Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/39/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobcu: BENETEL, s.r.o., so sídlom Riadok 1914/58, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 369 683, právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, so sídlom K. XX, Z. Z., proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 1628/4, 010 01 Žilina, v konaní o vyslovenie porušenia práv žalobcu vydaním nezákonného opatrenia žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017, takto

rozhodol:

Opatrenie Daňového úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 05.04.2017 žiadal správcu dane o vyplatenie úroku podľa o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len ) - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti daňového preplatku (zo dňa 16.02.2011) až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný oznámením (opatrením) zo dňa 17.07.2017 oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Žalovaný uviedol, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,00 Eur bola správcovi dane doručená 24.08.2015 a doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku 48.247,55 Eur. Daňový preplatok bol žalobcovi vrátený dňa 23.09.2015 vo výške 48.247,55 Eur, čo znamená, že zákonná lehota podľa Daňového poriadku bola dodržaná a preplatok bol vrátený v celej požadovanej výške. Na základe týchto skutočností, podľa názoru žalovaného žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku.

2. Proti oznámeniu (opatreniu) žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 podal žalobca správnu žalobu, v ktorej uviedol, že správca dane nesprávne právne posúdil žiadosť žalobcu o vyplatenie úroku za oneskorené vyplatenie daňového preplatku, keď žalobcovi napadnutým opatrením oznámil, že ho odmieta vyplatiť. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom č. z 10. apríla 2010 zrušil dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02-Jo-E/38 zo dňa 16.04.2002. Po zrušení platobného výmeru Najvyšším súdom SR nedisponoval správca dane vykonateľným rozhodnutím určujúcim daňovú povinnosť pre rok 1998, z tohto dôvodu vznikol preplatok z dovtedy čiastočne uhradeného daňového nedoplatku v celkovej výške 50.585,24 Eur. Už podanie daňového priznania je žiadosťou o vrátenie daňového preplatku podľa v prípade, ak po zaplatení dane má daňový subjekt daňový preplatok. Nárok na vrátenie daňového preplatku v tejto veci vznikol žalobcovi už podaním daňového priznania dňa 31.03.1999. Ten mal byť vrátený do 30.04.1999. Podľa žalobcu,

za obdobie odkedy si správca dane prvýkrát nesplnil povinnosť vrátiť daňový preplatok, teda od 01.05.1999 do 23.09.2015, kedy boli prostriedky reálne vrátené, patrí daňovému subjektu (žalobcovi) ako príslušenstvo preplatku úrok, účinný podľa , zákona o správe daní ().

3. Žalovaný vo svojom rozsiahlom vyjadrení k žalobe podrobne opísal jednotlivé následné časové kroky správcu dane v tejto veci a poukázal na to, že u žalobcu nebola vykonaná opakovaná daňová kontrola z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane v zmysle vtedy platného a v nadväznosti na správca dane zastavil daňové konanie rozhodnutím o zastavení konania č. /Hla zo dňa 08.07.2010.

4. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa 13. júna 2018 tak, že opatrenie Daňového úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 zrušil ako nerpeskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočne zistený skutkový stav a ako predčasné a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Najvyšší súd SR konajúci ako kasačný súd, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, kasačná sťažnosť je dôvodná, preto rozhodnutím č. k. zo dňa 02. apríla 2019 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -47 zo dňa 13. júna 2018 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd uviedol, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude jasne definovať a ustáliť predmet konania, vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

5. Správny súd vec opätovne prejednal. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že správca dane vydal na základe vykonanej daňovej kontroly na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1998 dňa 16.04.2002 dodatočný platobný výmer č. /Jo-E/38, ktorým vyrubil žalobcovi daň z príjmov právnickej osoby vo výške 206.320,12 Eur. Odvolací orgán dodatočný platobný výmer potvrdil rozhodnutím č. /Kum zo dňa 23.07.2003, dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2003. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 30.04.2004 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. /Kum zo dňa 23.07.2003. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13.09.2005, na základe odvolania žalobcu, rozsudok krajského súdu zo dňa 30.04.2004 potvrdil. Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti žalobcu, nálezom zo dňa 16.12.2008 sp. zn. -39 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 20.04.2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. tak, že rozhodnutie žalovaného č. /Kum zo dňa 23.07.2003 a rozhodnutie správcu dane zo dňa 16.04.2002 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol doručený Daňovému riaditeľstvu SR dňa 20.05.2010. Správca dane následne zastavil daňové konanie rozhodnutím č. /Hla zo dňa 08.07.2010, nakoľko lehota na vyrubenie dane vo vzťahu k vtedy platného v nadväznosti na uplynula a odpadol dôvod konania. Žiadosťou zo dňa 21.02.2011 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku podľa . V odpovedi zo dňa 18.03.2011 správca dane žalobcovi oznámil, že zo strany správcu dane nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa vtedy platného . Žiadosťou zo dňa 24.08.2015 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie preplatku na dani z príjmov právnickej osoby vo výške 50.615,00 Eur (v doplnení podania zo dňa 21.09.2015 bola upravená výška na 48.247,55 Eur). Na uvedenú žiadosť správca dane reagoval zaslaním oznámenia o použití preplatku č. 21088311/2015 zo dňa 26.10.2015 v zmysle Daňového poriadku s uvedením, že preplatok v celkovej výške 50.585, Eur, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby na základe rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 20.04.2010 bol použitý na úhradu nedoplatkov žalobcu (vo výške 1.857,69 Eur na nedoplatok na dani z pridanej hodnoty a 480,00 Eur na daňovú licenciu na daň z príjmov právnickej osoby za rok 2014) a zostávajúci preplatok na dani z príjmov právnickej osoby bol vo výške 48.247,55 Eur vrátený na účet žalobcu dňa 23.09.2015, t. j. v zákonnej lehote na základe doručenej žiadosti o vrátenie preplatku. Dňa 26.01.2016 žalobca vyzval žalovaného na úhradu úrokov zo sumy daňového preplatku 50.585,24 Eur podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku za obdobie od prvého dňa, kedy mal byť preplatok vrátený až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi zo dňa 23.03.2016 správca dane uviedol, že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote, a preto s poukazom na zákonnú lehotu podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 žalobcovi nevznikol nárok na úrok z preplatku. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č. 103454982/2016 zo dňa 07.07.2016 uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku, vzhľadom k tomu, že preplatok bol vrátený v zmysle § 79 ods. 2 Daňového poriadku do 30 dní od podania žiadosti a že proti odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje podať odvolanie. Dňa 05.04.2017 doručil splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane žiadosť o vyplatenie úroku podľa - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o vyplatenie až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný napadnutým rozhodnutím (opatrením) č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,00 Eur bola správcovi dane doručená dňa 24.08.2015 (doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku vo výške 48.247,55 Eur), preplatok bol vrátený v zákonnej lehote podľa Daňového poriadku v celej požadovanej výške dňa 23.09.2015, nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti žalobcu zo dňa 16.02.2011, týkajúcej sa vrátenia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenia sankčného úroku podľa žalovaný uviedol, že odpoveďou zo dňa 18.03.2011 žalobcovi oznámil, že k neoprávnene zadržiavaným prostriedkom spĺňajúcim definíciu v nedošlo a nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nevznikol.

6. Z administratívneho spisu žalovaného mal správny súd preukázané, že žalobca žiadosťou zo dňa 05.04.2017 žiadal o vyplatenie úroku podľa ustanovenia od podania prvej žiadosti o vyplatenie daňového preplatku až do jeho skutočného vyplatenia, t. j. 23.09.2015.

7. Podľa , ak nemožno preplatok použiť podľa ods. 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 Eur. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.

8. Podľa , ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká.

9. Podľa , ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v ods. 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržiavania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sú namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa ods. 8 a 10.

10. Ustanovenie predpokladá existenciu rozhodnutia, napriek tomu je nevyhnutné konštatovať, že rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik a zmeny výšky nároku na plnenie (rozhodnutie ako individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami). Je tu daná súvislosť s ustanovením , veta prvá , podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

11. Nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege ( ), následne bol rozhodnutím správcu dane zo dňa 16.04.2002 č. /Jo-E/38 zmenený tak, že nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní a následne zrušením tohto rozhodnutia (rozhodnutím NS SR sp.zn. zo dňa 20.04.2010) došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t. j. podľa podaného daňového priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1998.

12. Nárok na nadmerný odpočet vzniká ex lege, čo vyplýva z ustanovenia o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1 alebo 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly.

13. V zmysle ustanovenia veta druhá sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona ( v znení ) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

14. V prípade, že by daňová kontrola za zdaňovacie obdobie roku 2008 skončila u žalobcu „bez nálezu“ (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by správca dane v zmysle § 79 ods. 4 zákona o DPH (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Všetky rozhodnutia správcu dane i odvolacieho daňového orgánu však boli v priebehu konania zrušené a po zániku práva vyrubiť daň uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške (48.247,55 Eur) podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku vrátený dňa 23.09.2015. Zrušením vydaných rozhodnutí o vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH a vrátením odpočtu v roku 2015 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené. Za danej situácie prichádza do úvahy len aplikácia a posledná veta Daňového poriadku a priznanie úroku zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia desať dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu.

15. K otázke kompenzácie daňového subjektu za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH i po dobu trvania daňovej kontroly správny súd uvádza - judikatúra Súdneho dvora EÚ (predovšetkým vo veciach C-107/10 Enel Marica Iztok a C-120/15 Kovozber), že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba po dobu trvania daňovej kontroly dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované v právnom štáte zaplatením úrokov, akousi paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.

16. ani Daňový poriadok nikdy neupravovali žiadnu formu kompenzácie kontrolovaného daňového subjektu za zadržiavanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH za dobu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku. Ani zákon o DPH neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie

nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona o DPH zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. V zmysle § 79a novelizovaného zákona o DPH má platiteľ nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej správnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená dňa 31.12.2016.

17. Na základe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá interpretuje článok 183 Smernice o DPH sú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ bezpochyby právne záväzným výkladom smernice o DPH a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov EÚ. V zmysle článku 7 ods. 2 SR a zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom (vrátane judikatúry Súdneho dvora) sú orgány verejnej moci povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z právneho poriadku EÚ, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Podľa článku 7 ods. 2 SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

18. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Kovozber (C-120/15), ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že: „... Článok 183 prvý odsek Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (C-654/13), pričom konštatoval, že „v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, a toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančným prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený.

19. Prejudikatúru vo veciach žiadostí daňových subjektov o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňových kontrol predstavuje rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 27.02.2019, ktorým Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť Finančného riaditeľstva SR, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR z dôvodu zistenia nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európskej únie, ktoré je v danom prípade reprezentované uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. zo dňa 21.10.2015. V tomto prípade kasačný súd poukázal na riziko možného „zacyklenia veci“, kedy správca dane i Finančné riaditeľstvo poukazujú na právnu úpravu o dani z pridanej hodnoty a nerešpektuje rozsudok Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, ktorý má v danom prípade aplikačnú prednosť. V ďalšom konaní správca dane o nároku sťažovateľa, ktorý pri neexistujúcej zákonnej úprave bol uplatnený priamo na základe uznesenia Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, musí vydať rozhodnutie podľa Daňového poriadku a umožniť daňovému subjektu uplatnenie prípadného opravného prostriedku pred Finančným riaditeľstvom ako odvolacím orgánom.

Finančné riaditeľstvo má postavenie orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky aj z dôvodu zabezpečenia jednotnej rozhodovacej činnosti daňových orgánov. Pod odkazom na osobitný predpis v ustanovení § 63 ods. 1 Daňového poriadku je potrebné rozumieť akýkoľvek prameň práva, ktorý má normatívnu povahu. Uznesenie SD EÚ C-120/15 Kovozber ako prameň práva EÚ normatívnu povahu má. Je potrebné poukázať na to, že pokiaľ správcovia dane v týchto závažných veciach vydávajú iba oznámenie, vec sa do odvolacieho konania pred Finančným riaditeľstvom SR nedostane. V konaní pritom správca dane v obdobnej veci prvom stupni rozhodnutie vydal. Kasačný súd v konaní vednom pod sp. zn. uviedol, že uvedený problém by mal byť prioritne odstránený legislatívne. Správne súdy nemajú podľa právomoc priznať peňažné plnenie okrem náhrady trov konania. Nie sú oprávnené konať v plnej jurisdikcii. Pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky už existuje, a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“ podľa ustanovenia o dani z pridanej hodnoty v znení . Ako konfliktné s uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ súdy vidia obmedzenie tohto pravidla na daňové kontroly od 01.01.2017. Nároky, ktoré boli už daňovými subjektmi uplatnené priamo na základe uznesenia SD EÚ C-120/15 Kovozber, pred týmto obdobím v daňových kontrolách skončených do 31.12.2016 zákon neriešil. Problémom môže byť spätné určenie daňových období súdmi. Tie podľa názoru kasačného súdu by mala určiť prioritne legislatíva.

20. V nadväznosti na uvedené je správny súd toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko bol žalobcovi nadmerný odpočet vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od plynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do desiateho dňa od skončenia daňovej kontroly.

21. Keďže daňová kontrola bola u žalobcu skončená pred dňom 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorú by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného a hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej vo veci zachovávať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 vyriešiť legislatívne.

22. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 a dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, preto napadnuté opatrenie žalovaného podľa zrušil ako rozhodnutie (opatrenie), ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň správny súd rozhodol, že vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.

23. Žalobca bol v konaní úspešným, pri aplikácii vo väzbe na súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia správny súd s poukazom na .

24. Rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.