Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4Co-69-2019.pdf
PDF · 82.84 KB
Case nature
Subarea
4Co/69/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudkýň JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu K. H., R.. XX.XX.XXXX, D. Č. XX, XXX XX N., právne zastúpený Mgr. Slavomírom Ilavským, advokátom so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, proti žalovaným 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, 2. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, 041 02 Košice, IČO: 00 735 868, za účasti právnickej osoby na strane žalovaných HDI Gerling Industrie Versicherung AG, Krausenstrasse 9-10, Berlín, Nemecká spolková republika, právne zastúpená JUDr. Janou Fabišíkovou, advokátkou so sídlom Mlynárska 19, 040 01 Košice, IČO: 35 538 147, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o trovy konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 15C/132/2011-285 zo dňa 20.12.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením č.k. 15C/132/2011-304 z 17.4.2019.
Žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Spoločnosti HDI-Gerling Industrie Vesicherung AG, Krausenstrasse 9-10, Berlín, Nemecká spolková republika priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 1., 2. a spoločnosti HDI Gerling Industrie Versicherung AG, Krausenstrasse 9-10, Berlín, Nemecká spolková republika trovy prvoinštančného konania a to každému v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia. Uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 1., 2. a spoločnosti HDI Gerling Industrie Versicherung AG, Krausenstrasse 9-10, Berlín, Nemecká spolková republika trovy odvolacieho konania a to každému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení poukázal na spor týkajúci sa určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu s tým, že rozsudkom č.k. 15C/132/2011-203 zo dňa 10.10.2014 bola žaloba zamietnutá. Súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe podaného odvolania žalobcom odvolací súd rozsudkom č.k. 4Co281/2014-232 zo dňa 14.10.2015 potvrdil napadnutý rozsudok. Uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o trovách odvolacieho konania. Rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.11.2015 v spojitosti s rozsudkom odvolacieho súdu. Voči rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3Cdo/141/2016-280 zo dňa 31.05.2017 odmietol. Vyslovil, že žalovaní 1. a 2. a obchodná spoločnosť HDI Gerling Industrie Versicherung AG, Krausenstrasse č. 9-10, Berlín majú nárok na
náhradu trov dovolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu zostal napriek dovolaniu žalobcu právoplatný a vykonateľný dňom 18.11.2018.
Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 470, § 217 ods. 1, § 234 ods. 2, § 255, § 251, § 257, § 262 a § 396 Civilného sporového poriadku a uviedol, že na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku účinného od 01. júla 2016 s tým, že v zmysle platnej právnej úpravy rozhodol najprv o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, keďže o tomto nároku nebolo rozhodnuté a následne samostatným uznesením rozhodne o výške trov konania. Ohľadne konania na súde prvej inštancie uviedol, že plný úspech vo veci mali žalovaní, lebo žalobca nebol v konaní úspešný ani z časti. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovaným 1. a 2., ako aj spoločnosti HDI Gerling Industrie Versicherung AG, Krausenstrasse 9-10, Berlín, Nemecká spolková republika vstupujúcej do konania do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaných patrí nárok na plnú náhradu trov konania v zmysel ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovaným a spoločnosti, ktorá do konania vstúpila ako vedľajší účastník, nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalovaným a právnickej osobe, ktorá do konania vstúpila ako vedľajší účastník, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s poukazom na zásadu úspechu vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku. O výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal priznanú náhradu trov konania žalovaným, ako aj právnickej osobe. Poukázal na to, že aj napriek zamietnutiu žaloby automaticky to neznamená, že by žalobca mal platiť náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podstatné pre správne a najmä spravodlivé rozhodnutie je zistenie okolnosti, najmä čo predchádzalo vzniku sporu. Poukázal na skutkové okolnosti danej veci s tým, že pri kúpe motorového vozidla nevedel, že kupuje vozidlo ukradnuté v R., v dobrej viere podpísal kúpnu zmluvu, zaplatil 10.000,- eur ako kúpnu cenu. Motorové vozidlo malo platnú STK, EK, KO, bolo prijaté Okresným dopravným inšpektorátom Prešov riadne prihlásené do evidencie. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, žalobca sa nedopustil žiadneho nezákonného konania. Okolnosti, na ktoré poukázal, považoval za výnimočné, ktoré by bolo potrebné zohľadniť na rozhodnutie odvolacieho súdu o nepriznaní náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov tak, ako to predpokladá ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a žalovaným náhradu trov konania nepriznať.
3. Žalovaní 1., 2. sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.
4. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co/37/2019-302 zo dňa 4.4.2019 odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na postup podľa § 224 Civilného sporového poriadku a ako predčasne predloženú. Uložil súdu prvej inštancie, aby do záhlavia napadnutého rozhodnutia uviedol aj právnickú osobu, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník, a to podaním zo dňa 23.8.2012, ako aj doručil právnemu zástupcovi právnickej osobe vystupujúcej v konaní ako vedľajší účastník napadnuté uznesenie, ako aj odvolanie žalobcu na vyjadrenie. Opravným uznesením č.k. 15C/132/2011-304 zo dňa 17.4.2019 súd prvej inštancie opravil záhlavie napadnutého rozhodnutia s vymedzením aj účasti právnickej osoby na strane žalovaných.´
5. Právna zástupkyňa právnickej osoby vystupujúcej na strane žalovaných k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca pokiaľ poukázal na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého navrhol nepriznať žalovaným náhradu trov konania, bližšie výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali nepriznať žalovaným náhradu trov konania, podľa jej názoru neexistujú, ani ich nepreukázal. Poukázala na to, že ust. § 257 Civilného sporového poriadku je ustanovením, ktoré nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikáciu. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Zdôraznila, že v spore v rámci konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní bol žalobca plne neúspešný, a preto na strane žalovaných, ako aj právnickej osobe vystupujúcej na strane žalovaných vznikol nárok na náhradu trov konania v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to každému v rozsahu 100 %. Navrhla potvrdiť napadnuté uznesenie v celom rozsahu.
6. Právny zástupca žalobcu v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu právnej zástupkyne právnickej osoby vystupujúcej na strane žalovaných uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach, ako aj dôvodoch, na ktoré poukázal v podanom odvolaní proti uzneseniu o priznaní náhrady trov konania. Použitie ust. § 257 Civilného sporového poriadku je podľa jeho názoru s ohľadom na všetko, čo predchádzalo rozhodnutiu súdu dôvodné. Nespravodlivé a nesprávne by bolo, aby súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania a tým ho ešte viac finančne zaťažil.
Žalovaní 1. a 2. sa k doručenému vyjadreniu právnej zástupkyne právnickej osoby vystupujúcej na strane žalovaných písomne nevyjadrili.
Právna zástupkyňa právnickej osoby na strane žalovaných sa v rámci odvolacej dupliky k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu písomne nevyjadrila.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu prechádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne o nároku na náhradu trov konania prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania rozhodol. Vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok v spore vyplývajúcej z ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol úspešný v spore, a preto súd prvej inštancie správne na rozhodnutie o nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP.
8. Vo vzťahu k uplatnenej odvolacej námietke, a to aplikácii ust. § 257 CSP na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odvolací súd uvádza, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok s tým, že súd výnimočne neprizná náhradu trov, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
9. V zmysle ustálenej judikatúry rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo/17/2009, sp.zn. 5Cdo/67/2010, sp.zn. 3MCdo/46/2012) nemožno ust. § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodného osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecne tvrdených skutočností týkajúcich sa skutkových okolností danej veci, ktoré sporu predchádzali. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá ich nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na rozhodnutie o trovách konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Robins c/a Spojené kráľovstvo z 23.9.1997). Len skutkové okolnosti danej veci nemôžu byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Pri posudzovaní zákonných podmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP sa zohľadňujú na strane všetkých sporových strán.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie v spojení s opravným uznesením č.k. 15C/132/2011-304 zo 17.4.2019 ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaných 1. a 2. v odvolacom konaní vyplývajúcou z ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1. a 2. si trovy odvolacieho konania neuplatnili, ani im z obsahu spisu nevyplývajú, a preto odvolací súd v súlade so zásadou rozumného usporiadania procesných nárokov
strán sporu v spojení so zásadou hospodárnosti konania (čl. 4 v spojení s čl. 17 Základných princípov CSP) žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania voči právnickej osobe vystupujúcej na strane žalovaných odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu právnickej osoby v odvolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), ktorej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.