Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_27CoCsp-1-2024.pdf
PDF · 127.76 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/1/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., C., so sídlom D. X, E. - F. G. H., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: F. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. K. L. XXX/X, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., IČO: 47 445 092, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, o zaplatenie 17.554,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. júla 2023, č. k. 14Csp/23/2023-96, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.554,03 eur s úrokom 1.125,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 2.585,15 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.544,03 eur od 13.09.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 458,13 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 9, § 565, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, 4 písm. a/, § 2 ods. 1, § 8 ods. 1, § 13 ods. 2,4, § 15 ods. 1, 2 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie, § 3 nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 17.554,03 eur s úrokom 1.125,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 2.585,15 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.544,03 eur od 13.09.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 458,13 eur. Súd prvej inštancie rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu (G. L. E.. M.) ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa 13.12.2017 Zmluvu o poskytnutí úveru na bývanie, na základe ktorej sa zviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 24.000 eur. V zmluve bola uvedená výška úrokovej sadzby 1,85% ročne, účel úveru - kúpa nehnuteľnosti, ktorá bola identifikovaná v zmluve. Úver mal žalovaný splatiť v mesačných splátkach po 119,71 eur mesačne splatných k 15. dňu v kalendárnom mesiaci s tým, že sa dlžník zaviazal splatiť úver najneskôr do 20 rokov od termínu jeho dočerpania. Dátum konečnej splatnosti úveru bol 15.6.2018 a bol platný v prípade, ak sa úver dočerpá v deň posledného možného čerpania úveru. Súd prvej inštancie nemal sporné postavenie banky a žalovaného ako dlžníka, ktorý nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Úver poskytnutý žalovanému bol zároveň úverom na bývanie, ktorého práva a povinnosti účastníkov zmluvného vzťahu sa spravovali ustanoveniami zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie. Keďže žalovaný porušil
svoju zmluvnú povinnosť riadne a včas plniť, právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu uvedeného úveru ku dňu 19.2.2020. Písomná informácia o zosplatnení bola doručená žalovanému dňa 24.2.2020 (doručenka viď. v spise na č.l. 36). Zosplatnenie uskutočnil právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve adresovanej žalovanému zo dňa 16.1.2020. Posledná výzva na úhradu pohľadávky bola doručená žalovanému dňa 22.1.2020 (doručenka viď. v spise na č.l. 35). Ďalej uviedol, že pokiaľ z právneho úkonu, ktorým došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a ani z predchádzajúcej výzvy právneho predchodcu žalobcu žalovanému nebolo možné zistiť, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu úveru, treba vychádzať z toho, že veriteľ mohol pristúpiť k zosplatneniu len za podmienok podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z platobnej histórie žalovaného vyplynulo, že poslednú riadnu splátku uhradil za obdobie 17.9.2019 až 15.10.2019. Ku dňu 25.2.2019, keď bola právnym predchodcom žalobcu vyhotovená listina „Posledná výzva na úhradu pohľadávky“, bol žalovaný v omeškaní s tromi splátkami úveru a to tými, ktoré boli splatné k 15.11.2019, k 15.12.2019 a k 15.1.2020. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 19.2.2020 (po predchádzajúcej včasnej výzve zo dňa 16.1.2020), súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené podmienky citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a predčasná splatnosť úveru bola vyhlásená riadne. Súd prvej inštancie konštatoval, že Občiansky zákonník ani zákon č. 90/2016 Z.z. neukladajú veriteľovi, aby vo výzve uvádzal konkrétnu splátku, s ktorou je dlžník v omeškaní. V nadväznosti na uvedené, keďže v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný nepretržite v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní (pohľadávka bola na žalobcu postúpená až 12.09.2022 na základe zmluvy zo dňa 20.9.2022) to aj napriek predchádzajúcej výzve (v tomto prípade viacerých výziev), mohla byť pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu v zmysle ustanovenia § 92. ods. 8 zákona o bankách. Žalobca mal preto v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu. Pokiaľ žalovaný namietal, že veriteľ (právny predchodca žalobcu) pri poskytovaní úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou a dostatočne neposúdil jeho schopnosť ako spotrebiteľa splácať predmetný úver, súd prvej inštancie k tomu uviedol, že jeho právny predchodca (banka) poznal osobné pomery žalovaného, jeho príjmy a výdavky. Preto niet pochýb o tom, že aby sa ich dozvedel, musel ich riadne skúmať, a to v súčinnosti so žalovaným. Právny predchodca žalobcu vypočítal, že disponibilný mesačný zostatok žalovaného je 341,82 eur, čo takmer trojnásobne prevyšovalo mesačnú splátku úveru a dospel k záveru, že žalovaný je platobne schopný splácať úver. Žalobca súdu predložil aj listiny, a to potvrdenie zamestnávateľa o príjme žalovaného, vyplnený dotazník s verifikačnými otázkami, informáciu z informačného systému banky a výpis z úverového registra. Z uvedeného vyplynulo, že právny predchodca žalobcu využil aj informácie o spotrebiteľovi z príslušných databáz. V tejto súvislosti preto nebolo možné považovať konanie právneho predchodcu žalobcu za hrubé porušenie svojej povinnosť podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, a že by bolo preto možné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu upraveného v ustanovení § 8 ods. 1 zákona o úveroch na bývanie. Podľa názoru súdu možno postup právneho predchodcu žalobcu zároveň hodnotiť aj ako postup vykonaný s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ išlo o námietku žalovaného týkajúcu sa chýbajúcej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods.2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z ., súd prvej inštancie uviedol, že výška úrokovej sadzby úveru, jej zloženie, obdobie fixácie úrokovej sadzby, postup banky a dlžníka pri zmene úrokovej sadzby po uplynutí jej fixácie a ich vzájomné práva a povinnosti podrobne upravoval Článok III. Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie. Rovnako zmluva obsahovala veličiny, t.j. predpoklady, ktoré sa používajú pri výpočte RPMN, t.j. najmä výška úveru, výška splátky, splatnosť splátok, frekvencia splátok ich počet, výšku úrokovej sadzby a dobu trvania zmluvy. Právny predchodca žalobcu teda splnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 13 ods. 4 písm. l) zákona č. 90/2016 Z.z. a úverová zmluva tak mala náležitosti požadované zákonom. Preto nebolo možné posúdiť úver ako bezúročný a bez poplatkov. V tomto odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa 24.2.2021. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené považoval žalobu za dôvodnú a preto mu priznal žalovanú istinu aj so zmluvným úrokom spolu s nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky, ktorý predstavoval zaslanú výzvu žalovanému zo dňa 18.11.2022, označenú ako „Pokus o zmier“. Žalobcovi vznikol zároveň nárok na úrok z omeškania v zákonnej sadzbe vo výške 5 %. Úrok z omeškania pozostával jednak z vyčísleného úroku z omeškania vo výške 2.585,15 eur a ďalej z úroku z omeškania plynúceho po postúpení pohľadávky na žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 a 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci ( odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP). Nesprávne skutkové zistenia, ktoré vyústili do nesprávneho právneho posúdenia spočívali podľa názoru žalovaného v tom, že konajúci súd napriek nesplneniu podmienok v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka mal za preukázané splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a teda mal za preukázané, že žalobca mal v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu a že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade právny predchodca žalobcu listom označeným ako „ Posledná výzva na úhradu pohľadávky“ zo dňa 16.01.2020, ktorý možno považovať za výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru po uplynutí 15 dní od doručenia na dobrovoľné plnenie. Posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 16.01.2020 bola doručená žalovanému dňa 22.01.2020. Od 23.01.2020 začala plynúť dobrovoľná 15 dňová lehota na úhradu dlžnej sumy, ktorá uplynula 06.02.2020. S poukazom na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka mal právny predchodca žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 15.02.2020. Keďže však právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru až 19.02.2020, postupoval v rozpore s ustanovením § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, a preto je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatný právny úkon a došlo k postúpeniu tzv. živého úveru. V tomto smere odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020. Podľa žalovaného veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona, preto nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie dlhu. Sankcia uvedená v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere má za následok, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za neplatné, čo má za následok nepreukázanie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný taktiež namietal, že žalobca ničím nepreukázal, že má nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 458,13 Eur. V danom prípade žalovaný považuje priznanie nákladov na uplatnenie pohľadávky za jednoduchý list zo dňa 18.11.2022 označený ako Pokus o zmier vo výške 458,13 Eur za neoprávnený a v rozpore s dobrými mravmi. V prípade návrhov podávaných navrhovateľom sa jedná o rovnaké, opakujúce sa úkony právnej služby, v ktorých sa zväčša mení iba údaj o odporcovi, prípadne výška istiny a preto podľa názoru žalovaného je tento nárok označený ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky neoprávnený.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. S podaným odvolaním sa nestotožnil. V uvedených odvolaním namietaných skutočnostiach odkazuje žalobca na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Zdôraznil, že výklad ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý na daný právny stav aplikoval žalovaný by znamenal, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru má veriteľ možnosť len v prísne vymedzenom časovom období (30/31 kalendárnych dní) – medzi splatnosťou splátky, po ktorej veriteľ upozornil spotrebiteľa na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka – a následne, napriek tomu, že by mal naďalej splnené podmienky podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (pretrvávajúce omeškanie spotrebiteľa a upozornenie na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka) by musel opätovne (bez opory v právnych predpisoch) upozorňovať spotrebiteľa, že môže uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka (hoci tak už urobil a platobná disciplína dlžníka sa neobnovila), pričom, prihliadnuc k vyššie uvedenému, by takýmto výkladom mohla nastať aj taká situácia, že veriteľovi je znemožnené využitie tohto práva a to napriek splneniu všetkých podmienok na jeho využitie (omeškanie spotrebiteľa a upozornenie na možné uplatnenie tohto práva), čo považuje žalobca za absurdné a neprijateľné. K nároku za uplatnenú predžalobnú výzvu poukázal na novelu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Vyhláška“) v zmysle ktorej podľa ust. § 13a ods. 1 písm. d) novelizovaného znenia Vyhlášky za samostatný úkon právnej služby považuje aj vypracovanie predžalobnej výzvy a advokátovi za tento úkon patrí odmena.
4. Žalovaný v replike zotrval na svojej odvolacej argumentácií.
5. Žalobca v duplike uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel ( výrokom I.) a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu.
8. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie majúce pôvod v závere o preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu platnosti postúpenia pohľadávky pre dodržanie zákonného postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a dodržania zákonného postupu podľa § 53 ods.9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, o konaní žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 8 ods.1 zákona č. 90/2016 Z. z. a k priznaní nároku žalobcovi ako nákladu spojeného s uplatnením pohľadávky vo výške 458,13 eur za zaslanú listinu Pokus o zmier ako predžalobnú výzvu.
9. Nesprávny skutkový záver - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
10. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalovaného produkovaných v odvolacom konaní uvádza, že v zásade celá ich ťažisková časť už bola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne, správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
13. Odvolací súd sa zaoberal dôvodnosťou odvolacej námietky žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že napriek nesplneniu podmienok v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka mal za preukázané splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, teda aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
14. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
15. Odvolací súd považuje za potrebné citovať § 92 ods. 8 zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
16. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje konanie dodávateľa a jeho právo vyhlásiť splatnosť celej pohľadávky, ktorým na strane spotrebiteľa privodí stav straty výhody splátok a zároveň stanovuje kumulatívne zákonné podmienky pozostávajúce z oddialenia výkonu práva dodávateľa a súčasne jeho pozitívneho konania smerujúceho k včasnému upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Ak zákon vymedzuje podmienku omeškania splátky spotrebiteľa, myslí tým omeškanie v poradí prvej splátky za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená, pričom právo vyhlásiť splatnosť celej pohľadávky môže dodávateľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť a len za predpokladu, že omeškanie (s prvou) splátkou trvá. Druhá kumulatívna podmienka je povinnosť dodávateľa pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky upozorniť spotrebiteľa na výkon tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky. Povinnosť dodávateľa adresovanou písomnosťou upozorniť spotrebiteľa, je dodávateľ povinný splniť vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva.
17. Zo skutočností zistených dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie vyplýva, že v rámci spotrebiteľského záväzkového vzťahu právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver na bývanie, ktorý však žalovaný nesplácal podľa dohodnutých podmienok, v dôsledku čoho sa dlh žalovaného stal splatným po tom, čo žalobca uplatnil svoje právo a zosplatnil celý úver ku dňu 17.02.2020. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanej veci došlo
k platnému zosplatneniu úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Splátky úveru boli dojednané so splatnosťou k 15.dňu v kalendárnom mesiaci. Z platobnej histórie žalovaného ( viď. čl. 41) vyplynulo, že zo strany žalovaného došlo k poslednej úhrade splátky za obdobie 17.09.2019 až 15.10.2019. Pôvodný veriteľ vyzval žalovaného listom označeným ako Posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 16.01.2020 na úhradu omeškaných splátok ku dňu 15.01.2020 vo výške 572,42 eur bezodkladne od doručenia výzvy s hrozbou vyhlásenia úveru za splatného pre prípad neuhradenia dlhu. Výzvu žalovaný prevzal dňa 22.01.2020. Dlh nebol zaplatený. Listom zo dňa 19.02.2020 označeným ako Oznámenie o vyhlásení predčasnej platnosti úveru pôvodný veriteľ žalovanému oznámil, že G. vyhlásila celý úver dňom 17.02.2020 za splatný a vyzvala na bezodkladné zaplatenie celého dlhu z uvedeného úveru v celkovej výške 22.574,41 eur vrátane príslušenstva a prípadných poplatkov podľa sadzobníka G.. Oznámenie žalovaný prevzal dňa 24.02.2020. Žalobca dodržal 15-dňovú lehotu na uplatnenie práva zosplatniť celý úver, keď vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru listom zo dňa 19.02.2020 označeným ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (ku dňu 17.02.2020), ktoré bolo žalovanému doručené dňa 24.02.2020. Na žalobcu bola postúpená pohľadávka ku dňu postúpenia 20.09.2022 ( v celkovej výške 21.264,53 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 17.544,03 eur, z riadneho úroku vo výške 1.125,35 eur, z úrokov z omeškania vo výške 2.585,15 eur a poplatkov vo výške 10 eur). Žalovaný do podania žaloby (tiež rozhodnutia súdu prvej inštancie) neuhradil z dlhu žiadnu sumu.
18. Neobstojí ani námietka žalovaného týkajúca sa neplatnosti zosplatnenia úveru a Poslednej výzvy na úhradu pohľadávky pre neplatnosť právnych úkonov. Odvolací súd má za to, že z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyplýva povinnosť, aby výzva, resp. upozornenie zo strany dodávateľa (veriteľa) aspoň 15 dní pred zosplatnením celého úveru, obsahovala údaj alebo identifikáciu tej ktorej splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu práva dodávateľa (veriteľa) na zosplatnenie úveru, pričom absencia tejto skutočnosti nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. V uvedenom prípade je potrebné vychádzať z platobnej histórie žalovaného, z ktorého je zrejmé, že splátky, s ktorými bol žalovaný v omeškaní boli splatné k 15.11.2019, 15.12.2019 a 15.01.2020 a pre ktoré došlo k zosplatneniu úveru. Z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka možno len vyvodiť, že upozornenie dodávateľa minimálne 15 dní pred zosplatnením celého spotrebiteľského úveru predstavuje adresovanú písomnosť, ktorá sa musí dostať do sféry spotrebiteľa, čo bolo v uvedenom prípade preukázané doručenkou a taktiež z jej obsahu musí byť zrejmé upozornenie spotrebiteľa na možnú stratu výhody splátok v prípade nezaplatenia dlžnej čiastky, resp. na možnosť dodávateľa uplatniť právo na okamžité zosplatnenie úveru. Z výzvy označenej ako Posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 16.01.2020 jednoznačne vyplýva, že si právny predchodca žalobcu ako dodávateľ splnil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, žalovaného ako spotrebiteľa upozornil na možné následky v prípade nezaplatenia požadovanej dlžnej čiastky. Predmetná výzva tak obsahuje jednoznačné, jasné skutkové a právne odôvodnenie, preto neuvedenie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru, nespôsobuje jej neplatnosť.
19. Čo sa týka namietaného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre nedodržanie postupu podľa § 92 ods.8 zákona o bankách odvolací súd túto prezentovanú námietku hodnotí ako nedôvodnú. Zároveň dodal, že ak právny predchodca žalobcu vyhodnotil zosplatnenie úveru ku dňu 19.02.2020 (resp. ku dňu 17.02.2020) za platné a účinné a pohľadávku postúpil na žalobcu dňa 20.09.2022, splnil zákonnú požiadavku podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
20. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, ktoré spočívalo v tom, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Preto žalovaný zastával presvedčenie, že okrem bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplýva pre veriteľa ďalšia sankcia, v zmysle ktorej veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
21. Ani s tou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Z obsahu spisového materiálu v danej veci vyplýva, že právny predchodca žalobcu disponoval internými informáciami o výške príjmu žalovaného v čase pred uzatvorením dotknutej zmluvy na bývanie, ktorý mesačný netto príjem mal predstavovať čiastku 668,30 Eur za posledných 6 mesiacov, ktoré skutkové tvrdenie žalobcu, žalovaný (dostupnosť tejto informácie či jej pravdivosť) v priebehu konania nepoprel. Žalobca tiež tvrdil, že mal pred uzatvorením zmluvy informácie o osobných pomeroch žalovaného ( rozvedený, býva s rodičmi), ktoré
skutkové tvrdenie rovnako žalovaný nepopiera. Rovnako netvrdí v rozhodnom čase existenciu či už vyživovacích povinností, alebo takých pravidelných mesačných nákladov na jeho strane (nad rámec zisteného úverového zaťaženia), ktoré by boli spôsobilé obraz jeho bonity spochybniť. Žalobca v priebehu konania tiež predložil za účelom preukázania skúmania bonity žalovaného pred uzatvorením zmluvy výsledok dopytu do úverového registra, z ktorého vyplynulo, že existujúce záväzky žalovaného v tom čase predstavovali kumulatívne mesačné splátky úverov 127,- eur, (celkovo dvoch, splátku splátkového úveru vo výške 74 eur a splátku kreditných kariet vo výške 53 eur), týkajúcich sa rôznych veriteľov, pričom spolu po úhrade mesačnej splátky poskytnutého úveru a odpočítaní sumy životného minima vo výške 199,48 eur z čistého príjmu žalovaného, ostávala žalovanému rezerva vo výške 222,11 eur. Odvolací súd sa zároveň domnieva, že existujúce záväzky žalovaného, ktoré bol žalovaný povinný splácať spolu s ďalším( v tomto konaní poskytnutým) úverom pred uzatvorením zmluvy vzhľadom na zostatkovú hodnotu a výšku mesačnej splátky, sú v súčasnosti splatené. Z dostupných skutočností tak vyplýva, že predchodca žalobcu mal z vyššie uvedených informácií možnosť získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného, s možnosťou analýzy pri disponibilite informácie o výške v tom čase aktuálneho príjmu žalovaného, ktoré tvrdenie tento v konaní nepoprel, ako aj pri absencii tvrdenia žalovaného, že v jeho osobnom stave či počte vyživovacích povinností tu boli skutočnosti, ktoré by mali dopad na jeho bonitu a hlavne, a to je podľa názoru odvolacieho súdu ťažiskové, mal prehľad o jeho komplexnom úverovom zaťažení. Pravdou je, že zákon o spotrebiteľských úveroch ( resp. § 8 ods.1 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie) vyžaduje (vychádzajúc z jeho znenia) skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa, avšak v tomto prípade vzhľadom na okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu nemožno hovoriť vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu o porušení jeho povinnosti skúmať bonitu žalovaného ani s prihliadnutím na jeho odbornú starostlivosť takej intenzity, aby bola spôsobilá k záveru o hrubom porušení jeho zákonnej povinnosti danej ustanovením § 8 ods. 1. Tento mal k dispozícii zistenia o výške príjmu žalovaného, jeho osobných pomeroch, ktoré tvrdenia žalovaný nepopiera a zároveň neprodukuje v rozhodnom období existenciu prítomnosti ďalších skutočností na jeho strane, ktoré by jeho bonitu mohli výrazne ovplyvniť, potencionálny veriteľ tiež mal vedomosť o jeho komplexnom úverovom zaťažení a nemožno mu vyčítať, že tento substrát poznatkov považoval za postačujúci pre záver o dôvodnom predpoklade, že žalovaný si bude môcť vzhľadom na svoj príjem, svoje zmluvné povinnosti plniť. Nezodpovednosť dlžníka v podobe zlej finančnej disciplíny, ktorú reálne nebol dôvod so zreteľom na výšku príjmu a predpokladané zníženie mesačného úverového zaťaženia potencionálneho dlžníka predpokladať, však nemôže byť bez ďalšieho (bez existencie relevantných okolností, ktoré však v danej veci zistené neboli) pripísaná na ťarchu veriteľa, keďže aj ochrana spotrebiteľa má svoje zákonné aj racionálne limity. Žalovaný s poukazom na predchádzajúci počet úverov nebol v obdobných vzťahoch „nováčikom“, preto pri minimálnej obozretnosti a aktivite, či zodpovednom plnení si povinností mohol dôsledkom spojeným so zosplatnením úveru predísť.
22. Súd prvej inštancie teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom správne vyhodnotil, že okolnosti danej veci neindikujú k záveru o nesplnení vo vyžadovanom rozsahu povinnosti právneho predchodcu žalobcu (resp. jej hrubé porušenie) predpísanej mu ust. § 8 ods.1 zák. č. 90/2016 Z.z., čím je aj následná polemika o nástupe sankcií s porušením takejto povinnosti či už v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, či nemožnosti jeho zosplatnenia bezpredmetnou.
23. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca ničím nepreukázal, že má nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 458,13 eur za doručenú listinu Pokus o zmier zo dňa 18.11.2022, odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou nestotožnil.
24. Na tomto mieste odvolací súd podotýka, že žalobca si podanou žalobou od žalovaného uplatnil okrem dlžnej sumy aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky titulom vykonaného úkonu právnej služby- predžalobnej výzvy podľa § 13a ods.1 písm. d/ v spojení s ust. § 10 ods.1, ust. § 15 písm. a/ a ust. § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb, a to v celkovej výške 458,13 eur s DPH, pozostávajúcej z jedného úkonu právnej služby po 444,17 eur s DPH a jedného režijného paušálu k úkonu právnej služby po 13,96 eur za rok 2022, pričom v uvedenom rozsahu súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť na plnenie v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V súlade s výzvou súdu prvej inštancie na preukázanie tvrdených skutočností žalobca predložil listinu Pokus o zmier zo dňa 18.11.2022, ku ktorému predložil podací hárok spolu s potvrdením z pošty, ktoré preukazujú doručenie uvedenej listiny žalovanému dňa 29.11.2022.
25. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
26. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Výnimočne môžu byť náklady spojené s uplatnením pohľadávky totožné s trovami súdneho konania.
27. Rovnako tak rozhodol NS SR v konaní sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09. 06. 2010, v ktorom uviedol, že príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu a právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky ( § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
28. To, že do vyhlášky č. 655/2004 Z. z. bola ako úkon právnej služby zakotvená aj predžalobná výzva, neznamená záver, že (keďže Civilný sporový poriadok neupravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom) nie je možné nepriznať náhradu odmeny advokáta za predžalobnú výzvu ako úkon právnej služby, nakoľko predmetné ustanovenie zákona v žiadnom prípade neupravuje spornú problematiku na rozdiel od vyhlášky, čím sa vylučuje aplikácia nadradeného zákonného právneho predpisu. Zakotvenia tohto samostatného úkonu právnej služby však spočíva v tom, že si tieto náklady možno jednoznačnejšie uplatniť ako príslušenstvo pohľadávky. Preto medzi tieto náklady možno zaradiť aj predžalobnú výzvu. Keďže náklady na predžalobnú výzvu predstavujú príslušenstvo pohľadávky, možno si ich uplatniť priamo v žalobe popri istine, úrokoch, či úrokoch z omeškania. Novela vyhlášky teda odstránila pochybnosť o tom, či možno predžalobnú výzvu považovať za príslušenstvo pohľadávky tým, že tento úkon zaradila samostatne medzi úkony, za ktoré patrí advokátovi odmena.
29. Pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného odvolací súd vychádzal aj z rozhodnutia, na ktoré odkazuje, a to rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2019 z 26.09.2019 a sp. zn. IV. ÚS 536/2020 z 28.10.2020, pričom aj keď Ústavný súd v rozhodnutiach riešil hotové výdavky za vypracovanie súkromného znaleckého posudku vyhotoveného pred začiatkom súdneho konania a nie predžalobnú výzvu, je použiteľný aj v danej veci.
30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
31. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).