Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-87-2021.pdf
PDF · 103.32 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/87/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
B. súd v Žiline ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členov senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: BENETEL, s.r.o., so sídlom Riadok 1914/58, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 369 683, právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, so sídlom W. XX, Q. Q., proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 1628/4, 010 01 Žilina, o preskúmanie opatrenia žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalovaný oznámením zo dňa 17.07.2017 pod č. 101570886/2017 oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Žiadosť o vrátenie daňového preplatku bola správcovi dane doručená 24.08.2015 vo výške 50.615,00 eur a doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku 48.247,55 eur, preplatok podľa doplnenej žiadosti bol vrátený dňa 23.09.2015 vo výške 48.247,55 eur, to znamená, že zákonná lehota podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) bola dodržaná a preplatok bol vrátený v celej požadovanej výške. Na základe uvedených skutočností (podľa žalovaného) nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku.
2. Žalobca podal proti oznámeniu (opatreniu) žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 správnu žalobu podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). V žalobe uviedol, že správca dane nesprávne právne posúdil žiadosť o vyplatenie úroku za oneskorené vyplatenie daňového preplatku, keď žalobcovi napadnutým opatrením oznámil, že ho odmieta vyplatiť. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom č. 5Sžf/2/2010 z 20. apríla 2010 zrušil dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02-Jo-E/38 zo dňa 16.04.2002. Po zrušení platobného výmeru Najvyšším súdom SR nedisponoval správca dane vykonateľným rozhodnutím určujúcim daňovú povinnosť pre rok 1998, z tohto dôvodu vznikol preplatok z dovtedy čiastočne uhradeného daňového nedoplatku v celkovej výške 50.585,24 eur. Už podanie daňového priznania je žiadosťou o vrátenie daňového preplatku podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v prípade, ak po zaplatení dane má daňový subjekt daňový preplatok. Daňový subjekt podaním daňového priznania požiadal o vrátenie vzniknutého preplatku na dani, ktorý je správca dane povinný vrátiť podľa príslušných ustanovení zákona. Nárok na vrátenie daňového preplatku v tejto veci vznikol žalobcovi už podaním daňového priznania dňa 31.03.1999. Ten mal byť vrátený do 30.04.1999. Žalobca si podal aj osobitnú, opakovanú žiadosť o vrátenie týchto peňažných prostriedkov dňa 16.02.2011, pričom žiadal vrátiť jednak všetky zadržiavané
peňažné prostriedky a tiež úrok podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. V odpovedi na túto žiadosť zo dňa 18.03.2011 č. 661/230/8390/11/Hla správca dane žalobcovi oznámil, že nemá nárok na úrok podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu je nesprávne tvrdenie správcu dane v napadnutom opatrení, že by správca dane reagoval na žiadosť o vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré zadržiaval. V tejto odpovedi nijakým spôsobom nereagoval na žiadosť žalobcu o vrátenie ním zadržiavaných peňažných prostriedkov, čo viedlo k opakovaným žiadostiam žalobcu o vrátenie týchto prostriedkov. Žiadosť žalobcu nakoniec správca dane uznal, pretože peňažné prostriedky boli daňovému subjektu (žalobcovi) vrátené, no až 23.09.2015, na základe opakovanej žiadosti z 24.08.2015. Keďže daňový preplatok vznikol zrušením platobných výmerov Najvyšším súdom SR, pričom platobné výmery boli vydané podľa zákona č. 511/1992 Zb. a nárok na vrátenie vznikol v čase účinnosti tohto zákona, potom je nutné na príslušný daňový preplatok uplatňovať právnu úpravu zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platnú a účinnú k dátumu žiadosti žalobcu, čiže k 16.02.2011. Žiadosť žalobcu o vrátenie zadržiavaných peňažných prostriedkov zo dňa 16.02.2011 bola správcovi dane doručená 21.02.2011, teda posledným dňom lehoty na vrátenie preplatku na dani podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. bol deň 21.03.2011. Podľa žalobcu z uvedeného vyplýva, že za obdobie, odkedy si správca dane prvýkrát nesplnil povinnosť vrátiť daňový preplatok, teda od 01.05.1999 do 23.09.2015, kedy boli prostriedky reálne vrátené, patrí daňovému subjektu (žalobcovi) ako príslušenstvo preplatku úrok, určený podľa § 63 ods. 4, ods. 6 zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.). Zákon o správe daní neustanovuje zánik takéhoto úroku uplynutím času a zánikom práva vyrubiť daň, pretože bolo povinnosťou správcu dane tento úrok vyplatiť z úradnej povinnosti, ex offo.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe podrobne opísal jednotlivé následné časové kroky správcu dane v tejto veci a poukázal na to, že u žalobcu nebola vykonaná opakovaná daňová kontrola z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane v zmysle § 45 ods. 1 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. a v nadväznosti na § 246 O.s.p. správca dane zastavil daňové konanie rozhodnutím č. 661/230/23259/10/ Hla zo dňa 08.07.2010. Tvrdenie žalobcu, že už podanie daňového priznania je žiadosťou o vrátenie daňového preplatku uviedol, nie je pravdivé. Preplatok z daňového priznania sa vždy vráti až na základe žiadosti daňového subjektu, ktorú podával daňový subjekt v prípade preplatku do roku 2006 (to znamená za zdaňovacie obdobie 2005) samostatne a od roku 2007 (ZO 2006) bola táto súčasťou daňového priznania. Rovnako tvrdenie žalobcu, že daňový subjekt uhradil daňovú povinnosť za rok 1998 z preplatku na preddavkoch považoval za nepravdivé. Daňovému subjektu (žalobcovi) na základe podaného daňového priznania za rok 1997 vyplynula povinnosť platiť štvrťročné preddavky na daň v roku 1998, ktoré boli aj uhradené. Podaním daňového priznania za rok 1998 vyplynula žalobcovi vyššia daňová povinnosť, ako boli uhradené preddavky v roku 1998 a z tohto dôvodu bol rozdiel medzi uhradenými preddavkami a daňou uvedenou v daňovom priznaní za rok 1998 uhradený 31.03.1999. V čase podania daňového priznania na DPPO za rok 1998, t. j. 31.03.1999, správca dane u daňového subjektu neevidoval žiadny preplatok. Na úhradu dodatočného platobného výmeru boli použité preplatky na DPPO za zdaňovacie obdobie 2000 a 2003 a časť NO na DPH za 12/2002 a preplatok na cestnej dani. S názorom žalobcu vyjadreným v správnej žalobe týkajúcim sa napadnutého opatrenia zo dňa 17.07.2017 vo veci žiadosti o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. sa žalovaný nestotožňuje, pretože neporušil svoju povinnosť, nedošlo tu k oneskorenému vráteniu preplatku a ani k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov. Uvedené bolo potvrdené aj Finančným riaditeľstvom SR vo veci podaného podnetu proti nečinnosti podľa § 66 daňového poriadku vo veci vyplatenia sankčného úroku za celé obdobie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov v zmysle § 35b zákona č. 511/1992 Zb. (podnet č. 6/04706244/2017 s následným oznámením Finančného riaditeľstva SR č. 940278/2017 zo dňa 05.06.2017). Uvedené skutočnosti žalovaný oznámil žalobcovi napadnutým oznámením (opatrením). Žalovaný má za to, že postupoval v súlade so zákonom. Na základe uvedených skutočností navrhol Krajskému súdu v Žiline, aby podanú žalobu zamietol.
4. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 a vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 31S/128/2017 zo dňa 13. júna 2018 tak, že opatrenie Daňového úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 zrušil ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočne zistený skutkový stav a ako predčasné a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžfk 43/2018 zo dňa 02.04.2019 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/128/2017 zo dňa 13.06.2018 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní
bude jasne definovať a ustáliť predmet konania, vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.
6. Správny súd vec opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 31S/39/2019 zo dňa 02.10.2019 opatrenie Daňového úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
7. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/70/2019 zo dňa 04.05.2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/39/2019 zo dňa 02.10.2019 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom tohto postupu bolo nerešpektovanie právneho názoru kasačného súdu, založenie rozhodnutia na nerelevnatnej judikatúre a nesprávne právne posúdenie veci.
8. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietnuť vychádzajúc z nasledovných úvah.
9. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil skutkový stav nasledovne.
10. Správca dane vydal na základe vykonanej daňovej kontroly na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1998 dňa 16.04.2002 dodatočný platobný výmer č. 661/ 2200/26569/02/ Jo-E/38, ktorým vyrubil žalobcovi daň z príjmov právnickej osoby vo výške 206.320,12 eur. Odvolací orgán dodatočný platobný výmer potvrdil rozhodnutím č. V/256/ 6022/2003/Kum zo dňa 23.07.2003, dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2003. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 25S/3/2003 zo dňa 30.04.2004 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. V/256/6022/2003/ Kum zo dňa 23.07.2003. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sž- o-KS 212/2004 zo dňa 13.09.2005, na základe odvolania žalobcu, rozsudok krajského súdu zo dňa 30.04.2004 potvrdil. Ústavný súd SR, na základe ústavnej sťažnosti žalobcu, nálezom zo dňa 16.12.2008 sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20.04.2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25S/3/2003 tak, že rozhodnutie žalovaného č. V/256/6022/ 2003/Kum zo dňa 23.07.2003 a rozhodnutie správcu dane zo dňa 16.04.2002 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol doručený Daňovému riaditeľstvu SR dňa 20.05.2010. Správca dane následne zastavil daňové konanie rozhodnutím č. 661/230/23259/10/Hla zo dňa 08.07.2010, pretože lehota na vyrubenie dane vo vzťahu k § 45 ods. 1 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 246 Občianskeho súdneho poriadku uplynula a odpadol dôvod konania.
11. Žiadosťou zo dňa 21.02.2011 požiadal žalobca, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, správcu dane o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. V odpovedi pod č. 661/230/8390/11/Hla zo dňa 18.03.2011 správca dane žalobcovi oznámil, že zo strany správcu dane nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 7 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb.
12. Žiadosťou zo dňa 24.08.2015 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie preplatku na dani z príjmov právnickej osoby vo výške 50.615,- eur (v doplnení podania zo dňa 21.09.2015 bola upravená výška na 48.247,55 eur). Na uvedenú žiadosť správca dane reagoval zaslaním Oznámenia o použití preplatku č. 21088311/2015 zo dňa 26.10.2015 v zmysle § 79 ods. 1 daňového poriadku s uvedením, že preplatok v celkovej výške 50.585,24 eur, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20.04.2010 bol použitý na úhradu nedoplatkov žalobcu (vo výške 1.857,69 eur na nedoplatok na dani z pridanej hodnoty a 480,- eur na daňovú licenciu na daň z príjmov právnickej osoby za rok 2014) a zostávajúci preplatok na dani z príjmov právnickej osoby bol vo výške 48.247,55 eur vrátený na účet žalobcu dňa 23.09.2015, t. j. v zákonnej lehote na základe doručenej žiadosti o vrátenie preplatku.
13. Dňa 26.01.2016 žalobca, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, vyzval žalovaného na úhradu úrokov zo sumy daňového preplatku 50.585,24 eur podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku za obdobie od prvého dňa kedy mal byť preplatok vrátený až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi
č. 102822430/2016 zo dňa 23.03.2016 správca dane uviedol, že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote, a preto s poukazom na zákonnú lehotu podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 žalobcovi nevznikol nárok na úrok z preplatku. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č. 103454982/2016 zo dňa 07.07.2016 uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku, vzhľadom na to, že preplatok bol vrátený v zmysle § 79 ods. 2 daňového poriadku do 30 dní od podania žiadosti a že proti odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje podať odvolanie.
14. Dňa 05.04.2017 doručil splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane žiadosť o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o vyplatenie až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný napadnutým oznámením č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,- eur bola správcovi dane doručená dňa 24.08.2015 (doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku vo výške 48.247,55 eur), preplatok bol vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku v celej požadovanej výške dňa 23.09.2015, nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti žalobcu zo dňa 16.02.2011, týkajúcej sa vrátenia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenia sankčného úroku podľa § 35 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že odpoveďou zo dňa 18.03.2011 žalobcovi oznámil, že k neoprávnene zdržiavaným prostriedkom spĺňajúcim definíciu v § 35b zákona č. 511/1992 Zb. nedošlo a nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nevznikol.
15. V súvislosti so žiadosťami, ktoré žalobca adresoval žalovanému, správny súd odkazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 4Sžfk 43/2018 zo dňa 02. apríla 2019, v ktorom sa uvádza: „Z predmetných žiadostí žalobcu, podľa názoru kasačného súdu, vyplýva, že žalobca uvedením konkrétnych zákonných ustanovení definoval, čoho sa podanou žiadosťou domáhal. Na uvedené žiadosti žalovaný reagoval (odpoveďou zo dňa 18.03.2011, oznámením zo dňa 26.10.2015 a oznámením zo dňa 17.07.2017), pričom obsah skorších odpovedí žalovaného a zákonnosť týchto opatrení žalobca nenamietal. K žalobnej námietke, týkajúcej sa obsahu odpovede žalovaného zo dňa 18.03.2011, v ktorej žalovaný nereagoval na žiadosť o vrátenie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov (okrem iného aj preplatku na dani z príjmov právnickej osoby), ale oznámil žalobcovi, že nemá nárok na sankčný úrok podľa § 35 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že toto opatrenie žalovaného (odpoveď zo dňa 18.03.2011) nie je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Preskúmania zákonnosti uvedeného opatrenia žalovaného sa žalobca nedomáhal v zákonom stanovenej lehote.“ Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že „z obsahu žiadosti zo dňa 05.04.2017 mal kasačný súd jednoznačne preukázané, že žiadosť žalobca jednoznačne formuloval ako žiadosť o vyplatenie úroku podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. od podania prvej žiadosti o vyplatenie daňového preplatku až do jeho skutočného vyplatenia.“
16. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci je teda výlučne opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017, ktoré bolo vydané v reakcii na podanie žalobcu formulované ako žiadosť podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, pričom uvedená kvalifikácia bola na základe vysloveného právneho názoru kasačného súdu pre správny súd záväzná. Preskúmanie predchádzajúcich opatrení nebolo v aktuálnej veci prípustné,
17. Podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 eur. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.
18. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol
právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká.
19. Podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10.
20. Podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
21. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
22. K žiadosti žalobcu o vyplatenie „úroku z omeškania“ podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zo dňa 05.04.2017 a ktorá bola vybavená zaslaním napadnutého oznámenia č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 treba uviesť, že u žalobcu až do konečného právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/2/2010 z 20.04.2010, ktorým bol po viacerých súdnych konaniach zmenený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25S/3/03 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. V/256/6022/2003/Kum ako odvolacieho orgánu bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a súčasne bolo zrušené i prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38 zo dňa 16.04.2002, existoval právny titul (právoplatný dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38 spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu č. V/256/6022/2003/ Kum) na zaplatenie vyrubeného rozdielu dane na dani z príjmov právnických osôb za rok 1998 vo výške 206.320,12 eur. Až rozsudkom Najvyššieho súdu SR o zrušení dodatočného platobného výmeru a vrátením veci na ďalšie konanie došlo k naplneniu definície preplatku. Žalobca podal žiadosť' o vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnických osôb vo výške 50.615,- eur (doplnená dňa 21.09.2015 s opravou daňového preplatku na výšku 48.247,55 eur). Žalovaný vrátil žalobcovi daňový preplatok v požadovanej výške dňa 23.09.2015 v zákonnej lehote na jeho vrátenie. Ak daňový preplatok bol vrátený do 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o vrátenie daňového preplatku, správcovi dane nevznikla povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku a ani povinnosť takýto úrok zaplatiť.
23. Správny súd považuje za potrebné pripomenúť, že aj podľa právnej úpravy účinnej v roku 2010, t. j. v čase, keď vznikol dňom právoplatnosti rozsudku NS SR č. 5Sžf/2/2010 z 20.04.2010 daňový preplatok, správca dane mohol vrátiť daňový preplatok len na žiadosť daňového subjektu, a to do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie (§ 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.). Právna úprava účinná v čase vzniku preplatku neumožňovala postup správcu dane ex offo, ale vrátenie preplatku bolo možné len na základe žiadosti. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že už podanie daňového priznania na dani z príjmov právnických osôb za rok 1998 bolo zároveň žiadosťou o vrátenie preplatku. Ako už bolo uvedené vyššie, preplatok mohol v posudzovanej veci vzniknúť až právoplatnosťou rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/2/2010 z 20.04.2010; do tohto momentu boli finančné prostriedky zadržiavané v súlade so zákonom. Žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou platnou v čase podania žiadosti o vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnických osôb dňa 24.08.2015 v znení opravy žiadosti doručenej dňa 21.09.2015, pričom tento bol vrátený v zákonnej lehote v zmysle platnej právnej úpravy. Pokiaľ boli finančné prostriedky vrátené v zákonnej lehote 30 dní (§ 79 ods.
2 daňového poriadku), potom žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na úrok z dôvodu ich oneskoreného vrátenia.
24. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na postup správcu dane pri vybavovaní skorších žiadostí, tento nebol predmetom prieskumu v aktuálnom konaní (žalobca neučinil predmetom prieskumu iné opatrenie žalovaného ako je opatrenie zo dňa 17.07.2017).
25. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania ako neúspešnému účastníkovi nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov žalovanému v zmysle ustanovenia § 168 SSP a contrario.
26. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.