Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16C-465-1995.pdf
PDF · 200.72 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K3-16C/465/1995
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. Zuzanou Sinčákovou v spore žalobkyne A. D., U.. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. M. XX, zastúpenej JUDr. Marekom Hroudom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 16 proti žalovaným v 1.rade G. H., U.. XX.X.XXXX, F. R. Š. XX, D., zastúpenej JUDr. Tatianou Jánošíkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Rooseveltova 6 a v 2.rade Obec Kecerovský Lipovec, Kecerovský Lipovec 56, IČO: 00 690 287 o určenie práva vecného bremena a o náhradu škody
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.
III. Štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalobkyni a žalovanej v 2.rade.
IV. Žalovaná v 1.rade je povinná nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 1/3 s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Pôvodní žalobcovia B. D. K. B. H. sa žalobou doručenou súdu dňa 8.6.1990 domáhali voči pôvodnej žalovanej G. A., aby odstránila zátarasy a prekážky z parcely č. 759/1 tak, aby žalobcovia mohli po tejto ceste prechádzať pešo i s povozmi. Vec bola zapísaná pod sp. zn. 6C 1063/1990 a bola spojená s konaním 6C 187/1990. Predmetom konania 6C 187/1990 bol nárok žalobkyne G. A. proti Poľnohospodárskemu družstvu L. M. o určenie vlastníckeho práva. Uznesením zo dňa 4.7.1994 bol nárok žalobcov B. D., K.R. H., C. I., Y. L., N. H. K. H.A. H. D. G. A. o odstránenie prekážok z prístupovej cesty - o vypratanie nehnuteľnosti vylúčený na samostatné konanie. Veci bola pridelená spisová značka 16C 465/1995.
2. Pôvodní žalobcovia v žalobe tvrdili, že sú vlastníkmi susediacich parciel zapísaných v pozemnoknižnej vložke č.XX K. D.. Č..XXXX/X - žalobca v 1. rade parcely č. XXX/X a žalobca v 2.rade parcely č. XXX/X v katastrálnom území (ďalej len „k.ú.“) L. M.. Uvedené záhrady obaja obhospodarujú a prichádzajú na ne s povozmi i pešo po ceste označenej v katastri nehnuteľnosti ako parcela č.XXX/X K. XXX/X. Táto cesta je obecná a patrí štátu. Túto cestu používajú oni, ale i ich predchodcovia od nepamäti. Žalovaná takmer na tejto ceste postavila rodinný dom a svoj záujem o rozšírenie parcely orientuje i na užívanie cesty, a to hlavne tak, že na ňom skladá drevo tak, aby im znemožnila prístup na ich záhrady. Uvoľnenie obecnej cesty a umožnenie prístupu k ich záhradám bolo počas 10 rokov predmetom jednaní orgánov národných výborov, avšak žalovaná nerešpektuje rozhodnutia týchto orgánov, preto sa obrátili na súd.
3. Z dôvodu úmrtia pôvodných žalobcov do konania ako právni nástupcovia vstúpili A.Í. D. ako žalobkyňa v 1. rade, Jolana Gajdošová ako žalobkyňa v 2. rade, N. H. ako žalobca v 3. rade, H. H. ako žalobca v 4. rade, G. L. ako žalobca v 5. rade a G. L. ako žalobkyňa v 6. rade.
4. Na výzvu súdu na odstránenie vád podania svojich právnych predchodcov reagovala len žalobkyňa v 1. rade. Nakoľko žalobcovia v 2. až 6. rade vady podania neodstránili, uznesením zo dňa 15.1.2007 bolo ich podanie odmietnuté. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.2.2007.
5. Po úprave petitu žaloby sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť na svoje náklady odstrániť drôtený plot so stĺpikmi a betónovým základom, ktorý postavila na pozemku žalobkyne parc. č. XXX/X zapísaného na M. Č..XXX L..Ú.. L. M. a aby na svoje náklady uviedla predmetný pozemok do pôvodného stavu. Ďalej žiadala, aby súd určil, že existuje vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku parc. č. XXX/X L..Ú.. L. M. spočívajúce v povinnosti vlastníkov zaťaženého pozemku parc. Č..X/X K. X/X zapísaných na M. Č.. XXX L..Ú.. L. M. strpieť akýkoľvek prechod pešo i vozom oprávneného z vecného bremena v rozsahu, ako je zakreslený v geometrickom pláne, ktorý tvorí súčasť rozsudku. Ďalej žiadala rozhodnúť, že žalovaná je povinná strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu uvedenému v tomto rozsudku a titulom náhrady škody zaplatiť žalobkyni zaplatiť sumu 51.200,-Sk s 10% úrokom z omeškania ročne zo sumy 51.200,-Sk od 11.9.2006 až do zaplatenia. Uznesením zo dňa 8.6.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.6.2007 súd navrhovanú zmenu žaloby pripustil s výnimkou časti petitu, ktorým žalobkyňa žiadala uložiť žalovanej povinnosť na svoje náklady uviesť pozemok parc. č. 436/2 do pôvodného stavu.
6. Na návrh žalobkyne súd uznesením zo dňa 21.3.2007 pripustil vstup G. H. ako žalovanej v 2. rade a G. A. ako žalovaného v 3. rade, nakoľko títo nadobudli spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. Č.. X/X. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.4.2007.
7. Po úmrtí pôvodnej žalovanej v 1.rade súd v konaní pokračoval s jej dedičmi - so žalovanými G. H. (ako žalovanou v 1.rade) a G. A. (ako žalovaným v 2.rade).
8. Uznesením zo dňa 6.9.2007 č.k. 16C 465/1995-192 súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil v tom čase žalovaným v 1. a 2.rade povinnosť umožniť žalobkyni voľný prechod na parc. č. XXX/X V. D. Č.. X/X K. D. Č.. X/X. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.11.2007. Z obsahu uznesení vyplynulo, že z nehnuteľnosti pôvodne vedenej v pozemnoknižnej zápisnici č. XX L..Ú.. L. M. K.ko parcela č. XXX označená ako Cesta do jarku boli vyčlenené parcely č. X/X K. X/ X. Ak sa na pôvodnej pozemnoknižnej nehnuteľnosti Cesta do jarku parc. č. XXX mala nachádzať cesta (vyburkovaná kameňom) slúžiaca k užívaniu susediacich záhrad a honov jednotného roľníckeho družstva (ďalej len „JRD“), táto viedla aj cez pozemky, ktoré sú v súčasnosti označené ako parc. č. X/X K. X/X a na uvedených pozemkoch je zriadený plot brániaci prístupu vlastníkom na susediace pozemky. Aj keď žalovaní tvrdili, že žalobkyňa používa na svoj pozemok iný prístup, ktorý však ani bližšie nekonkretizovali, nejde o riadny prístup k pozemku, ak má byť tento vedený cez alebo po koryte rieky v závislosti od jej hladiny bez toho, aby bol potok premostený.
9. Žalovaná v 1.rade (a pôvodne žalovaný v 2.rade G. A.) s podanou žalobou nesúhlasili a tvrdili, že pre vydržanie práva prechodu a prejazdu nie sú splnené podmienky.
10. Z obhliadky sporných nehnuteľností vykonanej dňa 17.5.2006 vyplynulo, že prístup na nehnuteľnosť žalobkyne nie je umožnený. Obhliadky sa zúčastnila žalobkyňa, starosta obce i podpredseda urbariátu. Prítomní uviedli, že predchodcovi žalovanej urbariát poskytol časť pozemku na výstavbu rodinného domu. Pôvodne bol postavený malý dom, avšak následne došlo k postaveniu väčšieho domu. Žalovaná oplotila prístup na nehnuteľnosti a zriadila bránku, ktorú zamyká. Pozemok, na ktorom je vystavený dom žalovanej, bol pôvodne cestou na urbárske pozemky. Na časti tejto cesty boli vystavené domy a časť mala ostať ako voľný prístup pre vlastníkov urbárskych pozemkov a vlastníkov záhrad, konkrétne pre rodinu Petrovú, ktorá vlastní záhradu parc. č. XXX/X. Na parcelu č. XXX/X sa dalo prejsť po neupravenej ploche okolo plotu zriadeného žalovanou, po urbárskom pozemku popri nehnuteľnostiach, ktoré užívala rodina Nováka. Žalobkyňa uviedla, že jej manžel chodil na záhradu vždy po urbárskej ceste, na ktorú sa vchádzalo od ulice cez terajší dvor žalovanej, kde sa cesta rozdvojuje na dve časti. Kým nestála prístavba k domu (garáž a šopa), cesta do ich záhrady viedla tou časťou pozemku, ktorú v súčasnosti
užíva rodina žalovanej. Starosta uviedol, že je nevyhnutné, aby rodina žalovanej odstránila bránu alebo aby odovzdala kľúče od nej všetkým osobám, ktoré jedine touto cestou majú prístup k svojim pozemkom. K uvedenému sa pripojil i podpredseda urbariátu s tým, že je potrebné zabezpečiť prístup tak ako oddávna bol.
11. Podľa oznámenia Okresného národného výboru Košice - vidiek zo dňa 23.10.1986 B. D. užíval časť parcely č. XXX/X vyčlenenej z parc. č.436 spolu s ďalšími spoluvlastníkmi. Menovaný má možnosť prístupu na ním užívaný pozemok aj mimo parc. č. 2/1, ktorý užíva C. A..
12. Z oznámenia Okresného národného výboru Košice - vidiek zo dňa 28.2.1989 č. ÚP:Sť 222/88 súd zistil, Ž. C. A. nerealizoval rozhodnutie tunajšieho odboru ÚP: 3127/87 Sp, ktorým mu bolo nariadené odstrániť nepovolené oplotenie parcely č. X/X ani v náhradnom termíne, pristúpili preto k výkonu rozhodnutia formou náhradného výkonu. Rozhodnutím Miestneho národného výboru v L. zo dňa 9.6.1989 č. 1/1989 bolo uložené G. A., aby do 20.6.1989 odstránila drôt a stĺpiky oplotenia, bránu, ako aj drevené WC tak, aby bol voľný prístup na pozemky B. D. K. W. D.. Rozhodnutím Okresného národného výboru Košice-vidiek zo dňa 8.11.1989 č.22/89 bol termín odstránenia veci posunutý do 24.11.1989. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že G. A. zriadila plot a záchod na pôde, ktorá je vlastníctvom Československého štátu a ona ju nemá prevedenú do osobného užívania. Miestny národný výbor v L. listom zo dňa 20.10.1989 č. 659/1989 adresovanom pôvodnému žalobcovi v 1. rade oznámil, že dňa 16.10.1989 bolo prevedené zameranie pozemku a jeho vyznačenie v teréne. Nové hranice boli v prírode vyznačené železnými rúrkami. Vytýčenie bolo prevedené tak, aby sa zachovala prístupová cesta k súkromným záhradám a na hony JRD.
13. Pôvodný žalobca v 2. rade v liste zo dňa 2.4.1990 oznámil, že bývalým vlastníkom pozemku, na ktorom je t.č. postavený N. G. A. bol bývalý urbariát. Svokor Márie Rosipalovej dostal cca v roku 1920 zvolenie od roľníkov obce postaviť si na tomto pozemku domček. Pozemok v okolí domčeka bol aj naďalej obecným, okolo ktorého bola cesta do poľa a lesa, ktorú užívali občania obce. Asi v rokoch 1928 - 1929 bola táto cesta upravená a aj naďalej používaná občanmi obce. Po založení JRD v obci občania cestu prestali užívať a JRD tiež, lebo veľkými strojmi sa na pole odtadiaľ nedalo prejsť a A. začali užívať aj okolie okolo svojho domu. Pozemok viackrát aj napriek zákazu zo strany Národného výboru v Kecerovciach oplotili.
14. JRD L. M. v liste zo dňa 11.4.1991 uviedlo, že sporné pozemky nie sú a nikdy neboli vlastníctvom JRD L.. Jediným vlastníkom týchto parciel, ako bývalého urbariátu je Národný výbor, teraz Obecný úrad L.Ý. M.. JRD túto tzv. prístupovú cestu nikdy nevlastnilo, ale bolo jej užívateľom a cez ňu sa vozilo zrno, chodili traktory na hony JRD a pod.
15. Obecný úrad v L. M. v liste zo dňa 13.9.1993 uviedol, že nehnuteľnosť vedená v pozemnoknižnej zápisnici Č..XX kat. úz. L. M. ako parc. číslo 194 tvorí vlastníctvo občanov obce - urbariát. Obec svoju nehnuteľnosť chce užívať a vlastniť, nakoľko tam je a aj bola prístupová cesta na pozemky občanov, a to na parcely číslo 436/2, 436/3 a 436/4, kde občania t.č. nemajú žiadny prístup na pozemky, nakoľko G. A. oplotila celý pozemok a znemožnila tak prístup občanov na ich pozemky.
16. Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 6.4.2001 sp.zn. 6C 187/1990 súd určil, že nehnuteľnosti v k.ú. L. M., zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX ako parcela G.. XXX Cesta do Jarku v rozsahu, v akom sú geometrickým plánom, ktorý tvorí súčasť rozsudku stotožnené s parcelami X/X, X/X K. XXX/X, patria do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva G.A. A., U.. XXXX K. C. A., U.. XXXX. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že parcela č. 50 zapísaná vo vložke č. 194 patrila bývalým urbárnikom obce L. M., ktorí časť niekedy po druhej svetovej vojne darovali C. A. (Q. XXXX). Tento si na časti pozemku postavil dom, ktorý s ostatkom pozemku užíval v dobrej viere ako vlastník a niekedy v 50. rokoch neformálne daroval G. A. a jej manželovi C. A., ktorí si na mieste starého domu postavili v roku 1964 nový dom. Pri pôvodnom dome viedla jedna z ciest na polia, ktorú obyvatelia prestali užívať po založení JRD v obci. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli G. A. K. C. A. vydržaním. Zo zápisnice o ohliadke nehnuteľností v predmetnom konaní dňa 17.10.1990 vyplýva, že od hlavnej cesty odjakživa viedla do polí cesta, ktorá sa na úrovni rodinného domu A. lomila. Od postavenia nového
domu sa chodilo po tej istej ceste, avšak popred dom A., teda cez dvor a chodí sa tade dodnes. Pri obhliadke svedok C. A., nar. XXXX vypovedal, že prvotný dom A. nebránil v doterajšom užívaní cesty. Touto cestou chodili všetci tí, ktorí sa potrebovali dostať na pole, až do založenia C. XXXX. Nový dom Rosipalovcov zahatal starú cestu, chodilo sa popred dom a chodí sa tade dodnes. Po vzniku JRD bol potok vyregulovaný a agáty vyrúbané, a preto je v tejto časti t.č. záhrada. A. dostal len pozemok, na ktorom stál dom, ostatné bolo obecné, každý to vedel. Svedkyňa K. Č. vypovedala, že cesta, ktorá sa užíva, viedla tadeto vždy. Bola aj druhá cesta, popri ktorej boli vysadené agáty. Pri obhliadke boli prítomní i B. D., W. D. a B. H., ktorí potvrdili existenciu tejto cesty, jej priebeh a užívanie. K. H., U.. XXXX vo výpovedi uviedla, že cesta existovala dlhé roky predtým než bol postavený dom. Aj potom viedla ako predtým, až do založenia JRD a postavenia nového domu A.i. Bola tu ešte jedna cesta, pri ktorej boli agáty a tade chodili kočiši a zvážači dreva. potom sa chodilo nie poza, ale popred dom A.. Tá druhá cesta už neexistuje.
17. Z prehlásenia predloženého žalobkyňou vyplýva, že 28 tam podpísaných občanov obce Kecerovský Lipovec prehlásilo, že pomedzi domy A. K. U. viedla obecná cesta na pole k súkromným pozemkom, ktorá bola postavená občanmi L. M. (vyburkovaná kameňom) cca v rokoch 1928 až 1929. Uvedené osoby majú vedomosť o výstavbe tejto cesty a jej užívaní občanmi obce, ktorí po nej chodili na svoje pozemky.
18. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že parcelu č. XXX/X vlastní po svojom manželovi, pričom túto parcelu oddávna vlastnila rodina jej manžela. Pôvodne to bola orná pôda, ktorá pre ťažký prístup s povozom bola upravená na záhradu. Žalobkyňa sa do L. M. H. H. A. XXXX. Do záhrady vždy chodili z verejnej cesty, teda cez pozemok, ktorý ohradili rodičia žalovaných. Chodili okolo domu žalovaných, teda po ich dvore, takto chodili aj H., ktorí vlastnia terajšiu parcelu č. XXX/X. Vstupu žalobkyni na jej parcelu bráni okrem brány aj šopa a záchod. Oplotenie žalovaných zasahuje do parcely žalobkyne, a preto sa domáha odstránenia tohto oplotenia. Žalobkyňa si nepamätá, kedy po spomínanej ceste naposledy prechádzali vozom, bolo to zrejme do založenia družstva, pretože potom už konský povoz nemali. Chodili tam však naďalej pešo, až kým nebola postavená šopa. Rosipaloví mali pôvodne malý domček, ktorý postavil ešte nebohý svokor G. A.. Popri ňom sa aj s traktorom dalo prejsť po dvore. Potom už C. A., G. G. A. postavil nový dom, ktorý bol väčší, avšak ešte stále bol možný prístup. Vzťahy medzi nimi boli dobré, vzájomne si pomáhali. Od postavenia šopy záhradu neužívali, pretože sa na ňu nevedeli dostať, i keď sa urodilo ovocie, toto opadalo a pohnilo. Cez popísanú parcelu chodila celá obec. Družstvo cez uvedenú parcelu nechodilo, pretože malo veľké stroje.
19. Žalovaná v 1.rade vypovedala, že podľa rozprávania jej starého otca tento v roku 1919 získal od vlastníkov pozemkov pozemok na výstavbu rodinného domu. Vystavil pôvodný rodinný dom, v ktorom bývali až do roku 1964, kedy bol na jeho mieste postavený nový, väčší rodinný dom. Pokiaľ sa žalovaná pamätá, cez ich dvor nikto za účelom prístupu k pozemkom v užívaní poľnohospodárskeho družstva, ani k susedným záhradám neprechádzal. Družstvo založené v roku 1958 využívalo svoje poľné cesty a medzi rodinou žalovanej a pôvodnými vlastníkmi susedných pozemkov - F. neviedla cesta. D. aj Vangoroví chodili do svojich záhrad chodníkom vedúcim okolo potoka. Vždy ich videla chodiť po uvedenom chodníku, a nie inak. Chodník, ktorý vedie popri potoku, je prístup z verejnej komunikácie. Terajšie parcely č. X/X K. X/X boli pôvodne vo vlastníctve F., od nich ich kúpila K. L. a rozdelila ich medzi svoje deti Irenu a Jozefa. Spomínaná verejná komunikácia je na mape označená ako parcela č. XXX/ X. Potok má sčasti vyregulované koryto. Brána na pozemok žalovanej je zriadená už dlho. Žalobkyni nebolo dané žiadne povolenie prechádzať cez ich pozemok.
20. Z výpovede žalovaného G. A. vyplynulo, že spory medzi jeho rodičmi a žalobkyňou, jej manželom a H. začali potom, ako si B. H. na dôchodku kúpil traktor s vlečkou a chcel aj s týmito mechanizmami chodiť cez ich dvor. Od starších občanov obce počul, že cez dvor jeho rodičov prechádzali do svojej záhrady IG. D. K. B. H., avšak len občas a s vozíkom, fúrikom a podobne. Neboli žiadne konflikty, jeho rodičia im umožnili takýto prechod cez ich dvor. Manžel žalobkyne ako aj žalobkyňa chodili do záhrady väčšinou od R. cez potok. Čo si žalovaný pamätá, poza ich dom, kde je teraz šopa, sa nikdy nechodilo, tento úsek bol vždy zarastený. K postaveniu šopy došlo asi v rokoch 1967 až 1968. Na urbárske pozemky sa chodilo po tzv. Novákovej ceste t.j. popred dom C. U. v susedstve rodičovského domu G. A.. Totiž z prístupovej cesty, ktorá ma teraz parc. Č..XXX/X sa rozdvojovali cesty a jedna vetva viedla popred spomínaný dom C. U..
21. Y. O., pôvodne v konaní svedok a neskôr zástupca žalovanej v 2. rade (starosta obce) vo svojej výpovedi uviedol, že na pozemku A. bola pôvodne cesta, ktorá bola v rokoch 1972 až 1973 využívaná obyvateľmi obce H., D., L.Ý., L., ktorí v tejto oblasti zvanej „ Za vojnárom“ mali pozemky. K záhrade žalobkyne nie je zriadená iná cesta a ani obec nemá možnosť takúto cestu vybudovať, pretože z opačnej strany, teda od konca záhrady vedie potok. On osobne videl žalobkyňu i ďalších občanov chodiť po uvedenej ceste, chodilo sa tam aj s poľnohospodárskymi strojmi. Táto cesta patrila urbariátu, zriadili ju ešte dedovia terajších členov urbariátu a využívala sa nielen ako prístup na urbárske pozemky, ale aj pre iných občanov na cestu do lesa a podobne. Žalobkyňa bola členkou urbariátu a keďže cesta bola pôvodne urbárska, bola žalobkyňa oprávnená tadiaľ prechádzať. Od starších občanov obce vie, že parcela č. X/X, ktorá je súčasťou parcely č. XXX, bola a je obecnou cestou, ktorá sa však nevyužíva, pretože bola zahradená rodinou žalovaných. Starosta žije v obci od roku 1969, túto cestu vždy cestu považoval za obecnú. Od roku 1969 sa po tejto ceste chodilo len v obmedzenom rozsahu, nie ako predtým, keď sa tam chodilo bežne na polia aj s poľnohospodárskymi strojmi. Neskôr po tejto ceste chodil nebohý Ondrej Č., žalobkyňa, zrejme tí, ktorí tam mali pozemky, išlo asi o štyroch obyvateľov obce. Vždy sa prechádzalo popred dom, je však pravdou, že v minulosti bola situácia iná, dom bol následne upravovaný. Starší ľudia vraveli, že po tejto ceste používali konské povozy. Obyvatelia obce, ktorí túto cestu stavali, boli aj členmi urbárskej spoločnosti. On tadiaľ nevidel prechádzať traktory bývalého JRD, ale súkromné áno, nechodilo sa tadiaľ na pozemky, ktoré boli v užívaní družstva, ale so súkromnými malými strojmi - traktoríkmi chodievali občania, ktorí mali pozemky vpravo, boli tam záhrady. Chodili aj na polia, kde mali záhumienky. Chodili tadiaľ, pretože to bola obecná alebo urbárska cesta. Popred dom Rosipalových viedla v minulosti cesta, bolo to pekne viditeľné. Nevie, kedy táto cesta bola zahradená, potom už prestala byť viditeľná a v súčasnosti je zarastená. Parcelu od Bodnárových nie je možné bezpečne užívať, je tam potok.
22. Svedok Ing. E. A., živnostník bývajúci v L. M.ci, podnikajúci v poľnohospodárstve v k.ú. L. M. a predseda pozemkového spoločenstva Urbár H. L. M.povci vypovedal, že od detstva žije v obci L. M.. Cez dvor A. viedla cesta k poľnohospodárskym pozemkom vo vlastníctve obyvateľov obce. Po spornej ceste ako dieťa chodieval. Spomínaná cesta vedúca cez dvor A. bola na pozemku urbariátu. Vlastníci pozemkov prechádzali po tejto ceste, ktorá bola sčasti upravená a udržiavaná, ďalej čiastočne spevnená trávnatým porastom a pokračovala ako poľná cesta. Túto cestu využívalo poľnohospodárske družstvo, prechádzali tadiaľ aj poľnohospodárske stroje, išlo o ľahšiu poľnohospodársku techniku. Šírka strojov bola maximálne dva metre. Cez tento pozemok sa nikdy neprechádzalo veľkými strojmi, a to vzhľadom na jeho svahovitosť, je tam prudký spád a tieto pozemky sú nedostupné veľkou technikou. Vlastníci pôdy v tomto katastrálnom území sú totožní s členmi urbárskej spoločnosti. Svedok žalobkyňu osobne nevidel prechádzať cez tento pozemok.
23. B. L. v liste zo dňa 17.9.2008 uviedla, že má vedomosť o tom, že žalobkyňa užívala svoj pozemok od roku 1953 do roku 2002. Menovanú osobne videla, ako chodila po urbárskej ceste na svoj pozemok obrábať ho a zbierať úrodu. Cez urbársku cestu videla chodiť na svoje pozemky aj ďalších občanov obce, a to nebohých B. H., Františka Petru a Imricha Petru a taktiež členov urbariátu L. M.. Po postavení brány v máji 2002 žalobkyňu nevidela chodiť cez záhradu žalovanej. Uvedené skutočnosti potvrdila menovaná aj pri obhliadke dňa 18.2.2009.
24. Svedok G. B. vypovedal, že v obci L. M. žil od narodenia, t.j. od roku 1959 do roku 1987. Vie, že oddávna cez pozemok A. naprieč ich dvor viedla cesta, cez ktorú sa chodilo na pozemky a že D. aj iní občania prechádzali cez tento pozemok. Rodičia svedka vraveli, že aj v zime sa tadiaľ vozilo drevo z lesa popri pozemku U. V. N. A.h. Išlo o obdobie ešte pred založením družstva. Svedok si spomína, že približne ako 7-ročný chodieval so sejačkou po tejto ceste, teda cez terajší dvor A.. Družstvo už neskôr po tejto ceste nechodilo. O inej ceste nevie, na konci záhrad vedie potok, nejde však o cestu a tadiaľ sa nikdy nechodilo. On osobne nevidel žalobkyňu prechádzať cez uvedený pozemok. Z rozprávania rodičov vie, že to mala byť urbárska cesta, pričom A.m povolili postaviť si dom, ale títo mali umožniť prechod strojom, ľudom i povozom na pozemky.
25. Svedok M. T. vypovedal, že medzi domami A. K. U. vždy viedla cesta. Táto cesta sa rozdvojovala, jedna viedla k urbárskym pozemkom a druhá k pozemkom obyvateľov obce L. M.. Žalobkyňa aj so svojím manželom prichádzali do svojej záhrady cez uvedenú cestu a odbočovali do svojej záhrady. Do založenia družstva asi v roku XXXX sa cesta intenzívne využívala, zvážalo sa drevo, chodilo sa s povozmi na role i lúky. V roku 1958 svedok osobne prechádzal s poľnohospodárskym strojom po uvedenej ceste. Družstvo
používalo traktory a domnieva sa, že táto cesta sa z tohto dôvodu ako i z dôvodu, že družstvo si zriadilo nové cesty, prestala družstvom využívať. On osobne žalobkyňu po uvedenej ceste nevidel prechádzať.
26. Svedok G. Q., vnuk žalobkyne vypovedal, že na záhradu žalobkyne chodili vždy z verejnej cesty, cez dvor A., naposledy tak prechádzal cca v roku 2003. Bránka na dvor A. nebola uzamknutá, otvorili ju a prešli cez ňu. Od ohradenia pozemku za domom A. tadiaľ nevie prejsť. Do záhrady chodieva cez potok, pričom nejde o žiadnu cestu, ani chodník.
27. Svedok K. L. žije v obci od narodenia doposiaľ. Po založení družstva tam pracoval, ešte pred tým s rodinou samostatne hospodáril a s konským povozom prechádzal cez túto cestu, bola to urbárska cesta, hovorilo sa jej U. K. A. dolina. U. mali na jednej polovici dom a A. na druhej, pomedzi tieto domy stredom doliny viedla cesta, po okrajoch sa pre výmole nechodilo. Chodieval tadiaľ s povozom už ako mladý chlapec a starší členovia rodiny chodievali kosiť a pod. Vzadu za touto cestou bolo veľa pozemkov, ktoré sa používali na poľnohospodárske účely, potom tam bol spoločný pozemok - lúka Močidlá, bola tam dovedená voda z potoka a slúžilo to všetkým z obce. Táto cesta sa pred založením družstva upravovala, vysypala sa kameňmi. Prvé družstvo v obci bolo založené v roku 1952, po roku sa rozpadlo a v roku 1958 bolo založené nové družstvo. Vie, že v susedstve boli pozemky - záhrady vlastníkov C.U. D., B. D., B. H. aj F., títo chodievali na svoje pozemky touto cestou, vedúcou medzi domami U. a A.. Poza dom A. sa nikdy nechodilo, bola tam záhrada D., ktorú neskôr kúpil L.. Pôvodný dom C. A. bol malý, neskôr rodičia žalovanej v 1.rade postavili nový, väčší dom. Nový dom bol potom postavený aj na časti pozemku pôvodne L. a cesta za domom Rosipalových (starým ani novým) nikdy nebola zakreslená. Aj po založení družstva sa chodilo cez uvedenú, pôvodnú cestu na pozemky, ktoré sú na kopci, dedinčania tam mali aj záhumienky. Pán A. K. D. U., ktorí si postavili domčeky na začiatku uvedenej urbárskej cesty pracovali pre urbariát. Po založení družstva a zlúčení pozemkov družstvo už túto cestu neužívalo a prístup k obrábaným pozemkom malo z opačnej strany. Ďalej tadiaľ chodievali záhumienkari a tí čo tam mali záhrady - Petroví, Vangoroví. Traktory ani traktoríky tieto osoby nemali, chodievali pešo, s fúrikom, sadili zemiaky a tak. D. U. K. D. A. si upravili časť pozemku, nikto nemal proti tomu nič. Autom sa nechodievalo, nebola to cesta pre prechádzanie osobným motorovým vozidlom. U. K. A. po založení družstva začali užívať pozemok vo väčšom rozsahu, udržiavali ho, robili si záhrady a vysadili ovocné stromy. Voči výstavbe väčšieho domu Rosipalovými nemal nikto z vlastníkov okolitých pozemkov výhrady. Väčší dom bol postavený na úkor pozemku L., s jeho súhlasom. Problém nastal potom ako A. túto voľne prístupnú cestu ohradili a zriadili tam bránu. S touto cestou sa počítalo v súvislosti s výstavbou vodovodu, niekedy v roku 1965 -1970 na Močidlách, mal tam byť postavený vodojem a k nemu sa zrejme mala použiť táto cesta. Po uvedenej ceste svedok prechádzal, bola to urbárska cesta, ktorá bola po zmene režimu daná do užívania družstva. Túto cestu užívali rôzni občania, existovala z nej cesta pôvodne vedúca do T.. Nie celá obec bola v urbáre, napríklad A. K. U. neboli. L. tiež neboli v urbárskej spoločnosti, ale mali spomínaný pozemok v súkromnom vlastníctve.
28. Z čestného vyhlásenia H. N., žijúceho v dome, z ktorého bolo priamo vidieť na dom A. H. A. XXXX K. XXXX vyplynulo, že popri ceste stál pôvodne malý dom. Okolo pôvodného malého domu viedla poľná cesta do lesa, tzv. Močidlá. Po tejto ceste chodili gazdovia ku svojim pozemkom, ktoré boli pozdĺž cesty. Pôvodne tam mali záhrady dvaja D. K. H.. Po ceste chodili aj kone s povozmi, aj traktory, inak sa k pozemkom ani nedalo dostať. Menovaný videl B. D. aj jeho manželku, ako chodili po tejto ceste na svoj pozemok. Chodili tam spolu so svokrom, kosili tam, pestovali ovocie a zeleninu. A. si na mieste starého domu postavili nový, širší dom, popri ktorom stále viedla cesta na Močidlá. Tá sa naďalej používala ako predtým.
29. V čestných prehláseniach zo dňa 5.6.2017 prehlásili K. R., C. D., C. D., K. Č. K. T. Č., že cez urbársku cestu, ktorá vedie cez A. záhradu a popri A. dome sa chodilo peši, konskými povozmi a malými traktormi po ľavej strane, okolo domu, kým rodina A. neurobila zábrany, a to oplotenie a bránu a zabránila tak používaniu tejto cesty obyvateľom obce.
30. V prehlásení zo dňa 20.1.2012 K. A., bývalá občianka obce L. M. (v tom období maloletá) uviedla, že vedela o prechode poza dom rodiny A.. Predpokladá, že tento prechod bol skráteným prístupom k pozemkom, ktoré boli za domom uvedenej rodiny, vedúcim cez záhradu, ktorú v tom čase vlastnila rodina F..
31. Podľa žalovanou predložených prekladov výpisu z pozemnoknižnej vložky č.43 na základe uznesenia Prešovskej kráľovskej stolice, ako pozemkového úradu č.3183 zo dňa 24.8.1882 vlastnícke právo k pozemkom nanovo vzniknutým v rámci schválených pozemkových úprav, vedených v tejto vložke pod K..B.. D..Č.. X-X K. B.. D..Č.. X-XX sa zapisuje v prospech obce L. M.. Na základe uznesenia Prešovskej kráľovskej stolice č. XXXX/XXX (N. X.X.XXXX D. Č.. XXXX) pastiersky dom vedený pod K. B.. D.. Č..XX, Č..X, ako aj časti pozemkov vedené pod A II. D..Č.. X-XX sa z tejto pozemkovoknižnej vložky prevádzajú do pozemkovoknižnej vložky č. 50 D. K..B.. D..Č.. X-XX. Z prekladu výpisu z pozemnoknižnej vložky č. 50 vyplýva, že na základe uznesenia Prešovskej kráľovskej stolice, ako pozemkového úradu zo dňa 24.8.1882 D. Č.. XXXX, časti pozemku vedené na liste A.I. poradové číslo 1 a pasienky tvoriace 19 celých pozemkov a doplňujúcu časť piatich urbárskych želiarov sa zapisuje do pozemkovej knihy. Na základe uznesenia kráľovskej stolice Prešov pod Č..XXXX/XXX (došlo 8.4.1894) vlastnícke právo k pozemkovoknižnej vložke č.43, pod poradovým číslom 20.2 sa prenáša sem pod A. II. por. č 1 - 29 a zapisuje sa v prospech tunajších vlastníkov: urbárskych poddaných obce Kecerovský Lipovec. Uznesenie Prešovskej kráľovskej stolice z roku 1894 sa súdu nepodarilo zadovážiť.
32. Zo znaleckého posudku číslo 1/2010 vypracovaného dňa 26.1.2010 Ing. M. F., znalcom z odboru geodézie a kartografie vyplynulo, že oplotenie pozemku na západnej strane parcely žalobkyne č.436/2 sa nestotožňuje s vytýčenou hranicou v teréne. Znalec vytýčil hranicu medzi D.. XXX/X K. D.. X/X. Skutočné oplotenie bolo zamerané a zakreslené v prílohe znaleckého posudku. Oplotenie zasahuje do parcely žalobkyne parc. č.436/2 o výmere 6,4 m i do pozemku D.. Č..X/X.
33. Nadväzujúc na závery znaleckého dokazovania žalovaná odstránila oplotenie z pozemku žalobkyne. Na základe späťvzatia žaloby v tejto časti, so súhlasom žalovaných súd uznesením zo dňa 12.2.2018, č.k. 16C/465/1995 - 794 konanie v tejto časti zastavil. Uznesenie nadobudlo v tejto časti právoplatnosť dňa 6.3.2018.
34. V znaleckom posudku č. 10/2012 zo dňa 18.10.2011 znalec Ing. M. F. vytýčil a zakreslil právo vecného bremena prechodu peši aj vozom cez parcelu č. 2/5 na parcelu č. 436/2. Vecné bremeno by spočívalo v práve prechodu a prejazdu žalobkyne po pozemku parc. č.2/5 a pozemku parc.č. 2/6 vo vlastníctve obce L. M.. Situačný plán tvorí prílohu znaleckého posudku. Dňa 13.3.2014 znalec Ing. M. F. vypracoval znalecký posudok č. 4/2014, ktorým vyhotovil geometrický plán so zakreslením vecného bremena na parcele č. 2/5 na parcelu Č.. XXX/X podľa situačného plánu, ktorý je prílohou znaleckého posudku č. XX/XXXX. Znaleckým posudkom č. 1/2017 zo dňa 23.1.2017 znalec Ing. M. F. vyhotovil geometrický plán, ktorým bolo zakreslené vecné bremeno aj na parcele č. 2/6, k.ú. L. M.. Ustanovený znalec uviedol, že právo prejazdu a prechodu zakreslil na základe podkladov, ktoré mal k dispozícii a ohliadky na mieste samom, kde mu žalobkyňa ukázala, kade sa chodilo a predpokladal, že tu je dané vecné bremeno. Sám zakreslil šírku 3 metrov, pre prechod peši je dostatočná šírka tak do 1,5 metra.
35. Na návrh žalobkyne súd uznesením zo dňa 18.11.2014 č.k. 16C/467/1995-531 pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpila obec L. M., nakoľko zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že medzi pozemkom žalovaných - parc. Č.. X/X K. pozemkom žalobkyne parc. Č.. XXX/X sa nachádza pozemok parcela č. X/X, ku ktorej nie je založený list vlastníctva, ale ide o pozemok, ktorý je identifikovateľný s pozemkom parc.č. E L. XXX, L. vlastníkom je obec L. M..
36. V priebehu konania pôvodne žalovaný v 2. A. G. A. previedol spoluvlastnícky podiel na spornej nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade G. H.. Nadväzujúc na uvedené vzala žalobkyňa žalobu voči žalovanému v 2. rade späť a žiadala konanie voči nemu zastaviť, s čím žalovaný súhlasil. Uznesením zo dňa 10.2.2016 č.k. 16C/465/1995-594 súd zastavil konanie proti žalovanému v 2. rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.3.2016.
37. V súvislosti s prebiehajúcimi zmenami v okruhu žalovaných, ako aj s ohľadom na vykonané znalecké dokazovania žalobkyňa v priebehu konania upravovala podanú žalobu, naposledy písomným podaním doručeným súdu dňa 24.3.2017 žiadala, aby súd rozhodol, že vlastníkovi D. V. L. Č.. XXX/X H. L..Ú.. L. M. svedčí vecné bremeno in rem spočívajúce v:
- práve prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu V. L. Č.. X/X o výmere XXXmX, druh: zastavané plochy a nádvoria zapísanú na M. Č.. XXX H. L..Ú.. L. M. v rozsahu vyplývajúcom zo znaleckého posudku č. X/XXXX B.. M. F. zo dňa 23.1.2017, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 16C 4965/1995-621 zo dňa 3.1.2017 úradne overený Okresným úradom Košice-okolie, katastrálny odbor pod č. 21/2017, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia súdu;
- práve prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu Y. L. Č.. XXX o výmere XXXmX, druh: ostatné plochy zapísanú na M. Č.. XXX H. L..Ú.. L. M. v rozsahu vyplývajúcom zo znaleckého posudku č. 1/2017 Ing. M. F. zo dňa 23.1.2017, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 16C 465/1995-621 zo dňa 3.1.2017 úradne overený Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor pod č. 21/2017, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia súdu. Žalovaná v 1.rade ako vlastník D. V. L. Č.. X/X a žalovaný v 2. rade ako vlastník parcely Y. L. Č.. XXX H. L..Ú.. L. M. sú povinní zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu týchto práv vlastníkom parcely V. L. Č.. XXX/X H. L..Ú.. L. M. v rozsahu vyplývajúcom z obsahu znaleckého posudku č. 1/2017 Ing. M. F. zo dňa 23.1.2017, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 16C 465/1995-621 zo dňa 3.1.2017 úradne overený Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor pod č. 21/2017, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia súdu. Žalovaná v 1. rade je titulom náhrady škody povinná žalobkyni zaplatiť sumu 1.699,53 eur s 10% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1699,53 eur od 11.9.2006 až do zaplatenia. Uznesením zo dňa 12.2.2018 súd navrhovanú zmenu žaloby pripustil.
38. Znalec z odboru geodézia a kartografia Ing. G. T., D.. považoval geometrický plán č. 32555016-57-96, na základe ktorého bolo určené vlastníctvo k parc.č. 2/., X/X K. XXX/X za nekorektný, účelový a porušujúci predpisy na úseku katastra nehnuteľností. Vecné bremeno - právo prechodu a prejazdu je zriadené na celú parcelu 2/5 uprostred parcely. K znaleckému posudku Ing. Tichého uviedol, že si nevie predstaviť, ako by bolo možné vybudovať cestu cez pozemok žalovanej pre prejazd, kde je spád záhrady vo výške 10%, pričom prechod vedie cez 90 cm vysoký múrik. V prípade, ak by vo vzdialenosti 1,2 m od domu chodili traktory resp. nákladné autá, narušilo by to zrejme statiku domu.
39. Podľa listu vlastníctva č. 306, k.ú. L. M. je žalobkyňa výlučnou vlastníčkou nehnuteľností V. L. D..Č.. XXX/X. Žalovaná je podľa listu vlastníctva č. XXX, k.ú. L. M. výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti V. L. D..Č.. X/X.
40. Z kópie katastrálnej mapy dotknutých nehnuteľností vyplýva, že pozemok parc.č. X/X E. nachádza medzi parcelami č. XXX/X K. XXX/X. Poza dom žalovanej, pozdĺž parcely č. X/X vedie parcela Č.. X/X vo vlastníctve obce, ktorá o.i. susedí s parcelou žalobkyne parc.Č.. XXX/X i parcelou X/X.
41. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaná si na jej pozemku postavila murovanú garáž, drevenú šopu, drevenú latrínu a drôtený plot, v rozpore s vtedy aj dnes platnou úpravou, bez stavebného povolenia a jej súhlasu. Žalovaná so svojou rodinou oplotili jedinú prístupovú cestu, ktorá vždy patrila urbariátu a ktorú využívali všetci urbarialisti, ako aj obyvatelia a návštevníci obce. Podľa žalobkyne právo prechodu cez pozemok žalovaných parc. Č.. X/X K. D.. Č.. X/X dlhodobo existuje, aj keď nie je ako vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľností. Predmetné nehnuteľnosti boli dlhodobo používané, spočiatku ako neupravená cesta, neskôr vlastníci a užívatelia pozemkov vytvorili cestu vyburkovanú kameňom. Pri tejto ceste bol vybudovaný dom predchodcami žalovanej, ktorý následne žalovaná prestavala, celý pozemok oplotila a znemožnila tak žalobkyni aj iným osobám chodiť na svoje pozemky. Od oplotenia pozemku žalovanou sa domáhali, aby im bol prechod umožnený a obec ich právo od začiatku uznávala. Na parcelu číslo 436/2 sa chodilo po urbárskej ceste od nepamäti. Žalobkyňa nadobudla vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez pozemok žalovanej vydržaním v čase, keď bol pozemok evidovaný C. H. L., neskôr Poľnohospodárskym družstvom L. M. - O.. Urbársku cestu využívali predovšetkým vlastníci pozemkov, ktoré sa popri tejto ceste nachádzali. Právo používať túto urbársku cestu (nachádzajúcu sa na pozemku urbáru) dostali od samotného urbáru. Toto právo bolo udelené C. D. (U.. XXXX K. Q.. XXXX), čo bol starý otec manžela žalobkyne. Podľa vtedy platného práva výslovný súhlas ani nemusel byť udelený (poukazovala pritom na literatúru - Prof. JUDr. Š. M.: Dejiny súkromného práva na Slovensku). Právo realizované C. D. sa považovalo za tzv. pozemkovú služobnosť, čiže vecné právo oprávňujúce na užívanie cudzej veci - pozemku. Pravdepodobne sa jednalo o služobnosť poľnú - služobnosť chodníka, vozovej cesty a priehonu dobytka. Takto na pozemok pristupovali aj jeho syn Ondrej Petra - otec manžela žalobkyne (zomretý 1971) a rovnako jeho syn B. D., manžel žalobkyne (zomrelý 2002). Žalobkyňa, ktorá po smrti svojho manžela zdedila jeho majetok sa stala a dodnes je aj členkou urbáru, ktorému
patrila cesta a ktorému aj naďalej patria pozemky za parcelami žalovaných. Je členkou urbáru, ktorý dal povolenie cez sporné pozemky prechádzať. Už aj sama žalobkyňa právo prechodu vydržala, keďže toto právo dobromyseľne vykonávala najmenej po dobu 30 rokov. Podotkla pritom, že dobromyseľnosť držby sa v súlade s § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka prezumuje. Poukázala tiež na podmienky vydržania platné podľa obyčajového práva, kedy sa vyžadovala pokojná držba po dobu 32 rokov, na vydržanie nebol potrebný žiadny právny titul a len preukázaná mala fides držiteľa bránila vydržaniu. Samotným výkonom práva po stanovenú dobu nastali účinky vydržania, pravosť a poctivosť držby sa prezumovala. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn 5Cdo 39/99, v zmysle ktorého je predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka susediaceho pozemku toto právo vykonáva právom. Žalobkyňa nežiadala zriadiť vecné bremeno, ale potvrdiť existenciu vecného bremena. Žalobkyňa po ceste na svoj pozemok chodila aj potom, keď bola postavená garáž a šopa za domom právneho predchodcu žalovaných, a to tak, že garáž a šopu obchádzali. Tento stav trval do roku 2002, odvtedy nemá prístup na svoje pozemky. Pôvodný malý dom právneho predchodcu žalovaných nebránil užívaniu urbárskej cesty. Až protiprávne postavenie nového domu začalo žalobkyňu a jej rodinu obmedzovať. Vlastníctvo žalovaných k pozemkom bolo potvrdené až v roku 2001 tak, že ho nadobudli vydržaním. Existencia urbarialistov obce L. M. vyplýva aj z výpisu z pozemkovoknižnej vložky Štátneho notárstva Košice-vidiek, v ktorom sa spomína existencia „Cesty do Jarku“, ktorú žalobkyňa špecifikovala a o ktorej hovorili aj vypočúvaní svedkovia. Rovnako sa v bode 2 tohto výpisu spomínajú „bývalí urbarialisti obce L. M. ako vlastníci v celosti titulom doterajšieho zápisu - uznesením súdu Q. X.X.XXXX, Č..N.. XXXX. O existencii cesty je zmienka aj v odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 6.4.2001 sp.zn. 6C 187 /1990. Všade sa hovorí o urbárskej ceste a práve jej používania pre vlastníkov pozemkov, ktoré sa pri nej nachádzajú. Už z označenia Cesta k jarku je zrejmé, že sa jednalo o prístupovú komunikáciu. Nakoľko iná prístupová cesta neexistovala, urbárska cesta slúžila ako prístupová komunikácia k poliam a záhradám. Žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že žalovaná najskôr existenciu cesty úplne popierala a tvrdila, že sa nikdy nechodilo popred ich dom, ale poza dom po potoku. Následne tvrdila, že cesta existovala, ale že neviedla tak ako tvrdí žalobkyňa, ale inak. Existenciu prístupovej cesty v tejto časti žalovaná uznala. Žalobkyňa tvrdila, že ona a jej predchodca nemali udelené právo prechodu od urbárskej spoločnosti z dôvodu svojho členstva v nej, ale súhlas mali ako vlastníci pozemku, nachádzajúceho sa pri urbárskej ceste. Okrem urbárskych pozemkov sa v okolí nachádzali pozemky aj v individuálnom vlastníctve a z týchto dôvodov urbárska spoločnosť dala súhlas na používanie tejto pôvodne urbárskej cesty. Podľa žalobkyne vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že existoval súhlas k užívaniu Cesty k jarku ako prístupovej komunikácii (napr. A., T. Č. O.). Opakovane zdôrazňovala, že pešo i vozom chodili popred dom A., aj keď tam stál pôvodný malý dom. Prechod poza dom žalovaných, teda medzi dom žalovaných a dom B. L. nebol možný, pretože by sa vozy resp. pohony medzi uvedené domy nezmestili. Takto cesta nikdy nemohla viesť. Z výpovedí žalobkyne i svedkov vyplýva, že prechádzajúci po urbárskej ceste odbočovali až za domom, to znamená, že chodili popred dom A.. Tiež bol preukázaný aj prejazd poľnohospodárskymi strojmi. Pri obhliadke na mieste samom sa zistili pozostatky po tejto ceste. Žalovanou stranou predložené rozhodnutia nie sú podľa žalobkyne aplikovateľné na túto vec, keďže riešia možnosť vydržania vlastníctva od obce, pričom v tomto prípade minulosti dotknuté pozemky v minulosti neboli vo vlastníctve obce, ale urbárskej spoločnosti. Znalec vypracoval znalecký posudok tak ako mu na ohliadke ukázali, kadiaľ sa chodilo, šírka 3m bola určená znalcom, keďže ide o právo prejazdu motorovým vozidlom. Od začiatku súdneho sporu došlo k vývoju vzťahov, pôvodne sa chodievalo s vozom, v súčasnosti motorovými vozidlami a žalovaná tiež v priebehu konania zveľaďovala nehnuteľnosti, išlo o dobudovanie určitých prvkov, a prechod tak ako sa v minulosti vykonával, nie je možný. Žalobkyňa mala od roku 2007 titul na prechod, ale žalovaná v 1. rade jej prechod neumožnila. Žalobkyňa podala návrh na vykonanie exekúcie predbežného opatrenia. K tvrdenému premlčaniu výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu dôjsť nemohlo, pretože právo sa nevykonávalo výlučne z dôvodov na strane žalovanej a jej rodiny. Žalobkyňa aj vzhľadom na jej vek i dlhotrvajúci súdny spor nemala záujem prichádzať do ďalších konfliktov so žalovanou a spornou cestou už neprechádzala.
Žalobkyňa v konaní predložila kópiu geometrického plánu geodézie, n.p. Prešov z roku 1981, z ktorého vyplýva, že na pozemkoch, ktoré sú aktuálne zapísané vo vlastníctve žalovanej sa uvažovalo s formálnym zapísaním existujúcej cesty - mala ňou byť novovytvorená nová parcela, čo sa nikdy nezrealizovalo. Z uvedeného je zrejmé, že na danom pozemku reálne musela viesť cesta (inak by s ňou geodet pri vytváraní geometrického posudku nemohol počítať a nemohol ju zakresliť). Predmetný geometrický plán nebol nikdy zapísaný, avšak je dôkazom, že cez súčasné pozemky žalovanej, pred jej domom viedla cesta. Žalobkyňa sa domáha ochrany svojich práv, keďže sa nemôže dostať na svoj pozemok, výkon jej vlastníckeho práva je absolútne obmedzený, s čím súvisia aj ujmy, ktoré za tieto roky utrpela. Pozemkové spoločenstvo Z. L. M. existuje od 29.4.1996. Ide o spoločenstvo zriadené podľa zákona 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Toto však nadväzuje na existenciu bývalých urbarialistov, ktorí hospodárili s danými pozemkami. Uplatnená náhrada škody predstavuje škodu na plodoch, ktoré mohla žalobkyňa vypestovať a spotrebovať, ak by mala na svoj pozemok umožnený prístup. Stromy boli vysadené jej manželom a všetky každoročne prinášali plody. Žalobkyňa si náhradu škody, výšku ktorej môže určiť výlučne ustanovený znalec, uplatňuje od septembra 2004 t.j. dva roky pred uplatnením tohto nároku.
42. Žalovaná v 1.rade popierala možnosť nadobudnutia tvrdeného práva vecného bremena žalobkyňou, keďže cez sporné nehnuteľnosti prechádzala s vedomím, že ide o obecný pozemok, nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobkyne ani jej právneho predchodcu o tom, že majú určité právo k vlastníkovi susednej parcely (v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej v 1.rade) a pri prechode na svoju parcelu. Tvrdenie, že iní občania obce prechádzali cez túto parcelu nie je dôvodom pre dobromyseľnosť žalobkyne ani jej právnych predchodcov. Nie je preukázaná ani jedna zo základných podmienok vydržania takéhoto práva. Pôvodný prechod nebol možný najmenej od roku 1963, odkedy tam stojí nový dom. Nevyužívaním po dobu 10 rokov toto právo, ak by aj vzniklo, zaniklo. Navyše parcela žalobkyne č. XXX/X nesusedí s parcelou žalovaných, preto nie je možné zriaďovať prechod na pozemok žalobkyni cez pozemok žalovaných. Znalec v znaleckom posudku č. 4/2014 nezakreslil smer a rozsah, v akom malo podľa tvrdenia žalobkyne vzniknúť vecné bremeno vydržaním, ale zakreslil možný spôsob zriadenia vecného bremena rozhodnutím súdu. Nikdy sa netvrdil a ani nevyužíval tvrdený prechod v šírke 3 metrov. Zriadenie vecného bremena rozhodnutím súdu v takomto prípade zákon nedovoľuje zriadiť. Uplatňovaný nárok na náhradu škody považovala žalovaná za nedôvodný. Ak sa ovocný strom sadil na pozemku vo vlastníctve žalobkyne, išlo o starý dom bez hodnoty. Neopodstatnený je aj nárok na úrode, ktorá mala vyjsť navnivoč vo výške 30.000,- Sk, pretože žalobkyňa má prístup do záhrady z opačnej strany. Nárok na náhradu škody žalobkyňa uplatnila prvýkrát v roku 2006, pričom neuvádzala skutočnosti dôležité pre posúdenie týchto nárokov a z opatrnosti vzniesla námietku premlčania ohľadne celého nároku na náhradu škody. Žalovaná v 1.rade poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Českých R. E.p.zn. 6Co 1358/90 publikované pod R 37/92, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo 2638/2005, 22 Cdo 595/2001, 22Cdo 2287/2004, 22Cdo 3003/2007 a 22Cdo 2505/2008, z ktorých vyplýva, že nemôže ísť o dobromyseľnosť v držbe vecného práva a práva prechodu, ak je užívaná prístupová cesta z titulu, že ide o obecnú alebo inú verejnú komunikáciu. O nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom tohto práva nepôjde v prípade, ak ten kto právo vykonáva, sa domnieva, že pozemok, ku ktorému sa právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva, patrí obci a tento pozemok slúži na chôdzu a jazdu aj iným fyzickým osobám. Tieto rozhodnutia sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad, pretože urbársky pozemok je tak isto považovaný za spoločenský. Žalovaná tiež odkazovala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/40/2018 o využívaní a primeranosti práva prejazdu a poukazovala na to, že k pozemkom urbárnikov sa chodilo len za účelom obrábania poľa, čiže nemohlo ísť o trvalý výkon práva, ale len výkon sezónny. Ak sa malo cez pozemky chodiť konským povozom o šírke 1,5 m alebo len peši, nemožno určiť, že právo prechodu a prejazdu vzniklo pre motorové vozidlá o šírke troch metrov. Žalovaná v 1.rade tvrdila, že pôvodná cesta zanikla z dôvodu zmien v užívaní pôvodnej parcely číslo 21. Z dôvodu zväčšenia týchto pozemkov zanikla pôvodná cesta a odvtedy vlastníci záhrad chodievali cez potok. Neexistencia tvrdeného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ani možnosti vydržania takého práva vyplýva aj z obsahu rozsudku tunajšieho súdu č. k. 6C 183/1988 zo dňa 31.5.1988, ktorým bolo určené vlastnícke právo pre manžela žalobkyne B. D. k parcele číslo XXX/X. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že pôvodná parcela číslo 198/1 bola rozdelená až po 2. svetovej vojne, a teda nie je preukázané,
že by urbárska spoločnosť dala súhlas práva B. D. na prechod cez pozemok v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej. Na tomto pozemku už stál dom od roku 1920, urbarialisti prechádzali len poza dom, nie cez dvor, teda pred dom žalovaných. Nie je preukázaný žiadny súhlas urbárskej spoločnosti s prechodom a prejazdom, pričom v tom čase platil intabulačný princíp, teda urbárska spoločnosť a jej členovia museli vedieť, že pre vznik práva k nehnuteľnosti je potrebný zápis do pozemkovej knihy. Všetci členovia urbariátu mali právo chodiť po tejto ceste, avšak z iného dôvodu ako vecného práva k cudzej veci. Išlo o cestu, po ktorej sa bežne chodilo. Spomínanú obecnú alebo pôvodne urbársku cestu v súčasnosti predstavujú parcely číslo XXX/X, XXX/ X K. K. X/X. Vzhľadom na polohu týchto parciel je zrejmé, že táto cesta viedla poza pôvodný dom pozemok A., nie popred dom, cez ich dvor. Žalobkyňa nemohla cez pozemok chodiť tak, ako tvrdí, pretože sú tam prekážky - pne stromov i studňa bola postavená v roku 1976. Žalobkyňa sa domáha určenia práva vecného bremena vydržaním v inej časti pozemku, v inom rozsahu a iným spôsobom, dokonca motorovými vozidlami, čo sa nikdy predtým nerealizovalo. Žalovaná tiež poukazovala na to, že žalobkyňa od roku 2007 disponuje exekučným titulom - neodkladným opatrením práva prechodu, toto však nevyužila. Podľa žalovanej žalobkyňa nemá právny titul na výkon práva. Poukázala na pôvodnú žalobu podanú v roku 1990 B. D. K. B. H., kde títo uvádzajú, že na svoje záhrady prichádzajú po ceste označenej v Y. L. K. D. Č. XXX/X K. XXX/X. Tieto dve parcely predstavujú ten úzky pás cesty, ktorý vedie poza dom žalovanej. Upriamila tiež pozornosť na zápisnicu z 17.10.1990 o obhliadke v konaní sp.zn. 6C 187/1990, kde zúčastnené zainteresované osoby uviedli, že do polí viedla cesta, ktorá sa na rohu domu lomila a po postavení nového domu sa začalo chodiť popred dom A.. Z uvedeného vyvodzuje, že popred dom A. sa malo chodiť až po roku 1950, po založení družstva a po stavbe nového domu žalovanej. Aj samotná žalobkyňa ešte vo svojich vyjadreniach do zmeny žaloby v roku 2007 tvrdila, že dom stojí na mieste, ktoré sa používalo ako cesta, na mieste, kde išla parcela č. XXX. Osoby narodené v 40. - 50.-tych rokoch K. R., C. D., C. D. K. K. Č. sa v čestnom prehlásení z 9.6.2017 vyjadrovali o stave po roku 1950, navyše ich výpovede boli vopred vypracované a tieto osoby ho len podpísali. Tieto výpovede, vzhľadom na to, že ide o neskôr narodené osoby, ktoré nevypovedali priamo pred súdom, nemožno považovať za relevantné. Starosta obce vypovedal na pojednávaní 26.9.2014, že D. XXX bola vždy obecná cesta. Aj z tohto vyjadrenia vyplýva, že cesta mala ísť po parcele č. XXX, ktorá vedie poza dom žalovanej. Poukázala na zápisy v pozemnoknižných vložkách číslo 43 a 50 (parcela č. 194 bola pôvodne zapísaná v tejto pozemnoknižnej vlož č. 43, až následne bola prenesená do pozemnoknižnej vložky č. 50), z ktorých vyplýva, že v roku 1882 na základe uznesenia Prešovskej kráľovskej stolice bolo vlastnícke právo zapísané v prospech obce L. M. K. na základe uznesenia Kráľovskej súdnej stolice D. ako pozemkového úradu pod číslom 1552/1894 sa vlastnícke zapisuje v prospech tunajších vlastníkov urbárskych poddaných O. L. M.. Teda najskôr od roku 1894 môžeme uvažovať o preukázanom vlastníctve pozemku urbarialistami. Ani v prípade vlastníctva pozemku urbarialistami by nemohlo vzniknúť právo vecného bremena, pretože by išlo o výkon práva spoluvlastníka, a nie o výkon práva k cudziemu pozemku, čiže chýba tu základný predpoklad vydržania práva prechodu. Žalovaná v 1.rade poukazovala na výpovede svedkov G. T. K. C. A.a v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 6C/187/1990, z ktorých vyplynulo, že cestu na polia prestali obyvatelia obce užívať po založení JRD v obci, ktoré vzniklo v rokoch 1953 až 1954. Pokiaľ by aj v minulosti bol zaužívaný prechod obyvateľmi obce na polia popri pôvodnom dome starých rodičov žalovanej, čo však nebolo preukázané, poukazovala na zánik vecného bremena, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby, alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti (§ 151p) ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takouto trvalou zmenou v pomeroch bol vznik JRD a zánik potreby obyvateľov obce prechádzať po starej ceste na polia. Žaloba žalobkyne má výlučne šikanózny charakter, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobkyňa na svoj pozemok vôbec nechodí a prechodu sa nedožaduje. Žalovaná v 1.rade vo vyjadrení zo dňa 29.5.2017 spochybnila žalobkyňou predložené prehlásenie občanov obce L. M. o ceste, ktorá viedla medzi domami A. K. U.. Tvrdila, že viaceré osoby podpísané na prehlásení boli v rozhodujúcom období len maloleté deti, resp. sa narodili po uvedenom období alebo sa do obce L. M. nasťahovali až po období v uvedenom prehlásení. Niektorí podpísaní v čase vyhotovenia prehlásenia už nežili. Žalovaná v 1.rade v konaní vzniesla námietku premlčania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu s poukazom na § 109 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa premlčí, ak sa 10 rokov nevykonávalo. Toto právo, ak by aj existovalo, sa nevykonávalo dávno pred začatím tohto súdneho konania a nevykonáva sa ani teraz. Pokiaľ mala žalobkyňa za to, že ako
oprávnená z vecného bremena nemôže toto právo vykonávať z dôvodu, že jej v tom žalovaná bráni, mala v lehote troch rokov na súde uplatniť žalobou svoje právo (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo neurobila. Žalovaná v 1.rade poukazovala na historické aspekty inštitútu urbáru. Do roku 1848 patrila všetka pôda zemepánovi, pričom sa rozdeľovala na tzv. dominikál, ktorú si obhospodároval sám zemepán a na tzv. rustikál, ktorá tiež patrila zemepánovi, ale bola prenechaná do užívania poddanými, ktorých povinnosti voči pánovi boli upravené v knihe nazvanej urbár. Na základe urbárskeho patentu z roku 1853 sa niekdajší urbárnici stali aj právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy a vznikli urbárske spoločenstvá, ktoré boli zrušené zákonom č. 2/1958 Zb. Z uvedeného vyplýva, že od roku 1958 do 1995 žiadne urbárske či pozemkové spoločenstvá právne neexistovali, preto žiadny urbár nemohol v tomto období udeliť žalobkyni (prišla do obce v roku 1952) súhlas na prechod po pozemku žalovanej. Pozemkové spoločenstvo Z. L.Ý. M. vzniklo až dňa 30.6.1996 a ide o nový právny subjekt na základe zákona č. 181/1995 Z.z., ktorý nemožno automaticky považovať za obnovenie niekdajšieho spoločenstva bývalých urbárnikov. Pozemkové spoločenstvo iba spravuje a obhospodaruje spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve jednotlivých členov. Pozemkové spoločenstvo nemohlo byť vlastníkom uvedeného pozemku. Ak žalobkyňa tvrdí, že pozemok Cestu do jarku využívali urbarialisti, tak urbarialisti chodili po nehnuteľnosti, ktorá bola v spoluvlastníctve urbarialistov, ku ktorej nemohol z tohto dôvodu žiadny urbarialista vydržať právo prechodu, či právo cesty. Vydržať právo prechodu možno len k pozemku cudziemu, nie vlastnému. Uvedenej skutočnosti nasvedčujú aj výpovede E. A. K. Y. O., pričom sama žalobkyňa uviedla, že bola a je členkou urbáru. Ak žalobkyňa tvrdí, že súhlas na prechod jej dala urbárska spoločnosť, táto uvedené pozemky nikdy nevlastnila a žalobkyňa nikdy ani len netvrdila, žeby jej súhlas na prechod udelili urbárnici. Podľa žalovanej v 1.rade nebolo preukázané, že by po údajnej ceste cez pozemok žalovanej prechádzali traktory, či iné vozidlá. Údajné právo prechodu mohlo vzniknúť len právnym predchodcom žalobkyne pred rokom 1950, preto nie je možné, aby po tejto ceste v tomto období prechádzali nejaké vozidlá. Žalobkyňa prišla do obce v roku 1952, pričom už v roku 1958 boli urbáre zrušené, teda žalobkyňa nemohla po dobu 10 rokov realizovať právo prechodu cez pozemok urbarialistov, navyše žalobkyňa nemá žiadny právny titul, ktorý by zakladal jej dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Žalobkyňa nepoukázala na konkrétnu listinu alebo konkrétnu výpoveď svedka, ktorým mala byť existencia právneho titulu vstupu do držby preukázaná. Žalovaná v 1.rade poukázala na podmienky vydržania s tým, že dobromyseľnosť je potrebné posudzovať z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu, z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29.3.2011, podľa ktorého pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľností alebo práva k nehnuteľnosti po 1.1.1950 na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Obč. zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným. Žalobkyňa nepreukázala písomnou zmluvou, že bola oprávneným držiteľom práva prechodu a ani existenciu takejto zmluvy v konaní netvrdila. Aj podľa obyčajového práva platného do 31.12.1950 bola potrebná dobromyseľnosť vstupu do držby a požadovaná doba držby bola 32 rokov. V konaní nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobkyne vykonávali toto právo prechodu v konkrétnom časovom období, a preto nemožno ustáliť, že toto právo vychovávali po dobu aspoň 32 rokov.
43. Žalovaná v 2.rade nemala voči žalobe námietky. S právom prechodu a prejazdu cez parcelu V. L. Č.. X/X (Y. L. č. 759), ktorej je vlastníkom, súhlasila.
44. S účinnosťou od 1.7.2016 sa na konanie sporových strán pred súdom vzťahuje zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd podľa tohto predpisu postupuje aj v konaniach začatých pred účinnosťou tohto zákona (§ 470 ods.1 CSP).
45. Predmetom konania bolo určenie, že žalobkyňa nadobudla vydržaním právo vecného bremena spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemok v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej v 1.rade. Žalobkyňa tvrdila nadobudnutie tohto práva od svojich právnych predchodcov, počnúc C. D. (XXXX- XXXX) s tým, že i ona sama už splnila podmienky pre nadobudnutie práva prechodu a prejazdu vydržaním.
46. Vecné bremená spočívajú v obmedzení vlastníka nehnuteľností buď na prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka, alebo na prospech určitej konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby; toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou (obmedzenie vlastníka) v prospech tzv. panujúcej nehnuteľnosti. Obsahom vecných bremien je povinnosť vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.
47. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Po splnení zákonom určených podmienok dochádza k nadobudnutiu práva priamo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu v takomto prípade nadobúda oprávnený subjekt okamihom splnenia podmienok vydržania.
48. Nakoľko právni predchodcovia žalobkyne mali vstúpiť do oprávnenej držby ešte koncom 19.storočia, súd posudzoval splnenie podmienok pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním počnúc obyčajovým uhorským právom, ktoré platilo na území SR do 31.12.1950.
49. Uhorské obyčajové právo poznalo tzv. služobnosti - pozemkové, medzi ktoré patrili poľné služobnosti. Išlo najmä o služobnosť cesty, ktorá umožňovala vlastníkovi panujúceho pozemku prechádzať cez služobný pozemok pešo alebo na koni (služobnosť chodníka), alebo sa cez neho prevážať (služobnosť vozovej cesty) alebo cez neho hnať dobytok (služobnosť priehonu dobytka). Služobnosti bolo možné nadobudnúť vydržaním, ak sa pokojne vykonávala po dobu 32 rokov (Števček a spol.: Občiansky zákonník I, Veľké komentáre, s. 1254-1255). Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je v súlade s právom a poctivá, opak sa musel dokázať (Z IV- s.136, ods.1).
50. Zákonom č. 141/1950 Zb., účinným od 1.1.1951 (Stredný Občiansky zákonník) bola dĺžka vydržacej doby stanovená na 10 rokov pri nehnuteľnostiach (§ 116 ods.1). Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951 podľa predtým platného obyčajového práva, sa skončila uplynutím tejto doby, avšak najneskôr 1.1.1961 (§ 566). U držiteľa sa vyžadovala dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby, a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam (§ 145 ods.1).
51. Dňa 1.4.1964 vstúpil do účinnosti nový Občiansky zákonník - zákon č. 40/1964 Zb., ktorý v znení účinnom do 31.3.1983 neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva (a teda ani iných vecných práv) vydržaním. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.1984 pripúšťala v určitých prípadoch možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
52. V zmysle ust. § 135a Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).
53. Podľa ust. § 134 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
54. Podľa ust. § 151o ods.1 veta druhá Občianskeho zákonníka právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne.
55. Podľa ust. § 129 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
56. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.1 Občianskeho zákonníka).
57. Zákonnými podmienkami vydržania sú a aj podľa predchádzajúcich právnych úprav boli: oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.
58. V prejednávanom prípade mala žalobkyňa resp. jej právni predchodcovia nadobudnúť tvrdené vecné bremeno od urbáru v obci. Tento mal dať už právnym predchodcom žalobkyni súhlas na užívanie pozemku t.č. D..Č.. X/X za účelom prístupu k pozemku rodiny žalobkyne t.č. D.. Č.. XXX/X.
59. Nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním je existencia právneho dôvodu, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu na jednej strane jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom.
60. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach rozvinul podmienky vydržania. V rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 271/2007 uviedol, že „predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol“. V súlade s tým Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 49/2010 konštatoval, že „dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého „posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.“ Nadväzujúc na vyššie uvedené v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo 147/2016 konštatoval, že „jedným z viacerých predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.“
61. Z uvedeného vyplýva, že oprávneným držiteľom môže byť len ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Spravidla je to ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ich spôsobiacich) nevie a nemusí vedieť. Môže tiež ísť o prípad tzv. domnelého dôvodu držby, kedy titul tu vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Podľa ustálenej súdnej praxe právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve chôdze a jazdy nemôže nadobudnúť výkonom práva (vydržaním) ten, kto užíva cudzí pozemok v domnení, že ide o verejnú cestu (viď napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/258/2012 resp. rozhodnutia súdov ČR, na ktoré poukázala žalovaná v 1.rade).
62. Oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že mu právo k veci patrí. Tomu nemôže byť za situácie, keď žalobkyňa (jej právni predchodcovia) si boli vedomí, že pozemok slúži na prechod i iným občanom. Nemohli sa preto domnievať a byť v dobrej viere, že k pozemku práve im patrí individuálne právo prechodu a prejazdu. Samotná skutočnosť, že im bol dlhodobo umožnený prístup na ich nehnuteľnosť cez cudzí pozemok, nepostačuje na to, aby žalobkyňa resp. jej predchodcovia vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastníkovi pozemku, ktorý niekto používa k prechodu alebo prejazdu, musí byť totiž dané najavo, že sa tak robí z titulu vecného bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale len o správanie, ktoré by síce mohlo byť obsahom držby práva, avšak je realizované z iného právneho
dôvodu (napr. výprosy, obligácie, verejné užívanie) alebo bez právneho dôvodu; takéto správanie však nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22 Cdo 1568/2012).
63. Zo zápisov v pozemnoknižnej vložke č.43 a 50 vyplynulo, že pozemok, cez ktorý žiadala žalobkyňa určiť právo zodpovedajúce vecnému bremenu, bol vo vlastníctve obce resp. samotných urbarialistov. Pozemok parc.č. X/X F. súčasť parcely č. 194 (Cesta do Jarku) zapísanej pôvodne v pozemnoknižnej vložke Č.. XX D. K. XX a následne bol prenesený do pozemnoknižnej vložky Č.. XX K. Q. D. K.. Podľa výpisov z uvedených pozemnoknižných vložiek vlastníkom parcely č. 194 bola od roku 1882 do 1894 obec L. M. K. O. A. XXXX urbárnici obce. Títo boli jej vlastníci do roku XXXX, kedy došlo k zrušeniu urbariátov. Následne boli pozemky dané do správy štátu. Parcelu Č.. X/X nadobudli právni predchodcovia žalovanej vydržaním. K takémuto pozemku neprichádza ani neprichádzalo do úvahy nadobudnutie vecného bremena, pretože nie je možné vydržať právo prechodu či prejazdu cez verejne užívaný pozemok považovaný za prístupovú komunikáciu pre neobmedzený okruh osôb. Používanie cudzieho pozemku ako cesty nemôže viesť k vzniku individuálneho práva vecného bremena. Navyše, ak bol predmetný pozemok v určitom období vo vlastníctve samotných urbarialistov, títo po ňom neprechádzali titulom vykonávania práva k cudzej veci, ale realizovali tak výkon svojho vlastníckeho práva. Nadobudnutie práva vecného bremena je v uvedených prípadoch vylúčené. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej v 1.rade, že urbariát ako správca nehnuteľností nebol ich vlastníkom, a preto ani nemohol udeliť súhlas na prechod a prejazd žalobkyni resp. jej právnym predchodcom (jeho existencia však ani nebola preukázaná).
64. Pre úplnosť súd dodáva, že z vykonaného dokazovania má za preukázané, že po parcele č. 194, z ktorej bola vytvorená parcela č. X/X sa dlhodobo chodilo. Žalobkyňa v konaní výpoveďami svedkov preukázala svoje tvrdenie, že Cesta do Jarku viedla popred terajší dom žalovanej, cez jej terajší dvor. K tomuto záveru dospel súd po vyhodnotení jednotlivých dôkazov - výpovedí strán sporu, svedkov i po oboznámení sa katastrálnou mapou i znaleckými posudkami a geometrickými plánmi vyhotovenými v tomto i v súvisiacom konaní. Súd ustálil, že cesta sa rozdvojovala až za domom žalovanej, po tom ako sa popri dome prešlo smerom k záhradám a poliam. Poza dom žalovanej existovala aj iná cesta, avšak táto už zanikla. Vykonávanie prejazdu cez spornú parcelu súd nemal za dokázané, keďže z dokazovania vyplynul len prejazd malými strojmi, z čoho možno vyvodiť, že uznanie práva prejazdu čo i len pre osobné motorové vozidlá by prevyšovalo rozsah predtým vykonávaného prejazdu (tento však ani nebol realizovaný žalobkyňou resp. jej právnymi predchodcami). Aj keď podľa uhorského obyčajového práva sa dobromyseľnosť prezumovala, vykonaným dokazovaním bola dobromyseľnosť právnych predchodcov spočívajúca v ich domnení o vykonávaní individuálneho práva prechodu vyvrátená.
65. Nakoľko súd dospel k záveru, že pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu neboli splnené podmienky ani u žalobkyni ani u jej právnych predchodcov, súdu neostávalo iné ako podanú žalobu zamietnuť. Nakoľko nebola konštatovaná existencia vecného bremena, nárok na náhradu škody súd považuje za nedôvodný v celom rozsahu.
66. Súd dodáva, že nevykonal navrhované znalecké dokazovanie ohľadom posúdenia statického dopadu vecného bremena navrhnutého znalcom Ing. F.G. U. N. žalovanej a ohľadom vymerania pozemku žalobkyne parc.č. XXX/X, pretože takéto dokazovanie považoval vzhľadom na neexistenciu tvrdeného práva vecného bremena za rozporné so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 CSP). Taktiež súd posúdil za nehospodárne vykonanie ohliadky na mieste samom, za účelom zistenia možností zriadenia prechodu na pozemok žalobkyne cez iné pozemky ako je pozemok žalovanej, pretože predmetom tohto konania nie je zriadenie vecného bremena, ale určenie jeho existencie.
67. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
68. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 v spojení s § 257 CSP, v zmysle ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
69. Za úspech žalobkyne súd v súlade s ust. § 256 ods.1 CSP považuje zastavenie konania v časti o odstránenie plota, pretože k tomu došlo po začatí konania, na základe záverov znaleckého dokazovania. Žalobkyňa bola teda v konaní úspešná v časti o odstránenie plota a neúspešná v časti o určenie vecného bremena a náhrady škody. Berúc do úvahy uvedené súd ustálil, že žalovaná bola v konaní úspešná v rozsahu 2/3 a žalobkyňa v rozsahu 1/3. V pomere vzájomnej úspešnosti tak žalovanej vzniká voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 1/3 (2/3-1/3). O nároku na náhradu trov neodkladného opatrenia súd rozhodol v rámci náhrady trov konania samotného. V konaní o neodkladnom opatrení sa pritom úspech žalobkyne rovnal jej neúspechu (v jednom výroku bola ona a v druhom žalovaná v 1.rade).
70. Súd v tomto prípade ex offo, teda aj bez návrhu strany, skúmal splnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP a zisťoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré by spočívali buď v dôvodoch týkajúcich sa strany sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva súdu. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom. Súd má za to, že v tomto prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, prihliadajúc k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a nemá pochýb o tom, že pomery na strane žalobkyne jednoznačne odôvodňujú aplikáciu vyššie spomínaného ustanovenia na tento prípad, napriek tomu, že sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalovaným podľa ust. § 255 CSP. Plná úhrada trov konania žalobkyňou, ktorá má t.č. 85 rokov a jej jediným príjmom je dlhodobo starobný dôchodok, by bola neúnosná a dotkla by sa uspokojovania jej základných životných potrieb. Žalobkyňa už v roku 2007 spĺňala podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd pritom vzal do úvahy, že ide o dlhodobo trvajúci súdny spor, ktorý začal ešte právny predchodca žalobkyne z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva. Dopad takéhoto rozhodnutia nebude mať pre žalovaných nepriaznivé dôsledky. Žalovanej v 2.rade ani preukázateľné trovy konania nevznikli. Súd preto rozhodol, že žalovaným v 1. a 2.rade náhradu trov konania nepriznáva.
71. V konaní vznikli štátu trovy titulom nákladov na ohliadku nehnuteľností a znalecké dokazovanie. O trovách štátu rozhodol súd s poukazom na ust. § 255 CSP, § 257 CSP, čl.2.1, čl. 4 CSP. Voči žalobkyni tak vznikol štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3 (jej neúspech), vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa však súd štátu náhradu trov konania nepriznal. Výsledok sporu zakladá štátu právo na náhradu trov konania voči žalovanej v 1.rade vo výške 1/3 (jej neúspech), súd preto rozhodol, že žalovaná v 1.rade je povinná nahradiť štátu trovy konania v uvedenom rozsahu. U žalovanej v 1.rade súd nezistil žiadne okolnosti pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalovanej v 2.rade sa žaloba týkala len v rozsahu určenia vecného bremena, v časti ktorej bola táto v konaní úspešná. Štát preto nemá voči nej nárok na náhradu trov konania.
72. O výške náhrady trov, ktoré je žalovaná v 1.rade povinná nahradiť štátu, rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
73. Uvedené rozhodnutie o trovách konania súd považuje za zodpovedajúce spravodlivému a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov sporových strán v zmysle čl. 2 ods. 1 a 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice
- okolie v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.