Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-86-2019.pdf
PDF · 125.37 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/86/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcov: 1. Ing. U. L., narodený X.X.XXXX, bytom L. XX/X-XX, W. H., 2. Ing. A. L., narodená XX.X.XXXX, bytom L. XX/ X-XX, W. H., obaja zastúpení splnomocnencom: Lichner Legal s. r. o., IČO 47 246 804, so sídlom Legionárska 7451/4, Trenčín, proti žalovanému: T. Y., narodený XX.X.XXXX, bytom R. V. XX, M., o zaplatenie 11.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 3C 181/2016-101 zo dňa 6.12.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovia 1., 2. m a j ú n á r o k spoločne a nerozdielne voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1. a 2. spoločne a nerozdielne sumu 11.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.500 eur od 21.8.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (prvý výrok) a náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením (druhý výrok).
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 44 ods. 1 veta prvá, § 51, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, ods. 2 § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že strany sporu uzavreli dňa 31.5.2014 zmluvu o nájme podľa § 663 Občianskeho zákonníka, zmluva mala písomnú formu, účastníci si v nej dohodli predmet nájmu, dobu trvania nájomného vzťahu, výšku a splatnosť nájomného a podľa názoru súdu prvej inštancie takto uzavretá zmluva neodporovala obsahu alebo účelu zákona. Žalovaný svoje tvrdenia o podpísaní predmetnej zmluvy pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok žiadnym spôsobom nepreukázal, nepredložil a neoznačil dôkazy, ktoré by odôvodňovali pravdivosť jeho tvrdení, a preto súd prvej inštancie zmluvu o nájme považoval za uzavretú v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Nájomná zmluva je dvojstranný právny úkon, pre ktorého platnosť zákon predpokladá súhlasné stanovisko zmluvných strán s jeho obsahom. Výška nájomného bola výsledkom dohody zmluvných strán a tvrdenie žalovaného o jej rozpore s dobrými mravmi súd prvej inštancie považoval z jeho strany za účelové, v snahe vyhnúť sa povinnosti platiť nájomné. Súd prvej inštancie mal preukázané, že nájomca síce porušil svoje zmluvné povinnosti už počas pôvodne dohodnutej doby trvania nájmu, ale predmet nájmu naďalej užíval a prenajímatelia daný stav akceptovali a trvali na platení nájomného.
Z uvedeného dôvodu preto nájom nezanikol a prenajímatelia mali nárok na nájomné za obdobie od 1.6.2014 do 30.5.2015, t. j. za 12 mesiacov x 500 eur. Nakoľko žalovaný im za uvedené obdobie zaplatil sumu 2.000 eur, je povinný žalobcom zaplatiť ešte sumu 4.000 eur. V danom prípade žalovaný predmet nájmu aj po uplynutí nájomnej zmluvy naďalej užíval a užíva a žalobcovia nepodali na súd žalobu na vypratanie nehnuteľnosti. Nájomná zmluva sa preto vždy k 1.6. toho ktorého kalendárneho roka obnovila za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Žalobcovia si v žalobe za obdobie od 1.6.2015 do 31.7.2016 uplatnili pohľadávku voči žalovanému vo výške 7.000 eur, t. j. za 14 mesiacov x 500 eur. Žalovaný im za uvedené obdobie nezaplatil žiadnu sumu, a preto mu vznikol dlh na nájomnom za obdobie od 1.6.2014 do 31.7.2016 v celkovej výške 11.000 eur. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy 11.000 eur a priznal žalobcom uplatnené úroky z omeškania, ktoré sú v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
4. Súd prvej inštancie priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko mali vo veci plný úspech.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že v lete 2009 mu vážne ochorela manželka a na jar 2011 na ťažkú chorobu zomrela, majú spolu dnes 26 ročnú dcéru s diagnózou detská mozgová obrna a je ZŤP. Takže všetky iné starosti išli bokom, pri súčasnej sociálnej politike štátu voči tým najslabším sa dostal do finančnej situácie. Pozemok, za ktorý má dnes platiť 500 eur mesačne, sa nachádza v meste M. na ulici Q., kde nie je dodnes a nebude ani v budúcnosti plynofikácia. Preto predložil VZN mesta Trenčín, kde je správna trhová cena za prenájom pozemku a žiaľ ani súd prvej inštancie sa seriózne týmto návrhom nezaoberal. Predkupná zmluva z roku 2013 na odkúpenie 43 m2 za sumu 1.750 eur za m2 je v tejto lokalite nehoráznosť. Žiadať nájomné 500 eur mesačne je neadekvátne, a preto sa súd prvej inštancie mal seriózne zaoberať predbežnou otázkou platnosti nájomnej zmluvy. Namietal, že nájomnú zmluvu uzavrel pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok. Trvá na tom, aby bola žalobkyňa 2. vypočutá. Navrhuje, aby odvolací súd žalobu zamietol alebo aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd prvej inštancie postupoval správne keď uviedol, že suma nájomného vo výške 500 eur mesačne bola zmluvnými stranami jednoznačne dojednaná a žalovaný podpisom predmetnej nájomnej zmluvy túto sumu akceptoval. Tvrdenia žalovaného, že je predmetná nájomná zmluva v rozpore s dobrými mravmi, že bola uzavretá pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok, súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil ako účelové, v snahe vyhnúť sa povinnosti platiť nájomné. Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali neplatnosť danej nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil tú skutočnosť, že v predmetnom konaní nebolo potrebné vypočuť žalobkyňu 2., keď jej výsluch považoval za nadbytočný, nakoľko nemá po právnej stránke v prejednávanej veci čo uviesť. Súd prvej inštancie v konaní vyhodnotil správne všetky dôkazy, pri rozhodovaní zohľadnil všetky námietky a tvrdenia žalovaného, ktoré boli predmetom tohto konania. Žalobcovia sú jednoznačne toho názoru, že súd prvej inštancie neznemožnil stranám, aby uskutočňovala im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
8. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
10. Predmetom konania je požiadavka žalobcov na zaplatenie sumy 11.000 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaný si nesplnil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o nájme pozemku a nezaplatil žalobcom riadne a včas dohodnuté nájomné. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
12. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku.
13. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.
15. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bolo, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak aj žalovaný (mimo iného) v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
17. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevykonal výsluch žalobkyne 2..
18. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
19. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
20. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
21. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalovaného nastolená otázka platnosti nájomnej zmluvy, keďže podľa tvrdenia žalovaného uzavrel nájomnú zmluvu pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne platnosti nájomnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena žalovaným, založeného na ním navrhnutých dôkazov, tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného je nutné konštatovať v zhode so súdom prvej inštancie, že žalovaným tvrdená neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu, že bola uzatvorená pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok, nebola preukázaná a odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 26., v ktorom sú uvedené všetky vykonané dôkazy v tomto smere a závery z nich plynúce. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa seriózne nezaoberal správnou trhovou cenou za prenájom pozemku, tu odvolací súd opäť poukazuje na odsek 26. preskúmavaného rozsudku, kde súd prvej inštancie zdôraznil, že výška nájomného bola výsledkom dohody zmluvných strán a tvrdenie žalovaného o jej rozpore s dobrými mravmi považuje za účelové. Správne súd prvej inštancie neprihliadol na Všeobecne záväzné nariadenia Mesta Trenčín č. 6/1997 a č. 12/2011, keďže uvedené všeobecne záväzné nariadenia sa týkali určovania cien za dočasné užívanie pozemkov, nehnuteľného majetku vo vlastníctve Mesta Trenčín, nie trhového nájomného za pozemok využívaný na účely podnikania dohodnutého na základe dvojstrannej zmluvy (čo je prejednávaný prípad) a týkali sa tiež iného obdobia, keďže nadobudli účinnosť od 1.10.1997 a od 1.1.2012, pričom predmetom konania je nárok na nájomné za obdobie od 1.6.2014 do 31.7.2016. Uvedené listinné dôkazy tak neboli spôsobilé preukázať, že dohodnuté nájomné v súdenom spore je v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalovaný žiadne iné dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia nenavrhol.
22. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. V prejednávanom prípade to znamená, že je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že nájomná zmluva je neplatná. Predovšetkým sa totiž žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa súdu prvej inštancie treba žalobe vyhovieť). Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania). V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vec aj správne právne posúdil. Je opäť treba zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že obrana žalovaného v tomto smere vyznela nepresvedčivo, ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom žalobkyne 2. za účelom preukázania ním tvrdených skutočností, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená v ustanovení § 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy
na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
24. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie návrh žalovaného na výsluch žalobkyne 2. zamietol z dôvodu, že ho považoval za nadbytočný, keďže žalovaná nemá po právnej stránke uviesť k veci žiadne iné právne skutočnosť, pričom vykonanie tohto výsluchu navrhol žalovaný v jeho vyjadrení zo dňa 3.11.2017 bez bližšieho zdôvodnenia.
25. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol uskutočniť výsluch žalobkyne 2.. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne zhodnotil, že na preukázanie neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu, že mala byť uzatvorená pod nátlakom a za nápadne nevýhodných podmienok, nebolo vhodné vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne 2.. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte dopĺňa, že vo veci bol vypočutý žalobca 1. a nie je predpoklad, že by žalobkyňa 2. vypovedala inak ako žalobca 1. (jej manžel) a vo svoj neprospech, a preto správne súd prvej inštancie vyhodnotil navrhnutý výsluch žalobkyne 2. ako nadbytočný. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a zamietnutie návrhu žalovaného na vykonanie tohto dôkazu nemalo za následok odopretie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že na základe dôkazov, ktoré boli v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci a bolo možné posúdiť opodstatnenosť uplatneného nároku. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal každým návrhom na vykonanie dokazovania a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré žalovaným navrhnutý dôkaz nevykonal. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že vykonanie žalovaným navrhnutého dôkazu by bolo nadbytočné a neúčelné. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne jeho návrh na doplnenie dokazovania ako nadbytočný zamietol.
26. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovení § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 11.000 eur s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje nezaplatené dohodnuté nájomné za prenájom pozemku vo vlastníctve žalobcov za obdobie od 1.6.2014 do 31.7.2016. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.
27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.
28. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
29. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
31. V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcov na zaplatenie nájomného s príslušenstvom. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nevykonania ním navrhnutého dôkazu, nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
32. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové, ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
33. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
34. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (vrátane rovnako správneho výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý inak odvolaním ani spochybnený nebol a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti).
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal voči žalovanému spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).