súčasnosti má povinný nejaký majetok a ak áno aký, bolo pre posúdenie dôvodnosti vzniku škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdených prieťahov irelevantné. Vo vzťahu k dokazovaniu výsluchom správkyne konkurznej podstaty úpadcu (PD Ďurkov) uviedol, že predmetom konania nebolo posúdenie zákonnosti priebehu a výsledku konkurzného konania a teda nebol ani dôvod na vykonanie tohto dokazovania. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že žalobcom navrhnuté dokazovanie je
neúčelné a nehospodárne, nakoľko nesúvisí s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku.
12. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., po vyhodnotení vykonaného dokazovania a právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a žalobu zamietol; žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdneho exekútora, vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a priamu príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. podľa úspešnosti žalovanej v spore, keď žalovaná bola v konaní plne úspešná.
13. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom vytýkal súdu prvej inštancie, že riadne nezistil skutkový stav veci, bez vysvetlenia nevykonal navrhnuté dôkazy, vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie súdu prvej inštancie má procesné vady, pre ktoré došlo k prekvapivému rozhodnutiu; žalovaný sa nevyjadril k jeho tvrdeniam z 19.6.2017, preto bol súd povinný považovať ich za preukázané. Namietal, že súd prvej inštancie opomenul otázku pohľadávok, ktoré mal súdny exekútor exekvovať v období od 23.1.2002 do 18.3.2004; v tomto období mal tiež exekvovať nehnuteľný majetok povinného a teda mal riadne zisťovať ďalší majetok povinného, ktorý po 18.3.2004 nebol zrušený a nezanikol a evidentne majetok má a len neplnenie povinností exekútora sú príčinou vzniku škody. Súd prvej inštancie opomenul návrh žalobcu, aby vyzval S.. Z. O. X.. K. na predloženie detailnej špecifikácie pohľadávok, z ktorej bude možné posúdiť stav pohľadávok k 6/1999 a 11/2001, ich vymožiteľnosť, príp. nedobytnosť. Súd prvej inštancie opomenul, zásadnú povinnosť exekútora, ktorý v dobe 1-6/1999 ignoroval jeho povinnosti a ihneď mal a mohol predať majetok povinného; v tom čase bol v majetku povinného: maštaľný hnoj v hodnote 1.165.884,30,- Sk, ďalej slama v hodnote 24.600,- Sk, ďalší materiál, náradie a zariadenie v hodnote 176.792,- Sk. Toto pochybenie exekútora predstavuje 1.367.276,- Sk. PD Ďurkov bolo vlastníkom nehnuteľného majetku zapísaného na Q. Č.. XXX O. Č.. XXX, z ktorých vyplýva, že mal rozsiahly nehnuteľný majetok ku dňu začatia exekučného konania. Súdny exekútor od roku 2004 do 16.3.2010 navštívil po prvýkrát povinného po 12 rokoch od začatia exekúcie so záverom o neexistencii dlžníka a zdevastovanom majetku. Pre zistenie majetku a vymoženie pohľadávky neurobil vôbec nič. Až v marci 2015 si vyžiadal výpisy z listov vlastníctva Č.. XXX J..Ú.. Ď.B. O. Q. Č.. XXX J..Ú.. Ď., z ktorých vyplýva vlastníctvo povinného k pozemkom v hodnote 264.360 eur a 2.970 eur. Bol názoru, že vzhľadom na uvedené preukázal vznik škody a tiež nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Poukázal na porušenia práva na rozhodnutie v primeranej lehote podľa č.l. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť s tým, že argumentácia žalobcu v odvolaní vychádza z neznalosti právnej úpravy civilného sporového konania (sudcovská koncentrácia, vykonávanie dokazovania, hodnotenie dôkazov a pod.), ako aj právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu (preukázanie kumulatívneho splnenia podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a jej výška a existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti). Nesúhlasila s tvrdením, že ide o prekvapivé rozhodnutie a nakoľko sa nevyjadrila k tvrdeniam žalobcu zo dňa 19.6.2017, bol súd prvej inštancie povinný považovať ich za preukázané. Poukázala na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom 6.10.2016 uviedol právne posúdenie veci a následne poskytol žalobcovi na jeho žiadosť lehotu na písomné vyjadrenie a predloženie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Po doručení a po oboznámení sa s obsahom vyjadrení žalobcu zo dňa 17.11.2016 a zo dňa 8.2.2017 a následnom vykonaní dokazovania súd prvej inštancie opätovne na pojednávaní konanom 9.3.2017 uviedol predbežné právne posúdenie veci (totožné ako na pojednávaní konanom 6.10.2016), v zmysle ktorého žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik škody, ani príčinnú súvislosť. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie poskytol žalobcovi ďalšiu lehotu na písomné vyjadrenie sa k veci. Výsledkom bolo podanie žalobcu doručené žalovanej 28.3.2017, ktoré však s prihliadnutím na jeho obsah nijakým spôsobom nespochybnilo argumentáciu žalovanej a nepreukazovalo ani existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik a výšku škody, a ani existenciu priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti. V nijakom prípade tak nemohlo ísť o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie pravidelne oboznamoval strany v konaní (a teda aj žalobcu) so svojím predbežným právnym posúdením, na ktoré žalobca reagoval svojimi písomnými vyjadreniami, v ktorých však neuvádzal nijaké nové skutkové okolnosti, resp. návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by neboli predmetom jeho predchádzajúcich vyjadrení; pripomenula, že k relevantným skutkovým tvrdeniam žalobcu sa vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 10.1.2017 a zo dňa 11.4.2018, ako aj ústnymi prednesmi na pojednávaniach konaných v predmetnej veci.
15. Žalovaná zdôraznila, že pri posúdení existencie nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov súd postupuje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom súd prvej inštancie správne dovodil, že podmienka existencie nesprávneho úradného postupu splnená nebola, a to s poukazom na spôsob vybavenia sťažnosti žalobcu Slovenskou komorou exekútorov listom zn. 206-10478/15 SKE 2001/15, zo dňa 19.5.2015, ktorá vyhodnotila sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú, ako aj s poukazom na spôsob vybavenia opakovanej sťažnosti žalobcu Slovenskou komorou exekútorov listom zn. SKE 1011/2017 110-12023/2013, zo dňa 8.3.2017, ktorá opätovne vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú a v závere skonštatovala, že súdny exekútor neporušil pri vykonávaní exekúcie žiadne z ustanovení Exekučného poriadku, resp. iného právneho predpisu. Žalobca tak tvrdenie o existencii nesprávneho úradného postupu nepreukázal.
15.1. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy; odkázala v tejto súvislosti na ods. 21 odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom. Bola názoru, že strany v konaní majú právo navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak posúdenie návrhov a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania aj vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 C.s.p.) a nie strán sporu (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011); súd nie je viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania a nie je povinný ani vykonať všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu, a tento svoj postup riadne odôvodnil nezakladá odvolacie dôvody tak, ako to uvádza žalobca. Vykonanie dokazovania tak, ako ho navrhoval žalobca, by neovplyvnilo právny stav prejednávanej veci, ani by neodôvodnilo zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko z vyjadrení žalobcu, z predložených dôkazov a následného vykonaného dokazovania bez pochýb vyplynula skutočnosť, že žalobca svoje tvrdenie o existencii nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní nepreukázal, a teda nebol splnený prvý a základný predpoklad pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
16. Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď opomenul povinnosti súdneho exekútora v období 1-6/1999 ihneď predať majetok povinného, vymáhať nehnuteľný majetok a vymáhať ďalšie časti nehnuteľného majetku od roku 2004 do 16.3.2010; aj s uvedenými námietkami žalobcu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že súdny exekútor do vyhlásenia konkurzu uskutočňoval úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie (9.2.1999 uzavrel Zmluvu o vykonaní exekúcie č. 1552/98; 2.3.1999 vydal upovedomenie o začatí exekúcie; 27.4.1999 upovedomil povinného, že exekúciu vykoná zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti; 31.5.1999 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a prikázal okresnému úradu zapísať zriadenie exekučného záložného práva do katastra nehnuteľnosti, a že zo strany súdneho exekútora nemohlo dôjsť po skončení konkurzu k vymáhaniu a speňaženiu hnuteľného a nehnuteľného majetku, nakoľko povinný v exekučnom konaní nemal dostatok finančných prostriedkov ani v čase začatia konkurzného konania, čo vyplýva aj z Konečnej správy o speňažení majetku úpadcu zo dňa 4.9.2003, podľa ktorej pre nedostatok finančných prostriedkov neboli uspokojené (a to ani v časti) pohľadávky veriteľov 3. a 4. triedy. Žalobca odmieta prijať skutočnosť, že nebol jediným veriteľom povinného, a že skupovanie pohľadávok od (už v tom čase) nesolventných dlžníkov so sebou nesie riziko neúspechu pri prípadnom budúcom vymáhaní týchto pohľadávok. Podľa žalovanej z listinných dokladov jednoznačne vyplynulo, že povinný nemal a nemá žiaden majetok, z ktorého by bolo možné reálne vymôcť pohľadávku žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní; exekučné konania vedené v súlade so zákonnými ustanoveniami, avšak bez pozitívneho výsledku (nedostatok majetku povinného, viaceré exekúcie, vyhlásenie konkurzu a pod.) nemožno automaticky považovať za exekúcie, ktoré sa vyznačujú zbytočnými prieťahmi v konaní. Uplatnenie si práva priznaného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím v exekučnom konaní (návrhom na vykonanie exekúcie) v nijakom prípade automaticky nezakladá aj nárok na úspešné
vymoženie uplatnenej pohľadávky. Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu žalobcu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom.
17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.8.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
18. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k žalobcom namietaným skutočnostiam v podanom odvolaní a podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora S.. J. K. pod sp. zn. EX 1552/98, založených na úvahe súdu prvej inštancie o tom, že a) žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní, keď nepreukázal, že disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech, b) nepreukázal vznik škody a jej výšku c) nebola preukázaná ani podmienka príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že PD Ďurkov už v čase začatia konkurzného konania nedisponoval majetkom, ktorý by mohol byť speňažený a z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu v rámci exekučného konania - nebola argumentácia žalobcu v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa.
19.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Žalobca v podanom odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal už súd prvej inštancie.
20. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k- dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k- dni='30.12.9999'> ústavy). Inými slovami právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46
ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (II. ÚS 467/08).
21. Je notorietou, že zodpovednosť štátu je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, a tak treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (Občiansky zákonník), podľa ktorej škodu treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
22. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak teda žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla z dôvodu prieťahov v konaní, môže očakávať úspech v konaní len ak disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech; že opodstatnene podal sťažnosť na prieťahy v označenom exekučnom konaní, v dôsledku ktorých mu pre prieťahy vznikla tvrdená škoda. Súd prvej inštancie však mal za nesporné, že na základe žalobcom podaných sťažností Slovenskej komore exekútorov na činnosť súdneho exekútora v predmetnom exekučnom konaní, Slovenská komora exekútorov opakovane skonštatovala, že po prešetrení sťažností žalobcu, v ktorých namietal nečinnosť exekútora, preskúmaním spisového materiálu a posúdení skutkového stavu, súdny exekútor S.. J. K. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z.z. a sťažnosti považovala za neopodstatnené a prešetrenie za ukončené.
22.1. Žalobca tak nepreukázal rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je existencia nesprávneho úradného postupu. Túto základnú podmienku pre úspešnosť žaloby nemohol preukázať ani výpoveďami ním navrhnutých svedkov, pretože ani jeden z nich sa netýkal jeho sťažnosti na prieťahy alebo ďalších relevantných rozhodnutí. Súd prvej inštancie preto dospel k adekvátnemu záveru o vecnej neopodstatnenosti žaloby, hoci nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, keď súčasne náležite poukázal aj na to, že exekučné konanie doposiaľ nebolo právoplatne ukončené a skutočnosť, či povinný v súčasnosti má alebo nemá nejaký majetok a ak áno aký, je pre posúdenie dôvodnosti vzniku škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní bez právnej relevancie.
23. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je rovnako podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 24/2004, 3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979).
23.1. Proti štátu možno uplatňovať nárok na náhradu škody z dôvodu prieťahov v konaní za predpokladu, že je bezpečne preukázané, že nesprávny úradný postup, ktorý má spočívať v tom, že súd nerozhodol v konaní bez prieťahov, viedol k strate pohľadávky oprávnenej osoby (z titulu zodpovednosti za škodu) voči osobe povinnej. Príčinná súvislosť medzi vznikom tvrdenej škody a nesprávnym úradným postupom súdu je daná, ak je preukázané, že nebyť takéhoto porušenia povinnosti, ku škode by podľa obvyklého chodu vecí nedošlo (oprávnená osoba by nárok úspešne vymohla voči osobe povinnej), pričom oprávnená osoba prišla o možnosť úspešne vymôcť nárok voči osobe povinnej práve v dôsledku porušenia tejto povinnosti. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní je teda daná vtedy, ak by nečinnosť súdu v konaní bola rozhodujúcou príčinou, pre ktorú oprávnená osoba prišla o možnosť uspokojenia svojho nároku. Štát v takomto prípade zodpovedá oprávnenej osobe za to, že nepostupoval tak, aby jej poskytol ochranu práva, teda zodpovedá za dobu nečinnosti, teda za dobu prieťahov. Žalobca mal dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňoval žalobu (§ 132 C.s.p., čl. 8 Základných princípov C.s.p.).
24. Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď opomenul povinnosti súdneho exekútora v období 1-6/1999 ihneď predať majetok povinného, vymáhať nehnuteľný majetok a vymáhať ďalšie časti nehnuteľného majetku od roku 2004 do 16.3.2010. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že súdny exekútor do vyhlásenia konkurzu uskutočňoval úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie (listom zo dňa 11.1.1999 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, 9.2.1999 uzavrel Zmluvu o vykonaní exekúcie č. 1552/98; 2.3.1999 vydal upovedomenie o začatí exekúcie; listom zo dňa 9.4.1999 požiadal o udelenie súhlasu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, resp. zriadenie exekučného záložného práva, 23.4.1999 bol súdnemu exekútorovi doručený súhlas oprávneného (žalobcu) na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, resp. zriadenie exekučného záložného práva, 27.4.1999 súdny exekútor upovedomil povinného, že exekúciu vykoná zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti; 31.5.1999 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a prikázal okresnému úradu zapísať zriadenie exekučného záložného práva do katastra nehnuteľnosti); následne bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a exekučné konanie bolo do 18.3.2004 zo zákona prerušené. Z vykonaného dokazovania taktiež rezultovalo, že zo strany súdneho exekútora nemohlo dôjsť k vymáhaniu a speňaženiu hnuteľného a nehnuteľného majetku ani po skončení konkurzného konania, nakoľko povinný v exekučnom konaní nemal dostatok finančných prostriedkov ani v čase začatia konkurzného konania, čo vyplýva aj z Konečnej správy o speňažení majetku úpadcu zo dňa 4.9.2003, podľa ktorej pre nedostatok finančných prostriedkov neboli uspokojené (a to ani v časti) pohľadávky veriteľov 3. a 4. triedy. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie. Osobitne sa žiada zdôrazniť, že žalobca neprihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania, čím si sám zmaril možnosť, jej, čo i len čiastočného uspokojenia. Odvolací súd (v názorovej zhode s vyjadrením žalovanej k podanému odvolaniu) zároveň pripomína, že žalobca nebol jediným veriteľom povinného a že exekučné konania vedené v súlade so zákonnými ustanoveniami, avšak bez pozitívneho výsledku (nedostatok majetku povinného, viaceré exekúcie, vyhlásenie konkurzu a pod.) nemožno automaticky považovať za exekúcie, ktoré sa vyznačujú zbytočnými prieťahmi v konaní. Uplatnenie si práva priznaného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím v exekučnom konaní (návrhom na vykonanie exekúcie) v nijakom prípade automaticky nezakladá aj nárok na úspešné vymoženie uplatnenej pohľadávky. Ani samotná skutočnosť, že exekučné konanie doposiaľ formálne trvá, nezakladá automaticky predpoklad vzniku ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, keď pri posudzovaní dĺžky exekučného konania má svoj význam aj skúmanie, do akého okamihu išlo o účelné vedenie konania smerujúce k reálnemu vymoženiu práva oprávneného, a odkedy už ďalší priebeh konania stráca svoj význam, pretože vymoženie pohľadávky oprávneného sa stáva vzhľadom k okolnostiam prípadu nereálne, neúčelné, či dokonca neúčinné. Hodno tiež doplniť, že pokiaľ exekučné konanie naďalej trvá a žalobca tvrdí, že povinný disponuje majetkom, z ktorého je možné čo i len sčasti uspokojiť jeho pohľadávku, je logicky vylúčená opodstatnenosť jeho tvrdenia o vzniku škody.
25. Ohľadom námietky žalobcu k tzv. prekvapivému rozhodnutiu, odvolací súd uvádza, že právo na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces. K naplneniu objektívnej predvídateľnosti súdneho rozhodnutia v konaní na súde prvej inštancie slúži inštitút
predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 C.s.p.); súd však nie je ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci striktne týmto viazaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2017, sp. zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu v zmysle Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom nemá za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 2 C.s.p.) je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 C.s.p.), pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, že v prejednávanom spore nielenže súd prvej inštancie vyslovil svoj predbežný právny názor (viď zápisnica z pojednávania č.l. 64), ale predmetom sporu od počiatku bola právna otázka, či v prejednávanej veci boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., z čoho vyplýva, že námietka žalobcu o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia nemôže obstáť.
26. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).