Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/36/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Košča a JUDr. Anny Ilčinovej, v sporovej veci žalobcu: GENERIX, a.s., Dvořákovo nábrežie 8/A Bratislava, IČO: 36 172 243, zastúpeného JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 37928422, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42181810, zastúpenému Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625, o úhradu majetkovej ujmy v sume 1.150.332,64 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. -646 z 20.7.2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania v predmetnej sporovej veci po predchádzajúcom vylúčení časti nárokov žalobcu z veci Okresného súdu Poprad vedenej pod sp.zn. je nárok na zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 1.150.332,64 eur s prísl. za obdobie od 1.4.2000 do 31.12.2004. Táto majetková ujma podľa žaloby vyplynula pre žalobcu zo stanovenia tzv. osobitnej sústavy obhospodarovania na poľnohospodárskej pôde v THD druhého stupňa.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Konštatoval, že rozhodnutím, z ktorého žalobca z materiálnej stránky odvodzuje svoj nárok, je rozhodnutie Východoslovenského krajského národného výboru, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Košiciach zo dňa 21.12.1982, č. 924/82-Kú (ďalej len rozhodnutie KNV). Z výroku predmetného rozhodnutia KNV je podľa žalovaného zrejmé, že správny orgán týmto rozhodnutím vymedzuje ochranné pásma a súčasne stanovuje záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho využitia, priameho odberu vody z Torysy pre Skupinový vodovod. Rozhodnutie KNV bolo pritom prijaté s odkazom na ustanovenia o vodách, podľa ktorého „Vodohospodársky orgán podľa potreby určí rozhodnutím ochranné pásma na ochranu výdatnosti, akosti alebo zdravotnej nezávadnosti vodných zdrojov.“ Z pohľadu obsahu a účelu Rozhodnutia KNV je preto podľa žalovanej zrejmé, že Rozhodnutie KNV vymedzilo príslušné ochranné pásmo primárne za účelom zabezpečenia možnosti využitia povrchovej vody.

4. K obdobiu od 1.4.2000 do dňa predchádzajúcemu dňu právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia Okresného úradu v Levoči žalovaný z pohľadu identifikácie právneho režimu zakladajúceho predmetný nárok uviedol, že žalobca v žalobe, ako aj vo všetkých svojich ďalších úkonoch poukazuje na ustanovenia o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ďalej len „“). Žalovaná má za to, že nárok žalobcu na náhradu „majetkovej ujmy uplatňovaný s odkazom na ustanovenia “ za obdobie od 1.4.2000 do dňa predchádzajúcemu dňu právoplatnosti a vykonateľnosti Rozhodnutia Okresného úradu v Levoči nemôže byť dôvodný. Zároveň dodal, že do času právoplatnosti a vykonateľnosti Rozhodnutia Okresného úradu v Levoči patril právnemu predchodcovi žalobcu iba a výlučne nárok, ktorého právny základ bol daný ustanovením o vodách, podľa ktorého „Náklady spojené s technickými úpravami v ochranných pásmach, uloženými vodohospodárskym orgánom na ochranu vodného zdroja, znáša organizácia, ktorej ochrana vodného zdroja slúži na plnenie úloh.“ Z doterajšieho priebehu konania je však podľa žalovaného zrejmé, že žalobca si tento nárok doposiaľ neuplatnil. Žalobca si totiž uplatnil nárok na náhradu „majetkovej ujmy“ a nie nárok na úhradu „nákladov spojených s technickými úpravami v ochranných pásmach“ s tým, že žalobca si uplatňuje žalobou nárok, ktorého právny základ je daný ustanovenia a nie nárok, ktorého právny základ je definovaný ustanovenia o vodách.

5. Zároveň je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca doposiaľ dostatočným dôkazne obhájiteľným spôsobom ani neidentifikoval objekt, ktorý mal povinnosť uspokojiť takýto nárok, a teda subjekt, ktorý je „organizáciou, ktorej ochrana vodného zdroja slúži na plnenie úloh“ a už vôbec nepreukázal, že týmto subjektom je žalovaný. Podotkol pritom, že žalovaný v čase vydania Rozhodnutia KNV neexistoval, že touto organizáciou nemohol byť žalovaný ani len teoreticky, a to najmä s odkazom na vyššie osvetlený účel Rozhodnutia KNV, nakoľko pôsobnosť v oblasti hospodárskeho využívania povrchovej vody „spadla“ do kompetencie žalovaného až 1.5.2003, kedy nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, až od tohto dátumu totiž prešli kompetencie v oblasti vodného hospodárstva z Ministerstva pôdohospodárstva SR na žalovaného.

6. Okresný súd Poprad vydal dňa 27.8.2009 medzitýmny rozsudok sp.zn. -167, ktorý Krajský súd v Prešove uznesením z 25.2.2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

7. Súd prvej inštancie následne uznesením -556 zo dňa 10.7.2012 I. výrokom konanie v časti o zaplatenie požadovanej istiny, ako aj v časti požadovaného úroku z omeškania čiastočne zastavil a pripustil zmenu žaloby tak, že navrhovaný výrok rozsudku bude po čiastočnom zastavení konania znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.150.332,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.150.332,64 eur od 1.10.2004 až do zaplatenia.“ II. výrokom konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod spisovou značkou . Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.8.2012.

8. Ako dôvod prerušenia konania konštatoval, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. si žalobca uplatnil svoj nárok na základe rovnakého titulu, ako aj skutkových okolností a rozhodnutí štátnych orgánov ako v tomto konaní, keď napokon toto konanie bolo procesným rozhodnutím vylúčené z konania vedeného pod sp. zn. na samostatné konanie, pričom v pôvodnom konaní sa riešia viaceré otázky, ktoré môžu mať zásadný význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Medzi takéto otázky, s ktorými sa súd musí vysporiadať v oboch týchto konaniach patrí námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, keď podľa žalovaného nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, pasívnej legitimácie žalovaného a s tým súvisiaca záväznosť medzitýmneho rozsudku č.k. -418 zo dňa 15.10.2003 v prípade zmeny skutkových okolností, ako aj žalobcu po nadobudnutí právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku, najmä s poukazom na právny názor Krajského súdu Prešov vyjadrený v uznesení sp. zn. zo dňa 25.2.2010, ktorý napriek právoplatnosti medzitýmneho rozsudku v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že rozhodujúcim medzníkom, od ktorého možno uvažovať s náhradou majetkovej ujmy, je právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia Okresného úradu v Levoči sp.zn. z 23.7.2001.

9. Rozsudkom Okresného súdu Poprad -1297 z 29.3.2012 žalobu žalobcu, ktorý aj v tomto konaní vystupuje na strane žalobcu, zamietol.

10. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom sp.zn. zo dňa 14.7.2014 napadnutý rozsudok okrem výroku o trovách konania potvrdil. Pripustil však voči nemu dovolanie.

11. Na základe dovolania žalobcu konal vo veci NS SR, ktorý svojím rozsudkom sp.zn. zo dňa 11.4.2017 dovolanie zamietol.

12. Po doručení predmetného rozsudku súd ďalej pokračoval v konaní.

13. Žalobca zotrval na žalobe a žiadal, aby žalovaný predložil dôkazy na preukázanie jeho celého nehnuteľného i hnuteľného majetku. Poukázal, že minimálne žalovaný vlastnila nehnuteľný majetok zapísaný na LV XXXX, k.ú. I. I, k.ú. S., kde podľa titulu nadobudnutia došlo 17.12.1999, teda ešte pred podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok.

14. Žalovaný poukázal na oznámenie Ministerstva životného prostredia SR z 27.5.2014 a vyjadrenie Ministerstva financií SR z 26.5.2014, z ktorých listín vyplýva, že žalovaný nemal ku dňu podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky žiadny majetok, ktorý by nebol získal z rozpočtu SR, resp. z rozpočtu EÚ.

15. Keďže otázky riešené v konaní súdu prvej inštancie pod sp.zn. majú zásadný význam aj pre toto konanie, bolo toto konanie prerušené do právoplatného skončenia veci pod sp.zn. a boli rozsudkom NS SR sp.zn. z 11.4.2017 právoplatne vyriešené, ani ďalší návrh na doplnenie dokazovania (najmä majetkom žalovaného) by nemal vplyv na iné rozhodnutie vo veci samej. V tomto smere súd poukázal hlavne na body 19 a 20 odôvodnenia predmetného rozsudku, a to v časti, kde konštatuje, že súd nemá ex offo povinnosť existenciu majetku na strane ústredného orgánu štátnej správy zisťovať, ale dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Ďalej konštatoval, že konanie žalovaného nemožno hodnotiť ako nekorektné a zavádzajúce, a teda nedospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre jej rozpor s veta druhá . Za danej situácie teda súdu neostávalo nič iné, len žalobu zamietnuť.

16. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením .

17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Odvolanie odôvodnil ustanovením , t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením , t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, nezákonný a arbitrárny, pretože je výsledkom zjavnej svojvôle súdu a trpí nepreskúmateľnosťou. Súd vyslovil právne závery, avšak nevyporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne odôvodnil.

20. Súd založil svoje rozhodnutie na rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 11.4.2017, ktorý má zásadný význam pre uvedené konanie a nevykonal žalobcom navrhované doplnenie dokazovania na skúmanie majetkových pomerov žalovaného. Uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR nebola vyslovená neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z 27.4.2005. Tento rozsudok Najvyššieho súdu SR bol nepochybne vydaný v rámci iného súdneho konania, reflektoval pri posudzovaní platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky skutočnosť, že súd ex offo skúma existenciu majetku na strane ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nepožíva ochranu podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na závery uvedené v tomto rozsudku

Najvyššieho súdu SR žalobca navrhol, aby súd vyzval žalovaného na predloženie súpisu všetkého majetku vo vlastníctve žalovaného - Slovenskej republiky a vo vlastníctve Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý nepoužíval ochranu podľa ustanovenia (ZoRP). Tento návrh žalobca urobil preto, že z uvedeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pre vyslovenie neplatnosti postúpenia pohľadávky v prípadnom spore, musí byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že pohľadávka je absolútne nevymožiteľná. V tejto súvislosti treba poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS/111/2011 zo 4.7.2012, z ktorého vyplýva, že ustanovenie ZoRP nepokrýva všetky peňažné prostriedky vynakladané zo štátneho rozpočtu. Žalovaným v predmetnom súdnom konaní je Slovenská republika, ktorá či už konajúca prostredníctvom ministerstva životného prostredia alebo nie, zjavne nepožíva absolútnu exekučnú imunitu. Absolútnu exekučnú imunitu rovnako nepožíva ani samotné Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky ako rozpočtová organizácia.

21. Ustanovenie vylučuje z postúpenia pohľadávky, ktoré podľa obsahu nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia a sú priamo vymedzené v zákone. Treba poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo 17.3.2011, v zmysle ktorého je možné voči rozpočtovej organizácií viesť exekúciu. Zákon vylučuje iba určité časti majetku rozpočtovej organizácie, a preto v zásade musí súd exekútorovi vydať poverenie na vykonanie exekúcie a až pri výkone samotného rozhodnutia exekútor pri lustrácii majetkovej podstaty povinného zistí, či má rozpočtová organizácia výlučne majetok, na ktorý sa výkon rozhodnutia nevzťahuje. Je absurdné, že súd prvej inštancie poukazuje na vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak ním sa neriadi, keďže odmietol skúmať existenciu majetku na strane žalovaného na základe návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania.

22. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa majetkových pomerov žalovaného, ale tento svoj postup žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil. Žalobca v predmetnom súdnom konaní odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu od oznámenia o postúpení pohľadávok z 27.4.2005 adresovaného žalovanému zo strany postupcu a nie od samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky. V tejto súvislosti treba poukázať na ustanovenie , podľa ktorého, ak postúpenie pohľadávok oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. K takémuto záveru vedie aj ďalšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (). V zmysle tejto judikatúry súd vychádza z oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. V tejto súvislosti treba poukázať aj na ustanovenie , podľa ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou.

23. Treba poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. z 9.12.2009, z ktorého vyplýva, že ak oznámil postupca dlžníkovi, že pohľadávku postúpil postupníkovi, potom dlžník nemá voči postupníkovi v spore o úhradu pohľadávky k dispozícii obranu založenú na námietke o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.

24. Súd v konaní proti dlžníkovi vychádza z právnych účinkov notifikačného úkonu postupcu a platnosť zmluvy o postúpení neskúma ani ako prejudiciálnu otázku (tento záver vyplýva aj z komentára k , Praha: C.H.Beck 2015, strana 1827).

25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v spomínanom rozhodnutí sp.zn. z 11.4.2017 vyslovil názor, že samotné ustanovenie § 8 ods. 10 ZoRP nevylučuje z exekúcie celý majetok rozpočtových organizácií, avšak zároveň zdôraznil, že dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný nemal v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky z 27.4.2005 žiadny majetok podliehajúci exekúcií. Žalobca takto ignoruje dôkazy vykonané v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. . Súd aj v tomto (aktuálnom) konaní sa riadil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 11.4.2017 a zaviazal žalovaného na predloženie zoznamu majetku. Žalovaný svoje vyjadrenie predložil a poukázal na to, že nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý by nadobudol z iných zdrojov, než sú zdroje

štátneho rozpočtu alebo zdroje Európskej únie. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

26. Odvolací súd prejednal vec podľa a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

28. Podľa o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ZOPPF) ten, v záujme koho sa vyhlási osobitná sústava obhospodarovania, zaplatí vlastníkovi vzniknutú majetkovú ujmu. Ak sa osobitná sústava obhospodarovania vyhlási vo verejnom záujme, uhradí túto ujmu štát.

29. Podľa § 6 ods. 2 ZOPPF osobitnú sústavu obhospodarovania vyhlasuje orgán ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu po dohode s orgánom prírody a krajiny po vyjadrení orgánov štátnej správy, ktoré chránia verejné záujmy podľa osobitných predpisov, ak táto nebola schválená v projekte pozemkových úprav.

30. Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia ( ).

31. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení ( ).

32. Podľa výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a hnuteľný a nehnuteľný majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.

33. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že nároky uplatňované žalobcom v tomto (aktuálnom) konaní sú časťou nárokov, ktoré boli pôvodne uplatnené v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. . Tieto nároky boli vylúčené z tohto pôvodného konania rozsudkom č.k. -554 z 19.10.2004 a čiastočne došlo v tomto smere aj k rozšíreniu žaloby už v priebehu konania o vylúčenom nároku, ktoré sa vedie pod sp.zn. Okresného súdu Poprad.

34. Za týchto okolností sa na tieto nároky plne vzťahujú závery, ktoré boli vyslovené v pôvodnom konaní Okresného súdu Poprad, vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu - Krajského súdu v Prešove v tejto veci pod sp.zn. zo 14.7.2014 a predovšetkým rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 11.4.2017.

35. Vo svetle týchto rozhodnutí (najmä uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že súd nie je oprávnený skúmať obsah dohody o postúpení pohľadávky v prípade, ak postúpenie pohľadávky postupca oznámil dlžníkovi. V spore o úhradu pohľadávky dlžník, ktorému oznámil postupca postúpenie pohľadávky, disponuje možnosťou procesnej obrany založenej na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení takejto pohľadávky, ak ide o niektorý z prípadov podľa . Rozhodnutie R46/2009 už dávnejšie vyslovilo, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením je absolútne neplatným právnym úkonom. Dovolací súd (vo veci ) nevidel dôvod, ktorý by bránil opodstatnenosti uvedeného právneho názoru aj v prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu rozporu s ustanovením veta druhá . Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je stanovená zároveň vo verejnom záujme, priamo zo zákona, a to bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal.

Absolútna neplatnosť pôsobí od počiatku (ex tunc), a preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu vôbec nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu s ohľadom na spomenutý verejný záujem aj bez návrh, t.j. z úradnej povinnosti.

36. K takejto situácií došlo aj v prejednávanej veci, kedy súd prvej inštancie prihliadol na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a z tejto situácie vyvodil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v prejednávanej veci na strane žalobcu. Ide o zmluvu o postúpení pohľadávky z 27.4.2005 (č.l. 38 a nasl. spisu), ktorá bola žalovanému oznámená listom z 27.4.2005 (č.l. 118 spisu) označeným ako oznámenie o postúpení pohľadávok.

37. V závislosti od takejto možnosti procesnej obrany žalovaného, ktorý spochybňuje platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky v súvislosti so spochybňovaním aktívnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, je skutočne potrebné zaoberať sa dôvodom eventuálnej neplatnosti tejto zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle , ktoré ustanovuje, že postúpiť nemožno pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

38. V prejednávanej veci (v nadväznosti na výsledky dokazovania vo veci Okresného súdu Poprad) možno prijať záver, že predmetom postúpenia pohľadávky podľa vyššie uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky bola pohľadávka, ktorú nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia (exekúciou) v zmysle citovaného ustanovenia . V tejto súvislosti treba dodať, že dlžník, ktorý v zásade nemá v spore o úhradu pohľadávky k dispozícii obranu založenú na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, má túto obranu k dispozícii, ak ide o niektorý z prípadov uvedených v .

39. V závislosti od toho je potrebné sa zaoberať, či predmetom uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky bola pohľadávka spôsobilá na postúpenie aj z pohľadu toho, či ide pohľadávku, ktorá môže byť postihnutá exekúciou, t.j. výkonom rozhodnutia.

40. V tejto súvislosti treba poukázať na ust. , z ktorého vyplýva, že výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a hnuteľný a nehnuteľný majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.

41. V tejto súvislosti žalovaný v priebehu celého konania zaujal stanovisko, že inými prostriedkami ako tými, ktoré požívajú tzv. exekučnú imunitu v zmysle § 8 ods. 10 zákona č. 523/20004 Z.z. nedisponuje, pričom v konaní pod sp.zn. Okresného súdu Poprad bolo toto stanovisko potvrdené listom Ministerstva financií Slovenskej republiky sp.zn. -421 z 26.5.2014 a v predmetnom (aktuálnom konaní pod sp.zn. Okresného súdu Poprad) potvrdilo Ministerstvo financií Slovenskej republiky toto stanovisko listom z 9.4.2018 pod sp.zn. MF/010691/2018-421.

42. Dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že žalovaný v skutočnosti disponuje majetkom a prostriedkami, ktoré nepožívajú predmetnú exekučnú imunitu v zmysle leží na žalobcovi. Tento v priebehu konania na súde prvej inštancie navrhol vykonanie dôkazu v podobe uloženia povinnosti žalovanému, aby predložil súpis všetkého majetku jednak vo vlastníctve žalovaného

- Slovenskej republiky, ako aj vo vlastníctve Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý nepožíva ochranu podľa § 8 ods. 10 Zákona o rozpočtových pravidlách.

43. Žalovaný však (v zmysle vyššie uvedeného) zaujal stanovisko, že takýmto majetkom nedisponuje a toto stanovisko bolo potvrdené aj vyššie uvedeným stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky. Za takýchto okolností žalobca, ktorý žiaden iný majetok, ktorý by nepožíval ochranu uvedenú v § 8 ods. 10 Zákona o rozpočtových pravidlách, neoznačil. Za týchto okolností aj v prejednávanej veci došlo k procesnej situácii rovnakej, ako v konaní pod sp.zn. Okresného súdu Poprad, pretože nebol zistený majetok, ktorý v prípade úspechu žalobcu v tomto konaní by bol spôsobilým predmetom exekúcie, teda majetkom, z ktorého nároky žalobcu by mohli byť uspokojené. Táto okolnosť spôsobuje zároveň neplatnosť predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle . Ako bolo vyššie naznačené rovnaká situácia bola aj v konaní pod sp.zn. Okresného súdu Poprad, žalobca bol v tzv. informačnom deficite pokiaľ ide o označenie

majetku, ktorý by mohol byť podkladom pre exekúciu na uspokojenie nárokov žalobcu uplatňovaných v tomto konaní, pričom stanovisko žalovaného (obdobné ako v tejto aktuálne prejednávanej veci a podporené stanoviskom Ministerstva financií SR) nebolo Najvyšším súdom SR hodnotené ako nekorektné alebo zavádzajúce.

44. V závislosti od toho odvolací súd aj v predmetnej prejednávanej veci konštatuje (v zhode so súdom prvej inštancie) neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z 27.4.2005, od ktorej odvodzuje žalobca svoje nároky v tomto konaní, a to pre rozpor s , nakoľko bola postúpená pohľadávka, ktorá nemohla byť postihnutá výkonom rozhodnutia, nakoľko nebolo preukázané, že by v čase uzavretia tejto zmluvy o postúpení pohľadávky (ale aj v súčasnosti) disponoval žalovaný majetkom spôsobilým byť predmetom exekúcie, a teda nepožívajúcim imunitu v zmysle

45. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prejednávanej veci zamietol a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa rozsudok ako vecne správny potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a , podľa ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) (, ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (, ).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).