Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoPr-5-2022.pdf
PDF · 204.89 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoPr/5/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: J.. W. K., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. S. XX, A., zastúpený advokátskou kanceláriou Hagyari & Partners, s. r. o., so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava, IČO: 51 473 208, proti žalovanému: TDI - Kompleting, s.r.o., so sídlom Trnavská cesta 13, Bratislava, IČO: 35 897 678, zastúpený advokátskou kanceláriou Mgr. Rastislav Munk, PhD., so sídlom Strojnícka 97, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ulica 29. augusta 8-10, Bratislava, zastúpená JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž 3, Bratislava, o určenie pracovného úrazu, o odvolaní žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 11Cpr/5/2018-342 zo dňa 12.08.2021, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/5/2018-342 zo dňa 12.08.2021 (teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-11Cpr/5/2018) p o t v r d z u j e.
Žalobcovi proti žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 11Cpr/5/2018-342 zo dňa 12.08.2021 určil, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom (výrok I.). Žalobca za škodu z pracovného úrazu zodpovedá v rozsahu 50 % (výrok II.) a žalobca má nárok proti žalovanému na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom. Žalobca uviedol, že je zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 09.06.2017, pre žalovaného vykonával druh práce: stavebný a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie. Dňa 22.01.2018 v čase o 11.15 hod. došlo počas pracovnej doby k úrazu a to jeho pádu do jamy hlbokej asi 4 metre, úraz sa stal v budove VERSUS v prítomnosti svedka pána F. S., ktorý je zamestnaný ako elektrikár subdodávateľskej spoločnosti žalovaného a ktorý so žalobcom hľadal osvetľovacie telesá do garážového domu pre stavbu Panorama City III. V budove, kde sa stal úraz, bol žalobca viackrát v minulosti a aj v deň, keď došlo k úrazu, na základe pokynu jeho nadriadeného J.. Q. L.. Do budovy bol vysielaný z dôvodu zabezpečenia osvetľovacích telies do garážového domu, čo bolo príčinou vyslania do tejto budovy J.. L. aj v deň, keď k úrazu došlo. Jednalo sa o nájdenie dočasného núdzového osvetlenia, ktoré sa neskôr malo vymeniť za nové svietidlá. Nemal dôvod vchádzať do budovy a pohybovať sa v nej na základe svojho rozhodnutia,
nakoľko pre to neexistoval žiaden dôvod. Jediným dôvodom bol pokyn k plneniu si pracovných úloh od jeho nadriadeného. Uraz žalovaný nenahlásil ako pracovný úraz a nesplnil si povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný si prizval na kontrolu nezávislého technika, ktorý vykonal šetrenie a skonštatoval, že žalobca údajne vstúpil do budovy VERSUS na základe vlastného rozhodnutia, zamestnávateľ skutok klasifikoval ako iný úraz spôsobený z dôvodu svojvôle žalobcu. So závermi šetrenia nesúhlasí; pádom do jamy hlbokej 4 metre utrpel závažný pracovný úraz a bola mu spôsobená ťažká ujma na zdraví, je odkázaný na 24 hodinovú starostlivosť, s predpokladom trvalých následkov. Dňa 07.04.2018 mu Sociálna poisťovňa oznámila, že žalovaný neeviduje žiadny pracovný úraz a v prípade nesúhlasu s postupom žalovaného má možnosť podať určovaciu žalobu na súd.
3. Žalovaný sa ku žalobe písomne nevyjadril. Na pojednávaní uviedol, že nesúhlasí so záverom, že sa jedná o pracovný úraz. S ohľadom na všetky vykonané úkony v rámci šetrenia skutok klasifikoval ako iný úraz spôsobený z dôvodu svojvôle poškodeného. Ďalej uviedol, že zatiaľ nebolo možné získať informácie od žalobcu ako poškodeného o vzniknutej udalosti z dôvodu, že to jeho zdravotný stav neumožňoval, spôsob zistenia príčiny a okolnosti vzniku úrazu je vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa, a preto navrhol, aby bol žalobca vypočutý v konaní pred súdom.
4. Na základe oznámenia zo dňa 05.06.2018 vstúpil do sporu intervenient na starne žalovaného, ktorý uviedol, že dňa 01.02.2018 mu bolo doručené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu, s ktorým žalovaný doručil aj list s oznámením, že potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nie je kompletne vyplnené z dôvodu, že žalobca je v umelom spánku a nie je schopný tlačivo osobne vyplniť, že k úrazu žalobcu došlo, avšak žalovaný nezistil ako; šetrenie nie je ukončené. Dňa 05.02.2018 bola intervenientovi doručená žiadosť manželky žalobcu o vyplatenie nemocenských dávok a úrazového príplatku. Nakoľko intervenient ako subjekt vyplácajúci dávky sociálneho poistenia nedisponoval dostatočnými podkladmi pre vydanie rozhodnutia o úrazovom príplatku vyzval žalovaného, ktorý na výzvu reagoval podaním zo dňa 06.03.2018, kedy oznámil, že zistil, že úraz žalobcu nie je úrazom pracovným a pokiaľ aj potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti je vyznačené, že dôvodom je pracovný úraz, tak toto vyznačenie vykonal žalobca bez vedomia žalovaného a žalovaný trvá na tom, že v danom prípade sa nejedná o pracovný úraz. Intervenient má za to, že v danej veci nebolo preukázané, že by úraz žalobcu bol pracovným úrazom a konanie prerušil z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke na súde. Má za to, že žalobca nepreukázal, že úraz, ktorý utrpel sa stal pri plnení pracovných úloh, ku ktorým bol poverený žalovaným a na základe pokynu žalovaného ako zamestnávateľa a teda, že jeho úraz je úraz pracovný. Zároveň uviedol, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalobca úraz utrpel pri plnení pracovných úloh má za to, že je potrebné preskúmať priebeh úrazového deja a posúdiť, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov a predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne a či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného. Mal za to, že žalobca konal minimálne v rozpore s obvyklým spôsobom správania a minimálne ľahkovážne.
5. Súd prvej inštancie posúdil spor po právnej stránke podľa § 14, § 195 ods. 1 a ods. 6, § 196 a § 495 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prvom rade uviedol, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez ingerencie súdu nemôže požadovať plnenia, na ktoré by mohol mať nárok, ak by súd vyriešil individuálny pracovnoprávny spor a určil, či úraz je pracovným úrazom, alebo nie je. Navyše Sociálna poisťovňa rozhodnutím č.k. 25859- 8/2018-BAM zo dňa 04.05.2018 prerušila konanie o nároku na úrazový príplatok žalobcu z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke, o otázke či úraz zo dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom.
6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca v inkriminovaný deň, kedy došlo k jeho zraneniu, mal za úlohu osvetliť časť stavby. Žalobca vypovedal, že v ten deň mal zabezpečiť pre LED-stenu osvetlenie. Časť svetiel, ktoré mal k dispozícii nepostačovalo, nakoľko LED-stena mala viac poschodí a bolo treba viac osvetlenia, a preto išiel do budovy VERSUS (chýbali osvetľovacie telesá na včasné ukončenie osvetlenia garážového domu). Žalobca uviedol, že mal dodané iba jednotrubicové osvetlenie, demontovať chcel dvojtrubicové svetlá, ktoré neboli dodané. LED- stena išla na garážový dom a bolo treba zabezpečiť jej osvetlenie. Mali to byť provizórne svetlá, nakoľko neboli ešte dodané svetlá, ktoré mali osvetľovať miestnosť. Skutočnosť, že v ten deň mal žalobca za úlohu nasvietiť miestnosť v novostavbe potvrdil aj svedok J.. M. A., priamy nadriadený žalobcu, ktorý vo výpovedi uviedol, že v ten deň ráno prišiel do práce a so žalobcom riešili spoločne vec, ktorú mali
za úlohu v rámci osvetlenia priestoru na stavenisku. Uviedol, že realizátor mal prísť o dva dni neskôr a úloha, ktorú mal žalobca nebola splnená, o čom sa on v piatok dozvedel, a preto žalobcovi povedal, že to musí vyriešiť, lebo ten priestor musí byť nasvietený. Rovnako vypovedal aj svedok F. S., ktorý uviedol, že v ten deň žalobca, ako jeho nadriadený, mu zavolal, že je potrebné nasvietiť miestnosť v novostavbe, boli sa tam spolu pozrieť a dohodli sa, že pôjdu pozrieť do vedľajšej stavby nejaké svetlá, mali to byť provizórne svetlá, nakoľko neboli ešte dodané svetlá, ktoré mali osvetľovať miestnosť, tak preto malo ísť o provizórne osvetlenie. Svedok potvrdil, že do budovy išli pre svetlá a svetlami mali nasvietiť miestnosť v novostavbe. O tom, že v daný deň žalobca zabezpečoval osvetlenie svedčí aj zápis v písomnej výpovedi F. S. zo dňa 23.01.2018, kde uviedol, že so žalobcom vošiel do budovy VERSUS za účelom ohliadky svietidiel k demontáži. Rovnako v zápisnici o šetrení úrazu zo dňa 29.01.2018 J.. M. A. uviedol, že v piatok 19.01.2018 dostal informáciu, aby zabezpečil nasvietenie miestnosti na stavbe, pondelok skoro ráno na stavenisku v priestoroch pre zamestnancov povedal žalobcovi, aby zabezpečil nasvietenie miestnosti na stavbe, pričom mu vysvetlil, o ktorú miestnosť ide. Povedal, že je to potrebné urobiť najneskôr do utorka, na čo žalobca povedal, že to zabezpečí. Žalobca v snahe zabezpečiť osvetlenie miestnosti, za situácie, že nemal dostatok osvetľovacích telies, čo súd prvej inštancie tiež považoval svedeckou výpoveďou svedka F. S. za preukázané, sa rozhodol pre demontáž osvetlenia v budove VERSUS, ktorá bola určená na demoláciu. Žalobca tvrdil, že to bolo na príkaz pána J.. L.. Táto skutočnosť sa v spore nepreukázala. J.. L. to poprel a iný svedok o priamom príkaze nevypovedal. Dokonca sám žalobca povedal, že to nebol priamo pokyn, aby išiel do budovy VERSUS, ale dostal pokyn od pána Urbanovského, že v budove spoločnosti VERSUS sa nachádza nejaké osvetlenie a treba poveriť niekoho na demontáž tohto osvetlenia, že keď treba nejaké svietidlá, tak vo VERSUS sú svietidlá a ak vie odtiaľ niečo použiť, tak nech to použije, že vo VERSUS sa nájdu také osvetľovacie telesá, čo by sa dali pred demoláciou použiť. Napriek tomu, že žalobca nepreukázal, že dostal pokyn od nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že vstupoval do tejto budovy za účelom demontáže svetiel, ktoré sa mali použiť na provizórne osvetlenie časti novostavby. Teda plnil pracovné úlohy, ktoré mu boli dané. Výpoveď svedka J.. L., ktorý tvrdil, že nešlo o nasvietenie LED steny, ale betónovej podlahy, súd prvej inštancie nepovažoval za dôveryhodnú, nakoľko jeho tvrdenie nikto a nič nepreukazovalo. Naopak, že išlo o osvetlenie steny v novostavbe uviedol priamy nadriadený p. A. a rovnako svedok S.. Preto súd nezobral do úvahy ani jeho tvrdenie, že žalobca mohol použiť iné svetlo, halogén, ktorý mal na stavbe. Naopak svedok S. potvrdil, že nemali naskladnené svetlá a riešili provizórne osvetlenie a priamy nadriadený žalobcu, pán A. žalobcovi uložil povinnosť zabezpečiť osvetlenie zo dňa na deň. Za situácie, že nie je štandardné, aby tak ako to opisoval svedok S., išiel zamestnanec do obchodu a kúpil nejaký materiál, za situácie, že objednanie a naskladnenie by trvalo niekoľko dní, čo bolo svedeckou výpoveďou preukázané, je logický záver žalobcu, že sa snažil (či už z podnetu J.. L., alebo z jeho vlastnej iniciatívy) zabezpečiť osvetlenie použitím svietidiel, o ktorý existencii vedel v budove určenej na demoláciu. Preto súd jeho konanie považoval za plnenie pracovných povinností. Žalovaný argumentoval, že v prípade konania žalobcu išlo o exces, a preto sa nejednalo o pracovný úraz. V prípade, keď došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď ten prekročil, vybočil z plnenia pracovných úloh, alebo činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, ak sa zdravie zamestnanca poškodilo v čase, keď vybočil z plnenia pracovných úloh alebo z činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh a kedy nastal takzvaný exces (R 17/1975). Súd prvej inštancie však konanie žalobcu nepovažoval za exces, ale jeho konanie posúdil ako plnenie pracovných úloh. Žalobca plnil úlohu osvetlenia miestnosti za situácie, že nemal zabezpečené osvetľovacie telesá a zároveň osvetlenie malo slúžiť na prezentáciu, nie na konečný cieľ a to osvetlenie budovy. Súd prvej inštancie preto konanie žalobcu nepovažoval za exces. Žalobca si nepočínal svojvoľne, ale plnil zverené úlohy. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného, predpokladom nie je zavinenie a na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodová udalosť a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom škody. Tieto okolnosti mal súd prvej inštancie za preukázané.
7. Intervenient na strane žalovaného žiadal súd prvej inštancie preskúmať, či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného. Na zbavenie sa zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 196 Zákonníka práce by žalovaný musel preukázať, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane žalovaného a ten by mal v spore preukázať, že žalobca porušil právne alebo ostatné
predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo inak porušil predpisy, hoci s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť bola sústavne vyžadovaná a kontrolovaná a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Je pravdou, že žalobca porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia, sám uviedol, že napriek vedomosti o demolačnom rozhodnutí a zákazu vstupu na stavbu, vstúpil na stavbu určenú na demoláciu. Avšak žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli, preto súd prvej inštancie dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel. 8. Nebolo sporné, že žalobca vstúpil do budovy, do ktorej bol zákaz vstupu. Sám žalobca uviedol, že vedel, že budova je určená na demoláciu. Ale v spore bolo preukázané, že zamestnanci žalovaného mali do budovy prístup. Spočiatku za účelom uskladnenia nábytku, neskôr tam podľa svedeckých výpovedí vstupovali sporadicky. Zároveň bolo v spore preukázané, že J.. L. disponoval kľúčom od budovy, žalobca tvrdil, že kľúč bol všeobecne prístupný, J.. L. uviedol, že mal kľúč v šuplíku a tento bol všeobecne prístupný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nebolo treba prekonať prekážky, aby sa zamestnanec dostal do uzamknutej budovy. O tom, že zabezpečiť vstup do budovy nebolo nič výnimočné, svedčí aj mailová komunikácia žalobcu so svedkom J.. X.. Ani svedok S. sa v deň úrazu nepozastavoval nad tým, že idú do budovy, kde podľa slov štatutára žalovaného, nemajú prístup.
9. Pri čiastočnom zbavení sa zodpovednosti stačí riadne oboznámenie zamestnancov s právnymi a ostatnými predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a podmienka, že sa sústavne vyžadovali a kontrolovali nemusí byť splnená a rovnako ako aj dodržiavanie týchto predpisov a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované ani kontrolované. Intervenient na stane žalovaného označil konanie žalobcu za ľahkomyseľné. Pri ľahkomyseľnom konaní zamestnanca treba prihliadať najmä na kvalifikáciu zamestnanca získané skúsenosti, dĺžku zamestnania a ďalšou podmienkou právnej kvalifikácie ľahkomyseľného konania zamestnanca je, aby aj spôsob činnosti bol v rozpore s obvyklým spôsobom konania zamestnanca, pričom ak by si takýmto spôsobom počínali aj iní zamestnanci a zamestnávateľ by im to trpel, konanie zamestnanca by nebolo možné hodnotiť ako ľahkomyseľné, v rozpore s obvyklým správaním sa zamestnancov. Dôvod ľahkomyseľnosti konania zamestnanca prichádza do úvahy len v prípade, ak zamestnanec súčasne neporušil bezpečnostné predpisy v prípade, ak zamestnanec porušil takýto predpis alebo pokyn treba posudzovať vec podľa odseku 1 písm. a) alebo odseku 2 písm. a) § 196 Zákonníka práce (R 28/1980, R 19/1991). Keďže v prípade žalobcu ten porušil bezpečnostné predpisy, súd sa ľahkomyseľnosťou jeho konania nezaoberal.
10. Za predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa považujú všeobecne záväzné právne predpisy publikované v Zbierke zákonov, aj tie, ktoré sú v tejto zbierke len oznámené, a aj technické normy (R 28/1980). Je preto zrejmé, že žalobca porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený. Žalobca vedel, že budova VERSUS je určená na demoláciu a napriek zákazu vstupu do nej vstúpil. Súd prvej inštancie považoval za splnené podmienky ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný sa zbavil zodpovednosti sčasti, nakoľko preukázal, že žalobca porušil svojím konaním bezpečnostné predpisy a toto porušenie bolo jednou z príčin škody.
11. Intervenient na stane žalovaného navrhoval, aby súd prvej inštancie preskúmal priebeh úrazového deja a posúdil, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov a predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného.
12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy okolnosť, že žalobca nemal problém si zabezpečiť otvorenie budovy VERSUS, že ani pracovníkovi subdodávateľa pánovi S. neprišlo jeho konanie, keď rozhodol, že idú demontovať svietidlá do tejto budovy, za nemožné, prípadne nebezpečné, či dokonca za zakázané, ale naopak, so žalobcom prechádzal po budove a hľadal svetlá. Zároveň súd prvej inštancie zvážil, že žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demoláciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená, je vstup zakázaný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. V tomto prípade sa žalovaný zbaví zodpovednosti sčasti. Ak sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti, súd určí časť škody,
za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Vzhľadom na okolnosti tohto pracovného úrazu súd prvej inštancie určil mieru zavinenia žalobcu na 50 %.
13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovenia § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci úspech, súd prvej inštancie určil, že úraz je pracovným úrazom, preto zaviazal žalovaného ku náhrade trov konania v plnej výške. Súd prvej inštancie konštatoval úspech žalobcu čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisela výlučne od úvahy súdu, preto čiastočná liberácia žalovaného nebola prejavom procesného neúspechu žalobcu, ale dôsledok úvahy súdu. Tento záver možno dovodiť aj z komentára k ustanoveniu § 255 C.s.p. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str. 927).
14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie intervenient na strane žalovaného, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p.. Intervenient podal odvolanie (so súhlasom žalovaného) voči všetkým výrokom rozsudku. Namietal, že pokiaľ sa žalobca domáha v súdnom konaní určenia, že úraz, ktorý utrpel je úrazom pracovným, tak je na jeho ťarchu preukázať, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik pracovného úrazu. Intervenient trvá na tom, že žalobca nepreukázal, základnú podmienku pracovného úrazu - že v čase úrazu, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 plnil pre žalovaného pracovné úlohy alebo plnil úlohy v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Poukázal najmä na to, že v Pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je uvedená charakteristika dohodnutého druhu práce „Stavebný a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie“ nasledovne: príprava a realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie pri výberovom konaní, činnosť Cost Control a zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby. V zmysle Pracovnej zmluvy teda žalobca plnil pre žalovaného pracovné úlohy pri výbere zhotoviteľov - zabezpečenie výberu akceptovateľných zhotoviteľov jednotlivých častí diela, práce súvisiace s Cost Control - sledovanie nákladov, fakturácie, vecné a finančné odsúhlasenie súpisov realizovaných prác a k jeho pracovným úlohám patrilo aj zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby, v rámci čoho mal podľa pracovnej zmluvy „zabezpečiť všetky potrebné kroky a činnosti, ktoré je potrebné vykonať pre zrealizovanie a odovzdanie diela, respektíve častí diela vrátane koordinácie činností.“ Do pracovných povinností žalobcu preukázateľne a nespochybniteľne patrili riadiace, koordinačné a kontrolné činnosti na stavbe, v žiadnom prípade však do pracovných povinností nepatril výkon jednotlivých profesií, ktorých prácu len koordinoval a kontroloval. Žalobca v konaní uvádzal, že dňa 22.01.2018 vstúpil do budovy VERSUS, ktorá bola v susedstve budovy Panorama City III, ktorá bola jeho pracoviskom. Do budovy VERSUS mal žalobca podľa jeho tvrdenia vstúpiť na základe vyslania jeho priameho nadriadeného J.. L., ktorý mal dať žalobcovi pokyn, aby v tejto budove vyhľadal dočasné osvetľovacie telesá do garážového domu pre stavbu Panorama City III. V priebehu konania však bolo dokazovaním preukázané, že J.. L. nebol nadriadeným zamestnancom žalobcu, nedával mu a ani nemohol mu dávať pokyny na prácu a jediným nadriadeným žalobcu bol J.. A., J.. L. a ani nadriadený zamestnanec žalobcu nevydal dňa 22.01.2018 žalobcovi pokyn na vstup do objektu VERSUS, objekt VERSUS bol uzatvorený, určený na demoláciu a zamestnanci žalovaného mali v danom čase výslovný zákaz vstupu do daného objektu, ktorý bol uzamknutý a žalovaný, resp. žalovaným poverený zamestnanec disponoval kľúčom k danému objektu pre prípad potreby, pričom žalobca nemal povolenie si akýmkoľvek spôsobom svojvoľne brať kľúč od daného objektu, žalobca nedisponoval žiadnym kľúčom od žalovaného, žalobca si nepreukázaným spôsobom obstaral kľúče od objektu VERSUS, ktorý bol odpojený od dodávky elektrickej energie a teda v priestoroch, do ktorých žalobca vstupoval bola tma, žalobca si svietil v týchto priestoroch iba mobilným telefónom, pričom dokonca sa pohyboval v tomto objekte v takých častiach, ktoré mu neboli známe. Dodávka a inštalácia osvetľovacích telies bola pre danú stavbu zabezpečená dodávateľským spôsobom prostredníctvom spoločnosti NECTEL s. r. o., ktorej činnosť žalovaný iba koordinoval a kontroloval, dňa 22.01.2018 bola žalobcovi zo strany nadriadeného žalobcu daná pracovná úloha zabezpečiť do nasledujúceho dňa osvetlenie do garážového domu pre stavby Panorama City III, materiál na stavbu bol dodávaný výlučne zo skladu, nikdy nebol použitý spôsob „náhradného dodania z objektu VERSUS určeného na demoláciu“ a žalobcovi nebol nikým daný pokyn na použitie starého materiálu, technicky ani nebolo možné demontovať osvetlenia zo stropu objektu v objekte VERSUS bez inštalácie lešenia. Žalobca teda v konaní nepreukázal tvrdenie, že jediným dôvodom pre vstup do objektu VERSUS mal byť pokyn k plneniu si pracovných úloh od jeho nadriadeného. Toto skutkové tvrdenie žalovaný v plnom rozsahu poprel a v konaní preukázal opak.
V konaní bolo nepochybne preukázané, že to bol žalobca, ktorý sa rozhodol sám vstúpiť do objektu VERSUS, hoc mu boli známe všetky vyššie uvedené okolnosti. Z vykonaného dokazovania považoval intervenient za preukázané, že na splnenie pracovnej úlohy, ktorou bol žalobca poverený, bolo v rámci jeho pracovnej náplne kontaktovať subdodávateľa, oznámiť mu požiadavku realizovať do určeného termínu osvetlenie daného priestoru a následne skontrolovať splnenie tejto úlohy subdodávateľom. Žalobca bol zodpovedný iba za koordináciu prác voči subdodávateľovi, v žiadnom prípade nie za samotnú inštaláciu osvetľovacích telies. Namietal, že žalobca fyzicky nevykonával na stavbe žiadne profesijné práce - a to ani elektrikárske a nebol zodpovedný za obstaranie materiálu pre inštaláciu osvetľovacích telies, nakoľko toto bolo v plnej kompetencii a zodpovednosti daného subdodávateľa. Napriek tomu žalobca bez akéhokoľvek pokynu žalovaného iniciatívne a v rozpore s jeho pracovnou náplňou dal pokyn zamestnancovi subdodávateľa, aby s ním vstúpil do zakázaného priestoru, obstaral si dokonca kľúče od objektu VERSUS a to za účelom hľadania osvetľovacích telies, ich demontáže a ich dočasnej inštalácie v objekte Panorama City III. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že žalobca mal za úlohu osvetliť časť stavby. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal v rámci úloh žalovaného ako koordinátora všetkých subjektov podieľajúcich sa na výstavbe diela, teda v rámci svojej koordinačnej pracovnej pozície a obsahu pracovnej náplne, iba úlohu zabezpečiť, aby tretí subjekt, ktorý bol dodávateľom vykonal osvetlenie, čo prakticky znamenalo, že mal kontaktovať tretí subjekt s pokynom vykonať osvetlenie v danom priestore Panorama City III a skontrolovať splnenie tejto úlohy. Ako z dokazovania vyplynulo, žalovaný kontaktoval p. S. ako zamestnanca spoločnosti NECTEL s. r. o. vykonávajúcej danú dodávku pre stavbu a svojvoľne sa rozhodol riešiť vlastnými silami úlohy, ktorých riešenie prislúchalo spoločnosti NECTEL s. r. o., kedy p. S. vyzval, aby s ním išiel hľadať svietidlá do uzamknutého priestoru objektu určeného na demoláciu, ktorý bol uzamknutý a do ktorého bol vstup zakázaný. Namietal, že tvrdený nedostatok osvetľovacích telies nebol na strane žalobcu ako zamestnanca žalovaného, ktorý mal iba koordinačnú úlohu, ale na strane tretej strany, dodávateľa spoločnosti NECTEL s. r. o.. Intervenient preto s poukazom na znenie § 220 ods. 1 ZP namieta záver súdu prvej inštancie, že žalobca v čase úrazu plnil pracovné úlohy. V konaní bolo podľa neho preukázané, že žalobca nedostal pokyn nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, že žalobca nemal v pracovnej náplni vykonávať akékoľvek stavebné a iné tomu podobné práce na stavbe, (teda ani dodávku a demontáž svietidiel), ale iba koordinačné a organizačné práce. Žalobca sa svojvoľne bez pokynu a v rozpore s obsahom jeho pracovnej náplne rozhodol plniť úlohy namiesto spoločnosti NECTEL s. r. o., teda dodať svietidlá a vykonať elektrikárske práce a za tým účelom vyzval zamestnanca dodávateľskej spoločnosti k vstupu do nebezpečného, uzamknutého priestoru za účelom hľadania a demontáže svietidiel. Intervenient má za to, že žalovaný dôvodne v konaní tvrdil, že v prípade konania žalobcu išlo o exces a nejednalo sa o pracovný úraz, kedy správne poukázal na judikatúru (R 17/1975). Záver súdu prvej inštancie vyslovený v bode 29. odôvodnenia rozsudku „Súd preto konanie žalobcu nepovažoval za exces. Žalobca si nepočínal svojvoľne, ale plnil zverené úlohy.“ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, kedy bol v konaní preukázaný opak, a to, že žalobca neplnil zverené úlohy. Navyše súd prvej inštancie v danej veci porušil zásadu stanovenú § 191 ods. 1 C.s.p., keď neprihliadal na všetko, čo vyšlo najavo počas konania a k zásadným otázkam ako je činnosť žalovaného v rámci projektu Panorama City III a s tým súvisiaca pracovná náplň žalobcu, sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Uvedeným nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec podstatnými argumentami žalovaného a intervenienta, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré žalovaný a intervenient v konaní poukázali. Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).
15. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca za škodu z pracovného úrazu zodpovedá v rozsahu 50 % intervenient namieta, že predmetom konania nebolo určenie miery zodpovednosti za pracovný úraz. Žalobca sa žalobou domáhal výslovne určenia, že úraz, ktorý utrpel
dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom. Intervenient nemá vedomosť o tom, že by žalobca v priebehu konania menil petit a navrhol súdu prvej inštancie, aby rozhodoval o miere zodpovednosti za škodu žalobcu, ktorá mu mala vzniknúť predmetným úrazom a nemá vedomosť ani o tom, že by súd prvej inštancie takúto zmenu žaloby uznesením pripustil. Ani samotný žalobca sa v konaní nevyjadril k otázke miery zavinenia za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 a ani neuviedol, že má za to, že za jeho úraz zodpovedá žalovaný v plnom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný k miere zavinenia za pracovný úraz a k prípadnému zbaveniu sa zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu podrobne nevyjadroval a v tomto smere ani neprebiehalo dokazovanie. Súd prvej inštancie nevyužil svoje právo a povinnosť vyplývajúce mu z § 319 C.s.p. a nevykonával dôkazy zamerané na zistenie miery zavinenia strán za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018, čomu svedčí aj jeho strohé konštatovanie v bode 32. odôvodnenia rozsudku : „Avšak žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli, preto súd dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel.“ Uvedené konštatovanie navyše nie je pravdivé, nakoľko žalovaný preukázal súdu plnenie si uvedenej povinnosti, čomu svedčia aj dôkazy predložené žalovaným dňa 09.10.2010 (č.l. 269 až 309). Je pravdou, že intervenient sa k otázke miery zodpovednosti, v prípade uznania úrazu žalobcu za úraz pracovný, okrajovo a stručne vyjadril, avšak činil tak nad rámec predmetu sporu a výslovne iba z dôvodu procesnej opatrnosti a bez akéhokoľvek procesného návrhu, o ktorom by konajúci súd rozhodoval a ktorým by súd pripustil zmenu predmetu konania. Patrí k základným zásadám civilného sporového konania, že súd je viazaný petitom vysloveným žalobcom v žalobe a nemôže sám rozširovať predmet konania (§216 ods. 1 a 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie týmto (II.) výrokom sa nesporne necítil viazaný návrhom žalobcu, prekročil žalobný návrh a prisúdil žalobcovi viac ako sa tento v konaní domáhal, a teda pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie porušil § 216 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.. V danom prípade neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.) pre rozhodnutie II. výrokom rozsudku. Navyše svoje rozhodnutie rozhodovať nad rámec žaloby žiadnym spôsobom neodôvodnil. Uvedeným postupom súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí vyslovil, čím je tiež daný dôvod na odvolanie (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Intervenient v tejto súvislosti nad rámec potreby a z dôvodu opatrnosti tiež uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne určil mieru zodpovednosti žalobcu za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018, keď určil, že žalobca za úraz zodpovedá v rozsahu 50 %. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca riadne absolvoval školenie o BOZP a to iba niekoľko mesiacov pred úrazom, že budova VERSUS bola uzamknutá a že zamestnanci žalovaného mali výslovný zákaz vstupu do danej budovy, že žalobca si bez vedomia žalovaného vzal kľúče od budovy VERSUS a v rozpore s výslovným zákazom žalovaného v tme do budovy VERSUS vstúpil, že sa v danej budove pohyboval napriek tomu, že v nej bola tma, keďže budova bola odpojená od elektrickej energie, že sa pohyboval v tme v priestoroch, ktoré mu neboli známe a nemal vedomosť o stave budovy, ktorá bola určená na demoláciu, že nedostal žiadny pokyn k hľadaniu a demontáži starých svietidiel a už vôbec nie v budove VERSUS. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že jedinou príčinou úrazu žalobcu zo dňa 22.01.2018 je výlučne viacnásobné porušenie predpisov o BOZP zo strany žalobcu, ktorý navyše mal postavenie vedúceho zamestnanca. Teda sú dané dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu a že samotný žalobca zodpovedá za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 v plnom rozsahu. Intervenient zároveň podal odvolanie aj voči výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Vychádzajúc z vyššie uvedeného intervenient žiada odvolací súd, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Alternatívne intervenient žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p.. Uviedol, že s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa nemožno stotožniť, a to vzhľadom na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalovaný nevykonával na stavbe Panorama City III žiadne stavebné práce, ale vykonával len služby stavebného manažéra, teda
práce na stavbe koordinoval, riadil a kontroloval, nebolo výkonom činnosti žalovaného konkrétny výkon konkrétnych montážnych prác na stavbe, žalobca nevykonával a nemal vykonávať žiadne stavebné ani montážne práce na stavbe Panorama City III, jeho úlohou v zmysle pracovnej zmluvy bola príprava a realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie, činnosť Cost Control a zabezpečenie procesov súvisiacich s riadením výstavby. J.. L. nebol nadriadeným zamestnancom žalobcu, jediným nadriadeným žalobcu bol J.. A.. J.. L. ani žiadny nadriadený zamestnanec žalobcu nevydal dňa 22.01.2018 žalobcovi pokyn na vstup do objektu VERSUS, ktorý bol uzatvorený, určený na demoláciu a zamestnanci žalovaného mali v danom čase výslovný zákaz vstupu do daného objektu. Tento objekt bol uzamknutý a stavebne uzatvorený nakoľko bolo vydané búracie povolenie a tým bola budova VERSUS neužívania schopná a určená len na zbúranie. Žalovaný nedisponoval žiadnym kľúčom od budovy VERSUS a nemal žiadne povolenie na vstup do nej v rozhodnom čase a už vôbec nie 22.01.2018. Objekt bol odpojený od dodávky elektrickej energie, v priestoroch, do ktorých žalobca vstupoval bola tma, žalobca si svietil v týchto priestoroch iba mobilným telefónom, pričom sa pohyboval v objekte v takých častiach, ktoré mu neboli známe. Dodávka a inštalácia osvetľovacích telies bola pre danú stavbu zabezpečená dodávateľským spôsobom prostredníctvom spoločnosti NECTEL s. r. o., ktorej činnosť žalovaný iba koordinoval a kontroloval. Žalobcovi zo strany nadriadeného bola daná pracovná úloha zabezpečiť osvetlenie do garážového domu pre stavby Panorama City III už o dva týždne skôr, no žalobca predmetné nezabezpečil. Materiál na stavbu bol dodávaný výlučne zo skladu, nikdy nebol použitý spôsob „náhradného dodania z objektu VERSUS určeného na demoláciu“ a žalobcovi nebol nikým daný pokyn na použitie starého materiálu, technicky ani nebolo možné demontovať osvetlenia zo stropu objektu v objekte VERSUS bez inštalácie lešenia. V prvom rade žalovaný poukázal na to, že v danom prípade nebola splnená podmienka „conditio sine qua non“, ako nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možné určiť, že ide o pracovný úraz, k čomu nesprávne dospel prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Okrem iných podmienok, základnou podmienkou na to, aby mohlo dôjsť k pracovnému úrazu je skutočnosť, že došlo k poškodeniu zdravia nezávisle od vôle zamestnanca, čo v prejednávanom prípade vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo splnené. Prvostupňový súd sa touto základnou podmienkou absolútne vo svojom napadnutom rozhodnutí absolútne nezaoberal, ba dokonca v túto základnú podmienku pre pracovný úraz úplne vypustil. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca v rámci svojho bremena tvrdenia uviedol rozhodné skutočnosti v žalobe, ktoré mal následne na základe dôkazného bremena v konaní preukázať. Žalovaný všetky skutkové tvrdenia uvedené žalobcom v žalobe poprel a uviedol svoje skutkové tvrdenia a označil dôkazy na ich preukázanie. Žalobca v priebehu celého konania neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným rozhodným skutočnostiam uvedeným v žalobe, ba dokonca žalovaný preukázal v mnohom opak. Bola popretá skutočnosť, že „žalovaný mal prístup do budovy VERSUS“. Bola popretá skutočnosť, že by žalobca vstúpil do budovy VERSUS na základe pokynu daného nadriadeným zamestnancom J.. L. z dôvodu zabezpečenia osvetľovacích telies. Žalobca vstúpil do budovy „VERSUS“ na vlastnú zodpovednosť bez toho, aby dostal akýkoľvek pokyn od žalovaného. Do budovy „VERSUS“ sa vôbec nechodilo, išlo o budovu, na ktorú bolo v čase, kedy došlo k úrazu vydané búracie povolenie a žalovaný ani nemal žiadny prístup do tejto budovy. Dôvodom samovoľného vstupu žalobcu do budovy „VERSUS“ za žiadnych okolností nemôže byť zabezpečenie pracovnej úlohy, pretože jednoznačne a bezpochyby bolo v priebehu konania preukázané, že všetko, čo bolo potrebné pre stavbu sa riešilo dodávateľsky cez zazmluvnenú spoločnosť Nectel, spol. s r. o.. Zároveň ani nebola preukázaná skutočnosť, ako sa vôbec žalobca dostal do budovy „VERSUS“, nakoľko ako už bolo uvedené žalovaný do budovy prístup nemal. Konajúci prvoinštančný súd v mnohých prípadoch mal za preukázané skutočnosti, ktoré boli vypovedané len samotným žalobcom. bez unesenia dôkazného bremena, ba dokonca v mnohých prípadoch aj v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z vykonaného dokazovania - z výsluchu svedkov - je pritom zrejmé, že žalobca mal určenú úlohu dva týždne vopred, ďalej je zrejmé, že nadriadený žalobcu túto úlohu pripomenul žalobcovi v pondelok 22.1.2018, pričom žalobca mal čas na splnenie úlohy do nasledujúceho dňa 23.1.2018. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že jej splnenie sa dalo absolútne bez problémov stihnúť štandardným a jediným možným spôsobom - dodaním svietidiel prostredníctvom dodávateľa Nectel. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, tak sa to aj bez problémov štandardným spôsobom stihlo, a to napriek smutnej udalosti - úrazu žalobcu. Z vykonaného dokazovanie - z výsluchu svedkov - je ďalej zrejmé, že žalobca bol ten, čo
mal procesy riadiť a mal zabezpečiť dodanie potrebných svetiel prostredníctvom zmluvnej dodávateľskej spoločnosti. Záver súdu prvej inštancie, že cit.: „v ten deň mal žalobca za úlohu nasvietiť miestnosť v novostavbe, čo potvrdil aj svedok J.. M. A., priamy nadriadený žalobcu, ktorý vo výpovedi uviedol, že v ten deň ráno prišiel do práce a so žalobcom riešili spoločne vec, ktorú mali za úlohu v rámci osvetlenia priestoru na stavenisku. Uviedol, že realizátor mal prísť o dva dni neskôr a úloha, ktorú mal žalobca nebola splnená, o čom sa on v piatok dozvedel, a preto žalobcovi povedal, že to musí vyriešiť, lebo ten priestor musí byť nasvietený.“ je v rozpore s vykonaným dokazovaním, vychádza len z výpovede žalobcu a absolútne nehodnotí ďalšie dôkazy. Z vykonaného dokazovania - z výsluchu svedkov je zrejmé, že žalobca vedel o tejto úlohe už 2 týždne a nesplnil ju, žalobca bol upozornený na úlohu opätovne už v piatok 19.1.2018 - nesplnil ju a opätovne bol žalobca upozornený na úlohu dňa 22.1.2018, pričom mal stále dostatok času úlohu do druhého dňa ju splniť dodaním potrebných svetiel prostredníctvom zmluvnej dodávateľskej spoločnosti. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nemal dostatok osvetľovacích telies, tak mal predmetnú situáciu riešiť so svojim nadriadeným a oznámiť mu, že toto nasvietenie miestnosti sa nedá stihnúť, a nie svojvoľne opustiť pracovisko, vstúpiť do budovy, vlastníkom ktorej je tretia osoba bez jej vedomia a hľadať tam svietidlá, ktoré chcel „ukradnúť“. Žalovaný namieta, že je potrebné dôkazy (najmä výsluchy svedkov, najmä p. S. - zástupca spoločnosti Nectel) hodnotiť komplexne, logicky a vo vzájomnej súvislosti a potom by prvostupňový súd musel prijať iný záver, a to taký, že keď zazmluvnený dodávateľ Nectel, nemal na sklade potrebné svietidlá, buď ich objednal (čo by trvalo niekoľko dní) alebo by zamestnanec dodávateľa Nectel išiel tieto kúpiť do ktoréhokoľvek obchodu (čo by vybavil okamžite). Dodávateľ Nectel nebol výrobca elektroniky a svietidiel, ale len dodávateľ, čiže všetko, čo bolo potrebné na stavbu buď objednal zo SR alebo zahraničia alebo proste išiel kúpiť niekde do obchodu, a dodal na stavbu. Podľa tohto odôvodnenia prvostupňový súd legalizoval postup, že keď zamestnanec nemá na svojom pracovisku potrebný materiál, tak ho má ísť „ukradnúť“ na susedné stavenisko, mimo svoje pracovisko. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca bol dokonca vedúcim zamestnancom v manažérskej pozícii, to znamená zamestnancom, ktorý mal riadiť výkonnú činnosť iných zamestnancov. Je potrebné prihliadať aj na túto skutočnosť, ďalej na osobu zamestnanca, ktorý mal už predchádzajúce pracovné skúsenosti, a ktorý mal odborné dosiahnuté vzdelanie. Preto aj s ohľadom na osobu zamestnanca nemožno takéto konanie považovať za plnenie pracovných úloh; v danom prípade išlo prinajmenšom o exces. Žalovaný ďalej vo vzťahu k II. výroku napadnutého rozhodnutia namietal, že takýto výrok rozhodnutia je nad rámec predmetného súdneho konania a nad rámec žaloby. Predmetom konania nebolo určenie miery zodpovednosti za pracovný úraz, žalobca sa domáhal len určenia že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 22.1.2018 je pracovným úrazom. Počas celého konania žalobca nenavrhol zmenu žaloby a súd o zmene žaloby počas celého konania nerozhodol. Počas celého súdneho konania žalobca ani žalovaný a ani konajúci súd nekonal o otázke miery zavinenia za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018. Súd nevyužil svoje právo a povinnosť vyplývajúce mu z § 319 CSP a nevykonával dôkazy zamerané na zistenie miery zavinenia strán za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcom, ktorý žalobca uviedol v žalobe a nemôže sám rozhodnúť nad rámec žaloby. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne určil mieru zodpovednosti žalobcu za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018, keď určil, že žalobca za úraz zodpovedá v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie odôvodnil určenie zodpovednosti na 50% nesprávne a nedostatočne, nakoľko uviedol len nasledovné: „Zároveň súd zvážil, že žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demoláciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená je vstup zakázaný. Súd mal za preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. V tomto prípade sa žalovaný zbaví zodpovednosti sčasti.“ Takéto odôvodnenie nemôže obstáť. Už len takéto samotné porušenie povinnosti, že žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demolíciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená, je vstup zakázaný a že do nej vstúpil jednoznačne zbavuje zodpovednosti žalovaného v celom rozsahu. Nakoľko súd nesprávne vyhodnotil, že takéto porušenie povinnosti bolo jednou z príčin škody, pretože toto porušenie bolo jednoznačne hlavnou a jedinou príčinou škody. Pokiaľ by žalobca nevstúpil do budovy VERSUS, škoda by nenastala, pretože by nepadol do jamy. Preukázané porušenia povinností zo strany žalobcu sú jednoznačnou a jedinou príčinou úrazu žalobcu zo dňa 22.01.2018, nakoľko ide o mnohonásobné porušenie predpisov o BOZP zo strany žalobcu a mnohonásobné porušenie pracovnoprávnych predpisov. S ohľadom na uvedené skutočnosti sú dané dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu a na záver, že samotný žalobca zodpovedá za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 v plnom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj vec nesprávne právne posúdil, ďalej neboli splnené procesné podmienky a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaný navrhuje, aby súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku I., II. a III. tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. K odvolaniu žalovaného a intervenienta sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa s vyjadrením žalovaného a intervenienta nestotožnil, pričom uviedol dôvody nesúhlasu a konkurenčnú argumentáciu, ktorú už prezentoval aj v doterajšom priebehu konania, vrátane zhrnutia skutkového stavu, ktorý bol preukázaný z vykonaných dôkazov, keď v tejto súvislosti v zásade len zopakoval a zdôraznil svoje tvrdenia a argumenty vo vzťahu k priebehu a vzniku pracovného úrazu.
18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a intervenienta na strane žalovaného nie je dôvodné.
19. Rozsudok súdu prvej inštancie vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
20. Podľa ustanovenia § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
Podľa ustanovenia § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
Podľa ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/311/vyhlasene_znenie.html>.
Podľa ustanovenia § 196 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
Podľa ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody, b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.
Podľa ustanovenia § 196 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.
Podľa ustanovenia § 196 ods. 4 Zákonníka práce pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [odsek 1 písm. a) a odsek 2 písm. a)], alebo osobitné predpisy, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných.
Podľa ustanovenia § 196 ods. 5 Zákonníka práce za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c) nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.
Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.
Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť, ak sa nevykonáva v objekte zamestnávateľa. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.
Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh.
21. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanom prípade súdom prvej inštancie správne ustálené, že dňa 09.06.2017 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva, v ktorej bol dohodnutý druh práce (funkcia): stavebný a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie, príprava a realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie pri výberovom konaní, činnosť cost control, zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby. V rámci výkonu práce zabezpečí všetky potrebné kroky a činnosti, ktoré je potrebné vykonať pre zrealizovanie a odovzdanie diela, respektíve časť diela vrátanie koordinácie činností. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce: sídlo firmy a pridelené stavby. Rovnako nebolo sporné, že dňa 22.01.2018 v čase o 11.15 hod. došlo počas pracovnej doby k úrazu a to pádu žalobcu do jamy hlbokej asi 4 metre, úraz sa stal v budove VERSUS, v prítomnosti svedka pána F. S., ktorý je zamestnaný ako elektrikár subdodávateľskej spoločnosti žalovaného a ktorý so žalobcom hľadal osvetľovacie telesá do garážového domu pre stavbu Panorama City III. Pri tejto činnosti žalobca spadol a následkom pádu do jamy hlbokej 4 metre utrpel závažný úraz a bola mu spôsobená ťažká ujma na zdraví, je odkázaný na 24 hodinovú starostlivosť, s predpokladom trvalých následkov.
22. Za tohoto skutkového stavu je pre posúdenie veci (jej základu) v prvom rade významné, či činnosť, pri ktorej žalobca utrpel poškodenie zdravia (úraz), je možné považovať za plnenie jeho pracovných úloh u žalovaného podľa pracovnej zmluvy alebo príkazu (pokynu) zamestnávateľa.
23. Odo dňa, kedy vznikne pracovný pomer, vznikajú medzi zamestnancom a zamestnávateľom pracovnoprávne vzťahy, charakterizované vzájomnými právami a povinnosťami. K základným povinnostiam vyplývajúcim z pracovného pomeru patrí (okrem iného) povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi práci podľa pracovnej zmluvy a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnanca túto prácu podľa pracovnej zmluvy a podľa pokynov zamestnávateľa osobne vykonávať; povinnostiam jedného účastníka právneho vzťahu zodpovedajú vždy oprávnenia druhého účastníka vyžadovať, aby voči nemu boli tieto povinnosti plnené. Zamestnávateľ môže od zamestnanca vyžadovať len také pracovné úkony, ktoré spadajú do rámce druhu a miesta výkonu dohodnutej práce. Zamestnávateľ nemôže platne vydávať príkazy (pokyny), ktoré by boli v rozpore s obsahom pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ napriek tomu vydá príkaz (pokyn), ktorý je v rozpore s obsahom pracovného pomeru,
nie je zamestnanec povinný taký príkaz poslúchnuť; ak tak urobí a pri výkone nariadenej činnosti utrpí úraz, nie je jeho postavenie menej priaznivé, než keby vykonával činnosť, ktorá spadá do rámca rámce druhu a miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, lebo plnením pracovných úloh je nielen výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, ale aj iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa. Špecifickým pracovno-právnym predpokladom zodpovednosti je, že k pracovnému úrazu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Pojmy „plnenie pracovných úloh“ a „priama súvislosť s ním“ vymedzuje § 220 Zákonníka práce. Podľa § 220 ods. 1 Zákonníka práce, plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností, vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú to úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takýmito úkonmi nie je napr. cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta naň a späť. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia zákona, ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh, pričom ide napríklad o úkony súvisiace so zabezpečením materiálu, údržbou stroja a podobne. O pracovný úraz však nejde v prípade, ak sa zdravie zamestnanca poškodilo v čase, keď vybočil zo splnenia pracovných úloh alebo z činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh a keď nastal tzv. exces (zamestnanec utrpí úraz, keď si vyrába pre seba bez dovolenia nejakú vec alebo pri tzv. čiernej jazde, R 55/1971).
24. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že napriek tomu, že žalobca nepreukázal, že dostal pokyn od nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, vstupoval do tejto budovy za účelom demontáže svetiel, ktoré sa mali použiť na provizórne osvetlenie časti novostavby. Teda podľa súdu prvej inštancie plnil pracovné úlohy, ktoré mu boli dané. Výpoveď svedka J.. L., ktorý tvrdil, že nešlo o nasvietenie LED steny, ale betónovej podlahy, súd prvej inštancie nepovažoval za dôveryhodnú, nakoľko jeho tvrdenie nikto a nič nepreukazovalo. Naopak, že išlo o osvetlenie steny v novostavbe uviedol priamy nadriadený p. A. a rovnako svedok S.. W. súd nezobral do úvahy ani jeho tvrdenie, že žalobca mohol použiť iné svetlo, halogén, ktorý mal na stavbe. Naopak svedok S. potvrdil, že nemali naskladnené svetlá a riešili provizórne osvetlenie a priamy nadriadený žalobcu, pán A. žalobcovi uložil povinnosť zabezpečiť osvetlenie zo dňa na deň. Za situácie, že nie je štandardné, aby tak ako to opisoval svedok S., išiel zamestnanec do obchodu a kúpil nejaký materiál, za situácie, že objednanie a naskladnenie by trvalo niekoľko dní, čo bolo svedeckou výpoveďou preukázané, je podľa súdu prvej inštancie logický záver žalobcu, že sa snažil (či už z podnetu J.. L., alebo z jeho vlastnej iniciatívy) zabezpečiť osvetlenie použitím svietidiel, o ktorých existencii vedel v budove určenej na demoláciu. Preto súd jeho konanie považoval za plnenie pracovných povinností.
25. Pre posúdenie veci, tak ako uviedli aj odvolatelia, je rozhodujúce, či činnosť, pri ktorej utrpel žalobca úraz predstavovala plnenie jeho pracovných úloh. Podľa názoru odvolacieho súdu pritom môže byť ako pracovný úraz posúdené aj také kvalifikované poškodenie zdravia zamestnanca, ku ktorému došlo mimo výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, pri činnosti, na ktorú zamestnávateľ nedal zamestnancovi príkaz (alebo o tejto činnosti dokonca ani nevedel), ak táto činnosť bude kvalifikovaná ako plnenie pracovných úloh.
26. Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, pričom podľa § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú aj úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení.
27. V konaní nebolo sporné, že žalobca vychádzajúc z obsahu jeho pracovnej zmluvy a aj vzhľadom na jeho vzdelanie a odbornosť mal na starosti zabezpečovanie koordinácie činností v oblasti elektroinštalácie na stavbe Panorama City III, vrátane zabezpečenia osvetlenia stavby/budovy. V konaní bolo preukázané, že žalobca dostal pokyn od J.. A., aby zabezpečil provizórne osvetlenie časti stavby pre potreby investora stavby. Z hľadiska posúdenia, či išlo o pracovný úraz je podľa odvolacieho súdu v danom prípade irelevantné, kedy tento príkaz dostal a či išlo o osvetlenie LED-steny, podlahy alebo osvetlenie iného priestoru garážového domu. Na druhej strane je však zároveň nesporné, že spôsob akým sa žalobca rozhodol zabezpečiť splnenie tejto úlohy nebol spôsobom bežne zaužívaným a
obvyklým. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by bol takýto spôsob a postup plnenia požadovanej úlohy určený zamestnávateľom, a to aj napriek tomu, že sa to snažil žalobca v konaní tvrdiť, keď uvádzal, že pokyn, aby na splnenie úlohy použil svietidlá zo susednej budovy VERSUS dostal od J.. L.. Toto skutkové tvrdenie sa však žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať a napokon aj sám žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že nešlo o takýto „priamy pokyn“. Navyše v konaní bolo preukázané, že jediným priamym nadriadeným žalobcu bol J.. A. a J.. L. bol len kolegom žalobcu a nebol oprávnený akýmkoľvek spôsobom určovať žalobcovi spôsob plnenia jeho úloh a pokynov, ktoré mu boli uložené jeho nadriadeným J.. A..
28. Teda v danom prípade je možné na základe vykonaného dokazovania konštatovať, že zvolený spôsob splnenia zadanej úlohy bol spôsob, ku ktorému pristúpil žalobca z vlastnej iniciatívy, s cieľom, aby v danom čase a na danom mieste zabezpečil čo najrýchlejšie a z jeho pohľadu najefektívnejšie a najhospodárnejšie splnenie zadanej úlohy, pričom jej zabezpečenie bez pochybností patrilo do náplne jeho práce.
29. Odvolací súd má za to, že za činnosť v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (popri činnosti na príkaz zamestnávateľa) je potrebné považovať aj činnosť vykonávanú bez vonkajšieho podnetu iných osôb, iba na základe vlastného rozhodnutia zamestnanca. Pre záver, či je možné považovať takúto činnosť zamestnanca za plnenie pracovných úloh alebo za činnosť v priamej súvislosti s ňou, nie je významný motív alebo pohnútka zamestnanca, t. j. predpoklady a predstavy, z ktorých tento zamestnanec vychádza, ale rozhodujúce je, či z hľadiska vecného, miestneho a časového ide objektívne o činnosť vykonávanú pre zamestnávateľa. V danom prípade teda je rozhodujúce, že žalobca ako zamestnanec žalovaného, hoci aj na základe vlastného rozhodnutia, vykonával činnosť v prospech zamestnávateľa, pričom na túto činnosť nepotreboval žiadne zvláštne povolenie alebo oprávnenie. Treba však zdôrazniť aj to, že nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi ako zamestnancovi výkon tejto činnosti (zabezpečenie osvetlenia) výslovne zakázal.
30. V nadväznosti na takto ustálený skutkový stav veci; ktorým je odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p. viazaný; odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že predmetný úraz, ktorý žalobca utrpel ako zamestnanec pri činnosti, ktorú vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa a ktorú je potrebné vyhodnotiť ako plnenie pracovných úloh, je pracovným úrazom v zmysle ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce.
31. Rovnako je správny aj záveru súdu prvej inštancie, že v danom prípade nešlo o exces, tak ako to tvrdil žalovaný a intervenient na strane žalovaného. Ustanovenie § 220 Zákonníka práce <https://www.legalis.sk/sk/predpisy/predpis-311-2001-z-z.p-50.html> relatívne extenzívnym spôsobom vymedzuje, čo treba rozumieť pod plnením pracovných úloh zamestnanca a čo možno považovať za priamu súvislosť s plnením pracovných úloh. Existenciu pracovnoprávneho vzťahu možno ľahko identifikovať. Ak je síce daný pracovnoprávny vzťah, k založeniu pracovnoprávnej zodpovednosti nedôjde, ak škoda vznikla správaním zamestnanca, ktorý vybočuje z rámca plnenia pracovných úloh a nie je súčasne v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (exces). Aj keď sa všeobecnejšie predpokladá, že exces zamestnanca je práve tou právnou situáciou, keď možno založiť priamu zodpovednosť zamestnanca, správna identifikácia excesu nie je jednoduchá. Zamestnanec musí konať spôsobom, ktorý v zmysle § 220 Zákonníka práce <https://www.legalis.sk/sk/predpisy/predpis-311-2001- z-z.p-50.html> nie je plnením pracovných úloh a povinností, ani jeho konanie nemožno vtesnať pod priamu súvislosť s plnením pracovných úloh a povinnosti. Pri porušení pracovných povinností, ktoré by bolo možné považovať za exces, nejde o akékoľvek vadné konanie zamestnanca. Dôležité je, či k nemu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Za exces by bolo možné považovať len také vadné konanie, ktoré nie je plnením pracovných úloh, ani nie je konaním v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zďaleka nejde len o samotný výkon práce. Rozhodujúce súčasne je, či z hľadiska vecného, miestneho a časového ide objektívne o činnosť konanú pre zamestnávateľa. Vzhľadom vyššie uvádzané na závery odvolacieho súdu však v prejednávanej veci, keď si žalobca v čase úrazu plnil svoje pracovné povinnosti/úlohy, nemohlo dôjsť na jeho strane k excesu.
32. Súd prvej inštancie teda na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci správne vychádzal z toho, že k úrazu žalobcu došlo pri činnosti, ktorú vykonával ako zamestnanec v rámci pracovného pomeru a v prospech žalovaného ako jeho zamestnávateľa, hoci nie najvhodnejším spôsobom, avšak nepochybne nie v rozpore s výslovným príkazom, či zákazom žalovaného a za správny
preto treba považovať aj jeho právny záver, že predmetný úraz žalobcu je pracovným úrazom. V tomto smere preto námietky žalovaného a intervenienta na jeho strane v ich odvolaniach nie sú dôvodné, napadnutý rozsudok je vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom, vecne správny, a preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
33. Rovnako odvolací súd za vecne a právne správne považuje napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že žalobca za škodu z pracovného úrazu zodpovedá v rozsahu 50 %. Žalovaný, ako aj intervenient na strane žalovaného, vo svojom odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, nakoľko mali za to, že porušil zásadu „ne ultra petitum“, teda rozhodoval nad rámec podanej žaloby aj o nároku, ktorý nebol predmetom žaloby a navyše neuviedol ani v rámci predbežného posúdenia veci a ani v priebehu konania, že bude rozhodovať aj o tom, kto a v akom rozsahu zodpovedá za vzniknutý úraz a uvedeným nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí vyslovil, čím je tiež daný dôvod na odvolanie (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Aj tieto odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné.
34. Je nesporné, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 19.04.2018 domáhal, určenia, že úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom a zároveň žiadal, aby súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
35. V prípade takéhoto určenia pracovného úrazu podľa § 195 Zákonníka práce, je však zároveň potrebné posúdiť, aj vo vzťahu k osobnosti konkrétneho zamestnanca a priebehu nehodového deja, možnosť uplatnenia liberačných dôvodov zo strany zamestnávateľa podľa ustanovenia § 196 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na to, že sám intervenient na strane žalovaného v písomnom podaní zo dňa 07.08.2018 navrhoval, že ak by súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žalobca úraz utrpel pri plnení pracovných úloh pre žalovaného, je potrebné v konaní riadne preukázať priebeh úrazového deja a posúdiť, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov, predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne, a teda či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce. Vôľu žalovaného/intervenienta pritom treba posúdiť v prvom rade s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko Najvyššieho súd SR v rozsudku 1Sžso/74/2015 zo dňa 14.03.2017, podľa ktorého intervenient (Sociálna poisťovňa) nie je v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/> oprávnená stanoviť (rozhodnúť) mieru zavinenia zamestnanca, nakoľko ide o vec, ktorá vyplýva jednoznačne z pracovných vzťahov založených medzi zamestnávateľom a zamestnancom. O určení spoluzavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu v zmysle § 196 Zákonníka práce <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001-ucinnost-od-01.03.2024> môže rozhodovať ako kompetentný orgán jedine všeobecný súd, ktorý rozhoduje v pracovnoprávnych veciach. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2003/461/> nevyplýva oprávnenie intervenienta (Sociálnej poisťovne) rozhodovať o rozsahu zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa a o miere zavinenia žalobcu ako poškodeného podľa § 195, § 196 Zákonníka práce. Sociálna poisťovňa (intervenient) teda nie je oprávnená rozhodovať o tom, či sa zamestnávateľ čiastočne alebo úplne vyviní zo svojej zodpovednosti za pracovný úraz, resp. o zavinení poškodeného na pracovnom úraze. Spor o toto určenie je sporom pracovnoprávnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní. Na základe úrazového poistenia intervenient (Sociálna poisťovňa) rozhoduje len o priznaní úrazových dávok. Je pritom prirodzené a nesporné, že pre potreby žalobcu je rozhodujúce predovšetkým posúdenie daného úrazového deja ako úrazu pracovného, pričom naopak posúdenie miery zodpovednosti za spôsobený úraz je na druhej strane predovšetkým v záujme žalovaného/intervenienta, keďže práve žalovaný ako zamestnávateľ sa môže úplne alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz z dôvodov, ktoré sú výslovne uvedené v Zákonníku práce (§ 196 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce). Takéto rozhodnutie súdu je teda nesporne práve v záujme zamestnávateľa (teda žalovaného) a rovnako je aj v záujme intervenienta (v súvislosti s vyplácaním úrazových dávok). Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia - ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca - s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený - ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa sústavne vyžadovaná - ich znalosť bola zamestnávateľom sústavne kontrolovaná
- dodržiavanie týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované - dodržiavanie týchto predpisov zo strany zamestnávateľa bolo sústavne kontrolované - uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Platí pritom, že v prípade, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia.
36. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, keď vzhľadom k tomu, že intervenient na strane žalovaného v priebehu konania doručil písomné podanie, ktorým sa domáhal posúdenia, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov, predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne, a teda, či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce, posúdil a rozhodol v konaní aj o zodpovednosti za pracovný úraz. Zároveň, práve vzhľadom na tento návrh, s ktorým súhlasil aj žalovaný, keďže v priebehu konania sa k tejto otázke opakovane vyjadroval a predkladal na preukázanie zbavenia sa zodpovednosti súdu prvej inštancie aj listinné dôkazy (podanie žalovaného zo dňa 05.10.2020), z ktorých potom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, možno konštatovať, že súd prvej inštancie vytvoril žalovanému, resp. intervenientovi na jeho strane, zároveň aj dostatočný priestor na uplatnenie ich procesných práv, keď vo veci samej rozhodol až 12.08.2021 (teda 3 roky po návrhu intervenienta na určenie miery zavinenia a takmer rok po doručení listinných dôkazov zo strany žalovaného) .
37. Pokiaľ ide o otázku posúdenia miery zodpovednosti žalovaného za pracovaný úraz, odvolací súd v prvom rade konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva dostatočne presvedčivé a jasné odpovede na právne a skutkovo relevantné dôvody určenia tejto miery spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po náležite vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Dokazovanie o tejto otázke súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil v celom súhrne, a aj náležite vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov (§ 196 ods. 2 Zákonníka práce), a svoje dôvody, pre ktoré v tejto napadnutej časti rozhodol tak, že určil mieru zodpovednosti žalobcu za škodu z pracovného úrazu v rozsahu 50% riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia podal súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti tohto (II.) výroku svojho rozsudku. Rozhodnutie je teda dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.
38. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa na základe tvrdení žalovaného a intervenienta na strane žalovaného dostatočne zaoberal zákonnými podmienkami (§ 196 ZP), kedy sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Žalovaný preukázal len to, že žalobca sa zúčastnil jedného vstupného školenia dňa zo dňa 13.04.2017, nepreukázal však, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, že by žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli, preto súd prvej inštancie dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel. Na druhej strane však žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demolíciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená, je vstup zakázaný a zároveň bolo v konaní preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Teda v tomto prípade bola naplnená zákonná podmienka, v zmysle ktorej sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti (§ 196 ods. 2 písm. a) ZP). Ak sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti, súd určí časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Preto súd prvej inštancie potom postupujúc v súlade s ustanovením § 196 ods. 3, keďže sa žalovaný ako zamestnávateľ zbavil zodpovednosti sčasti, zároveň určil časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Vzhľadom na všetky okolnosti tohto pracovného úrazu potom súd prvej inštancie určil mieru zavinenia žalobcu na 50 %.
39. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
40. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca úraz utrpel pri plnení pracovných úloh pre žalovaného, a teda že tento úraz je úrazom pracovným a zároveň správne posúdil dôvody na čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce.
41. Vzhľadom na uvedené, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu, za stavu, keď ani na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť k odlišnému posúdeniu danej otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).