Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Cb-32-2016.pdf
PDF · 107.23 KB
Case nature
Area
Subarea
20Cb/32/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudcom JUDr. Štefanom Juhásom v právnej veci žalobkyne: EGLO CZ+SK s. r. o., Náchodská 2479/63, Praha, Česká republika, IČO: 45 786 470, zast.: JUDr. Kristína Jošthová, advokátka so sídlom v Žiline, Námestie M. R. Štefánika 10, proti žalovanému: S. P., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt: X. R. Č.. XXX, X.Q. V. X., zast.: JUDr. Ľubomír Ivan, advokát so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 41, o zaplatenie 983,21 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 983,21 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 983,21 € od 16. 7. 2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 142,57 € a náhradu paušálnych nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40 €, to všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) 23. 11. 2016 domáhala, aby súd zaviazal pôvodne žalovanú v 1. rade FinCAP s. r. o. a žalovaného (pôvodne ako žalovaného v 2. rade) zaplatiť sumu 983,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 983,21 € od 16. 7. 2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 142,57 €, náhradu paušálnych nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40 € a trovy konania. Uznesením z 24. 7. 2019, č. k. 20Cb/332/2016-62, okresný súd konanie zastavil voči žalovanej v 1. rade z dôvodu jej zániku v priebehu konania bez právneho nástupcu.
2. Podanie žaloby odôvodnila žalobkyňa tým, že žalobkyňa dodala tovar ešte pôvodnému dlžníkovi spoločnosti BALUPA s. r. o. (ďalej len „pôvodný dlžník“), za čo vystavila faktúry na celkovú sumu istiny 983,21 €, z ktorej počítala úrok z omeškania, ktorý do 11. 7. 2016 predstavoval sumu 192,57 €. Pôvodný dlžník cenu za dodaný tovar podľa vystavených faktúr neuhradil, avšak 14. 7. 2016 svoj záväzok voči žalobkyni písomne uznal v rozsahu istiny 983,21 €, úroku z omeškania vo výške 9,75 % p. a. a od 7. 10. 2014 vo výške 9,05 % p. a. a úroku z omeškania k 11. 7. 2016 vo výške 192,57 €. Pôvodný dlžník sa zaviazal uhradiť aj paušálne náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 €. Celú dlžnú sumu mal pôvodný dlžník uhradiť v týždenných splátkach 50 € od 15. 7. 2016 s tým, že neuhradením ktorejkoľvek splátky riadne a včas sa stáva splatným celý záväzok. V dohode o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku z 14. 7. 2016 sa žalovaný ako konateľ pôvodného dlžníka zaviazal ako osoba konajúca za dlžníka k osobnej zodpovednosti za splnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto dohody pre dlžníka podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe toho sa žalovaný stal ručiteľom žalobkyne. Žalovaný uhradil 50 €, ktorú žalobkyňa započítala na úroky z omeškania. Žalobkyňa výzvou z 9. 9. 2016 vyzvala pôvodného dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom a 6. 10. 2016 bola adresovaná výzva žalovanému za účelom splnenia záväzku namiesto pôvodného dlžníka. Pôvodný
dlžníka, ani žalovaný na výzvu nereagovali a okrem splátky 50 € neuhradili zvyšnú časť pohľadávky žalobkyne.
3. Ako prílohy k žalobe boli predložené súdu kópie dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku z 14. 7. 2016, vrátane prílohy č. 1, výzvy na úhradu a oznámenie o zročnosti záväzku z 9. 9. 2016, výzvy na úhradu pred podaním žaloby z 6. 10. 2016.
4. Okresný súd o nároku žalobkyne rozhodol platobným rozkazom z 2. 3. 2017, č. k. 20Cb/32/2016-20, ktorý si pôvodne žalovaná v 1. rade prevzala 23. 3. 2017 a žalovaný 27. 3. 2017. Dňa 3. 4. 2017 bol súdu doručený odpor žalovaného proti platobnému rozkazu, v ktorom žalovaný namietal, že v predmetnej dohode o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku z 14. 7. 2016 absentuje jeho podpis ako fyzickej osoby, ktorá by prebrala záväzok z predmetnej dohody, ako aj uvedenie osôb zaviazaných z dohody je zrejmé, že veriteľom je žalobkyňa a dlžníkom pôvodný dlžník, pričom nikde v dohode sa neuvádza, že by bol z dohody zaviazaný aj žalovaný, čo spôsobuje nemožnosť požadovať plnenie od žalovaného. Časť dohody, z ktorej by mal vyplývať ručiteľský záväzok žalovaného považuje za neplatné dojednanie o ručení za záväzky pôvodného dlžníka. Podľa žalovaného je uvedenie osoby ručiteľa a jeho vlastnoručný podpis obligatórnou náležitosťou ručiteľského vyhlásenia, čo v tomto prípade chýba a to má za následok neplatnosť tohto vyhlásenia. Z uvedeného dôvodu považuje žalobu za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť. Okresný súd následne uznesením z 26. 6. 2017 (č. l. 28) bol platobný rozkaz zrušený v súlade s § 267 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
5. K odporu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 26. 7. 2017, v ktorom uviedla, že žalovaný nepoprel podpísanie dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku z 14. 7. 2016, avšak s jeho tvrdeniami nesúhlasí, pretože z obsahu dohody vyplýva, že sú v nej uvedené osobné údaje žalovaného v záhlaví zmluvy ako konateľa pôvodného dlžníka, čo sa v bežnom obchodnom styku nepoužíva. Tieto osobné údaje boli uvedené práve kvôli ručiteľskému vyhláseniu zo strany žalovaného. Žalovaný je v dohode označený dostatočne určito a nie je ho možné zameniť s inou osobou. Žalovaný bol z obsahom zmluvy vopred oboznámený, na obsahu ktorej sa so žalobkyňou dohodli. Dôkazom o prevzatí záväzku žalovaným je aj následne konanie žalovaného, ktorý osobne vo svojom mene vložil sumu 50 € podľa dohodnutého splátkového kalendára na účet žalobkyne. Žalobkyňa sa následne podrobne venovala § 266 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a výkladu prejavu vôle. Žalovaný vystupoval ako konateľ pôvodného dlžníka, mal určité právne povedomie, poznal následky svojho konania aj vzhľadom na to, že bol podnikateľ. Logickým výkladom ustanovenia dohody „osoba konajúca za dlžníka pri podpise tejto dohody“ sa myslí žalovaný, ktorý osobne konal pri podpise zmluvy za pôvodného dlžníka. Žalobkyňa považuje ručiteľský záväzok žalovaného obsiahnutý v predmetnej dohode za platný a konanie žalovaného za účelové, ktorý sa len chce zbaviť svojho záväzku. Žalobkyňa predložila spolu s vyjadrením aj kópiu dokladu o úhrade sumy 50 € žalovaným v hotovosti na účet žalobkyne dňa 16. 8. 2016.
6. Žalovanému bolo doručené vyjadrenie žalobkyne, ku ktorému mal možnosť sa vyjadriť. Žalovaný sa v stanovenej lehote k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. Žalobkyňa doručila 23. 7. 2019 návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka R.. I. Q.. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. 10. 2019, strany sporu zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach.
7. Pri posúdení skutkových okolností prípadu okresný súd vychádzal z predložených listín, ako aj vyjadrení strán sporu, z ktorých zistil nasledujúce skutočnosti a na ktoré aplikoval nižšie citované ustanovenia zákona.
8. Medzi žalobkyňou a pôvodným dlžníkom bola uzatvorená dohoda o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku z 14. 7. 2016. Za žalobkyňu konala spoločnosť Northwestern Legal s. r. o. a za pôvodného dlžníka konal žalovaný ako konateľ, pri ktorom boli v dohode uvedené osobné údaje v rozsahu adresy trvalého pobytu, dátumu narodenia a štátneho občianstva. Predmetom tejto dohody bolo uznanie záväzku zo strany pôvodného dlžníka v rozsahu sumy 983,21 €, úroku z omeškania vo výške 9,75 % p. a. a od 7. 10. 2014 vo výške 9,05 % p. a. čo ku dňu podpísania zmluvy predstavuje sumu 192,57 €. Pôvodný dlžník sa zaviazal uhradiť aj paušálne náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 €. Súčasťou dohody bola taktiež možnosť dlžníka splatiť uznaný dlh v splátkach. V rámci záverečných ustanovení tejto dohody sa v bode 2.2 uvádza, že „osoba konajúca za dlžníka pri podpise
tejto dohody osobne zodpovedá za splnenie záväzkov z nej vyplývajúcich pre dlžníka podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.“ Zo strany žalobkyne bola dohoda podpísaná jej zástupcom 11. 7. 2016 a dňa 14. 7. 2016 ju vlastnoručne podpísal žalovaný, pričom pod jeho podpisom bolo uvedené jeho meno, priezvisko, funkcia (konateľ za dlžníka BALUPA s. r. o.). Prílohu č. 1 predmetnej dohody tvoril splátkový kalendár.
9. Žalobkyňa výzvou z 9. 9. 2016 vyzvala pôvodného dlžníka na úhradu dlžnej sumy s príslušenstvom po odpočítaní už uhradenej časti. Následne výzvou z 6. 10. 2016 vyzvala na úhradu dlžnej sumy aj žalovaného s poukazom na jeho ručiteľský záväzok. Žalovaný doposiaľ dlžnú sumu neuhradil.
10. Súd zároveň nevykonal dôkazy, ktoré mali vyplývať z výpovede svedka R.. Q., vykonanie tohto dôkazu žalobkyňa navrhla oneskorene, pričom je zodpovednosťou strán sporu, aby pri podaní žaloby, resp. následných písomných vyjadrení predložili všetky dôkazy, prípadne označili dôkazy, ktoré majú preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedli vo svojich vyjadreniach. Žalobkyňa neuviedla žiadne objektívne dôvody, ktoré by jej bránili v tom, aby tento návrh na vykonanie dôkazu predložila súdu skôr. Preto súd aplikoval § 153 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a na takéto prostriedky procesného útoku neprihliadol, pretože neboli uplatnené zo strany žalobkyne včas. Žalobkyňa navyše ani neoboznámila s týmto návrhom protistranu. Žalobkyňa taktiež vo svojom vyjadrení k odporu navrhla vykonať výsluch strán sporu. Tieto dôkazy napriek tomu, že boli navrhnuté včas, súd nevykonal z dôvodu, že skutočnosti, ktoré sa nimi majú preukázať, vyplývajú z listín predložených stranami sporu. Vykonanie viacerých dôkazov o tej istej skutočnosti pritom nemá za následok vyššiu dôkaznú silu, ani vyššiu pravdepodobnosť, že uvedená skutočnosť nastala. V súlade s § 185 ods. 1 CSP, je na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom podľa konštantnej judikatúry nie je povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy a takýto postup neznamená zo strany súdu odňatie možnosti konať pred súdom (porov. R 37/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo/262/2009, R 21/2017).
11. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
13. Podľa § 311 ods. 2 Obchodného zákonníka, ručenie však nezaniká, ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom alebo pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.
14. V súlade s § 151 ods. 1 CSP, súd považoval za nesporné, že 14. 7. 2016 došlo medzi žalobkyňou a pôvodným dlžníkom k uzavretiu dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku. Predmetnú skutočnosť žalovaný nepoprel. Rovnako tak nepoprel, že pri jej uzavretí konal za pôvodného dlžníka ako konateľ a predmetnú dohodu aj vlastnoručne podpísal. Žalovaný však poprel, že by prevzal na seba ručiteľský záväzok a taktiež v dohode formulované ručenie nepovažuje za platné. Spornou teda bola otázka, či v prípade vzniku ručiteľského záväzku sa vyžaduje osobitný podpis ručiteľa, ak osoba ručiteľa a konateľa dlžníka je tá istá osoba. Absenciou takéhoto podpisu žalovaný spochybňuje aj platnosť ručiteľského vyhlásenia. Iné dôvody, pre ktoré by malo byť ručiteľské vyhlásenie neplatné, neuviedol.
15. Podpis konajúcej osoby predstavuje jednu z náležitostí písomnej formy prejavu, od ktorej závisí platnosť právneho úkonu (porov. R 28/1961). Samotný pojem podpis však nemá legálnu definíciu. Funkciou podpisu je teda preukázanie pôvodu (identity) dokumentu a úmyslu (vôle) fyzickej osoby vo vzťahu k tomuto dokumentu. Niektorí autori z toho vyvodzujú, že „podpisom je napísanie mena určitej osoby touto osobou s úmyslom sa podpísať.“. Podpisom nie je teda akékoľvek napísanie mena, ale musí byť sprítomnený úmysel konajúcej osoby sa takýmto spôsobom podpísať a byť podpisom viazaný. (FEKETE, I.: Podpis na súkromných listinách. Justičná revue, 60, 2008, č. 2).
16. Pokiaľ ide o náležitosti ručiteľského záväzku, v danom prípade súd vychádzal z ust. § 303 Obchodného zákonníka, pretože predmetom posúdenia je právny vzťah medzi podnikateľmi, čo vyplýva
aj zo samotného obsahu predmetnej dohody a priamo naň odkazuje aj bod 2.2 predmetnej dohody. Podstatou ručenia je sľub ručiteľa, že uspokojí veriteľa, ak dlžník nesplní svoj dlh. Preto z vyhlásenia ručiteľa musí byť zrejmé, kto je dlžníkom, veriteľom a kto ručiteľom. Taktiež musí byť identifikovaný aj záväzok, ktorý sa má ručením zabezpečiť a záväzok ručiteľa, že splní záväzok za dlžníka v prípade, ak ho nesplní sám dlžník. Žiadne iné obsahové náležitosti zákon v tomto smere nestanovuje. Pokiaľ ide o formálne náležitosti, vyhlásenie ručiteľa môže byť súčasťou zmluvy o ručení, avšak za predpokladu, že spĺňa požiadavku písomnej formy, ktorá je pre vyhlásenie ručiteľa obligatórna.
17. Z predmetného ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v bode 2.2 dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku vyplýva, že ho urobila osoba konajúca za dlžníka pri podpise tejto dohody, ktorá osobne zodpovedá za záväzky vyplývajúce z tejto dohody podľa ust. § 303 Obchodného zákonníka. Z obsahu teda jednoznačne vyplýva, kto vyhlásenie urobil, pretože zo záhlavia predmetnej dohody vyplýva, že osobou konajúcou za dlžníka pri podpise tejto dohody bol žalovaný. Taktiež je zrejmé, že obsahom tohto vyhlásenia je osobne prevziať zodpovednosť za záväzky, teda sám ako fyzická osoba konajúca za pôvodného dlžníka splní záväzky presne identifikované v tejto dohode, pričom je nepochybné, že ide o ručiteľské vyhlásenie, keďže priamo obsahuje odkaz na ust. § 303 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje ručenie. Taktiež z kontextu dohody, ktorá obsahuje ručiteľské vyhlásenie, nepochybne vyplýva, že je adresované veriteľovi, ktorý je presne identifikovaný v záhlaví dohody, ktorý podpisom tejto dohody súhlasil s jej obsahom vrátane v nej obsiahnutého ručenia. Po obsahovej stránke je preto tento právny úkon určitý, zrozumiteľný, z jeho gramatického vyjadrenia je zrejmá vôľa a úmysel osoby, ktorá toto vyhlásenie urobila.
18. Z formálneho hľadiska, ako už bolo uvedené vyššie, pre úkon ručenia zákon vyžaduje písomnú formu, čo v tomto prípade bolo dodržané, keďže ručiteľské vyhlásenie je súčasťou písomnej dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku. Pokiaľ ide námietku žalovaného ohľadom absencie osobitného podpisu osoby konajúcej za dlžníka ako vlastnoručný podpis ručiteľa, súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Z obsahu dohody je nepochybné a žalovaný túto skutočnosť vo svojom vyjadrení nespochybnil, ale naopak potvrdil, že dohodu vlastnoručne podpísal. Namietal však, že ju podpisoval ako konateľ dlžníka a nie ako ručiteľ. Pre vznik platného ručiteľského vyhlásenia však postačuje vlastnoručný podpis žalovaného, pod ktorým je uvedené jeho meno, priezvisko a funkcia. Nie je potrebné aby sa na predmetnej dohode podpisoval dvakrát ako konateľ dlžníka a ako ručiteľ, pretože z obsahu dohody je zrejmé, že konateľ dlžníka je súčasne osobou konajúcou za dlžníka pri podpise dohody a teda niet žiadnej pochybnosti o tom, že ručiteľom je žalovaný. Preto postačuje, aby svoju vôľu byť viazaný týmto právnym úkonom prejavil jedným vlastnoručným podpisom, ktorým vyjadril viazanosť jednak ako konateľa dlžníka, jednak ako osoby konajúcej za dlžníka pri podpise tejto dohody. Takúto formálnu podmienku pre platný vznik ručenia nestanovuje Obchodný zákonník, ani nevyplýva z obsahu predmetnej dohody. Keďže ručiteľské vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom, ručiteľ nemusel byť zmluvnou stranou dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku. Taktiež je potrebné dať za pravdu žalobkyni, že nie je v bežnom obchodnom styku obvyklé, aby sa v záhlaví zmluvy uvádzali osobné údaje konateľa zmluvnej strany a práve tieto osobné údaje mali zabezpečiť presnú identifikáciu žalovaného ako ručiteľa. Žalovaný tieto osobné údaje musel poskytnúť a teda musel vedieť, na aký účel svoje osobné údaje v tomto konkrétnom prípade poskytoval. Napokon svojim podpisom súhlasil s obsahom predmetnej dohody, vrátane ručiteľského vyhlásenia.
19. Na podporu svojich tvrdení okresný súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo obdobnej veci, ktorý vo svojom uznesení z 17. 12. 2009, sp. zn. 1 Obdo V 87/2007, konštatoval, že „...Z celého znenia zmluvy, jej obsahu a zmyslu, s prihliadnutím aj na vnútorné pomery v spoločnosti v čase uzavretia, treba dospieť k záveru, že v mene žalovanej spoločnosti konal žalovaný 2/, v čase podpisu jediný skutočný spoločník a konateľ spoločnosti. Žalovaný 2/ tak konal ako v postavení ručiteľa vo svojom mene, tak aj v mene spoločnosti (žalovaného 1/, ktorej bol nespochybňovaným spoločníkom a konateľom. Bol tak založený často používaný štandardný stav, keď záväzky spoločnosti zabezpečuje ručením jej spoločník a konateľ. Ak jedna osoba v procese vzniku zmluvy koná za alebo v mene jej viacerých účastníkov, neznamená to, že na zmluve musí byť jej samostatný podpis za každého z nich. Stačí jeden jej podpis, ak z obsahu zmluvy vyplýva, k zmluvným prejavom, ktorých účastníkov zmluvy sa vzťahuje.“ Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 18. 1. 2018, sp. zn. IV. ÚS 29/2018, konštatoval, že nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 7. 12. 2016, sp. zn. 13Cob/137/2016, ktorý
vo svojom odôvodnení poukázal na to isté citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a dospel k záveru, že „...že nie je na mieste vyžadovať, aby žalovaný ako štatutárny orgán dlžníka predmetnú Dohodu, ktorá zároveň obsahuje jeho jednostranný právny úkon v podobe ručiteľského vyhlásenia ako fyzickej osoby, podpisoval dvakrát, pričom jeden podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie podpredsedu predstavenstva dlžníka a druhý podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie ručiteľa - fyzickej osoby.“ Ústavný súd nepovažoval takéto závery za svojvoľné, arbitrárne, „...pričom správne poukázal aj na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej pri posudzovaní okolností daného prípadu vychádzal.“ Okresný súd nemal žiaden dôvod odchýliť sa od citovanej judikatúry, ktorú považuje za správnu, ústavne konformnú a plne aplikovateľnú na predmetný prípad. Z výpisu z obchodného registra súd zistil, že v čase uzavretia predmetnej dohody bol žalovaný jediným konateľom pôvodného dlžníka (BALUPA s. r. o.).
20. Z uvedeného je teda nepochybné, že námietka žalovaného ohľadom neplatnosti ručiteľského vyhlásenia z dôvodu absencie samostatného podpisu žalovaného ako ručiteľa neobstojí. Na platnosť ručenia obsiahnutého v bode 2.2 dohody o postupnom spôsobe splatenia dlhu a uznaní záväzku postačuje jeden vlastnoručný podpis žalovaného, ktorým potvrdil ako konateľ pôvodného dlžníka byť viazaný dohodou a taktiež, ako osoba konajúca za dlžníka pri podpise tejto dohody, potvrdil svoje ručiteľské vyhlásenie. Z uvedeného dôvodu súd považuje žalobu za dôvodnú, a preto jej vyhovel.
21. Podľa § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
22. Podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
23. Podľa § 369c ods. 1 OBZ, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
24. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
25. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
26. O úrokoch z omeškania súd rozhodol v súlade s § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Napriek dohode zmluvných strán o výške úrokov z omeškania v sume 142,57 € úrokovej sadzbe úrokov z omeškania vo výške 9,05 % p. a. od 7. 10. 2014, si žalobkyňa uplatňuje v tomto konaní okrem vyčísleného úroku z omeškania aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. z dlžnej sumy od 16. 7. 2016. Vzhľadom na to, že žalobkyňou uplatňovaný úrok z omeškania nepresahuje dohodnutú výšku úroku z omeškania a súd je viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 CSP), priznal žalobkyni právo na úrok z omeškania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozsudku a súčasne jej priznal aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa citovaných ustanovení.
27. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
29. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
30. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, ktoré je potrebné doručiť Okresnému súdu Žiar nad Hronom v dostatočnom počte rovnopisov s prílohami, v prípade jeho doručenia iným spôsobom ako do elektronickej schránky súdu. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť a odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie dôkazy alebo tvrdenia, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 § 365 CSP, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.