Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8S-38-2018.pdf
PDF · 151.54 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/38/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Dany Bystrianskej, v právnej veci žalobcu: Agro Arsol s.r.o., Štefánikova 76, 071 01 Michalovce, IČO: 46918337, právne zastúpeného: JUDr. Jana Šepeľová, Námestie Slobody13/15, Humenné, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. 100455583/2018 zo dňa 27.02.2018, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca žiadal správnou žalobou podanou včas na správny súd dňa 9. mája 2018 zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 100455583/2018 zo dňa 27.02.2018, v spojení s rozhodnutím správcu dane /Daňového úradu Košice/ č. 102475875/2017 zo dňa 29.11.2017, vec vrátiť tomuto na nové konanie a rozhodnutie a žalobcovi priznať úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
Správca dane rozhodnutím č. 102475875/2017 zo dňa 29.11.2017 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume 20 077,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol, potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 29.11.2017 a konštatoval, že žalobca podal za zdaňovacie obdobie september 2016 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty v zákonom stanovenej lehote dňa 25.10.2016 (ev. č. 6/12427362/2016), v ktorom deklaroval nadmerný odpočet vo výške 28 086,28 eur. Správca dane rozhodnutím zo dňa 29.11.2017 určil rozdiel dane v sume 20 077,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 a znížil tak nadmerný odpočet zo sumy 28 086,28 eur (podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 15.12.2017 odvolanie.
Žalovaný vychádzal z toho, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 102260618/2017 zo dňa 27.10.2017, ktorý s Výzvou na vyjadrenie k protokolu č. 102262045/2017 doručil dňa 30.10.2017 žalobcovi, ktorý sa k tomuto nevyjadril. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane určil daňovému subjektu rozdiel dane a znížil tak nadmerný odpočet uplatnený daňovým subjektom v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 zo sumy 28 086,28 eura na sumu 20 077,00 eur.
Žalovaný po právnom hodnotení podľa § 3 ods. 1, 3, 6 Daňového poriadku v znení do 31.12.2017, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, a podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, tento zákon obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nepriznanie nároku správcom dane sa týka dodávateľskej faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 od spoločnosti JK&OŠ, s.r.o. vo výške 19 993,00 eur, ktorá neodzrkadľuje reálny a pravdivý obraz a jej uplatnením žalobca porušil ustanovenia § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca uplatnil odpočítanie dane zo „základu dane 99 965,00 eur, 20 % DPH 19 993,00 eur) od dodávateľa JK&OŠ, s.r.o., J. Wolkera 2036/15, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO 44234511. DIČ 2022668835, IČ DPH SK2022668835 (ďalej len „JK&OŠ, s.r.o.") za dodanie služieb - kosenie, hrabanie trávnatých plôch, odvoz a likvidácia trávy, hrabanie lístia, odvoz a likvidácia lístia, strihanie kríkov a živých plotov, odstraňovacie náletových drevín, výrezy stromov a kríkov pri oplotení a inžinierskych sietí, kontrola vonkajšieho oplotenia, umývanie striech, kontrola a čistenie dažďových rín a kontrola a čistenie zvodov a lapačov lístia“.
Žalovaný vychádzal z toho, že správca dane listom 7.02.2017 (doručený 10.02.2017 zástupcovi Agro Arsol s.r.o.) vyzval žalobcu, aby poskytol informácie k prebiehajúcej daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Ten sa v určený deň sa na Daňový úrad Košice nedostavil, predvolanie č. 100385295/2017 zo dňa 02.03.2017 neprevzal a v deň 28.03.2017 sa splnomocnený zástupca JUDr. Rudolf Ballasch nedostavil na ústne pojednávanie.
Dňa 29.06.2017 konateľ žalobcu JUDr. Gabriel Šoltés do zápisnice uviedol, že so spoločnosťou JK&OŠ, s.r.o. bola uzatvorená zmluva, na základe ktorej mala uvedená spoločnosť zabezpečovať dohodnuté práce (zmluvu mal doložiť do 18 dni). Vykonanie prác za daňový subjekt Agro Arsol s.r.o. mal dohodnúť JUDr. Gabriel Šoltés, a JUDr. Ballasch a za spoločnosť JK&OŠ, s.r.o. konateľka spoločnosti p. Jana Košíková. Na vykonaní konkrétnych prác sa mali podieľať zamestnanci spoločnosti JK&OŠ s.r.o. vlastnými pracovnými nástrojmi. Žalobca v stanovenej lehote správcom požadované písomnosti nepredložil.
Správca dane i po vykonanom miestnom zisťovaní 29.06.2017 na hydinovej farme Žabany, kde mali byť spoločnosťou JK&OŠ s.r.o. vykonané práce v zmysle faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 konštatoval, že žalobca nepredložil zmluvu o nájme, resp. list vlastníctva k pozemkom, ktorých sa týkajú práce deklarované na faktúre č. 2016AA022 z 30.09.2016 od dodávateľa JK&OŠ s.r.o., ani nešpecifikoval jednotlivé položky na faktúre a správcu dane nekontaktoval. Agro Arsol s.r.o., má v prenájme od Slovenského pozemkového fondu iné pozemky o rozlohe 1.6140 ha má na základe nájomnej zmluvy, uzatvorenej na dobu určitú do 31.10.2019 v rozsahu 2 172 m2 ornej pôdy, 1 848 m2 záhrad, 6 283 m2 zastavanej plochy a nádvorí, 5 837 m2 tvorí ostatná plocha, ktorých sa vec netýkala.
Správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane vo výške 19 993,00 eur z faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 s poukazom na to, že spoločnosť JK&OŠ s.r.o. podala za zdaňovacie obdobie september 2016 negatívne daňové priznanie, t. j. neuskutočnila zdaniteľné obchody, ani nepotvrdila dodanie prác pre daňový subjekt Agro Arsol s.r.o.. Mal za to, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že práce pre spoločnosť JK&OŠ, s.r.o. boli vykonávané.
Žalobca ako dôkaz na uznanie nároku na odpočítanie dane z faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 predložil zmenku od JUDr. Gabriela Šoltésa spoločníka a konateľa žalobcu a zmluvu o pôžičke medzi veriteľom JUDr. Gabriel Šoltés a dlžníkom označeným ako žalobca. Správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nepreukázal ani úhradu faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 od dodávateľa JK&OŠ, s.r.o. deklarovanú faktúrou č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016, ktorá neodzrkadľovala podľa neho reálny a pravdivý obraz o skutočnostiach na nej uvedených.
Za účelom preverenia vykonania fakturovaných prác správca dane zaslal aj spoločnosti JK&OŠ s.r.o. výzvu na zapožičanie dokladov č. 100197968/2017 zo dňa 02.01.2017 (doručená splnomocnenému zástupcovi p. Ondrejovi Šoltésovi dňa 06.01.2017), ktorý požadované doklady nepredložil. Spoločnosť
JK&OŠ s.r.o. za zdaňovacie obdobie september 2016 podala negatívne daňové priznanie, t. j. nepriznal žiadne prijaté, ani uskutočnené zdaniteľné obchody. Aj Sociálna poisťovňa na dotaz správcu dane uviedla, že spoločnosť JK&OŠ, s.r.o. nebola v období august a september 2016 prihlásená v registri zamestnávateľov. Spoločnosť JK&OŠ s.r.o. dňom 27.01,2017 zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Bussinesin.sk, s.r.o., Horná 26, Banská Bystrica 974 01, IČO 46889 531, ktorá sa v roku 2017 stala nástupcom dvadsiatich spoločností. Správca dane neuznal tvrdenia žalobcu o realizovaní prezentovaných prác.
Žalobca v zdaňovacom období september 2016 odpočítal aj daň z dokladu č. 0025 zo dňa 05.09.2016, ktorý je vystavený elektronickou registračnou pokladnicou DPK č. 7122021939986003 od spoločnosti MICOMP spol. s r,o., IČO 36589187, DIČ 2021939986, IČ DPH SK2021939986, Jána Hollého 8, 071 01 Michalovce (ďalej MICOMP spol. s.r.o.) za dodanie pokladnice EURO-150TEF FlexyB SK, v. č. BRAT00033B, príslušenstva a tvorby vzorového dokladu ERP na sumu 504,00 eur, 20 % DPH v sume 84,00 eur. Správca dane vyzval žalobcu, aby uviedol miesto používania pokladnice, ale podľa jeho zistení žalobca nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Správca dane neuznal odpočítanie dane vo výške 84,00 eur, pretože žalobca nepreukázal jej užívanie a že elektronickú registračnú pokladnicu použil na svoje zdaniteľné obchody. Z informačného systému finančnej správy bolo správcom dane zistené, že preverovanú registračnú pokladnicu má od 03.11.2016 zaregistrovanú na Daňovom úrade Košice, pobočka Michalovce daňový subjekt GURMÁN HE s.r.o., Štefánikova 76, 071 01 Michalovce, ktorá 05.10.2017 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou LE JOURI s.r.o., ktorej spoločníkmi a konateľmi sú JUDr. Gabriel Šoltés, LLM a JUDr. Rudolf Ballasch, LLM. V tejto súvislosti uviedol, „ nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale viaže sa na splnenie zákonných podmienok a nie na existenciu faktúry. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane z vyššie uvedeného daňového dokladu. Daňový subjekt nepreukázal spôsob použitia elektronickej registračnej pokladnice. Odpočítaním dane z daňového dokladu číslo 0025 zo dňa 05.09.2016 v sume 84,00 eur daňový subjekt porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7 zákona.“
Podľa žalovaného, ktorý sa stotožnil so správcom dane v skutkových i právnych záveroch, len faktúra, ktorú žalobca predložil k daňovej kontrole, nie je dôkazom o tom, že deklarované práce sa uskutočnili tak, ako je to na predmetnej faktúre uvedené.
K tomu, že žalobca uviedol, že správca dane bol povinný skutočnosti deklarovaného dodania služieb preskúmať a vyhodnotiť v takom rozsahu, aby bolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že práce deklarované na predmetnej faktúre boli vykonané spoločnosťou uvedenou na faktúre, žalovaný uviedol, že platiteľ dane, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený touto osobou. Uplatnením nároku na odpočítanie dane z faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 žalobca porušil ustanovenia § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. V danom prípade došlo k zneužitiu práva žalobcom a vytvorený umelý mechanizmus obchodovania bez ekonomického zázemia, lebo faktúra ako daňový doklad nie je dôkazom, ale len tvrdením o uvádzanej udalosti. Preto hoci žalobca predložil Zmenku o vyplatení faktúr a zmluvu o pôžičke, žalovaný konštatoval, že nepreukázal úhradu faktúry č. 2016AA022 ani vykonanie prác a služieb.
Žalovaný konštatoval, že správca dane správne uviedol, že dôkazná povinnosť je na strane žalobcu (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku), ktorý nepredložil hodnoverné a hmatateľné dôkazy, ktorými by preukázal tvrdenia o skutočnostiach v daňovom priznaní a vo faktúre od spoločnosti JK&OŠ s.r.o., poukazujúc na ust. § 45 ods. 2 Daňového poriadku. Podľa tohto má žalobca vo vzťahu k správcovi dane povinnosť poskytovať požadované informácie a predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie vo forme požadovanej správcom dane a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Konštatoval, že právo na odpočítanie dane možno podľa žalovaného uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený, alebo nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ak dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, že boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Ide o hmotno-právne podmienky, preto k takému záveru nestačí len existencia faktúry, hoci by táto aj obsahovala všetky formálno-právne náležitosti.
Podľa žalovaného správca dane pri výkone daňovej kontroly dodržal všetky základné zásady daňového konania a za účelom realizácie tejto zásady správca dane zákonne využil rozsiahle právomoci, ktoré mal k dispozícii, vychádzajúce zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v Daňovom poriadku. Odkázal na zásady zákonnosti daňového konania vyplývajúce už z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. / dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona/. Žalovaný uviedol, že správca dane konal v súlade s jeho povinnosťou chrániť záujmy štátu i žalobcu. Ako dôkaz mohol podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
Žalovaný tiež konštatoval, že pokiaľ žalobca požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Ak správca dane spochybnil deklarované zdaniteľné obchody, bolo na žalobcovi, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nebolo možné nárok priznať. Žalobca nepredložil správcom dane požadované doklady preukazujúce reálne uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu, pretože samotná existencia faktúry a zaúčtovanie daňových dokladov (faktúr) nezakladá uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok a (podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca predložil k daňovej kontrole faktúry, kópie Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.12.2016 a akceptáciu zmenky zo dňa 08.12.2016, ktorých preukazoval reálnosť obchodov. Uvedené dokumenty ale nepreukazujú, že spoločnosť JK&OŠ. s.r.o. skutočne realizovala práce v zmysle faktúry č. 2016AA022. Samotnú zmluvu však nie je možné pokladať za hodnoverný dôkaz o reálnom uskutočnení fakturovaných prác, vzhľadom na skutočnosti zistené správcom dane o dodávateľskej spoločnosti JK&OŠ, s.r.o., t.j. ak táto spoločnosť nezamestnávala zamestnancov, nereagovala na výzvu správcu dane, v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2016 uviedla nulové hodnoty pri priznávaní dane.
Ani podľa žalovaného žalobca pochybnosti a zistenia správcu dane nevyvrátil a nepreukázal reálnosť zdaniteľných obchodov a oprávnenosť uplatneného odpočítania dane. K námietke žalobcu, že správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu, žalovaný uviedol, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly dokazovanie, na základe ktorého dospel k záverom uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia a tieto závery správcu dane majú oporu v predloženom spisovom materiáli.
Žalovaný k námietke daňového subjektu ohľadne prenosu dôkazného bremena uviedol, že uvedená námietka je neopodstatnená, lebo bolo povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane deklarované na faktúre č. 2016AA022, ale žalobca povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 49 ods. 1, 2 písm. a) a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nesplnil.
K námietkam týkajúcich sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad č. 2SŽF/28/20I0 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno a splnil zákonom stanovené podmienky na nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, teda musí preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene. Dokazovanie správcu
dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, ktorý ak svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
Žalovaný vo svojich záveroch poukázal i na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov.
Na základe uvedeného považoval žalovaný za nedôvodné tvrdenia žalobcu o tom, že správca dane bol povinný preskúmať a vyhodnotiť skutočnosti týkajúce sa deklarovaného dodania služieb v takom rozsahu, aby bolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že práce neboli vykonané spoločnosťou uvedenou na faktúre /spoločnosť JK&OŠ, s.r.o/.
Žalovaný potom konštatoval, že podkladom pre rozhodnutie boli správne úvahy správcu dane, ako aj právne predpisy, podľa ktorých sa rozhodoval podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane obsahuje i vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, ktorý ani počas výkonu daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nevyužil svoje práva a nevyjadril sa a namietať k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly.
Žalovaný v zmysle ustanovení § 49 - § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov následne sám konštatoval, že prijaté závery a postup správcu dane, podľa ktorého určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 20 077,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016, boli v súlade s platnými právnymi predpismi.
Žalobca v správnej žalobe namietal v zmysle ust. § 177 zák. č. 162/2015 Z. z., že rozhodnutie žalovaného i správcu dane sú nesprávne a nezákonné a zasahujú do jeho práv pre skutkové a právne vady, ako aj pre porušenie ustanovení o daňovom konaní, ktoré rozhodnutiam predchádzalo a ich nedostatočným odôvodnením, preto navrhol rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100455583/2018 zo dňa 27.02.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 102475875/2017 zo dňa 29.11.2017 zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie a žalobcovi priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Nesúhlasil so skutkovými zisteniami správcu dane, ktorý preverenia vykonal nielen u samotného žalobcu ale i dodávateľa zdaniteľného plnenia. Odôvodnenia /správcu dane i žalovaného/ vydaných rozhodnutí podľa neho obsahujú súpis skutočností zistených správcom dane a všeobecný záver, že neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil také dôkazy na správnosť ním deklarovaných údajov v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie. Žalobca v podanej žalobe v súvislosti s uplatnením nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty namietal nepreukázané závery správcu dane k nepriznaniu práva na odpočítanie dane v súvislosti s týmito obchodmi, preto vzniesol označené žalobné námietky.
Žalobca v správnej žalobe namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré nie je v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, lebo posúdenie skutkového stavu správcom dane pokladal za dostačujúce pre vyslovenie záveru o porušení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odôvodnenie podľa neho obsahuje súpis procesných úkonov vykonávaných počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a všeobecný záver, že sa jedná o obchodné transakcie umelo vytvorené za účelom zneužitia práva „spoločnosti" a nejedná sa o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Aj odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane neobsahovalo rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vysporiadanie sa s rozpormi v jednotlivých dôkazoch, ich vyhodnotenie a následne závery o tom, ktoré skutočnosti považuje správca dane v tomto konkrétnom prípade za nepochybne zistené, ako aj posúdenie ich konkrétneho právneho významu vo vzťahu k zákonu č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Závery žalovaného tak považuje žalobca za nedostatočne odôvodnené, keďže nie je možné zistiť z akých skutočností a na základe akých dôkazov dospel žalovaný i správca dane k záveru, ktorý
napokon dostatočne nevyhodnotil, pretože správca dane musí uviesť aj to, prečo na niektoré dôkazy neprihliadal, resp. prečo ich z hľadiska výpovednej „lehoty“ pokladal za druhoradé, prípadne nepravdivé.
Podľa žalobcu predložil správcovi dane všetky potrebné doklady a predloženými písomnosťami týkajúcich sa okolností, za ktorých bola faktúra vystavená. Trval na tom, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené v dobrej viere, k vykonaniu prác reálne došlo, o čom predložil faktúru vystavenú spoločnosťou JK&OŠ s.r.o. a preukázal tak splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z faktúry vystavenej spoločnosťou JK&OŠ s.r.o. v sume 19 993,00 eur. Citoval právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014, podľa ktorého skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, čo nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Poukázal na právny názor vyplývajúci z označeného rozsudku, podľa ktorého vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány v daňovom konaní chránia fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. Podľa žalobcu správca dane rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu, preto nie je možné preveriť vierohodnosť správcom dane tvrdených zistení, hoci získaných pri výkone jeho činnosti v rámci správy daní, ani zákonnosť postupu pri vykonaní predmetného dôkazu (rozsudok NS SR č, k. 3Sžf/137/2013 zo dňa 31.03.2015).
Žalobca uviedol, že podpísal dňa 29.04.2016 Zmluvu o výkone správy s obchodnou spoločnosťou JK&OŠ s.r.o., IČO 44 234 511, J. Wolkera 2036/15, 052 05 Spišská Nová Ves, predmetom ktorej bola úprava vzájomných práv a povinností správcu a objednávateľa v nebytových priestoroch nachádzajúcich sa na hospodárskom dvore Žabčany. Táto zmluva zahŕňa povinnosti správcu hospodárskeho dvora, objednané práce mal vykonať vlastnými zamestnancami, alebo formou subdodávok.
Konateľ obchodnej spoločnosti Agro Arsol s.r.o, JUDr. Gabriel Šoltés LLM poskytol pôžičku obchodnej spoločnosti Agro Arsol s.r.o. a dané činnosti vyplatil. Vyplývať to malo zo Zmluvy o pôžičke a zmenky o vyplatení všetkých faktúr medzi obchodnou spoločnosťou JK&OŠ s.r.o. a obchodnou spoločnosťou Agro Arsol s.r.o." (prílohu vyjadrenia tvorí Zmluva o pôžičke a zmenka).
Žalobca bol toho názoru, že splnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm. a) a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Podľa žalobcu nemožno vyvodiť dôkazné bremeno kontrolovaného subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov a žalobca nemôže znášať ani dôkaznú núdzu z týchto skutočností (rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010, 5Sžf 6/2012). Správca dane nemohol pripísať na ťarchu daňového subjektu konanie dodávateľa, spoločnosti JK&OŠ s.r.o. , ktorá podala negatívne daňové priznanie a so správcom dane nekomunikovala a nepredložila požadované doklady, lebo to nemôže byť pripisované na ťarchu žalobcu.
Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zopakoval, že fakty zistené správcom dane boli akceptované žalovaným ako relevantný skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním správcu dane, potom ako spochybnil tvrdenia žalobcu, ktorý nepreukázal okrem faktúry reálne plnenie z označenej zmluvy a preto nesplnil podmienky uplatnenia odpočtu DPH za kontrolované obdobie.
K doručenému vyjadreniu žalovaného k žalobe sa už žalobca nevyjadril.
Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v konaní jednomyseľne dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca nepreukázal označené žalobné dôvody, z ktorých vyvodzoval záver, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného sú nezákonné. V daňovom konaní nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty na odpočítanie dane z predmetných obchodov, preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Rozsudok bol vyhlásený bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok podľa § 107 ods.1 a contrario a § 107 ods. 2, § 182 ods.1 písm. g/ a § 105 ods.2 písm. a/ SSP).
Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe dani sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení do 31.12.2017, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, Každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie stavebných prác vrátane dodania stavby alebo jej časti podľa § 8 ods. 1 písm. b), ktoré patria do sekcie F osobitného predpisu.
Podľa § 71 ods. 3 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru a služby.
Podľa § 74 ods. 1 písm. i) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
Podľa názoru správneho súdu vo vzťahu k namietaným nedostatkom pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné uviesť, že finančné správne orgány preukázali skutkový stav, ktorý bol braný ako základ pre následne právne posúdenie veci dostatočným spôsobom a jednoznačné závery vykonali vo všetkých dielčích plneniach, ktoré boli základom pre žalobcom uplatnené nároky vo vzťahu k DPH. Správny súd odkazuje na ich zistenia, ktoré boli základom skutkových záverov a právnych hodnotení, ako to uvádza v úvodnej časti i toto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu.
K námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave správcom dane, týkajúcej sa nepriznania práva na uplatnenie odpočítania DPH z prijatých faktúr za správu, ako aj z faktúry za registračnú pokladnicu, správny súd konštatuje, že zisťovania správcu dane uvedené v bodoch 4 až 12 tohto odôvodnenia potvrdzujú, že sa dostatočne zaoberal hodnotením zistení okolností za ktorých mal za preukázané, že práce ktoré sa týkali dodávateľskej faktúry č. 2016AA022 zo dňa 30.09.2016 od spoločnosti JK&OŠ, s.r.o. vo výške 19 993,00 eur, neboli vykonané. Nezistil reálny a pravdivý obraz, že zmluva bola realizovaná a boli dodané služby - kosenie, hrabanie trávnatých plôch, odvoz a likvidácia trávy, hrabanie lístia, odvoz a likvidácia lístia, strihanie kríkov a živých plotov, odstraňovacie náletových drevín, výrezy stromov a kríkov pri oplotení a inžinierskych sietí, kontrola vonkajšieho oplotenia, umývanie striech, kontrola a čistenie dažďových rín a kontrola a čistenie zvodov a lapačov lístia, čo bolo uvedené ako predmet zmluvy v areáli v Žabčanoch. Napokon žalobca nepredložil zmluvu o nájme, resp. list vlastníctva k pozemkom, ktorých sa týkajú práce deklarované na faktúre č. 2016AA022 z 30.09.2016. Ani jeho dodávateľ, spoločnosť JK&OŠ s.r.o., nešpecifikoval a jednotlivé položky na faktúre, aby ich kontrola bola možná a za zdaňovacie obdobie september 2016 a podala negatívne daňové priznanie, t. j. nepriznala žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody, nebola v období august a september 2016 prihlásená v registri zamestnávateľov, teda nezamestnávala osoby, ktoré by práce mali vykonať pre žalobcu. Dôvodne preto správca dane neuznal tvrdenia žalobcu o realizovaní prezentovaných prác. Rovnako správne sú závery a zistenie správcu dane a žalovaného o dodávateľskej spoločnosti JK&OŠ s.r.o., ktorá nielenže požadované doklady správcom dane nepredložila, ale dňom 27.01. 2017 zanikla v dôsledku zlúčenia, čo umožňuje aj pre vec daňovej kontroly žalobcu vyvodiť označený záver, že obchod neprebehol a faktúra bola len formálna.
Aj podľa právneho názoru správneho súdu samotná existencia faktúr a zaúčtovanie daňových dokladov (faktúr) v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Žalobca nevedel objasniť, čo bolo predmetom fakturácie za správu, predložil len faktúru, nie iné doklady k obsahu správy a preukázaniu súvislosti s ich vykonávaním. Preto aj podľa názoru správneho súdu to preukazuje, že účelom fakturácie nemohla byť reálna ekonomická činnosť s cieľom dosiahnuť zisk, v súlade s podnikaním žalobcu, ktorý je zmyslom podnikateľskej činnosti a tento neznižovať zaplatením ceny za predstierané zdaniteľné plnenie, ku ktorému nedošlo. Žalobné dôvody podľa §191 ods. 1 písm./e a f/ SSP preto podľa názoru správneho súdu nie sú dané.
Správny súd na tomto mieste zvýrazňuje, že účelom daňového konania bolo zisťovanie, či si žalobca splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti pri uplatnení odpočtu dane z pridanej hodnoty voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok upravuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Podľa správneho súdu je nesprávny názor žalobcu, že splnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov predložením faktúry a nemôže znášať dôkaznú núdzu z týchto skutočností (rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010, 5Sžf 6/2012). Aj keď s odkazom na právnu vetu z rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov aj daňových subjektov a ďalších osôb a nie je ich povinnosťou chrániť len záujmy štátu, správca dane spochybnil tvrdenia žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, ak nepredložil dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali, že pre žalobcu dodávateľská spoločnosť JK&OŠ s.r.o. skutočne aj vykonávala zmluvou upravenú činnosť.
Správca dane mal pochybnosti, potom čo žalobca v zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z ním deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k
týmto zdaniteľným obchodom reálne došlo, v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.,. Žalobca však nijakým konkrétnym spôsobom (dôkazmi, resp. vysvetleniami) nevyvrátil pochybnosti a závery správcu dane uvedené v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia a nepreukázal splnenie podmienok na odpočítania dane z faktúry za dodanie prác a služieb. Žalovaný, rovnako ako správca dane na základe preverenia i na mieste plnenia, dôvodne právne uzavreli, že odpočítanie dane z faktúry č. FV 2016AA022 z 30. 9. 2016 žalobcom nie je dôvodné a zákonné. Podľa právneho názoru správneho súdu sú napadnuté rozhodnutia zákonné a námietka o nesprávnom právnom posúdení podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z faktúry vystavenej spoločnosťou JK&OŠ s.r.o. v sume 19 993,00 eur žalobcovi podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP je nedôvodná.
Podľa správneho súdu žalobca nepreukázal ani oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane z predložených pokladničných dokladov o nákupe registračnej pokladnice, čo správca dane náležite odôvodnil v odvolaním napadnutom rozhodnutí, ktoré i žalovaný považoval za vecne správne. Uvedenú pokladnicu nevyužíval žalobca, ale iný personálne prepojený subjekt. Preto výdavok žalobcu nie je spojený s užívaním pokladnice v jeho podnikaní a odpočet ani v tomto nepatrnom rozsahu dôvodne správca dane neuznal.
Správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie v súlade so zákonom, na základe ktorého dospel k skutkovým záverom uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia a tieto závery správcu dane majú oporu v predloženom spisovom materiáli. Nemožno v danom prípade namietať skutočnosť, že žalobca nenesie zodpovednosť za svoje konanie ak počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy správcovi dane nepredložil. Preto k námietke žalobcu, v ktorej poukazuje na skutočnosť, že správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu správny súd uvádza, že uvedené tvrdenie nemožno považovať za pravdivé. Žalobná námietka podľa§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP je preto rovnako nedôvodná.
Správny súd vychádzajúc z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu opakovane konštatuje, že dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery daňových orgánov o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2, § 51 a § 74 zákona č. 222/2004 Z.z. z faktúr predložených daňovým subjektom, zjednodušených daňových dokladov, boli správne. Správne boli i následne prijaté právne závery, ktoré sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov ako aj Daňového poriadku.
Správny súd preto súhlasí so záverom žalovaného a správcu dane, že žalobca nesplnil podmienky § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. DPH, na základe čoho mu nevzniklo právo na odpočítanie z tam uvedených dokladov /faktúry a dokladu o zaplatení/, hoci sám odkazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré je jednou zo základných zásad daňového konania a na ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktoré vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane, ktoré vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z.) Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a svojim charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Toto žalobca nesplnil.
Je potrebné zdôrazniť a opakovane pripomenúť, že aj podľa judikatúry súdov dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami, v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Žalobca nijako nereagoval po spochybnení jeho dokladov k uplatneniu odpočtu a nezodpovedal pochybnosti správcu dane. Správca dane bol oprávnený i povinný rozhodovať na základe vlastnej úvahy a dôkazy v rámci a rozsahu ich vykonania hodnotil podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil v čom videl problematické tvrdenie žalobcu. Žalobca tým čo tvrdil a predložil nepreukázal reálnosť obchodov a svojich výdavkov súvisiacich s podnikaním na základe formálnych dokladov. Správca dane tak prvotne v protokole spochybnil predložené formálne doklady žalobcu. Pri hodnotení dôkazov hodlal zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil. Preto v odôvodnení svojich záverov uviedol správca svoje úvahy, prečo na niektoré dôkazy pri rozhodovaní neprihliadol a pokladal iné, vlastne opakujúce sa tvrdenia žalobcu z hľadiska
výpovednej hodnoty za druhoradé, resp. nepreukázané. Žalobca mal povinnosť na podporu svojich tvrdení ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov, najmä o všetkých skutočnostiach, o ktorých mal správca dane pochybnosti.
Odôvodnenie rozhodnutia vydaného správcom dane ako aj žalovaného, ktoré sa v plnom rozsahu stotožnilo s prvostupňovým rozhodnutím je v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Posúdením skutkového stavu správcom dane právnym hodnotením o tvrdenom porušení § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51, § 71, § 72, § 74 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty správny súd nezistil.
Z poznatkov daňovej i súdnej praxe platí, že účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok špecificky upravuje zisťovanie, preverovanie základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, lebo cieľom daňového konania je určenie správnej výšky dane a prípadné uloženie povinnosti zaplatiť / vrátiť/ ju konkrétnemu daňovému subjektu, po preukázaní jej oprávnenosti. Rozhodnutie žalovaný podľa správneho súdu riadne odôvodnil a toto odpovedá na argumenty odvolateľa, čím je preskúmateľné a zodpovedá aj požiadavke správneho právneho posúdenia veci žalovaným, ktorý sa stotožnil s právnym posúdením správneho orgánu prvého stupňa podľa zákonných ustanovení uvedených vyššie v odôvodnení tohto rozsudku správneho súdu.
Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH obsiahnutú v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 cit. zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenie použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, t. j., že nadobudlo tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.
K otázke daňovej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval, že „dôkazné bremeno“ je na daňovom subjekte - žalobcovi. Obdobne judikoval dôkaznú povinnosť daňového subjektu Najvyšší súd SR aj v rozsudku č. k. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18. 05. 2011. Je nevyhnutné, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno, že disponuje právom uplatniť si nielen za zákonom stanovených ale aj splnených podmienok, nárok na odpočet DPH a nárok si uplatňuje odôvodnene. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Správny súd ďalej pripomína, že podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správcovi dane ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku umožňuje použiť aj zápisnice z iných konaní, a to nielen z daňových konaní žalobcu. Pretože daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, ten dokazovanie vykonáva a nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane rozhodne ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania. Správca dane bol povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Správca vykoná dôkazy spôsobom a doplní dokazovanie vyplývajúc už z realizovaného dokazovania a prihliadne na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení,
ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti súd opäť poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi“ (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999), vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal také relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery o zdaniteľných obchodoch žalobcu, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, ktoré dôkazy hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo.
Správny súd tak na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítane dane v zmysle vyššie citovaných ust. § 49 a ust. § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. sú správne. Potom i záver žalovaného bol správny a v súlade s príslušnými vyššie citovanými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku.
Pretože žalobné námietky žalobcu sú v prevažnej väčšine žalobných námietok zhodné s odvolacími námietkami žalobcu - okrem žalobných námietok smerujúcich voči rozhodnutiu žalovaného, ktorý sa s nimi podľa názoru súdu dostatočne vysporiadal, súd uzatvára, že i žalovaný správne právne posúdil vec žalobcu, že zistenie skutkového stavu nie je v rozpore s obsahom spisov a že v daňovom konaní sa správne orgány riadili zásadami Daňového poriadku uvedenými v ust. § 3 Daňového poriadku a rozhodli zákonne.
Žalobné dôvody uvedené v žalobe žalobcom neboli preukázané, preto súd žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol.
Správny súd tak dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto túto jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods.1, § 168 SSP. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom a ani v časti úspech. Žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Senát rozhodol v predmetnej veci pomerom hlasov podľa § 139 ods.4 Správneho súdneho poriadku 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.